Uznesenie ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 31. október 2012

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 5CoE/125/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4105222572
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 10. 2012

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Pribula
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2012:4105222572.1

Uznesenie

KrajskýsúdvNitrevexekučnejvecioprávneného:POHOTOVOSŤ,s.r.o.,Pribinova25,Bratislaval,IČO:
35 807 598, zastúpeného: Fridrich Paľko, s.r.o. so sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, v mene ktorej
koná advokát a konateľ doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., proti povinnému: M. R., nar. XX.XX.XXXX,
R. XXX, o vymoženie 418,24 eura s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného
súdu Nitra č. k. 9Er/399/2005-18 zo dňa 3. apríla 2012, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a.

Odvolací súd napadnuté v celom rozsahu p o t v r d z u j e.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa v prebiehajúcom exekučnom konaní zamietol návrh na
zmenusúdnehoexekútora,vyhlásilexekúciuzaneprípustnú,exekúciuzastavilarozhodol,žeoprávnený
je povinný zaplatiť súdnemu exekútorovi, JUDr. Ľubomírovi Pekárovi, Exekútorský úrad so sídlom v Šali,
P. Pázmaňa 49/3, 927 01 Šaľa, trovy exekúcie vo výške 72,61 eura do 3 dní od právoplatnosti uznesenia.

Svoje rozhodnutie odôvodnil citovanými ustanoveniami § 238 ods. 1, 2, § 58 ods. 1, § 57 ods. 1 písm.
g/, § 196, § 199, § 200 ods. 1, § 203 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti (ďalej len „Exekučný poriadok“), § 39, § 574 ods. 2 zák. č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka
a citovanou vyhláškou č. 288/1995 Zb. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov. V odôvodnení
rozhodnutia uviedol, že v priebehu exekučného konania začatého dňa 04.10.2005 ako exekučný súd
preskúmaním spisového materiálu zistil, že exekúciu je potrebné vyhlásiť za neprípustnú, a následne ju

zastaviť, nakoľko oprávnený a povinný uzavreli dňa 10.12.2004 zmluvu o úvere č. 4031576, súčasťou
ktorej bolo aj splnomocnenie, ktorým povinná osoba splnomocnila Mgr. Tomáša Kušníra, advokáta v
tom čase so sídlom Za kasárňou 1, 831 03 Bratislava na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného
titulu, t. j. aby v jeho mene uznal jeho záväzok z úveru tak, aby sa notárska zápisnica stala vykonateľným
exekučným titulom pre súdny výkon rozhodnutia alebo pre exekúciu na celý jeho majetok do výšky

vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva. Nakoľko povinný nesplnil záväzok zo zmluvy, bola spísaná
notárska zápisnica, kde za povinnú osobu konal a zápisnicu podpísal splnomocnený advokát Mgr.
Tomáš Kušnír, ktorý dlh v plnom rozsahu, čo do základu aj do výšky uznal a zároveň vyhlásil, že dlh,
ktorý je opísaný v notárskej zápisnici splatí v lehote do 04.07.2005, v opačnom prípade vyjadril súhlas
s použitím notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Poukázal na to, že dvojstranný právny úkon -
zmluvné zastúpenie vzniklo súčasne s uzavretím zmluvy o úvere v čase, keď žiadny dlh neexistoval,

teda nebola známa ani jeho výška. V tom čase nemohla povinná osoba realizovať svoje právo dlh
uznať a nemohla ani splnomocniť advokáta Mgr. Kušníra na také právo, z čoho vyplýva aj nevedomosť
povinnej osoby o splatení svojho dlhu v lehote určenej v exekučnom titule. Súd dospel k záveru, že
exekúciu je potrebné vyhlásiť za neprípustnú a následne zastaviť, nakoľko splnomocnenie (dohoda o
splnomocnení), ktoré je súčasťou zmluvy o úvere je v zmysle § 39 OZ považované za neplatný právny
úkon, na základe ktorého nemohlo dôjsť advokátom Mgr. Kušnírom k uznaniu právneho záväzku (dlhu),a teda k vydaniu a podpísaniu notárskej zápisnice, ktorá je podkladom pre toto exekučné konanie.
Z ustanovenia § 574 ods. 2 OZ jasne vyplýva, že dohoda, ktorou sa niekto vzdáva práv, ktoré môžu
vzniknúť až v budúcnosti, je neplatná, pričom konanie povinného o splnomocnení Mgr. Kušníra na

spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, t. j. aby v mene povinného uznal jeho záväzok,
považuje súd za konanie, ktoré je v rozpore so zákonom. Na základe vyššie uvedených skutočností
súd postupoval v zmysle § 58 ods. 1 EP a rozhodol s poukazom na § 57 ods. 1 písm. g) EP o
neprípustnosti exekúcie a následne o zastavení exekúcie. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti
súd žiadosť oprávneného na zmenu súdneho exekútora ako nedôvodnú zamietol. Súd po preskúmaní

spisového materiálu dospel k záveru, že poverenému súdnemu exekútorovi pri vykonávaní exekúcie
vznikli nevyhnutné trovy exekúcie, k zaplateniu ktorých zaviazal oprávneného z dôvodu, že zastavenie
exekúcie zavinil oprávnený, nakoľko predložil návrh na vykonanie exekúcie na podklade exekučného
titulu, ktorý na základe vyššie uvedených skutočností bol vydaný v rozpore so zákonom. Súd preto
priznal trovy exekúcie pre súdneho exekútora vo výške 72,61 eur, špecifikované - v zmysle § 14 ods. 1
písm. a) vyhlášky sumu 23,91 eur (23,91 eur 4- 20 % DPH) za 3 hodiny účelne vynaložené na exekúciu

[vypracovanie žiadosti o udelenie poverenia - 30 min. vypracovanie upovedomenia o začatí exekúcie
40 min., príprava podkladov na súpis hnuteľných vecí a výkon súpisu 60 min., súčinnosť - DI 20 min.,
spracovanie vzniknutých trov exekúcie 30 min., spolu 180 min., - v zmysle § 14 ods. 1 písm. b) v spojení
s § 15 ods. 1 vyhlášky sumu 11,94 eur (19,92 eur + 20 % DPH) za 3 úkony exekučnej činnosti - v zmysle
§ 22 vyhlášky - hotové výdavky: spotrebný materiál 1,74 eur, poštovné: 18,43 eur, cestovné náhrady

(Šaľa - Zbehy a späť, súpis hnuteľných vecí dňa 22.11.2005): 22,68 eura - v zmysle § 23 vyhlášky:
náhrada za stratu času: 1 polhodina x 0,69 eura, 2 x 35 min., t. j. 4 x 0,69 eura + 20 % DPH = 3,95 eura
Celkom trovy exekúcie vrátane 20 % DPH: 72,61 eur.

Proti tomuto uzneseniu podal oprávnený v zákonom stanovenej lehote odvolanie, pretože všeobecný
súd, ktorý koná v pozícii exekučného súdu, nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k

opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná
nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa do situácie ako by bol exekučný titul
zrušený. Je dôležité pripomenúť, že k takémuto revíznemu postupu došlo v situácii, keď už exekučný
súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti (ust. §
44 ods. 2 Exekučného poriadku). Základnou vlastnosťou notárskej listiny je jej vierohodnosť. Notár

poskytuje účastníkom garanciu, že jej obsah sa nebude dodatočne meniť. Všeobecný súd nedisponuje
právomocou (takúto právomoc nemožno vyvodiť zo žiadneho právneho predpisu) umožňujúcou mu
zasahovať do tejto garancie ovplyvňovaním výkonu práva vyplývajúceho z obsahu notárskej listiny.
Všeobecný súd vo veci žalobcu (veriteľa) nebol povinný zaoberať sa skúmaním, či notárska zápisnica
bola vydaná v súlade s platnými predpismi. Aj keby bolo pravdou to, čo v odôvodnení napadnutého

uznesenia uviedol všeobecný súd, nemalo by to vplyv na vyššie uvedené tvrdenie a to preto, že v
čase, keď došlo k spísaniu zápisnice, Slovenská republika bola právnym štátom, a preto žalovanému
(dlžníkovi) nič nebránilo využiť možnosť domáhať sa opravy cestou zrušenia zápisnice de iure alebo
sa domáhať náhrady škody. Pokiaľ takto nepostupoval, nie je možné za súčasného právneho stavu
zvrátiť účinky notárskej zápisnice v konaní pred exekučným súdom. Tomuto záveru zodpovedá i platný

systém všeobecne záväzných právnych predpisov upravujúcich konanie notára, ktorý je výrazom vôle
zákonodarcu obmedziť revíziu výkonu notárskej činnosti. Ak sa všeobecný súd nestotožní s ústavne
súladnou interpretáciou ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, ktorá je obsiahnutá vo vyššie uvedenej
argumentácii, oprávnený žiada, aby všeobecný súd postupom podľa ust. § 109 ods. l písm. b) OSP
prerušil konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade ust. § 44

ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. l ods. l veta prvá Ústavy Slovenskej republiky, a
to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny
poriadok. V tejto súvislosti by pre exekučný súd malo byť otázne aj to, či je v súlade s princípom právnej
istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok možné opakované
uskutočňovanie revízneho postupu podľa ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a to bez akejkoľvek

časovej limitácie. Všeobecný súd je povinný vždy dbať na to, aby rozhodoval na základe ústavne
súladnejnormy,kčomumuslúžispravidlaústavnekonformnývýklad,aleniekedyajultimatívnamožnosť
podať návrh na preskúmanie súladnosti právnej normy Ústavným súdom Slovenskej republiky. Ak však
účastník konania odôvodneným spôsobom podnieti, aby všeobecný súd podal návrh ústavnému súdu
na preskúmanie súladu aplikovanej normy s Ústavou Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), má

všeobecný súd v zásade tieto možnosti: Buď vykoná ústavne konformný výklad právnej normy, alebo
vysvetlí, prečo považuje bez ďalšieho právnu normu za ústavne súladnú, alebo sa stotožní s návrhomúčastníka a podá vec ústavnému súdu. V tomto zmysle nemožno pod domnienkou (čl. 144 ods. 1
ústavy), či pod dospením k záveru § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku rozumieť úplne
voľnú úvahu súdu (Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. US 269/09 zo 7. júla

2009). Oprávnený tvrdí, že porušenie Článku 12 ods. 2 Ústavy SR a Článku č. 14 Dohovoru je možné
preskúmať aj samostatne, pretože skutkové okolnosti prípadu spadajú do pôsobností dvoch vyššie
označených ustanovení Ústavy SR a dvoch vyššie označených ustanovení Dohovoru vymedzujúcich
základné práva Ústavou SR a Dohovorom chránené. V prípade výkonu a ochrany práva na súdnu
ochranu a práva na spravodlivý súdny proces exekučný súd zaobchádzal odlišne s povinným na strane

jednej a oprávneným na strane druhej. Oprávnený, aj keď výkon a ochrana jeho práva na spravodlivý
súdny proces mala byť rovnaká, mal v konaní pred exekučným súdom výrazne nerovnaké postavenie
a bolo s ním zaobchádzané odlišne. Exekučný súd rozhodoval o jeho práve a toto rozhodnutie
výrazne ovplyvnilo jeho právne postavenie, stranou konania rovnako ako žalovaný. Z okolností daného
prípadu nemožno vyšpecifikovať také skutočnosti, ktoré by mohli objektívne a rozumne ospravedlniť
takéto odlišné zaobchádzanie. Odlišné zaobchádzanie so žalobcom nemožno ospravedlniť jeho iným

postavením (postavením oprávneného - obchodnej spoločnosti podnikajúcej v oblasti poskytovania
krátkodobých úverov), pretože takýto dôvod je priamo Ústavou SR a Dohovorom špecifikovaný ako
dôvod zakázaného odlišného zaobchádzania. V prípade výkonu a ochrany práva vlastniť majetok a
právanapokojnéužívaniemajetkuexekučnýsúdsvojimrozhodnutímpostavilžalobcu(oprávneného)pri
realizácii podnikania trhu s finančnými službami do pozície, ktorá je veľmi nevýhodná. V tomto prípade

exekučný súd použil dôvod iného postavenia v súvislosti s postavením žalobcu (oprávneného) ako
podnikateľskéhosubjektu,apretototojehoinépostaveniehovylúčilozmožnostizhodnoteniaakejkoľvek
majetkovej hodnoty, ktorá mu právom patrí a to z titulu platnej zmluvy o úvere. Opäť je nutné konštatovať,
že z okolnosti daného prípadu možno vyšpecifikovať také skutočnosti, ktoré by mohli objektívne a
rozume ospravedlniť takéto odlišné zaobchádzanie. Odlišné zaobchádzanie so žalobcom (oprávneným)

nemožno ospravedlniť jeho iným postavením (v tomto prípade postavením podnikateľského subjektu),
pretože takýto dôvod je priamo Ústavou SR a Dohovorom špecifikovaný ako dôvod zakázaného
odlišnéhozaobchádzania.Vdanomprípadeokresnýsúdbeztoho,abyakokoľvekvypočuloprávneného,
rozhodol o jeho právnom postavení (o jeho práve) a to výrokom o neprípustnosti exekúcie a výrokom o
zastavení exekúcie. Oprávnený namieta, že nemal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty

a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu o jeho právnom postavení. Oprávnený
nemal možnosť ovplyvniť prípravu obsahu rozhodnutia exekučného súdu, pritom však dané rozhodnutie
výrazným spôsobom ovplyvnilo jeho právne postavenie. Postup, ktorý zvolil exekučný súd, navyše
dával nezákonne povinnému dodatočnú príležitosť na to, aby bez existencie akýchkoľvek obáv z
reakcie oprávneného, došlo k zmareniu exekúcie. Oprávnený však je voči povinnému v pozícii veriteľa,

ktorému doposiaľ nebol uhradený jeho legitímny dlh a nútene ho preto voči povinnému vymáhal, preto
možno bez pochýb predpokladať, že povinný prechovával voči oprávnenému averziu a pocity antipatie.
Práve v takomto postavení bolo nanajvýš nutné pre objektívne posúdenie veci vypočuť oprávneného a
umožniť mu tak prejaviť svoj názor na vec. Súdne konanie neprebiehalo v duchu práva na spravodlivý
súdny proces a osobitne s dodržaním zásady „rovností zbraní“. Plnomocenstvo nemohlo spôsobiť pre

oprávneného nepomernú výhodu oproti stavu, keby plnomocenstvo dojednané nebolo vôbec. Navyše
v prípade, ak by povinný zmenil názor a chcel by zamedziť tomu, aby zástupca v jeho mene spísal
notársku zápisnicu podľa ním udeleného plnomocenstva, povinný mohol plnomocenstvo v zmysle ust.
§ 33b ods. 1 písm. b) OZ kedykoľvek odvolať. Práva na odvolanie plnomocenstva sa zároveň nemohol
ani platne vzdať a vo výkone tohto práva mu nebránila žiadna prekážka. Vzhľadom na vyššie uvedené

okolnosti udelenie plnomocenstva tretej osobe na zastupovanie spotrebiteľa nie je možné považovať
za neprijateľnú podmienku, ktorá by z podhľadu spotrebiteľa spôsobovala značnú nerovnováhu v
právach a povinnostiach v jeho neprospech. Plnomocenstvo nie je vôbec možné právne považovať za
neprijateľnú podmienku v zmysle ust. § 53 ods. l OZ. Neprijateľnou podmienkou je také ustanovenie
spotrebiteľskejzmluvy,ktoréspôsobujeznačnúnerovnováhuvprávachapovinnostiachzmluvnýchstrán

v neprospech spotrebiteľa. Plnomocenstvo je podľa ust. § 31 OZ jednostranný právny úkon adresovaný
tretím osobám, ktorým sa osvedčuje existencia a rozsah oprávnenia zástupcu konať v mene a na účet
zastúpeného. Plnomocenstvo nie je zmluvným ustanovením a nemožno naň preto aplikovať právnu
úpravu neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutých v ust. § 53 OZ. Ak súd posúdil platnosť
plnomocenstva podľa ust. § 53 OZ a uvažoval o ňom ako o súčasti spotrebiteľskej zmluvy, dopustil sa

aplikačného omylu, ktorý je nutné považovať za nesprávne právne posúdenie veci.Pokiaľ súd vytkol konaniu zástupcu aj skutočnosť, že v notárskej zápisnici určil do kedy bude dlh
splatený, pričom údajne na to nemal splnomocnenie, aj tento záver súdu je nesprávny. Z udeleného
plnomocenstva je zrejmé, že toto bolo udelené na uznanie dlhu vo forme notárskej zápisnice podľa

ust. § 41 ods. 1 písm. c) EP. V zmysle ust. § 558 OZ ak niekto uzná písomne, že zaplatí svoj dlh
určený čo do dôvodu aj výšky, predpokladá sa, že dlh v čase uznania trval. Podľa ust. § 41 ods. 2 písm.
c) EP cit: podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade c) notárskych zápisníc, ktoré
obsahujú právny záväzok a v ktorých je vyznačená oprávnená osoba a povinná osoba, právny dôvod,
predmet a čas plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou súhlasila. Z tohto

ustanovenia je zrejmé, že notárska zápisnica ako exekučný titul musí obsahovať čas plnenia, ide tak o
podstatnú náležitosť tohto právneho úkonu. Ak teda povinný udelil svojmu zástupcovi plnomocenstvo na
zastupovanie vo veci uznania dlhu a spísaním notárskej zápisnice ako exekučného titulu, niet pochýb o
tom, že mu udelil plnomocenstvo na to, aby predmetné úkony urobil predpísaným, zákonným spôsobom
tak, aby mali všetky náležitostí platného právneho úkonu, pričom to si vyžaduje aj určenie, do kedy bude
dlh splatený. Nie je preto možné dospieť k záveru, že zástupca nebol oprávnený v notárskej zápisnici

uviesť do kedy povinný dlh splatí. Zvýraznil skutočnosť, že otázku, či exekučný titul bol vydaný v súlade
s právnym poriadkom, a teda či sa predmetná exekúcia bude vykonávať v celom rozsahu alebo nie, súd
už raz posudzoval a o nej už raz právoplatne rozhodol. V zmysle ust. § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.
z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) súd je povinný preskúmať žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul, pričom

poveriť exekútora vykonaním exekúcie môže súd iba v prípade, že nezistí žiaden rozpor žiadosti o
udelenie poverenia - vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu
so zákonom. V opačnom prípade žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením
zamietne. Súd poverenie na vykonanie exekúcie vydal. Oprávnený žiadal, aby odvolací súd napadnuté
uznesenie v celom rozsahu zrušil a vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.

V písomnom podaní zo dňa 26.07.2012, ktoré došlo Okresnému súdu Nitra dňa 09.08.2012 oprávnený
navrhol prerušiť konanie postupom podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ v
nasledovnomznení:1.)Jemožnézaneprijateľnúzmluvnúpodmienkupovažovaťajjednostrannýprávny
úkonspotrebiteľa,ktorýmámožnosťkedykoľvekodvolaťaktorýmdobrovoľnesplnomocnilfyzickúosobu
na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal v rámci zmluvy o

úvere dlh do výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva, a na tomto základe zamietnuť exekúciu
plynúcu z tejto zmluvy?, 2.) Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie
vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom
na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 10 ods. 1 OSP) preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvého

stupňa ako aj postup súdu, ktorý mu predchádzal v medziach podaného odvolania podľa § 212 ods. 1
OSP,beznariadeniapojednávaniapodľa§214ods.2OSPadospelkzáveru,žeodvolanieoprávneného
je nedôvodné, preto napadnuté uznesenie v celom rozsahu podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.

Podľa § 2 OSP, v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci,
uskutočňujú výkon rozhodnutí, ktoré neboli splnené dobrovoľne, a dbajú pri tom na to, aby nedochádzalo

k porušovaniu práv a právom chránených záujmov fyzických a právnických osôb a aby sa práva
nezneužívali na úkor týchto osôb.

Podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP, súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v
tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru,
že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo

medzinárodnouzmluvou,ktoroujeSlovenskárepublikaviazaná;vtomprípadepostúpinávrhústavnému
súdu na zaujatie stanoviska.

Podľa § 251 ods. 4 OSP, na výkon rozhodnutia a exekučné konanie podľa osobitného predpisu 31) sa
použijú ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis neustanovuje inak. Rozhoduje
sa však vždy uznesením.Podľa § 36 ods. 5 zák. č. 233/1995 Z. z., ak osobitný zákon neustanovuje inak, exekučné konanie
nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania nemožno
podať návrh na obnovu exekučného konania.

K návrhu oprávneného na prerušenie tohto exekučného konania odvolací súd poznamenáva, že tento
návrhniejedôvodnýapoukazujenauznesenieÚstavnéhosúduSlovenskejrepublikyzodňa20.05.2002
sp. zn. PL.ÚS 16/02, v ktorom ústavný súd uviedol, že z ustanovení § 20 ods. 1 a § 37 ods. 2
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) v spojení s ustanovením § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku
však vyplýva, že prerušenie konania je procesným predpokladom pre podanie návrhu na začatie
konania o súlade právnych predpisov všeobecným súdom. Tento procesný predpoklad všeobecný
súd preukazuje uznesením, ktoré obsahuje výrok o prerušení konania. Iný spôsob preukázania tejto
procesnej podmienky (napríklad iba tvrdenie o prerušení konania) nie je prípustný. Pretože od prijatia
tohto záveru (PL. ÚS 3/98) nedošlo k zmene právnej úpravy, ústavný súd zotrváva na tomto stanovisku

jeho rozhodovacej praxe (PL. ÚS 16/02 zo dňa 20.05.2002).

Ústavný súd je toho názoru, že možnosť exekučného súdu podať návrh na začatie konania o súlade
právnych predpisov nevyplýva priamo z čl. 144 ods. 2 ústavy. Podľa tohto článku ústavy ak sa súd
domnieva, že iný všeobecne záväzný právny predpis, jeho časť alebo jeho jednotlivé ustanovenie, ktoré
sa týka prejednávanej veci, odporuje ústave, ústavnému zákonu, medzinárodnej zmluve podľa čl. 7 ods.

5 alebo zákonu, konanie preruší a podá návrh na začatie konania na základe čl. 125 ods. 1. Tento článok
ústavy je však vykonaný obyčajnými zákonmi, tak ako to vyplýva z § 109 ods. 1 Občianskeho súdneho
poriadku a § 224 Trestného poriadku. Ak niet takejto zákonnej úpravy (a to je prípad civilnej exekúcie
podľa Exekučného poriadku), nemožno splniť predpoklad uvedený v čl. 144 ods. 2 ústavy, t. j. konanie
prerušiť a až potom podať návrh na konanie pred ústavným súdom. Je potrebné ešte dodať, že na

prerušenie konania všeobecný súd nemôže oprávniť iba text ústavnej normy.

Jedným z dôvodov na obligatórne prerušenie súdneho konania je situácia, keď súd pred rozhodnutím
dospel k záveru, že všeobecne záväzný predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s Ústavou SR, zákonom
alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná. V takomto prípade súd podá
Ústavnému súdu SR návrh na začatie konania podľa § 37 a nasl. zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii

Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
právnych predpisov.

Predchádzajúce platí pre občianske súdne konanie, v ktorom sú plne aplikovateľné tie časti občianskeho
súdneho poriadku, ktoré možnosť prerušiť konanie rozhodnutím súdu, ktorý vo veci koná, umožňujú.
V zmysle ust. § 251 ods. 4 OSP sú v exekučnom konaní použiteľné ustanovenia jednotlivých častí

zák. č. 99/1963 Zb. v prípade, ak Exekučný poriadok úpravu príslušných otázok neupravuje. Možnosť
súdne konanie prerušiť rozhodnutím súdu obligatórne, či fakultatívne vyplýva z ust. § 109 OSP. V
exekučnomporiadkuvšakzmožnostivexekučnomkonaní,konanieprerušiť,vylučujeuplatneniezásady
„lex specialis, derogat lex generali“, pretože osobitný zákon - Exekučný poriadok, ktorý je zákonom
špeciálnym k všeobecnému zákonu (zák. č. 99/1963 Zb.) stanovuje v ust. § 36 ods. 5 EP, že exekučné

konanie nemožno prerušiť. Z uvedeného vyplýva, že exekučné konanie nemožno prerušiť rozhodnutím
súdu tak ako to predpokladá § 109 OSP. Rozhodnutím súdu možno súdne konanie (a teda aj exekučné
konanie) prerušiť podľa podmienok Čl. 11 ods. 5 ústavného zákona č. 227/2002 Z. z. o bezpečnosti
štátu v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu. Uvedeným nie je dotknuté
napríklad ani zákonné prerušenie exekučného konania podľa zák. č. 328/1991 Zb., resp. zák. č. 7/2005

Z. z., o konkurze a reštrukturalizácii. Vzhľadom na to, že v tomto prípade sa nejedná ani o možnosť,
kedy o prerušení súdneho - exekučného konania môže rozhodnúť svojím rozhodnutím súd, ani prípad,
kedy sa exekučné konanie prerušuje zo zákona, je potrebné sa riadiť zákonným ust. § 36 ods. 5 EP. Z
obdobných dôvodov neprichádza v exekučnom konaní do úvahy ani možnosť prerušenia konania podľa
§ 109 ods. 1 písm. c) OSP za účelom predloženia prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie.

Odvolací súd dodáva, že je vecou členských štátov Európskej únie, aby sa vyrovnali s otázkou, či vkonkrétnom prípade ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve (rozsudok Súdneho
dvora Pannon C-243/08).

Podľa § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka, zastupovať iného nemôže ten, kto sám nie

je spôsobilý na právny úkon, o ktorý ide, ani ten, záujmy ktorého sú v rozpore so záujmami zastúpeného.

Podľa § 46 zák. č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti, notári spisujú účastníkom na základe
ich vyhlásenia notárske zápisnice o zmluvách, závetoch a iných právnych úkonoch. V notárskej zápisnici
môže pokračovať notár, ktorý notársku zápisnicu spísal, alebo iný notár so sídlom na území Slovenskej
republiky. Pokračovanie v notárskej zápisnici je súčasťou notárskej zápisnice.

Exekučné konanie začalo dňa 04.10.2005 doručením návrhu na vykonanie exekúcie súdnemu

exekútorovi, pričom exekučným titulom bola notárska zápisnica č. N2545/2005, NZ25320/2005, spísaná
notárom JUDr. Ondrejom Ďuriačom dňa 04.06.2005. V exekučnom titule povinný vyhlásil, že uznáva dlh
voči oprávnenej osobe a súhlasí s exekúciou v prípade neuhradenia sumy v celkovej výške 16.153,-
Sk do 04.07.2005.

V prejednávanom prípade podstatnou a právne relevantnou skutočnosťou je, či splnomocnenie je

platným právnym úkonom a či uznanie dlhu na základe takto udeleného plnomocenstva v notárskej
zápisnici je platným právnym úkonom, ktorý robí z notárskej zápisnice spôsobilý exekučný titul.
Notári spisujú účastníkom na základe ich vyhlásenia, okrem iného, notárske zápisnice o zmluvách.
Predpokladom „perfektne“ spísanej notárskej zápisnice teda je, že je notárom spísaná pre účastníkov
právneho vzťahu a obsahuje ich vlastné vyhlásenie. Pritom nemusí ísť o ich fakticky osobné vyhlásenie,

avšak vyhlásenie účastníka musí byť z vôle účastníka. Ak bola spísaná notárska zápisnica „z vôle“
povinnej osoby osobou, ktorá prekročila rámec oprávnenia vyplývajúceho zo zmocňovacieho titulu,
alebo takýto titul fakticky (úplná absencia zmocňovacieho titulu), či právne (existujúci, avšak neplatný
titul) neexistoval, nemôže vyvolávať takáto zápisnica predpokladané účinky. V prejavenej vôli musí
byť inkorporovaný obsah vôle účastníka právneho vzťahu, a tak by mala byť aj vykladaná a vnímaná,

ktorá nemôže byť v rozpore so spravodlivým a od účastníka právneho vzťahu zamýšľaným obsahom
zamýšľaných účinkov, ktoré sú z takto prejavenou vôľou spojené. Nie je prípustné, aby sa niekto vzdal
práva, ktoré môže vzniknúť až v budúcnosti, a preto je takáto dohoda neplatná podľa § 39 Občianskeho
zákonníka. Okrem toho súčasťou notárskej zápisnice bolo aj vyhlásenie zástupcu povinnej o tom, že
uznaný dlh zaplatí v lehote, ktorú si určil pravdepodobne zástupca povinnej sám, bez toho, aby mu

povinná udelila na takýto úkon plnú moc. Následkom uvedeného konania zástupcu povinnej je, že
povinná bola zaviazaná na splatenie svojho dlhu v lehote, o ktorej nemala ani vedomosť, rovnako ako
nemala vedomosť ani o výške, ktorú má zaplatiť. Z tohto pohľadu je potrebné povedať, že prvostupňový
súd rozhodol vecne správne, keď exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju.

Pokiaľ ide o napadnuté výroky týkajúce sa zamietnutia návrhu oprávneného na zmenu súdneho

exekútora a rozhodnutia o trovách exekúcie, odvolací súd konštatuje správnosť týchto výrokov.
Oprávnený môže kedykoľvek v priebehu exekučného konania aj bez uvedenia dôvodu podať na
príslušný okresný súd návrh na zmenu exekútora (§ 44 ods. 8 EP). Napĺňajúc zásadu hospodárnosti,
bolo vecne správnym vyústením rozhodnutia prvostupňového súdu rozhodnutie, ktorým návrh na zmenu
súdneho exekútora zamietol, pretože rozhodnutím o zastavení exekúcie je priebeh exekučného konania

práve „ukončovaný“ a prípadná zmena súdneho exekútora by navýšila nie len trovy exekúcie, ale
by celý proces „zbytočne“ rozširovala o ďalší subjekt exekučného konania, čo nie je vzhľadom na
predchádzajúce vhodné a správne. V prípade trov exekúcie, súd nevzhliadol v tejto časti rozhodnutia
takú nesprávnosť, ktorá by mohla mať za následok zrušenie alebo zmenu napadnutého výroku
rozhodnutia o trovách exekúcie, preto považuje priznané trovy exekúcie vo výške 72,61 eura, ktoré

je povinný nahradiť oprávnený (§ 203 účinného v rozhodujúcom čase) s tým, že pre posudzovanie
kto a z akého dôvodu je povinný nahradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie bolo potrebné (podľa
zákona účinného v rozhodnom čase) a „postačovalo“, ak súd aplikoval pravidlo, podľa ktorého, ak dôjde
k zastaveniu exekúcie zavinením oprávneného, súd mu môže uložiť nahradenie nevyhnutných trov
exekúcie.Na základe vyššie uvedených dôvodov, odvolací súd potvrdil napadnuté uznesenie v celom rozsahu z
dôvodu jeho vecnej správnosti (§ 219 ods. 1 OSP).

Rozhodnutie bolo prijaté v senáte pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.