Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 25. február 2015

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 13Cob/294/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5712208537
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 02. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Zuzana Štolcová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5712208537.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Zuzany Štolcovej
a členov senátu JUDr. Márie Dubcovej, JUDr. Róberta Bebčáka, v právnej veci žalobcu: OVB Allfinanz
Slovensko a.s., so sídlom Kukuričná 8, 832 48 Bratislava 3, IČO: 31 361 358, zastúpeného zástupcom
Advokátska kancelária JUDr. Martin Kováčik, s.r.o., so sídlom Komenského 3, 974 01 Banská Bystrica,
IČO: 47 236 876, proti žalovanému: Ing. M. X., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom R. G. XXXX/X, XXX XX I.,
štátny občan SR, zastúpenému zástupcom AENEA Legal s.r.o., so sídlom Jozefská 3, 811 06 Bratislava,
IČO: 35 951 125, v konaní o zaplatenie 7.479,60 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Martin č.k. 17Cb 210/2012-330 zo dňa 13.9.2013 v spojení s uznesením (opravným)
Okresného súdu Martin č.k. 17Cb/210/2012-391 zo dňa 10.7.2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Martin č.k. 17Cb 210/2012-330 zo dňa 13.9.2013 v spojení s uznesením
(opravným) Okresného súdu Martin č.k. 17Cb/210/2012-391 zo dňa 10.7.2014 p o t v r d z u j e .

Žalobca j e p o v i n n ý nahradiť žalovanému trovy odvolacieho konania, a to trovy právneho
zastúpenia vo výške 294,46 Eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku, na účet zástupcu žalovaného
AENEA Legal s.r.o., so sídlom Jozefská 3, 811 06 Bratislava, IČO: 35 951 125.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom v spojení s opravným uznesením okresný súd žalobu zamietol. O trovách
konania rozhodol tak, že žalobca je povinný nahradiť žalovanému trovy konania spočívajúce v
zaplatenom súdnom poplatku za odpor v sume 448,50 Eur a trovách právneho zastúpenia v sume
3.779,98 Eur v lehote do troch dní od právoplatnosti rozsudku, na účet právneho zástupcu žalovaného.
V odôvodnení rozhodnutia okresný súd vychádzajúc z ust. § 261 ods. 1, § 2 ods. 2 písm. c), § 652
ods. 1 Obchodného zákonníka, § 11 ods. 1 zákona č. 340/2005 Z.z., § 516 ods. 1, 2, § 570 ods. 1, §
580 Občianskeho zákonníka a zistený skutkový stav, bol názoru, že vzájomné záväzkové vzťahy medzi
účastníkmi sa spravujú ustanoveniami Obchodného zákonníka, pretože obaja účastníci záväzkového
vzťahu sú podnikatelia. Pokiaľ ide o samotný záväzkový vzťah medzi účastníkmi konania, okresný súd
ho posudzoval podľa ust. § 652 Obchodného zákonníka ako zmluvu o obchodnom zastúpení, pretože
bolo zrejmé, že v rámci svojej činnosti mal vyvíjať žalovaný činnosť smerujúcu k uzavretiu určitého druhu
zmlúv a už samotná táto činnosť tak, ako je špecifikovaná aj v ust. § 652 Obchodného zákonníka,
odlišuje obchodného zástupcu od sprostredkovateľa, keď sprostredkovateľ vyvíja činnosť smerujúcu k
uzavretiu určitej konkrétnej zmluvy, teda vo väčšine prípadov ide o jednorazové obchody na rozdiel od
zmluvy o obchodnom zastúpení. Naviac, ako vyplýva zo žaloby a zo zmlúv o sprostredkovaní, žalovaný
konal v mene žalobcu, čo je charakteristické pre zmluvu o obchodnom zastúpení.

V súvislosti s výkonom svojej činnosti uzavrel žalovaný so žalobcom zmluvu označenú ako „Dohoda
o poskytnutí vzdelávacieho programu“ dňa 28.10.2008. Žalobca uviedol, že zabezpečil vzdelávanie
žalovaného a v zmysle čl. II. bod 1. dohody sa zaviazal poskytnúť preddavok na provízie vo výške 6.000
Eur a z tohto preddavku mala byť hradená faktúra za vzdelávanie, pričom v zmysle čl. II. bod 2. vzhľadom
k tomu, že žalovaný nesplnil podmienky na mimoriadnu províziu, vznikla mu povinnosť vrátiť 6.000
Eur, ktorá mu bola poskytnutá ako preddavok a mala byť použitá na úhradu faktúry na vzdelávanie. Zo
samotnej listiny (č.l. 16), označenej ako dohoda zo dňa 28.10.2008, konkrétne z čl. II. bod 1. vyplývalo,
že poskytovateľ sa objednávateľovi zaväzuje poskytnúť preddavok na provízie vo výške dohodnutej
ceny školenia v sume 6.000 Eur, pripísať ho na jeho provízne konto a následne ho použiť na úhradu
faktúry vystavenej za poskytnutie školenia. Podľa čl. II. bod 2. preddavok bude vedený na províznom
konte objednávateľa ako dlh voči poskytovateľovi do dňa zániku dlhu. Z čl. III. bod 1. vyplývalo, že v
prípade, že k ukončeniu spolupráce medzi OVB a objednávateľom príde po absolvovaní školenia, resp.
po získaní certifikátu a pred uplynutím 36 mesiacov od začiatku školenia, objednávateľ sa zaväzuje
uhradiť poskytovateľovi - OVB rozdiel medzi poskytnutým preddavkom na mimoriadne provízie v zmysle
čl. II. bod 1. ods. 1 a sumou mimoriadnych provízií, na ktoré mu vznikol nárok v súlade s jednotlivými
ustanoveniami čl. II. tejto dohody, a to bez zbytočného odkladu. Preskúmaním uvedenej zmluvy okresný
súd konštatoval, že neobsahuje záväzok žalovaného zaplatiť cenu za školenie. Z výpisov z províznych
kont bolo preukázané, že na províznom konte žalovaného nebola nikdy hodnota 6.000 Eur vedená ako
dlh voči žalobcovi, ktorá skutočnosť by svedčila o poskytnutí preddavku na províziu. Záporná hodnota
provízneho konta vo výške 6.000 Eur sa na províznom konte žalovaného vyskytla až v apríli 2010, teda
5 mesiacov po ukončení spolupráce žalobcu a žalovaného a naviac, táto záporná hodnota bola vedená
ako zmluvná pokuta. Okresný súd uviedol, že uvedená dohoda obsahuje záväzok žalobcu poskytnúť
preddavok na provízie, avšak žalobca nepreukázal, že by tento svoj záväzok splnil a reálne preddavok
na provízie poskytol. V zmysle dohody bolo zrejmé, že žalovanému mal byť poskytnutý preddavok na
províziu a tento v prípade, že podmienky dohody o poskytnutí vzdelávania nebudú splnené, by mal
žalovaný vrátiť. Okresný súd vyslovil, že ak však nedošlo k poskytnutiu preddavku, žalovaný nemal
reálnu možnosť vrátiť niečo, čo mu nikdy poskytnuté nebolo. V tejto súvislosti poukázal okresný súd na
Zmluvu o sprostredkovaní (č.l. 10) zo dňa 13.12.2006, kde v čl. IV. bod 4.4. zmluvy si žalobca vyhradil
právo sčasti, alebo celkom uhradiť náklady sprostredkovateľa spojené s jeho účasťou na školeniach
organizovaných OVB, ako aj cestovné a pobytové náklady pre sprostredkovateľov cestujúcich do
zahraničia na akcie organizované OVB. Zároveň poukázal i na Oznámenie o započítaní pohľadávok
(č.l. 22) zo dňa 21.12.2009, teda mesiac po ukončení spolupráce, z ktorej listiny vyplývalo, že v súlade
s čl. III. bod 1. dohody zo dňa 28.10.2007 o poskytnutí uceleného vzdelávacieho programu za účelom
zvyšovania kvality finančného sprostredkovania a finančného poradenstva, je žalovaný povinný vrátiť
OVB časť nákladov vynaložených na vzdelávanie vo výške 3.833,33 Eur. Okresný súd konštatoval,
že už uvedená požadovaná suma v tejto výzve nie je v súlade so žalobou a tieto sú vo vzájomnom
rozpore. Podľa názoru okresného súdu žalobca svoj nárok na zaplatenie sumy 6.000 Eur zo strany
žalovaného nepreukázal, a preto v tejto časti bola žaloba zamietnutá. Ďalšou časťou uplatneného
nároku žalobcu voči žalovanému bola suma 3.319,39 Eur, vo vzťahu ku ktorej žalobca uviedol, že táto
pohľadávka vznikla zo Zmluvy o poskytnutí preddavku zo dňa 12.12.2007. Medzi účastníkmi zostalo
nesporné, že poskytnutie preddavku sa vzťahovalo na poskytnutie preddavku na zariadenia kancelárie.
Nárok na zaplatenie, resp. vrátenie preddavku v sume 3.319,39 Eur žalobca opieral o ust. čl. II. Zmluvy
o poskytnutí preddavku uzavretej medzi žalobcom a žalovaným dňa 12.12.2007. Z uvedenej zmluvy
(č.l. 15) bolo zrejmé, že žalovaný vystupoval ako prijímateľ alebo spolupracovník. V čl. II. zmluvy
bolo uvedené, že ak počas nasledujúcich 24 mesiacov podal prijímateľ žiadosť o vypovedanie zmluvy
o sprostredkovaní, alebo by mu poskytovateľ dal okamžitú výpoveď zmluvy o sprostredkovaní, je
prijímateľ povinný vrátiť preddavok v okamihu výpovede. V čl. III. zmluvy o poskytnutí preddavku ďalej
bolo uvedené, že ak počas nasledujúcich 24 mesiacov nedôjde k výpovedi zmluvy o sprostredkovaní
uvedenej v čl. II. tejto zmluvy, je poskytovateľ pripravený zriecť sa vrátenia poskytnutého preddavku,
alebo jeho časti, keď budú splnené nasledujúce kritériá:

- ak úroveň produkcie v EH, ktorú pán X. dosiahne v poslednom kvartály 2007, bude v priemere 1.500
EH, pokladá sa prvá časť preddavku (50.000,- Sk) za extra bonus na províziu,

- ak úroveň produkcie v EH, ktorú pán X. dosiahne, bude v priebehu 12 mesiacov od vyplatenia druhej
časti preddavku, trikrát za sebou aspoň 3.000 EH mesačne, okrem produkcie za december 2008,
pokladá sa druhá časť preddavku (5.000,- Sk) (správne malo byť uvedené 50.000,- Sk) za extra bonus
na províziu.

V prípade nesplnenia tohto kritéria bude preddavok preklasifikovaný na pôžičku s úrokom 7% p.a., ktorej
splácanie sa uskutoční mesačne, v províznom behu (z provízneho konta p. X.) k dohodnutej výške
splátky tak, aby bola vyrovnaná do konca januára 2010.

K tomuto uplatnenému nároku okresný súd uviedol, že pokiaľ ide o prvú časť poskytnutého preddavku
v sume 50.000,- Sk, tak okolnosti uvedené v čl. II. zmluvy o poskytnutí preddavku nenastali, pretože
zo strany prijímateľa - žalovaného nedošlo k žiadosti o vypovedanie zmluvy o sprostredkovaní a ani
poskytovateľ nedal okamžitú výpoveď. Ak žalobca uviedol, že žalovaný požiadal o vypovedanie zmluvy
o sprostredkovaní, tak okresný súd poukázal na dátum, kedy bola zmluva o poskytnutí preddavku
uzavretá a ktorým je dátum 12.12.2007. Je teda nepochybné, že zmluva o poskytnutí preddavku
sa viazala k Zmluve o sprostredkovaní zo dňa 13.12.2006, a preto sa nemohla viazať k Zmluve o
sprostredkovaní z 19.12.2008. Okresný súd vyslovil, že ak sa daná zmluva o poskytnutí preddavku
viazala k Zmluve o sprostredkovaní zo dňa 13.12.2006, tak bolo vykonaným dokazovaním nepochybne
preukázané, že žalovaný túto zmluvu nevypovedal a ani žalobca túto zmluvu nevypovedal, ale došlo k
vzájomnej dohode, ktorá dohoda bola zakomponovaná priamo do novej Zmluvy o sprostredkovaní zo
dňa 19.12.2008 čl. X. bod 10.5. zmluvy, v ktorom sa uvádza, že podpisom tejto zmluvy stráca platnosť
zmluva o sprostredkovaní vrátane jej dodatkov, ktorá bola medzi zmluvnými stranami uzatvorená pred
nadobudnutím účinnosti tejto zmluvy, s výnimkou dodatku k zmluve „MiFID“, ktorý bližšie upravuje
povinnosti sprostredkovateľa pri sprostredkovaní investičných služieb. Toto zmluvné dojednanie okresný
súd vyhodnotil ako dohodu podľa § 516 ods. 1 Občianskeho zákonníka a bol toho názoru, že z tohto
zmluvného dojednania nepochybne vyplýva, že dojednaním novej zmluvy zaniká doterajšia zmluva o
sprostredkovaní a vzniká nový záväzok, teda z koncepcie tohto zmluvného dojednania je jednoznačné,
že nová zmluva o sprostredkovaní nebude existovať popri Zmluve o sprostredkovaní z 13.12.2006.
Doterajšia zmluva a z nej vyplývajúce záväzky boli nahradené novou Zmluvou o sprostredkovaní z
19.12.2008 s novými záväzkami a doterajšie záväzky z pôvodnej zmluvy zanikli, tak ako to má na
mysli ust. § 570 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Pokiaľ ide o prvú časť vyplateného preddavku na
províziu vo výške 50.000,- Sk, okolnosti uvedené v čl. II. nenastali a potom bolo potrebné zhodnotiť,
či nenastala okolnosť uvedená v čl. III., a to či úroveň produkcie v EH pána X. v poslednom kvartály
2007 bola v priemere 1.500 EH. Splnenie tejto podmienky nikdy ani samotný žalobca nerozporoval
a preukázala to aj listina (č.l. 55), označená ako Vyhodnotenie zmluvy o preddavku zo dňa 1.2.2008
(predchádza uzatvoreniu Zmluvy o sprostredkovaní zo dňa 19.12.2008), z ktorej vyplývalo oznámenie
žalobcu žalovanému, že v zmysle Zmluvy o poskytnutí preddavku, podpísanej dňa 12.12.2007, žalovaný
splnil podmienky na zaslúženie si prvej časti preddavku ako extra bonus v plnej výške 50.000,- Sk.
Vzhľadom na tieto skutkové okolnosti okresný súd bol toho názoru, že nie je dôvod, aby žalovaný vrátil
prvú časť poskytnutého preddavku v sume 50.000,- Sk, a preto okresný súd žalobu v časti 50.000,- Sk,
čo predstavuje 1.659,70 Eur, zamietol.

Pokiaľ ide o ďalšiu časť uplatneného nároku v sume 50.000,- Sk (1.659,70 Eur), tento nárok žalobca
rovnako opieral o zmluvu o poskytnutí preddavku na kanceláriu, vo vzťahu ku ktorému nároku uvádzal,
že nebola splnená ani jedna z dvoch podmienok, ktoré sa vyžadovali v zmysle zmluvy, aby bol preddavok
pretransformovaný na extra bonus. Malo to byť splnenie podmienky v čl. II.. Okresný súd uviedol, že
ani jedna z týchto okolností uvedená v čl. II. zmluvy o poskytnutí preddavku na kanceláriu nenastala,
pričom odkázal na skoršie vyjadrenie. Pokiaľ však ide o druhú podmienku, ktorá mala byť splnená, a
to, že úroveň produkcie v EH, ktorú p. X. dosiahne, bude v priebehu 12 mesiacov odo dňa vyplatenia
druhej časti preddavku, trikrát za sebou aspoň 3.000 EH mesačne, okrem produkcie za december
2008, pokladá sa druhá časť preddavku za extra bonus na províziu, tak splnenie tejto podmienky, vo
vzťahu ku ktorej žalobca tvrdil, že nebola splnená, tak žalovaný toto tvrdenie žalobcu nerozporoval. Bol
len toho názoru, že žalobca konkludentne priznal aj nárok na týchto 50.000,- Sk, pretože nedošlo k
postupnému odčítavaniu splátok z provízneho konta tak, ako bolo v zmluve o poskytnutí preddavku na
kanceláriu dojednané. Okresný súd bol toho názoru, že aj pokiaľ nedošlo k realizácii týchto splátok ako
splátok pôžičky, neznamenalo to automaticky samo o sebe, že druhá podmienka bola splnená, a preto
považoval nárok v druhej časti 50.000,- Sk titulom zmluvy o poskytnutí preddavku na kanceláriu za daný
a preukázaný. Žalovaný na pojednávaní dňa 23.5.2013 (č.l. 123 rub) vzniesol kompenzačnú námietku
a vo vzťahu k nároku žalobcu započítal svoju pohľadávku voči žalobcovi. Pokiaľ išlo o pohľadávku
žalovaného voči žalobcovi, okresný súd mal za preukázané, a to výpismi z provízneho konta za mesiace
december 2009 až apríl 2010, že celkovo vznikol žalovanému nárok za toto obdobie na provízie vo

výške 1.021,05 Eur, ktoré vyplatené neboli. Ak k tomuto nároku na províziu sa pripočíta storno rezerva
vo výške 850 Eur, ktorá žalovanému vrátená nebola, tak celková pohľadávka žalovaného voči žalobcovi
predstavovala sumu 1.871,05 Eur. Žalovaný na pojednávaní žiadal započítať voči svojej pohľadávke
pohľadávku žalobcu len vo výške 1.659,70 Eur. Po započítaní okresný súd konštatoval, že i tento
nárok žalobcu voči žalovanému vo výške 1.659,70 Eur titulom druhej časti preddavku poskytnutého
na kanceláriu zanikol započítaním, a preto v tejto časti nárok zamietol. Okresný súd uviedol, že po
započítaní zostala zachovaná pohľadávka žalovaného voči žalobcovi vo výške 179,30 Eur.

Čo sa týka zostávajúcej časti nároku žalobcu voči žalovanému vo výške 32,06 Eur, tento nárok žalobca
opieral o listinu (č.l. 26), označenú ako Ponuka na využitie služieb VPN, ktorú žalovaný podpísal a v
ktorej v bode 2. sa uvádza, že ak žalovaný podpisom potvrdí súhlas, že v prípade ukončenia spolupráce
s OVB zaplatí tri nasledujúce mesačné paušály a súhlasí s ich započítaním oproti províziám, na ktoré
vznikne nárok v zmysle zmluvy o sprostredkovaní, právna zástupkyňa žalobcu na pojednávaní upresnila,
že nárok na sumu 32,06 Eur spočíva v sume 30,40 Eur za obdobie od 17.12.2009 do 16.1.2010 a v sume
1,61 Eur za obdobie od 17.1.2010 do 17.2.2010, pričom nárok oprela o ustanovenie bodu 2. zmluvy
(č.l. 26), keď žalobca predmetné ustanovenie vykladá tým spôsobom, že nešlo o paušál poskytovaný
mobilným operátorom, ale o reálnu skutočnú službu za poskytnuté služby mobilného operátora vrátane
paušálu. Okresný súd sa s týmto názorom nestotožnil, pričom vychádzal z listiny na č.l. 26 spisu, z
ktorej jednoznačne vyplývalo, že išlo o paušál platený poskytovateľovi služieb mobilného operátora a
dokazovaním bolo preukázané, že tento paušál predstavoval sumu 23,23 Eur bez DPH, s DPH sumu
27,64 Eur, ktorý paušál vyplýva z opisov faktúr spoločnosti Orange (č.l. 269, 271, 273, 275). Ak teda
žalobca uplatňoval paušál za obdobie od 17.12.2009 do 16.2.2010, išlo o obdobie dvoch mesiacov,
pričom však paušál uplatnil len za prvé obdobie, a to od 17.12.2009 do 16.1.2010 a za ďalšie obdobie
už žalobca paušál neuplatnil. Žalobca si uplatnil za obdobie od 17.1.2010 do 16.2.2010 nie paušál, ale
pripočítané ceny služieb za volania napríklad mimo siete Orange, volania na mobilné služby Slovak
Telekom, a.s., plus za sms správy a podobne. Na cenu týchto ostatných služieb však v zmysle dohody
na č.l. 26 spisu žalobca nemal nárok, mal nárok na tri posledné nasledujúce režijné paušály, z ktorých
si uplatnil však režijný paušál len za jeden mesiac, a to od 17.12.2009 do 16.1.2010, ktorý nárok
vo výške režijného paušálu v sume 27,64 Eur okresný súd považoval za dôvodný. Vo zvyšnej časti
nárok za preukázaný nepovažoval. Rovnako však na pojednávaní dňa 23.5.2013 žalovaný uskutočnil
započítací prejav, ktorým započítal voči nároku žalobcu svoju pohľadávku. Okresný súd konštatoval, že
po predchádzajúcom započítaní zostáva táto vo výške 179,30 Eur a voči tejto zostávajúcej časti započítal
aj pohľadávku žalobcu čo sa týka sumy 27,64 Eur, a preto v tejto časti okresný súd žalobu zamietol
z dôvodu zániku pohľadávky započítaním. Okresný súd vzhľadom na dôkaznú situáciu celý nárok
žalobcu voči žalovanému zamietol jednak ako nepreukázaný a jednak ako zaniknutý po započítacom
prejave žalovaného voči žalobcovi. Na okraj, k tvrdeniu právnej zástupkyne žalobcu, že žalovaný
nemohol započítať svoj dlh voči jeho pohľadávke voči žalobcovi, pretože táto pohľadávka už skôr zanikla
započítaním žalobcu, okresný súd uviedol, že v priebehu konania nebol predložený dôkaz o tom, že
by žalobca učinil započítací prejav. Ak sa žalobca opieral o listinu z 21.12.2009, tak v tejto listine sám
uviedol, že započíta (z gram. výkladu teda v budúcnosti) svoju pohľadávku vo výške 7.152,72 Eur.
O trovách konania okresný súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a žalovanému ako úspešnému
účastníkovi priznal právo na náhradu trov konania a trov právneho zastúpenia.

Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie žalobca prostredníctvom právneho zástupcu
z dôvodov podľa ust. § 205 ods. 2 písm. d), f) O.s.p.. Vo vzťahu k poskytnutému preddavku na školenie
podľa názoru žalobcu tvrdenie prvostupňového súdu nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Žalobca
predovšetkým poukázal na samotné znenie dohody zo dňa 28.10.2008, kde sa opakovane uvádza
povinnosť zaplatiť za školenie, a to napr. v čl. II. bod 1., čl. II. bod 4. dohody, čl. III. bod 2., 3., 4.
dohody, z ktorých je zrejmé, že predmetnou dohodou sa upravovali vzájomné práva zmluvných strán a
s tým súvisiaci spôsob financovania školenia CFC. Zrejmý bol aj spôsob tohto financovania upravený
v čl. II. dohody o vzdelávaní: žalobca sa zaviazal poskytnúť žalovanému preddavok v cene školenia
a následne tento použiť na úhradu faktúry za poskytnuté školenia. Tento preddavok mal byť vedený
ako dlh žalovaného a mal sa za splnenia ďalších podmienok znižovať mesačne o 1/36-tinu. Teda,
žalobca žalovanému „požičal“ na školenie svoje prostriedky a bol ochotný sa časti tejto pôžičky zriecť,
v prípade, že žalovaný splní časť svojej dohody. Preskúmanie uvedenej zmluvy prvostupňovým súdom
žalobca považoval za nedostatočné a nesprávne a výklad za nepatrične formalistický. Poukázal na
to, že zabezpečil poskytnutie vzdelávania, žalovaný sa školenia zúčastnil a úspešne ho absolvoval,

získal predmetný certifikát, avšak nesplnil podmienky na čiastočné alebo úplné odpustenie dlhu. V tejto
súvislosti, čo sa týka výkladu predmetnej zmluvy, žalobca poukázal na výkladové pravidlá upravené v §
266 ods. 1 Obchodného zákonníka. Žalobca predovšetkým poukázal na skutočnosť, že na pojednávaní
dňa 11.7.2013 predložil výpis z provízneho konta za mesiac január 2009, z ktorého je zrejmé, že
žalobca poskytol preddavok na vzdelávanie vo výške 6.000 Eur a taktiež je zrejmé, že tento preddavok
na tom istom províznom výpise aj odúčtoval. Je pravdou, že žalobca následne neevidoval preddavok
na provízie ako dlh na províznom konte a evidoval ho oddelene, čo je však čisto formálne technicky
účtovnícka záležitosť. Ak žalobca neevidoval dlh žalovaného vo výške 6.000 Eur na províznom konte
žalovaného v zmysle čl. II. bod 2. dohody o vzdelávaní, dialo sa to v záujme žalovaného, keďže žalobca
až do podania výpovede žalovaným dňa 30.10.2009 nevedel a ani vedieť nemohol, či žalovaný splní
podmienky na alikvotné zníženie dlhu, a preto až po podaní výpovede, keď bolo zrejmé, že žalovaný
už nesplní podmienky na alikvotné zníženie dlhu, tento opäť pripísal na provízne konto žalovaného,
pričom ho najprv pripísal ponížený o 13 mesačných „splátok“, teda v sume 3.833,33 Eur, pričom až po
následnej kontrole zistil, že žalovaný podmienky na toto zníženie nesplnil, a preto vykonal v províznom
behu apríl 2010 opravu, na hodnotu 6.000 Eur. O tomto stave bol žalovaný informovaný, dialo sa to
s jeho plným súhlasom a vedomím, o čom svedčili aj listy samotného žalovaného, ktorý v čiastočnom
uznaní dlhu potvrdil túto dohodu, ako aj spôsob, akým sa podľa jeho názoru dlh mal vyrovnať. Žalovaný
dokonca výšku jeho dlhu z dohody o vzdelávaní sám vypočítal. Pokiaľ okresný súd poukazoval na rozpor
v sume uvedenej v oznámení o započítaní pohľadávok, kde je uvedená suma 3.833,33 Eur a uplatnený
nárok 6.000 Eur, tak tento rozpor bol niekoľkokrát vysvetlený a je zrejmý aj z vyjadrení žalovaného.
Žalobca ďalej poukázal na to, že už vo vyjadrení k podanému odporu odkazoval na čiastočné uznanie
dlhu žalovaným, vykonané v dokumente „Námietka voči predžalobnej výzve na úhradu dlžnej čiastky“
zo dňa 15.3.2012 s odkazom na ust. § 323 Obchodného zákonníka, z ktorého obsahu námietky je
zrejmé, že žalovaný nepochybne písomne uznal svoj záväzok, taktiež uviedol odkaz na dokumenty,
ktorých časť textu aj cituje a následne matematicky rozpočítal sumu, ktorú uznáva a ktorú neuznáva a
z akého dôvodu. Prvostupňový súd sa s týmto uznaním dlhu nijakým spôsobom nevysporiadal. Čo sa
týka bezplatného školenia, okresný súd poukázal na Zmluvu o sprostredkovaní zo dňa 13.12.2006, čl.
IV. bod 4.4., pričom podľa názoru žalovaného z predložených dôkazov, predovšetkým písomnej dohody
o vzdelávaní, v ktorej sa niekoľkokrát spomína cena školenia, je zrejmé, že vzdelávanie CFC, ktorého
sa žalovaný zúčastnil, evidentne nie je prípadom, ktorý by spadal po článok IV. bod 4.4..

Žalobca ďalej videl pochybenie prvostupňového súdu v nesprávnom posúdení Zmluvy o poskytnutí
preddavku zo dňa 12.12.2007 a ustanovenia čl. X. bod 10.5., ktorý upravuje zánik starej zmluvy o
sprostredkovaní, keďže sa s posúdením vykonaným okresným súdom nestotožňuje. Podľa názoru
žalobcu bola zmluva o poskytnutí preddavku v zásade samostatnou zmluvou upravujúcou samostatné,
na hlavnej zmluve fakticky nezávislé práva a povinnosti a nie je možné jej platnosť podmieniť iba
existenciou pôvodnej zmluvy o sprostredkovaní. V tejto súvislosti poukázal na to, že pravidelne obmieňa
zmluvy o sprostredkovaní. Mal za to, že pre posúdenie zmluvy o poskytnutí preddavku a naplnenia
jej jednotlivých článkov nie je rozhodujúce, či sa pôvodná zmluva o sprostredkovaní dohodou strán
nahradila inou zmluvou o sprostredkovaní s rovnakým obsahom, rozhodujúca je skutočnosť, že žalovaný
ukončil spoluprácu so žalobcom v rámci stanovenej dvojročnej lehoty výpoveďou. Čo sa týka zamietnutia
časti nákladov na využívanie zmluvne dohodnutého paušálu, videl žalobca pochybenie prvostupňového
súdu v tom, že reštriktívne vyložil slovo paušál v Dohode o využívaní mobilných služieb VPN zo dňa
14.9.2007 a obmedzil uplatnený nárok iba na sumu 27,64 Eur. Poukázal na skutočnosť, že v dohode o
využívaní mobilných služieb VPN sa ani samotná výška „paušálu“ neuvádza. Slovo paušál je možné a
malo by sa preto vykladať v širšom zmysle ako jeden mesačný účet za využívanie mobilného telefónu.
Preto, pokiaľ sa žalovaný zaviazal zaplatiť tri nasledujúce „paušály“, myslí sa tým tri nasledujúce
účty za telefón. V tejto súvislosti žalobca podotkol, že výšku spotreby žalobca nijakým spôsobom
neovplyvnil, nakoľko telefón stále využíval žalovaný. Čo sa týka započítania vzájomných pohľadávok,
žalobca poukázal na nesprávny postup prvostupňového súdu v tom, že nesprávne vyhodnotil listinu
„Oznámenie o započítaní pohľadávok zo dňa 21.12.2009“, keď túto listinu posúdil bez ohľadu na jej
znenie a význam vo vzťahu k ostatným dôkazom. Pri hodnotení dôkazu neprihliadol na jeho znenie a
neaplikoval aj samotný článok 4. bod 4.8. zmluvy o sprostredkovaní. Žalobca ďalej poukázal na to, že
v deň odosielania oznámenia o započítaní (21.12.2009) sa ešte nestretli všetky vzájomné pohľadávky
zmluvných strán, nakoľko niektoré z nich vzniknú až v budúcnosti a z tohto dôvodu formulácia
„započítame si pohľadávky“ je v súlade s ustanoveniami zmluvy o sprostredkovaní a províznymi výpismi.
Z uvedeného bolo rovnako potrebné posúdiť i nadpis predmetného dokumentu. Žalobca mal za to, že

k platnému započítaniu pohľadávok úplne postačovalo znenie čl. 4. bod 4.8. zmluvy o sprostredkovaní
a oznámenie predstavovalo skôr akési pripomenutie tohto článku aj druhej zmluvnej strane. Žalobca
ďalej namietal, že napriek skutočnosti, že súd je v zásade oprávnený doručiť rozsudok stranám sporu
kedykoľvek počas roka, poukázal na to, že v tomto prípade bol rozsudok vyhlásený už dňa 13.9.2013, no
fakticky bol doručený žalobcovi až o tri mesiace neskôr, t.j. 17. decembra 2013, teda v lehote, kedy je z
objektívnych dôvodov náročné komunikovať s klientom a vyhotoviť kvalifikované odvolanie, teda v čase,
keď zo zákonnej lehoty 15 dní na podanie odvolania nepripadá viac ako polovica na dni pracovného
pokoja, čo považuje za procesné pomerne náročné.

Nakoľko podľa názoru žalobcu je rozhodnutie prvostupňového súdu nesprávne a v konaní by mal mať
plný úspech, žiada, aby odvolací súd rozhodol aj o trovách právneho zastúpenia za prvostupňové, ako
aj odvolacie konanie, ktoré súčasne vyčíslil.

K doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne vyjadril žalovaný prostredníctvom právneho zástupcu.
Čo sa týka preddavku na províziu/cena za vzdelávanie, nestotožnil sa s tvrdením žalobcu uvedeným v
odvolaní. Uviedol, že počas celého prvostupňového konania namietal, že nikde v dohode o vzdelávaní
nie je zakotvená jeho povinnosť zaplatiť cenu školenia a mal za to, že prvostupňový súd rozhodol
správne, ak dospel k rovnakému záveru. Aj z toho, na aké ustanovenia dohody o vzdelávaní sa žalobca
odvoláva, je zrejmé, že prvostupňový súd mal pravdu, ak dospel k záveru, že dohoda o vzdelávaní
neobsahuje záväzok žalovaného zaplatiť cenu za školenie. Keďže žalovaný nebol povinný zaplatiť
žalobcovi cenu školenia, nebol žalobca ani oprávnený strhnúť mu sumu 6.000 Eur z jeho provízneho
konta z tohto titulu. Žalobca si voči žalovanému uplatnil nárok na vrátenie preddavku na províziu,
ktorý reálne nikdy neposkytol, pričom z provízneho konta vyplýva, že urobil len účtovnú operáciu.
Pokiaľ žalobca v odvolaní uviedol, že preddavok na províziu mal byť vedený ako dlh žalovaného, tak
z províznych výpisov vyplýva, že na províznom výpise žalovaného za mesiac január 2009 sa objavili
hodnoty plus 6.000 Eur a mínus 6.000 Eur, ktoré sa navzájom „zrušili“, takže žiadny dlh z dôvodu
poskytnutia preddavku na províziu nebol voči žalovanému evidovaný, čo potvrdil i sám žalobca. Výpis z
provízneho konta za mesiac január 2009, na ktorý sa odvolával ako na kľúčový dôkaz, nie je dôkazom
o poskytnutí preddavku na províziu, ale dôkazom o jeho neposkytnutí. Skutočnosť, že k poskytnutiu
preddavku nedošlo, bola preukázaná v konaní, preto neobstála ani námietka žalobcu, že žalovaný nárok
čiastočne uznal. V tejto súvislosti poukázal na ust. § 323 ods. 1 Obchodného zákonníka s tým, že mal
za to, že list žalovaného zo dňa 15.03.2012 nie je možné považovať za uznanie záväzku, keďže z neho
nevyplýva, aký záväzok uznáva, ani z akého titulu. Preto nemôže ísť o uznanie určitého záväzku. Okrem
toho ust. § 323 ods. 1 Obchodného zákonníka nastoľuje predpoklad existencie uznaného záväzku a
musí byť preukázané, že záväzok v čase uznania neexistoval, ak sa chce dlžník zbaviť povinnosti
plniť, t.j. ide o vyvrátiteľnú domnienku existencie záväzku. V predmetnom konaní bolo preukázané,
že k poskytnutiu preddavku na províziu nedošlo, a preto ak by hypoteticky pripustil, že list zo dňa
15.03.2012 je uznaním záväzku, tak domnienka existencie tohto záväzku bola vyvrátená a uznanie
bezpredmetné. Pokiaľ žalobca namietal, že okresný súd bol pri výklade ustanovení dohody o vzdelávaní
prísne formalistický, tak zvýraznil, že okresný súd mohol len posúdiť, či žalovaný určitý záväzok má alebo
nemá, vychádzal z písomnej dohody, ktorej znenie vypracoval samotný žalobca. Žalovaný ju podpísal
v takom znení, ako mu žalobca navrhol. Zvýraznil však, že pokiaľ žalovaný preddavok reálne nedostal,
nemal čo žalobcovi vrátiť. Námietku žalobcu, že okresný súd nepostupoval v súlade s § 266 ods. 1
Obchodného zákonníka, vzhľadom na to, že znenie dohody o vzdelávaní vypracoval samotný žalobca a
žalovaný mohol vychádzať len z úmyslu žalobcu zachyteného v predmetnej písomnej dohode, považoval
túto za nedôvodnú. Tvrdenia žalobcu o tom, že preddavok na províziu neevidoval na províznom konte
žalovaného ako dlh pre dobro žalovaného, považoval za účelové. Nie je pravdivé tvrdenie, že pri
vedení dlhu z titulu preddavku na mimoriadne provízie na províznom konte by žalovanému nemohli byť
vyplatené žiadne provízie. Pokiaľ žalobca v odvolaní tvrdil, že spor medzi žalobcom a žalovaným bol len
v tom, prečo sa žalovanému mesačne dlh 6.000 Eur neznižoval, to nie je pravda, pretože žalovaný od
začiatku súdneho konania namietal celú žalovanú sumu vo výške 6.000 Eur z titulu vrátenia preddavku
na provízie. Pokiaľ sa žalobca venoval tomu, že súdu vysvetlil rozpor vo výške jeho nároku, ktorý si
uplatnil voči žalovanému pred podaním žaloby v liste zo dňa 21.12.2009, tak žalovaný považoval za
potrebné uviesť, že prvostupňový súd žalobu nezamietol preto, že žalobca si najskôr nárokoval 3.833,33
Eur a potom až 6.000 Eur, ale nároku na vrátenie preddavku nevyhovel preto, lebo zistil, že preddavok
nebol poskytnutý. Čo sa týka preddavku na províziu/preddavok na kanceláriu, podľa názoru žalovaného
žalobca vôbec nepochopil argumentáciu prvostupňového súdu. Okresný súd sa zaoberal otázkou, či

nastali okolnosti uvedené v článku II. zmluvy o poskytnutí preddavku, aby mohol posúdiť, či boli splnené
podmienky pre vznik povinnosti žalovaného vrátiť žalobcovi preddavok na provízie. Podmienkou vzniku
záväzku žalovaného vrátiť žalobcovi preddavok na províziu totiž bolo vypovedanie skoršej zmluvy o
sprostredkovaní, lebo len tá existovala v čase uzatvorenia zmluvy o poskytnutí preddavku. Okresný súd
zistil, že k naplneniu uvedenej podmienky vzniku záväzku žalovaného nikdy nedošlo, a preto zamietol
nárok žalobcu na zaplatenie 50.000,- Sk (1.659,70 Eur). Bolo zrejmé, že zmluva o sprostredkovaní
bola ukončená dohodou, čo vyplýva z ustanovenia čl. X. novšej zmluvy o sprostredkovaní. Ak došlo
k zániku dohodou, nemohlo zároveň dôjsť k zániku vypovedaním, teda ak nedošlo k zániku skoršej
zmluvy o sprostredkovaní vypovedaním, potom nemohlo dôjsť ani k vzniku záväzku žalovaného vrátiť
žalobcovi preddavok na províziu. Vypovedaním bola ukončená iba novšia zmluva o sprostredkovaní,
ku ktorej sa však zmluva o poskytnutí preddavku nemohla viazať. Pokiaľ prvostupňový súd nepriznal
časť nároku žalobcu na zaplatenie faktúr za telekomunikačné služby, tak podľa názoru žalovaného
správne vychádzal zo znenia písomnej dohody medzi žalobcom a žalovaným. Pri výklade pojmu „paušál“
správne vychádzal z toho, ako sa tento pojem bežne používa a aký má vo všeobecnosti význam.
Nevykladal ho ani reštriktívne ani extenzívne. I podľa názoru žalovaného bolo pri znení dohody potrebné
vychádzať z jej znenia, resp. žalobcovi musel preukázať, že žalovanému bol pri uzatváraní dohody
známy úmysel žalobcu, že má ísť o 3 mesačné účty (faktúry), ktorá skutočnosť zo strany žalobcu
preukázaná nebola. Ďalej žalovaný uviedol, že mu nie je zrejmé, čo presne žalobca namieta v čl.
VII. jeho odvolania. Pokiaľ ide o započítanie, žalovaný poukázal na to, že je potrebné si uvedomiť,
že žalobca si nemohol platne a účinne započítať voči žalovanému tie pohľadávky, na ktoré nemal
nárok a ktoré súd vyhodnotil ako nedôvodné. Ak žalobca urobil vo vzťahu k žalovanému započítací
úkon, pričom si započítal svoje pohľadávky, ktoré reálne neexistovali proti existujúcim pohľadávkam
žalovaného, znamená to, že pohľadávky žalovaného nemohli započítaním zaniknúť. Práve preto mohol
žalovaný vzniesť kompenzačnú námietku. Z uvedeného preto navrhol, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil, s priznaním náhrady trov odvolacieho konania,
ktoré súčasne vyčíslil.

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) prejednal vec v medziach ust. § 212 ods.
1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a za rešpektovania ust. § 156 ods.
1, 3 O.s.p. verejným vyhlásením rozsudku krajským súdom bol rozsudok okresného súdu v spojení
s uznesením (opravným) potvrdený ako vecne správne rozhodnutie podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p. v
spojení s § 219 ods. 2 O.s.p.. Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

K procesnému postupu krajského súdu, ktorý prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia ústneho
pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., sa poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Žiline č.k.
13Cob/294/2014-402 zo dňa 13.02.2015 a doručovanie upovedomenia o termíne vyhlásenia rozsudku
účastníkom konania prostredníctvom ich zástupcov s tým, že podľa ust. § 156 ods. 1, 3 O.s.p. bolo miesto
a čas verejného vyhlásenia rozsudku oznámené na úradnej tabuli krajského súdu v lehote najmenej 5
dní pred jeho vyhlásením, v zmysle uvedeného uznesenia krajského súdu dňa 17.02.2015, na základe
čoho boli splnené podmienky k verejnému vyhláseniu rozsudku Krajským súdom v Žiline, v spojení s
ust. § 211 ods. 2 O.s.p..

Podľa ust. § 212 ods. 1 O.s.p. odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

Za aplikácie vyššie citovaného zákonného ustanovenia bol napadnutý rozsudok okresného súdu
posudzovaný v medziach odvolacích dôvodov žalobcu, obsiahnutých v písomne podanom odvolaní zo
dňa 23. decembra 2013.

V súvislosti s podaným opravným prostriedkom žalobcu odvolací súd považuje za potrebné uviesť,
že rozsah prieskumu vykonaného v rámci odvolacieho konania je zásadne daný odvolaním (§ 212
ods. 1 O.s.p.), podľa ktorého je odvolací súd viazaný návrhom odvolateľa, ktorý zahrňuje v sebe
jednak kvalitatívnu, ako aj kvantitatívnu stránku a sám odvolateľ si spravidla určuje rozsah, ako má
byť napadnuté rozhodnutie odvolacím súdom preskúmané a dôvody, z ktorých má byť preskúmané.
Základnými odvolacími dôvodmi žalobcu v podanom odvolaní bola námietka nesprávnych skutkových
zistení a námietka nesprávneho právneho posúdenia veci.

Krajský súd uvádza, že základom jeho rozhodnutia je aplikácia ust. § 219 ods. 2 O.s.p., keďže sa v
celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku okresného súdu a v podrobnostiach
na jeho závery odkazuje. Práve z titulu aplikácie ust. § 219 ods. 2 O.s.p. nie je potrebné a ani žiaduce,
aby v odôvodnení rozhodnutia krajského súdu sa opätovne zopakovali tie skutkové a právne závery,
ktoré už vyplývajú z odôvodnenia napadnutého rozsudku okresného súdu, s ktorými sa krajský súd
v celom rozsahu stotožňuje, ale je postačujúce na ne odkázať. Tento postup krajského súdu je aj v
súlade s uznesením Ústavného súdu SR sp. zn. IV. 350/09 zo dňa 08. októbra 2009, podľa ktorého ...
„Odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane,
pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05,
III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08). Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania
všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového súdu, ako aj odvolacieho súdu a prípadne
aj dovolacieho súdu), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania“. Ďalej krajský súd
poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo 170/05 ...„ak v odvolacom konaní krajský
súd potvrdí rozhodnutie súdu prvého stupňa, v zásade sa môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia
nižšieho súdu“.

Vzhľadom k odvolacím dôvodom žalobcu, pri ich posudzovaní a hodnotení krajský súd vychádzal
aj z Nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/2005 zo dňa 16. marca 2005, podľa ktorého ...
„Súčasťou základného práva na súdnu ochranu v občianskom súdnom konaní podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky je právo na odôvodnenie, ktorého štruktúra je rámcovo upravená v § 157 ods. 2
Občianskeho súdneho poriadku. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 Občianskeho
súdneho poriadku). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na
každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam
pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového
rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní“.

Aj v súlade s uvedeným Nálezom Ústavného súdu SR preto v zmysle odvolacích dôvodov žalobcu
sa Krajský súd v Žiline ako súd odvolací vyjadroval len k podstatným argumentom, a to, či z
Dohody zo dňa 28.10.2008, uzavretej medzi účastníkmi sporu, vznikol záväzok žalovaného uhradiť
žalobcovi sumu 6.000 Eur, či zo strany žalovaného boli dodržané podmienky vyplývajúce zo zmluvy
o poskytnutí preddavku, resp. či boli porušené, a či nastal dôsledok upravený v čl. III. ods. 1,
2 zmluvy o poskytnutí preddavku vrátiť žalobcovi preddavok na províziu v zmysle čl. I. zmluvy,
zhodnotenie záväzku žalovaného vyplývajúce z dohody o využívaní mobilných služieb VPN. K týmto
podstatným argumentom sa vo väzbe k odvolacím dôvodom žalobcu vyjadroval krajský súd aj vo
svojom rozhodnutí. Krajský súd v súvislosti s odvolacími dôvodmi žalobcu a k zvýrazneniu vecnej
správnosti napadnutého rozhodnutia okresného súdu, že pre posúdenie uplatnených nárokov žalobcu,
vyhodnotenia napadnutého rozhodnutia okresného súdu a odvolania žalobcu bolo potrebné poukázať
na vzájomnú väzbu úkonov, a to Zmluvu o sprostredkovaní zo dňa 13. decembra 2006, uzavretú
medzi žalobcom ako záujemcom a žalovaným ako spolupracovníkom, vo väzbe na zmluvu o poskytnutí
preddavku, Dohodu uzavretú medzi žalobcom a žalovaným dňa 28.10.2008, vo vzťahu ku žalobcom
uplatneným jednotlivým nárokom.

Vo vzťahu k nároku žalobcu na zaplatenie sumy 6.000 Eur, ktorý nárok žalobca v žalobe a následných
vyjadreniach odvodzoval od uzavretej Dohody zo dňa 28.10.2008, predmetom ktorej bol záväzok
žalobcu ako poskytovateľa poskytnúť žalovanému ako objednávateľovi ucelený vzdelávací program za
účelom zvyšovania kvality finančného sprostredkovania a finančného poradenstva, za uskutočnenie
školenia ktorého bol žalobcom uhradený poplatok 6.000 Eur s tým, že v prípade, ak žalovaný alebo
žalobca vypovie zmluvu o sprostredkovaní pred uplynutím 36 mesiacov od získania certifikátu, žalovaný
sa zaviazal uhradiť žalobcovi pomernú časť nákladov, t.j. 1/36 za každý mesiac, o ktorý došlo k skráteniu
dohodnutej 36-mesačnej doby sprostredkovateľského záväzku. K tomuto uplatnenému nároku žalobca
predložil vyššie uvedenú dohodu (č.l. 16 - 17 spisu), výpis z účtu (č.l. 18 spisu), výpisy z provízneho
konta (č.l. 29 - 34 spisu), vyjadrenie žalobcu, žalovaného. Z obsahu predložených dôkazov krajský
súd konštatuje, že údaje, ktoré sú obsiahnuté v predložených listinách, z komplexného posúdenia
Dohody zo dňa 28.10.2008, nebolo možné zistiť taký sumár údajov, ktorý by preukazoval, tak ako
správne uzavrel prvostupňový súd, že v zmysle dojednania v dohode žalobca poskytol preddavok

na provízie vo výške dohodnutej ceny školenia 6.000 Eur, keď z výpisov z províznych kont takýto
údaj reálne nevyplýval, a teda z predmetných listín nevyplynulo potvrdenie skutočnosti rozhodnej pre
záver o poskytnutí preddavku na mimoriadne provízie, a tým o povinnosti žalovaného vrátiť poskytnutý
preddavok. Ani z rozhodných ustanovení, na ktoré žalobca poukazoval v podanom odvolaní, nebolo
možné jednoznačne vyvodiť, že obsahuje záväzok žalovaného zaplatiť cenu poskytnutého vzdelávania.
Rovnako nevyplynulo splnenie si povinnosti viesť preddavok na províznom konte objednávateľa ako
dlh, keďže z províznych výpisov za mesiac december 2009, január, február, marec 2010 sa takýto údaj
nenachádza, rovnako sa nenachádza ani v províznom výpise mesiac apríl 2010, je uvedený údaj -
zápočet zmluvnej pokuty - 6.000 Eur, rovnako tento údaj nebolo možné vyhodnotiť ako údaj viažuci sa
k Dohode zo dňa 28.10.2008, a preto sa odvolací súd stotožnil so záverom prvostupňového súdu, že z
výpisov z províznych kont nebolo preukázané, že hodnota 6.000 Eur bola vedená ako dlh voči žalobcovi
z titulu ním poskytnutého preddavku. Teda, ak nebolo preukázané, že reálne k poskytnutiu preddavku
žalovanému nedošlo, premietlo sa to v rovine dôsledku záväzku žalovaného vrátiť takto neposkytnutý
preddavok. Rovnako i krajský súd súhlasí so záverom prvostupňového súdu, že v danom prípade
Dohoda zo dňa 28.10.2008 mala previazanosť na Zmluvu o sprostredkovaní zo dňa 13. decembra
2006, kde v čl. 4. bod 4.4. bolo žalobcom vyhradené právo sčasti alebo celkom uhradiť náklady
sprostredkovateľa spojené s jeho účasťou na školeniach organizovaných žalobcom, ako aj cestovné a
pobytové náklady pre sprostredkovateľov cestujúcich do zahraničia a akcie organizované OVB. V zhode
s prvostupňovým súdom i odvolacím súd poukazuje na rozpory v províznom výpise z mesiaca december
2009, kde je uvedené: zápočet zmluvnej pokuty - 3.833,33 Eur, výpis z provízneho konta z mesiaca apríl
2010, kde je uvedený zápočet zmluvnej pokuty CFC -6.000 Eur, v spojení s Oznámením o započítaní
pohľadávok zo dňa 21.12.2009, z obsahu ktorého vyplynulo, že žalobca žiadal od žalovaného vrátiť
časť nákladov vynaložených na vzdelávanie vo výške 3.833,33 Eur, čo je odlišná suma od požadovanej
čiastky 6.000 Eur. V tejto súvislosti krajský súd považuje za potrebné uviesť, že listinné dôkazy, a to
výpisy z províznych kont a dohody boli tvorené a vypracované žalobcom, a preto v zhode so žalovaným
námietku žalobcu, že okresný súd nepostupoval v súlade s ust. § 266 ods. 1 Obchodného zákonníka,
považoval za nedôvodnú. V rámci konania pred prvostupňovým súdom nebolo zo strany žalobcu
preukázané, že žalovanému bol známy úmysel žalobcu požadovať za poskytnuté vzdelávanie odplatu.
Z uvedeného preto poukaz žalobcu na jeho vyjadrenia do Zápisnice o pojednávaní zo dňa 23.05.2013,
11.07.2013, v rámci ktorých vysvetľoval účtovanie predmetných položiek ako zmluvnej pokuty omylom,
boli bez právneho významu.

Vo vzťahu k nároku žalobcu na vrátenie sumy 3.319,39 Eur (pôvodne 100.000,- Sk) titulom Zmluvy
o poskytnutí preddavku zo dňa 12.12.2007, krajský súd v zhode so záverom prvostupňového súdu
uvádza, že dojednania obsiahnuté v čl. I., II., III. zmluvy o poskytnutí preddavku uzatvorenej medzi
účastníkmi, nadväzovali na Zmluvu o sprostredkovaní s účinnosťou do 19.12.2008 a keďže Zmluva
o sprostredkovaní platná a účinná od 13. decembra 2006 neobsahovala dojednanie o prechode
záväzkov z predchádzajúcej zmluvy o sprostredkovaní, ani o prechode záväzkov zo zmluvy o poskytnutí
preddavku, bolo potom potrebné dobu trvania zmluvného vzťahu 24 mesiacov počítať od uzatvorenia
Zmluvy o sprostredkovaní s účinnosťou od 13. decembra 2006. Bola preukázaná viazanosť Zmluvy o
poskytnutí preddavku na Zmluvu o sprostredkovaní zo dňa 13. decembra 2006. Prvostupňový súd preto
správne uzavrel, že nenastala, čo sa týka sumy 50.000,- Sk, okolnosť vymedzená v čl. II. zmluvy a
správne skúmal, či nenastala okolnosť uvedená v čl. III. zmluvy. Z listiny na č.l. 55 spisu Vyhodnotenie
zmluvy o preddavku zo dňa 1.2.2008, zaslanej žalobcom žalovanému vyplývalo, že žalovaný splnil
podmienky na zaslúženie si prvej časti preddavku ako extra bonus v plnej výške 50.000,- Sk, preto
správne okresný súd uzavrel, že na strane žalovaného nie je dôvod pre vrátenie prvej časti poskytnutého
preddavku v sume 50.000,- Sk, t.j. 1.659,70 Eur. Čo sa týka druhej časti žalobou uplatneného nároku v
sume 50.000,- Sk (1.659,70 Eur), okresný súd dospel k správnemu záveru, že žalobcovi vznikol nárok na
vrátenie tejto sumy vzhľadom k tomu, že v konaní nebolo preukázané splnenie podmienok vyplývajúcich
z čl. III. druhý odsek, avšak vzhľadom na vznesenú kompenzačnú námietku v rámci obrany žalovaného,
t.j. existencie pohľadávky žalovaného voči žalobcovi v sume 1.871,05 Eur, bol správne konštatovaný
zánik nároku žalobcu v sume 1.659,70 Eur započítaním.

Pokiaľ žalobca namietal nesprávne posúdenie prvostupňového súdu, ktorý reštriktívne vyložil slovo
paušál v Dohode o využívaní mobilných telefónov VPN zo dňa 14.09.2007, a obmedzil nárok len na sumu
27,64 Eur, tak krajský súd súhlasí so záverom prvostupňového súdu, keďže rovnako ako prvostupňový
súd vychádzal zo znenia tohto listinného dôkazu, keď z bodu 2 písm. a) nepochybne vyplýval súhlas

žalovaného, že v prípade ukončenia spolupráce s OVB zaplatí 3 nasledujúce mesačné paušály. V zhode
so záverom žalovaného krajský súd uvádza, že okresný súd pri výklade pojmu paušál správne vychádzal
z toho, ako je tento pojem bežne používaný a aký má vo všeobecnosti význam, keďže je zrejmý rozdiel
medzi pojmom mesačný paušál, t.j. suma pevne stanovená dohodou ako odplata za služby, ktorej výšku
netreba dokazovať a mesačne vystavená faktúra za cenu poskytnutia služieb, t.j. vyúčtovaná cena
poskytnutého plnenia. Preto je krajský súd toho názoru, že súd prvého stupňa sa správne vysporiadal
i s týmto nárokom žalobcu, keď ustálil v tejto časti nárok žalobcu ako dôvodný vo výške 27,64 Eur
a vzhľadom na vznesenú kompenzačnú námietku z titulu obrany žalovaného započítal pohľadávku
žalovaného v sume 27,64 Eur voči žalobcovi a po tomto započítaní žalobu žalobcu v tejto časti zamietol.

K odvolaciemu dôvodu nesprávneho vyhodnotenia podania žalovaného zo dňa 13. júla 2010 (č.l. 75
spisu), označeného ako Námietka voči vyčíslenej výške pohľadávky po ukončení spolupráce OVB, ktorú
mal okresný súd zhodnotiť so záverom uznávacieho prejavu v zmysle ust. § 323 ods. 1 Obchodného
zákonníka, tak krajský súd po komplexnom posúdení celého znenia predmetného podania žalovaného,
osobitne tento nehodnotí ako uznávací prejav žalovaného vo vzťahu k určitému záväzku s náležitosťami,
ktoré vyžaduje ust. § 323 ods.1 Obchodného zákonníka, naviac, ak v konaní existencia záväzku
žalovaného v rozdiele 1.993,54 Eur voči žalobcovi preukázaná nebola. V tomto prípade dlžník uniesol
dôkazné bremeno tvrdenia a dôkazu o tom, že v dobe uskutočnenia podania žalovaným dňa 13. júla
2010, pohľadávky žalobcu v rozsahu uvedenom v bode 1 a 2 námietky neexistovali (§ 133 O.s.p.).

Len z týchto doplnených záverov bol preto rozsudok okresného súdu potvrdený ako vecne správne
rozhodnutie podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p., pričom podľa ust. § 219 ods. 2 O.s.p. v podrobnostiach
odkazuje na podrobné zdôvodnenie rozsudku prvostupňového súdu. Krajský súd uvádza, že ani jeden z
odvolacích dôvodov žalobcu nebol relevantný, keďže okresný súd podľa výsledkov dokazovania dospel
k správnym skutkovým zisteniam a správny skutkový stav aj z právneho hľadiska posúdil v súlade s
hmotno-právnou úpravou. Neboli zistené podmienky pre zmenu napadnutého rozhodnutia okresného
súdu, ani pre jeho zrušenie, preto vo vyvolanom odvolacom konaní bol rozsudok okresného súdu
potvrdený ako vecne správne rozhodnutie.

O trovách tohto odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. §
142 ods. 1, § 151 ods. 1, 8 O.s.p.. V odvolacom konaní bol úspešný žalovaný, ktorému bola priznaná
náhrada uplatnených trov odvolacieho konania - trov právneho zastúpenia podľa vyhlášky č. 655/2004
Z.z. za jeden úkon právnej služby, a to písomné vyjadrenie k odvolaniu 1 x 237,34 Eur, režijný paušál
1 x 8,04 Eur + 20 % DPH = 49,08 Eur, súčtom dôvodné trovy odvolacieho konania 294,46 Eur, ktoré je
v zmysle ust. § 149 ods. 1 O.s.p. žalobca povinný nahradiť na účet zástupcu žalovaného v
lehote do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.