Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 26. február 2015

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 12CoE/113/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6907214378
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 02. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Danica Kočičková
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2015:6907214378.1

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, vo veci exekúcie oprávneného POHOTOVOSŤ, s.
r. o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného Advokátskou
kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o. so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421,
za ktorú koná advokát a konateľ doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., proti povinnej W. R., nar. XX.
XX. XXXX, bytom R. XXXX/X, XXX XX B., vedenej súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým,

so sídlom Exekútorského úradu Záhradnícka 60, 821 08 Bratislava, pod sp. zn. EX 4041/2007, o
vymoženie pohľadávky oprávneného vo výške 641,31 Eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného
proti uzneseniu Okresného súdu Revúca, č. k. 4Er/3409/2008 - 29 zo dňa 06. 08. 2013, takto

r o z h o d o l :

Návrhy oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a.

Uznesenie okresného súdu vo výrokoch o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a o zastavení exekúcie
(prvý a druhý výrok) p o t v r d z u j e .

O odvolaní proti výroku o trovách exekúcie (tretí výrok) rozhodne okresný súd.

o d ô v o d n e n i e :

Odvolaním napadnutým uznesením (ktoré vydal vyšší súdny úradník) okresný súd vyhlásil exekúciu
vykonávanú súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým za neprípustnú (prvý výrok) a zastavil ju
(druhý výrok) v zmysle ustanovenia § 57 ods. 1 písm. g/ zákona č. 233/1995 Z.
z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) v spojení s § 52 a nasl. zákona

č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“). O trovách exekúcie rozhodol tak, že oprávnený
je povinný nahradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie vo výške 15,94 Eur v lehote do 3 dní od
právoplatnosti uznesenia. Z odôvodnenia uznesenia vyplýva, že exekučné
konanie je vedené na základe exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského
súdu zriadeného Slovenskou rozhodcovskou, a. s, ktorý bol vydaný na základe Zmluvy o úvere
uzavretej medzi oprávneným a povinnou. Súd tento zmluvný vzťah posúdil podľa § 52 OZ ako vzťah

spotrebiteľský, nakoľko zmluvu oprávnený uzatváral v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti a
povinná mala postavenie spotrebiteľa (fyzická osoba nekonajúca v rámci predmetu svojej obchodnej
alebo podnikateľskej činnosti). Ďalej exekučný súd konštatoval, že rozhodcovská doložka tak, ako
je uvedená vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru je neplaná a predstavuje neprijateľnú
podmienku. Exekučný titul bol vydaný na základe neplatného ustanovenia zmluvy, a teda bol vydaný
v rozpore so zákonom.

Proti uzneseniu podal oprávnený v zákonom stanovenej lehote odvolanie, v ktorom uviedol, že
podáva odvolanie proti rozhodnutiu prvostupňového súdu v celosti. Uviedol, že okresnému súd muodňal možnosť konať pred súdom, pretože neumožnil účastníkom exekučného konania (osobitne
oprávnenému) viesť kontradiktórne konanie. Pokiaľ by exekučný súd založil svoje rozhodnutie na
aplikácii smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách,

musela byť táto aplikácia založená na správnej interpretácii, ktorá neodporuje interpretácii uskutočnenej
Súdnym dvorom Európskej únie. Poukázal aj na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II
ÚS140/2010týkajúcisavýkladukomunitárnehopráva, narozsudokSúdnehodvoraEÚsp.zn.C-472/11
zo dňa 21.02.2013 a v súvislosti s ním na to, že uplatnenie Smernice 93/13/ES sa musí uskutočňovať
prostredníctvom „spravodlivého“ konania, čo znamená dôsledné uplatňovanie záruky kontradiktórnosti

tak v základnom, ako aj v exekučnom konaní, všetko v zmysle článku 47 Charty základných práv
Európskej únie.

V danom prípade nastalo podľa názoru oprávneného činnosťou súdu ústavne neakceptovateľné
porušenie práv, nakoľko oprávnený nemal možnosť vyjadriť sa k neprijateľnej podmienke. Exekučný
súd si ďalej nesplnil povinnosť obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie vo veci výkladu čl. 3 ods. 1
Smernice 93/13/ES, pretože výklad a správna aplikácia článku 3 ods. 1 Smernice 93/13/ES musia byť

úplne zjavné, čo vyžaduje zohľadniť okrem jazykových verzií textu, používania terminológie a právnych
pojmov komunitárnehopráva,vziaťnazreteľodlišnostiinterpretáciekomunitárnehopráva aj
ubezpečiť sa, že výklad vnútroštátneho súdu je rovnako zjavný ostatným súdom členských štátov. V
tejto súvislosti poukázal na argumentáciu uvedenú v judikatúre súdov členských štátov Európskej únie.
Z uvedených rozhodnutí je možné podľa názoru oprávneného vyvodiť záver, že súdy týchto členských

krajín Európskej únie pristupujú k výkladu článku 3 ods. 1 Smernice 93/13/ES zásadne odlišne ako
pristupuje k tejto problematike exekučný súd.

Oprávnený ďalej v rámci odvolania navrhol, aby bolo konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c) Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p.“) prerušené a aby boli Súdnemu dvoru Európskej únie predložené
prejudiciálne otázky:

Má sa ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS vykladať tak, že za každých
okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky
prostredníctvom rozhodcovských súdov?

V prípade zápornej odpovedi Súdneho dvora na prvú otázku, oprávnený navrhol predložiť Súdnemu
dvoru Európskej únie prejudiciálnu otázku, či je možné ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice

vykladať tak, že mu neodporuje ustanovenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že „všetky
spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred
stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu
možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana
podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky,

ak žalujúca, eventuálne ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje
sa táto skutočnosť rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred
podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou
doložkou v súlade vnútroštátnymi predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského
súdu“?

Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré
aplikujúcvnútroštátneprocesnéaajhmotnéustanoveniasodkazomnasmernicu,zabránivymožiteľnosť
reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Oprávnený ešte uviedol, že ak už exekučný súd vydal poverenie exekútorovi, nie je možné, aby v
následných procesných fázach exekúcie posudzoval neplatnosť rozhodcovskej zmluvy (doložky) a na

takéto posúdenie viazal jej zastavenie. Zastavenie exekúcie z takéhoto dôvodu je nezákonné. Poukázal
ďalej na to, že vnútroštátny súd musí informovať spotrebiteľa a požiadať ho o uplatnenie neprijateľnosti
- ide totiž o všeobecné kritérium výkladu neprijateľnej podmienky určené súdnym dvorom Európskej
únie, je to súčasť jeho koncepcie neprijateľných podmienok.Všeobecný súd sa postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného
titulu metódou, ktorá mu v rámci zverenej právomoci neprináleží. Podľa jeho názoru exekučný súd
nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o

veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa,
teda vmanévrovanie veriteľa do situácie, ako by bol exekučný titul zrušený. Zdôraznil, že k takémuto
revíznemu postupu došlo v situácií, keď exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom
s výsledkom absolútnej nerozpornosti v zmysle ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Uviedol, že z
hľadiska princípu právnej istoty, ktorý musí dotvárať stav ústavnosti v právnom štáte, nemôže ten istý

štátnyorgán-všeobecnýsúddotváraťsvojerozhodovacieoprávneniasmerujúcekzamedzeniuúčinkom
rozhodcovskéhorozsudkunaprávnepostaveniežalovaného(povinného)tam,kdeneexistujú,atopreto,
že z vôle zákonodarcu existujú na inom mieste a v inom čase, a to tam, kde ich platné
právo zaraďuje. Extenzívna interpretácia ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku tak, ako ju v danej veci
uskutočnil exekučný súd, je v priamom rozpore s ústavným právom žalobcu (oprávneného) na súdnu
ochranu. Poukázal aj na rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. I.

ÚS 331/09 a I. ÚS 212/06, z odôvodnenia ktorých vyplýva, že v prípade dvojakého výkladu právneho
predpisu je povinnosťou všeobecného súdu vykladať právny predpis spôsobom ústavne konformným.
Podľa jeho názoru ustanovenie § 41 zákona č. 244/2002 Z. z. zákona o rozhodcovskom konaní v
znení neskorších predpisov (ďalej aj „ZRK“) pri stanovení lehoty, v ktorej účastník konania môže podať
žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku, sleduje účel - zabezpečiť právnu istotu v tom smere, aby

sa po uplynutí tejto lehoty nezasahovalo do nadobudnutých práv a uložených povinností rozhodnutia
rozhodcovských súdov. Potom je neopodstatnené, aby exekučný súd mohol kedykoľvek bez časového
obmedzenia vstupovať do právnych vzťahov založených rozhodcovským rozsudkom. Všeobecný súd
nebol povinný zaoberať sa skúmaním, či príslušné deklaratórne rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo
vydané v súlade s platnými predpismi. Naviac žalovanému nič nebránilo, aby využil možnosť podať

žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku príslušnému všeobecnému súdu. Oprávnený tiež uviedol,
že exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom, a to
ani v prípade pasívneho správania účastníka v konaní, v ktorom bol exekučný titul vydaný. Exekučný
súd nemôže ani naprávať prípadné chyby a nedostatky exekučného titulu.

Ďalej oprávnený uviedol, že ak sa všeobecný súd nestotožní s ústavne súladnou interpretáciou

ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, ktorá je obsiahnutá v jeho argumentácii, žiada, aby
všeobecný súd postupom podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O. s. p. prerušil konanie a podal Ústavnému
súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného
poriadku s článkom 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky, a to pre rozpor s princípom právnej
istoty a princípom právnej dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok.

Exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu exekučného konania o výkone rozhodnutia rozhodcovského
súdu alebo exekučného konania realizovaného na podklade takéhoto rozhodnutia len na návrh
účastníka konania (§45 ods. 1 ZRK). Aj v takomto prípade je však exekučný súd pri revízii rozsudku
rozhodcovského súdu limitovaný ústavne konformnou teleologickou interpretáciou ustanovenia § 40 a
nasl. ZRK, ktorá mu umožňuje nájsť hranice jeho právomoci a odlíšiť sa tak od právomoci všeobecného

súdu konajúceho o zrušení rozsudku rozhodcovského súdu.

Exekučný súd ďalej podľa názoru oprávneného porušil princíp legality, tak aj zásadu začatia konania
na návrh (v danom prípade neexistovalo zákonom stanovené oprávnenie adresované súdu začať
konanie z úradnej povinnosti), rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý súdny
proces a dvojinštančnosť súdneho konania. Poukazuje ďalej na to, že zákaz diskriminácie je nutné

aplikovať na výkon a ochranu práva na súdnu ochranu, práva na spravodlivý súdny
proces, práva vlastniť majetok ako aj na výkon a ochranu práva na pokojné užívanie
majetku. Odlišné zaobchádzanie s oprávneným v exekučnom konaní nemožno ospravedlniť jeho
iným postavením (postavením oprávneného - obchodnej spoločnosti podnikajúcej v oblasti poskytovania
krátkodobých úverov), pretože takýto dôvod je priamo Ústavou Slovenskej republiky špecifikovaný ako

dôvod zakázaného odlišného zaobchádzania.Exekučný súd neaplikoval na zistený skutkový stav relevantnú právnu normu, ktorou bolo ustanovenie §
40 a 43 ZRK a aplikované právne normy - ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku - interpretoval
ústavnenesúladným spôsobom.Exekučnýsúdtedavydalrozhodnutiebezaplikácie relevantnejprávnej

normy, bez vykonania ústavne súladnej interpretácie aplikovaných právnych noriem a bez vykonania
dokazovania, čím porušil právo oprávneného na súdnu ochranu.

Súd prvého stupňa porušil svojim rozhodnutím, vydaným bez zreteľa na zákonné pravidlo obsiahnuté
v § 58 ods. 2 Exekučného poriadku, t.j. rozhodnutím, ktoré v konečnom dôsledku vyvolalo účinok
zastaveného exekučného konania a založilo prekážku veci rozhodnutej, bez možnosti ústneho

prejednania, právo sťažovateľa na súdnu ochranu, ako aj jeho právo na spravodlivý súdny
proces, t.j. odňalo účastníkovi konania možnosť konať pred súdom, a preto je nutné, aby odvolací súd
predmetné rozhodnutie s poukazom na porušenie základných práv a procesných zásad
zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na opätovné prejednanie.

Poukázal ďalej na to, že exekučný súd nenariadil vo veci pojednávanie s poukazom na § 58
ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom od 01.01.2013.

Oprávnený namietal aj to, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia (§ 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p.). Poukázal na ustanovenie § 45 ZoRK a uviedol, že ak
by zákonodarca chcel umožniť prieskum rozhodcovského rozhodnutia, medzi taxatívne uvedenými
dôvodmi stanovenými v ust. § 45 ZRK, uviedol by aj ďalšie. Exekučný súd si však podľa ľubovôle okruh
prieskumu exekučného titulu svojvoľne rozšíril aj na otázky, ktoré nebol oprávnený

riešiť. Ohľadne neplatnosti rozhodcovskej doložky uviedol, že exekučný súd bol oprávnený skúmať len
to, či plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi. Podľa jeho názoru
rozhodcovská doložka je platná, nevyžadujúca, aby spotrebiteľ spory s dodávateľom riešil výlučne v
rozhodcovskom konaní. Účastníkom zmluvy je daná možnosť voľby, či sa obrátia na rozhodcovský súd
alebo na všeobecný. Nejde pritom o fiktívnu možnosť voľby, ale o reálnu a skutočnú možnosť

voľby rozhodujúceho orgánu. Nie je ani možné stotožniť sa s názorom, že pre spotrebiteľa je konanie
rozhodcovského súdu nevýhodné resp., že by samo o sebe spôsobovalo akúkoľvek nerovnováhu v
právach a povinnostiach zmluvných strán. Oprávnený nesúhlasil ani s právnym posúdením predmetnej
zmluvy ako zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch. Oprávnený
poskytuje svojim klientom peňažné prostriedky síce dočasne, avšak na základe zmluvy o úvere v

zmysle ust. § 497 Obchodného zákonníka. Pokiaľ sa právny režim uzavretej zmluvy o úvere spravoval
ustanoveniami Obchodného zákonníka, tento nevyžaduje, aby v zmluve o úvere bola ako podstatná
náležitosť dohodnutá o.i. aj ročná percentuálna miera nákladov. Oprávnený poukazuje na to, že
poskytuje klientom peňažné prostriedky síce dočasne, avšak nie formou odloženej platby, ale vo forme
splátok, pričom klient má možnosť zvoliť si podmienky poskytovania úveru. Pokiaľ ide o tvrdenie o

neprimerane vysokých úrokoch z omeškania, oprávnený uviedol, že povinný podpísaním zmluvy o úvere
vyjadril svoj súhlas so zmluvnými podmienkami, t. j. aj s úrokom z omeškania vo výške
0,25% za každý deň omeškania, dohodnutým v bode 6 Všeobecných podmienok poskytovania úveru,
ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere. Podľa názoru oprávneného dohodnutá výška úroku
z omeškania 0,25% denne nie je neprimeraná a nie je v rozpore so zásadami poctivého obchodného

styku, keďže oprávnený poskytuje úvery z vlastných zdrojov, nevyžaduje zabezpečenie pri poskytovaní
úveru a nesie tak obchodné riziko. Zdôrazňuje, že tento úrok má sankčný charakter a dlžníkovi sa účtuje
len v prípade, ak poruší zmluvné podmienky. Oprávnený ďalej poukázal na skutočnosť, že ani zo
zákona, ani z iných prepisov nie je možné odvodiť pre obchodné záväzkové vzťahy obmedzenie výšky
úrokovej sadzby, ktorú si môžu zmluvné strany dohodnúť. Keďže oprávnený má v rámci predmetu svojej

podnikateľskej činnosti aj poskytovanie úverov z vlastných zdrojov, je tohto názoru, že v zmysle § 499
Obchodného zákonníka si mohol s povinným dojednať aj odplatu za poskytnutie úveru. Povinný sa v
bode 4 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru ďalej zaviazal uhradiť aj poplatok za každú zaslanú
upomienku vo výške 1,99 Eur ako paušálnu náhradu nákladov a administratívy s tým spojenej.

Vzhľadom na tieto odvolacie námietky oprávnený žiadal napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušiť

a vec vrátiť prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.Vyjadrenie oprávnenej k odvolaniu podané nebolo.

Rozhodnutie okresného súdu bolo vydané vyšším súdnym úradníkom. Zákonný sudca uviedol, že
odvolaniu nemieni vyhovieť a podľa ust. § 374 ods. 4, druhej vety O. s. p. vec predložil na rozhodnutie

odvolaciemu súdu.

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.), preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O. s. p. bez
nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. a uznesenie okresného súdu podľa § 219 ods. 1
O. s. p. v prvom a druhom výroku ako vecne správne potvrdil.

Pokiaľ oprávnený navrhol exekučné konanie prerušiť podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b / a c/ O. s. p.
odvolací súd uvádza:

Vzťah Exekučného poriadku a Občianskeho súdneho poriadku je vzťahom špeciálneho právneho
predpisu k predpisu všeobecnému. Otázky upravené v Exekučnom poriadku nemožno posudzovať
podľa ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (§ 251 ods. 4 O. s. p.). Exekučný poriadok
vylučuje použitie ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, ktoré umožňujú súdu za určitých okolností
konanie prerušiť. Exekučné konanie je možné prerušiť, iba ak to výslovne ustanovuje právny predpis

(napr. Zákon o konkurze a vyrovnaní). Dôvodom je tá skutočnosť, že účel, ktorý sa v základnom konaní
sleduje prerušením konania je možné v exekučnom konaní dosiahnuť odkladom exekúcie podľa §
56 Exekučného poriadku. Takýto právny názor je obsiahnutý aj v náleze Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp. zn. I.ÚS 218/2013-26 zo dňa 10.07.2013.

Odvolací súd navyše uvádza, že podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O. s. p. rozhodnutie o predložení návrhu

na zaujatie stanoviska Ústavnému súdu Slovenskej republiky o tom, či všeobecne záväzný právny
predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, nie sú účastníci konania, ale len (predkladajúci)
súd, ktorý dospel k názoru, že takéto stanovisko Ústavného súdu Slovenskej republiky je v predmetnej
veci potrebné. V predmetnom prípade nedospel k záveru o rozpore predmetného ustanovenia s
ÚstavouSlovenskejrepublikyprvostupňovýsúd,keďžekonanienaÚstavnomsúdeSlovenskejrepubliky

neinicioval, a k takémuto záveru nedospel ani odvolací súd. Otázkou, či súd rozhodujúci v rámci
exekučného konania mal právomoc skúmať relevantnosť exekučného titulu a teda aj výkladom § 44 ods.
2 Exekučného poriadku, sa odvolací súd zaoberá v ďalších častiach tohto rozhodnutia (aj s poukazom
na súvisiace rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky).

K návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 psím. c/ O. s. p. odvolací súd uvádza, že úlohou

Súdneho dvora Európskej únie v rámci prejudiciálneho konania v zmysle čl. 267 Zmluvy o fungovaní
Európskej únie (ďalej „ZFEÚ“) je poskytnúť výklad práva Únie (výkladu zmlúv; platnosti a výkladu aktov
inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie) a nie uplatňovať právo na skutkový stav v konaní
vo veci samej, čo je úlohou vnútroštátneho súdu. Súdnemu dvoru neprislúcha rozhodovať o skutkových
otázkach prejednávaných v konaní o veci samej, ani rozhodovať o rozdielnych názoroch na výklad alebo

uplatňovanie vnútroštátnych predpisov.

Z ustálenej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie vyplýva, že rozhodnutie o predložení prejudiciálnej
otázky je vecou výlučnej kompetencii vnútroštátneho súdu po zistení, že pre vydanie
jeho rozhodnutia je potrebné rozhodnúť o výklade práva Únie. Odvolací súd uvádza, že tak ako pri
navrhovanom prerušení konania podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O. s. p., aj v tomto prípade „pánom“

rozhodnutia o predložení prejudiciálnej otázky nie sú účastníci konania, ale len (predkladajúci) súd, ktorý
dospel k názoru, že pre kvalifikované s právom Únie konformné rozhodnutie potrebuje
interpretačnú pomoc Súdneho dvora Európskej únie. Aj v prípade, ak ide o rozhodnutie, proti ktorému nie
je prípustný opravný prostriedok, Súdny dvor Európskej únie definoval, kedy súd nie je povinný položiť
prejudiciálnu otázku (v týchto súvislostiach odvolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Súdneho dvora zo

dňa 06. 10. 1982 vo veci CILFIT C-283/81). Táto situácia nastane v prípade, ak predložená otázka je
irelevantná, vecne zhodná s otázkou, o ktorej sa už rozhodlo v prejudiciálnom konaní(teória act éclairé) a v prípade, ak je správne uplatňovanie práva Únie také jednoznačné, že nepripúšťa
nijaké rozumné pochybnosti (teória acte clair). Odvolací súd nepovažuje v danom prípade oprávneným
predložené prejudiciálne otázky za právne relevantné vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, preto nie je

daný dôvod na ich predloženie Súdnemu dvoru EÚ.

Okresný súd odvolaním napadnutým rozhodnutím exekúciu zastavil z dôvodu, že predmetný
rozhodcovský rozsudok nie je vykonateľný exekučný titul. Bol vydaný rozhodcovským súdom na
základe neplatného ustanovenia zmluvy - neplatnej rozhodcovskej doložky. Okresný súd rozhodcovskú
doložku v spotrebiteľskej zmluve posúdil ako neprijateľnú zmluvnú podmienku aplikujúc na zistený

skutkový stav vnútroštátnu právnu úpravu dotýkajúcu sa ochrany spotrebiteľa pred neprijateľnými
zmluvnými podmienkami. Zásadné je, že v prípade, ak konajúci súd dospeje k záveru, že zmluvná
podmienka obsiahnutá v spotrebiteľskej zmluve nebola so spotrebiteľom dohodnutá individuálne a
zároveň spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán vzniknutých
na základe zmluvy na strane spotrebiteľa, treba ju považovať za neprijateľnú, a to bez ohľadu na to, či
sa nachádza medzi výpočtom neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutých v prílohe k smernici,

resp. v exemplifikatívnom výpočte neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutých v § 53 ods. 4 OZ.

Treba zdôrazniť, že z pohľadu opodstatnenosti požiadavky na prerušenie konania a predloženie veci
Súdnemu dvoru Európskej únie za účelom výkladu smernice malo význam len to, že súd prvého stupňa
v prejednávanej veci neaplikoval pri posudzovaní (ne)prijateľnosti zmluvnej podmienky predstavovanej
rozhodcovskou doložkou priamo smernicu, ale na smernicu len odkázal s tým, že zmyslom a cieľom

smernice je poskytnúť spotrebiteľom v Slovenskej republike ako v členskom štáte Európskej únie,
minimálne taký štandard ochrany, ako stanovuje predmetná smernica.

Naviac odvolací súd uvádza, že výklad a aplikácia úniového práva (ohľadom aplikácie Smernice Rady č.
93/13/EHS z 5. 4. 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách) je natoľko zrejmá, že nie
je potrebné predložiť prejudiciálne otázky na Súdny dvor Európskej únie v súlade s doktrínou acte clair.

Vzhľadom k uvedenému odvolací súd odvolateľom podaný návrhy na prerušenie konania z dôvodov
podľa ustanovenia § 109 ods. 1 písm. b/ a c/ O. s. p. zamietol.

Z obsahu spisu krajský súd zistil, že súdny exekútor žiadosťou o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie zo dňa 08. 10. 2007, doručenou okresnému súdu dňa 16. 10. 2007, požiadal exekučný súd o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v prospech oprávneného POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom

Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, proti povinnej W. R., nar. XX. XX. XXXX., bytom
R. XXXX/X, B., na podklade exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok
vydaný Stálym rozhodcovským súdom zriadeným zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s., zo dňa
18. 06. 2007 sp. zn. SR 3928/07 (č.l. 4-5 spisu). Z exekučného titulu je zrejmé, že rozhodcovský súd
vyhovel nároku oprávneného, ktorý si uplatnil na základe zmluvy o úvere č. zo dňa 02. 11. 2006 uzavretej

medzioprávnenýmapovinnou(č.l.14-15spisu)ažalovanej(povinnej)uložilpovinnosťzaplatiťžalobcovi
(oprávnenému) sumu 840,47 Eur (25.320,-Sk) spolu s 0,25% úrokom z omeškania denne zo sumy
832,50 Eur (25.080,-Sk) od 10. 03. 2007 do zaplatenia a nahradiť trovy konania v sume 222,10 Eur
(6.691,-Sk), všetko v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. V texte úverovej
zmluvy sú oprávneným vopred predtlačené viaceré prehlásenia žiadateľa o úver mimo iného o tom,

že sa oboznámil a súhlasí s obsahom tejto zmluvy o úvere a súhlasí so Všeobecnými podmienkami
poskytnutia úveru, ktoré sú na zadnej časti tejto zmluvy, nemá k nim žiadne výhrady a zaväzuje sa
ich dodržiavať. Text rozhodcovskej doložky sa nachádza v pripojených Všeobecných podmienkach
poskytnutia úveru, v ktorých v bode 17 sa zmluvné strany „dohodli“ na spôsobe riešenia sporov v
rozhodcovskej doložke tak, že všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov o ich platnosť,

výklad alebo zrušenie, budú riešené: a/ pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou
Slovenská rozhodcovská a. s., ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde;
rozhodcovské konanie bude vedené podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, a to jedným
rozhodcom ustanoveným podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, b/ pred príslušným súdom
Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa príslušného právneho

predpisu (zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok). Zmluvné strany sa dohodli, že pokiaľktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu o rozhodnutie akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne zo zmluvy
o úvere, vrátane sporu o jej platnosť, výklad alebo zrušenie na všeobecnom súde,
považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku tejto rozhodcovskej doložky; ustanovenie tejto

vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd
vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu
založená právomoc rozhodcovského súdu. Všeobecné podmienky poskytnutia úveru nie sú verifikované
podpisom povinnej (č.l. 15 spisu).

Právne posúdenie daného zmluvného vzťahu a tým aj odôvodnenie napadnutého uznesenia, pokiaľ súd

pri rozhodnutí vychádzal z premisy, že predmetnú zmluvu uzavretú medzi oprávneným a povinnou treba
klasifikovať ako zmluvu spotrebiteľskú a následne aj skúmal, či zmluva neobsahuje neprijateľné
podmienky, považuje odvolací súd za vecné správne.

Pokiaľ odvolateľ namietal nepreskúmateľnosť rozhodcovského rozsudku, odvolací súd zdôrazňuje
vzhľadom na oprávneným predložený exekučný titul - rozhodcovský rozsudok, že súd je nielen v štádiu
exekučného konania, v ktorom posudzuje splnenie zákonom stanovených procesných predpokladov,

za ktorých súd poverí exekútora vykonaním exekúcie, ale počas celého konanie oprávnený a zároveň
povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe platne uzavretej rozhodcovskej
zmluvy (doložky). Súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných
predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie sa
exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či rozhodnutie, ktoré má predstavovať exekučný titul, uvedené

v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či z hľadísk
zakotvených v príslušných právnych predpisov ide o rozhodnutie vykonateľné tak po stránke formálnej,
ako aj materiálnej (vyslovené stanovisko je plne v súlade s názorom vysloveným v rozhodnutiach
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, konkrétne uznesenie v konaní sp. zn. 3 Cdo
146/2011 zo dňa 13. 10. 2011, sp. zn. 3 Cdo 122/2011 zo dňa 09. 02. 2012). Či ide o

rozhodnutie formálne vykonateľné sa posudzuje z pohľadu právneho predpisu upravujúceho konanie,
v ktorom bolo vydané. Z aspektu obsahových náležitostí rozhodnutia, t.j. určitosť, zrozumiteľnosť a
presnosť označenia subjektov práv a povinností, vyjadrenia uloženej povinnosti, ktorá sa má nútene
vykonať sa skúma materiálna vykonateľnosť rozhodnutia. Súd môže zároveň v tomto rozsahu skúmať
exekučný titul počas celého exekučného konania, t.j. v každom štádiu konania na návrh účastníka

konania alebo aj bez návrhu, a v prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky materiálnej
alebo formálnej vykonateľnosti exekučného titulu, môže exekúciu aj bez návrhu zastaviť. Záver o
oprávnení okresného súdu preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom v ktoromkoľvek štádiu
exekučného konania a nielen pred vydaním poverenia plne korešponduje so zámerom zákonodarcu
vyjadreným aj v iných ustanoveniach Exekučného poriadku a nielen v § 44 ods. 2.

Otázkou, či súd rozhodujúci v rámci exekučného konania mal právomoc skúmať prípustnosť exekúcie
z hľadiska relevantnosti exekučného titulu sa zaoberal už aj Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorý
v odôvodnení uznesenia sp. zn. I. ÚS 456-/2011-19 zo 23. 11. 2011 uviedol, že „okresný
súd je nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu
už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie,

a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné
konanie zastaviť“. Ústavný súd v nadväznosti na uvedené poukázal v tomto rozhodnutí aj na ustálenú
judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý v rozhodnutí sp. zn. 3 Cdo/164/1996 z 27. 1.
1997 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia
môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak

bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí
byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená“.

Preto oprávneným namietaná skutočnosť, že účastník rozhodcovského konania, ktorý v exekučnom
konaní vystupuje v procesnom postavení povinného, v rozhodcovskom konaní nenamietal neexistenciu
rozhodcovskej zmluvy a nevyužil možnosť domáhať sa zrušenia rozhodcovského rozsudku žalobou

podanou na príslušnom súde, je irelevantná. Uvedený postup exekučného súdu nebol posudzovaním
vecnej správnosti rozsudku rozhodcovského súdu, exekučný súd iba skúmal, či oprávneným predloženýrozhodcovský rozsudok je vykonateľný exekučný titul, a teda či ho vydal rozhodcovský súd s
právomocou prejednať daný spor. Pri riešení tejto otázky nebol exekučný súd viazaný tým, ako ju vyriešil
rozhodcovský súd.

Odvolací súd nepopiera, že doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa
§ 37 ZoRK má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok
súdu (§ 35 ZoRK). Súčasne ale s týmto tvrdením odvolací súd zdôrazňuje vzhľadom na oprávneným
predložený exekučný titul - rozhodcovský rozsudok, že súd je oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku,
či rozhodcovské konanie prebehlo na základe platne uzavretej rozhodcovskej

zmluvy (doložky), či rozhodnutie, ktoré má predstavovať exekučný titul, uvedené v návrhu na vykonanie
exekúcie bolo vydané orgánom, ktorý má na to právomoc. Ani predošlé vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie nie je prekážkou res iudicata, veci už raz právoplatne rozhodnutej, pretože poverenie pre
súdneho exekútora nemá charakter súdneho rozhodnutia. Neobstojí preto ani tvrdenie oprávneného, že
súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného
konania realizovaného na podklade takéhoto rozhodnutia len na návrh účastníka.

Neobstojí ani odvolacia námietka oprávneného, že súd prvého stupňa nedostatočne zistil skutkový stav,
pretože nevykonal náležité dokazovanie, lebo platí, že v exekučnom konaní sa už dokazovanie na
objasnenie skutkového stavu veci nevykonáva, ale sa len overuje existencia exekučného titulu. Tam,
kde povinným je spotrebiteľ, vyžaduje súdna prax zvýšenú ochranu spotrebiteľa, lebo tohto považuje
za „slabšieho“ voči dodávateľovi. Aj pri nečinnosti spotrebiteľa majú exekučné súdy a

exekútor dbať o to, aby nevedomosť spotrebiteľa nebola na jeho úkor a vyvažovať tak práva a povinnosti
oboch strán. Pre záver o vyslovení neplatnosti rozhodcovskej doložky bolo postačujúce oboznámiť sa
s písomným vyhotovením zmluvy, pretože už na prvý pohľad je zrejmé, že ide o zmluvu formulárovú,
štandardne používanú oprávneným ako dodávateľom, ktorej text ako aj text pripojených Všeobecných
podmienok poskytnutia úveru vzhľadom na veľkosť a hustotu písma nie je čitateľný a prehľadný.

V danej veci bol preto plne opodstatnený a zákonnom podložený postup exekučného súdu, pričom
okresný súd správne zistil, že rozhodcovská doložka, ktorá bola dohodnutá v zmluvných dojednaniach
akosúčastizmluvyuzavretejmedzioprávnenýmapovinnouspôsobujeznačnúnerovnováhuvprávacha
povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa tak, ako to vyplýva z § 53 ods. 1, prvá veta OZ.

Okresný súd sa správne zaoberal preskúmaním rozhodcovskej doložky v súlade s

kritériami, na ktorých je založený inštitút neprijateľnej zmluvnej podmienky. Rozhodcovská doložka
začlenená do rámca podmienok štandardnej zmluvy spôsobuje hrubý nepomer v právach
a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa (§ 53 ods. l OZ). Rozhodcovská doložka ako neprijateľná
zmluvná podmienka je neplatná, pokiaľ uprednostňuje veriteľa pred spotrebiteľom (§
53 ods. 5 OZ), a preto rozhodcovský rozsudok nie je spôsobilým exekučným titulom (§ 41 ods. 2 EP).

Rozhodcovská doložka (bod 17. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru) jednoznačne preferuje
riešenie sporu rozhodcovským súdom v prospech veriteľa, lebo si môže zvoliť rozhodnutie sporu
rozhodcovským súdom. Platí totiž, že vždy, keď formulárová úverová zmluva obsahuje nie individuálne
dohodnutú alternatívu riešenia sporu, a to buď rozhodcovským súdom alebo všeobecným súdom, ale
výber ponecháva aj na veriteľovi, ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku, teda neplatnú (§ 53 ods. 5 OZ),

lebo spotrebiteľovi sa nedáva žiadna možnosť dohodnúť si s veriteľom osobu/orgán, ktorý rozhodne ich
prípadný spor zo spotrebiteľskej zmluvy.

Odvolacísúdupresňuje,žerozhodcovskádoložkaobsiahnutávpredmetnejzmluve oúverezodňa
02. 11. 2006, od ktorej rozhodcovský súd odvodzuje svoju právomoc konať a rozhodnúť vo veci,
je zmluvná podmienka obsiahnutá v spotrebiteľskej zmluve, ktorá nebola so spotrebiteľom dohodnutá

individuálneazároveňspôsobujeznačnúnerovnováhu vprávachapovinnostiachzmluvnýchstrán
vzniknutých na základe zmluvy na strane spotrebiteľa, a preto ju považovať za neprijateľnú bez ohľadu
na to, či sa nachádza medzi výpočtom neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutých v prílohe k
smernici, resp. v exemplifikatívnom výpočte neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutých v § 53
ods. 4 OZ.Pokiaľ bola právomoc rozhodcovského súdu založená na absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní,
je nesporné, že rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so zákonom a nemôže byť
spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči povinnému

vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať.

K námietke oprávneného o tom, že v predmetnom prípade mal prvostupňový súd nariadiť pojednávanie,
odvolací súd uvádza, že v ustanovení § 58 ods.2 Exekučného poriadku v znení platnom a účinnom ku
dňu vydania rozhodnutia prvostupňovým súdom, bola súdu daná len možnosť nie povinnosť, nariadiť
pojednávanie, ak je to nevyhnutné pre objasnenie veci.

Odvolací súd sa ďalšími argumentmi oprávneného v odvolaní nezaoberal, pretože okresný súd danými

skutočnosťami rozhodnutie nedôvodnil a tiež preto, že vo vzťahu k vyššie uvedenému posudzovanému
dôvodu na zastavenie exekúcie nie sú právne relevantné.

Odvolací súd z uvedených dôvodov uznesenie okresného súdu podľa ustanovenia §
219 ods. 1 O. s. p. ako vecne správne v prvom a druhom výroku potvrdil.

Pokiaľ ide o tretí výrok odvolaním napadnutého uznesenia, oprávnený uviedol, že podáva odvolanie do

celého uznesenia, avšak ohľadne tretieho výroku rozhodnutia žiadne konkrétne argumenty neuviedol.
V súvislosti s touto časťou rozhodnutia prvostupňového súdu však odvolací súd považuje za potrebné
uviesť, že dňa 01. 11. 2013 nadobudol účinnosť zák. č. 299/2013 Z. z., ktorým sa mení a
dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov a

ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, ktorý sa dotkol aj ustanovenia § 58 ods. 6 Exekučného
poriadku upravujúceho do 31. 10. 2013 prípustnosť odvolania proti výroku o náhrade trov konania
v rozhodnutiach podľa § 57 Exekučného poriadku. Od 01. 11. 2013 Exekučný poriadok prípustnosť
odvolania proti rozhodnutiam o náhrade trov konania pri zastavení exekúcie podľa § 57 Exekučného
poriadku výslovne neupravuje, preto podľa § 203 ods. 1 O. s. p. potom platí, že ak o trovách exekúcie

pri jej zastavení podľa § 57 Exekučného poriadku rozhodol sudca, odvolanie proti výroku o náhrade trov
exekúcie nie je prípustné.

Z ustanovenia § 243b ods. 3 Exekučného poriadku vyplýva, že o odvolaní proti výroku o trovách v
rozhodnutí podľa § 57, ktoré bolo podané pred 1. novembrom 2013 v prípade, ak ide o odvolanie podané
proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka, o ktorom doposiaľ nerozhodol sudca, sa nerozhoduje

podľa predpisov účinných do 31. 10. 2013, tak ako je tomu v prípade, ak odvolaním napadnuté
rozhodnutie vydal sudca. Podľa názoru odvolacieho súdu pojem „odvolanie podané proti rozhodnutiu
vyššieho súdneho úradníka, o ktorom doposiaľ nerozhodol sudca“ v zmysle § 243b ods.
3 časť za bodkočiarkou Exekučného poriadku nemožno stotožniť s postupom sudcu okresného súdu,
ktorý nevyhovel podanému odvolaniu a vec predložil odvolaciemu súdu v zmysle § 374 ods. 4 O. s.

p., pretože tento postup sudcu nie je rozhodnutím. S účinnosťou od 01. 11. 2013 teda stratil krajský
súd funkčnú príslušnosť na rozhodnutie o odvolaní proti výroku o trovách exekúcie v uznesení vydanom
vyšším súdnym úradníkom. Krajský súd rozhoduje len o odvolaniach proti výroku o trovách exekúcie
v uznesení vydanom sudcom, ak odvolanie bolo podané do 31. 10. 2013. Pre posúdenie
funkčnej príslušnosti krajského súdu na rozhodnutie je rozhodujúci dátum podaného odvolania, pretože

prechodné ustanovenia k úpravám účinným od 01. 11. 2013 predloženiu spisu odvolaciemu súdu
nepripisujú žiadny právny význam. Vzhľadom na hore uvedené skutočnosti odvolací súd o odvolaní
oprávneného do tretieho výroku rozhodnutia už nie je oprávnený rozhodovať.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho,
pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.