Uznesenie ,
Potvrdzujúce, Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 11. marec 2015

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10CoE/512/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2314209911
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 03. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Čimo
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2314209911.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v exekučnej veci oprávnenej: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Bratislava, Pribinova 25,
zast. splnomocnenkyňou: Advocate, s.r.o., Bratislava, Pribinova 25, proti povinnej: P. K., nar. XX. P.
XXXX, bytom M. U., D. XXX/XX, o 1.817,83 eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu
Okresného súdu Galanta z 9. júla 2014 č. k. 24Er/721/2014-28, Ex 4314/14 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zamietol žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (inak žiadosť z 10. februára 2014 došlú súdu 22. apríla
2014). Toto rozhodnutie právne odôvodnil ust. § 41 ods. 2 písm. d/ a § 44 ods. 2 a 3 E. p. (zákona č.
233/1995 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení, čiže exekučného poriadku); § 45 ZoRK (zákona
č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších zmien a doplnení); § 1 ods. 2 a § 2

písm. a/, b/ a d/ zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch; § 3 ods. 1, § 52, § 53 ods.
1, ods. 4 písm. r/ a ods. 5 a § 54 ods. 1 a 2 O. z. (Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení
neskorších zmien a doplnení) a čl. 2 písm. a/, čl. 3 ods. 1 a 2, čl. 6 ods. 1 a bodu 1 písm. e/ a
q/ prílohy Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách (ďalej len „smernica“) i s odkazmi na závery z niektorých rozhodnutí Súdneho dvora Európskej
únie (ďalej len „SD“) v tzv. spotrebiteľských veciach. Vecne mal za to, že tu bolo treba usúdiť na

neprijateľnosť a neplatnosť zmluvnej podmienky reprezentovanej samostatnou rozhodcovskou zmluvou
(v odôvodnení uznesenia inak označovanou aj za „doložku“ /?/), uzavretou spolu so zmluvou o úvere.
Dojednanie spôsobovalo podľa súdu prvého stupňa značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
strán v neprospech spotrebiteľa, ak smerovalo k vylúčeniu možnosti prejednania veci všeobecným
(rozumej nie rozhodcovským) súdom a takto i k povinnosti spotrebiteľa podrobiť sa rozhodcovskému
konaniu v prípade iniciovania sporu veriteľom (čo inak v praxi býva pravidlom); pričom takto nebola

daná ani právomoc rozhodcovského súdu na prejednanie a rozhodnutie ním sporu účastníkov a ani
rozhodcovský rozsudok nešlo považovať za spôsobilý exekučný titul.

Proti tomuto uzneseniu podala včas odvolanie oprávnená s návrhom na zrušenie uznesenia a vrátenie
veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Namietala nesprávnosťou právneho posúdenia veci, majúc
predovšetkýmzato,žesamostatnározhodcovskázmluvatubolaindividuálnevyjednanáapretonemôže
mať charakter neprijateľnej zmluvnej podmienky a ani z dostupnej judikatúry SD či vnútroštátnych

slovenských súdov vo veciach ochrany spotrebiteľa nemožno vyvodiť oprávnenie exekučného súdu
nahrádzaťpasivituspotrebiteľa(predstavovanúnepodanímžalobyozrušenierozhodcovskéhorozsudku
práve pre popretie platnosti rozhodcovskej zmluvy, resp. neodstúpením od takejto zmluvy). Ani výhrady
súdu prvého stupňa voči rozhodcovskej zmluve potom nie sú podľa nej právne opodstatnenými, ak výber
jednej z alternatív riešenia sporov je na žalobcovi a tým môže byť podľa okolností prípadu i spotrebiteľ.Povinná odvolací návrh nepodala.

Odvolací súd prejednal podľa § 251 ods. 4, § 212 ods. 1 a § 214 ods. 2 O. s. p. (Občianskeho súdneho
poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) v medziach odvolania oprávnenej celú

vec (žiadosti o poverenie) a to bez pojednávania (pretože nešlo o vec samu ani o žiaden zákonom
predpokladanýprípadpotrebyprejednávaniaajtakejtovecinapojednávaníodvolaciehosúdu)adospelk
záveru,ženapadnutéuznesenietrebapovažovaťzasprávneanámietkyvočinemuzostranyoprávnenej
tak logicky za nedôvodné.

Predovšetkým totiž odvolací súd nemal ani v tejto veci dôvod (a to napriek presne opačnému názoru
oprávnenej), pre ktorý by nemal súhlasiť s podstatou argumentácie použitej súdom prvého stupňa na

podporu ním zvoleného postupu a týmto (okresným súdom) pojatej aj do odôvodnenia napadnutého
uznesenia. Práve pre správnosť a i objektívnu argumentačnú presvedčivosť (objektívnu z pohľadu
schopnosti presvedčiť každého s výnimkou niekoho majúceho nespochybniteľný záujem na inom
výsledku konania) takto súdom prvého stupňa predostretých dôvodov by tak zásadne postačovalo i len
konštatovanie správnosti dôvodov súdu prvého stupňa odvolacím súdom s odvolaním sa na ne (prvá

časťust.§219ods.2O.s.p.).Nakoľkotuvšakbolinesúhlasoprávnenejstakýmitodôvodmi(vodvolaní)
a tým vyvolaná potreba vyporiadania sa aj s tzv. odvolacími námietkami (ktorá povinnosť je tu však
napokon prakticky v každej odvolacím súdom prejednávanej veci s výnimkou prípadov len paušálneho
opakovania už v prvom stupni uplatnených dôvodov, o aký tu ale nešlo), odvolací súd považuje za
potrebné doplniť (§ 219 ods. 2 O. s. p. in fine) ešte toto :

Už súdom prvého stupňa správne použité ustanovenie § 44 ods. 2 E. p. (resp. i odsek 3 rovnakého
paragrafu) zakotvuje nielen možnosť, ale tiež povinnosť exekučného súdu zamietnuť žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie v každom prípade nesúladu žiadosti o poverenie, návrhu na vykonanie
exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. Tunajší odvolací súd pritom už viackrát v minulosti
poukázal na to, že práve takáto úprava je prostriedkom ostatnej preventívnej kontroly zákonnosti

v procese exekučného vymáhania splnenia uloženej povinnosti a je to práve ona, ktorej účelom je
zabrániť v donútení niekoho k splneniu ním dobrovoľne ne-(s)plnenej povinnosti tam, kde by práve
opak, čiže obrazné posvätenie exekúcie bol(o) možným len za cenu porušenia práva. V uvedenej
súvislosti samozrejme stále platí i to, že „odobrenie“ exekúcie (teda udelenie poverenia exekútorovi oň
žiadajúcemu), je možným len v prípade nezistenia exekučným súdom rozporu so zákonom u žiadnej z

celkom troch listín (písomností) v súhrne predstavujúcich podklad pre vedenie exekúcie (1. žiadosť o
udelenie poverenia, 2. návrh na vykonanie exekúcie a 3. exekučný titul); pričom naopak pre rozhodnutie
opačnej povahy (rozumej zamietnutie žiadosti o poverenie) postačuje zistenie príslušného nesúladu
už i len u jednej z nich (kde je pritom z pohľadu výsledku konania pred exekučným súdom absolútne
nerozhodné, či ide o žiadosť, návrh alebo titul).

Stále preto treba trvať i na ďalšom už v minulosti ustálenom tunajším súdom a síce, že exekučný súd
nemôže rezignovať na možnosť odopretia vykonania exekúcie na podklade titulu odporujúceho zákonu.
Takto je to i v prípade nevyvolania konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku, kde podstatným
je, že exekučný súd v prípade zaoberania sa splnením podmienok udelenia poverenia neprijíma
žiadne rozhodnutie, ktorým by sa pasoval do pozície opravného súdu a formálne zrušil exekučný

titul predstavovaný rozhodcovským rozsudkom (rozhodnutím iného orgánu než súdu spôsobujúcim,
že konkrétnym problémom sa tzv. všeobecný súd môže - odhliadnuc od možnosti podania žaloby o
zrušenierozhodcovskéhorozsudku-zaoberaťnajskôrvštádiuudeľovaniapovereniaexekútorovi);môže
mu však (tu spomínanému titulu) za určitých okolností odoprieť vykonateľnosť. Hoci v tejto súvislosti
možno akceptovať potenciálnu námietku, že tu z pohľadu dopracovania sa oprávneného k vymoženiu

pohľadávky ide o rozdiel nevýznamný, z pohľadu právom poskytovaných možností ide naopak o rozdiel
zásadný. Prijatie opačného názoru by pritom malo za následok, že súdy by buď nevenovali žiadnu
pozornosť exekučným titulom (ak by tieto nemali oprávnenie skúmať či už vôbec alebo len formálne),
alebo by napriek zisteniu konkrétnych a často závažných vád exekučného titulu mali byť donucované
najskôr k udeľovaniu poverení (a tým aj k legitimizovaniu exekučného vymáhania pohľadávky v každom

prípade) a až následne byť oprávnené uvažovať o zastavení exekúcie. Záujem na takomto výklade
ale zjavne odporuje logike, keďže zákonnosť titulu, ako aj návrhu či žiadosti sú ich atribúty, ktoré tusú (alebo naopak nie sú) už v čase rozhodovania o udelení poverenia a plynutie času na tom obvykle
nie je spôsobilé nič zmeniť - z ktorého dôvodu napokon alternatíva k zamietnutiu žiadosti o poverenie
reprezentovanámožnosťouzastaveniaexekúcieztudiskutovanéhodôvodujeopodstatnenouazároveň

i náležitým procesným nástrojom len tam, kde práve v dôsledku určitého zlyhania v čase rozhodovania
o poverení (v procese udeľovania poverenia) došlo k udeleniu poverenia, hoci sa tak vôbec stať nemalo.

Za správnu však podľa názoru odvolacieho súdu nemožno považovať ani tú interpretáciu ustanovenia §
53 ods. 4 písm. r/ O. z. (resp. tiež príslušných ustanovení rozhodcovskej zmluvy použitej v prejednávanej
veci) predostieranú odvolaním, ktorej účelom bolo presvedčiť, že už poskytnutie možnosti výberu

orgánu majúceho vyriešiť spor vyplývajúci zo zmluvy a takto i spôsobu vyriešenia prípadného sporu
obom zmluvným stranám (s poukazom na možné vystupovanie v prípadnom spore na strane žalobcu
ako dnešnej oprávnenej, tak i dnešného povinného) treba považovať za také zmluvné dojednanie,
ktoré je z pohľadu rešpektovania domácich i európskych štandardov ochrany spotrebiteľa k takémuto
účastníkovi zmluvného vzťahu dostatočne šetrným a preto nemôže byť považované za neprijateľnú
zmluvnú podmienku.

Opodstatnenými boli totiž výhrady súdu prvého stupňa voči rozhodcovskej zmluve založené ako na
úprave z ustanovenia § 53 ods. 1 O. z., ktoré obsahuje definíciu neprijateľnej podmienky vymedzujúcu,
že spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v
právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa; tak i na úprave v odseku 4
rovnakého paragrafu, ktorá sa okrem tam uvedeného výpočtu zmluvných podmienok považovaných

za neprijateľné (a preto i podľa ďalšieho 5 tu oboznamovaného paragrafu za neplatné) vyznačuje tiež
tým, že tam uvedený výpočet je len (tu por. i použitie výrazu „najmä“ v uvodzovacej vete ustanovenia)
demonštratívny (príkladmý bez možnosti nahliadania naň ako na úplný).

Taktoalesamozrejmemuselabyťcelkombeznádejenaúspechobhajobaexekučnéhotituluoprávnenou
založená na tom, že by tu patričnú rovnováhu v právach a povinnostiach, či presnejšie nedostatok

značnej nerovnováhy v neprospech spotrebiteľa malo zabezpečovať dojednanie, ktoré právo výberu
spôsobu riešenia sporu a aj subjektu majúceho prípadný spor účastníkov hmotnoprávneho vzťahu
vyriešiť zveruje žalobcovi (iniciátorovi konania) a to tak, že tento si môže vybrať ako prejednanie (a
rozhodnutie) sporu rozhodcovským, tak i všeobecným súdom.

Je totiž opäť súčasťou konštantnej a relevantnej rozhodovacej praxe súdov (judikatúry) i záver, podľa

ktorého možnosť iniciovania sporu zo spotrebiteľskej zmluvy aj spotrebiteľom treba považovať za skôr
teoretickú (keďže tu spektrum potenciálnych požiadaviek spotrebiteľa nesplnených druhou stranou
zmluvného vzťahu je zjavne veľmi obmedzené, pričom do takéhoto spektra samozrejme nemôže patriť
žaloba o zrušenie rozhodcovského rozsudku predpokladajúca prvotnú voľbu prejednania a takto i
rozhodnutia sporu rozhodcom); predovšetkým ale nevyhnutné je naďalej trvať i na ďalšom (oprávnenej

zaiste známom už z iných skorších vecí za jej účasti prejednaných aj rozhodnutých v minulosti
tunajším odvolacím súdom) a síce, že značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán
v neprospech spotrebiteľa spôsobuje už to, ak spotrebiteľovi jeho zmluvný partner prakticky nanúti
podrobenie sa právomoci rozhodcu v dôsledku výberu (medzi viacerými do úvahy prichádzajúcimi
spôsobmi riešenia sporu) vykonaného takouto silnejšou stranou spotrebiteľského vzťahu (zmluvným

partnerom spotrebiteľa). Túto nerovnováhu nie je spôsobilé eliminovať ustanovenie, ktoré prakticky
rovnocennú možnosť výberu poskytuje spotrebiteľovi, avšak len pre prípad záujmu jeho samotného
viesť spor (teda len v tom prípade, ak sa spotrebiteľ rozhodne sám stať žalobcom a niečo od svojho
zmluvného partnera požadovať).

Práve o takýto súdom prvého stupňa správne kvalifikovaný prípad nanútenia vôle dnešnej oprávnenej

povinnému (spotrebiteľovi) šlo aj v tu posudzovanej veci.

Napokon oprávnená podľa názoru odvolacieho súdu nemohla uspieť ani s obhajobou ňou v minulosti
zvoleného postupu, založenou na samostatnosti rozhodcovskej zmluvy (ktorá by takto mala mať
charakter individuálneho dojednania, nespadajúceho pod súdnu kontrolu zmluvných podmienok vspotrebiteľských zmluvách). Individuálnosť vyjednania totiž nie je závislou od fyzického oddelenia
časti dojednaní od iných (tým, že niektoré z nich alebo aj len jedno celkom konkrétne dojednanie
bude zanesené do samostatnej zmluvy), ale v preukázanej možnosti spotrebiteľa ovplyvniť znenie

formulárovej zmluvy, predkladanej mu dodávateľom, či prinajmenšom takúto zmluvu odmietnuť bez
rizika následku v podobe neuzavretia s ním ďalšej rovnako dodávateľom pripravenej formulárovej
zmluvy (tu úverovej), na ktorej uzavretí spotrebiteľ naopak záujem má. Ani v prejednávanej veci pritom
nešlo o prípad žiadnej odchýlky od zásady, podľa ktorej vyjednávacie možnosti spotrebiteľa vo vyššie
naznačenom smere je povinný preukazovať ten, kto hodlá samostatnú rozhodcovskú zmluvu udržať pri

živote, teda dodávateľ a zároveň tu z ničoho nešlo dovodiť, žeby sa oprávnenej takéto dôkazné bremeno
podarilo uniesť. Už pokúsiť sa o to bolo obtiažne, ak odvolaciemu súdu je známa ani tu nevyvrátená prax
oprávnenej spočívajúca v uzavieraní oboch zmlúv ten istý deň s podpisom zmlúv zo strany oprávnenej
až po povinnom, čím si oprávnená zjavne nechávala otvorené i obrazné zadné dvierka (tu rozumej
podržanie si ňou možnosti na prípadnú neochotu povinného uzavrieť rozhodcovskú zmluvu reagovať
neuzavretím ani zmluvy úverovej) a už takto dodávateľom vytvorený stav časovej tiesne spotrebiteľa

pri rozhodovaní sa s evidentnou viazanosťou oboch zmlúv (pri nepreukázaní opaku) treba považovať
za neakceptovateľný. Na práve opísanom nazeraní nemôže absolútne nič zmeniť ani formulárovou
rozhodcovskou zmluvou oprávnenej predpokladaná možnosť odstúpenia spotrebiteľa od nej, ak táto je
podmienená urobením tak v relatívne krátkej 14-dňovej lehote a písomnou formou odstúpenia, teda s
požiadavkami na nepochybne podstatne vyššiu mieru vloženia sa spotrebiteľa do problému, než akú u

priemerného spotrebiteľa (nevenujúceho spravidla množstvu mu podsúvaných a málokedy zrozumiteľne
vysvetlených dojednaní potrebnú či často ani žiadnu pozornosť) možno očakávať.

Pri riadení sa všetkými už opísanými úvahami preto odvolací súd nemohol dospieť k inému záveru,
než k tomu, ku ktorému už dospel pred ním súd prvého stupňa, čiže k záveru o potrebe vyhodnotenia
rozhodcovskej zmluvy tvoriacej podklad pre vydanie rozhodcovského rozsudku (slúžiaceho tu za

exekučný titul) za neprijateľnú zmluvnú podmienku.

Logickým dôsledkom toho bol i ďalší správny záver okresného súdu o tom, že neplatná rozhodcovská
zmluva nemohla založiť ani právomoc rozhodcovského súdu (tu rozhodcu JUDr. Miroslava Ráca,
konajúceho za Stály rozhodcovský súd zriadený Slovenskou rozhodcovskou, a.s., Bratislava,
Karloveské rameno 8) na prejednanie veci a ani na vydanie rozhodnutia, ktoré by následne mohlo

požívať tiež náležitú ochranu v procese exekučného vymáhania ním priznanej pohľadávky (čiže stať sa
spôsobilým podkladom exekúcie alebo tiež exekučným titulom).

Odvolací súd preto podľa § 251 ods. 4 a § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. napadnuté uznesenie súdu prvého
stupňa ako vecne správne potvrdil.

O trovách odvolacieho konania (obdobne ako ani súd prvého stupňa o trovách konania pred ním)

nerozhodoval, keď tu zamietnutie žiadosti exekútora o poverenie nie je konečným rozhodnutím, ale len
podkladom pre následné zastavenie exekúcie (§ 44 ods. 3 veta prvá E. p.) s povinnosťou vyporiadania
sa s otázkou trov až v takomto (ďalšom) rozhodnutí (§ 57 ods. 2, § 58 ods. 6 a § 203 E. p. per analogiam).
Práve absencia rozhodnutia o trovách konania v rozhodnutí súdu prvého stupňa je potom aj dôvodom,
pre ktorý je súd prvého stupňa povolaný rozhodnúť aj o trovách odvolacieho konania skončeného týmto

uznesením (§ 224 ods. 4 O. s. p. per analogiam).

K prijatiu tohto uznesenia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta
zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.