Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 4. december 2014

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/649/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4312217228
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 12. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ingrid Vallová
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4312217228.2

Uznesenie

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Ingrid Vallovej a členiek senátu
JUDr. Kataríny Marčekovej a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej, v právnej veci navrhovateľa:
POHOTOVOSŤ, s. r. o. so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zast. Fridrich Paľko, s.
r. o. so sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, proti odporcovi: Slovenská republika, zast. Ministerstvom
spravodlivosti Slovenskej republiky so sídlom v Bratislave, Župné námestie 13, o zaplatenie majetkovej

škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 24.
marca 2014 č. k. 12C/44/2013-43, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa návrh zamietol a odporcovi náhradu trov konania nepriznal.
Svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 4 ods. 1 písm. a) bod 1, § 5 ods.1, 3, § 9 ods. 1, 2, §
15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, 3, § 19 ods. 1, 3 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, § 41 ods. 1, § 41 ods. 2
písm. c), d), a i), § 44 ods. 1, 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučnýporiadok)aozmeneadoplneníďalšíchzákonov,akoajzistenýmskutkovýmstavom.Zospisu

sp. zn. 16Er/845/2010 Okresného súdu Levice súd zistil, že žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie bola súdu doručená dňa 26. 11. 2010 a o tejto žiadosti exekučný súd rozhodol uznesením
zo dňa 30. 11. 2010, právoplatným dňa 27. 12. 2010 tak, že žiadosť súdneho exekútora o udelenie
poverenia zamietol. Voči uvedenému uzneseniu oprávnený podal odvolanie, ktoré zobral späť a Krajský
súd v Nitre odvolacie konanie zastavil. Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané,
že navrhovateľ sa podaným návrhom domáhal jednak náhrady škody, a jednak náhrady nemajetkovej

ujmy, ktorý odôvodnil tým, že exekučný súd rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia po uplynutí zákonom stanovenej
lehoty. Návrh navrhovateľa bol dostatočne špecifikovaný v zmysle § 43 OSP a zákona č. 233/1995 Z. z.
platného v čase podania návrhu. Návrh navrhovateľa súd nepovažoval za premlčaný, pretože žiadosť o
udeleniepovereniabolaexekučnémusúdudoručenávnovembri2010,rozhodnutéonejbolovnovembri
2010 a navrhovateľ si uplatnil u odporcu predbežné prerokovanie náhrady škody v septembri 2012.

Návrh navrhovateľa súd nemohol ako predčasne podaný zamietnuť, pretože vo veci bolo rozhodnuté
po uplynutí 6 mesiacov odo dňa prijatia žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody.
Podstatou tohto sporu bolo zistiť, či sa na daný prípad vzťahuje zákonná lehota podľa § 44 ods. 2
Exekučného poriadku a ak áno, či došlo k nedodržaniu tejto lehoty a či nedodržanie zákonnej lehoty na
vydanie poverenia alebo zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia navrhovateľovi spôsobilo škodu a
nemajetkovú ujmu a či mu rozhodnutie o zamietnutí žiadosti mohlo spôsobiť škodu alebo nemajetkovú

ujmu. Navrhovateľ vyčíslil majetkovú škodu ako náhradu istiny s príslušenstvom, ktorá mu nemôže byť
priznaná právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu v občianskom súdnom konaní vedenom protidlžníkovi zo záväzkového vzťahu založeného Zmluvou o úvere. Čo sa týka nemajetkovej ujmy, ktorú si
navrhovateľ uplatnil vo výške 20 % z istiny a príslušenstva, takýto spôsob vyčíslenia nemajetkovej ujmy
navrhovateľ nijako nezdôvodnil, ani nepreukázal vznik nemajetkovej ujmy u navrhovateľa, len formálne

uviedol, že došlo k zániku podnikateľských aktivít navrhovateľa a jeho podnikateľských plánov, čo nebolo
bližšie odôvodnené, ani preukázané. Nemajetková ujma nezávisí automaticky len od konštatovania
nedodržania zákonnej lehoty, ale aj od okolností, ktoré sú v tejto veci konštatované a na základe ktorých
súd nevidel dôvod pre finančnú satisfakciu vo forme nemajetkovej ujmy. Z pripojeného exekučného
spisu súd zistil, že exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok. Súd v tomto prípade neskúmal, či

prišlo k prieťahom v konaní. Zisťoval, či došlo k nedodržaniu zákonnej lehoty, z akého dôvodu, či sa
zákonná 15-dňová lehota vzťahuje na vyporiadanie sa súdu so žiadosťou exekútora, či je to dôvod na
náhradu škody, resp. či vôbec nejaká škoda vznikla. V zmysle § 41 ods. 2 písm. d) zákona č. 233/1995
Z. z. bol v čase podania žiadosti o udelenie poverenia rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul.
Zákonná 15-dňová lehota na vyporiadanie sa súdu so žiadosťou exekútora o udelenie poverenia neplatí
v exekučných konaniach, v ktorých je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok. Táto výnimka bola

do zákona zavedená s účinnosťou od 01. 06. 2010 a vzťahuje sa aj na exekučné konania začaté pred
účinnosťou zákona č. 144/2010 Z. z., čo je uvedené v komentári k Exekučnému poriadku, dôvodom
zavedenia tejto výnimky je potreba preverenia prípadnej existencie dôvodov neprípustnosti exekúcie
preskúmavaním písomností, ktoré nie sú prílohou návrhu na vykonanie exekúcie. K vydávaniu poverení
na základe exekučného titulu rozhodcovského rozsudku dochádzalo a dochádza podľa § 41 ods. 2 písm.

d) Exekučného poriadku. Súd teda dospel k záveru, že v čase podania žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie lehota na vydanie poverenia v prípade rozhodcovského rozsudku ako exekučného
titulu neexistovala. Navyše, súd uviedol, že táto lehota je uvádzaná v súvislosti s rozhodnutím súdu,
ktorým je vydanie poverenia a nevzťahuje sa na rozhodnutie súdu, ktorým je zamietnutie žiadosti
exekútora o udelenie poverenia. Konkrétne v tejto veci došlo k zamietnutiu žiadosti o udelenie poverenia

v lehote po 4 dňoch od podania návrhu, čo súd nepovažoval za neprimeranú lehotu na rozhodnutie, ani
sa nestotožnil s názorom navrhovateľ, že by mu v dôsledku takého postupu súdu mohla vzniknúť nejaká
škoda alebo nemajetková ujma. Tvrdenie navrhovateľa, že súd rozhodol s omeškaním 133 dní, bolo
nepravdivé a zavádzajúce. Súd sa nestotožnil ani s právnym názorom navrhovateľa, že rozhodcovský
rozsudok je prekážkou pre domáhanie sa navrhovateľa nároku voči dlžníkovi v občiansko-

právnom konaní. Rozhodnutie exekučného súdu bolo zákonné, nebolo zrušené ako nezákonné, a
preto takéto rozhodnutie nemôže byť dôvodom pre vznik škody. Neexistuje žiadna súvislosť medzi
postupom a rozhodnutím exekučného súdu a údajnou škodou navrhovateľa. Uznesenie exekučného
súdu o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zhodne ako uznesenie súdu
o zastavení exekučného konania prelamuje právoplatnosť rozhodcovského rozsudku, pričom zaniká

prekážka rozsúdenej veci. Ďalej uviedol, že neúčinný (nulitný) rozhodcovský rozsudok žiadnu prekážku
následného prejednania a rozhodnutia veci nepredstavuje. Exekučný súd má právo preskúmať, či
rozhodnutie (iný titul) uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané v súlade so
zákonom, t.j. či bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených v
príslušných právnych predpisoch ide o rozhodnutie (iný titul) vykonateľné tak po stránke formálnej, ako

aj materiálnej. Exekučný súd je teda už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre
poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie bezpochyby oprávnený posúdiť, či oprávneným
označený exekučný titul bol vydaný k tomu kompetentným orgánom. Otázku, či v konkrétnom prípade
bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, garantované v čl.
48 ods. 2 Ústavy SR, je kompetentný preskúmať ústavný súd, ktorý ju v súlade so svojou ustálenou

judikatúrou preskúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu. Súdne
konanie nie je kompetentný preskúmavať súd v konaní o náhrade škody podľa zákona č. 514/2003
Z.z.,alelenÚstavnýsúdSRnapodkladeústavnejsťažnosti(resp.predsedasúdunapodkladesťažnosti
na prieťahy). Opačný výklad by znamenal, že by existovalo niekoľko orgánov, ktoré by boli oprávnené v
tom istom čase preskúmavať postup toho istého súdu z hľadiska vzniku zbytočných prieťahov.

O trovách konania súd rozhodol s poukazom na § 142 ods. 1 OSP tak, že v konaní úspešnému
odporcovi súd nepriznal náhradu trov konania, keďže si žiadne neuplatnil.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ, odôvodniac ho tým,
že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, súd prvého stupňa

nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne
zistil skutkový stav, ako aj vytýkal neúplne zistený skutkový stav veci, pretože súd prvého stupňa
nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, a tiež bol toho názoru,
že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. K dôvodomodvolania bližšie uviedol, že zásadne namieta skutočnosť, že súd rozhodol v merite veci na základe
"inšpirácie" novou právnou úpravou obsiahnutou v ustanovení § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z.
V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nebolo podľa neho možné, aby súd

interpretoval hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenie zodpovednostného
právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku
právnej skutočnosti a po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu. Ak súd
založil svoje rozhodnutie na takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý
má dôsledok v nesprávnosti súdneho rozhodnutia a takéto rozhodnutie musí byť zrušené. Súd bol

viazaný ustanovením § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom pred prijatím zák. č. 412/2012
Z. z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom ustanovenia § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003
Z. z. v znení zák. č. 412/2012 Z. z. Súd svojim rozhodnutím aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo
je neprípustné. Ďalej namietal, že súd vôbec nevysvetlil, prečo zastal názor, že účastníkom nevznikol
stav právnej neistoty. Mal za to, že právna neistota existuje vždy do času, kým nedôjde ku konečnému
rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty

určením zákonnej lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru, na čo zo zákona nemal
oprávnenie a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktoré bolo z hľadiska ochrany základného
práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Exekučný súd rozhodoval o udelení poverenia
na vykonanie exekúcie, s čím nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna istota ohľadom riadneho
výkonuexekúcienemohlabyťodstránenározhodnutímrozhodcovskéhosúdu,alelensúduexekučného.

V ďalšej časti svojho odvolania vytýkal, že súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky
konaní zákonnými lehotami. Súd mal podľa neho aplikovať platné právo a akékoľvek úvahy de lege
ferenda boli neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom nebolo možné založiť meritórne rozhodnutie.
Navyše, súd svojimi úvahami úplne negoval doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú judikatúru Európskeho
súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá bola základom štandardu ochrany základných práv v Európe,

teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na prerokovanie veci v primeranom čase.
Štrasburský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak
súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne faktory. Štrasburský súd tiež uviedol, že
dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny poriadok takým spôsobom, aby vyhovel
požiadavkám článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote. S poukazom

na uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok
súdu 1. stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Písomné vyjadrenie k odvolaniu navrhovateľa podané nebolo.

Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP), viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania
navrhovateľa (§ 212 ods. 1 OSP), prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214
ods. 2 OSP s verejným vyhlásením rozsudku pri splnení si povinnosti upravenej v ustanovení § 156 ods.
3 OSP a po prejednaní veci dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné, preto napadnutý
rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správny potvrdil, keďže súd prvého

stupňa správne zistil skutkový stav veci a vec aj správne právne posúdil.

Podľa § 3 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
v znení účinnom do 31. 12. 2012 (ďalej len „zák. č. 514/2003 Z. z.“), ktorý na danú vec dopadá, štát
zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi

verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím, b)
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o
ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe a d) nesprávnym úradným postupom.

Zodpovednosti podľa ods. 1 sa nemožno zbaviť (§ 3 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z.).

Podľa § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených

záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým
postupom spôsobená škoda (§ 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z.).Podľa § 17 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak.

Podľa § 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva
nie je dostatočným zadosťučinením, vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

Podľa § 19 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa ,
kedy sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie
alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia)
rozhodnutia .

Podľa § 44 ods. 1 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení účinnom
do 31. 05. 2011 (ďalej len Exekučný poriadok), exekútor, ktorému bol doručený návrh oprávneného na
vykonanie exekúcie, predloží tento návrh spolu s exekučným titulom najneskôr do 15 dní od doručenia
alebo odstránenia vád návrhu súdu (§ 45 <.. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu

alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením
zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Keďže predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom
je súčasné - kumulatívne spojenie všetkých troch základných predpokladov, je zrejmé, že bez zistenia

prvého predpokladu - nesprávneho úradného postupu nie je už potom dôvodné skúmať existenciu
vzniku škody, či nemajetkovej ujmy, resp. príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a
vznikom škody. Dôkazné bremeno na preukázanie splnenia týchto podmienok znáša poškodený a ak
ich preukáže, štát sa svojej zodpovednosti zbaviť nemôže.

Odvolací súd, vychádzajúc z dokazovania súdom prvého stupňa zistil, že exekučné konanie začalo dňa
21. 09. 2010 spísaním návrhu na vykonanie exekúcie u súdneho exekútora. Súdny exekútor podal na
Okresnom súde Levice žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie dňa 26. 11. 2011 a dňa 30.
11. 2010 bola žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie zamietnutá. Toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 27. 12. 2010. Okresný súd Levice

uznesením zo dňa 1. júna 2011 č. k. 16Er/845/2010-37, právoplatným dňa 29. 07. 2011, exekučné
konanie zastavil a súdnemu exekútorovi nepriznal náhradu trov exekúcie.
Ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. 05. 2011, teda v znení v čase
začatia exekúcie, obsahuje zákonnú lehotu na vydanie poverenia, avšak s tým, že táto lehota neplatí, ak
ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). S poukazom na uvedené odvolací súd rovnako ako

súd prvého stupňa bol toho názoru, že rozhodcovský rozsudok bolo potrebné považovať za exekučný
titul podľa § 41 ods. 2 písm. d). Exekučný poriadok rozhodcovský rozsudok za exekučný titul podľa § 41
ods. 2 písm. d) označuje iba od 01. 06. 2011, napriek tomu treba rozhodcovský rozsudok za exekučný
titul považovať podľa § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku aj pred účinnosťou novely Exekučného
poriadku uskutočnenej zákonom č. 102/2011 Z. z. z dôvodu, že vložením slov „rozhodcovských súdov

a“ do § 41ods. 2 písm. d) sa podľa Dôvodovej správy k tejto novele odstraňuje len rozporný výklad §
41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku, či pod vykonateľnými rozhodnutiami rozhodcovských komisií
a zmierov nimi schválených sa nimi rozumejú aj rozhodcovské rozsudky. Naviac je potrebné zdôrazniť
aj tú skutočnosť, že o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bolo
rozhodnuté na 4. deň od jej doručenia exekučnému súdu. V konaní nebol preukázaný nesprávny úradný

postupexekučnéhosúduakojednazpodmienokzodpovednostištátuzaškodu,vznikškody,anipríčinná
súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. V exekučnej veci, od ktorej si
navrhovateľ svoj nárok uplatňuje, bolo rozhodnuté v primeranom čase. Ohľadom záveru súdu prvého
stupňa o možnosti preskúmavania exekučného titulu v exekučnom konaní pri rozhodovaní o žiadostisúdneho exekútora sa odvolací súd s rozhodnutím súdu prvého stupňa v plnom rozsahu stotožňuje,
pričom poukazuje v tejto otázke na ustálenú judikatúru NS SR (rozhodnutia NS SR sp. zn. 6Cdo 6/2013,
R 46/2012 - 3Cdo 146/2011, 6Cdo 105/2011 a 4Cdo 31/2013).

Vzhľadom k tomu, že odvolací súd je v zmysle ustanovenia § 212 ods. 1 OSP rozsahom a dôvodmi
odvolania viazaný, k odvolacím dôvodom navrhovateľa dodáva, že keďže navrhovateľ postup súdu,
ktorým malo dôjsť k odňatiu možnosti konať pred súdom, v odvolaní nešpecifikoval a odvolací súd
po preskúmaní veci a konania, ktoré mu predchádzalo, žiaden takýto dôvod nezistil, v tejto časti

považoval odvolanie navrhovateľa za nedôvodné. Ani nevykonanie dôkazov podľa návrhov alebo
predstáv navrhovateľa nie je postupom, ktorým by mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, pretože
rozhodnutie o tom, ktorý dôkaz súd vykoná, patrí výlučne súdu, a nie účastníkom konania (§ 120 ods.
1 OSP). Tvrdenie navrhovateľa, že súd v danej veci aplikoval ustanovenie § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003
Z. z. v znení, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a po tom,
čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu, je nesprávne. Súd prvého stupňa citoval

dané ustanovenie v správnom znení, a preto je táto námietka navrhovateľa nedôvodná. Keďže pre
rozhodovanie súdu nebola stanovená žiadna lehota, ako i vzhľadom k dĺžke konania exekučného súdu,
nedošlo k predĺženiu trvania stavu právnej neistoty navrhovateľa. Súd v danej veci správne aplikoval
platné právo a rozhodol v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, v súlade s právom na
spravodlivý súdny proces a v súlade s právom na prerokovanie veci v primeranom čase. Z uvedených

dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 OSP a
v odvolacom konaní úspešnému odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože v
odvolacom konaní mu trovy nevznikli.

Toto rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.