Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 27. február 2015

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 8Co/27/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5312210217
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 02. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Táňa Rapčanová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5312210217.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Táne

Rapčanovej a sudcov JUDr. Františka Potockého a Mgr. Zuzany Hartelovej, v právnej veci navrhovateľa:
POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom Bratislava, ul. Pribinova č. 25, IČO: 35 807 598, zastúpený
splnomocneným zástupcom Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom Bratislava, ul. Grösslingova č. 4, IČO: 36
864 421, proti odporcovi: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom Bratislava,
Župné námestie č. 13, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti
rozsudku Okresného súdu Čadca č. k. 6C/142/2012-63 zo dňa 19. septembra 2013, takto

r o z h o d o l :

rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Čadca rozsudkom č. k. 6C/142/2012-63 zo dňa 19. 09. 2013 návrh navrhovateľa v celom
rozsahu zamietol. Odporkyni (ďalej „odporcovi“ - poznámka odvolacieho súdu) súd náhradu trov konania
neprisúdil.
Konštatoval, že návrhom sa navrhovateľ domáhal rozhodnutia, ktorým by odporcovi uložil povinnosť
nahradiť majetkovú škodu v sume 3.599,44 eur a nemajetkovú ujmu v sume 719,89 eur z titulu
nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Čadca. Navrhovateľ hodnotil postup súdu ako

neodôvodnený z hľadiska nevykazovania prvkov nadmernej právnej zložitosti veci a rovnako podľa
jeho názoru vec si nevyžadovala takú spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by mohla mať svojou
komplexnosťou podstatný vplyv na čas potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu vo veci a aj napriek tomu
rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie až 18. 10. 2011, pričom k tomuto
rozhodnutiu o poverení došlo po uplynutí zákonom stanovenej lehoty (omeškanie viac ako 11 mesiacov).
Súd na daný právny vzťah primárne aplikoval zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci (ďalej len „zákona č. 514/2003 Z. z.“), ktorý nadobudol účinnosť

dňa 01. 07. 2004. Z ustáleného skutkového stavu mal súd preukázané, že v danom prípade exekučným
titulom pre exekučné konanie bol rozhodcovský rozsudok. Na tento prípad možno aplikovať novelu
zákona NR SR č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti /Exekučný poriadok/
účinnú od 01. 06. 2010 a to ust. § 44 ods. 2, podľa ktorého lehota 15 dní pre vydanie poverenia neplatí,
ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/ Exekučného poriadku tak, ako tomu bolo v tomto
prípade. Exekučným titulom bol rozsudok rozhodcovského súdu. Všeobecný súd konajúci o nároku na
náhradu škody za nesprávny úradný postup nemá právo konštatovať prieťahy v konaní. Prieťahy v

konaní môžu byť konštatované tak, ako je uvedené vyššie, v rámci vybavovania sťažností na prieťahy
v konaní, v rámci disciplinárneho konania, rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, rozhodnutia
Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti. Navrhovateľ uvedené dôkazy nepredložil. Tým nepreukázal
prieťahvkonaní,nesprávnyúradnýpostuppodľa§9ods.2zákonač.514/2003Z.z.. Súdpoukázalnatúskutočnosť,ženiekaždýprieťahvkonanímožnovyhodnotiťakozbytočnýprieťahvkonaní.Nedodržanie
zákonných lehôt sa nepovažuje vždy automaticky za porušenie základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov (čl. 48 ods. 2 Ústavy SR). Je potrebné skúmať všetky okolnosti danej veci.

Musí ísť o významné prieťahy v konaní, ktoré možno kvalifikovať ako zbytočné prieťahy, neefektívny
postup (I.ÚS 16/02, I.ÚS 63/00). V danom prípade nešlo o taký prieťah, aký má na mysli zákon a
vzhľadom na náročnosť sporu, ktorý sa týkal posúdenia rozhodcovského rozsudku súd ani nevyhodnotil,
že by došlo k prerokovaniu veci bez zbytočného prieťahu. Súd mal ďalej preukázané, že navrhovateľ
nesplnil prvú podmienku zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom alebo

nezákonným rozhodnutím, t.j. že nepreukázal nesprávny úradný postup ani nezákonné rozhodnutie.
Vzhľadom na to, že všetky podmienky musia byť splnené kumulatívne, pri aplikovaní logického výkladu
je nadbytočné a nehospodárne dokazovať splnenie ďalších podmienok. Súd by mohol návrh zamietnuť
pri nesplnení čo i len jednej podmienky. Preto nesplnenie ďalších dvoch podmienok zdôvodnil nad rámec
zákonnej povinnosti.
Z vykonaného dokazovania mal súd za to, že škoda je skutočná majetková ujma. V tomto konaní

navrhovateľ nepreukázal vznik škody (majetkovej ujmy). Nepreukázal, v akom rozsahu sa nedomohol
exekvovanej sumy ani to, že sa nemôže domôcť takto vymáhanej škody pri aplikácii iných právnych
prostriedkov, iného exekučného titulu v rámci súdneho konania. Tým nepreukázal, že škoda už vznikla.
Nepreukázal ani výšku škody z príčinnej súvislosti s porušením povinnosti odporcu. Vyúčtované režijné
náklady navrhovateľa nemôžu byť považované za faktickú a skutočnú škodu, pretože sú vynakladané

na celkovú podnikateľskú činnosť navrhovateľa. Navrhovateľ je podnikateľský subjekt a náklady
vynakladané v príčinnej súvislosti s realizáciou predmetu obchodnej činnosti nemožno považovať za
škodu. Nie každý obchodný prípad podnikateľa musí byť ekonomicky výhodný. Podnikateľ znáša aj
primerané podnikateľské riziko - možnosť ekonomického neúspechu obchodných prípadov. Navrhovateľ
v tomto prípade nepreukázal ani vznik podmienok podľa § 17 ods. 2 zákona č. 544/2003 Z. z. na

náhradu nemajetkovej ujmy. Návrh je v tomto smere všeobecný a nepreskúmateľný. Navrhovateľ
nekonkretizoval, prečo samotné konštatovanie práva nie je dostatočným zadosťučinením. Navrhovateľ v
návrhu vychádzal z predpokladov a nepredložil žiadne dôkazy ani konkrétne tvrdenia, nezdôvodnil, aká
nemajetková (morálna) ujma mu vznikla vzhľadom na subjekt navrhovateľa, ktorý je právnickou osobou,
závažnosť ujmy, závažnosť následkov. Všetky kritériá je potrebné vyhodnotiť z hľadiska navrhovateľa

a jeho právneho postavenia ako právnickej osoby a nie z hľadiska postavenia jednotlivých spoločníkov
ako konateľov spoločnosti. Z úradnej činnosti súdu je známe množstvo úverov, ktoré navrhovateľ
ako nebankový subjekt poskytuje, výška zmluvných pokút a zmluvných úrokov. Príjmy navrhovateľa z
týchto úverov v porovnaní s občasným neúspechom v rámci bežného podnikateľského rizika nemôžu
mať zásadný ekonomický dopad na navrhovateľa a jeho ďalšiu existenciu. Je preto povinnosťou

navrhovateľa preverovať solventnosť subjektov (návratnosť) tak, ako to robia iné bankové peňažné
ústavy. Skutočnosť, že navrhovateľ poskytuje úvery bez zabezpečenia, bez preverenia solventnosti,
nemožno vykladať na ťarchu odporcu. Súd dospel k záveru, že navrhovateľ nepreukázal podmienky pre
náhradu nemajetkovej ujmy podľa § 17 ods. 2 a 3 písm. b/ zákona č. 514/2003 Z. z. a podmienky podľa
§ 17 ods. 3 citovaného zákona písm. a/, c/, d/ sa podľa názoru súdu nedajú vzťahovať na právnickú

osobu, ale iba na fyzickú osobu.
Rozpor s dobrými mravmi podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka videl súd na strane navrhovateľa
a nie na strane odporcu, resp. konajúceho súdu. Navrhovateľ opakovane v rozpore so zákonom
poskytol úver osobám nedostatočne finančne zabezpečeným, opakovane poskytoval úvery v rozpore s
platnýmiprávnymipredpisminaochranuspotrebiteľov.Takémutokonaniusúdnemôžeposkytnúťprávnu

ochranu. Vyplýva to aj zo stanoviska, ktoré bolo oboznámené ako príloha k vyjadreniu odporcu, keď
Európska komisia má takéto poznatky konkrétne o činnosti navrhovateľa. Nemožno konštatovať, že na
strane navrhovateľa došlo k morálnej ujme, nemožno konštatovať, že postupom súdu bolo poškodené
jeho obchodné meno vo vzťahu k existujúcim alebo potenciálnym spotrebiteľom, s ktorými uzavrel alebo
uzatvára spotrebiteľské zmluvy. Práve naopak, toto dobré meno bolo poškodené samotnou činnosťou

a zmluvnými podmienkami navrhovateľa tak, ako to vyplýva aj z príloh predložených odporcom vo
svojom vyjadrení a z verejnej mienky, ktorá je už v súčasnej dobe notoricky známou. Súd bol toho
názoru, že navrhovateľ svoje dobré meno poškodil sám svojou činnosťou v rozpore s predpismi na
ochranu spotrebiteľa a obchodné meno navrhovateľa nepoškodil exekučný súd konajúci v tejto veci,
ktorý rozhodol v súlade s platnými právnymi predpismi chrániacimi spotrebiteľov.

Súd na základe dokazovania dospel k záveru, že navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno na
preukázanie druhej podmienky pre zodpovednosť za škodu za nesprávny úradný postup a nezákonné
rozhodnutie, a to vznik a existenciu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nesprávnym úradným
postupom, podmienky pre náhradu nemajetkovej ujmy.Navrhovateľ v konaní nepreukázal ani príčinnú súvislosť medzi porušením právnych povinností
(nezákonným rozhodnutím, nesprávnym úradným postupom) a škodou, ktorá mala vzniknúť
navrhovateľovi porušením povinností. Tvrdená škoda nemá bezprostrednú a priamu príčinnú súvislosť

s rozhodnutím exekučného súdu a tvrdenými prieťahmi. Navrhovateľ nepreukázal, že bez vydania
rozhodnutia exekučného súdu, bez tvrdených prieťahov exekučného súdu by nebolo došlo k vzniku
tvrdenej škody. Práve naopak, z viacerých prejednávaných vecí navrhovateľa z obdobného skutkového
stavu by sa na pojednávanie dostavili ako svedkovia povinní, ktorí boli v obdobnej situácii ako v
tomto konaní povinný N. U. (správne malo byť uvedené G. R. - poznámka odvolacieho súdu) mal

súd preukázané, že navrhovateľ ako oprávnený z poskytnutého úveru si vôbec žiadnym spôsobom
neoveroval, či uvedené osoby sú schopné poskytnuté úvery splatiť a či nie sú proti nim vedené
ďalšie exekučné konania pre vymáhanie dlhov iných veriteľov. Navrhovateľ bol v tomto konaní
povinný preukázať, že pred rozhodnutím exekučného súdu tvrdenými prieťahmi bola majetková situácia
povinného taká, že by umožnila uspokojenie pohľadávky navrhovateľa v celom rozsahu. Bol povinný
preukázať, že len v dôsledku tvrdeného nesprávneho úradného postupu došlo k takému zmenšeniu

majetkového príjmu povinného, ktorá znemožnila navrhovateľovi uspokojiť pohľadávku v celom rozsahu
a spôsobila mu škodu. Toto dôkazné bremeno navrhovateľ neuniesol, a preto súd konštatoval, že
nebola preukázaná príčinná súvislosť medzi tvrdeným porušením povinností exekučného súdu a
navrhovateľom tvrdenou škodou. Práve naopak, súd zaujal stanovisko, že v podstate Slovenská
republika ako taká nemôže suplovať splácanie úverov navrhovateľovi, ktorý bez potrebnej opatrnosti

dodržiavania právnych predpisov na ochranu spotrebiteľa, primeraných a v súlade so zákonom
poskytovaných úrokov a nákladov na takéto úvery nemôže zodpovedať štát, ktorý podnikateľskému
subjektu takýmto spôsobom, aký si uplatnil navrhovateľ ušlý zisk, nahradil.
Vzhľadom k vznesenej námietke premlčania zo strany odporcu súd sa zaoberal aj premlčaním nároku,
keď premlčanie sa podľa ustálenej súdnej praxe skúma u existujúceho nároku. Dospel k záveru, že

nárok navrhovateľa na náhradu škody je neexistentný, a preto vznesenou námietkou premlčania sa
podrobne nezaoberal.
Úspešným účastníkom konania je odporca (§ 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, ďalej len „O.
s. p.“), ktorému patrí právo na náhradu trov konania. Tento si však náhradu trov konania neuplatnil, a
preto súd rozhodol tak, že mu náhradu trov konania neprisúdil.

Navrhovateľ bol oslobodený od povinnosti platiť súdny poplatok za návrh priamo zo zákona podľa § 4
ods. 1 písm. k/ zákona SNR č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkov a poplatku za výpis z registra trestov
v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákona o súdnych poplatkoch“). Výsledok konania je taký, že
súd návrh voči odporcovi zamietol a nezaviazal ho ako úspešného účastníka s poukazom na § 2 ods. 2
zákona o súdnych poplatkov k zaplateniu súdneho poplatku za návrh. Rovnako je zrejmé, že od poplatku

je oslobodené celé konanie a nielen navrhovateľ, čo je ďalší dôvod, pre ktorý súd nezaviazal odporcu
na zaplatenie súdneho poplatku za návrh.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie navrhovateľ prostredníctvom svojho splnomocneného zástupcu.
V odvolaní vytýkal súdu, že v konaní došlo k vadám - účastníkovi konania sa postupom súdu odňala

možnosť konať pred súdom, - rozhodoval vylúčený sudca, - súd I. stupňa nesprávne vec právne posúdil
tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, - neúplne
zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich
skutočností, - dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, - doteraz
zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy ktoré doteraz neboli

uplatnené, - rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Pokiaľ súd prejednal vec v neprítomnosti odporcu (správne malo byť uvedené navrhovateľa - poznámka
odvolacieho súdu) a jeho splnomocneného zástupcu postupujúc podľa § 101 ods. 2 O. s. p., pretože sa
navrhovateľ bez ospravedlnenia na pojednávanie nedostavil poukázal na to, že riadne a včas požiadal o
zrušenie pojednávania, uviedol dôležité dôvody a predložil súdu listiny spájané s označenými dôvodmi.

Súd preto nemohol postupovať podľa § 101 ods. 2 O. s. p. a vec prejednať v jeho neprítomnosti. Ak tak
spravil, odňal mu tým právo na konanie pred súdom.
Ďalej uviedol, že uskutočnil podanie (obsiahnuté v texte návrhu), ktorým upovedomil súd o
skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho
manažmentu na prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd

nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v očiach
navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Je
tomu tak aj preto (okrem dôvodov označených v návrhu), že rozhodnutie krajského súdu je v rozpore
s ustálenou rozhodovacou praxou iných krajských súdov v skutkovo a právnetotožných veciach, tiež s judikatúrou Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva v oblasti
zachovávania práva na nestranný súd. Za takýchto okolností a s vedomím, že - názor krajského súdu
vo veci nestrannosti pre rozpor s rozhodovacou praxou iných krajských súdov, Ústavného súdu SR a

Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, neobstojí; - navrhovateľ podal ústavnú sťažnosť pre
porušovanie jeho práva na nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu;
- nebolo a nie je prípustné, aby konanie pokračovalo ústnym pojednávaním, v ktorom vykonával úkony
a rozhodoval vylúčený sudca.
Podľa navrhovateľa konečné (meritórne) rozhodnutie vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo

v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu
navrhovateľa na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p., proti ktorému legálne
pripustil odvolanie. Navrhovateľ podáva proti rozhodnutiu o zamietnutí návrhu na prerušenie konania
odvolanie, pričom v čase podania odvolania o zamietnutí návrhu nebolo právoplatne rozhodnuté o
zamietnutí návrhu na prerušenie konania.
Ďalej navrhovateľ vytýkal súdu, že sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je možné

viesť konanie, keď ignoroval jeho žiadosť o zrušenie (odročenie) nariadeného pojednávania z dôležitého
dôvodu. Súd vychádzajúc z mylného skutkového stavu bez oboznámenia sa s obsahom predloženej
ústavnej sťažností nesprávne aplikoval ust. § 101 ods. 2 O. s. p. a viedol pojednávanie, na ktorom
za neprítomnosti navrhovateľa meritórne rozhodol. V žiadosti sa pritom zdôrazňovalo, že navrhovateľ
trvá na osobnej účasti splnomocneného zástupcu na pojednávaní, avšak na takom, ktoré bude vedené

nestranným sudcom na nestrannom súde.
Tiež to, že nemal možnosť vyjadriť k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri rozhodovaní vychádzal a
zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Nemal možnosť sa vyjadriť ani k dôkazom, ktoré súd
vykonal a založil na nich svoje rozhodnutie, navrhnúť dôkazy na podporu svojich protitvrdení. Za takejto
procesnejsituáciedošlokdegradáciizásadykontradiktórnosti,kporušeniuprávanavrhovateľanasúdnu

ochranu, ako aj k odňatiu jeho možnosti konať pred súdom.
V konkrétnostiach napr. navrhovateľ uviedol, že súd sa dopustil viacerých omylov keď konštatoval, že
ním namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové
úseky tomu nenasvedčujú. Zároveň považoval za potrebné uviesť, že na splnenie zákonnej lehoty,
resp. na konanie bez zbytočných prieťahov a na konanie bez neodôvodnenej nečinnosti exekučného

súdu je dôležité skúmať nielen samotný moment kedy exekučný súd rozhodol o poverení, ale aj
moment, kedy poverenie doručil príslušnému súdnemu exekútorovi (pri rešpektovaní primeranej lehoty
na doručovanie).
Navrhovateľ v odvolaní tiež tvrdil, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania.
Dodal,žesúdvykonaldokazovanielistinami,ktorýchpôvodniejezodôvodneniarozhodnutiapoznateľný

a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise. Za dôkaz však v danom konaní môžu slúžiť
len listiny založené v exekučnom spise a to vzhľadom k faktu, že vec sa týka nesprávneho úradného
postupu štátneho orgánu.
Podľa navrhovateľa ak odporca nereagoval na výzvu súdu, aby predložil písomné vyjadrenie k
žalobnému návrhu v zmysle ust. § 114 ods. 3 O. s. p. mal súd rozhodnúť o návrhu rozsudkom pre

zmeškanie podľa § 153b O. s. p. Skutkovým základom sa mal stať navrhovateľom tvrdený skutkový
stav. Namiesto toho, súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktorého
obsah a rozsah si určil sám (navrhovateľ navrhoval vykonať dokazovanie všetkými listinami, ktoré tvoria
exekučný spis) a následne vo veci meritórne rozhodol ignorujúc ust. § 153b O. s. p.
Pokiaľ súd zamietol návrh v časti náhrady skutočnej škody z dôvodu jej nedôvodnosti súd sa v

odôvodnení rozhodnutia zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počas
nečinnostisúduaopisujejuakoškodu,ktorávzniklavpríčinnejsúvislostiskonanímdlžníka(povinného).
Úplne však ignoroval všetky jeho tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu na udržiavanie a
správy informačného systému a z titulu výdajov: - na administratívne spracovanie textov urgencií, - na
publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií, - na poštovné a telekomunikačné výdaje (urgovanie

a kontrola stavu konania na exekučnom súde). V tejto časti je rozhodnutie súdu nepreskúmateľné pre
nedostatok dôvodov, je prejavom svojvôle súdu a je potrebné ho ako arbitrárne zrušiť. Z odôvodnenia
rozsudku vôbec nie je zrejmé akou úvahou súd dospel jednoznačne a nepochybne k presvedčeniu o
tom, že majetková škoda nevnikla. Rovnako sa to však týka chýbajúcich dôvodov pri nemajetkovej ujme.
Navrhovateľ tvrdil, že hodlal v konaní pred súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania predložiť

dôkazy o výške majetkovej škody, a to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie
zabezpečil. Súd však dokazovanie neprípustne skrátil len na dôkazy vykonávané ex offo, navrhovateľ
nepoučil podľa § 120 ods. 4 O. s. p. a neoznámil mu, že hodlá vyhlásiť rozhodnutie vo veci samej, aby
tak mal priestor navrhnúť alebo predložiť ďalšie dôkazy.K nemajetkovej ujme navrhovateľ uviedol, že súd vo svojom rozhodnutí nevysvetlil prečo nekonštatoval,
že došlo k porušeniu práva navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl.
48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného

čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na rozhodnutie
v zákonom stanovenom čase. Sám súd predsa zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom
stanovenomčaseapretútonečinnosťanesprávnyúradnýpostupnenašielžiadneobjektívneudržateľné
objektívne dôvody. Napriek tomu, že súd zistil porušenie práva, nekonštatoval ho a na tejto chybe
postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy.

S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby navrhovateľ žiadal, aby
odvolací súd zrušil rozsudok okresného súdu a vrátil vec tomuto súdu na opätovné prejednanie.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa písomne nevyjadril.

Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.) po zistení, že odvolanie podal včas účastník konania

(§ 204 ods. 1, § 201 O. s. p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§
201 O. s. p.), pričom podanie opravného prostriedku nie je vylúčené ust. § 202 O. s. p., bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2, § 156 ods. 3 O. s. p.), preskúmal rozhodnutie v napadnutom
rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 O. s. p.) a rozsudok okresného súdu ako vecne
správny potvrdil (§ 219 ods. 1 O. s. p.) z nasledovných dôvodov:

Vzhľadomktomu,žeodvolacísúdjerozsahomadôvodmiodvolaniaviazaný,priposudzovanídanejveci
sazaoberallennámietkaminavrhovateľauvedenýmivodvolaníaprocesnýmpostupomprvostupňového
súdu predchádzajúcim vydaniu napadnutého rozhodnutia z hľadiska, či došlo k vadám, ktoré mohli mať
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

K odvolacej námietke, že súd prejednal vec v jeho neprítomnosti pričom uskutočnil podanie (obsiahnuté
v texte návrhu), ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému
bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu na prejednanie a rozhodnutie je potrebné z
konania vylúčiť, odvolací súd poukazuje na to, že zákonná sudkyňa vo veci nadriadenému súdu vec

z dôvodu zaujatosti nepredložila lebo sa necítila zaujatý. Zrejme aj z toho dôvodu, že Krajský súd v
Žiline uznesením č. k. 8NcC 143/2013-16 sudkyňu JUDr. Annu Plichtíkovú vylúčil z prejednávania a
rozhodovania veci vedenej na Okresnom súde Čadca pod sp. zn. 6C/142/2012 nakoľko bola zákonnou
sudkyňou v exekučnej veci, v ktorej navrhovateľ podal návrh na náhradu škody za neprávne úradný
postup Okresného súdu v Čadci. Ostatných sudcov JUDr. Jozefa Korduliaka, Mgr. Eriku Dodulíkovú,

JUDr. Milana Gylánika, Andreu Kubjatkovú, Mgr. Zlaticu Vysockú, Mgr. Richarda Golisa, JUDr. Adrianu
Pytliakovú, Dr. a Mgr. Alenu Jančulovú nevylúčil. Pokiaľ ide zákonnú sudkyňu v tejto veci JUDr. Annu
Hozákovú z odôvodnenia tohto rozhodnutia vyplýva, že táto sa v uvedenom čase nevyjadrila len z
dôvodu dlhodobej práceneschopnosti. Námietkou, že vo veci rozhodoval vylúčený sudca, sa môže
účastník brániť aj v rámci odvolacích námietok, ako to urobil navrhovateľ v tomto prípade. Ak nie je

vydané rozhodnutie nadriadeného súdu ohľadom zákonnej sudkyne o tom, že sudca je alebo nie je
vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci, odvolací súd môže pri skúmaní tohto dôvodu posúdiť
otázku vylúčenia sudcu samostatne, čo by bolo dôvodom pre zrušenie napadnutého rozhodnutia (§ 221
ods. 1 písm. g/ O. s. p.).
Ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (§ 14 a nasl. O. s. p.) predstavujú výnimku z významnej

ústavnej zásady, že nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi (čl. 48 ods. 1 Ústavy SR).
Vzhľadom na to možno vylúčiť sudcu z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci len celkom
výnimočne a len zo skutočne závažných dôvodov, ktoré sudcovi zjavne bránia rozhodnúť v súlade so
zákonom, objektívne, nezaujato a spravodlivo. Krajský súd v skutočnosti, že škoda mala navrhovateľovi
vzniknúť postupom Okresného súdu Čadca, na ktorom vykonáva zákonný sudca funkciu sudcu, nevidí

dôvod pre jej vylúčenie z prejednávania a rozhodovania veci. Samotný subjektívny názor účastníka
konania, že v osobe určitého sudcu sú dané okolnosti vylučujúce ho z prejednávania a rozhodovania
veci, nezakladá ešte bez ďalšieho dôvod pre legitímne obavy z jeho nestranného a nezaujatého
rozhodovania. V zmysle ustálenej judikatúry dôvod na vylúčenie sudcu nezakladá ani skutočnosť, že
sudca má prejednať a rozhodnúť vec, v ktorej odporcom je súd, na ktorom tento sudca vykonáva

súdnictvo (viď napr. uznesenie NS SR z 31. 05. 2010 sp. zn. 3Nc/14/2010), pričom v danom prípade
takýto súd účastníkom konania nie je, vec sa ho týka len sprostredkovane. Je nutné rozlišovať
medzi pojmom súd a sudcovia a z hľadiska zásad spravodlivého procesu citlivo zvažovať ich vzťah
v posudzovaných súvislostiach. Vzťah sudcov je pri výkone rozhodovacej činnosti riadený princípomprezumpcienezávislostisúdnejmoci,ktoránepodliehasubjektívnympocitomsudcovpriichrozhodovaní
a nie je ničím zaťažovaná v ich postojoch voči súdu. Pôsobenie sudcov na určitom súde je vždy
objektívne dané, len sama táto skutočnosť preto nemôže byť dôvodom ich vylúčenia. Vzájomný vzťah

medzi sudcom a súdom nie je vzťahom zamestnaneckým alebo služobným. Vymenovaním za sudcu
vzniká, a zánikom funkcie sudcu zaniká, osobitný vzťah sudcu k štátu, z ktorého vyplývajú vzájomné
práva a povinnosti sudcu a štátu. Sudca je pri výkone funkcie sudcu nezávislý a zákony a iné všeobecne
záväzné právne predpisy vykladá podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia, rozhoduje nestranne,
spravodlivo, bez zbytočných prieťahov, len na základe skutočností zistených v súlade so zákonom (§

2 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich). Aplikačná prax Najvyššieho súdu SR
pri zohľadnení tak subjektívneho, ako aj objektívneho hľadiska (teória zdania) sa v prevažujúcej miere
prikláňa k záveru o povinnosti, ako aj požiadavke na sudcu v každej veci zachovať vecný profesionálny
prístup, nadhľad a potrebnú dávku odstupu. Preto samotná skutočnosť, že predmetom konania je
nesprávny úradný postup súdu, na ktorom sudca vykonáva svoju funkciu, pričom tento nebol zákonným
sudcom v exekučnej veci, v ktorej malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu, nezakladá pomer k

veci. Nezávislosť sudcu je nevyhnutné vidieť aj ako nezávislosť v rámci samotnej súdnej moci, celého
súdneho systému aj konkrétneho súdu, na ktorom sudca pôsobí. Iba také chápanie nezávislosti je
predpokladom nestrannosti sudcu, ktorú nesmie nikto ohroziť (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn.
1Nc/86/2011 zo dňa 24. novembra 2011). Vzhľadom na uvedené skutočnosti nie je dôvod na vylúčenie
zákonného sudcu z prejednávania a rozhodovania veci, ktorý záver rešpektuje aj aktuálnu rozhodovaciu

prax Najvyššieho súdu SR (napríklad uznesenia sp. zn. 3Nc/14/2010 z 31. 05. 2010; 6Cdo/201/2013 z
19. 06. 2013) v otázkach posudzovania inštitútu sudcovskej nestrannosti. Opomenúť nie je možné ani
výsledky aktuálnej rozhodovacej činnosti Ústavného súdu SR (napríklad I. ÚS 88/2013 z 06. 02. 2013)
vo vzťahu k (neúspešným) ústavným sťažnostiam navrhovateľa v obdobných prípadoch.

Pokiaľ ide o ďalšie odvolacie námietky, že súd sa podľa navrhovateľa nedostatočne oboznámil s
podmienkami za ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval jeho žiadosť o zrušenie (odročenie)
nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu, že súd vychádzajúc z mylného skutkového stavu bez
oboznámenia sa s obsahom predloženej ústavnej sťažnosti nesprávne aplikoval ust. § 101 ods. 2 O. s. p.
a viedol pojednávanie na ktorom za neprítomnosti navrhovateľa meritórne rozhodol (v žiadosti sa pritom

zdôrazňovalo, že navrhovateľ trvá na osobnej účasti splnomocneného zástupcu na pojednávaní, avšak
na takom, ktoré bude vedené nestranným sudcom na nestrannom súde) a k tvrdeniu, že nemal možnosť
sa vyjadriť k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri svojom rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v
odôvodnení svojho rozhodnutia, že nemal možnosť sa vyjadriť ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a založil
na nich svoje rozhodnutie a že za takejto procesnej situácie došlo k degradácii zásady kontradiktórnosti,

k porušeniu práva navrhovateľa na súdnu ochranu, ako aj k odňatiu jeho možnosti konať pred súdom,
odvolací súd k týmto uvádza:

Z obsahu spisu okresného súdu vyplýva, že nariadil na deň 19. 09. 2013 pojednávanie. Splnomocnený
zástupca navrhovateľa prevzal predvolanie dňa 03. 09. 2013 (č.l. 43 p.v. spisu). Dňa 18. 09. 2013 o

17.57 hod. doručil navrhovateľ zo strany splnomocneného zástupcu návrh na zrušenie pojednávania z
dôvodu objektívneho porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu nakoľko podal sťažnosť na ÚS SR,
ktorej predmetom je rozhodnutie o porušení jeho práva na zákonného sudcu a práva na nestranný súd
a ktorej dôsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu vo veci nevylúčenia sudcu povereného
prejednávaním veci. Vzhľadom na to navrhol konanie prerušiť do právoplatného rozhodnutia ÚS SR.

Okresný súd na pojednávaní návrh na prerušenie konania zamietol a prejednal vec v súlade s ust. §
101 ods. 2 O. s. p. aj v neprítomnosti účastníkov prihliadajúc na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy.
Podľa odvolacieho súdu v prejednávanej veci bol postup okresného súdu v súlade s ut. § 101 os. 2 O.
s. p. Navrhovateľ a jeho splnomocnený zástupca, ktorí boli na pojednávanie včas predvolaní, viac ako
5 dní pred termínom pojednávania (§ 115 ods. 2 O. s. p.) sa tohto nezúčastnili z vlastného rozhodnutia.

Navrhovateľ nepožiadal o odročenie pojednávania z dôležitého dôvodu tvoriaceho prekážku na jeho
strane brániacej mu v účasti na pojednávaní (§ 119 O. s. p.). Tým si navrhovateľ a jeho splnomocnený
zástupca sami zmarili možnosť realizovať na pojednávaní svoje procesné oprávnenia, a to najmä
možnosť navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom a tvrdeniam protistrany, právo na
poučenia v zmysle ust. § 118 ods. 2 O. s. p. ako aj v zmysle ust. § 120 ods. 4 O. s. p., ktoré realizujú

spravidla na pojednávaní (vo vzťahu k prítomným účastníkom). Podľa odvolacieho súdu okresný súd
na pojednávaní vykonal dokazovanie navrhnuté samotným navrhovateľom č. l. 2 spisu) prečítaním
listín z pripojeného exekučného spisu sp. zn. 11Er/110/2011, ktoré preto slúžili ako dôkaz v danom
konaní. K tvrdeniu navrhovateľa, že nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd prirozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia, odvolací súd uvádza, že aj
keby nedoručenie vyjadrenia odporcu k návrhu bolo vadou konania v zmysle ust. § 114 ods. 2 O. s. p.,
nejde o vadu, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 212 ods. 3 O. s. p.). I keď

z obsahu spisu nevyplýva, že by bolo vyjadrenie odporcu, ktoré bolo súdu doručené dňa 10. 09. 2013,
zaslanénavrhovateľovi,samotnátátoskutočnosťnemávplyvnasprávnosťrozhodnutiaokresnéhosúdu.
V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že v prípade dostavenia sa na pojednávanie by bol
navrhovateľ v rámci pojednávania oboznámený s vyjadrením odporcu, ktoré je zároveň rovnaké ako v
mnohých ďalších obdobných veciach týchto účastníkov založených na obdobnom skutkovom základe

(ako to vyplýva zo samotného vyjadrenia odporcu), z ktorého dôvodu nie je námietka navrhovateľa o
neznalosti vyjadrenia odporcu a nemožnosti reagovať naň dôvodná.

Nebolo preukázaným tvrdenie navrhovateľa v odvolaní o nenariadení pojednávania vo veci. Jeho
uskutočnenie vyplýva zo zápisnice o pojednávaní (č.l. 59-60 spisu).

Pokiaľ navrhovateľ namietal postup okresného súdu s tým, že tento nerozhodol rozsudkom pre
zmeškanie podľa § 153b O. s. p., poukazuje odvolací súd na to, že rozhodnúť vec rozsudkom
pre zmeškanie v zmysle § 153b O. s. p. nie je povinnosťou súdu, ale možnosťou, aj to však len
za predpokladu, že skutkový stav tvrdený navrhovateľom považuje súd za nesporný. Je zrejmé, aj
vzhľadom na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, že v danom prípade tomu tak nebolo.

K namietaniu navrhovateľa, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí jeho návrhu na
prerušenie konania odvolací súd uvádza, že z ničoho nevyplýva, že by uvedený postup okresného súdu
nemal byť správny. Okrem toho proti písomne vyhotovenému uzneseniu č. k. 6C 142/2012-111 zo dňa
19. 09. 2013, ktorým súd návrh navrhovateľa na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O. s.

p. a § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p. zamietol podal odvolanie navrhovateľ. Krajský súd v Žiline uznesením
č. k. 8Co/28/2015-140 zo dňa 28. 1. 2015, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 16. 02. 2015 uznesenie
okresného súdu ako vecne správne potvrdil.

Okresný súd v danom prípade vykonal preto dokazovanie náležitým spôsobom a v potrebnom rozsahu,

spôsobom plne zodpovedajúcim kontradiktórnosti sporového konania umožnil účastníkom realizáciu ich
procesných práv a preto postupom okresného súdu nedošlo k odňatiu práva navrhovateľa konať pred
súdom.

Preskúmaním meritórneho rozhodnutia okresný súd podľa odvolacieho súdu vykonal vo veci dostatočné

dokazovanie, pričom so záverom z neho vyplývajúcim, tak skutkovým ako aj právnym, sa v plnom
rozsahu stotožnil. Inak povedané, prvostupňový súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné
pre posúdenie danej veci, vec správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na ust. §
157 ods. 2 O. s. p. Pokiaľ žalobca v odvolaní tvrdil, že súd sa dopustil viacerých omylov keď konštatoval,
že ním namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, však v odôvodnení prezentované

časové úseky tomu nenasvedčujú, odvolací súd poukazuje na to, že v danom prípade zákonom
stanovená 15-dnová lehota na vydanie poverenia nemala byť zachovaná. Z ust. § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku účinného od 01. 06. 2010 vyplýva, že táto lehota výslovne v zmysle zákona neplatí, ak
ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku, t.j. ak je exekučným titulom
rozhodcovský rozsudok a notárska zápisnica. Zákon upravuje túto výnimku z dôvodu potreby preverenia

prípadnej existencie dôvodov neprípustnosti exekúcie. V predmetnej veci ako vyplýva z obsahu sp.
zn. 13Er/110/2011 je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok. Odvolací súd však poukazuje na
to, že v danom prípade navrhovateľ hlavne tvrdil (č.l. 4 p.v. spisu), že odporca je zodpovedný za
škodu, ktorá mu vznikla nesprávnym úradným postupom okresného súdu pretože tento nerozhodol o
žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie postupom, v ktorom by správne interpretoval a

aplikoval ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Odvolacie námietky navrhovateľa preto nekorešpondujú
so skutkovým zisteniami a právnymi závermi o nepreukázaní nezákonného rozhodnutia, na ktorých
je založené rozhodnutie okresného súdu. Nebol tak v danom prípade splnený základný predpoklad
zodpovednostného vzťahu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (nesprávny úradný postup) a
preto ani dôvod zaoberať sa ďalšími atribútmi, t.j. príčinná súvislosť, vznik škody a pokiaľ sa nimi okresný

súd predsa len zaoberal tak to bolo ako v odôvodnení uviedol nad rámec veci.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok okresného súdu vrátane výroku o trovách konania
ako vecne správny potvrdil.O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 142 ods. 1 O. s. p. v spojení s ust. § 224
ods. 1 O. s. p. V odvolacom konaní bol úspešný odporca, ktorý si však náhradu trov odvolacieho konania

postupom podľa § 151 ods. 1 O. s. p. neuplatnil a ani z obsahu spisu nevyplýva, že by mu tieto boli
vznikli. Odvolací súd preto rozhodol, že odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte pomerov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .