Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 30. december 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 8Co/816/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5812206316
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 12. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Táňa Rapčanová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5812206316.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvŽiline,akosúdodvolací,vsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.TáneRapčanovej

a sudcov JUDr. Františka Potockého a Mgr. Zuzany Hartelovej, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ,
s. r. o., so sídlom Bratislava, ul. Pribinova č. 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného splnomocneným
zástupcom Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom Bratislava, ul. Grösslingova č. 4, IČO: 36 864 421, proti
žalovanej:Slovenskárepublika,zastúpenáMinisterstvomspravodlivostiSR,sosídlomBratislava,Župné
námestie č. 13, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Námestovo č. k. 7C/65/2012-40 zo dňa 18. júna 2014, takto

r o z h o d o l :

rozsudok okresného súdu potvrdzuje.

Žalovanej náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Námestovo rozsudkom č. k. 7C/65/2012-40 zo dňa 18. 06. 2014 žalobu zamietol (výrok
I.), návrh žalobcu na prerušenie konania zo dňa 13. 06. 2014 zamietol (výrok II.) a žalovanej náhradu
trov konania nepriznal (výrok III.).
V odôvodnení konštatoval, že žalobným návrhom žalobca žiadal od žalovanej zaplatenie čiastky 175,-
eur ako náhrady majetkovej škody predstavujúcej účelne vynaložené náklady na správu a vymáhanie
jeho pohľadávky a čiastky 276,60 eur ako náhrady nemajetkovej ujmy, ktoré mu mali byť spôsobené

nesprávnym úradným postupom súdu v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. 3Er/249/2008 (súdnym
exekútorom pod č. EX 1217/2003) tým, že o návrhu na zmenu súdneho exekútora nebolo rozhodnuté
v zákonom stanovenom čase.
Súd zamietol návrh žalobcu na prerušenie konania zo dňa 13. 06. 2014, ktorým žalobca navrhol prerušiť
konanie do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti, ktorú žalobca podal
z dôvodu objektívneho porušenia jeho práv na zákonného sudcu a nestranný súd. Okresný súd mal
zato, že otázka zákonného sudcu nie je svojím charakterom takou predbežnou otázkou ako to má na

mysli ust. § 109 ods. 1 písm. b/, ani § 109 ods. 2 písm. c/ Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len
„O. s. p.“), teda otázkou, od ktorej závisí rozhodnutie v merite veci. Okrem toho bola výhrada žalobcu
smerujúca k zaujatosti zákonného sudcu vyriešená nadriadeným Krajským súdom v Žiline uznesením
č. k. 9NcC/317/2013-17 zo dňa 21. 03. 2013, ktorým rozhodol, že sudkyňa Okresného súdu Námestovo
JUDr. Monika Kurjaková je vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci a ostatní sudcovia Okresného
súdu Námestovo nie sú z prejednávania a rozhodovania veci vylúčení. Súd preto nevidel dôvod pre
prerušenie konania.

Z vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že na podklade žiadosti súdneho exekútora, návrhu
žalobcu na vykonanie exekúcie a notárskej zápisnice ako exekučného titulu je na Okresnom súde
Námestovo vedené exekučné konanie pod sp. zn. 3Er/249/2008. Okresný súd ako exekučný súd
poveril vykonaním exekúcie súdnu exekútorku Bc. Máriu Krasňanovú. Žalobca ako oprávnený dňa22. 11. 2010 požiadal o zmenu súdneho exekútora. V tom čase účinné ust. § 44 ods. 8 Exekučného
poriadku (zákon č. 233/1995 Z. z.) určovalo, že oprávnený môže kedykoľvek v priebehu exekučného
konania aj bez uvedenia dôvodu podať na príslušný okresný súd návrh na zmenu súdneho exekútora,

pričom súd rozhodne o zmene súdneho exekútora do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na
zmenu súdneho exekútora. Uznesením č. k. 3Er/249/2008-24 zo dňa 11. 05. 2011 súd exekúciu
vyhlásil za neprípustnú a exekúciu zastavil, pričom v odôvodnení skonštatoval, že o návrhu na zmenu
súdneho exekútora nerozhodoval, lebo v prípade, že dôjde k zastaveniu exekúcie bola by zmena
súdneho exekútora neúčelná. V danom prípade tak síce došlo k rozhodnutiu o návrhu na zmenu

súdneho exekútora po uplynutí zákonom určenej lehoty, v dôsledku čoho možno konštatovať nesprávny
úradný postup exekučného súdu, súd však nemal preukázané splnenie ani jednej z ďalších dvoch
podmienok vyžadovaných na vznik zodpovednosti žalovanej za žalobcom tvrdené ujmy. Žalobca v
tomto smere napriek riadnemu poučeniu o dôkaznej povinnosti podľa § 120 ods. 4 O. s. p. nepredložil,
ale ani neoznačil, žiadne dôkazy, ktoré by mal súd vykonať, a ktoré by podporovali to, že práve v
dôsledku nesprávneho úradného postupu v súvislosti s rozhodovaním o jeho návrhu na zmenu súdneho

exekútora utrpel konkrétne vyčísliteľnú a preukázateľnú majetkovú škodu či ujmu nemajetkového
charakteru, ktorú by bolo namieste odškodniť v peniazoch podľa § 17 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003
Z. z. Za škodu, pri vzniku ktorej sa nahrádza skutočná škoda a ušlý zisk, nemožno podľa názoru
súdu považovať iba subjektívne vyčíslené (a ničím neobjektivizované) paušálne náklady na správu
pohľadávky pomocou informačného systému, na udržiavanie a správu informačného systému, na

administráciu listín a komunikáciu s pôvodným súdnym exekútorom a na administratívne spracovanie
textov urgencií, publikačné výdaje, poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou
stavu konania. Skutočnou škodou je totiž ujma vyjadriteľná v peniazoch, ktorá nastala v majetkovej sfére
poškodeného predstavujúca zníženie majetkového stavu poškodeného v porovnaní s jeho majetkovým
stavom pred škodnou udalosťou. Preto pri náhrade skutočnej škody možno kompenzovať iba tie účelne

vynaložené výdavky, ktoré by nebolo nutné vynaložiť nebyť škodnej udalosti. Subsumpcia žalobcom
uvedených nákladov pod ušlý zisk neprichádza potom do úvahy už len vzhľadom na samotnú definíciu
ušlého zisku, ktorým je zmarený majetkový prospech očakávaný s prihliadnutím na všetky okolnosti
prípadu, ktorý však nenastal v dôsledku škodnej udalosti (v danom prípade v dôsledku nesprávneho
úradného postupu). Žalobca nielenže nepreukázal, ale ani nijako bližšie nevysvetlil ako paušálne

náklady na správu pohľadávky voči povinnej súvisia s nesprávnym úradným postupom súdu. Medzi
nesprávnym úradným postupom a škodou musí existovať príčinná súvislosť, pričom je logické, že určité
administratívne náklady na správu pohľadávky by žalobca mal i v prípade, ak by k rozhodnutiu o
zmene súdneho exekútora došlo v rámci zákonom určenej lehoty. Vo vzťahu k požadovanej náhrade
nemajetkovej ujmy žalobca tiež nijako nepreukázal žiaden nepriaznivý dopad (ujmu) na jeho právne

postavenie ako veriteľa pohľadávky voči povinnej v dôsledku toho, že súd nerozhodol o jeho návrhu na
zmenu súdneho exekútora v lehote 30 dní. V žalobe síce poukázal na určité riziká vo vzťahu k povinnej,
no nijako netvrdil ani nedokázal, že k takýmto následkom aj skutočne došlo v dôsledku nesprávneho
úradného postupu. Súd tak nemal preukázaný ani vznik škody na strane žalobcu, ani príčinnú súvislosť
medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody a ani vznik nemajetkovej ujmy v dôsledku

nesprávneho úradného postupu.
O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p. a žalovanej ako úspešnej účastníčke v
konaní nepriznal náhradu trov konania, pretože jej účasťou v konaní žiadne nevznikli.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca, prostredníctvom svojho splnomocneného zástupcu.

V odvolaní vytýkal súdu, že v konaní došlo k viacerým vadám - účastníkovi konania sa postupom súdu
odňala možnosť konať pred súdom; rozhodoval vylúčený sudca; súd prvého stupňa nesprávne vec
právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový
stav; súd neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností; súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým

zisteniam; doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy,
ktoré doteraz neboli uplatnené a rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že súd prejednal vec v neprítomnosti žalovaného
(správne malo byť uvedené žalobcu) a jeho právneho zástupcu postupujúc podľa ust. § 101 ods. 2 O. s.
p. preto, že sa bez ospravedlnenia na pojednávanie nedostavil. Riadne a včas však požiadal o zrušenie

pojednávania, uviedol dôležité dôvody a predložil súdu listiny spájané s označenými dôvodmi. Súd preto
nemohol postupovať podľa § 101 ods. 2 O. s. p. a vec prejednať v jeho neprítomnosti. Ak tak spravil,
odňal mu tým právo na konanie pred súdom.Ďalej uviedol, že uskutočnil podanie (obsiahnuté v texte žaloby), ktorým upovedomil súd o
skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho
manažmentu na prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd

nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v očiach
žalobcu a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Je tomu tak
aj preto (okrem dôvodov označených v žalobe), že rozhodnutie krajského súdu je v rozpore s ustálenou
rozhodovacou praxou iných krajských súdov v skutkovo a právne totožných veciach, tiež
s judikatúrou Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva v oblasti zachovávania práva

na nestranný súd. Za takýchto okolností a s vedomím, že názor krajského súdu vo veci nestrannosti
pre rozpor s rozhodovacou praxou iných krajských súdov, Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre
ľudské práva v Štrasburgu neobstojí a žalobca podal ústavnú sťažnosť pre porušovanie jeho práva na
nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu, nebolo a nie je prípustné,
aby konanie pokračovalo ústnym pojednávaním, v ktorom vykonával úkony a rozhodoval vylúčený
sudca.

Podľa žalobcu konečné (meritórne) rozhodnutie vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v
čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí jeho
návrhu na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p., proti ktorému legálne pripustil
odvolanie. Proti rozhodnutiu o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podáva odvolanie, pričom v
čase podania odvolania o zamietnutí návrhu nebolo právoplatne rozhodnuté o zamietnutí návrhu na

prerušenie konania.
Ďalej vytýkal súdu, že sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je možné viesť konanie,
keď ignoroval jeho žiadosť o zrušenie (odročenie) nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu.
Súd vychádzajúc z mylného skutkového stavu bez oboznámenia sa s obsahom predloženej ústavnej
sťažnosti nesprávne aplikoval ust. § 101 ods. 2 O. s. p. a viedol pojednávanie, na ktorom za

jeho neprítomnosti meritórne rozhodol. V žiadosti sa pritom zdôrazňovalo, že trvá na osobnej účasti
splnomocneného zástupcu na pojednávaní, avšak na takom, ktoré bude vedené nestranným sudcom
na nestrannom súde.
Tiež namietal, že nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam žalovanej, z ktorých súd pri rozhodovaní
vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Nemal možnosť sa vyjadriť ani k dôkazom,

ktoré súd vykonal a založil na nich svoje rozhodnutie. Za takejto procesnej situácie došlo k degradácii
zásady kontradiktórnosti, k porušeniu jeho práva na súdnu ochranu, ako aj k odňatiu možnosti konať
pred súdom.
V konkrétnostiach napr. žalobca uviedol, že súd sa dopustil viacerých omylov keď konštatoval, že ním
namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové

úseky tomu nenasvedčujú.
Žalobca v odvolaní tiež tvrdil, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania.
Dodal,žesúdvykonaldokazovanielistinami,ktorýchpôvodniejezodôvodneniarozhodnutiapoznateľný
a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise. Za dôkaz však v danom konaní môžu slúžiť
len listiny založené v exekučnom spise, a to vzhľadom k faktu, že vec sa týka nesprávneho úradného

postupu štátneho orgánu.
Podľa žalobcu, ak žalovaný nereagoval na výzvu súdu, aby predložil písomné vyjadrenie k žalobnému
návrhu v zmysle ust. § 114 ods. 3 O. s. p., mal súd rozhodnúť o návrhu rozsudkom pre zmeškanie podľa
§ 153b O. s. p. Skutkovým základom sa mal stať ním tvrdený skutkový stav. Namiesto toho súd bez
nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktorého obsah a rozsah si určil sám a

následne vo veci meritórne rozhodol ignorujúc ust. § 153b O. s. p.
Pokiaľ súd zamietol návrh v časti náhrady skutočnej škody z dôvodu jej nedôvodnosti, v odôvodnení
rozhodnutia sa zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počas nečinnosti
súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti s konaním dlžníka (povinného). Úplne
však ignoroval všetky jeho tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu na udržiavanie a správu

informačného systému a z titulu výdajov na administratívne spracovanie textov urgencií, na publikačné
výdaje spojené s vyhotovením urgencií a na poštovné a telekomunikačné výdaje (urgovanie a kontrola
stavu konania na exekučnom súde). V tejto časti je rozhodnutie súdu nepreskúmateľné pre nedostatok
dôvodov, je prejavom svojvôle súdu a je potrebné ho ako arbitrárne zrušiť. Z odôvodnenia rozsudku
vôbec nie je zrejmé akou úvahou súd dospel jednoznačne a nepochybne k presvedčeniu o tom, že

majetková škoda nevznikla. Rovnako sa to však týka chýbajúcich dôvodov pri nemajetkovej ujme.
Uviedol, že hodlal v konaní pred súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania predložiť dôkazy o
výške majetkovej škody, a to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie zabezpečil.
Súd však dokazovanie neprípustne skrátil len na dôkazy vykonávané ex offo, nepoučil ho podľa § 120ods.4O.s.p.aneoznámilmu,žehodlávyhlásiťrozhodnutievovecisamej,abytakmalpriestornavrhnúť
alebo predložiť ďalšie dôkazy.
Ako dôkaz o vzniku škody predložil znalecký posudok č. 1/2014, ktorý vypracoval Znalecký ústav

Ekonomickej univerzity v Bratislave. Uvedeným znaleckým posudkom je jednoznačne preukázané, že
nesprávny úradný postup mal na neho negatívny dopad a objektívne spôsobil zníženie jeho majetku
v posudku určenej výške. Ak okresný súd v odôvodnení rozsudku konštatuje, že nepreukázal, že by
mu postupom exekučného súdu vznikla akákoľvek škoda, potom nevykonal dostatočné dokazovanie
oboznámením sa s predloženým znaleckým posudkom.

K nemajetkovej ujme uviedol, že súd vo svojom rozhodnutí nevysvetlil prečo nekonštatoval, že došlo k
porušeniu jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky, ako aj práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1
Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na rozhodnutie v zákonom
stanovenom čase. Sám súd predsa zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase
a pre túto nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiadne objektívne udržateľné ospravedlňujúce

dôvody. Napriek tomu, že súd zistil porušenie práva, nekonštatoval ho a na tejto chybe postavil svoje
rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy.
Knávrhunaprerušeniekonaniauviedol,žeakbolsúdudoručenývčasepredchádzajúcomnariadenému
súdnemu pojednávaniu návrh na prerušenie konania z dôvodu, že prebieha konanie o prejudiciálnej
otázke, ktorou je rozhodnutie o porušení práva na zákonného sudcu a na nestranný súd na základe

ústavnej sťažnosti podanej na Ústavnom súde Slovenskej republiky, bol súd povinný pred samotným
rozhodnutím vo veci samej o tomto návrhu osobitne rozhodnúť.
S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby žalobca žiadal, aby odvolací
súd zrušil rozsudok okresného súdu a vrátil vec tomuto súdu na opätovné prejednanie.

Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril.

Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.) po zistení, že odvolanie podal včas účastník konania
(§ 204 ods. 1, § 201 O. s. p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§
201 O. s. p.), pričom podanie opravného prostriedku nie je vylúčené ust. § 202 O. s. p., bez nariadenia

odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2, § 156 ods. 3 O. s. p.) preskúmal rozhodnutie v napadnutom
rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 O. s. p.) a rozsudok okresného súdu ako vecne
správny potvrdil (§ 219 ods. 1 O. s. p.).

Vzhľadom k tomu, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný, pri posudzovaní danej

veci sa zaoberal len námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní a procesným postupom prvostupňového
súdu predchádzajúcim vydaniu napadnutého rozhodnutia z hľadiska, či došlo k chybám, ktoré mohli mať
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

V súvislosti so žalobcom namietanou otázkou nestrannosti a zákonnosti sudcu odvolací súd poukazuje

na to, že procesným prostriedkom k dosiahnutiu nápravy, pokiaľ sa účastník konania domnieva, že
sudca, ktorému bola vec pridelená na rozhodnutie, má pomer k veci, k účastníkom konania alebo k ich
zástupcom, je podanie námietky zaujatosti. Žalobca, kvalifikovane zastúpený advokátom, v priebehu
konania uviedol, že námietku zaujatosti podľa § 15a ods. 1 O. s. p. nepodal (č. l. 10 spisu). Napriek
tomu okresný súd podľa § 16 O. s. p. predložil vec Krajskému súdu v Žiline ako súdu nadriadenému na

rozhodnutie, a to na základe oznámenia sudcov okresného súdu s poukazom na skutočnosti uvedené
žalobcom v návrhu na začatie konania. Krajský súd v Žiline uznesením č. k. 9NcC/317/2013-17 zo dňa
21. 03. 2013 vylúčil sudkyňu Okresného súdu Námestovo JUDr. Moniku Kurjakovú z prejednávania
a rozhodovania danej veci, ostatných sudcov okresného súdu z prejednávania a rozhodovania veci
nevylúčil. Uznesenie krajského súdu bolo právnemu zástupcovi žalobcu doručené dňa 18. 04. 2013 (č.

l. 19 p. v. spisu).
Na zdôraznenie, vzhľadom na opakované námietky žalobcu, odvolací súd opätovne uvádza, že
ustanovenia § 14 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku predstavujú výnimku z významnej ústavnej
zásady, že nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi (čl. 48 Ústavy SR). Vzhľadom na to
možno vylúčiť sudcu z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci len celkom výnimočne a len zo

skutočne závažných dôvodov, ktoré sudcovi zjavne bránia rozhodnúť v súlade so zákonom, objektívne,
nezaujato a spravodlivo. Samotný subjektívny názor účastníka konania, že v osobe určitého sudcu
sú dané okolnosti vylučujúce ho z prejednávania a rozhodovania veci ešte nezakladá bez ďalšieho
dôvod pre legitímne obavy z jeho nestranného a nezaujatého rozhodovania. Dôvod na vylúčenie sudcunezakladá ani skutočnosť, že sudca má prejednať a rozhodnúť vec, v ktorej odporcom je súd, na ktorom
tento sudca vykonáva súdnictvo (viď napr. uznesenie NS SR z 31. 05. 2010 sp. zn. 3Nc/14/2010). Pre
účely preskúmavanej veci odvolací súd konštatuje, že dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho

ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý podľa žalobcu svojim nesprávnym úradným postupom v
inej právnej veci založil zodpovednosť žalovanej za spôsobenú škodu a nemajetkovú ujmu v zmysle
zákona č. 514/2003 Z. z. Aplikačná prax Najvyššieho súdu SR pri zohľadnení tak subjektívneho, ako
aj objektívneho hľadiska (teória zdania) sa v prevažujúcej miere prikláňa k záveru o povinnosti, ako
aj požiadavke na sudcu v každej veci zachovať vecný profesionálny prístup, nadhľad, potrebnú dávku

odstupu.Pretosamotnáskutočnosť,žepredmetomkonaniajenesprávnyúradnýpostupsúdu,naktorom
sudca vykonával svoju funkciu, pričom tento nebol zákonným sudcom v exekučnej veci, v ktorej malo
dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu, nezakladá pomer k veci.

K odvolaciemu dôvodu, že neboli splnené podmienky pre konanie podľa § 101 ods. 2 O. s. p. je potrebné
uviesť, že prvostupňový súd nariadil pojednávanie na deň 18. 06. 2014 (neobstojí preto námietka

žalobcu,ževdanejvecinebolomožnérozhodnúťbeznariadeniapojednávania),kedybolopojednávanie
i uskutočnené (ako to vyplýva zo zápisnice o pojednávaní z č. l. 38 spisu). Splnomocnený zástupca
žalobcu prevzal predvolanie na dané pojednávanie dňa 28. 05. 2014 (č. l. 21 spisu). Z obsahu spisu
nevyplýva, že by žalobca požiadal o odročenie pojednávania z dôležitého dôvodu tvoriaceho prekážku
na jeho strane brániacej mu v účasti na pojednávaní (§ 119 O. s. p.). Žalobca podaním zo dňa 13.

06. 2014 požiadal o zrušenie pojednávania z dôvodu, že vo veci koná vylúčený sudca, o ktorej otázke
však už nadriadený súd právoplatne rozhodol. Boli teda splnené všetky predpoklady na prejednanie
veci bez prítomnosti žalobcu a jeho právneho zástupcu v zmysle ust. § 101 ods. 2 O. s. p. a pokiaľ
okresný súd vec na pojednávaní dňa 18. 06. 2014 prejednal a o nej rozhodol, neodňal tým žalobcovi
možnosťkonaťpredsúdom.Žalobcasatejtomožnostizbavilsámtým,žesanapojednávanienedostavil.

Neúčasťou na pojednávaní si žalobca a jeho splnomocnený zástupca zároveň zmarili aj možnosť
realizovať svoje procesné oprávnenia, najmä možnosť navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným
dôkazom a tvrdeniam protistrany, právo na poučenia v zmysle ust. § 118 ods. 2 O. s. p. ako aj § 120 ods.
4 O. s. p., ktoré sa spravidla realizujú práve na pojednávaní (vo vzťahu k prítomným účastníkom). Pokiaľ
ide o dokazovanie, okresný súd na pojednávaní vykonal dokazovanie prečítaním listín z príslušného

exekučného spisu Okresného súdu Námestovo sp. zn. 3Er/249/2008, vykonanie ktorého dôkazu navrhol
samotný žalobca, a ktoré preto slúžili ako dôkaz v konaní.

Nedôvodná je i odvolacia námietka žalobcu, že nemal možnosť oboznámiť sa s tvrdeniami žalovanej,
z ktorých súd pri svojom rozhodnutí vychádzal. Z obsahu spisu je zrejmé, že žalovaná sa v danej veci

k žalobe nevyjadrila, a teda súd nemal z akého vyjadrenia žalovanej vychádzať. Pokiaľ žalobca v tejto
súvislosti v odvolaní vytýkal, že okresný súd nerozhodol rozsudkom pre zmeškanie podľa § 153b O.
s. p., odvolací súd poukazuje na to, že rozhodnúť vec rozsudkom pre zmeškanie v zmysle § 153b O.
s. p. nie je povinnosťou súdu, ale možnosťou, aj to však len za predpokladu, že skutkový stav tvrdený
žalobcompovažujesúdzanesporný.Jezrejmé,ajvzhľadomnaodôvodnenienapadnutéhorozhodnutia,

že v danom prípade tomu tak nebolo.

Vzhľadom na uvedené má odvolací súd za to, že dokazovanie v danej veci bolo okresným
súdom vykonané náležitým spôsobom a v potrebnom rozsahu, spôsobom plne zodpovedajúcim
kontradiktórnosti sporového konania. Okresný súd umožnil účastníkom realizáciu ich procesných práv,

a preto jeho postupom nedošlo k odňatiu práva žalobcu konať pred súdom.

Jednou z odvolacích námietok žalobcu bola aj skutočnosť, že súd s rozhodnutím vo veci samej rozhodol
zároveň o zamietnutí jeho návrhu na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p., proti
ktorému legálne pripustil odvolanie, a proti ktorému odvolanie i podáva, majúc zato, že ak bol podaný

návrh na prerušenie konania, bolo povinnosťou súdu pred samotným rozhodnutím vo veci samej o tomto
návrhu osobitne rozhodnúť.

Pokiaľ žalobca namietal nemožnosť vydania meritórneho rozhodnutia pred právoplatným rozhodnutím
o návrhu na prerušenie konania, žiadne zákonné ustanovenie takémuto postupu nebráni, najmä

keď otázka, ktorá je dôvodom návrhu na prerušenie konania (otázka nestrannosti sudcu), už bola
právoplatne vyriešená (rozhodnutím Krajského súdu v Žiline č. k. 9NcC/317/2013-17 zo dňa 21. 03.
2013). Prerušenie konania prichádza do úvahy v prípade, ak počas konania nastane prekážka postupu
konania, ktorá je v zásade odstrániteľná procesným postupom súdu. Žalobca navrhol prerušiť konaniepodľa § 109 ods. 1 písm. b/ O. s. p. (z dôvodu, že rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní
oprávnený riešiť), ako aj § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p. (prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá
môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal na takéto konanie podnet), s poukazom na

podanúústavnúsťažnosť,ktorejpredmetomjerozhodovanieoporušeníjehoprávanazákonnéhosudcu
aprávananestrannýsúd.Žalobcavšakvnávrhunaprerušeniekonania,anivodvolaní,neuviedolžiadne
iné/ďalšie okolnosti, ktoré by mali zakladať vylúčenie sudcu (ktorému bola vec pridelená na konanie
a rozhodnutie), než tie, ktoré už boli predmetom posúdenia nadriadeným súdom. Podanie ústavnej
sťažnosti (ktorej podanie žalobca nepreukázal, či už odtlačkom prijímacej pečiatky Ústavného súdu SR

na sťažnosti, podacím lístkom preukazujúcim podanie sťažnosti na poštovú prepravu alebo potvrdením
Ústavného súdu o vedení príslušného konania) navyše podľa názoru odvolacieho súdu samo o sebe
nezakladá zákonný dôvod na prerušenie konania. Predmetom konania o ústavnej sťažnosti nie sú
vecné otázky konkrétneho sporu, ale skúmanie, či nedošlo v danom konaní postupom a rozhodnutím
súdu k porušeniu ústavne zaručených základných práv alebo slobôd účastníka konania. Preto pokiaľ
aj ústavná sťažnosť bola zo strany žalobcu podaná, začatie konania pred ústavným súdom v tomto

prípade nepredstavuje konanie, v ktorom sa riešia konkrétne vecné otázky, ktoré má na mysli ust. §
109 ods. 1 písm. b/ O. s. p. (ktoré nie je súd v tomto konaní oprávnený riešiť, kedy ide predovšetkým o
otázky uvedené v ust. § 135 ods. 1 O. s. p.) alebo § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p. Vzhľadom na možnosť
uplatnenia námietky rozhodovania veci vylúčeným sudcom ako odvolacieho, resp. dovolacieho dôvodu,
zároveň okresný súd vhodne uprednostnil požiadavku hospodárnosti a rýchlosti konania, keď práve na

jej(údajnom)nedodržanívinomkonaníjezaloženýajmeritórnynárokžalobcuuplatnenývtomtokonaní.
V danom prípade, ako je to zrejmé i z vyššie uvedeného, súdy o otázke nestrannosti a nezaujatosti sudcu
právoplatne rozhodli, pričom ide nesporne o otázku, ktorú sú súdy v zmysle príslušných ustanovení O.
s. p. oprávnené posudzovať. Okresnému súdu teda nič nebránilo pokračovať v konaní.
Pokiaľ ide o skutkové a právne závery okresného súdu vo vzťahu k zamietnutiu návrhu žalobcu na

prerušenie konania, tieto nie sú zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (právo na súdnu ochranu) a odôvodnenie rozsudku v tejto časti spĺňa parametre zákonného
odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O. s. p.), s ktorým sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje.

Preskúmaním meritórneho rozhodnutia dospel odvolací súd k záveru, že okresný súd vykonal vo veci

dostatočné dokazovanie, pričom so záverom z neho vyplývajúcim, tak skutkovým ako aj právnym, sa
v plnom rozsahu stotožnil. Prvostupňový súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre
posúdenie danej veci, vec správne rozhodol a svoje rozhodnutie i náležite odôvodnil s poukazom na
ust. § 157 ods. 2 O. s. p. V odôvodnení preskúmavaného rozsudku sa okresný súd riadne zaoberal
so všetkými otázkami, ktoré boli pre jeho rozhodnutie z hľadiska právneho posúdenia veci podstatné.

Námietka žalobcu, že okresný súd sa dopustil viacerých omylov keď konštatoval, že ním namietané
lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, nie je dôvodná. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku
nič také nevyplýva. Samotný súd konštatoval, že o návrhu žalobcu na zmenu súdneho exekútora bolo
rozhodnuté po uplynutí zákonom stanovenej lehoty, v dôsledku čoho možno konštatovať nesprávny
úradný postup. Súd však nemal preukázané splnenie ďalších dvoch podmienok vyžadovaných na

vznik zodpovednosti žalovanej za žalobcom tvrdené ujmy. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku je
zrejmé, že okresný súd rozhodnutie nezaložil na absencii nesprávneho úradného postupu súdu, ale
práve na nepreukázaní vzniku majetkovej škody v súvislosti s oneskoreným rozhodnutím exekučného
súdu o návrhu na zmenu súdneho exekútora a príčinnej súvislosti medzi oneskoreným rozhodnutím
a vznikom škody, a nepreukázaní vzniku nemajetkovej ujmy. Okresný súd sa dostatočne zaoberal aj

týmito ďalšími atribútmi zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, z ktorého
dôvodu odvolací súd nepovažoval za veci zodpovedajúce tvrdenia žalobcu, že prvostupňový súd sa v
odôvodnení rozhodnutia zaoberal len škodou, ktorá súvisela so správou pohľadávky počas nečinnosti
exekučného súdu a ignoroval všetky ostatné tvrdenia týkajúce sa uplatnenej škody, čím sa stalo jeho
rozhodnutie nepreskúmateľné.

V súvislosti so žalobcom tvrdenou škodou, ktorá mala vzniknúť oneskoreným rozhodnutím o návrhu na
zmenu súdneho exekútora, zároveň odvolací súd poukazuje na to, že ak je podaný návrh na zmenu
súdneho exekútora, pôvodný súdny exekútor je povinný naďalej vykonávať úkony exekučného konania,
a teda pokračovať vo vymáhaní pohľadávky, na ktoré mal poverenie, a to až do doby kým nie je
rozhodnuté o zmene súdneho exekútora, resp. do doručenia uznesenia o zmene súdneho exekútora

pôvodnému exekútorovi. To znamená, že v súvislosti s nerozhodnutím o návrhu oprávneného na
zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenej lehote nemohlo dôjsť vytýkaným postupom súdu k
vzniku žiadnej materiálnej škody oprávnenému, z ktorého dôvodu nebolo vykonanie ďalších dôkazov
(znaleckým posudkom) pre rozhodnutie veci potrebné a ani v záujme hospodárnosti konania.Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok okresného súdu, vrátane výroku o trovách konania,
ktorý nebol osobitne napadnutý odvolaním, ako vecne správny potvrdil.

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 142 ods. 1 O. s. p. v spojení s ust. § 224
ods. 1 O. s. p. V odvolacom konaní bola úspešná žalovaná, ktorá si však náhradu trov odvolacieho
konania postupom podľa § 151 ods. 1 O. s. p. neuplatnila a ani z obsahu spisu nevyplýva, že by jej tieto
boli vznikli. Odvolací súd preto žalovanej náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.