Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 23. február 2015

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 1Co/284/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8112231416
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 02. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Angelovič
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2015:8112231416.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Angeloviča a sudcov JUDr.
Daniely Babinovej a JUDr. Mariany Muránskej vo veci žalobcu: Pohotovosť, s.r.o. so sídlom Bratislava,
Ul. Pribinova č. 25, zastúpeného: Fridrich Paľko, s.r.o. so sídlom Bratislava, Ul. Grösslingova č. 4, proti
žalovanému: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky so sídlom
Bratislava, Župné námestie č. 13, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu
proti rozsudku Okresného súdu Humenné č.k. 17C 536/2012 -68 z 16.06.2014 takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok.

Nepriznáva účastníkom náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa žalobu v predmetnej veci o náhradu škody a nemajetkovej
ujmy zamietol a náhradu trov konania účastníkom nepriznal.

Vychádzal zo zistenia, že žalobca sa domáhal zaplatenia majetkovej škody vo výške 125 Eur a
nemajetkovej ujmy vo výške 990 Eur v dôsledku nesprávneho úradného postupu spočívajúceho v
prieťahoch v konaní Okresného súdu Prešov sp. zn. 38Er 6/2010, 23Er 37/2009, 27Er 337/2010, 2Er
3359/2008, 6Er 24/2009 a 6Er 26/2009.

Zo spisov Okresného súdu Prešov bolo zistené, že vo veci 38Er 6/2010 žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie bola podaná na súd 11.01.2010 a poverenie bolo vydané 28.04.2011, pričom
exekúcia doposiaľ nie je ukončená.

Vo veci 23Er 37/2009 bola žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podaná na súd
12.01.2009, vydané poverenie bolo 19.01.2009 a poverenie bolo vrátené na súd 29.01.2013, pričom
konanie bolo skončené vymožením pohľadávky. Vo veci 27Er 337/2010 žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie bola podaná na súd 08.06.2010 a poverenie bolo vydané 14.04.2011. Vo veci
23Er 3359/2008 žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola podaná na súd 11.11.2008
a poverenie bolo vydané 09.01.2009. Vo veci 6Er 24/2009 žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie bola podaná na súd 09.01.2009 a poverenie bolo vydané 20.01.2009. Vo veci 6Er 26/2009
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola podaná na súd 09.01.2009 a poverenie bolo
vydané 20.01.2009, pričom exekúcia doposiaľ nie je ukončená.

Z obsahu znaleckého posudku Doc. U. súd zistil, že tento obsahuje právne hodnotenie predmetu
sporu. Z obsahu znaleckého posudku č. 1/2014 Ekonomickej univerzity v Bratislave súd zistil, že týmto
znaleckým posudkom boli vyčíslené náklady na činnosti žalobcu spojené s neskorým rozhodnutím o

vydaní poverenia na vykonanie exekúcie alebo pri neskorom vydaní poverenia na vykonanie exekúcie.
Závery tohto znaleckého posudku sú všeobecné a netýkajú sa konkrétneho uplatneného nároku, lebo
žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal, že mu vznikla materiálna škoda jednotlivými administratívnymi
úkonmi, tak ako sú uvedené v znaleckom posudku.

Žalobcom tvrdená majetková škoda nebola nijako preukázaná, pričom na žalobcovi je dôkazná
povinnosť. Žalobca svoje tvrdenia o škode v žalobe nijako nedokladoval. Určenie výšky škody v
žalobe nie je dôkaz o vzniknutej škode. Žalobca síce predložil znalecký posudok, ten sa však netýka
uplatňovaného nároku, ale preukazuje náklady na administratívne činnosti, ktoré podľa tvrdení vznikli
žalobcovi v dôsledku komunikácie so súdom, účastníkom, exekútorom a podobne. Tu súd poukazuje na
to, že žalobca v danom prípade nepreukázal vznik materiálnej škody, ako aj jej výšku.

V predmetnej veci je potrebné konštatovať aj chýbajúcu príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným
postupom a vznikom škody, čo taktiež viedlo k zamietnutiu žaloby.

Žalobca si uplatnil aj nárok na nemajetkovú ujmu. Opomína, že pri uplatňovaní nároku na náhradu
nemajetkovej ujmy je potrebné preukázať, že konštatovanie porušenia práva nie je dostačujúcim
zadosťučinením. Uvedené zo žalobného návrhu nevyplýva a z toho dôvodu nie je preukázaný vznik
nemajetkovej ujmy, ako ani to, že by sa mala poskytnúť jej náhrada v peniazoch.

Naviac, žalobca nepreukázal žiadnym spôsobom dôvody pre priznanie nemajetkovej ujmy, o ktorú
žiadal. Ani jeden z dôvodov pre priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch ničím nepodložil a
nepreukázal, a preto nemožno akceptovať ako dôvod pre takéto priznanie to, že neskorým ukončením
procedúry exekučným súdom mohlo dôjsť k zániku povinného, k zmareniu účelu konania pre stratu
kontaktu s povinným, alebo k insolvencii povinného, prípadne, že táto situácia si vyžadovala kroky
smerujúce k zabezpečeniu vymožiteľnosti pohľadávky a príslušenstva, pretože samotná žaloba tieto
okolnosti udáva len ako možné riziká bez ich dostatočného podloženia a preukázania. Preto aj v tejto
časti bolo potrebné žalobu zamietnuť.

Výrok o trovách konania odôvodnil ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p.

Proti rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie žalobca.

Žalobca namieta skutočnosť, že súd rozhodol v merite veci na základe a s použitím inšpirácie novou
právnou úpravou obsiahnutou v § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. V právnom štáte nie je možné, aby
súd interpretoval hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenia zodpovednostného
právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku
právnej skutočnosti a po tom, čo došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu.

Súd vytvára konštrukciu, podľa ktorej je nárok žalobcu na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej
ujmy anulovaný značnou nedôveryhodnosťou údajov. Súd nemôže založiť odôvodnenie o zániku nároku
na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom na nedôveryhodnosti údajov. Platné
právo nepozná zánik právneho nároku nedôveryhodnosťou údajov. Žalobca nemal k dispozícii súdny
spis exekučného súdu a tak mohol niektoré skutočnosti len usudzovať a to podľa sekundárnych prejavov,
ktoré mali v realite. Samotná nedôveryhodnosť údajov nemôže nič zmeniť na fakte, že zo strany štátneho
orgánu došlo k nesprávnemu úradnému postupu, a to preto, že rozhodnutie nebolo vydané v zákonom
stanovenej lehote.

Súd vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty. Exekučný
súd ignoroval legitímnu sféru, na čo zo zákona nemal oprávnenie a posunul trvanie právnej neistoty do
času, ktorý je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný.

Súd len s poukazom na skutočnosť, že on sám nepozná dôkazy, ktoré by ho uspokojovali v tvrdení
o výške škody, zamietol znalecké dokazovanie. Súd tak znemožnil žalobcovi objektívnym spôsobom
preukázať výšku materiálnej škody a mechanizmus jej vzniku.

Žalobca predložil ako dôkaz o vzniku škody znalecký posudok č. 1/2014, ktorý vypracoval Znalecký ústav
Ekonomickej univerzity v Bratislave. Uvedeným znaleckým posudkom je jednoznačne preukázané, že

nesprávny úradný postup mal na žalobcu negatívny dopad a objektívne spôsobil zníženie jeho majetku
a to v posudku určenej výške. Súd nevykonal dostatočné dokazovanie oboznámením sa s predloženým
znaleckým posudkom a s jeho prílohami. Žalobca predložil predmetný znalecký posudok až po roku a
pol od podania žaloby a to z dôvodu, že vypracovanie znaleckého posudku je dôkladné a zároveň jeho
vypracovanie bolo zložité. V konaní boli preukázané všetky zákonné podmienky pre vznik nároku na
náhradu škody a to vznik škody, existencia nesprávneho úradného postupu a príčinná súvislosť medzi
škodovou udalosťou a škodou.

Súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Súd má aplikovať
platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom
nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Súd svojimi úvahami neguje doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú
judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu. Štrasburský súd opakovane uviedol, že
zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania
ovplyvňujú mimosúdne faktory, ako napr. nárast ekonomickej trestnej činnosti alebo rozsah nevybavenej
súdnej agendy.

Žalobca nesúhlasí s tým, ako súd vyhodnotil vznesenú námietku premlčania. K premlčaniu nedošlo
z dôvodu, že súd ako zásadný pri posudzovaním námietky premlčania zvažuje moment, kedy sa
poškodený dozvedel o škode. Súd však vôbec nepriradil pojmu škoda reálny význam a nespojil ho
s konkrétnou škodou, ktorá sa uplatňuje v konaní. Podľa zákona č. 514/2003 Z.z., je subjektívna
premlčacia doba 3 roky a začína plynúť dňom, v ktorý sa poškodená fyzická alebo právnická osoba
dozvedela o škode. V zmysle súdnej praxe sa za okamih začatia plynutia subjektívnej premlčacej doby
považuje prípad, keď sa poškodený reálne o škode dozvedel a nie prípad, keď sa o škode mohol
dozvedieť. O škode sa nemohol dozvedieť ani v deň spísania podania, v ktorom poukazuje na prieťahy,
pretože v tento deň neboli uzatvorené všetky skutkové okolnosti, z ktorých možno vyvodiť vznik škody
a jej rozsah tak, aby bolo možné určiť výšku škody v peniazoch. Škodu nebolo možné vyčísliť ani len
odhadom, pretože nebolo možné objektívne stanoviť, kedy súd vydá rozhodnutie, ktorým nesprávny
úradný postup skončí. Žalobca sa o nemajetkovej ujme spočívajúcej v porušení práva na rozhodnutie o
podanom návrhu v zákonom stanovenej dobe dozvedel až momentom, kedy definované práva prestali
byť porušované. Len vtedy sa mu mohol stať známy rozsah porušenia práv, ktorý bolo možné odškodniť
finančnou satisfakciou v konkrétnej výške. Počiatok plynutia premlčacej doby pri nemajetkovej ujme
určuje samotný súd, pretože ten konštatuje v rozsudku samotné porušenie práva a až v prípade, ak
iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch.

Ak bol súdu doručený v čase predchádzajúcom nariadenému súdnemu pojednávaniu návrh žalobcu
na prerušenie konania z dôvodu, že prebieha konanie o prejudiciálnej otázke, ktorou je rozhodnutie o
porušení práva žalobcu na zákonného sudcu a práva na nestranný súd na základe ústavnej sťažnosti
podanej na Ústavnom súde Slovenskej republiky, bol súd povinný pred samotným rozhodnutím vo veci
samej o tomto návrhu osobitne rozhodnúť. Na základe toho navrhol, aby odvolací súd rozsudok zrušil
a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

Odvolací súd prejednal vec podľa § 212 ods. 1,2 O.s.p. a to bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods.
2 O.s.p.) a zistil, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

Súd prvého stupňa vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu, na základe ktorého správne
zistil skutkový stav a vo veci aj správne rozhodol. Skutkové zistenia súdu prvého stupňa zodpovedajú
vykonanému dokazovaniu a odôvodnenie rozhodnutia má podklad v zistení skutkového stavu. Na týchto
správnych skutkových zisteniach súdu prvého stupňa nič sa nezmenilo ani v štádiu odvolacieho konania.

Podľa článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa článku 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu, či orgánu verejnej správy, alebo nesprávnym
úradným postupom.

Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, štát zodpovedá za podmienok
ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti
tohto zákona pri výkone verejnej moci
a/ nezákonným rozhodnutím,
b/ nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody,
c/ rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení, alebo rozhodnutím o väzbe alebo
d/ nesprávnym úradným postupom.

Podľa § 4 ods. 1 písm. a/ zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, vo veci náhrady škody, ktorá
bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskej republiky, ak
1/ škoda vznikla v dôsledku rozhodnutia vydaného súdom alebo ak škoda bola spôsobená nesprávnym
úradným postupom súdu,
2/ škodu spôsobil notár pri výkone verejnej moci,
3/ škodu spôsobil súdny exekútor pri výkone exekučnej činnosti vykonávanej z poverenia súdu podľa
osobitného predpisu.

Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánov verejnej moci
urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, nečinnosť orgánov verejnej moci
pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom
chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb; za nesprávny úradný postup sa nepovažuje
postup alebo výsledok postupu Národnej rady Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa
článku 86 písm. a/ a d/ Ústavy Slovenskej republiky a postup alebo výsledok postupu Vlády Slovenskej
republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa článku 119 písm. b/ Ústavy Slovenskej republiky.

Podľa § 9 ods. 2 citovaného zákona, pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu
spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej
lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch v konaní možno vychádzať
len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy,
z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca
sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného
rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu
Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že sa
porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Podľa § 15 ods. 1 citovaného zákona, nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím,
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste,
o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len „žiadosť“) s príslušným orgánom podľa § 4
a § 11.

Podľa § 16 ods. 4 citovaného zákona, ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo
uspokojí iba jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný orgán písomne
oznámi poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa poškodený domáhať
uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Pri uplatnení nároku na súde môže
poškodený požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný, a z titulu,
ktorý bol predbežne prerokovaný. Ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná poškodenému aj
úrok z omeškania, lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že

neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovanie
nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr.

Podľa § 17 ods. 1 citovaného zákona, uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak.

Podľa § 17 ods. 2 citovaného zákona, v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

Podľa § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa,
keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie
alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia)
rozhodnutia, ktorým bolo zmenené alebo zrušené právoplatné rozhodnutie.

Podľa § 44 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok), exekútor, ktorému bol doručený návrh oprávneného na vykonanie exekúcie, predloží tento
návrh spolu s exekučným titulom najneskôr do 15 dní od doručenia alebo odstránenia vád návrhu súdu
(§ 45) a požiada ho o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie, alebo exekučného titulu so
zákonom do 15 dní od doručenia žiadosti, písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota
neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu
alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením
zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie; ak ide o exekučné konanie vykonávané na
podklade rozhodnutia vykonateľného podľa § 26 zákona č. 231/1999 Z.z. o štátnej pomoci v znení
neskorších predpisov, exekučný titul sa nepreskúmava.

Podľa § 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku, podľa tohto zákona možno vykonať exekúcie aj na
podklade notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok a v ktorých je vyznačená oprávnená
osoba a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici
s vykonateľnosťou súhlasila.

Podľa § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku, podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na
podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených.

Predovšetkým je potrebné konštatovať, že súd prvého stupňa nerozhodoval v predmetnej veci podľa
§ 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v jeho znení platnom od 01.01.2013 a aplikáciu tohto zákonného
ustanovenia vo svojom rozhodnutí nepoužil.

Uvedené znenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku platné od 01.06.2010, teda po účinnosti legislatívnej
zmeny zavedenej do Exekučného poriadku zákonom č. 144/2010, ktorý novelizoval (okrem iného)
Exekučný poriadok a zakotvil spomínanú okolnosť, že lehota 15 dní na udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie neplatila pre rozhodcovské rozsudky. Podporne táto okolnosť vyplýva aj z rozhodnutia
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 606/2012 zo 14.12.2012.

Ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení platnom do 31.05.2010 neustanovovalo výnimku
z lehoty 15 dní na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pre exekučné tituly uvedené v § 41 ods.
2 písm. c/ Exekučného poriadku (notárskej zápisnice) a v § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku
(rozhodcovské rozsudky a rozhodnutia rozhodcovských komisií a zmiery nimi schválené).

Ustálená súdna prax však umožňuje a usmerňuje súdy aj v smere materiálneho preskúmania okolností,
či neexistuje rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, pričom ak takýto rozpor
súd zistí, je oprávnený uznesením zamietnuť žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,

pričom na takéto zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia nie je v Exekučnom poriadku stanovená
žiadna lehota.

Materiálny prieskum súladnosti exekučného titulu (i návrhu a žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie) so zákonom je potrebné vykladať v kontexte zákona č. 244/2002 Z.z., ktorý v zmysle §
45 ods. 1, 2 citovaného zákona, umožňuje zastaviť výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné
konanie, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa § 45 ods. 1 písm. b/ alebo c/, teda ak
rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a/ a b/ (rozhodcovský rozsudok bol vydaný
vo veci, ktorá nemôže byť predmetom rozhodcovského konania alebo rozhodcovský rozsudok bol
vydaný vo veci, o ktorej už predtým právoplatne rozhodol súd alebo sa o nej právoplatne rozhodlo v inom
rozhodcovskom konaní) alebo ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania
na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Dôležitou
okolnosťou je to, že exekučný súd je oprávnený na zastavenie výkonu rozhodcovského rozsudku alebo
exekučného konania aj bez návrhu v prípade zistenia nedostatkov podľa § 45 ods. 1 písm. b/, c/ Zákona
o rozhodcovskom konaní.

Za týchto okolností je možné a potrebné vychádzať z toho, že práve v dôsledku potreby spomínaného
materiálneho prieskumu súladnosti exekučného titulu so zákonom rozhodol v uvedených exekučných
veciach súd prvého stupňa v tých lehotách, ktoré sú uvedené v skutkovom stave zistenom už súdom
prvého stupňa.

V tejto súvislosti je potrebné konštatovať, že vo veci 23Er 37/2009 rozhodol súd prvého stupňa v rámci
spomínanej 15 -dňovej lehoty a taktiež sa tak stalo aj vo veciach 6Er 24/2009 a 6Er 26/2009.

Za týchto okolností nie je možné konštatovať, že by vo veciach, ktoré sú predmetom konania, došlo k
prieťahom v konaní, tak ako to tvrdí žalobca v žalobe a to buď so zreteľom na to, že 15-dňová lehota na
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola v naznačených veciach dodržaná alebo táto síce nebola
dodržaná, ale v dôsledku potreby materiálneho prieskumu súladnosti exekučného titulu so zákonom.

Taktiež je potrebné súhlasiť so závermi súdu prvého stupňa uvedenými v odôvodnení jeho rozhodnutia,
že žalobca neuniesol dôkazné bremeno pri preukázaní vzniku škody, nakoľko nepredložil na súde
relevantné dôkazy dokumentujúce skutočnú výšku tejto škody a v tejto súvislosti sú jeho námietky
uvedené v odvolaní, týkajúce sa možného zabezpečenia znaleckého posudku právne irelevantné, pokiaľ
takýto dôkaz nepredložil v konaní.

Taktiež je potrebné súhlasiť s tým, že žalobca nepreukázal žiadnym spôsobom dôvody pre priznanie
nemajetkovej ujmy, o ktorej tvrdil v žalobe. Ani jeden z dôvodov pre priznanie nemajetkovej ujmy v
peniazoch žalobca ničím nepodložil a nepreukázal, a preto nemožno akceptovať ako dôvod pre takéto
priznanie to, že neskorým ukončením procedúry exekučným súdom, mohlo dôjsť k zániku povinného,
k zmareniu účelu konania pre stratu kontaktu s povinným alebo k insolvencii povinného, prípadne, že
táto situácia si vyžadovala kroky smerujúce k zabezpečeniu vymožiteľnosti pohľadávky a príslušenstva,
pretože samotná žaloba tieto okolnosti udáva len ako možné riziká bez ich dostatočného podloženia
a preukázania.

Taktiež je správny názor súdu prvého stupňa, že nebola preukázaná ani príčinná súvislosť medzi
postupom súdu prvého stupňa v predmetných exekučných veciach (ktorý v zmysle vyššie uvedeného nie
je možné považovať ani za prieťahy v konaní) a eventuálnym vznikom škody alebo nemateriálnej ujmy.

Pokiaľ ide o tzv. polemizovanie o vhodnosti limitácie konaní zákonnými lehotami, je potrebné
konštatovať, že súd prvého stupňa poukázal len na obtiažnosť problematiky, ktorá sa v exekučnom
konaní preskúmava, zvlášť pokiaľ ide o tzv. materiálny prieskum súladnosti exekučného titulu so
zákonom, avšak táto otázka je bez právneho významu, pretože rozhodujúcou okolnosťou, o ktorú sa
súd oprel pri zamietnutí žaloby žalobcu v predmetnej veci, je nepreukázanie základných okolností
rozhodujúcich pre priznanie nárokov na náhradu škody a nemajetkovej ujmy v zmysle vyššie uvedeného.

V predmetnej veci bol predložený znalecký posudok č. 1/2014 vypracovaný Znaleckým ústavom
Ekonomickej univerzity v Bratislave ako to tvrdí žalobca vo svojom odvolaní. Súd prvého stupňa sa s

týmto dôkazom zaoberal, tento vyhodnotil a nepovažoval ho za podstatný v rovine preukázania nárokov
uplatňovaných žalobcom v tomto konaní.

V spisovom materiáli sa nenachádza žiaden návrh na prerušenie konania z dôvodu prebiehajúceho
konania o prejudiciálnej otázke, ktorou by sa mal zaoberať Ústavný súd Slovenskej republiky. Preto aj
tieto námietky žalobcu uvedené v odôvodnení jeho odvolania nie sú dôvodné.

Pokiaľ ide o vyporiadanie sa súdu prvého stupňa s námietkou premlčania nárokov, táto časť odvolania
žalobcu nie je právne významná, pretože túto námietku vzniesol žalovaný, súd prvého stupňa sa s ňou
vyporiadal a nemožno v odvolacom konaní akceptovať a zaoberať sa námietkami žalobcu vo vzťahu k
okolnostiam, ktoré súd prvého stupňa vyložil v prospech žalobcu a námietku premlčania uplatňovaných
nárokov vznesenú žalovaným neuznal.

Za týchto okolností je rozhodnutie súdu prvého stupňa vecne správne a to vrátane výroku o trovách
konania, a preto postupom podľa § 219 ods. 1 O.s.p. odvolací súd rozsudok ako vecne správny potvrdil.

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.,
podľa ktorého žalobca ako neúspešný účastník, nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania a
žalovanému žiadne preukázateľné trovy spojené s odvolacím konaním nevznikli, preto táto náhrada
nebola priznaná žiadnemu z účastníkov.

Poučenie:

Proti rozsudku odvolanie nie je prípustné.