Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 14. september 2012

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 11Co/235/2011

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7206224335
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 09. 2012

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Angela Čechová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7206224335.2

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach vo veci žalobkyne Y. C., bytom O., G. XX, zast. JUDr. Ivetou Petejovou,
advokátkou, Košice, Hlavná 20, proti žalovaným: 1/ Q. Š., bytom Q., A. E. XX, zast. JUDr. Martinou
Gombosovou, advokátkou, Košice, Moldavská cesta 6, 2/ U. Q., bytom O., F. XX, zast. JUDr. Helenou
Knopovou, advokátkou, Košice, Štúrova 20, o náhradu škody na zdraví titulom bolestného a sťaženia
spoločenského uplatnenia, o odvolaní účastníkov proti rozsudku 18C 126/2006-205 z 25.3.2011

Okresného súdu Košice II

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozsudok a vracia vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobkyňa sa podanou žalobou domáha náhrady škody na zdraví v sume 82.984,80 € ako bolestné
priznané lekárskym posudkom v zmysle zák. č. 437/2004 Z.z. v rozsahu 197,5 bodov, čo zodpovedá
sume 1.783,18 €. Nárok vo výške 82.984,80 € žiada ako násobok tohto bolestného, a to v rámci zvýšenia

podľa vyhl. č. 32/65 Zb. za úraz utrpený dňa 9.10.2004, ku ktorému došlo na Textilnej ul. č. X v O.,
keď z priestorov pneuservisu, vtedy prevádzkovaného žalovaným v 2.rade, vybehli psy, zaútočili na ňu
a spôsobili jej mnohopočetné hryzné rany v oblasti pravého lakťa, pravej slabiny, dolnej časti pravého
stehna a pomliaždenie pravého vretenného nervu s dobou liečenia 4 až 5 týždňov. Podnikateľské
priestory žalovaného v 2.rade, ktorý bol majiteľom psov využíval na základe vzájomnej dohody pre
vlastnú činnosť aj žalovaný v 1.rade, pričom k úniku psov z objektu pneuservisu došlo v okamihu, keď

žalovaný v 1.rade motorovým vozidlom vchádzal do priestorov objektu. Obidvaja žalovaní namietali
svoju zodpovednosť za škodu na zdraví žalobkyne tvrdiac, že neporušili žiadnu povinnosť uloženú im
zákonom.

Súd prvého stupňa rozsudkom zaviazal obidvoch žalovaných zaplatiť žalobkyni spoločne a nerozdielne
sumu 1.783,18 € v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia, v prevyšujúcom rozsahu uplatneného

nárokužalobuzamietolavyslovil,žežiadenzúčastníkovnemáprávonanáhradutrovkonania.Obidvoch
žalovaných zaviazal tiež spoločne a nerozdielne nahradiť trovy konania štátu vo výške 301,36 € na účet
svojho súdu a tiež súdny poplatok za návrh na začatie konania vo výške 106,50 €, všetko do 3 dní od
právoplatnosti rozhodnutia.

Pokiaľ ide o základ uplatneného nároku, v konaní súd zisťoval, či je preukázaná príčinná súvislosť medzi

konaním či nekonaním žalovaných a vzniknutým následkom v podobe útoku psov na žalobkyňu, čo
bolo bezprostrednou príčinou poškodenia jej zdravia. Z vyjadrení účastníkov ako i svedkov (O., Q.) mu
vyplynulo, že každý z návštevníkov podnikateľského areálu, ktorý bol oprávnený samostatne vstupovať
do týchto objektov, v ktorom vykonával svoju činnosť žalovaný v 2.rade, mal vedomosť o tom, že psy
sú počas noci voľne pustené a zatvárajú sa do vyhradeného priestoru - voliery iba cez deň. Súčasne
bolo potvrdené, že psy bezvýhradne počúvali len svojho majiteľa, teda žalovaného v 2.rade, ktorý sa o

nich aj staral a pravidelne ich do voliery zatváral. Žalovaný v 1.rade vstupoval do objektu v čase, keď
tento ešte nebol v bežnej prevádzke, otváral podnikateľské priestory, preto bolo v zmysle uvedenéhozistenia jeho povinnosťou sa presvedčiť, či pri vchádzaní do objektu, psy, ktoré vo vzťahu k jeho osobe
nemali potrebný rešpekt, sú uzavreté v priestoroch na to určených. Až následne mal do priestorov
pneuservisu vstupovať motorovým vozidlom a tak zamedziť vzniku situácie, keď ich už vôbec nemal

pod kontrolou. Je zrejmé, že sa neuistil v danom čase o zabezpečení psov pred voľným pohybom a
vychádzal len zo subjektívneho predpokladu tohto stavu, čo však nemožno považovať za odôvodnený
postup, zvlášť ak išlo o psov, ktorých nezvládal a jeho domnienky vychádzali len z toho, čo si myslel
a čo sa mu zdalo, že videl. Vzhľadom na povahu psov, keď nebolo spochybnené, že nerešpektovali
akúkoľvek osobou, považoval za nanajvýš rozumné a dôvodné požadovať od kohokoľvek, kto mimo

prevádzkových hodín vstupoval do objektu pneuservisu majúc vedomosť, že psy nemusia byť vo
voliére , aby sa reálne presvedčil, že sú psy zavreté a že možné nebezpečenstvo plynúce z ich úniku
mimo objekt po jeho otvorení neexistuje, alebo aby v prípade akýchkoľvek pochybností o ich pohybe
zabezpečil prítomnosť osoby zvládajúcej psov. Zanedbanie takejto povinnosti na strane žalovaného
v 1.rade považoval súd za porušenie ust. § 415 OZ čím je založená jeho zodpovednosť za škodu
aj podľa ust. § 420 OZ. Vo vzťahu k žalovanému v 2.rade uzavrel, že rovnako prevenčnú povinnosť

porušil aj žalovaný v 2.rade, pretože nezabránil osobne alebo prostredníctvom inej osoby, ktorú by psy
preukázateľne rešpektovali, ich úniku z jeho podnikateľských priestorov predtým, než tam vstúpia ďalšie
osoby. Jeho povinnosťou bolo totiž zabezpečiť, aby do jeho objektu v čase, keď sa tam nachádzali
voľne pustené psy, vstupovali len osoby, ktoré mali preukázateľne schopnosť ich ovládať, aby sa tak
zamedzilo nekontrolovateľnému správaniu psov. Žalovaný v 1.rade takouto osobou nebol a žalovaný

v 2.rade ani neuviedol žiadne relevantné skutočnosti, pre takýto záver, okrem svojho súkromného
názoru vychádzajúceho zo skutočnosti, že žalovaný v 1.rade psov poznal a kŕmil ich. Toto podľa názoru
súdu však objektívne nepostačuje na získanie schopnosti zvládať psa. U žalovaného v 2.rade vyvodil
zodpovednosť za škodu a v dôsledku zákonnej povinnosti vyplývajúcej zo zák. č. 282/02 Z.z., ktorým sa
upravujú niektoré podmienky držania psov, keď podľa § 7 cit. zák. sa dopustí priestupku držiteľ psa aj

vtedy, ak nezabráni voľnému pohybu psa, okrem priestorov na to určených. Pritom zabránenie voľnému
pohybu je nutné chápať nielen v bezprostrednom osobnom výkone, ale tiež v prijatí takých opatrení,
ktoré tento účel sledovaný zákonom naplnia. Povinnosť obidvoch žalovaných spoločne a nerozdielne
zaplatiť žalobkyni prisúdený nárok vyvodil súd z ust. § 438 OZ. Pokiaľ ide o výšku uplatneného nároku,
vychádzal súd zo skutočnosti, že ku škode na zdraví žalobkyne došlo 9.10.2004, teda za účinnosti zák.

č. 437/2004 Z.z. (účinnosť nadobudol 1.8.2004). So zreteľom na uvedené tak aplikácia vyhl. č. 32/65
Zb., o ktorý žalobkyňa opierala výšku nároku v podobe násobkov, sa už nevzťahuje. Konštatoval, že pri
určení výšky náhrady za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia sa vychádza z celkového počtu
bodov, ktorým sa bolesť alebo sťaženie spoločenského uplatnenia ohodnotilo v lekárskom posudku.
Pokiaľ ide o rozsah odškodňovania, v zmysle tejto zákonnej úpravy nie je možné priznať bolestné nad

rámec bodového ohodnotenia vyplývajúceho zo znaleckého posudku a základné odškodnenie sťaženia
spoločenského uplatnenia možno zvýšiť len v ojedinelých prípadoch, a to najviac do hodnoty 50 %
pôvodne priznaného odškodnenia vyplývajúceho z lekárskeho posudku. Podľa posudku znalca z odboru
zdravotníctvaMUDr.RadoslavaP.,bolestnéžalobkyneboloohodnotenévrozsahu240bodovasťaženie
spoločenského uplatnenia v rozsahu 30 bodov. S týmto znaleckým posudkom žalobkyňa nesúhlasila

napadajúc zaujatosť znalca voči nej. Súd však nezistil žiadne objektívne dôvody, pre ktoré by bolo
možné považovať tento posudok vypracovaný znalcom za zaujatý proti žalobkyni alebo za vecne
nesprávny, preto návrhu žalobkyne na vykonanie kontrolného znaleckého dokazovania nevyhovel. Pri
rozhodovaní nezohľadnil ani výhrady žalovaného v 1.rade, smerujúce proti postupu znalca, pokiaľ
základné sadzby bolestného znalec zvýšil podľa ust. § 9 ods. 5,6 zák. č. 437/04 Z.z. vychádzajúc

z názoru, že v danom prípade išlo jednoznačne o bolestivejší spôsob liečenia, preto považoval za
dôvodné znalcom zvýšenie bodového ohodnotenia o polovicu v zmysle cit. ust. V rámci posúdenia v
akej výške patrí žalobkyni náhrada bolestného, nariadil znalecké dokazovanie a znaleckým posudkom,
ktorým bolo bolestné stanovené na 240 bodov. Keďže výška náhrady za bolesť sa podľa § 5 ods. 2
zák. č. 437/2004 Z.z. určuje za 1 bod sumou 2 percent z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca v

hospodárstve SR zistenej Štatistickým úradom SR za kalendárny rok predchádzajúci roku, v ktorom
vznikol nárok na náhradu, zistil, že v r. 2003 bola priemerná mesačná mzda 14.365,- Sk. Žalobkyňa
však ani po vypracovaní znaleckého posudku, ktorým bolo stanovené bolestné na 240 bodov oproti
lekárskemu posudku predloženého žalobkyňou, ktorým bolo určené bolestné na (iba) 197,5 bodov a
ani po zistení súdu, že priemerná mesačná mzda, z ktorej bolo potrebné vychádzať bola 14.365,- Sk,

(pričom žalobkyňa vychádzala iba zo sumy 13.609,- Sk) žalobu neupravila, a výslovne aj naďalej trvala
na svojej žalobe vychádzajúc zo žiadaného rozsahu 1.783,18 € (čo zodpovedalo počtu bodov 197,5 pri
hodnote 1 bodu 272,- Sk vypočítaného žalobkyňou ako 2 % z priemernej mesačnej mzdy 13.609,- Sk),
preto súd ustálil, že nárok žalobkyne je v ňom žiadanom rozsahu 1.783,18 € dôvodný. Žiadaný násobokžalobkyne a teda zvýšenie v zmysle § 7 vyhl. č. 32/1965 Zb. nebolo možné, lebo uvedená vyhláška v
rozhodnom čase už neplatila. Vzhľadom na uvedené v prevyšujúcom rozsahu žalobu zamietol, keďže
zák. č. 437/2004 Z.z. neumožňuje zvyšovať základnú sadzbu bolestného. Výrok o trovách konania mu

vyplynul z § 142 ods. 3 O.s.p. v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p. a keďže právna zástupkyňa žalobkyne
si neuplatnila náhradu trov konania a mimo trov právneho zastúpenia jej iné trovy nevznikli, vyslovil, že
žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Rozhodnutie o trovách konania vzniknutých
štátu mu vyplynul z § 148 ods. 1 O.s.p., v zmysle ktorého obidvoch žalovaných zaviazal na ich zaplatenie
ako procesne neúspešných účastníkov a výrok o ich povinnosti zaplatiť aj súdny poplatok vyvodil z

ust. § 2 ods. 2 zák.č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch, keďže žalobkyňa je v konaní zo zákona od
poplatkovej povinnosti oslobodená.

Rozsudok napadli včas podaným odvolaním všetci účastníci konania.

Žalobkyňa v odvolaní uviedla, že proti rozsudku podáva odvolanie v celom rozsahu, keďže rozsudok

ako aj postup súdu považuje za nesprávny. Odvolanie proti predmetnému rozsudku, ktorým bolo
rozhodnuté vo veci samej odôvodnila odvolacími dôvodmi podľa § 205 ods. 2 písm. c/, d/ a f /
O.s.p. Konštatovala predovšetkým, že je nesporné, že 9.10.2004 sa skutok stal, že išlo o brutálny
útok dvoch agresívnych psov na nechránenú ženu dôchodkyňu, ktoré jej spôsobili rozsiahle zranenia,
že sú nepochopiteľné a zarážajúce výsledky trestnoprávnej zodpovednosti žalovaného v 1.rade, keď

bol spod obžaloby oslobodený a rovnako stav, keď žalovaného v 2.rade napriek jej viacnásobným
žiadostiam ani neobžalovali. Ako podstatné ďalej uviedla, že so znaleckým posudkom, ktorý v konaní
vykonal znalec MUDr. H. P., tak ako už predtým uviedla, nesúhlasí. Poukázala na to, že znalec
disponujúcimatériouopriebehujejzdravotnéhostavunepostupovalsodbornoustarostlivosťou,nakoľko
do bodového hodnotenia nezahrnul diagnózy, ktoré vyplývajú z predmetnej dokumentácie a táto

absencia ju poškodzuje. Spôsobené zranenia mali za následok komplikované lekárske zákroky, liečbu,
doliečovanie a v neposlednom rade terapiu a preto je zarážajúce, že znalec neposúdil stav ako hodný
osobitného zreteľa. Ďalej poukázala na neštandardný postup znalca, ktorý pre účely zistenia jej stavu
pri jej vypočúvaní jej kládol vopred pripravené otázky podľa nej účelovo motivované a nepripustil, aby
spontánne opísala skutkový stav. Vzhľadom na uvedené požiadala súd o vypracovanie kontrolného

znaleckého posudku, ktorý návrh však súd zamietol. Mala však za to, že vzhľadom na charakter útoku
psov, ktoré jej spôsobili zranenia, sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa a preto sa nemôže stotožniť
so závermi znalca. Pokiaľ súd jej návrhu na kontrolný znalecký posudok nevyhovel, je tak podľa nej
daný odvolací dôvod, že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav, pretože nevykonal navrhnuté
dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností. Ďalej súdu vytýkala, že v rámci dokazovania

nevykonal také úkony, ktoré boli potrebné pre zistenie škôd jej spôsobených. Dala do pozornosti súdu,
že žiadala podanou žalobou nahradiť jej vzniknuté škody, ktoré boli v príčinnej súvislosti so skutkom a
teda nezamerať sa výlučne na náhradu škody titulom bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia.
Zastáva názor, že by bolo voči nej nespravodlivé, aby pri takomto poranení, kedy jej vyslovene viselo
mäso odhryzené psami z hornej a dolnej končatiny a na celoživotné traumy, po takomto útoku, keď išlo

o jej život, bola priznaná objektívne takto zanedbateľná čiastka, aká jej súdom bola priznaná. Má za
to, že ňou žiadaná výška odškodného je primeraná škodám, ktoré jej boli spôsobené poranením. Tak
ako uviedla v konaní, následkom tohto incidentu trpí psychickými problémami, napr. strach zo psov,
depresie,nespavosť,jejživotsaodtohoincidentuzmenil,uzavrelasadoseba,nevyhľadávaspoločnosť,
má obavy o svoju bezpečnosť, čo len pri zašteknutí psa, vychádza z bytu s doprovodom aj na svoju

záhradu, vznikli jej škody na mobilite, zručnosti, ohybnosti postihnutých končatín. Na tieto škody súd
neprihliadol, čo je nesprávne. Zdôraznila ďalej, že podľa nej mal súd vychádzať z iného procesného
posúdenia. Vzhľadom na prevenciu zamedzenia obdobných incidentov by mal súd brať do úvahy podľa
nej aj faktor, ktorý je možný dosiahnuť adekvátnym potrestaním. Stojí za zmienku rečnícka otázka, či
ťažké poškodenie zdravia, či už fyzické alebo psychické nestojí za ochranu. „Budeme čakať či tieto psy

budú ďalej vyčíňať ?“ Nesúhlasila ani s výrokom o náhrade trov konania, keď zdôraznila, že už v podanej
žalobe si uplatnila náhradu trov tohto konania. Žiadala tak priznať trovy konania za 15 právnych úkonov
ako aj trovy odvolacieho konania. Navrhla zmeniť napadnutý rozsudok a jej žalobe vyhovieť v celom
rozsahu.

Žalovaný v 1.rade vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne uviedol, že odvolanie žalobkyňa síce opiera o
tri odvolacie dôvody, v samotnom odvolaní odôvodňuje však iba jeden z nich a to konkrétne odvolací
dôvod v zmysle ust. § 205 ods. 2 písm. c/, t.j., že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci,
pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností. V tejto súvislostipredovšetkým poukázala na to, že súd nevykonal ňou navrhnutý dôkaz - kontrolné znalecké posúdenie
znalcom z odboru zdravotníctva, odvetvia chirurgia a traumatoloógie, vzhľadom na miestne väzby
a v tejto súvislosti si dovolil podotknúť, že žalobkyňa tento návrh ničím neodôvodnila a v 2.rade s

takýmto návrhom oponovala až na pojednávaní 25.3.2011, teda po vykonaní znaleckého posudku,
ktorého výsledky jej nevyhovovali. Uviedol tak, že žalobkyňa mala možnosť namietať osobu znalca v
prípade, ak by jej skutočne nevyhovoval znalec zapísaný v zozname na tunajšom súde, avšak pred
samotným vykonaním znaleckého posudku a teda ihneď po jeho ustanovení a že napadanie osoby
znalca až po vykonaní znaleckého posudku a to dokonca bez bližšieho odôvodnenia treba za stavu, že

výsledok znaleckého dokazovania jej nevyhovoval, posudzovať ako účelové. Mal za to, že skutočnosť,
že žalobkyni nevyhovuje výsledok znaleckého dokazovania nie je možné považovať za stav, kedy je
súd povinný nariadiť znalecké dokazovanie. Z týchto dôvodov preto odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2
písm. c/ O.s.p. nie je namieste. Pokiaľ v odvolaní žalobkyňa uvádza, že následkom incidentu trpí rôznymi
psychickými problémami uviedol, že žiadne z týchto tvrdení žalobkyňa v konaní nepreukázala, naopak
svedok M. O. uviedol, že „... asi tri štyri týždne po útoku videl žalobkyňu ako išla do svojej záhradky, čo

uviedol v tej súvislosti, že sa čudoval, že nemá strach prejsť okolo týchto objektov a si je nepochybne
istý, že to bola ona“, ďalej dopĺňa „... že mal dostatočnú možnosť si zapamätať žalobkyňu, keďže jej
poskytol prvú pomoc“. Táto svedecká výpoveď jednoznačne vyvracia tvrdenia žalobkyne ohľadne jej
strachu zo psov, či nevychádzania z domu. K námietke žalobkyne ohľadne trov konania uviedol, že
podľa § 142 ods. 3 O.s.p., ktorého znenie citoval, je nepochybné, že žalobkyňa vzhľadom na jej značný

neúspech vo veci, ktorý predstavuje 97,85 % v pomere k pôvodne žalovanej čiastke 82.984,80 € ku
skutočne priznanej čiastke 1.783,18 € by nárok na plnú náhradu trov konania aj tak nemala, keďže jej
úspech predstavuje len 2,15 % a na takomto základe je nepochybné, že súd nemohol jeho zaviazať a to
ani spoločne a nerozdielne so žalovaným v 2.rade na náhradu trov štátu celkom ani na súdny poplatok.
Dovolil si podotknúť, že rozhodnutie súdu o výške plnenia nezáviselo od znaleckého posudku, ktorý

bol vykonaný v predmetnom súdnom konaní, keďže žalobkyňa disponovala iným znaleckým posudkom,
ktorý zároveň predložila so žalobou ešte pred jej podaním, na základe čoho bolo zjavné, aký nárok
jej v konaní prislúcha. Vo vzťahu k ďalším dvom odvolacím dôvodom sa nevyjadril, keďže z odvolania
nevyplýva, ako sú tieto odvolacie dôvody odôvodnené.

Žalovaný v 2.rade vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne uviedol, že rozsudok v jeho zamietajúcej časti
považuje za správny a navrhol ho potvrdiť. Nároky, ktoré boli rozsudkom zamietnuté, žalobkyňa ničím
neodôvodnila. Má jednoznačne za to, že z jeho strany nedošlo k porušeniu žiadnej povinnosti, že k
porušeniu povinností došlo u žalovaného v 1. rade.

Žalovaný v 1.rade napadol rozsudok v rozsahu prvého, tretieho, štvrtého a piateho výroku, ktoré
odôvodnil tým, že v konaní pred súdom prvého stupňa došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 písm.
h/ O.s.p. , podľa ktorého súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne
ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav vecí, konanie malo vady, ktoré
mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd neúplne zistil skutkový stav veci, pretože

nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, na základe vykonaných
dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci, čo sú dôvody na odvolanie upravené v § 205 ods. 2 písm. a/, b/, c/, d/ a f/ O.s.p.
Poukázal na to, že predpokladom vzniku jeho zodpovednosti za škodu je aj to, aby porušil určitú právnu
povinnosť, porušením ktorej spôsobil žalobkyni škodu, t.j. existencia príčinnej súvislosti medzi jeho

protiprávnym konaním (porušením právnej povinnosti) a vzniknutou škodou. Namieta aj skutočnosť, že
nebol majiteľom psov alebo objektu, kde sa psy nachádzali, nebol ani zamestnancom majiteľa psov,
resp. v postavení osoby, ktorej by boli psy zverené a preto nemôže byť zodpovedný za to, že psy
patriace žalovanému v 2.rade neboli priviazané a takto mohli napadnúť žalobkyňu. Súd prvého stupňa
porušenie jeho právnej povinnosti odôvodnil porušením všeobecnej prevenčnej povinnosti podľa § 415

OZ. Vo vzťahu k tomuto právnemu záveru si dovolil upozorniť na viaceré výpovede, či už účastníkov
konania alebo svedkov, ktorí jednoznačne potvrdili skutočnosť, že on nezodpovedá za škodu, že vykonal
dostatočné preventívne opatrenia na zamedzenie akejkoľvek škody. Zdôraznil, že telefonicky oboznámil
žalovaného v 2.rade so skutočnosťou, že na nasledujúci deň navštívi objekt. Pokiaľ súd konštatoval,
že psy výhradne zatváral žalovaný v 2.rade a že minimálne pri zatváraní psov do voliere tieto počúvali

len žalovaného v 2.rade, je preto nepochybné, že on keď disponoval vlastnými kľúčmi od objektu,
nepotreboval žalovaného v 2.rade kontaktovať za iným účelom ako za tým, aby zabezpečil objekt pre
voľný vstup. Ďalej citoval časť zo svojej účastníckej výpovede dňa 18.3.2009 ako aj to, že on psov do
voliery nikdy nezatváral, že ho o to ani žalovaný v 2.rade nežiadal, z ktorých vyvodil, že skutočnosť,že za uzatváranie psov bol zodpovedný žalovaný v 2.rade vyplýva z viacerých výpovedí v trestnom
konaní poukazujúc na výpoveď svedka R. Veľkého, ako aj z výpovedi tohto svedka na pojednávaní
dňa 20.5.2009 s poukazom na to, že žalovaný v 2.rade bol teda jedine zodpovedný za uzatváranie

psov a on ho s dostatočným predstihom upozornil na svoj úmysel vstúpiť do objektu, preto k žiadnemu
porušeniu povinnosti, ktorá by bola v príčinnej súvislosti so vzniknutou škodou z jeho strany žalobkyne
nemohla vzniknúť poukazujúc aj na rozhodnutie NS ČR 1Cz 59/90, podľa ktorého príčinná súvislosť
medzi zavineným protiprávnym konaním a vznikom škody na zdraví musí byť bezpečne preukázaná
a nestačí tu samotná pravdepodobnosť. Ďalej uviedol, že žalobkyňa žalobu opiera aj o ust. vyhl. č.

231/1998 Z.z., ktorá však s účinnosťou od 1.1.2003, od kedy bol zrušený tento zákon stratila účinnosť
a ku dňu napadnutia žalobkyne psami patriacimi žalovanému v 2.rade neexistoval v SR žiadny zákon
upravujúci jeho právne povinnosti, resp. jeho správanie sa vo vzťahu ku psom žalovaného v 2.rade.
jeho povinnosť vo vzťahu k psom neukladá ani zák. č. 282/2008 a ani všeobecne záväzné nariadenie
Mestskej časti Košice nad jazerom. Zdôraznil tiež, že nesúhlasí ani so záverom súdu zodpovedať za
škodu spoločne a nerozdielne so žalovaným v 2. rade, keďže nezodpovedá za škodu žalobkyne a

v prípade, ak by odvolací súd bol iného názoru má za nepochybné, že v konaní vznikli dôvody na
vymedzenie delenej zodpovednosti u žalovaných. Pripomenul aj skutočnosť, že rozsudkom v trestnej
veci 6T 116/2006 bolo právoplatne rozhodnuté o tom, že bol oslobodený spod obžaloby pre skutok
právne kvalifikovaný ako trestný čin ublíženia na zdraví a v tomto konaní súd nedospel ani k názoru,
že by skutok sa mal prejednať ako priestupok, pretože nedošlo ani k priestupku. Ďalej vyčítal súdu

prvého stupňa, že sa nedostatočne vysporiadal s otázkou zvýšenia bodového hodnotenia znalcom
o polovicu tak, ako to namietal v konaní a má za to, že súd v tejto časti neúplne zistil skutkový
stav, pretože nevykonal ním navrhnuté dôkazy a súd dospel tiež na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam. Namietol zvýšenie bodového hodnotenia bolesti znalcom o polovicu
a to osobitne pri položkách počnúc od položky č. 115 po položky č. 161, okrem položky č. 113e,

kde zvýšenie nie je vykonané v predmetnom posudku u bodového hodnotenia bolestného z dôvodu
„potreby opakovaných infúzií“. Citoval ust. § 9 bod 5 zák. č. 437/2004 Z.z., z ktorého znalec vychádzal
a konštatoval, že potrebu opakovaných infúzií ako dôvod zvýšenia bolestného znalcom nie je podľa
jeho názoru možné podradiť pod žiadne z taxatívne vymedzených dôvodov na zvýšenie bolesti (a,
b, c), pričom samotná infúzia sa podľa cit.ust. výslovne nepovažuje za operačný výkon zakladajúci

možnosť zvýšenia bolestného. Rovnako nesúhlasil s názorom súdu, ktorý bez vykonania navrhnutého
doplnenia dokazovania vypočutím znalca k tejto otázke uzavrel, že hryzné rany sa stávajú hrozbou
vzniku miestnej i celkovej infekcie organizmu. Možný je tiež prenos besnoty, preto je nevyhnutné
podávanie antibiotík vnútrožilovo a prípadne do zhojenia rán aj imobilizácia postihnutej končatiny. Podľa
názoru súdu podávaním infúzií išlo jednoznačne o bolestivejší spôsob liečenia, preto považoval za

dôvodné zvýšenie bodového hodnotenia o polovicu. Podľa jeho názoru však predmetné hodnotenie
neprislúcha len právu samotnému, ale nevyhnutným je vždy vychádzať z medicínskeho posudku. Práve
z dôvodu, že znalecký posudok nedostatočne odôvodňuje zvýšenie bodového hodnotenia o polovicu
u vyššie uvedených položiek, navrhol vypočutie znalca, pričom súd tento dôkaz nevykonal. Podávanie
infúzií je bežným úkonom, ktorý v žiadnom prípade nemožno považovať za bolestivé. Namietol aj záver

súdu spočívajúci v tom, že má povinnosť k úhrade trov konania štátu a zaplatenie súdneho poplatku.
Keďže nie je zodpovedný za škodu nemôže znášať ani uloženie tejto povinnosti a práve naopak dovoľuje
si navrhnúť odvolaciemu súdu, aby na podklade jeho odvolania rozhodol o náhrade trov konania v
prvostupňovom konaní a to tak, že sa mu prizná náhrada trov konania, vrátane odvolacieho. Alternatívne
pre prípad, že by odvolací súd bol iného názoru ohľadne jeho zodpovednosti za škodu poukázal na ust.

§ 142 ods. 2,3 O.s.p., ktorých obsah citoval a uviedol, že predmetné ustanovenia je potrebné vnímať
vo vzájomnej súvislosti s ust. § 148 O.s.p. Na podklade týchto zákonných ustanovení je nepochybné,
že súd prvého stupňa nesprávne rozhodol o náhrade trov konania , keďže žalobkyňa mala v konaní len
čiastočný úspech, t.j. 2,15 %. Na tomto základe je nepochybné, že na základe takého pomeru úspechu
vo veci súd nemohol priznať jemu spoločne a nerozdielne so žalovaným v 2.rade náhradu celých trov

štátu ani súdneho poplatku. Rovnako je nepochybné, že rozhodnutie o výške plnenia nezáviselo od
znaleckého posudku, ktorý bol vykonaný v konaní, keďže žalobkyňa disponovala iným ZP, ktorý zároveň
predložila ešte pred podaním žaloby z čoho bolo zjavné, aký nárok v konaní jej prislúcha. Dovolil si
nesúhlasiť ani so záverom súdu, pokiaľ ho zaviazal na úhradu trov konania spoločne a nerozdielne so
žalovaným v 2.rade, lebo tak ako vyššie uvádza sudca mal nepochybne vysporiadať aj s otázkou určenia

miery zodpovednosti žalovaných, podľa ktorej zásady by rozhodol aj o podiele, v akom podľa pomeru
úspechu by žalovaní sa podieľali na úhrade trov konania. Navrhol zmeniť rozsudok tak, že žaloba sa v
rozsahunapadnutomtýmtoodvolanímvočinemuzamietavprípade,aksúdodvolaniunevyhovienavrholzrušiť rozsudok v odvolaním napadnutých výrokoch a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Uplatnil aj náhradu trov konania.

Žalovaný v 2.rade odvolanie odôvodnil odvolacími dôvodmi podľa § 205 ods. 2 písm. d/ a f/ O.s.p.
Uviedol, že má jednoznačne za to, že z jeho strany nedošlo k porušeniu povinnosti, ako to konštatoval
prvostupňový súd na základe § 420 OZ. Túto prevenčnú povinnosť mal porušiť tým, že osobne alebo
prostredníctvom inej osoby nezabránil úniku psov z jeho podnikateľských priestorov pred tým, ako tam
vstúpia ďalšie osoby. S týmto tvrdením súdu nesúhlasí. V konaní bolo preukázané, že psi sa bez

cudzej pomoci nemohli dostať z objektu prevádzky. Osoby, ktoré využívali areál firmy mali vedomosť
o tom, že za účelom stráženia objektu sa počas noci nachádzajú voľne pustené psi, ktoré sa mohli
pohybovaťpocelomobjekte.Nakoľkoareálfirmynavštevovaliajinéosoby,taktietoboliinštruované,ako
majú postupovať v prípade, že do areálu vstupujú ako prví. V konaní bolo aj jednoznačne preukázané,
že žalovaný v prvom rade v inkrimonovaný deň vstupoval do objektu ako prvý a bolo jeho prvoradou
úlohou sa presvedčiť, či psi boli uzavretí v priestoroch na to určených. Túto povinnosť si žalovaný

dostatočne nesplnil, nepočínal si s potrebnou opatrnosťou. Z mojej strany teda nedošlo k žiadnemu
porušeniu akejkoľvek právnej povinnosti. Žalovaný v 1.rade jednoznačne vo svojej výpovedi uviedol,
že mal vedomosť o chovaní sa psov a že do objektu nevstupoval po prvý krát. Bolo jeho povinnosťou
presvedčiť sa kde sa psi nachádzajú a na základe toho aj konať. V prípade, ak si nebol istý , kde sú
psi, mal sa o tom presvedčiť. Avšak je potrebné poukázať aj na skutočnosť, že mal vedomosť čo aj

sám a svedkovia potvrdili, že v opačnom prípade mal zavolať majiteľa psov, teda jeho. To však žalovaný
neurobil a tým vystavil do nebezpečenstva iné osoby, nakoľko aj sám vo svojej výpovedi uviedol, že
so psami problémy nemal. Z vyššie uvedených dôvodov navrhol, aby odvolací súd žalobu zamietol a
priznal mu náhradu trov konania, alebo zrušil rozhodnutie a vrátil vec súdu prvého stupňa.

Žalovaný v 1.rade vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného v 2.rade uviedol, že predovšetkým žalovaný
v 2.rade bol jediný zodpovedný za uzatváranie psov a že on ho s dostatočným predstihom upozornil
na svoj úmysel vstúpiť do objektu, preto k žiadnemu porušeniu z jeho strany, ktorá by bola v príčinnej
súvislosti so vzniknutou škodou nedošlo. Pokiaľ žalovaný v 2.rade vo svojom odvolaní uvádza, že bolo
preukázané v konaní, že psy bez cudzej pomoci sa nemohli dostať z objektu prevádzky poznamenal,

že práve naopak, v konaní sa preukázalo, že psy voľne unikali z priestorov areálu, o čom mal vedomosť
aj samotný žalovaný v 2.rade, ktorý na pojednávaní 1.7.2009 vypovedal, že si spomína, že jedna
pani mu hovorila, že psy boli u nej v záhrade, rovnako svedok R. Veľký vypovedal v trestnom konaní,
„...spôsobilosť tieto psy ovládať má iba majiteľ, že to čo sa stalo poškodenej, sa mohlo stať aj mne alebo
inej osobe, ktorá sa nachádzala v blízkosti objektu, keďže aj mne sa stalo, že psov som videl pustených

aj mimo objektu pneuservisu, aj mne tieto psy vybehli párkrát, tak ako tu prítomnému obžalovanému“. Na
úniky psov bol okrem tohto svedka upozornený žalovaný v 2.rade Andrejom Sinčákom, ktorý vypovedal,
že: „...neviem presne kedy, ale si myslím, že pred úrazom žalobkyne sa stalo, že psy utiekli z objektu
pneuservisu, ja som na to upozornil aj majiteľa výslovne s tým, že bude potrebné dať do poriadku
oplotenie tohto objektu“. Ani ďalšie tvrdenie uvedené žalovaným v 2.rade v odvolaní, „nakoľko areál

firmy navštevovali aj iné osoby, tak tieto boli inštruované, ako majú postupovať v prípade, že do areálu
vstupujú prví...“ sa nezakladá na pravde a nebolo v konaní preukázané, keď od žalovaného v 2.rade
nedostal žiadne inštrukcie ohľadne starostlivosti o psov, resp. ich uzatvárania. Skutočnosť, že žalovaný v
2.rade bol výhradne zodpovedný za uzatváranie psov vyplýva z viacerých výpovedí, čo vylučuje tvrdenie
žalovaného v 2.rade o inštruovaní osôb, ako majú postupovať v prípade, keď vstupujú do areálu ako prví.

Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) prejednal vec na základe odvolaní
účastníkov v rozsahu vyplývajúcom z § 212 ods. 1, ods. 2 písm. d/, ods. 3 O.s.p. a napadnutý rozsudok
zrušil podľa § 221 ods. 1 písm. h, odsek 2 O.s.p. a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie,
vrátane súvisiacich výrokov o náhrade trov konania účastníkov a štátu.

Predmetomkonaniajenároknanáhraduškodytitulombolestnéhoasťaženiaspoločenskéhouplatnenia.

Podľa § 444 OZ pri škode na zdraví sa jednorázovo odškodňujú bolesti poškodeného a sťaženie jeho
spoločenského uplatnenia.

Podľa § 2 ods. 1 zák. č. 437/2004 Z.z. o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského
uplatnenia a o zmene a doplnení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 273/1994 Z.z. o
zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia, o zriadení Všeobecnej zdravotnej poisťovnea o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní v znení
neskorších predpisov (ďalej len „cit. zák.)“, bolesť je ujma spôsobená poškodením na zdraví, jeho
liečením alebo odstraňovaním jeho následkov. Sťaženie spoločenského uplatnenia je stav v súvislosti s

poškodením na zdraví, ktoré má preukázateľne nepriaznivé následky pre životné úkony poškodeného,
na uspokojovanie jeho životných a spoločenských potrieb alebo na plnenie jeho spoločenských úloh
(ďalej len „následok“), § 2 ods. 2 cit. zák.

Podľa § 3 ods. 1,2 cit. zák. náhrada za bolesť sa poskytuje jednorazovo; musí byť primeraná zistenému

poškodeniu na zdraví, priebehu liečenia alebo odstraňovaniu jeho následkov. Náhrada za bolesť sa
poskytuje na základe lekárskeho posudku (§ 7 a 8). Sadzby bodového hodnotenia za bolesť sú
ustanovené v prílohe č. 1. v I. a III. časti.

Podľa § 4 ods. 1,2 cit. zák. náhrada za SSU sa poskytuje jednorázovo; musí byť primeraná povahe
následkov a ich predpokladanému vývoju, a to v rozsahu, v akom sú obmedzené možnosti poškodeného

uplatniť sa v živote a v spoločnosti. Náhrada sa poskytuje na základe lekárskeho posudku (§ 7 a 8).
Sadzby bodového hodnotenia za SSU sú ustanovené v prílohe č. 1 v II. a IV. časti.

Podľa § 5 ods. 1 cit. zák. pri určení výšky náhrady za bolesť a výšky náhrady za sťaženie spoločenského
uplatnenia (ďalej aj „SSU“) sa vychádza z celkového počtu bodov, ktorým sa bolesť alebo sťaženie

spoločenského uplatnenia ohodnotilo v lekárskom posudku (§ 7 a 8).

Podľa § 7 cit. zák. lekársky posudok spracúva posudzujúci lekár a vydáva zdravotnícke zariadenie, z
ktorého posudzujúci lekár vypracoval lekársky posudok. Ak je posudzujúcim lekárom lekár zariadenia
ústavnej zdravotnej starostlivosti, lekársky posudok posudzuje primár príslušného oddelenia alebo

prednosta príslušnej kliniky zdravotníckeho zariadenia alebo jeho zástupca, ak rozsah následkov
presahuje 200 bodov.

Podľa § 7 ods. 6 cit. zák. ak vzniknú dôvodné pochybnosti o správnom hodnotení bolestného (alebo o
správnom hodnotení SSU) v lekárskom posudku, môžu osoby uvedené v odsekoch 3 a 4 požiadať o

vydanie znaleckého posudku podľa osobitného predpisu.

Podľa § 8 ods. 4 cit. zák. lekársky posudok sa vydáva, len čo zdravotný stav poškodeného možno
považovať za ustálený; ak ide o SSU, spravidla až po uplynutí jedného roka od poškodenia na zdraví.

Pri ujme spôsobenej na zdraví sa podľa § 444 OZ jednorázovo odškodňujú bolesti a sťaženie
spoločenského uplatnenia poškodeného. Ide o nároky nemajetkovej povahy, ktoré sú viazané výlučne
na osobu poškodeného. Obidva nároky boli pôvodne upravené vo vyhl. č. 32/1965 Zb. o odškodňovaní
bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia v znení neskorších predpisov. Od 1. augusta 2004
nadobudnutím účinnosti zák. č. 437/2004 Z.z. o náhrade za bolesť a za sťaženie spoločenského

uplatnenia však vyhl. č. 32/1965 Zb. bola zrušená (§ 12 zák. č. 437/2004 Z.z.) a odškodňovanie bolesti
a sťaženia spoločenského uplatnenia sa stali predmetom tejto novej právnej úpravy. Doterajšia právna
úprava, t.j. vyhl. č. 32/1965 Zb. sa vzťahuje iba na odškodnenie bolesti a SSU, ktoré vznikli v dôsledku
úrazu a iného poškodenia na zdraví, ktoré bolo spôsobené pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona,
t.j. pred 1. augustom 2004 (11 ods. 1). Nárok na bolestné a SSU sa nepriznáva vo forme opakujúcich

sa dávok, ale jednorázovo a to na základe lekárskeho posudku (§ 7, 8 cit. zák.) a pri určení výšky týchto
nárokov sa vychádza z celkového počtu bodov, ktorým sa bolesť v lekárskom posudku ohodnotila (§ 5
ods. 1 cit. zák.). Výška týchto nárokov sa určuje sumou 2 % z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca
v hospodárstve Slovenskej republiky zistenej Štatistickým úradom Slovenskej republiky za kalendárny
rok predchádzajúci roku, v ktorom vznikol nárok na ich náhradu, za 1 bod a výsledná suma sa zaokrúhli

na celé desiatky korún smerom nahor.

Žalobkyňa žalobou podanou 9.10.2006 sa domáha náhrady škody na zdraví vo výške 82.984,80 €
(2.500.000,- Sk). Podľa opisu rozhodujúcich skutočností v žalobe a v podaní žalobkyne z 1.12.2006 (č.l.
32), teda podľa obsahu žaloby, v tejto sume je zahrnutá náhrada za bolesť určená v lekárskom posudku

zo dňa 24.5.2005 vo výške 1.783,16 € (53.720,- Sk), ktorý bol vypracovaný podľa zák. č. 437/2004
Z.z. a aj náhrada za zvýšenie bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia, o ktorom zvýšení mal
podľa žalobkyne rozhodnúť súd s poukazom na § 7 ods. 3 vyhl.č. 32/1965 Zb. Vychádzajúc z toho v
zmysle takto vymedzeného žalobného petitu a predmetu žaloby, bol súd, keďže ide o sporové konanie,viazaný žalobným petitom, to znamená výškou žalovanej sumy 82.984,80 € (ktorú nemohol prekročiť),
a aj predmetom konania, t.j. nárokom na náhradu za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia. V
súlades§153ods.2O.s.p.súdnebolviazanýtým,akonárokpoprávnejstránkežalobkyňaposudzovala

a ani jej návrhom, aby na plnenie boli žalovaní zaviazaní solidárne (spoločne a nerozdielne).

V danej veci súd prvého stupňa žalobkyňou požadované odškodnenie ujmy na zdraví čo do jeho rozsahu
správne posudzoval podľa zák. č. 437/2004 Z.z. o náhrade za bolesť a za SSU, lebo vzhľadom na
to, že k poškodeniu zdravia žalobkyne došlo po 1. auguste 2004 (úraz utrpela 9.10.2004) teda už za

účinnosti uvedeného zákona, takže iba táto právna úprava sa vzťahuje na žalobkyňou požadované
odškodnenie. So zreteľom na uvedené, je správny aj záver súdu, že nemohol postupovať aj podľa
žalobkyňou navrhovanej vyhl. č. 32/1965 Zb. a teda rozhodovať o zvýšení odškodnenia tak, ako to
súdom umožňovalo ust. § 7 ods. 3 uvedenej vyhlášky, ale iba podľa zák. č. 437/2004 Z.z. Tento zákon
komplexne upravuje podmienky priznania a poskytovania náhrady za bolesť a náhrady za sťaženie
spoločenského uplatnenia. Oproti predchádzajúcej právnej úprave, t.j. vyhl. č. 32/1965 Zb., však tzv.

moderačné právo súdu v zmysle možností zvýšenia odškodnenia je upravené iba v obmedzenom
rozsahu. Umožňuje to ust. § 5 ods. 5 zák., avšak iba v prípade odškodnenia SSU (o 50 % v prípadoch
hodných osobitného zreteľa, akým je napr. uznanie invalidity) a nie aj v prípade odškodnenia bolestného,
ako na to správne poukázal aj súd prvého stupňa.

Odvolací súd po preskúmaní rozhodnutia z hľadiska odvolania žalobkyne dospel k záveru, že zo strany
súdu aj napriek použitiu správneho právneho predpisu, t.j. zák. č. 437/2004 Z.z. jeho aplikácia na
rozhodovanie o požadovanom nároku žalobkyne odškodnenia, súdom nebola celkom dôsledná.

Vychádzajúc z obsahu žaloby, žalobkyňa sa predovšetkým domáhala náhrady za bolesť odvolávajúc sa

na lekársky posudok z 24.5.2005 vypracovaný MUDr. E. S. ako posudzujúcim lekárom zdravotníckeho
zariadenia FN L.F. O., ktorý predložila spolu so žalobou. Týmto lekárskym posudkom bolo hodnotenie
bolestného stanovené na 197,5 boda. Hodnotenie SSU nebolo týmto posudkom vykonané. Možno
predpokladať, že z dôvodu, že od úrazu žalobkyne ešte neuplynul jeden rok a teda nebol ustálený
stav žalobkyni tak, aby sa mohlo SSU ohodnotiť (§ 7 ods. 4 cit. zák.). Na pojednávaní 1.7.2009 (č.l.

137), žalobkyňa však navrhla vykonať znalecké dokazovanie na ohodnotenie aj SSU. Uznesením 18C
126/06-143z25.3.2010súdnariadildokazovanieznalcomMUDr.R.P.auložilmu(okreminého)vykonať
bodové hodnotenie nielen bolestného ale aj SSU. Znalec stanovil hodnotenie bolestného na 240 bodov
a SSU na 30 bodov (č.l. 158). Tento znalecký posudok mal súd prvého stupňa vziať za podklad pre
určenie výšky náhrady tak za bolesť ako aj za SSU žalobkyne, lebo ho treba považovať za lekársky

posudok (§ 7 a 8), na základe ktorého sa náhrada za bolesť poskytuje (§ 3 ods. 2, § 5 ods. 1 cit. zák.).
Ak teda týmto znaleckým posudkom ako lekárskym posudkom, bola bolesť ohodnotená 240 bodmi,
výšku náhrady za bolesť bolo potrebné určiť v tomto rozsahu, teda vychádzať z tohto počtu bodov a nie
z bodového hodnotenia 197,5 bodov podľa lekárskeho posudku z 24.5.2005. Podľa tohto znaleckého
posudku mal súd určiť aj výšku náhrady za SSU (§ 4 ods. 2, § 5 ods. 1 cit. zák.). Súd prvého stupňa

sa nesprávne domnieval, že v nadväznosti na uvedený znalecký posudok bola zo strany žalobkyne
potrebná úprava žalobného petitu. Žalobným petitom totiž sa žalobkyňa domáhala náhrady škody na
zdraví spolu vo výške 82.984,80 €, preto vychádzajúc z viazanosti súdu touto výškou a viazanosťou
predmetom žaloby, ktorým je náhrada za bolesť a náhrada za SSU, bolo možné aj bez úpravy žaloby
priznať obidve požadované náhrady a to vo výške zodpovedajúcej znalcom stanovenému ohodnoteniu,

teda spolu v rozsahu 270 bodov, lebo je nepochybné, že by tým súd v zmysle § 153 ods. 2 O.s.p.
nepriznal niečo iné (iný nárok) a ani viac, ako sa žalobkyňa žalobou domáha. Podľa opisu rozhodujúcich
skutočností v žalobe je tiež nepochybné, že žalobkyňa sa domáha aj zvýšenia tak bolestného ako aj
SSU.KeďženárokžalobkynenanáhraduzabolesťakoajSSUsaposudzujepodľazák.č.437/2004Z.z.,
podľa tohto zákona bolo potrebné skúmať aj návrh žalobkyne na požadované zvýšenie odškodnenia,

a to bez ohľadu na to, že žalobkyňa sa ho domáhala podľa neplatného podpisu. Pokiaľ ide o zvýšenie
bolestného, ako to už odvolací súd na inom mieste uviedol, zák. č. 437/2004 Z.z. súdu neumožňuje
zvýšiť bolestné nad rámec ohodnotenia v lekárskom posudku. Pokiaľ však ide o zvýšenie SSU, takéto
oprávnenie cit. zák. súdu dáva, a to v § 5 ods. 5. Z odôvodnenia rozsudku je zrejme, že súd prvého
stupňa (správne) zvýšenie bolestného nepriznal z dôvodu, že v zmysle zák. č. 437/2004 Z.z. to nie je

možné. Pokiaľ však ide o zvýšenie SSU, v odôvodnení rozhodnutia len poukázal na obsah ust. § 5
cit. zák., ale nijako nevysvetlil, prečo toto ustanovenie neaplikoval na žalobkyňou požadované zvýšenie
SSU, teda prečo jej neprináleží požadované zvýšenie SSU.Z týchto dôvodov odvolanie žalobkyne, pokiaľ smeruje voči výroku o zamietnutí žaloby nad priznanú
sumu 1.783,18 € považuje odvolací súd za dôvodné, so zreteľom na čo rozsudok v tomto výroku
musel byť zrušený a vec vrátená súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie v zmysle vysloveného názoru

odvolaciehosúdu. Žiadasadodať,žepodľaaktuálnejrozhodovacejčinnostiNajvyššiehosúduSR(napr.
5Cdo 212/2010), uznanie invalidity v zmysle § 5 ods. 5 zák. č. 437/2004 Z.z. je jedným, nie však jediným
prípadom osobitného zreteľa, pri splnení ktorého môže súd náhradu za SSU zvýšiť najviac o 50 %.

Ďalšie dôvody odvolania podaného žalobkyňou však odvolací súd po preskúmaní rozhodnutia

nepovažujezaopodstatnené.Takoutoneopodstatnenounámietkoujevýhradažalobkyne,žesúdprvého
stupňa nenariadil na jej návrh kontrolné znalecké dokazovanie na znalecký posudok podaný v konaní
znalcom MUDr. R. Morochovičom. V sporovom konaní totiž, akým je aj daná vec, rozhodnutie o tom,
ktoré z účastníkmi navrhovaných dôkazov súd vykoná, prislúcha iba konajúcemu súdu (§ 120 ods. 1
druhá veta O.s.p.). Súd zásadne nevykonáva dôkazy, ktoré nemajú význam pre vec samú alebo ktoré
by potvrdzovali len zhodné tvrdenia účastníkov. Nevykonanie účastníkom navrhnutého dôkazu súd je

povinný ale vysvetliť vo svojom rozhodnutí o veci samej.

V posudzovanej veci súd prvého stupňa nenariadenie kontrolného znaleckého dokazovania v
odôvodnení rozsudku odôvodnil zreteľným a zrozumiteľným spôsobom. Vysvetlenie súdu odvolací súd
považuje za presvedčivé a aj prijateľné, a na správnosť postupu súdu v celom rozsahu poukazuje.

Pokiaľ žalobkyňa v odvolaní vytýka súdu prvého stupňa, že sa nemal zamerať výlučne len na náhradu
škody titulom bolestného a SSU, lebo podanou žalobou žiadala nahradiť jej vzniknuté aj iné škody, ktoré
vznikli v príčinnej súvislosti so skutkom, ide o nenáležitú námietku, lebo zo žaloby nevyplýva uplatnenie
iného nároku ako nároku na náhradu škody titulom bolestného a SSU.

Žalobkyňa sa odvoláva aj proti výroku o trovách konania, ktorým jej súd napriek aplikácii § 142 ods. 3
O.s.p. nepriznal náhradu trov konania. Odvolanie v tomto smere odvolací súd považuje za dôvodné,
lebo zo žaloby je zrejmé, že žalobkyňa súčasne so žalobným petitom uplatnila aj náhradu trov konania.

Pokiaľ ide o odvolania žalovaných, obidvaja namietajú predovšetkým nesprávny tak skutkový ako aj
právny záver súdu o ich zodpovednosti za škodu na zdraví žalobkyne.

Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že súd prvého stupňa svoj záver o zodpovednosti obidvoch
žalovaných za škodu žalobkyne vyvodil zo zistenia, že obidvaja porušili všeobecnú prevenčnú povinnosť

vzmysle§415OZ(pritomkaždývinejpríčinnejsúvislosti)ažalovanýv2.radenaviacporušilajpovinnosť
vyplývajúcu zo zák. č. 282/02 Z.z., ktorým sa upravujú niektoré podmienky držania psov.

Podľa § 415 OZ, je každý povinný počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám na zdraví, na majetku,
na prírode a životnom prostredí.

V zmysle cit. ust. je každý povinný zachovávať vždy taký stupeň pozornosti, ktorý možno od neho
vzhľadom na konkrétnu časovú a miestnu situáciu rozumne požadovať a ktorý - objektívne posudzované
- je spôsobilý zabrániť či aspoň čo najviac obmedziť riziko vzniku škôd na živote, zdraví či majetku. Ak
si niekto nepočína v súlade s takto všeobecne stanovenou právnou povinnosťou, chová sa protiprávne

a postihuje ho za to - za splnenia aj ďalších predpokladov - občianskoprávna zodpovednosť za škodu
podľa § 420 OZ. Podľa ustálenej súdnej praxe zodpovednosť majiteľa psa za škodu spôsobenú psom
sa posudzuje podľa obidvoch ustanovení a to z hľadiska jeho potrebného dozoru nad chovaným psom.
Aj tu platí všeobecne predpokladané jeho zavinenie s možnosťou vyvinenia sa v zmysle § 420 ods. 3
OZ, ak preukáže, že škodu nezavinil a že si škodu spôsobil buď poškodený sám alebo tretia osoba

alebo že škoda vznikla takou náhodou, pre ktorú on sám nevytvoril podmienky (napr. rozsudok býv. NS
SSR z 25.5.1979 uverejnený v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk pod č. 5/1981). Vlastník psa
(prípadne osoba, ktorej vlastník psa zveril) je povinný o psa sa starať takým spôsobom, aby zabezpečil
ochranu okolia, najmä ostatných osôb. Pokiaľ nevykoná potrebné opatrenia, ktorými by minimalizoval
možné nevhodné, či škodlivé chovanie psa a prípadné negatívne následky takého chovania, možno

konštatovať, že nezabezpečil ochranu ostatných osôb, hoci mohol predpokladať, že pes môže pod
vplyvom konkrétnych okolností zmeniť svoje chovanie a byť dokonca útočný a agresívny. Majiteľ by mal
predpokladať, že môže dôjsť k neprimeranému a nebezpečnému chovaniu psa a mal by byť na takúto
situáciu pripravený tak, aby ju zvládol. Pokiaľ sa totižto niekto rozhodne k chovu psa, je potrebné, abysa zoznámil so všetkým, čo s jeho chovom súvisí a je povinný vždy sa postarať o to, aby predchádzal
možnej škode, spôsobenej zvieraťom a plnil tak svoju prevenčnú povinnosť danú mu zákonom. Obsah
prevenčnej povinnosti u chovateľa (majiteľa) psa pritom úzko súvisí tiež s miestom, kde sa zviera

nachádza; tam kde je zvýšený výskyt a pohyb osôb sa možnosť vzniku škody podstatne zvyšuje a preto
je nevyhnutné psa zabezpečiť aj za pomoci prostriedkov, ktoré by inak situácia nevyžadovala.

V predmetnej veci súd prvého stupňa pri posudzovaní zodpovednosti žalovaného v 2.rade ako majiteľa
a chovateľa psov uvedené zásady výkladu všeobecnej prevenčnej povinnosti týkajúcej sa chovateľov

zvierat bez akýchkoľvek pochybností dôsledne aplikoval a ustálil správny záver o jeho zodpovednosti,
keďže, tak ako to súd aj správne konštatoval, sa zo svojej zodpovednosti nevyvinil, lebo nepreukázal, že
by svoju povinnosť zabezpečiť psov pred únikom z oploteného areálu preniesol na iné osoby, konkrétne
na žalovaného v 1.rade.

Porušenie všeobecnej prevenčnej povinnosti správne súd ustálil aj u žalovaného v 1.rade. Tento jeho

závermápodkladvobsahuspisu,keďsúdmalpreukázané,žetentožalovanývstupovaldoareáluvčase
víkendu, to znamená, keď v areáli nebola bežná prevádzka a tak po zohľadnení faktorov danej miestnej
a aj časovej súvislosti aj podľa názoru odvolacieho súdu, okolnostiam, že v areáli sa nachádzajú psy,
mal žalovaný venovať zvýšenú pozornosť. Pokiaľ v tejto súvislosti jeho obrana spočívala v tom, že deň
predtýmtelefonovalsožalovanýmv2.rade,trebauviesť,žežalovanýv2.radetentotelefonátpoprelatak

za tohto stavu, bolo dôkazné bremeno na odstránenie rozporností a teda preukázanie tejto skutočnosti
na žalovanom v 1.rade. Žiadne dôkazy však žalovaný v 1.rade neoznačil a okrem toho ani zo spisu ani
nie je zrejmé, čo malo byť obsahom údajného telefonátu, teda to, či konkrétne mal žiadať žalovaného
v 2.rade o to, aby pred jeho príchodom do areálu zavrel psy do voliéry. Pokiaľ žalovaný v 1.rade aj v
odvolaní ohľadne tvrdeného telefonátu uvádza len tie isté skutočnosti, jeho odvolacia námietka z týchto

dôvodov neobstojí, a preto na ňu odvolací súd neprihliadol. Ani odvolacia námietka žalovaného v 1.rade,
že súd sa nedostatočne vyporiadal s otázkou zvýšenia bodového hodnotenia bolesti znalcom o polovicu
a to predovšetkým tým, že nevykonal ním navrhnutý dôkaz, ktorým mal byť výsluch znalca, keďže
nesúhlasil so znaleckým posudkom znalca v tejto časti - zvýšenia bolestného podľa § 9 bod 5 zák. č.
437/2004 Z.z. V tejto súvislosti odvolací súd predovšetkým považuje za potrebné uviesť, že náhrada za

bolesť v zmysle cit. zák. sa poskytuje na základe lekárskeho posudku a že sadzby bodového hodnotenia
za bolesť sú ustanovené v prílohe č. 1 v I. a III. časti. Podľa týchto sadzieb hodnotí bolesť posudzujúci
lekár (§ 9 ods. 1 cit. zák.). Z tohto je zrejmé, že iba lekár je oprávnený zvýšiť bodové hodnotenie
bolesti podľa ods. 5. Ak teda posudzujúci lekár bolestné zvýši, súd pri rozhodovaní o náhrade za bolesť
vychádza z tohto zvýšenia bez toho, aby posudzoval správnosť takéhoto postupu lekára, pretože ide

o odborné otázky, o ktorých súdu neprislúcha rozhodovať. Takéto oprávnenie (posudzovať či zvýšenie
bolestného lekárom je dôvodné alebo nie) súdu nepriznáva ani citovaný zákon. Ak teda žalovaný v
1.rade nesúhlasil so zvýšením ohodnotenia bolestného znalcom MUDr. R. Morochovičom mal možnosť
navrhnúť kontrolné dokazovanie, resp. iný dôkaz. Zo spisu vyplýva, že žalovaný v 1.rade vo vyjadrení k
znaleckému posudku nesúhlasil so zvýšením bolestného (č.l. 173) a na vysvetlenie rozporu hodnotenia

s právnym predpisom aj navrhol súdu vypočuť tohto znalca, avšak - ako to vyplýva z jeho podania z
2.7.2010 (vyjadrenie k znaleckému posudku) - len vtedy ak sa súd nestotožní s jeho interpretáciou k
namietaným zvýšeniam u položiek „ potreba opakovaných infúzií“. Podľa tejto formulácie žalovaný v
1.rade podmienil vykonanie tohto dôkazu právnym posúdením resp. právnou úvahou súdu a okrem toho
zo spisu je zrejmé, že na vykonaní tohto dôkazu (hoci podmieneného), v ďalšom konaní netrval a to

ani na pojednávaní, na ktorom bol vyhlásený rozsudok predtým než súd ukončil dokazovanie vo veci.
Za tejto situácie, ak súd prvého stupňa znalca na otázky ohľadne zvýšenia bolestného nevyslúchol, niet
mu čo vyčítať.

Podstatnou námietkou odvolania žalovaného v 1.rade je aj jeho nesúhlas so záverom súdu, pokiaľ ho

k náhrade škody zaviazal spoločne a nerozdielne so žalovaným v 2.rade. Mal za to, že ak by odvolací
súd bol toho názoru, že aj on zodpovedá za škodu tak má za nepochybné, že v konaní vznikli dôvody na
vymedzenie delenej zodpovednosti u žalovaných, a nie solidárnej zodpovednosti, čím by sa minimálne
predišlo vzniku budúcich sporov medzi žalovanými navzájom.

Uvedenú odvolaciu námietku odvolací súd považuje za náležitú.Podľa ust. § 438 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ak škodu spôsobí viac škodcov, zodpovedajú za ňu
spoločne a nerozdielne.

Podľa § 438 ods. 2 Občianskeho zákonníka v odôvodnených prípadoch môže súd rozhodnúť, že tí, ktorí
škodu spôsobili, zodpovedajú za ňu podľa svojej účasti na spôsobení škody.

Ust. § 438 Občianskeho zákonníka upravuje zodpovednosť za škodu v prípade, ak bola škoda
spôsobená viacerými škodcami v dvoch formách, a to ako zodpovednosť solidárnu a zodpovednosť
delenú. Kým solidárna zodpovednosť (§ 438 ods. 1 Obč. zák.) je zákonným pravidlom, delená
zodpovednosť (§ 438 ods. 2 Obč. zák.) je výnimkou z tohto zákonného pravidla. Zásadne teda platí,
že pokiaľ bola škoda spôsobená dvomi alebo viacerými škodcami, a to či už súbežnou činnosťou alebo
na sebe nezávislou činnosťou s jednou škodou, zodpovedajú za ňu škodcovia spoločne a nerozdielne

(solidárna zodpovednosť). V odôvodnených prípadoch môže byť rozhodnutím súdu stanovená delená
zodpovednosť. Delená zodpovednosť predstavuje situácie, kedy, vzhľadom na osobitné okolnosti
prípadu, súd rozhodne o zodpovednosti každého zo škodcov podľa miery ich účasti na spôsobenej
škode a v príslušnom rozsahu uloží tomu ktorému škodcovi povinnosť škodu nahradiť. Súd musí preto
skúmať príčinnú súvislosť medzi konaním (opomenutím) každého zo škodcov a škodlivým následkom,

podľa toho určí, v akom pomere sa ten ktorý škodca podieľal na vzniku škody a tak stanoví jeho podiel
na náhrade.

V posudzovanej veci podľa názoru odvolacieho súdu bol dôvod výnimočne neurčiť zodpovednosť

žalovaných za škodu žalobkyni solidárne, (aj keď žalobkyňa navrhla tento spôsob rozhodnutia, súd
nebol týmto návrhom viazaný a mohol rozhodnúť aj inak - poznámka odvolacieho súdu), ale rozhodnúť
o delenej zodpovednosti žalovaných, lebo to okolnosti prípadu umožňovali. Za tieto okolnosti treba
považovať to, že žalovaný v 2.rade neporušil len všeobecnú prevenčnú povinnosť, ale aj zákonnú
povinnosť majiteľa psov dohliadať, aby psy neohrozovali okolie, tak ako to inak súd prvého stupňa

aj správne vyhodnotil. Niet teda pochybností, že miera jeho účasti na spôsobenej škode je vyššia
ako miera účasti žalovaného v 1.rade. Keďže súd prvého stupňa napriek správne zistenému rozsahu
zodpovednosti za škodu u každého žalovaného následne nesprávne aplikoval ust. § 438 ods. 1 OZ,
lebo do úvahy prichádzalo použitie § 438 ods. 2 OZ, musel byť rozsudok vo vyhovujúcom výroku z tohto
dôvodu zrušený a vec vrátená súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Vzhľadom na závery, ku ktorým dospel odvolací súd po preskúmaní rozsudku z hľadísk odvolacích
dôvodov uplatnených v odvolaniach účastníkmi, odvolací súd tak uzatvára, že rozhodnutie súdu prvého
stupňa ohľadne základu žaloby, t.j. rozhodnutia o tom, že obidvaja žalovaní sú zodpovední za škodu na

zdraví žalobkyne je vecne správny. V tomto smere odvolania žalovaných nie sú spôsobilé spochybniť
vecnú správnosť rozsudku. Povinnosťou súdu v ďalšom konaní vzhľadom na odvolacím súdom
zistené nesprávnosti rozhodnutia bude opätovne rozhodnúť už iba o výške žalobkyňou požadovaného
odškodnenia bolesti a SSU a určiť opätovne zodpovednosť každého žalovaného za škodu podľa
posúdenia miery ich účasti na spôsobenej škode.

So zreteľom na uvedený záver odvolacieho súdu musel byť zrušený rozsudok aj v súvisiacich výrokoch,
t.j. výroku o trovách konania účastníkov (odvolací súd už na inom mieste konštatoval, že súd nesprávne
nepriznal žalobkyni náhradu trov konania), vo výroku o trovách štátu a o súdnom poplatku a následne

vec aj ohľadne týchto rozhodnutí musela byť vrátená na ďalšie konanie s tým, že tieto nové rozhodnutia
budú závisieť od výsledku nového rozhodnutia týkajúceho sa veci samej.

V novom rozhodnutí o veci rozhodne súd aj o trovách tohto odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 O.s.p.).

Rozhodnutie prijaté senátom pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z. v znení účinnom
od 1. mája 2011).Poučenie:

Proti uzneseniu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.