Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 28. január 2015

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 24Co/517/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2113203937
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 01. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Magdaléna Krajčovičová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2113203937.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Magdaléna Krajčovičová a

členov senátu: JUDr. Andrea Dudášová a JUDr. Martin Holič, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ,
s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného spoločnosťou: Fridrich Paľko,
s.r.o., so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti žalovanému: Slovenská republika,
konajúca prostredníctvom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie
13, Bratislava, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej pri výkone verejnej moci, na odvolanie
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava, č.k. 19C/151/2013-45 zo dňa 5. mája 2014, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal náhrady
škody vo výške 5.852,10 Eur a nemajetkovej ujmy vo výške 1.170,42 Eur majúcej vzniknúť žalobcovi
nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Senica (ďalej len „exekučný súd“), pretože tento
nerozhodol o žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie pre pohľadávku žalobcu v zákonom
stanovenej lehote. Žalovanému nepriznal náhradu trov konania. Rozhodnutie prvostupňový súd právne
odôvodnil aplikáciou ust. § 3 ods. 1 písm. d), ods. 2, § 4 ods. 1 písm. a), § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1,

§ 16 ods. 4 a 5, § 17 ods. 1, 2, § 19 ods. 1 a 3 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, § 41 ods. 2 písm. d) a § 44 ods. 2
zákona č. 233/1995 Z.z. (ďalej len „Exekučný poriadok“). O náhrade trov konania rozhodol podľa ust.
§ 142 ods. 1 O.s.p..

Vecne súd argumentoval tým, že vychádzajúc z vykonaného dokazovania považoval súd nárok
žalobcu na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Senica za

neopodstatnený.Navrhovateľvnávrhunazačatiekonaniauviedol,ženavrhovateľvpozíciioprávneného
v exekučnom konaní navrhol písomným podaním podľa § 38 Exekučného poriadku súdnemu
exekútorovi vykonať exekúciu pre svoju pohľadávku, ktorá vznikla neplnením záväzku vyplývajúceho
zo Zmluvy o úvere č. 2280586 dlžníkom (povinným) U. L., nar. XX.XX.XXXX, (po prijatí návrhu na
vykonanie exekúcie súdny exekútor pridelil exekučnej veci číslo EX 12666/2009). Nakoľko exekučný
súd žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie spísanú súdnym exekútorom prijal na ďalšie
konanie, došlo k zákonnému založeniu jeho povinnosti zaoberať sa danou žiadosťou a rozhodnúť o nej

do 15 dní od doručenia tejto žiadosti, keďže exekučným titulom bol rozsudok Stáleho rozhodcovského
súdu a nie rozhodnutie rozhodcovskej komisie, pre ktoré vtedy táto lehota neplatila. Exekučný súd
napriek tomu, že vec ním prejednávaná nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti, nevyžadovala
si takú spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by mohla mať svojou komplexnosťou podstatný vplyvna čas potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu, rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie až dňa 16.08.2010 a to zamietnutím žiadosti o udelenie poverenia. K rozhodnutiu o poverení
tak došlo po uplynutí zákonom stanovenej doby (omeškanie viac ako 275 dní). Ako dôkaz označil

navrhovateľ príslušný spis exekučného súdu, ktorý obsahuje všetky podstatné listiny vysvetľujúce
právne významné skutočnosti. Uviedol, že popísaný postup exekučného súdu hodnotí ako nesprávny
a v rozpore so zákonom, konkrétne s ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, pretože v predmetnom
prípade neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala exekučnému súdu postupovať nesústredene a so
zbytočnýmiprieťahmitak,žekvydaniupoverenianavykonanieexekúciepristúpilažpoveľmidlhejdobe.

Uviedol, že nečinnosť okresného súdu nie je ničím ospravedlniteľná, pretože počas špecifikovaného
obdobia nevykonával vo veci také úkony, ktoré mali smerovať k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej
sa navrhovateľ v predmetnej veci počas súdneho konania nachádzal, čo je základným účelom práva
zaručeného v článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Uviedol, že navrhovateľ sa dozvedel
o všetkých okolnostiach priebehu skutkového deja, ktorý vyústil do spôsobenej škody, po doručení
upovedomenia o začatí exekúcie. Uviedol, že potreba náhrady nemajetkovej ujmy má svoj základ

v požiadavke na spravodlivé usporiadanie vzťahov a dosiahnutie adekvátnej nápravy a primeranej
satisfakcie za porušenie základných práv a princípov právneho štátu. Pri určovaní primeranej náhrady
nemajetkovej ujmy použil žalobca možnú analógiu z doktríny prijatej ústavným súdom, podľa ktorej,
pokiaľ ide o zbytočné prieťahy v súdnom konaní, je spravodlivé, ak sa na každý rok poznačený prieťahmi
vzťahuje satisfakcia vo výške 20.000,- Sk, t.j. cca 660,- Eur. Ohľadom primeranosti požadovanej výšky

finančného zadosťučinenia poukázal na rozhodnutia Ústavného súdu vo veci porušovania práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov súdmi v civilnom konaní. Nemajetkovú ujmu vyčíslil sumou
1.170,42 Eur. Výpočet nároku uskutočnil alikvotným pomerom 55,- Eur za každý mesiac omeškania v
činnosti exekučného súdu, a to práve na základe aplikácie uvedenej doktríny ústavného súdu 660,- Eur
za rok. V danej veci bol exekučný súd nečinný viac ako 160 dní. Tiež uviedol, že postupoval podľa ust. §

15ods.1zákonač.514/2003Z.z.apísomnoužiadosťoupožiadalžalovanéhoopredbežnéprerokovanie
jeho nároku na náhradu škody, žalovaný však do podania žaloby na žiadosť pozitívne nereagoval, preto
podal túto žalobu.

Šetrením bolo zistené, že na Okresnom súde Senica sa predmetný exekučný spis vo veci žalobcu ako

oprávneného a U. L., nar. XX.XX.XXXX ako povinnej, ktorého predmetom malo byť konanie vedené
u exekútorského úradu pod spisovou značkou EX 12666/2009 nevedie a žalobca nepredložil žiaden
relevantný dôkaz o vedení predmetného konania a ani súdu neuviedol číslo konania, pod ktorým by
malo byť príslušné konanie na uvedenom súde vedené.

Vychádzajúc z ustálenej judikatúry, súd poukázal na neunesenie dôkazného bremena ohľadom
preukázania skutočností tvrdených žalobcom.

Teda neuvedením ani len spisovej značky, pod ktorou bolo vedené exekučné konanie na exekučnom
súde, ktoré je predmetom žaloby, súd toto považoval za nesplnenie si elementárnej povinnosti žalobcu

a neunesenie jeho dôkazného bremena v konaní. Žalobca v konaní a nepreukázal, že by činnosťou
súdu v namietanom konaní došlo k nesprávnemu úradnému postupu, nepreukázal vznik ani výšku
skutočnej škody, ani prípadnej nemajetkovej ujmy, ani príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným
postupom súdu spočívajúcim v tom, že súd vydal poverenie po zákonom stanovenej lehote a uplatnenou
majetkovou škodou a nemajetkovou ujmou. Žalobca nepreukázal svoj nárok, nepreukázal splnenie

základných zákonných podmienok v zmysle zákona NR SR č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a preto je návrh v celom rozsahu nedôvodný a bolo ho potrebné
zamietnuť.

O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, úspešnému

žalovanému však náhradu trov konania nepriznal, pretože nepreukázal, že by mu trovy konania vznikli.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonom stanovenej lehote žalobca prostredníctvom
právneho zástupcu odvolanie, ktorým žiadal, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil
súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Ako odvolacie dôvody uviedol, že účastníkovi konania sa

postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil
tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, neúplne
zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich
skutočností, rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Kjednotlivým dôvodom odvolania žalobca uviedol, že namieta skutočnosť, že súd rozhodol v merite
veci na základe inšpirácie novou právnou úpravou obsiahnutou v ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003
Z.z., keď v právnom štáte nie je možné, aby súd interpretoval hmotné právo platné v čase vzniku

právnej skutočnosti a založenia zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré
sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a po tom, čo už došlo k založeniu
zodpovednostného právneho vzťahu. Súd bol pri svojom rozhodovaní viazaný ust. § 9 ods. 1 zákona
514/2003 Z.z. v znení účinnom pred prijatím zákona č. 412/2012 Z.z. a nemohol interpretovať toto
ustanovenie prostredníctvom ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení zákona č. 412/2012 Z.z..

Súd tak svojim rozhodnutím de iure a de facto aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné.
Súd vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty. Súd len
s poukazom na skutočnosť, že on sám nepozná dôkazy, ktoré by ho uspokojovali v tvrdení o výške
škody, zamietol znalecké dokazovanie. Súd tak znemožnil žalobcovi objektívnym spôsobom preukázať
výšku materiálnej škody a mechanizmus jej vzniku. Súdu neprísluší polemizovať o vhodnosti limitácie
dĺžky konaní zákonnými lehotami. Navyše súd svojimi úvahami úplne neguje doposiaľ vytvorenú a

stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá je základom štandardu
ochrany základných práv v Európe, teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na
prerokovanie veci v primeranom čase.

Žalovaný odvolací návrh nepodal, k doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne nevyjadril.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku - ďalej „O.s.p.“), po
zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201
O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), po skonštatovaní,
že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že odvolateľ v odvolaní použil

zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. a), c) a f) O.s.p.), preskúmal napadnuté
rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez
nariadeniaodvolaciehopojednávania(§214 ods.2O.s.p.),adospelkzáveru,žeodvolaniuniejemožné
priznať úspech, keďže napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny, v dôsledku čoho boli
splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 219 O.s.p..

Pretožeodvolacísúdvplnomrozsahupreberásúdomprvéhostupňazistenýskutkovýstav,ktorývykonal
dokazovanie v rozsahu potrebnom pre posúdenie uplatneného nároku, jeho výsledky jednotlivo i vo
vzájomných súvislostiach správne vyhodnotil a napokon dospel k správnym skutkovým záverom, pokiaľ
ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobou uplatnených nárokov a pretože odvolací súd

v celom rozsahu zdieľa i právne závery prvostupňového súdu vo veci, ktorý na vec aplikoval správne
hmotnoprávne ustanovenia a tieto v súvislosti s danou vecou i správne vyložil, s poukazom na ust. § 219
ods. 2 O.s.p. odvolací súd už iba odkazuje na správne a presvedčivé písomné vyhotovenie rozsudku.
Odvolací súd ani s prihliadnutím na odvolacie argumenty nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od
záverov prvostupňového súdu odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi. Na zdôraznenie

správnosti záverov prvostupňového súdu sa potom žiada dodať už len nasledovné

Dôkaznýmbremenomsarozumieprocesnázodpovednosťúčastníkakonaniazato,žezakonanianeboli
preukázané jeho tvrdenia, že z toho dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech.
Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej i v takých prípadoch, keď

určitá skutočnosť významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci, nebola alebo nemohla byť
preukázaná a keď teda výsledky hodnotenia dôkazov neumožňujú súdu prijať záver ani o pravdivosti
tvrdenia tejto skutočnosti, ani o tom, že by táto skutočnosť bola nepravdivá. Dôkazné bremeno ohľadom
určitých skutočností leží na tom účastníkovi konania, ktorý z existencie týchto skutočností vyvodzuje
pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o toho účastníka, ktorý existenciu týchto skutočností tiež

tvrdí. Ak teda žalovaný tvrdil, že kúpnu cenu zaplatil, bolo jeho povinnosťou označiť a predložiť súdu
relevantnédôkazynapreukázanietejtoskutočnosti.Aktuexistovalidôkazynapodporutvrdeniažalobcu,
že žalovaný doposiaľ kúpnu cenu v požadovanom rozsahu, v žalovanom rozsahu, nezaplatil, bolo
úlohou súdu označené a navrhnuté dôkazy účastníkmi konania zákonným spôsobom vykonať, dôkazy
vyhodnotiť podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti,

pritom starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci tak,
ako to vyplýva z ustanovenia § 132 O.s.p. (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 24. júna 2010, sp. zn.
5Obo/52/2010)Dôvody, pre ktoré je možné odvolanie podať, sú v zákone vymedzené taxatívne. Napriek obmedzeniu sú
tieto dôvody konštruované tak, že je možné nimi rozhodnutie napádať zo stránky skutkovej aj právnej a
môže sa poukazovať na porušenie tak hmotnoprávnej, ako aj procesnoprávnej normy. Dôvody odvolania

tak možno rozdeliť na dve základné skupiny:
- vady konania (error in procedendo),
- vady rozhodnutia (error in iudicando).
Odvolanie možno súčasne odôvodniť aj viacerými dôvodmi. Meniť dôvody však možno iba počas
plynutia odvolacej lehoty. Po jej uplynutí už uvádzanie nových dôvodov zákon nepripúšťa.

K procesným podmienkam v odvolacom konaní patrí v rámci zavedenej zásady koncentrácie konania
aj to, že odvolateľ je povinný v podanom odvolaní a v určitom obmedzenom čase - odvolacej lehote,
uviesť údaje o tom, z akého dôvodu uvedeného v § 205 ods. 2 O.s.p. <.) a ktorých existencia sa v konaní súčasne aj preukázala.

Podstatou zamietajúceho rozsudku súdu prvého stupňa je neunesenie dôkazného bremena žalobcu,
tzn. že bolo zistené, že konanie, na ktoré poukazuje žalobca v žalobe sa pred Okresným súdom Senica
vôbec neviedlo. Návrh vo veci bol nedostatočný, keď žalobca síce podal písomný návrh poukazujúc
na dôkazy, vrátane exekučného spisu, žiadne dôkazy však sám nepredložil a existencia súdneho

exekučného spisu nebola zistená a tým titul žaloby nebol preukázaný.

Odvolacie dôvody potom s týmto dôvodom spočívajúcom v neunesení dôkazného bremena žalobcu
vôbec nekorešpondujú. Odvolanie žalobcu je podanie obsahovo zhodne s ostatnými vecami, v ktorých
súdy prejednávajú žaloby žalobcu proti žalovanému na základe zhodného skutkového stavu s tým

rozdielom, že v tých veciach sa konanie, na ktoré sa žalobca odvoláva skutočne viedlo a bolo možné
posúdiť konkrétne tvrdenie žalobcu a posúdiť základ žaloby a následne i výšku uplatneného nároku.
Predmetný prípad je však podstatne odlišný a keďže konanie, z ktorého si žalobca odvodzoval svoje
nároky sa na Okresnom súde Senica vôbec neviedlo, žaloba bola podaná úplne bez základu.

S poukazom na uvedené, pokiaľ súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zamietol žalobu žalobcu
v celom rozsahu, rozhodol vecne správne a preto odvolací súd s použitím § 219 ods. 1, 2 O.s.p.
napadnutý rozsudok, včítane správneho výroku o náhrade trov konania, (odvolacími dôvodmi osobitne
nenapadnutého) potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust.
§ 142 ods. 1 O.s.p., pričom v odvolacom konaní úspešnému žalovanému náhradu trov odvolacieho
konania nepriznal, pretože si ich náhradu návrhom v zmysle § 151 ods. 1 O.s.p. neuplatnil.

Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.