Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 7. máj 2014

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 2Cob/9/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8311209751
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 05. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Majerník

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2014:8311209751.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Majerníka a členov senátu

JUDr. Ireny Dobňákovej a JUDr. Milana Šebeňa, v právnej veci žalobcu: Ing. Q. A., nar. X.X.XXXX,
bytom W. X, XXX XX I., zastúpeného Mgr. Valérom Podoľským, advokátom, so sídlom Námestie slobody
1, 066 01 Humenné, proti žalovanému: B. A. - BARTER, so sídlom E. X, XXX XX I., IČO: 10679502,
zastúpenému Advokátskou kanceláriou Weis & Partners s.r.o., Ivánska cesta 30/B, 821 04 Bratislava,
IČO: 47234776, konajúcou JUDr. Petrom Weisom, advokátom a konateľom spoločnosti, o zaplatenie
126.136,89 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Humenné č.k.
21Cb/28/2011 - 398 zo dňa 14. novembra 2013, zhodou hlasov členov senátu takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j erozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby.

Z r u š u j e rozsudok vo výroku o náhrade trov konania a v rozsahu zrušenia v r a c i a vec
súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Prvostupňový súd napadnutým rozsudkom zamietol žalobu, ktorou sa žalobca proti žalovanému
domáhal zaplatenia sumy 126.136,89 eur, úrokov z omeškania vo výške 0,08 % denne zo sumy
92.942,97 eur za každý deň omeškania odo dňa 1.1.2009 do zaplatenia, úrokov z omeškania vo výške
0,08 % denne zo sumy 33.193,92 eur za každý deň omeškania odo dňa 2.1.2009 do zaplatenia a tiež
náhrady trov konania, spočívajúcich v zaplatenom súdnom poplatku, ako aj trov právneho zastúpenia.

V dôvodoch rozhodnutia uviedol, že:

Žalobca podanú žalobu odôvodnil tým, že pohľadávka v sume 126.136,89 eur pozostáva z nároku

na vrátenie vkladu žalobcu ako tichého spoločníka do podnikateľských aktivít žalovaného v sume
2.800.000,- Sk a z nároku na zmluvnú pokutu v sume 1.000.000,-Sk, ktorú mu bol žalovaný povinný
zaplatiť spolu s podielom na zisku za obdobie rokov 1996 až 1998. S odkazom na dohodnuté termíny
splatnosti uplatnených nárokov v zmysle článku 4 zmluvy o tichom spoločenstve uplatňuje si žalobca
i úroky z omeškania.

Žalovaný žiadal žalobu v celom rozsahu zamietnuť. Uviedol, že vykonáva podnikateľskú činnosť od
28.9.1992, kedy získal na túto činnosť živnostenské oprávnenie. V roku 1996 zamýšľal vstúpiť do
privatizačného procesu časti podniku Drevona, štátny podnik, časť Odbytové stredisko drevárskych

výrobkov 63 v Humennom, a chcel odkúpiť privatizovaný podnik, ponúkaný na predaj. Preto začal v
tom čase realizovať proces vybavovania všetkých potrebných administratívnych záležitostí potrebnýchpre úspešnú privatizáciu. V čase, keď riešil túto privatizáciu, ho kontaktoval žalobca s tým, že mu
pomôže s privatizačným projektom, ktorý bolo potrebné vyhotoviť. K jeho vyhotoveniu však žalobca
nikdy nepristúpil, a preto si ho žalovaný zaobstaral sám. Pred pristúpením k podpisu kúpnej zmluvy bolo

zistené, že privatizovaný podnik bol zaťažený ďalšími záväzkami v hodnote asi 2.000.000,- Sk, ktoré
bolo potrebné splácať, nakoľko boli vymáhané v jednotlivých exekúciách. Žalovaný sa preto dohodol so
žalobcom, že žalovaný odkúpi privatizovaný podnik spolu s manželkou a žalobca sa bude podieľať na
podnikaní žalovaného s peňažným vkladom vo výške 2.000.000,- Sk. Ako právnu formu spolupráce si
žalovaný a žalobca dohodli Zmluvu o tichom spoločenstve, ktorú medzi sebou uzatvorili dňa 15.3.1996

v byte žalobcu, a následne po podpise zmluvy išiel žalobca so žalovaným priamo k notárovi, kde uznali
podpisy na zmluve za svoje. Po notárskom overení podpisov žalovaný zabudol svoj originál zmluvy v
aute žalobcu, avšak žalobca prisľúbil, že mu vráti jeho originál zmluvy. Neskôr však žalobca tvrdil, že
zmluvy stratil. V zmysle tejto zmluvy sa žalobca zaviazal vložiť do podnikania žalovaného peňažný vklad
do jedného mesiaca od podpisu zmluvy pod sankciou neplatnosti zmluvy. Žalobca však túto povinnosť
splatiť peňažný vklad nesplnil v dohodnutej lehote, a tak sa dodatočne dohodol so žalovaným o predĺžení

lehoty na splatenie vkladu na jeden rok od podpisu zmluvy, avšak túto povinnosť žalobca nesplnil ani
v dodatočnej lehote jedného roka, a tak si žalovaný musel požičať finančné prostriedky na splácanie
záväzkov (exekúcií) od pána Z. A., pričom túto sumu spláca doposiaľ, čo je možné preukázať výpismi z
jeho účtovných kníh. Následne po uplynutí dodatočne určenej lehoty žalobca oznámil žalovanému, že
nie je schopný svoj záväzok splniť. Žalovaný preto kategoricky odmieta skutočnosť, že v zmluve o tichom

spoločenstve boli zakotvené také zmluvné podmienky, aké vyplývajú z tvrdení žalobcu, a žalovaný má za
to, že súdu predložená zmluva o tichom spoločenstve vo forme fotokópie bola neoprávnene pozmenená.
On nedisponuje originálom tejto zmluvy a keďže celá záležitosť prestala byť aktuálna pred viac ako
14 rokmi, žalovaný považoval obchodnoprávny vzťah, založený zmluvou o tichom spoločenstve, za
ukončený, a to nezaplatením peňažného vkladu vo vopred dohodnutej, a ani dodatočne dohodnutej

dobe, teda na základe splnenia rozväzovacej podmienky. Poukázal aj na to, že žalobca ho viac ako 10
rokov nekontaktoval, nedomáhal sa ani práva nahliadať do účtovníctva, a to ani v čase pred zánikom
zmluvy o tichom spoločenstve, teda v čase, v ktorom zmluva trvala. Súčasne žalovaný požiadal
Okresný súd Humenné „o zabezpečenie

dôkazu“ tak, aby Okresný súd Humenné vyžiadal od žalobcu predloženie originálu zmluvy o tichom

spoločenstve a túto žiadal podrobiť znaleckému dokazovaniu prostredníctvom súdneho znalca.

Súd prvého stupňa podľa tohto návrhu uznesením zo dňa 11.11.2011 uložil žalobcovi vydať do úschovy
Okresného súdu Humenné originál Zmluvy o tichom spoločenstve, uzavretej dňa 15.3.1993, do 3 dní
od právoplatnosti uznesenia, inak mu bude tento predmet dôkazného prostriedku odobratý. Krajský
súd uznesením zo dňa 26.1.2012 zrušil toto pôvodné uznesenie Okresného súdu Humenné a vec

mu vrátil na ďalšie konanie. Následne dňa 10.4.2012 žalobca požiadal súd o zabezpečenie dôkazu
a žiadal, aby súd uložil žalovanému vydať do úschovy Okresného súdu Humenné originál zmluvy o
tichom spoločenstve (ďalej ako vyššie uvedené), a to z dôvodu, že on nemá tento originál, pretože dňa
20.1.2012 tento originál doručil spolu so sprievodným dokladom žalovanému. Okresný súd Humenné
uznesením zo dňa 20.7.2012 obidva tieto návrhy, t.j. návrh žalobcu i žalovaného, zamietol.

Po opise obsahu vykonaných dôkazov (výsluchom účastníkov, svedkov i listinných dôkazov) súd prvého
stupňa konštatoval, že vykonané dôkazy hodnotil podľa zásad vyplývajúcich z ust. § 132 O.s.p.. Dôkazy
hodnotil podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti,
pritom starostlivo prihliadal na všetko, čo vyšlo za konania najavo vrátane toho, čo uviedli účastníci.
V tomto hodnotiacom procese vychádzal len zo zisteného skutkového stavu s tým, že toto hodnotenie

dôkazov muselo zodpovedať zásadám formálnej logiky. Po takomto postupe dospel k záveru, že žalobca
a žalovaný v roku 1996 po predchádzajúcich dohovoroch uzatvorili Zmluvu o tichom spoločenstve, a to
dňa 15.3.1996, pričom podpisy na tejto zmluve boli overené dňa 29.3.1996. Tvrdenie žalobcu, že zmluva
bola podpísaná u žalovaného doma, keď mu doniesol peniaze, je v rozpore s vyjadrením notára JUDr.
LadislavaVojtka,ktorýtvrdí,žepredmetnázmluvabolapodpísaná29.3.1996predním,kedybolipodpisy

aj u neho overené, a táto skutočnosť vyplýva z osvedčovacej knihy, resp. zápisu č. 404/1996 a 405/1996.
Súd však má za preukázané, že uzatvorená bola. V zmysle predmetnej zmluvy sa B. A. - BARTER (ako
podnikateľ) a Ing. Q. A. (ako tichý spoločník) mali dohodnúť, že tichý spoločník sa zaväzuje poskytnúť
podnikateľovi vklad 2.800.000,- Sk, čo po vzájomnej dohode medzi obidvoma stranami predstavuje
podielovo jednu polovicu privatizovaného hnuteľného a nehnuteľného majetku (článok 2). Podľa článku3 tejto zmluvy, tichý spoločník odovzdal celý vklad podnikateľovi pred podpisom tejto zmluvy, podnikateľ
prevzatie sumy 2.800.000,- Sk potvrdzuje svojím podpisom pod touto zmluvou. Podľa článku 4, tichý
spoločník má právo na podiel zo zisku podľa ročnej účtovnej uzávierky, pričom výška zisku tichého

spoločníka je 50 % z podnikania. Ďalej v článku 4 je uvedené, že podnikateľ sa zaväzuje v prípade
nadobudnutia vyššie uvedených nehnuteľností do bezpodielového spoluvlastníctva zabezpečiť súhlas
svojej manželky a jej podpis na kúpnopredajnej zmluve k prevodu jednej polovice hnuteľného (podľa
kúpnej zmluvy od FNM SR) a nehnuteľného majetku citovaného v bode 4 zmluvy. V prípade, že nedôjde
k prevodu jednej polovice hnuteľného a nehnuteľného majetku, podnikateľ sa zaväzuje vrátiť tichému

spoločníkovi jeho vklad a podiel na zisku za obdobie rokov 1996 až 1998 v lehote do 31.12.2008. Ak
podnikateľ povinnosť vyplatiť vklad a podiel na zisku v stanovenej lehote nesplní, zmluvné strany sa
dohodli na zmluvnej pokute 1.000.000,- Sk, splatnej v prvý deň omeškania s vyplatením vkladu
a podielov na zisku. Zmluvné strany sa dohodli aj na úroku z omeškania vo výške 0,08 % denne z
dlžnej sumy za každý deň omeškania. O toto žalobca opiera svoj nárok. Žalovaný však namieta, že
predloženázmluvavoformefotokópiejeneoprávnenepozmenená,atopreto,žeobchodnoprávnyvzťah

založený zmluvou o tichom spoločenstve bol ukončený, a to nezaplatením peňažného vkladu v dobe
dohodnutej, a ani v dodatočne dohodnutej dobe a celá záležitosť prestala byť aktuálna pred viac ako 14
rokmi. Žiadal preto, ako už je vyššie uvedené, aby súd zabezpečil dôkaz, t.j. aby súd uložil povinnosť
žalobcovipredložiťoriginálzmluvyotichomspoločenstvesúdu.Súduznesenímtútopovinnosťžalobcovi
nariadil. Toto uznesenie bolo právnemu zástupcovi žalobcu doručené dňa 23.11.2011. Žalovanému bolo

doručované neúspešne v dňoch 23.11.2011 a 24.11.2011 a následne ho prevzal dňa 28.11.2011. Toto
uznesenie bolo rozhodnutím Krajského súdu v Prešove až dňa 26.1.2012 zrušené. Žalobca potvrdil
v konaní, že originálom tejto zmluvy disponoval až do dňa 19.1.2012, kedy mal zaslať prepravnou
službou UPS Slovensko originál zmluvy o tichom spoločenstve žalovanému, čo však žalovaný poprel
z dôvodu, že v uvedenej zásielke sa originál zmluvy nenachádzal, nachádzal sa v nej len sprievodný

list. Je absolútne nelogický postup žalobcu, ak napriek výzve súdu tento dôkazný prostriedok súdu
nepredložil, údajne ho predložil osobe Ing. Bc. B. M. na znalecké dokazovanie (ktorý bol dňa 11.4.2008
vyčiarknutý zo zoznamu znalcov), pričom táto osoba nie je znalcom zapísaným v zozname znalcov
vedenom MS SR, a neskôr tento dôkaz o dva mesiace zasielal žalovanému zrejme v snahe vyhnúť
sa predloženiu tohto dôkazu súdu. Žalovaný túto skutočnosť popiera. Tvrdí síce, že zásielku obdržal,

v prítomnosti svedkov ju otvoril, pričom v uvedenej zásielke sa nachádzal len sprievodný list s textom,
ktorý bol predložený súdu. V zásielke sa však nenachádzal originál zmluvy ani ďalší doklad. Z ust. §
125, § 129 ods. 1, 2 O.s.p. vyplýva, že listina ako dôkazný prostriedok je správa v písomnej jazykovej
forme, zachytená na hnuteľnom podklade. Súd skúma pravosť listiny, v tomto prípade súkromnej listiny,
teda či pochádza od vystaviteľa, a jej pravdivosť, teda správnosť jej obsahu. Pri súkromnej listine

tak, ako je to v tomto prípade, stačí popretie jej pravosti alebo správnosti druhým účastníkom, pričom
dôkazné bremeno pravosti alebo pravdivosti takejto listiny zaťažuje toho, kto takúto listinu predložil
ako dôkaz. Na vykonanie tohto dôkazu je potrebné jej predloženie súdu. Súd poukazuje okrem iného
aj na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 3Cdon 1031/1996, v zmysle ktorého, ak
účastník poprie pravosť alebo správnosť obsahu súkromnej listiny, potom platí, že na účastníka, ktorý

takúlistinusúdupredložilakodôkaz,dopadádôkaznápovinnosťadôkaznébremeno.Tentoúčastníktiež
nesie procesne nepriaznivé dôsledky toho, že sa v konaní nepodarí preukázať pravosť alebo správnosť
obsahu súkromnej listiny. V predmetnej veci je zrejmé, a vyplýva to najmä z odborného vyjadrenia
znalkyneMgr.M.J.,ktorásúčasnenapojednávaníakosvedkyňapotvrdilaavyslovilanázor,ževprípade
nedostatku originálu súkromnej listiny, t.j. zmluvy o tichom spoločenstve, ani kriminalistický a expertízny

ústavnemôževypracovaťpotrebnýznaleckýposudokzaúčelomzisteniapravostilistiny.Ztohtopohľadu
je zrejmé, že neobstojí tu tvrdenie Bc. Ing. B. M., ktorý nie je znalcom a nemá ani oprávnenie na
vypracovanie odborného stanoviska ohľadom pravosti, či nepravosti zmluvy o tichom spoločenstve. Nie
jetedakvalifikovanouosobou,pretoženieje,aanivčaseodbornéhovyjadrenianebolosobouzapísanou
v zozname znalcov, tlmočníkov a predkladateľov vedenom MS SR, nebol „znalcom ad hoc“ a, naopak,

podľa tohto zoznamu bol z neho vyčiarknutý k 11.4.2008, a preto jeho odborné stanovisko súd nemôže
akceptovať ako dôkaz a nie je žiadnym dôkazným prostriedkom. Neobstoja ani tvrdenia žalobcu o
tom, že notári JUDr. Ladislav Vojtko, resp.

JUDr. Katarína Korenková potvrdili, resp. overili pravosť listín (či pôvodného originálu, resp. fotokópie),
pretože zo súdnej praxe je zrejmé, že notár, ani pracovník poverený notárom nie je znalcom a nemôže

kvalifikovane posúdiť, či predkladaná listina, z ktorej bola vyhotovená kópia, je predmetom notárskeho
osvedčenia a v skutočnosti je originálom bez akýchkoľvek znakov falšovania a pozmeňovania. Súd
sa stotožňuje s vyjadreniami obidvoch notárov, prezentovanými na pojednávaní, ktorí zhodne uviedli,že oni za pravosť predkladanej a nimi overovanej listiny nezodpovedajú. Súd taktiež poukazuje na
nezrovnalosti v predloženej zmluve o tichom spoločenstve a tým sa stotožňuje aj s tvrdením žalovaného,
že predložená zmluva o tichom spoločenstve, nachádzajúca sa v súdnom spise, vychádza z budúcich

skutočností, ktoré nemohli byť ani jednej zo zmluvných strán v marci v roku 1996 objektívne známe,
napríklad označenie obchodného mena B. A. - BARTER (bez pomlčky alebo s pomlčkou), pretože až od
roku2005sižalovanýzmenilobchodnémenonaB.A.-BARTERspomlčkou,ďalej,žeúčastnícinemohli
mať v marci 1996 informácie o presnom súbore konkrétnych nehnuteľností, ktoré žalovaný spolu s
manželkounadobudolažvroku1997,resp.žezmluvnéstranynemohlivedieťvroku1996,žepredmetné

nehnuteľnosti v roku 1997 nadobudne žalovaný spolu s manželkou, čo nasvedčuje tomu, že mohlo dôjsť
k pozmeneniu pôvodnej zmluvy o tichom spoločenstve o tieto údaje, nakoľko v zmluve vypracovanej v
roku 1996 sa objavili skutočnosti známe až v roku 1997, resp. v roku 2002 a nasledujúcich. Súd sa preto
v ďalšom ani nemohol zaoberať formálnymi nedostatkami predmetnej zmluvy, ktoré namietal žalovaný,
nakoľko takéto dokazovanie už považoval za nepotrebné pre prijatie záveru o výsledku dokazovania.
Nemohol vykonať v zmysle § 129 ods. 1 O.s.p. dôkaz listinou, pretože mu originál listiny - zmluvy o

tichom spoločenstve predložený nebol. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobca neuniesol
dôkazné bremeno, vyplývajúce z ustanovenia § 120 ods. 1 O.s.p.. Ide o povinnosť toho z účastníkov,
ktorý tvrdí určité skutočnosti, ktoré majú byť v konaní preukázané. Povinnosť tvrdenia účastníkov
konania sa vzťahuje vždy na konkrétnu skutočnosť účastníkmi konania uvádzanú. V prípade, že ju
účastník konania splnil, platí, že uniesol dôkazné bremeno. Existenciu tvrdenej skutočnosti podmieňuje

existencia dôkaznej povinnosti a je povinnosťou účastníka konania označiť dôkazy na preukázanie
svojich tvrdení. Povinnosť tvrdenia a tiež aj dôkazná povinnosť sú náležitosťami návrhu na začatie
konania, ich nedodržanie nie je procesne sankcionované, ale prejavuje sa nepriamo v rozhodnutí vo
veci samej, kde predstavuje procesnú ujmu účastníka, ktorý svoju procesnú povinnosť nesplnil. Týmto
uvedeným skutočnostiam zodpovedá dôkazné bremeno ako procesný inštitút, na ktorý sa dôkazné

bremeno viaže. Ak v konaní žalobca unesie dôkazné bremeno, je dôvod jeho návrhu vyhovieť, ak
ho neunesie, jeho návrh je potrebné zamietnuť. V prejednávanej veci žalobca nepreukázal existenciu
platnej zmluvy, t.j. existenciu originálu Zmluvy o tichom spoločenstve, uzavretej 15.3.1996 medzi
žalobcom a žalovaným ako podnikateľom a tichým spoločníkom, ktorá by zodpovedala ust. § 673 ods. 1,
2 Obchodného zákonníka. Je zrejmé a výpovede účastníkov konania i vypočutých svedkov potvrdzujú,

že medzi žalobcom a žalovaným došlo k uzavretiu nejakej zmluvy, pravdepodobne označenej ako
zmluva o tichom spoločenstve. Je tiež zrejmé, že takúto zmluvu u notára JUDr. Ladislava Vojtka
podpisovali. Je zrejmé, že účastníci tejto zmluvy sa podieľali na príprave podkladov pre privatizáciu
bývalého podniku Drevony, prevádzky Humenné. Je zrejmé, že za tým účelom vycestovali do Bratislavy
na Fond národného majetku SR za účelom podania žiadosti, resp. zisťovania podkladov pre túto žiadosť.

Žalobca však nepredložil originál tejto zmluvy a žalovaný poprel pravdivosť údajov uvedených na
fotokópii tejto zmluvy. Žalobca tak neurobil aj napriek výzve súdu. Tejto povinnosti sa nezbavil tým, že
túto zmluvu v origináli údajne zaslal žalovanému. Z predloženej fotokópie, resp. ani overenej fotokópie
notáromnemoholpretosúdzistiť,čizmluvaotichomspoločenstvejeplatnou,činezanikla,čiobsahovala
podstatné náležitosti. Súd nemohol zistiť, aký záväzkový právny vzťah medzi účastníkmi táto zmluva

mala predstavovať, aké práva a povinnosti pre účastníkov tejto zmluvy mali vyplývať. Súd mal za to,
že keď žalovaný poprel pravosť alebo správnosť obsahu zmluvy o tichom spoločenstve, ktorú predložil
žalobca ako dôkaz, dôkaznú povinnosť a dôkazné bremeno, ktoré znáša žalobca, tento v tomto prípade
neuniesol. Žalobca nesplnil dôkaznú povinnosť, a preto nemohol súd postupovať ináč, ako žalobu
zamietnuť, pretože ani z iných vykonaných dôkazov nič iné nevyplýva. Znamená to, že žalobca žiadnym

spôsobom nároky ním uplatnené, podané v žalobe, nepreukázal. Súd preto zamietol aj ako nadbytočné
vykonávať dôkazy, a to zabezpečovať daňové priznanie žalovaného za sporné obdobie za účelom
zistenia jeho zisku, pretože žalobca vôbec nepreukázal svoj nárok čo do základu. Zamietol návrh na
zabezpečenie originálov listín z Fondu národného majetku SR, nakoľko zmluvu, uzavretú medzi Fondom
národného majetku SR, žalovaným a jeho manželkou spolu s dodatkami, žalovaný v konaní predložil

v origináli, ostatná korešpondencia súdu potrebná nebola. Ďalej zamietol návrh na výsluch svedkov
L., O., manželky žalobcu pani A., ktorí mali potvrdiť pravdivosť údajov tvrdených žalobcom. Samotný
žalobcatotižvkonaníprehlásil,žezmluvuotichomspoločenstvepodpisovalbezprítomnostitretejosoby
len so žalovaným, resp. že finančné prostriedky mu vyplatil priamo do jeho rúk bez prítomnosti inej
osoby, bez vydania potvrdenia, pričom ani nevedel preukázať pôvod týchto finančných prostriedkov a

tieto prostriedky ani nikde v účtovníctve, ani u žalobu, ani u žalovaného vedené neboli. Výsluch týchto
svedkov by nijakým spôsobom nepreukázal napríklad odovzdanie finančných prostriedkov zo strany
žalobcu žalovanému, neozrejmil by ani náležitosti zmluvy o tichom spoločenstve. Súd taktiež zamietol
návrh na opakovaný výsluch svedka Ing. Bc. B. M.. Jeho výpoveď bola v konaní hodnotená. Zamietolaj návrh na výsluch svedka W., ktorý mal byť znalcom, a to s poukazom na záver odborného vyjadrenia
Mgr. M. J.. Zamietol návrh aj na ostatné dôkazy, pretože súd nedokazuje skutočnosti súdu a účastníkom
všeobecne známe.

Ďalším výrokom napadnutého rozsudku súd prvého stupňa rozhodol, že „Žalobca je povinný zaplatiť
žalovanému trovy konania, o výške ktorých bude rozhodnuté samostatným uznesením, do 30 dní po
právoplatnosti tohto rozsudku.“ Tento výrok odôvodnil aplikáciou ust. § 142 ods. 1, § 151 ods. 3 O.s.p..

Proti tomuto rozsudku včas podal odvolanie žalobca. Podľa jeho názoru prvostupňový súd v potrebnom
rozsahu nezistil skutkový stav veci, na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým
zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Zdôrazňuje, že

notárom osvedčená fotokópia Zmluvy o tichom spoločenstve zo dňa 15.3.1996 je verejnou listinou, čo
má v súlade s odkazom na v dôvodoch odvolania citovanú judikatúru za následok, že dôkazné bremeno
je na tom účastníkovi, ktorý popiera jej pravosť, resp. správnosť jej obsahu. Žalobca súdu prvého stupňa
predložil notársky osvedčenú fotokópiu zmluvy, nejde tak o súkromnú listinu, ale o listinu verejnú, preto
dôkazné bremeno bolo na žalovanom, ktorý od počiatku popieral jej správnosť. V konaní nebolo medzi

stranami sporné, že existovali dva originály predmetnej zmluvy o tichom spoločenstve, a preto nie je ani
zrejmé, prečo súd prvého stupňa nepožadoval vydanie originálu predmetnej zmluvy od

žalovaného. Bez akýchkoľvek dôkazov sa súd prvého stupňa uspokojil s ničím nepodloženým tvrdením
žalovaného, že žalovaný „si zabudol svoj originál zmluvy“ v aute žalobcu. Takáto argumentácia
žalovaného je nelogická, pretože Notársky úrad JUDr. Ladislava Vojtka, ktorý overoval podpisy

účastníkov na predmetnej zmluve, sa nachádza na adrese vzdialenej asi 50 metrov od bytu žalobcu,
takže je účelovým tvrdením, že cestovali do tejto vzdialenosti automobilom žalobcu. Súd prvého
stupňa úplne ignoroval to, že notárom osvedčená fotokópia je verejnou listinou, neprihliadal na to,
že dôkazná sila verejnej listiny je vyššia než listiny súkromnej, a ak sa nedokáže opak, považujú sa
skutočnosti uvedené vo verejnej listine za pravdivé bez ďalšieho zisťovania. Žalobcovi nie je zrejmé,

prečo prvostupňový súd toto úplne ignoroval a žalobe nevyhovel, ak zvlášť žalovaný počas celého
prvostupňového konania nepredložil súdu čo i len jediný dôkaz na preukázanie svojich tvrdení a
„ponúkol“ len doslova scestné výpovede plne zaujatých svedkov, a to B. A. - manželky žalovaného a
Ing. O. W. - bývalého ekonóma žalovaného, zamestnaného u neho do roku 2000. Manželka žalovaného
musí mať priamy záujem na úspechu žalovaného v predmetnom konaní. Svedkovi W. neostávalo nič

iné len vypovedať tak, ako vypovedal, keď v roku 1996 porušil daňové predpisy, keď vklad žalobcu
nezaúčtoval do účtovníctva žalovaného pre účely podnikania. Nulová vierohodnosť svedka W. vyplýva
aj z toho, čo sám uviedol vo výpovedi, keď konštatoval, že žalovaný ho v roku 2013 kontaktoval s tým,
že prebieha súdny spor a v nadväznosti na to scestne aj tvrdil, že si spomína na jednu zmluvu o budúcej
zmluve, uzavretú medzi žalobcom a žalovaným. Svedčí to o dosť „nešťastnom nácviku na výsluch“

svedka W.alovaným. Žalovaný sám pred súdom prvého stupňa vypovedal o tom, že právna forma
spolupráce so žalobcom mala byť založená na zmluve o tichom spoločenstve. Rozporné sú aj ďalšie
vyjadrenia svedka W. i samotného žalovaného o príprave či podpisovaní zmluvy. Z vykonaných dôkazov
súd prvého stupňa nesprávne uzavrel napríklad to, že žalobca sám tvrdil, že zmluva bola podpisovaná
u žalovaného doma. Toto je v rozpore s vyjadreniami samotného žalobcu a napokon i s vyjadrením

svedka JUDr. Vojtka, ktorý vypovedal, že zmluva bola podpisovaná v jeho kancelárii. Nesprávny je aj
záver týkajúci sa obsahu výsluchu svedkyne JUDr. Korenkovej, ktorá ako notárka overovala nie podpis,
ale osvedčovala listinu. Z jej výsluchu pred súdom vyplýva, že pri overovaní listiny originál sa skladal
zo štyroch listov a bol vykonaný úplný odpis. Zviazanie bolo jednoznačné a išlo o trikolóru s tým, že
pri overovaní listiny, resp. pri vytvorení overenej fotokópie z originálu boli dodržané všetky zákonné

podmienky podľa zák. č. 323/1992 Zb.. Notárka tiež uviedla, že vylučuje, aby išlo v prípade predmetnej
zmluvy o farebnú kópiu, pretože to skúmajú dve - ona a jej pracovníčka. Súd prvého stupňa v dôvodoch
rozhodnutia konštatoval aj to, že sa stotožňuje s tvrdeniami žalovaného, ktorý poukázal na to, že v
obsahu zmluvy o tichom spoločenstve je uvedené len to, čo sa malo ešte v budúcnosti skoncipovať
s prihliadnutím na to, čo malo byť predmetom privatizácie. Žalobca svojím vyjadrením - právnym

posúdením zo dňa 14.6.2013 dokladoval súdu predloženými prílohami pravý opak o obsahu vedomostí,
ktoré sa mali týkať majetku podliehajúcemu privatizácii, a takéto vyhodnotenie či konštatovanie súdu
prvého stupňa svedčí tomu, že súd prvého stupňa bol voči žalobcovi zaujatý s cieľom za každú cenu
zamietnuť predmetnú žalobu. Žalovaný doslova podvodným spôsobom vylákal od žalobcu vklad tichého
spoločníka nad rámec 50 % kúpnej ceny, za ktorú napokon žalovaný privatizovaný majetok nadobudolbez toho, aby po konečnom znížení kúpnej ceny alikvotnú časť predmetného vkladu 2.800.000,- Sk
žalobcovi vrátil. Žalovaný sa uchyľuje počas celého súdneho konania k spochybňovaniu obsahu Zmluvy
o tichom spoločenstve zo dňa 15.3.1996, pritom túto zmluvu sám koncipoval a predložil žalobcovi

na podpis. Žalovaný aj do 15.3.1996 v bežnom úradnom styku používal na listinách pečiatku, resp.
záhlavie s obchodným menom B. A. - BARTER. Takéto označenie je rovnako použité aj na predmetnej
zmluve o tichom spoločenstve a aj na splnomocnení z 15.3.1996. Toto svedčí len o vierohodnosti,
resp. pravosti predmetných listín, ktoré koncipoval samotný žalovaný. Neobstojí preto záver o tom, že
obchodné meno B. A. - Barter je na príslušnom živnostenskom úrade zaevidované až dňom 5.8.2005,

a preto sú tieto údaje uvedené v zmluve nevieryhodné. Neobstojí ani záver len o akomsi údajnom
zasielaní originálu zmluvy o tichom spoločenstve žalovanému. Dňa 13.11.2013 bolo súdu prvého stupňa
predložené aj čestné prehlásenie B. W. zo dňa 11.11.2013, ktorý pracuje v doručovacej službe UPS,
ktorý v čestnom prehlásení potvrdzuje odoslanie a doručenie originálu predmetnej zmluvy o tichom
spoločenstve žalovanému s tým, že potvrdzuje, že v predmetnej zmluve boli uvedené dve sumy, a
to 2,8 mil. Sk, ako aj 1 mil. Sk. Žalobca predmetný dôkaz predložil súdu prvého stupňa ešte pred

vyhlásením rozhodnutia, t.j. rozsudku zo dňa 14.11.2013, keďže sa riadil poučením súdu prvého stupňa
na poslednej strane zápisnice z pojednávania zo dňa 24.10.2013, t.j. že všetky dôkazy sa musia označiť
a predložiť skôr, ako súd vo veci vyhlási rozhodnutie, pretože na dôkazy označené neskôr sa neprihliada.
Aj z uznesenia OR PZ Humenné ČVS: ORP-771/OEK-HE-2011 o zastavení trestného stíhania zo
dňa 20.8.2012 vyplýva, že v rámci trestného konania sa vykonala u žalobcu prehliadka bytových

a nebytových priestorov s negatívnym výsledkom týkajúcim sa nájdenia originálu zmluvy o tichom
spoločenstve. Aj toto jednoznačne preukazuje, že originál zmluvy bol doručený žalovanému. Rozporné
sú aj vyjadrenia samotného žalovaného, resp. jeho právneho zástupcu, keď žalovaný sám vo svojej
výpovedi 20.6.2012 uviedol, že od žalobcu nič v januári 2012 neprevzal a jeho právny zástupca v podaní
adresovanom súdu uvádza, že žalobca mal údajne doručiť spolu so sprievodným listom žalovanému

aj identickú kópiu zmluvy, ktorú žalobca už raz pripojil k svojmu platobnému rozkazu ako dôkaz. Tieto
tvrdenia odporujú samotnej realite, resp. si navzájom odporujú žalovaný s jeho právnym zástupcom,
čo svedčí o zavádzaní súdu prvého stupňa. Opakovane zdôrazňuje, že žalovaný svojím originálom
zmluvy o tichom spoločenstve disponuje, čo súd prvého stupňa opomenul. Rozsudok súdu prvého
stupňa považuje žalobca za svojvoľný, arbitrárny, za rozhodnutie, ktoré je výsledkom systematicky

zaujatého postupu súdu prvého stupňa proti žalobcovi s cieľom za každú cenu vyhovieť žalovanému.
Žalovaný pritom v rámci predmetného súdneho konania ničím nepreukázal ani len jediné z veľkého
množstva svojich zavádzajúcich tvrdení a počas celého prvostupňového konania stabilne pracoval len
s hypotézami a špekuláciami, ku ktorým sa bohužiaľ priklonil aj prvostupňový súd, ktorého postup
často pripomínal „suplovanie činnosti advokáta žalovaného“. Žalobca na záver vyjadruje presvedčenie,

že odvolací súd bude rozhodovať nestranne, na základe faktov, rešpektujúc platnú a účinnú zákonnú
úpravu i judikatúru ohľadom dokazovania, resp. dôkazného bremena. Ostatné v odvolaní neuvádzané
skutočnosti, resp. ďalšie eventuálne dôvody žalobca má doplniť v eventuálnom doplnení odvolania.
Navrhuje rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vrátiť mu vec na ďalšie konanie, alternatívne rozsudok
súdu prvého stupňa zmeniť a žalobe v celom rozsahu vyhovieť. Uplatňuje si aj náhradu trov konania.

Žalovaný vo vyjadrení k podanému odvolaniu uviedol, že názor žalobcu na posúdenie predloženej
fotokópie zmluvy osvedčenej notárom ako verejnej listiny je nesprávny. Poukazuje na ust. § 3 ods.
4 Notárskeho poriadku i na ust. § 57 ods. 3 Notárskeho poriadku. Podľa jeho názoru listina - zmluva
vykonaním vidimácie zostáva súkromnou listinou a nestáva sa vykonaním vidimácie verejnou listinou.
Posúdenie žalobcom predloženej fotokópie zmluvy o tichom spoločenstve ako súkromnej listiny súdom

prvého stupňa je preto správne a v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky. Poukazuje na
to, že nie je povinnosťou súdu vykonať všetky dôkazy navrhnuté účastníkmi. Súd prvého stupňa v
dôvodoch svojho rozhodnutia odôvodnil, prečo nevykonal dôkaz výsluchom svedka B. L.. Samotný
žalobca v konaní uviedol, že pri údajnom odovzdávaní finančných prostriedkov žalovanému nebola
prítomná žiadna tretia osoba, teda ani pán L.. Rovnako nie je pravdou, ani sám žalobca to nikdy netvrdil,

že L. bol prítomný pri spisovaní alebo podpisovaní spornej zmluvy o tichom spoločenstve. Za takéhoto
stavu svedok L. by nemohol uviesť nič, čo by bolo významné pre rozhodnutie vo veci. Je evidentné, že
žalobca nemajúc žiadne dôkazy, ktoré by mohli spochybniť rozsudok súdu prvého stupňa, sa uchyľuje
k spochybňovaniu výpovedí svedkov. Manželku žalovaného B. A. navrhol vypočuť samotný žalobca.
Preto skutočnosť, že jej výpoveď je v odvolaní spochybňovaná ako zaujatá, považuje za nedostatok

logického uvažovania. Ak odvolateľ poukazuje na čestné prehlásenie pána W., ktoré mal predložiť súdu
prvého stupňa dňa 13.11.2013, uvádza, že malo by ísť o zamestnanca doručovacej spoločnosti UPS,ktorého úlohou je doručovať zásielky. Ak by tento pracovník nahliadal do obsahu zásielky, zrejme by
porušil listové tajomstvo a tajomstvo dopravovaných správ a iných písomností v zmysle čl. 22 Ústavy
SR. Navyše, pán W. nie je znalcom v odbore kriminalistiky, odvetvie grafická diagnostika, aby mohol

posúdiť, či listina, ktorú by prípadne videl, nie je falzifikátom. Dáva do pozornosti aj to, že súd riadne a
správne poučil žalobcu o povinnosti predložiť alebo označiť dôkazy najneskôr do vyhlásenia uznesenia
o skončení dokazovania v zmysle § 120 ods. 4 O.s.p.. Je to uvedené aj v uznesení súdu prvého stupňa
zo dňa 18.11.2011. Žalobca bol zastúpený advokátom, čiže musel rozumieť tomu, čo znamená toto
poučenie. Vo veci bolo vyhlásené uznesenie o skončení dokazovania na pojednávaní dňa 24.10.2013

a pojednávanie vtedy bolo odročené len za účelom vyhlásenia rozhodnutia. Žalobca tak predložil
čestné prehlásenie pána W. až 20 dní po vyhlásení uznesenia o skončení dokazovania. Žalovaný v
konaní opakovane uviedol, že spornú zmluvu vyhotovil žalobca, pričom zmluva, ktorú predložil žalobca
ako dôkaz súdu prvého stupňa, nie je zmluvou, ktorá bola uzatvorená medzi účastníkmi konania v
roku 1996. Preto tvrdenia žalobcu v odvolaní, ktoré sa vzťahujú na údajné spísanie zmluvy o tichom
spoločenstve žalovaným a ktoré žalobca nijakým spôsobom pred súdom prvého stupňa nepreukázal,

považuje žalovaný za ničím nepodložené špekulácie. Skutočnosti uvedené žalobcom v odvolaní sa
vôbecnetýkajúpodstatyprejednávanejveci,t.j.existenciečineexistenciezmluvyotichomspoločenstve,
resp. existencie jej originálu s obsahom takým, ako to tvrdí žalobca. Považuje za nutné uviesť aj to, že
ak sa súd stotožní s názorom účastníka, nejedná sa automaticky o zaujatosť voči druhému účastníkovi
konania, ani o „suplovanie činnosti advokáta žalovaného“. Ak je žalobca presvedčený o zaujatosti súdu

prvého stupňa, resp. sudcov, ktorí viedli konanie na súde prvého stupňa, mal postupovať podľa ust.
§ 15a O.s.p.. Žalobca však žiadnu námietku zaujatosti nepodal, pričom mal na to vzhľadom na dĺžku
konania pred súdom prvého stupňa dostatok času. Aj tvrdenia o zaujatosti súdu prvého stupňa sú podľa
žalovaného ničím nepodložené a nenáležité špekulácie žalobcu. Navrhuje preto odvolanie zamietnuť a
priznať žalovanému náhradu trov konania.

Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) prejednal odvolanie, pričom bol viazaný
rozsahom a dôvodmi odvolania, v zmysle ust. § 212 ods. 1, 3 O.s.p. a bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. napadnutý rozsudok okresného súdu podľa § 219 ods. 1, 2
O.s.p. vo výroku o zamietnutí žaloby potvrdil ako vecne správny. Miesto a čas verejného vyhlásenia
rozhodnutia bolo zverejnené zodpovedajúco ust. § 211 ods. 2, § 156 ods. 3 O.s.p. na úradnej tabuli súdu

a tiež na internetovej stránke súdov.

Podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p., odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak
sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v
odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd sa stotožňuje s dôvodmi rozhodnutia okresného súdu, týkajúcimi sa rozhodnutia vo veci
samej, a na tieto v podrobnostiach odkazuje. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia o
zamietnutí žaloby k najzásadnejším argumentom uvádzaným žalobcom v odvolaní odvolací súd dodáva
nasledovné:

Popreskúmaníveciodvolacísúdkonštatuje,žeokresnýsúdvykonaldokazovanievovecivdostatočnom

rozsahu, vykonané dôkazy správne vyhodnotil podľa § 132 O.s.p. a svoje rozhodnutie náležite a
podrobne odôvodnil podľa § 157 ods. 2 O.s.p..

Z odôvodnenia rozhodnutia okresného súdu vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri
hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. V hodnotení skutkových
zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť. Naopak, okresný súd ich náležitým

spôsobom v celom súhrne posúdil a aj náležite vyhodnotil. Vo svojej argumentácii je okresný súd v
odôvodnení napadnutého rozhodnutia koherentný, jeho rozhodnutie je konzistentné a jeho argumenty
podporujúpríslušnýzáveronedôvodnostinárokovuplatnenýchžalobcom.Rozhodnutieprvostupňového
súdu je presvedčivé, aj závery, ku ktorým prvostupňový súd dospel, sú racionálne a aj spravodlivé.
Obsah predmetného odvolania je v podstate totožný s argumentáciou žalobcu pred súdom prvého

stupňa. Nevybočuje v zásade z obsahu prednesov, vyjadrení, ako aj písomných podaní žalobcu počascelého prvostupňového konania, a preto aj odôvodnenie rozhodnutia vo vzťahu k jeho námietkam je
úplné, aj pokiaľ ide o odvolanie.

V nadväznosti na obsah uplatnených odvolacích dôvodov odvolací súd uvádza nasledovné:

Pojem verejná listina je v našom právnom poriadku upravený v ust. § 134 O.s.p., podľa ktorého, listiny
vydané súdmi Slovenskej republiky alebo inými štátnymi orgánmi v medziach ich právomoci, ako aj
listiny, ktoré sú osobitnými predpismi vyhlásené za verejné, potvrdzujú, že ide o nariadenie alebo
vyhlásenieorgánu,ktorýlistinuvydal,aakniejedokázanýopak,ipravdivosťtoho,čosavnichosvedčuje
alebo potvrdzuje. Ide o pozitívne vymedzenie tohto pojmu. Listiny, ktoré nemajú povahu verejných listín,
sú súkromnými listinami. Aj keď O.s.p. výslovne neustanovuje, že verejné listiny môže oprávnený orgán

vydať presne určeným formálno-právnym postupom, ide o samozrejmú požiadavku, ktorá v prípade
verejných listín vydávaných notárom je upravená v štvrtej časti Notárskeho poriadku a v Kancelárskom
poriadku pre notárov. Notár je pri spisovaní a vydávaní verejných

listín viazaný prísnym formálnym postupom, nedodržanie ktorého má za následok, že výsledok jeho
práce, t.j. listina, nie je verejnou listinou. Verejnými listinami sú pritom iba listiny, ktoré notár vyhotovuje

pri svojej činnosti podľa § 3 ods. 1, 2 Notárskeho poriadku (zák. č. 323/1992 Zb. v znení neskorších
predpisov).

V predmetnej veci listina - zmluva o tichom spoločenstve, od ktorej žalobca odvádza svoj nárok, nebola
spísaná v rámci výkonu notárskej činnosti, t.j. nebola spísaná notárom o obsahu právneho úkonu tak,
akotománamysliust.§3ods.1písm.a/Notárskehoporiadku.Listina,ktorúžalobcanapodporusvojich

tvrdení súdu predložil, mala byť najprv opatrená notárskym osvedčením o jej podpísaní účastníkmi -
žalobcomažalovaným(§58ods.1,2Notárskehoporiadku-legalizácia)anáslednemalabyťosvedčená
správnosť fotokópie s prvopisom uvedenej listiny (§ 57 ods. 1 Notárskeho poriadku - vidimácia).

V zmysle ust. § 57 ods. 2 Notárskeho poriadku, osvedčenie správnosti odpisu či fotokópie listiny vykoná
notár alebo jeho poverený zamestnanec. Osvedčenie správnosti odpisu listiny sa vyznačuje na odpise

vo forme osvedčovacej doložky, ktorá je v súlade s ust. § 3 ods. 4 Notárskeho poriadku verejnou listinou.
Charakter verejnej listiny aj pri aplikácii ust. § 57 či § 58 Notárskeho poriadku majú len legalizačné
doložky či doložky vidimačné. Samotná fotokópia či odpis listiny nie je verejnou listinou. V prípade
vidimácie notár nemôže zasahovať do obsahu listiny, skúmať pravdivosť a správnosť skutočností v nej
obsiahnutých. Notár vykonaním vidimácie neosvedčuje pravdivosť skutočností uvádzaných v listine. Aj

v predmetnej veci preto je relevantným to, že charakter verejnej listiny má len vidimačná doložka, a nie
samotná listina o zmluve o tichom spoločenstve. Odvolací súd preto súhlasí so súdom prvého stupňa,
ak posudzoval fotokópiu zmluvy o tichom spoločenstve aj v súlade s týmto názorom. Na rozdiel od
verejnej listiny, kde dôkazné bremeno spočíva na tom, kto popiera jej správnosť, u súkromnej listiny
postačuje „formálne“ popretie jej správnosti druhým účastníkom, aby nastúpila dôkazná povinnosť a

dôkazné bremeno toho účastníka, ktorý tvrdil skutočnosti, ktoré mali byť preukázané súkromnou listinou.

V predmetnej veci hmotné právo (§ 673 ods. 1, 2 Obch. zák. citované v dôvodoch rozhodnutia súdu
prvéhostupňa)určuje,ktomusíčopreukázaťpreto,abynastalurčitýprávnyúčinok,tedaktomádôkazné
bremeno. Dôkazné bremeno je inštitútom procesného práva, ktoré postihuje toho z účastníkov, v ktorého
záujme je, aby určitá skutočnosť, rozhodná podľa hmotného práva a účastníkom tvrdená, bola v konaní

preukázaná v tom zmysle, aby ju súd uznal za pravdivú. Nároky tichého spoločníka sa môžu odvádzať
len z písomne uzavretej zmluvy o tichom spoločenstve. Ak relevantným spôsobom bola spochybnená
správnosť údajov vo fotokópii takejto zmluvy predloženej žalobcom, dôvodným bolo, aby žalobca súdu
pri takýchto relevantných námietkach predložil originál takejto listiny. V tejto súvislosti aj odvolací súd
zdôrazňuje, že súdom prvého stupňa bolo uložené žalobcovi predložiť prvopis či originál tejto listiny a

napriek tomu, že mu to opakovane bolo dávané na vedomie, žalobca takýto originál listiny nepredložil.
Výsledky hodnotenia dôkazov, ako ich urobil súd prvého stupňa, neumožnili prijať ani záver o pravdivosti
tých skutočností, ktoré žalobca tvrdil. Opakovane a zodpovedajúco aj judikatúre (2Cdo 199/2005 - NS
SR) treba uviesť, že pri súkromnej listine stačí formálne popretie jej správnosti druhým účastníkom, abynastúpila dôkazná povinnosť a dôkazné bremeno toho účastníka, ktorý tvrdil skutočnosti, ktoré mali byť
súkromnou listinou preukázané.

Ani pri vyhodnotení dôkazov výsluchom svedkov B. A. a Ing. W. odvolací súd nezistil také skutočnosti,

ktoré by ovplyvnili záver o tom, že žalobca nepreukázal skutočnosti o uzavretí zmluvy o tichom
spoločenstve s takým obsahom, ktorý by odôvodňoval vyhovenie jeho žalobe. Napokon len samotný
pomer svedka k účastníkovi konania nemusí byť vždy dôsledkom toho, aby vypočúvaný svedok
nevypovedal o veci pravdivo.

Čestné vyhlásenie, na ktoré odkazuje odvolateľ v podanom odvolaní, od B. L. je tiež len všeobecným
tvrdením o akejsi pohľadávke žalobcu vo vzťahu k žalovanému. Neobsahuje však konkrétne skutočnosti,

ktoré by sa týkali obsahu listiny, ktorá by mala byť svojím obsahom zmluvou o tichom spoločenstve.

Tak ako je už uvedené vyššie, odvolací súd nezistil ani z obsahu spisu také skutočnosti, ktoré by svedčili
o jednostrannom, v prospech žalovaného vedenom súdnom konaní, a ani o tom, aby súd v rozpore
s ust. § 132 O.s.p. hodnotil vykonané dôkazy. Odvolateľ namiesto vecnej argumentácie, týkajúcej sa
veci, sa uchyľuje v podanom odvolaní k všeobecným námietkam zaujatosti konajúceho súdu. Obsah

podaného odvolania však nesvedčí o pomere konajúceho sudcu k veci, k účastníkom či k ich zástupcom,
ktorý by mal mať za následok pochybnosti o jeho nezaujatosti. Ani obsah podaného odvolania nesvedčí
formulácii dôvodu, pre ktorý by mal byť sudca súdu prvého stupňa vylúčený, alebo kedy sa účastník
podávajúci námietku zaujatosti o dôvode vylúčenia dozvedel. Za takéhoto stavu odvolací súd majúc na
zreteli aj aplikáciu ust. § 15a ods. 3, 5 O.s.p. nevidel dôvod preto, aby o námietke zaujatosti rozhodoval,

a čo je dôležité, pri absencii dôvodov svedčiacich o vylúčení sudcu súdu prvého stupňa, ktorý vo veci
konal, nevidel dôvod preto, aby rozhodnutie súdu prvého stupňa aj s aplikáciou § 221 ods. 1 písm. g/
O.s.p. zrušoval.

Na rozhodnutie v predmetnej veci nemá vplyv ani čestné prehlásenie, ktoré žalobca od B. W. predložil
súdu prvého stupňa dňa 13.11.2013 (č.l. 395 spisu). Ani obsah tohto čestného prehlásenia nedáva

odpoveď, z akého dôvodu žalobca nepredložil originál zmluvy súdu, ktorý ho o to výslovne žiadal, ale
zasielal tvrdený originál zmluvy žalovanému. Obsah tohto čestného prehlásenia sám osebe nemôže
vyvrátiť obsah tých dôkazov, ktoré boli realizované súdom prvého stupňa v súvislosti práve aj s
doručovaním tohto listu cez označenú doručovaciu spoločnosť.

Už pred súdom prvého stupňa boli realizované dôkazy o doručovaní tohto listu cez označenú

doručovaciu spoločnosť, vrátane oboznámenia čestného prehlásenia osôb, ktoré sa zúčastnili otvárania
tejto zásielky, a žalobca nereagoval na tieto tvrdenia produkovaním dôkazov pred tým, než súd vyhlásil
dokazovanie za skončené.

Obsah podaného odvolania už nesvedčí výhradám voči tým záverom súdu prvého stupňa, ktoré sa
týkali nerealizácie ďalších žalobcom navrhovaných dôkazov, či už daňových priznaní, originálov listín

z Fondu národného majetku SR, či výsluchu svedka O. alebo manželky žalobcu, ba ani výsluchu Ing.
B. M.i svedka W..

Za takéhoto stavu odvolací súd dospel k záveru, že uplatnené odvolacie dôvody neboli spôsobilé
privodiť zmenu či zrušenie napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa

o zamietnutí žaloby. Preto rozhodnutie súdu prvého stupňa vo výroku o zamietnutí žaloby tak, ako je už

uvedené vyššie, postupom podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. potvrdil.

Výrok rozhodnutia súdu prvého stupňa o povinnosti žalobcu nahradiť žalovanému trovy konania
nezodpovedá aplikácii ust. § 151 ods. 3 O.s.p.. Súd prvého stupňa totižto už v tomto rozhodnutí rozhodol
o povinnosti jedného účastníka nahradiť druhému trovy konania. Aplikácia ust. § 151 ods. 3 O.s.p.
umožňuje súdu postup, ktorým sa rozhodne o trovách konania až po právoplatnosti rozhodnutia voveci samej. Keďže v tejto veci nešlo o takýto postup, rozhodnutie súdu prvého stupňa bez vyčíslenia
náhrady trov konania nie je zodpovedajúce označenému ustanoveniu § 151 ods. 3 O.s.p.. Pre vadu v
takomto rozhodovaní o trovách konania odvolaciemu súdu pri postupe podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p.

neostávalo nič iné, len tento výrok rozhodnutia súdu prvého stupňa zrušiť a v rozsahu zrušenia podľa
ods. 2 citovaného ustanovenia vrátiť vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Uvedené rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004
Z.z. v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.