Uznesenie Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 14. máj 2014

Súd: Okresný súd Komárno
Spisová značka: 13C/780/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 4112232466
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 05. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dagmar Aradská
ECLI: ECLI:SK:OSKN:2014:4112232466.2

Uznesenie
Okresný súd Komárno sudkyňou JUDr. Dagmar Aradskou v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ,
s.r.o. so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, v konaní zastúpený Fridrich Paľko, s.r.o. so
sídlom Grösslingova 4, Bratislava proti žalovanej: Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu škody a nemajetkovej
ujmy

r o z h o d o l :

Súd návrh na náhradu majetkovej škody a náhradu nemajetkovej ujmy z a m i e t a .

Žalovanej sa náhrada trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca sa návrhom doručenými Okresnému súdu Nitra dňa 27.9.2012 domáhal vydania medzitýmneho
rozsudku, ktorým by súd určil, že žalovaná je zodpovedná za škodu vzniknutú žalobcovi nesprávnym
úradným postupom Okresného súdu Nitra, pretože tento nerozhodol v zákonom určenej lehote o žiadosti
o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie v exekučnom konaní vedenom pre pohľadávku žalobcu,
ktorá vznikla neplnením záväzku vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č. 404200097 dlžníkom - povinným
Y. F., pričom spôsobom odporujúcim zákonu uvedený súd vykonal procedúru preskúmania exekučného
titulu. Žalobca si uplatnil aj nárok na náhradu škody vo výške 1 779,92 eur a na nemajetkovú ujmu
vo výške 355,98 eur, ako aj náhradu trov konania. Žalobca svoj návrh odôvodnil tvrdením, že ako
oprávnený subjekt navrhol zvolenému exekútorovi vykonať exekúciu na vymoženie pohľadávky, ktorá
mu vznikla voči označenému dlžníkovi z uvedenej Zmluvy o úvere. Súdny exekútor pridelil exekučnej
veci číslo EX XXXXX/XXXX. Spísaný návrh na vykonanie exekúcie spolu so žiadosťou o vydanie
poverenia a exekučným titulom doručil súdny exekútor Okresnému súdu Nitra ako miestne a vecne
príslušnému exekučnému súdu. Podľa žalobného návrhu exekučný súd mal rozhodnúť o žiadosti o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia dňa
30.3.2012 (s omeškaním viac ako 543 dní, keď konanie začalo 4.10.2010). Podľa žalobcu k rozhodnutiu
exekučného súdu došlo s omeškaním, po uplynutí zákonom určenej lehoty. Za nesprávny úradný
postup žalobca podľa návrhu považuje popri nevydaní rozhodnutia v zákonom určenej lehote, resp.
v primeranom čase a bez zbytočných prieťahov aj skutočnosť, že exekučný súd preskúmal žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul - rozsudok
rozhodcovského súdu - spôsobom odporujúcim zákonu, pričom exekučný súd nie je v zmysle § 40 a
nasl. zákona č. 244/2002 Z.z. (ZoRK) súdom, do právomoci ktorého patrí zrušenie rozhodcovského
rozsudku. Podľa žalobcu tým, že exekučný súd svojim nelegálnym postupom vykonal v uvedenej
exekučnej veci opätovné posúdenie práva žalobcu na zaplatenie dlhu v časti istiny vyvolal formálne
stav, ktorý založil prekážku rozhodnutej veci. Na jednej strane existuje právne relevantný exekučný
titul - rozhodcovský rozsudok, ktorý je z pohľadu exekučného súdu materiálne nevykonateľný, pričom
existenciou rozsudku rozhodcovského súdu je vytvorená prekážka veci právoplatne rozhodnutej. Preto
zo strany žalobcu nie je možné iniciovať občianske súdne konanie a požadovať súdnu ochranu práva
na zaplatenie istiny s príslušenstvom. V danom prípade neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala

exekučnému súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia
o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pristúpil až po veľmi dlhej dobe a neexistuje
okolnosť, ktorá by umožňovala vytvoriť stav zakladajúci reálnu nevymožiteľnosť istiny a jej príslušenstva
založením prekážky veci rozhodnutej. Žalobcovi vytýkaným nesprávnym postupom exekučného súdu
mala vzniknúť majetková škoda vo výške 1 779,92 eur, predstavujúca náhradu istiny s príslušenstvom,
ktorá už nemôže byť priznaná voči dlžníkovi žalobcu právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu
zo Zmluvy o úvere. Taktiež mu mala vzniknúť aj nemajetková ujmu, ktorú žalobca vyčíslil vo výške
20% z uplatňovanej istiny s príslušenstvom, a to sumou vo výške 355,98 eur. Žalobca svoj nárok na
náhradu nemajetkovej ujmy odôvodnil tým, že nesprávnym úradným postupom došlo k zmareniu jeho
legitímneho očakávania, že správnym postupom súdu dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky. Žalobca
by vďaka skorému rozhodnutiu exekučného súdu mohol včas uskutočniť rad iných krokov smerujúcich
k zvýšeniu úspechu mimosúdneho zabezpečenia vymožiteľnosti jeho pohľadávky a príslušenstva.
Žalobca súčasne vzniesol námietku zaujatosti sudcov miestne a vecne príslušného Okresného súdu
Nitra.

Krajský súd v Nitre uznesením č.k. 15NcC/1/2012-14 z 19.10.2012 rozhodol, že sudcovia Okresného
súdu Nitra sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci a vec prikázal na prejednanie a rozhodnutie
Okresnému súdu Komárno, ktorému táto napadla dňa 11.12.2012.

Súd vyzval žalobcu v súlade s § 43 ods. 1 O.s.p. na doplnenie jeho podania. Žalobca podaním z
15.2.2013 súdu oznámil, že nedisponuje rovnopisom návrhu na predbežné prerokovanie nároku na
náhradu škody, keď originál návrhu na predbežné prerokovanie podal osobne do podateľne žalovaného,
ktorý potvrdil prijatie návrhu spolu s prijatím iných návrhov, označením ich súpisu prezenčnou pečiatkou.
Žalobca navrhol súdu, aby v konaní vykonal dôkaz oboznámením sa s príslušným spisom žalovaného,
keďže on disponuje len jednotnou a nedeliteľnou databázou návrhov v elektronickej forme, a preto
môže poskytnúť len uvedenú databázu obsahujúcu 43 597 návrhov. Tvrdil, že v danom štádiu konania
neexistuje námietka žalovaného, že v tomto štádiu konania návrh na predbežné prerokovanie nároku
na náhradu škody nebol podaný. Súčasne súdu oznámil, že Okresnému súdu Nové Zámky (?) predložil
prílohu - potvrdenie Ministerstva spravodlivosti SR o prijatí žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na
náhradu škody a tieto zaslal konajúcemu súdu aj do iného konania (9C/162/2012). V ďalšom poukazoval
na absenciu odôvodnenia uznesenia, ktorým bol vyzvaný na doplnenie podania.

Dňa 8.4.2014 Ministerstvo spravodlivosti SR doručilo súdu vyjadrenie vo veci, v ktorom poukázalo
na zmätočnosť podaní žalobcu, ktorý prenáša celú dôkaznú povinnosť na súd, napriek tomu, že
dôkazné bremeno znáša žalobca sám. Ďalej uviedlo, že neoznačenie spisových značiek exekučných
konaní, v ktorých malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu zo strany exekučného súdu, bolo
jedným z dôvodov, pre ktoré Ústavný súd SR odmietol sťažnosť žalobcu na porušenie jeho ústavných
práv nečinnosťou exekučného súdu a príkladmo odkázalo na rozhodnutie sp. zn. II. ÚS 211/2012,
sp. zn. IV. ÚS 366/2012, IV. ÚS 374/2012. V súvislosti s tým poukázalo na nejasný titul nároku na
náhradu škody, keď nie je zrejmé, či si žalobca uplatňuje nárok titulom nesprávneho úradného
postupu z dôvodu prieťahov, z dôvodu rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o vydanie poverenia alebo z
dôvodu nerozhodnutia v zákonom určenej lehote. Konštatovalo, že všeobecný súd v konaní o náhradu
škody nie je oprávnený posudzovať prieťahy v konaní súdu, keď túto právomoc má iba predseda
súdu alebo Ústavný súd SR. Poukázalo na ustanovenia § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. a §
16 ods. 1 citovaného zákona a v súvislosti s uvedenými ustanoveniami vytklo žalobcovi, že ide o
predčasne uplatnený nárok na súde, keď od doručenia žiadostí o predbežné prerokovanie nároku
na náhradu škody do podania žalobných návrhov neuplynulo 6 mesiacov. Ministerstvo spravodlivosti
SR v ďalšom informovalo, že žalobca napriek výzve na doplnenie žiadosti o predbežné prerokovanie
náhrady škody, mu neposkytol žiadnu súčinnosť na predbežné prerokovanie podaných žiadostí. Tým
žalobca zmaril akúkoľvek možnosť predbežne prerokovať nárok na náhradu škody, a tak nárok
žalobcu nepovažuje za predbežne prerokovaný. K žalobcom tvrdenému nesprávnemu úradnému
postupu uviedlo, že prax ukázala, že lehota na poverenie exekútora je výraznou prekážkou toho,
aby súdy mohli objektívne posúdiť zákonnosť exekúcie, ak exekučným titulom je notárska zápisnica
alebo rozhodcovský rozsudok. Argumentovalo tým, že 15 dňová lehota na vydanie poverenia sa
nevzťahuje na vydanie rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o vydanie poverenia. K žalobcom tvrdenému
nesprávnemu úradnému postupu uviedlo, že vnútroštátny súd má v zmysle uznesenia Ústavného súdu
SR č.k. IV. ÚS 60/2011-13 z 3.3.2011 ako aj uznesení Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/146/2011
z 13.10.2011, sp. zn. 3MCdo/11/2010 z 26.9.2011 a sp.zn. 5Cdo/291/2010 z 29.3.2011 povinnosť ex

offo preskúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, nekalú povahu rozhodcovskej doložky,
preskúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy, a to v
takom rozsahu, v akom mu to umožňujú procesné pravidlá. V súvislosti s posúdením, či došlo alebo
nedošlo k porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov Ministerstvo spravodlivosti
SR poukázalo na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 16/02 so záverom, že samotné
nedodržanie zákonom stanovenej lehoty neznamená automaticky prieťahy v konaní. Konštatovalo, že
zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia nemôže byť nesprávnym úradným postupom, keď nedošlo k
porušeniu právnou normou predpísaného postupu štátneho orgánu a keďže nebola ani konštatovaná
nezákonnosť rozhodnutia o zamietnutí žiadosti, v danom prípade nemôže ísť o zodpovednosť za
škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím. Žalobcovi vytýkalo, že nepreukázal podanie sťažnosti na
prieťahy v konaní a ani rozhodnutie, v ktorom by bolo konštatované porušenie práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov, preto nie je preukázaný nesprávny úradný postup spočívajúci v existencii
prieťahov, ktorú môže konštatovať len Ústavný súd SR. Poukázalo na to, že žalobca nepreukázal
vznik škody v uplatnenej výške, nepreukázal existenciu dlžníka a ani nevymožiteľnosť pohľadávky.
Konštatovalo, že rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia iba preukázalo nespôsobilosť
konkrétneho rozhodcovského rozsudku byť exekučným titulom a nulitný rozhodcovský rozsudok
nepredstavuje prekážku res iudicatae pre uplatnenie nároku žalobcu na súde (uznesenie Krajského
súdu v Trnave z 31.5.2012 sp. zn. 10CoE/308/2011, uznesenie Krajského súdu v Žiline z 11.7.2012
sp. zn. 20CoE/94/2012). Žalobca mal možnosť získať iný exekučný titul podaním návrhu na začatie
konania. Pokiaľ to nevykonal, vlastnou nečinnosťou prispel k situácii namietanej v žalobe. Upozornilo
na to, že žalobca má preukázať, že by mu súd bez akýchkoľvek pochybností priznal nárok voči
dlžníkovi vo výške, pre ktorú žaluje žalovanú a preukázať, že pohľadávky sú nevymožiteľné v dôsledku
pochybenia exekučného súdu. Ďalej poznamenalo, že v majetkovoprávnych vzťahoch fyzických a
právnických osôb nemôže byť štát sukcesorom, preberajúcim zodpovednosť za vzájomné záväzky
zmluvných strán, pokiaľ je ich uspokojenie možné dosiahnuť iným spôsobom. V súvislosti s uplatnenou
náhradou nemajetkovej ujmy vo výške 20% z tvrdenej škody poukázalo na rozsudok Najvyššieho
súdu ČR sp. zn. 30Cdo 675/2011, podľa ktorého odškodnenie právnickej osoby za nemajetkovú ujmu
spôsobenú prípadnými prieťahmi v konaní nie je možné vzťahovať na fyzické osoby, ktoré sa na
činnosti právnickej osoby nejakým spôsobom zúčastňujú, lebo im nevzniká ujma priamo. Súčasne
konštatovalo, že požadovaná náhrada nie je podložená reálnymi skutočnosťami, či rozumnou úvahou.
Ministerstvo naostatok akcentovalo potrebu zohľadnenia ustanovenia § 3 ods. 1 OZ ako aj ustanovenia
§ 17 ods. 2, 3 zákona č. 514/2003 Z.z. pri formovaní záveru o potrebe priznania náhrady nemajetkovej
ujmy v peniazoch a upriamilo pozornosť na list Európskej komisie, Generálneho riaditeľstva pre
spravodlivosť pod č. JUST/A3/RM/kb D(2010)] 1360, v ktorom Európska komisia poukázala na to, že v
súvislosti s podnikateľskými praktikami žalobcu dostala sťažnosti od slovenských spotrebiteľov, resp. od
slovenského združenia na ochranu spotrebiteľov, pričom útvary Komisie sa o týchto praktikách dozvedeli
aj prostredníctvom návrhu na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Krajský súd v Prešove (vec
C-76/10). Práve podnikateľská činnosť žalobcu podnietila zvýšenú potrebu ochrany práv spotrebiteľa
na všetkých úrovniach štátnej moci, keď žalobca je vnímaný ako spoločnosť využívajúca neprijateľné
podmienky, zneužívajúc slabé právne vedomie nízkopríjmových osôb. Preto konanie žalobcu považuje
za rozporné s dobrými mravmi. V danom prípade nemožno ani tvrdiť, že žalobcovi vznikla škoda
postupom okresného súdu, ako následok priameho pôsobenia príčiny. S poukazom na uvedené
Ministerstvo spravodlivosti SR navrhlo návrh žalobcu zamietnuť a uplatnilo si náhradu trov konania.

Súd v súlade s § 101 ods. 2 O.s.p. pojednával v neprítomnosti riadne predvolaného právneho
zástupcu žalobcu, ktorý svoju neprítomnosť na pojednávaní žiadal ospravedlniť mailovou správou
odoslanou súdu deň pred pojednávaním, po skončení úradných hodín, pričom súčasne požiadal o
odročenie pojednávania z dôvodu kolízie pojednávania s pojednávaním vedeným pred Okresným
súdom Žiar nad Hronom, resp. Lučenec. Keďže advokátske spoločenstvo zastupujúce žalobcu má
podľa zápisu v Slovenskej advokátskej komore dvoch členov a aj šiestich koncipientov, aj s poukazom
na názor zaujatý či už v uznesení Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo 77/2002, ale aj v náleze
Ústavného súdu SR z 13.1.1999 sp. zn. I.ÚS 68/1998, podľa ktorých „sama kolízia pojednávaní toho
istého zástupcu účastníka na rozdielnych súdoch, o ktorej advokát vedel v dostatočnom časovom
predstihu, nie je, bez ďalšieho, akceptovateľným predpokladom uznania existencie dôležitého dôvodu
na odročenie vytýčeného pojednávania v zmysle § 101 ods. 2 O.s.p.“, súd nemal preukázaný žiadny
vážny dôvod na odročenie pojednávania, najmä keď žalobca v plnomocenstve z 20.9.2012 súhlasil,
aby si splnomocnená spoločnosť stanovila za seba zástupcu. Predvolanie na pojednávanie bolo
právnemu zástupcovi žalobcu doručené ešte dňa 31.3.2014. Z činnosti súdu je taktiež známe, že

v obdobných veciach totožného žalobcu sa za právneho zástupcu žalobcu na základe plných mocí
zúčastnil pojednávaní či už jeho advokátsky koncipient alebo substitút. Súd pojednával aj v neprítomnosti
žalovanej, ktorá svoju neprítomnosť na pojednávaní žiadala ospravedlniť s tým, že nežiadala o odročenie
pojednávania.

Súd vykonal vo veci dokazovanie oboznámením sa so sprievodným listom k žiadostiam o predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody z 25.9.2012, doručených Ministerstvu spravodlivosti SR toho
istého dňa, najmä č. 6141, ako aj obsahom fotokópie exekučného spisu Okresného súdu Nitra sp. zn.
27Er/961/2010.

Súd na danú vec aplikoval ustanovenia zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom do 31.12.2012, a to
najmä § 3 ods. 1 písm. d/, § 3 ods. 2, § 4 ods. 1 písm. a/ 1, § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17
ods. 1, 2, 5, ako aj § 44 ods. 1, 2 zákona č. 233/1995 Zb. (ďalej len EP) a § 45 ods. 1, 2 EP.

Zo skutkových tvrdení žalobcu vyplýva, že predmetom konania je nárok na náhradu škody a
nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa zákona č. 514/2003 Z.z. za tvrdený nesprávny úradný postup
Okresného súdu Nitra ako exekučného súdu. Žalobca za nesprávny úradný postup považuje skutočnosť,
že exekučný súd mal rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie sp. zn. EX XXXXX/XXXX údajne až dňa 30.3.2012 rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o
udelenie poverenia, a tak k rozhodnutiu malo dôjsť po uplynutí zákonom určenej lehoty, s omeškaním
viac ako 543 dní, pričom za nesprávny úradný postup žalobca považuje aj preskúmanie exekučného
titulu spôsobom, ktorý podľa žalobcu odporuje zákonu.

Z predloženej fotokópie exekučného spisu Okresného súdu Nitra sp. zn. 27Er/961/2010 vyplýva, že
dňa 4.10.2010 bol súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým spísaný so žalobcom, ako oprávneným,
návrh na vykonanie exekúcie proti povinnému Y.. F., pričom za exekučný titul je označený rozsudok
Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a.s. Bratislava zo
dňa 2.8.2010 sp. zn. SR 06767/10. Uvedený súdny exekútor až dňa 9.12.2010 doručil Okresnému
súdu Nitra žiadosť o udelenie poverenia spolu so zápisnicou zo 4.10.2010 obsahujúcou návrh na
vykonanie exekúcie ako aj uvedený exekučný titul a zmluvu o úvere. Okresný súd Nitra ako exekučný súd
uznesením z 13.12.2010 žiadosť JUDr. Rudolfa Krutého o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
zamietol. Uvedené uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 22.4.2011.

Podľa názoru súdu návrh žalobcu v danej veci zodpovedá ustanoveniu § 79 ods. 1 O.s.p., keď žalobca
uviedol čoho sa domáha, voči komu a z akého dôvodu. Preto nič nebránilo vecnému prejednaniu tohto
návrhu. Z dôvodu, že do rozhodnutia súdu vo veci uplynula šesťmesačná lehota od prijatia žiadosti
žalobcu o predbežné prerokovanie (25.9.2012), súd návrh žalobcu na náhradu škody a nemajetkovej
ujmy nepovažoval za predčasný.

Zákon č. 514/2003 Z.z. v § 9 ods. 1 (v znení účinnom do 31.12.2012) výslovne uvádza ako príklad
nesprávneho úradného postupu aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať
rozhodnutie v zákonom určenej lehote.

Predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci nesprávnym
úradným postupom je popri nesprávnom úradnom postupe aj vznik škody, a príčinná súvislosť medzi
nimi. Uvedené podmienky zodpovednosti musia byť splnené kumulatívne. Na základe výsledkov
vykonaného dokazovania súd dospel k záveru, že v danom prípade žalobca neuniesol dôkazné bremeno
na preukázanie ním tvrdeného nesprávneho úradného postupu exekučného súdu spočívajúceho v
rozhodnutí o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie po uplynutí zákonom
určenej doby, s omeškaním viac ako 543 dní, keď z fotokópie exekučného spisu Okresného súdu Nitra
sp. zn. 27Er/961/2010 vyplýva, že dňa 4.10.2010 bol súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým
spísaný so žalobcom, ako oprávneným, návrh na vykonanie exekúcie proti povinnému Y.. F.. Súdny
exekútor až dňa 9.12.2010 doručil Okresnému súdu Nitra žiadosť o udelenie poverenia spolu so
zápisnicou zo 4.10.2010 obsahujúcou návrh na vykonanie exekúcie ako aj uvedený exekučný titul.
Teda zo strany súdneho exekútora nebola dodržaná lehota určená v § 44 ods. 1 EP na predloženie
návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie exekučnému súdu spolu s exekučným titulom a žiadosťou
o vydanie poverenia, od ktorej skutočnosti však žalobca neodvodzuje svoj nárok napriek tomu, že
(správne) tvrdí, že exekučné konanie začalo už 4.10.2010. Okresný súd Nitra ako exekučný súd dňa

13.12.2010 rozhodol o zamietnutí žiadosti JUDr. Rudolfa Krutého o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, a tak o žiadosti súdneho exekútora rozhodol vo 4. deň od jej doručenia. Preto žalobca
neuniesol dôkazné bremeno ohľadne svojho tvrdenia, že o žiadosti bolo rozhodnuté až dňa 30.3.2012,
najmä keď uvedené uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 22.4.2011.

Ustanovenie § 44 ods. 2 veta tretia zákona č. 233/1995 Z.z. (EP) upravuje postup exekučného súdu pre
prípad zistenia rozporu žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom. Následkom zistenia
takéhoto rozporu je zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením, proti
ktorému je prípustné podať odvolanie. Uvedené ustanovenie neupravuje lehotu, v ktorej exekučný súd
má uznesením rozhodnúť o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora. Aj keď vykonateľné rozhodcovské
rozhodnutie ako exekučný titul bolo doplnené do § 41 ods. 2 písm. d/ EP novelou účinnou od 01.06.2011,
táto by nepochybne bola nadbytočná v prípade stotožnenia sa súdu s právnym názorom žalobcu, že
rozhodcovský rozsudok je exekučným titulom podľa ustanovenia § 41 ods. 2 písm. i/ EP, ktorého sa
žiadna novela Exekučného poriadku nedotkla. Pre výklad zákona je podstatný úmysel zákonodarcu -
Národnej rady SR prezentovaný v dôvodovej správe k zmene a doplneniu § 41 ods. 2 písm. d/ EP
zákonom č. 102/2011 Z.z.. Potom od účinnosti zákona č. 144/2010 Z.z. dňa 1.6.2010 neexistovala
ani žiadna zákonná lehota na vydanie poverenia súdnemu exekútorovi na základe exekučného titulu -
rozhodnutia rozhodcovského súdu (§ 41 ods. 2 písm. d/ EP). Preto od 1.6.2010 neexistovala ani lehota
na rozhodnutie o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
na základe exekučného titulu - rozhodnutia rozhodcovského súdu.

Podľa názoru konajúceho súdu exekučný súd v danom prípade rozhodol o zamietnutí žiadosti súdneho
exekútora v primeranej lehote - 4. deň od doručenia žiadosti súdneho exekútora, zodpovedajúcej
obvyklej rozhodovacej praxi súdov, v súlade s § 44 ods. 2 veta tretia EP v znení účinnom od 1.6.2010,
s prihliadnutím aj na koniec druhej vety citovaného ustanovenia, a to zákonom predpokladaným
spôsobom, keď v exekučnej veci Okresného súdu Nitra bol opodstatnený a zákonom podložený postup
exekučného súdu, ktorý po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie skúmal, či bola (platne) uzavretá rozhodcovská zmluva. Najvyšší súd Slovenskej republiky
už v uznesení z 13. októbra 2011 sp. zn. 3 Cdo 146/2011, uverejnenom v Zbierke stanovísk
Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 3 z roku 2012 pod por.č. 46 (dostupnej na
internetových stránkach Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nssr.gov.sk), zaujal stanovisko, že
pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského
súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na
základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Vychádzal pritom z jednotného názoru súdnej praxe, že už v
štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie
exekúcie, sa exekučný súd v zmysle § 44 ods. 2 EP, okrem iného, zaoberá tým, či rozhodnutie
uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané v súlade so zákonom, t.j. či bolo vydané
orgánom s právomocou na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisoch
ide o rozhodnutie vykonateľné tak po stránke formálnej (z pohľadu právneho predpisu upravujúceho
konanie, v ktorom bolo vydané), ako aj materiálnej (z aspektu obsahových náležitostí rozhodnutia -
jednak určitosti, zrozumiteľnosti, a presnosti označenia subjektov práv a povinností, jednak vyjadrenia
uloženej povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať).

Exekučný súd je teda už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie
súdneho exekútora na vykonanie exekúcie bezpochyby oprávnený posúdiť, či oprávneným
označený exekučný titul bol vydaný k tomu kompetentným orgánom. Význam tohto oprávnenia tkvie
v tom, že ak exekučný titul vydal orgán, ktorý k tomu nemal právomoc, ide o rozhodnutie
ničotné, nevyvolávajúce žiadne právne účinky. Takéto rozhodnutie nespĺňa predpoklad materiálnej
vykonateľnosti (záväznosti) a na jeho základe nemožno preto viesť nútený výkon rozhodnutia. Osobitosť
postavenia rozhodcovského súdu spočíva medzi iným v tom, že jeho právomoc vec prejednať a
rozhodnúť sa odvodzuje od rozhodcovskej zmluvy. Predpokladom právomoci rozhodcovského súdu je
teda platné uzavretie rozhodcovskej zmluvy medzi zmluvnými stranami, a to či už vo forme osobitnej
zmluvy alebo rozhodcovskej doložky. Ak teda právomoc rozhodcovského súdu je závislá od existencie
platnej rozhodcovskej zmluvy a exekučný súd má povinnosť v zmysle § 44 ods. 2 EP, okrem iného,
zisťovať rozpor exekučného titulu so zákonom, t.j. aj to, či bol vydaný orgánom s právomocou na
jeho vydanie, je logické, že exekučný súd musí pri tomto zisťovaní posúdiť, nielen to, či rozhodcovská
zmluva bola medzi zmluvnými stranami vôbec uzavretá, ale aj to, či bola uzavretá platne. Iba platná
rozhodcovská zmluva môže totiž založiť právomoc rozhodcovského súdu na jej základe určitú vec

prejednať a rozhodnúť; absolútna neplatnosť právneho úkonu má za následok, akoby právny úkon nebol
nikdy uzavretý.

Z vyššie uvedeného možno vyvodiť záver, že exekučný súd, ktorý koná o
návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ak má pre to dostatok skutkových
a právnych poznatkov, je v zmysle ustanovenia § 44 ods. 2 EP oprávnený už v štádiu rozhodovania o
žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie aj bez návrhu (ex offo) skúmať,
či rozhodcovská zmluva medzi zmluvnými stranami bola uzavretá platne. Ak exekučný súd zistí, že
právomoc rozhodcovského súdu bola založená na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy, prislúcha
mu právo vyvodiť všetky dôsledky vyplývajúce z príslušných právnych predpisov pre to, aby zmluvná
strana nebola uvedenou doložkou viazaná.

Uvedený postup exekučného súdu v danej exekučnej veci nebol posudzovaním vecnej správnosti
rozsudku rozhodcovského súdu a nesmeroval k „zrušeniu“ tohto rozhodnutia. Skúmaním platnosti
rozhodcovskej doložky exekučný súd len realizoval svoje oprávnenie vyplývajúce mu z ustanovenia § 44
ods. 2 EP, t.j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom. Pokiaľ by exekučný
súd akceptoval rozhodcovský rozsudok, pre vydanie ktorého nebola daná právomoc rozhodcovského
súdu, akceptoval by vykonateľnosť rozhodnutia vydaného tým, kto na to nemal právomoc. Vo svojej
podstate by išlo o akceptáciu „rozhodnutia“ nevykonateľného, majúceho účinky paaktu.

Nemožno preto prisvedčiť žalobcovi v tom, že zo žiadneho ustanovenia procesného predpisu
exekučnému súdu nevyplýva oprávnenie rozhodcovskú doložku posúdiť z hľadiska jej platnosti. V
danej exekučnej veci bol preto plne opodstatnený a zákonom podložený postup exekučného súdu,
ktorý po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie dospel k
záveru, že rozhodcovská doložka, ktorá v danom prípade núti spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom
riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, vykazuje znaky neprijateľnej zmluvnej podmienky v zmysle
§ 53 ods. 1 OZ a neplatného zmluvného dojednania, preto takou doložkou nemohla byť založená
právomoc rozhodcovského súdu vydať označený rozhodcovský rozsudok, je súladný so zákonom. V
súlade s týmto záverom exekučný súd rozhodcovský rozsudok právoplatne nepovažoval za vykonateľný
exekučný titul. Keďže exekučný súd zistil už pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, že
exekučný titul vo forme rozhodcovského rozsudku predloženého žalobcom ako oprávneným, je v rozpore
so zákonom, dospel k správnemu záveru, že nie sú splnené podmienky pre udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie.

Pokiaľ exekučný súd žiadosť súdneho exekútora zamietol uznesením, nešlo o prípad zamietnutia
žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v situácii, že pre
toto zamietnutie neboli splnené zákonné predpoklady. Uvedený postup exekučného súdu nebol
posudzovaním vecnej správnosti rozsudku rozhodcovského súdu a nesmeroval k „zrušeniu“ tohto
rozhodnutia; exekučný súd si ani neosvojoval (vo vzťahu k rozhodcovskému rozsudku) postavenie
odvolacieho súdu. Exekučný súd iba skúmal, či oprávneným predložený rozhodcovský rozsudok je
vykonateľným exekučným titulom, či ho vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor.
Pri riešení tejto otázky nebol exekučný súd viazaný tým, ako ju vyriešil rozhodcovský súd (R 46/2012).
Aj v rámci daného exekučného konania bol všeobecný (exekučný) súd oprávnený skúmať rozhodnutie
označené v exekučnom konaní ako exekučný titul z hľadiska, či nejde o rozhodnutie ničotné, ktoré
nevyvoláva žiadne právne účinky (viď IV. ÚS 78/2011 a tiež uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky z 10. októbra 2012 sp. zn. 6 Cdo 105/2011).

Prekážka rozsúdenej veci (/rei iudicatae/ § 159 ods. 3 O.s.p.) patrí k procesným podmienkam konania
a jej existencia v každom štádiu konania vedie k zastaveniu konania. Jej podstata spočíva v tom, že
právoplatný rozsudok predstavuje vec rozsúdenú, v ktorom prípade sa vylučuje možnosť totožnú vec
znova prejednať a o nej rozhodnúť. O tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok
alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých
istých osôb. Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav vymedzený petitom
vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, z akých už bol pôvodne uplatnený (t.j. ak vyplýva z rovnakého
skutku). O totožnosť účastníkov ide najmä vtedy, ak v novom konaní ide o ten istý nárok medzi tými
istými účastníkmi. Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú právni
nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či už z dôvodu univerzálnej alebo singulárnej sukcesie.
Toto procesné ustanovenie sa uplatní aj v exekučnom konaní (§ 251 ods. 4 O.s.p.). Z obsahu

fotokópie exekučného spisu Okresného súdu Nitra, rovnako ani z obsahu žalobného návrhu nevyplýva,
že konaniu v uvedenej exekučnej veci medzi žalobcom ako oprávneným a povinným Y.. F. , týkajúcej sa
vymoženia sumy istiny s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Nitra pod sp. zn. 27Er/961/2010 na
podklade exekučného titulu, ktorým je rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného spoločnosťou
Slovenská rozhodcovská, a.s. Bratislava z 2.8.2010, by predchádzalo iné exekučné konanie s tým istým
predmetom konania, ktoré by sa týkalo tých istých účastníkov. Z obsahu spisu však vyplýva, že medzi
žalobcom ako oprávneným a povinným V. Kurucová na Okresnom súde Nitra prebiehalo aj iné exekučné
konanie pod sp. zn. 24Er/906/2010 na podklade iného exekučného titulu, ktorým je rozsudok Stáleho
rozhodcovského súdu zriadeného spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a.s. Bratislava z 27.7.2010.
Aj v tejto veci bola žiadosť súdneho exekútora o udleneie poverenia zamietnutá uznesením z 13.12.2010,
ktoré nadobudlo právoplatnosť 15.4.2011.

Prekážku rozsúdenej veci pre exekučné konanie netvorí právoplatný rozhodcovský rozsudok vydaný
v rozhodcovskom konaní, a to ani vtedy, ak exekučný súd skúma, či exekučný titul vydaný vo forme
rozhodcovského rozsudku, je materiálne vykonateľný. Z povahy rozhodcovského konania, ktoré je
v zákonom vymedzených prípadoch alternatívnou možnosťou k súdnemu sporovému konaniu, totiž
vyplýva, že jeho výsledkom môže byť iba titul, splnenia ktorého sa možno domáhať vykonaním exekúcie.
Podľa uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo 227/2012 z 27.5.2013 Rozhodcovské konanie
nemá charakter exekučného (vymáhacieho konania), preto ním nemôže byť založená prekážka tzv.
„duplicitnej“ exekúcie. Navyše, ničotné rozhodnutie rozhodcovského súdu nevyvoláva žiadne právne
účinky, a preto nemôže byť prekážkou veci rozhodnutej ani v inom konaní všeobecného súdu proti
prípadnému žalobcovmu dlžníkovi (vzhľadom na zásadu prejudiciality vyplývajúcu z ustanovenia § 135
ods. 2 O.s.p., ako aj na zásadu viazanosti súdu právoplatným rozhodnutím vydaným v inom konaní podľa
§ 159 ods. 2 O.s.p., v danom prípade právoplatným uznesením exekučného súdu č.k. 27Er/961/2010-9
z 13.12.2010. Súd nemôže ako predbežnú otázku znovu riešiť platnosť rozhodcovskej doložky, o ktorej
už bolo právoplatne rozhodnuté).

Keďže v danom prípade bolo rozhodnuté o žiadosti súdneho exekútora v súlade s § 44 ods. 2 veta
tretia EP a v primeranej lehote, žalobca neuniesol dôkazné bremeno tvrdenia o nesprávnom úradnom
postupe exekučného súdu, keď v konaní nepreukázal, že k vydaniu rozhodnutia o zamietnutí žiadosti
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie došlo neprípustným preskúmaním exekučného titulu a
až po uplynutí zákonom (ne)určenej lehoty, s omeškaním viac ako 543 dní. Z toho dôvodu nebolo
preukázané ani tvrdenie žalobcu o prieťahoch v konaní exekučného súdu. Právoplatné uznesenie
exekučného súdu o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora nie je takým rozhodnutím, v dôsledku ktorého
by bolo možné konštatovať nesprávny úradný postup exekučného súdu, keďže toto rozhodnutie nebolo
zrušené, je právoplatné. Žalobca až do vyhlásenia dokazovania za skončené nepreukázal ani vznik
žiadnej skutočnej škody, keď nepreukázal zmenšenie svojho majetku o 1 779,92 eur v súvislosti s
tvrdeným omeškaním pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora, resp. nepreukázal zmenšenie
svojho majetku o uvedenú sumu v súvislosti s preskúmaním žiadostí o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, preskúmaním návrhu na vykonanie exekúcie a preskúmaním exekučného titulu - rozsudku
rozhodcovského súdu. Pritom podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. sa uhrádza len skutočná škoda.
Skutočnou škodou sa aj v zmysle § 442 ods. 1 OZ rozumie ujma spočívajúca v zmenšení majetkového
stavu poškodeného reprezentujúca majetkové hodnoty, ktoré je nutné vynaložiť, aby došlo k uvedeniu
veci do predošlého stavu. V súvislosti s uvedeným nemožno prehliadnuť, že prípadný nesprávny
procesný postup exekučného súdu môže mať za následok vznik zodpovednosti štátu podľa zákona č.
514/2003 Z.z. len vo vzťahu k takému zmenšeniu majetku oprávneného z exekučného konania, ktoré by
bolo priamo a nesprostredkovane spôsobené práve týmto postupom. Preto bez povšimnutia nemožno
ponechať skutočnosť, že zo strany súdneho exekútora nebola v predmetnej exekučnej veci dodržaná
lehota určená v § 44 ods. 1 EP na predloženie návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie exekučnému
súdu spolu s exekučným titulom a žiadosťou o vydanie poverenia.

S poukazom na absenciu tvrdeného nesprávneho úradného postupu, ako nevyhnutného predpokladu
zodpovednosti štátu podľa zákona č. 514/2003 Z.z., žalobcovi nevznikol ani nárok na náhradu škody
podľa § 9 ods. 1 citovaného zákona, ale ani nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v
zmysle § 17 ods. 2 citovaného zákona. Rovnako ako pri nároku na náhradu škody je poškodený
povinný nielen tvrdiť, ale aj preukázať vznik nemajetkovej ujmy, resp. uviesť skutočnosti, na ktorých
základe bude možné podľa zákonom určených kritérií posúdiť vznik a rozsah ujmy. Doba, ktorá
uplynula od doručenia žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia exekučnému súdu spolu s

návrhom na vykonanie exekúciu a exekučným titulom, až do vydania uznesenia exekučného súdu
o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora právnemu zástupcovi žalobcu ako oprávnenému, nemohla
nijako negatívne zasiahnuť žalobcu, nemohla vyvolať ani riziko ohrozujúce konečné vymoženie
pohľadávky, keď exekučným titulom v danej exekučnej veci bol rozsudok rozhodcovského súdu v
spotrebiteľskej veci, pričom v iných exekučných veciach žalobcu ako oprávneného bola už skôr
spochybnená právomoc rozhodcovského súdu na vydanie takéhoto rozsudku, resp. bola spochybnená
materiálna vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku (napr. aj uznesenie Okresného súdu Svidník sp.
zn. 4Er/260/2009 z 4.8.2009, uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 7CoE 34/2009 z 30.9.2009,
uznesenie Krajského súdu v Trnave sp. zn. 10CoE/5/2010 z 23.2.2010, uznesenie Krajského súdu v
Prešove sp. zn. 3CoE 29/2010 z 5.5.2010, uznesenie Krajského súdu Košice sp. zn. 3CoE/229/2010 z
27.5.2010, uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6CoE/59/2010 z 19.4.2011, ale aj uznesenie
Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 17 CoE 138/2010-44 z 30.9.2010 a s tým súvisiace uznesenie
Ústavného súdu č.k. IV. ÚS 55/2011-19 z 24.2.2011), aj s poukazom na závery uznesenia Súdneho
dvora (ES) vo veci Pohotovosť/ A. F. C-76/10 zo dňa 16.11.2010. Navyše, bez povšimnutia nemožno
ponechať skutočnosť, že zo strany súdneho exekútora nebola v predmetnej exekučnej veci dodržaná
lehota určená v § 44 ods. 1 EP na predloženie návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie exekučnému
súdu, spolu s exekučným titulom a žiadosťou o vydanie poverenia, pričom žalobca v predmetnom
žalobnom návrhu na túto skutočnosť neprihliadol ani pri skutkovom zdôvodnení svojho nároku v
časti náhrady nemajetkovej ujmy voči žalovanej. Exekučný súd nepochybne v uvedenej exekučnej
veci realizoval svoje oprávnenie vyplývajúce z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t.j.
oprávnenie posúdiť, či exekučný titul - rozhodcovský rozsudok vo veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského
právneho vzťahu, ktorým je právny vzťah založený právnou skutočnosťou - spotrebiteľskou zmluvou,
nie je v rozpore so zákonom. Toto posúdenie, podľa právnych predpisov na ochranu práv spotrebiteľa,
je nepochybne časovo náročné, čo viedlo aj zákonodarcu k vylúčeniu aplikácie 15 dňovej lehoty na
vydanie poverenie súdnemu exekútorovi v prípade rozhodcovských rozsudkov (§ 44 ods. 2 EP v spojení
s § 41 ods. 2 písm. c/ a d/ EP) s účinnosťou od 1.6.2010 (zákon č. 144/2010 Z.z. ). Aj pre prípadný stav
neistoty účastníka neprimerane dlhého konania je tento povinný tvrdením rozhodujúcich skutočností
dostatočne vysvetliť motiváciu k uplatneniu nároku na peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá má
slúžiť ku kompenzácii stavu neistoty, do ktorej by bol poškodený v dôsledku neprimeranej dĺžky konania
uvedený. Žalobca v danom prípade nepreukázal nielen tvrdený nesprávny úradný postup exekučného
súdu, ale ani tvrdené následky, keď nepreukázal vznik nemajetkovej ujmy, ako objektívne zistiteľného
stavu, ktorého existencia musí byť preukázaná nad všetky pochybnosti a ani jej závažnosť a okolnosti
vzniku tvrdenej ujmy, a tak neuniesol dôkazné bremeno ani o tejto časti návrhu.

Vzhľadom na uvedené skutkové a právne závery súd nepovažoval za hospodárne vykonať vo veci dôkaz
oboznámením sa s obsahom a rozsahom žiadosti žalobcu o predbežné prerokovanie návrhu, ktoré
Ministerstvu spravodlivosti SR, ako ústrednému orgánu konajúcemu v mene štátu, doručil žalobca dňa
25.9.2012 pod číslom 6141. S poukazom na všetky uvedené dôvody a ich vzájomné súvislosti súd návrh
žalobcu v celom rozsahu zamietol ako nedôvodný.

Rozhodnutie o trovách konania sa zakladá na ustanovení § 142 ods. 1 O.s.p., v zmysle ktorého súd
náhradu trov konania prizná úspešnému účastníkovi proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. V
danom prípade bola úspešným účastníkom žalovaná, ktorá si v lehote určenej v § 151 ods. 1 O.s.p.
nevyčíslila žiadne trovy konania a ani zo spisu nevyplýva, že by jej nejaké trovy konania vznikli, a tak
jej súd náhradu trov konania nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa
jeho doručenia cestou tunajšieho súdu - Okresný súd Komárno,
Pohraničná č. 6, Komárno - na Krajský súd v Nitre.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods.3) uviesť, proti
ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto
rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho odvolateľ
domáha.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci
samej, možno odôvodniť len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal
navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti
alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci.