Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 28. január 2015

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 24Co/276/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2113204504
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 01. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Dudášová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2113204504.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Andrea Dudášová a členov

senátu: JUDr. Magdaléna Krajčovičová a JUDr. Martin Holič, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ,
s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného spoločnosťou: Fridrich Paľko,
s.r.o., so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti žalovanému: Slovenská republika,
konajúca prostredníctvom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie
13, Bratislava, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej pri výkone verejnej moci, na odvolanie
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava, č.k. 8C/73/2013-34 zo dňa 13.2.2014, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal náhrady škody
vo výške 125,- Eur a nemajetkovej ujmy vo výške 369,- Eur majúcej vzniknúť žalobcovi nesprávnym
úradným postupom Okresného súdu Senica (ďalej len „exekučný súd“), pretože tento nerozhodol o
žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie pre pohľadávku žalobcu v zákonom stanovenej
lehote. Žalovanému nepriznal náhradu trov konania.

Rozhodnutie prvostupňový súd právne odôvodnil aplikáciou ust. § 3 ods. 1 písm. d), ods. 2, § 4 ods. 1
písm. a), § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 4 a 5, § 17 ods. 1, 2, § 19 ods. 1 a 3 zákona č. 514/2003
Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, § 41
ods. 2 písm. c), d) a § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z. (ďalej len „Exekučný poriadok“), § 101 a § 106
Obč. zákonníka. O náhrade trov konania rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p..

Vecne prvostupňový súd argumentoval tým, že na základe vykonaného dokazovania nie je možné

žalobe vyhovieť. Žiadosťou o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody doručenou žalovanému
požiadal žalobca o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody uplatnenej v prejednávanej veci
- žalovaný na uvedenú žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody neodpovedal z
dôvodu, že žalobca neposkytol v rámci predbežného prerokovania požadovanú súčinnosť, čím bol
proces predbežného prerokovania zmarený; v čase rozhodovania súdu uplynula šesťmesačná odo
dňa prijatia žiadosti, preto žalobu nemohol súd považovať za predčasnú. Žalobca si v konaní uplatnil
nárok na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, ktoré mu mali byť spôsobené nesprávnym

úradným postupom Okresného súdu Senica v exekučnom konaní, keď nesprávny úradný postup mal
spočívať v tom, že súd rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie rozhodnutím o
poverení po uplynutí zákonom stanovenej doby s omeškaním viac ako 7 mesiacov. Súd z vykonaného
dokazovania zistil, že Okresný súd Senica rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia v zákonnej lehote,keď žiadosť o vydanie poverenia bola súdu doručená dňa 3.12.2008 a súd vydal poverenie v zmysle
žiadosti o vydanie poverenia dňa 12.12.2008, teda pred uplynutím 15 - dňovej zákonnej lehoty. Napokon
v danej veci bola žalovaným dôvodne vznesená i námietka premlčania, keď v zmysle citovaného

ustanovenia § 19 ods. 1 prvá veta Zákona č. 514/2003, právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky
odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Z predmetnej žaloby vyplýva, že žalobca si majetkovú
škodu vyčíslil za obdobie ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej. Vzhľadom na skutočnosť, že v danej veci bolo rozhodnuté v
zákonnej 15-dňovej lehote, premlčacia doba začala podľa názoru súdu plynúť dňom vydania poverenia

na vykonanie exekúcie, t.j. od 12.12.2008. Žalobca doručil predmetný návrh súdu až dňa 27.9.2012,
teda po uplynutí trojročnej premlčacej doby, keď v danom prípade táto lehota nemohla ani spočívať
podľa § 19 ods. 3 Zákona č. 514/2003 Z.z., nakoľko trojročná lehota uplynula dňa 12.12.2011, t.j. ešte
predtým, ako bola žalovanému doručená žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody
dňa 23.4.2012 (žalobca nepreukázal kedy bola žiadosť o predbežné prerokovanie v predmetnej veci
doručená žalovanému, súd vychádzal z najskoršieho dátumu, ktorý uviedol žalovaný ako deň, kedy mu

boli doručované žiadosti žalobcu, v ktorých si uplatnil druhovo rovnaký nárok). Z uvedeného vyplýva,
že nárok uplatnený žalobcom v predmetnom konaní, ktorý bol i tak nedôvodný, bol aj premlčaný, a
preto súd prvého stupňa žalobu zamietol a o trovách konania rozhodol v zmysle ustanovenia § 142 ods.
1 Občianskeho súdneho poriadku tak, že žalovanému, ktorý bol v konaní plne úspešný náhradu trov
konania nepriznal, nakoľko mu žiadne trovy nevznikli.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonom stanovenej lehote žalobca prostredníctvom
právneho zástupcu odvolanie, ktorým žiadal, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil
súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Ako odvolacie dôvody uviedol, že účastníkovi konania sa
postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil

tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, neúplne
zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich
skutočností, rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. K
jednotlivým dôvodom odvolania žalobca uviedol, že namieta skutočnosť, že súd rozhodol v merite
veci na základe inšpirácie novou právnou úpravou obsiahnutou v ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003

Z.z., keď v právnom štáte nie je možné, aby súd interpretoval hmotné právo platné v čase vzniku
právnej skutočnosti a založenia zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré
sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a po tom, čo už došlo k založeniu
zodpovednostného právneho vzťahu. Súd bol pri svojom rozhodovaní viazaný ust. § 9 ods. 1 zákona
514/2003 Z.z. v znení účinnom pred prijatím zákona č. 412/2012 Z.z. a nemohol interpretovať toto

ustanovenie prostredníctvom ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení zákona č. 412/2012 Z.z..
Súd tak svojim rozhodnutím de iure a de facto aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné.
Súd vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty. Súd len
s poukazom na skutočnosť, že on sám nepozná dôkazy, ktoré by ho uspokojovali v tvrdení o výške
škody, zamietol znalecké dokazovanie. Súd tak znemožnil žalobcovi objektívnym spôsobom preukázať

výšku materiálnej škody a mechanizmus jej vzniku. Súdu neprináleží polemizovať o vhodnosti limitácie
dĺžky konaní zákonnými lehotami. Navyše súd svojimi úvahami úplne neguje doposiaľ vytvorenú a
stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá je základom štandardu
ochrany základných práv v Európe, teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva
na prerokovanie veci v primeranom čase. Žalobca tiež nesúhlasil s posúdením vznesenej námietky

premlčania, keď podľa neho k premlčaniu práva nedošlo.
Žalovaný odvolací návrh nepodal, k doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne nevyjadril.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku - ďalej „O.s.p.“), po
zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201

O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), po skonštatovaní,
že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že odvolateľ v odvolaní
použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. a), c) a f) O.s.p.), preskúmal napadnuté
rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez
nariadeniaodvolaciehopojednávania(§214 ods.2O.s.p.),adospelkzáveru,žeodvolaniuniejemožné

priznať úspech, keďže napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny, v dôsledku čoho boli
splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 219 O.s.p..Pretožeodvolacísúdvplnomrozsahupreberásúdomprvéhostupňazistenýskutkovýstav,ktorývykonal
dokazovanie v rozsahu potrebnom pre posúdenie uplatneného nároku, jeho výsledky jednotlivo i vo
vzájomných súvislostiach správne vyhodnotil a napokon dospel k správnym skutkovým záverom, pokiaľ

ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobou uplatnených nárokov a pretože odvolací
súd sa v celom rozsahu stotožňuje s právnymi závermi prvostupňového súdu vo veci, ktorý na vec
aplikoval správne hmotnoprávne ustanovenia a tieto v súvislosti s danou vecou i správne vyložil, s
poukazom na ust. § 219 ods. 2 O.s.p. odvolací súd už iba odkazuje na správne a presvedčivé písomné
vyhotovenie rozsudku. Odvolací súd ani s prihliadnutím na odvolacie argumenty nenachádza dôvod, pre

ktorý by sa mal od záverov prvostupňového súdu odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi.
Na zdôraznenie správnosti záverov prvostupňového súdu sa potom žiada dodať už len nasledovné:

Žalobca v žalobe uviedol, že žalobca v pozícii oprávneného v exekučnom konaní navrhol písomným
podaním a to postupom podľa ust. § 38 Exekučného poriadku zvolenému súdnemu exekútorovi vykonať
exekúciu pre svoju pohľadávku, ktorá vznikla neplnením záväzku vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere

č. 2050897 povinnou ako dlžníkom pričom po prijatí návrhu na vykonanie exekúcie súdny exekútor
pridelil exekučnej veci číslo EX 10620/2008. Exekučný súd neoznámil žalobcovi spisovú značku, pod
ktorou sa exekučné konanie na súde vedie, nakoľko však exekučný súd žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie spísanú súdnym exekútorom prijal na ďalšie konanie, došlo k zákonnému
založeniu jeho povinnosti zaoberať sa danou žiadosťou a rozhodnúť o nej do 15 dní od doručenia

tejto žiadosti, keďže exekučným titulom bol rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu a nie rozhodnutie
rozhodcovskej komisie, pre ktoré vtedy táto lehota neplatila. Exekučný súd napriek tomu, že vec ním
prejednávaná nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti, nevyžadovala si takú spoluprácu s
účastníkmi konania, ktorá by mohla mať svojou komplexnosťou podstatný vplyv na čas potrebný k
posúdeniu a rozhodnutiu, rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie až dňa

12.12.2008 a to rozhodnutím o poverení. K rozhodnutiu o žiadosti o udelenie poverenia tak došlo po
uplynutí zákonom stanovenej doby (omeškanie viac ako 7 mesiacov). Ako dôkaz označil príslušný spis
exekučného súdu, ktorý obsahuje všetky podstatné listiny vysvetľujúce právne významné skutočnosti.
Uviedol, že popísaný postup exekučného súdu hodnotí ako nesprávny a v rozpore so zákonom,
konkrétne s ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, pretože v predmetnom prípade neexistuje okolnosť,

ktorá by umožňovala exekučnému súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že k
vydaniurozhodnutiaoudelenípoverenianavykonanieexekúciepristúpilažpoveľmidlhejdobe.Žalobca
vynaložil v tomto období na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca
pomocou informačného systému sumu 70,- Eur, na udržiavanie a správu IS 40,- Eur, administratívne a
iné poplatky 15,- Eur. Celkovo vynaložil žalobca vo veci správy a vymáhania svojej pohľadávky v tomto

období sumu 125,- Eur. Zároveň si žalobca uplatnil aj náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože
samotné konštatovanie porušenia práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom. Uviedol, že potreba náhrady nemajetkovej ujmy má svoj základ

v požiadavke na spravodlivé usporiadanie vzťahov a dosiahnutie adekvátnej nápravy a primeranej
satisfakcie za porušenie základných práva a princípov právneho štátu. Pri určovaní primeranej náhrady
nemajetkovej ujmy použil žalobca možnú analógiu z doktríny prijatej ústavným súdom, podľa ktorej,
pokiaľ ide o zbytočné prieťahy v súdnom konaní, je spravodlivé, ak sa na každý rok poznačený prieťahmi
vzťahuje satisfakcia vo výške 20.000,- Sk, t.j. cca 660,- Eur. Ohľadom primeranosti požadovanej výšky

finančného zadosťučinenia poukázal na rozhodnutia Ústavného súdu vo veci porušovania práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov súdmi v civilnom konaní. Nemajetkovú ujmu vyčíslil sumou
369,- Eur. Výpočet nároku uskutočnil alikvotným pomerom 55,- Eur za každý mesiac omeškania v
činnosti exekučného súdu, a to práve na základe aplikácie uvedenej doktríny ústavného súdu 660,- Eur
za rok. Žalobca ďalej uviedol, že postupoval podľa ust. § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. a písomnou

žiadosťou požiadal žalovaného o predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu škody, žalovaný však
do podania žaloby na žiadosť pozitívne nereagoval, preto podal túto žalobu.
Žalobca za nesprávny úradný postup exekučného súdu označil skutočnosť, že exekučný súd nerozhodol
o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v lehote 15 dní podľa ustanovenia § 44 ods. 2
Exekučného poriadku.

Z vykonaného dokazovania, z priloženého exekučného spisu Okresného súdu Senica, sp. zn.
8Er/659/2008 súd zistil, že súdny exekútor dňa 3.12.2008 doručil súdu žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie, ktoré konanie bolo u exekútora vedené pod sp. zn. EX 10620/08. Dňa 12.12.2008vydal Okresný súd Senica poverenie č. 5205 042547 * pre súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého
proti povinnej L. L., narodenej X.X.XXXX, bytom P., S. XXX/X, na vymoženie sumy 359,82 Eur (10.840,-
Sk) s príslušenstvom, teda v zákonnej lehote. Je teda nesporné, že predmetné poverenie bolo vydané na

9. deň od doručenia žiadosti súdneho exekútora. Poverenie bolo teda vydané v zákonnej lehote v súlade
s cit. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Tvrdenie žalobcu obsiahnuté v žalobe, od ktorého uplatňuje
žalobou uplatnené nároky, že predmetné poverenie bolo udelené až po uplynutí zákonom stanovenej
doby s omeškaním viac ako 7 mesiacov je preto nepravdivé a v rozpore so skutkovými okolnosťami
prípadu.

V zmysle § 44 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z.z. - Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.05.2010
(t.j. v čase doručenia žiadosti o udelenie poverenia) súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak, súd nezistí rozpor žiadosti o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu
so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd
zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Pre priznanie náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je nevyhnutné súčasné
splnenie troch podmienok: 1) nesprávny úradný postup, 2) vznik škody a 3) príčinná súvislosť
medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Predpoklad súčasného splnenia uvedených

podmienok znamená, že ak chýba čo i len jedna z podmienok, náhradu škody nie je možné priznať.
Dôkazné bremeno preukázať podmienky náhrady škody spočíva na poškodenom, v preskúmavanej veci
na žalobcovi.

Keďže s poukazom na vyššie uvedené poverenie exekútora na vykonanie exekúcie bolo súdom vydané

v zákonom stanovenej 15-dňovej lehote, súd sa nedopustil nesprávneho úradného postupu tvrdeného
žalobcom v žalobe, v dôsledku čoho nebol naplnený prvý z troch kumulatívnych predpokladov pre
vznik nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom a to samotný nesprávny
úradný postup, nadväzne preto nemohol vzniknúť nárok žalobcu na náhradu škody ani nemajetkovej
ujmy. Prvostupňový súd preto správne preskúmavaným uznesením žalobu v celom rozsahu zamietol.

Odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa, včítane závislého výroku o náhrade trov
konania (odvolacími dôvodmi osobitne nenapadnutého) ako v celom rozsahu vecne správny s použitím
ust. § 219 O.s.p. potvrdil.

Odvolací súd pritom nepovažoval za potrebné vysporiadavať sa s ďalšou odvolacou argumentáciou

žalobcu, keďže odvolanie nerešpektuje vyššie uvedený skutočný dôvod zamietnutia žaloby a namieta
protiúdajnémupostupuprvostupňovéhosúdu,kuktorémuvdanejvecinedošlo(kaplikácii§9ods.2zák.
č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom od 01.01.2013, k vyvráteniu nároku žalobcu, k trvaniu stavu právnej
neistoty žalobcu, k údajnému zamietnutie návrhu na vykonanie znaleckého dokazovania, k údajným
polemikám súdu o vhodnosti limitácie dĺžky konania zákonnými lehotami i k vyhodnoteniu vznesenej

námietky premlčania).

I v odvolacom konaní bola fakticky plne úspešná žalovaná a preto žalovanej v zmysle § 142 ods. 1 v
spojení s ust. § 224 ods. 1 O.s.p. vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania voči neúspešnému
žalobcovi. Keďže ale žalovaná si náhradu trov odvolacieho konania návrhom v zmysle § 151 ods.

1 O.s.p. neuplatnila (a podľa obsahu spisu jej ani žiadne nevznikli), odvolací súd jej náhradu trov
odvolacieho konania nepriznal.

Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.