Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 27. február 2015

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 8Co/93/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5712214783
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 02. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Táňa Rapčanová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5712214783.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Táne

Rapčanovej a sudcov JUDr. Františka Potockého a Mgr. Zuzany Hartelovej, v právnej veci navrhovateľa:
POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom Bratislava, ul. Pribinova č. 25, IČO: 35 807 598, zastúpený
splnomocneným zástupcom Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom Bratislava, ul. Grösslingova č. 4, IČO: 36
864 421, proti odporcovi: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom Bratislava,
Župné námestie č. 13, IČO: 00 166 073, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní
navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Martin č. k. 9C 255/2012-112 zo dňa 03. septembra 2014,
takto

r o z h o d o l :

rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Martin rozsudkom č. k. 9C/255/2012-112 zo dňa 03. 09. 2014 návrh navrhovateľa v celom
rozsahu zamietol (výrok I.). Odporkyni (ďalej „odporcovi“ - poznámka odvolacieho súdu) náhradu trov
konania nepriznal (výrok II.).
Konštatoval, že návrhom na začatie konania doručeným súdu dňa 27. 09. 2012 sa navrhovateľ domáhal,
aby súd vydal rozhodnutie, ktorým by odporcovi uložil povinnosť nahradiť mu majetkovú škodu vo výške

125 eur a nemajetkovú ujmu vo výške 275 eur z titulu nesprávneho úradného postupu Okresného súdu
Martin, ktorý o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie rozhodol až dňa 10. 09. 2010,
a to viac ako 5 mesiacov tak, že poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie. Okresný súd tak
rozhodol po uplynutí zákonnej 15-dňovej lehoty napriek tomu, že vec nevykazovala prvky nadmernej
právnej zložitosti a nevyžadovala si takú spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by mohla mať svojou
komplexnosťou podstatný vplyv na čas potrebný k jej posúdeniu a rozhodnutiu.
Nárok navrhovateľa na náhradu majetkovej škody súd posudzoval podľa ustanovení zákona č. 514/2003

Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci „ďalej len „zákona č. 514/2003 Z. z.“
účinného od 01. 01. 2009 do 31. 12. 2010, teda v čase, kedy malo podľa tvrdení navrhovateľa v návrhu
na začatie konania dôjsť vzniku škody.
Z príslušného exekučného spisu súd mal nepochybne preukázané, že síce Okresný súd Martin
nerozhodol o žiadosti o udelenie poverenia v lehote 15 dní od jej doručenia, ale nekonal svojvoľne a
bezdôvodne. Okresný súd Martin v snahe skúmať, či rozhodcovským rozsudkom priznaná pohľadávka
nie je pohľadávkou zo spotrebiteľskej zmluvy, vyžadoval ďalšiu súčinnosť od navrhovateľa. Poverenie na

vykonanie exekúcie bolo súdnemu exekútorovi udelené po poskytnutí tejto súčinnosti a po preskúmaní
zmluvy o úvere. V dôsledku tejto skutočnosti potom Okresný súd Martin vydal poverenie na vykonanie
exekúcie po uplynutí 15-dňovej lehoty. Nesprávny úradný postup navyše nie je jedinou podmienkou
pre vznik nároku navrhovateľa na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci. Ďalšímpredpokladom pre priznanie takéhoto nároku je skutočný vznik škody a nemajetkovej ujmy a príčinná
súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a škodou, resp. nemajetkovou ujmou ako následkom.
Súd konštatoval, že navrhovateľ nepreukázal vznik škody a jej výšku a ani vznik nemajetkovej ujmy.

Predovšetkým neoznačil a nepredložil žiaden dôkaz, ktorý by preukazoval ich vznik.
Navyše v súvislosti s dôkazným návrhom navrhovateľa na predloženie znaleckého posudku znalcom z
odboru právne vzťahy k cudzine, odvetvie európske právo, súd poznamenal, že právne záväzné akty,
ktoré boli uverejnené v Úradnom vestníku Európskych spoločenstiev a v Úradnom vestníku Európskej
únie (kam patria aj právne záväzné akty sekundárneho práva Európskej únie ako nariadenia, smernice

a rozhodnutia, ale aj judikatúra Súdneho dvora) sú v zmysle ustanovenia § 121 Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej len „O. s. p.“) skutočnosti, ktoré netreba dokazovať a ktoré musí súd poznať v zmysle
zásady iura novit curia. Vzhľadom na túto zásadu platí, že odborné vedomosti sudcu majú byť zárukou
toho, že sudca tieto predpisy pozná a vie ich vykladať a správne aplikovať, preto by súd mal vedieť
zodpovedať otázky týkajúce sa interpretácie a aplikácie aj Smernice Rady 93/13/EHS v nadväznosti na
justičnú prax a záväznú judikatúru súdneho dvora EÚ, čiže nejde o otázku a posúdenie skutočností, na

ktoré treba mať odborné znalosti, ktorými by súd nedisponoval a teda by bolo nutné ustanoviť znalca v
zmysle ustanovenia § 127 O. s. p. Vzhľadom na konštatované, dôkazný návrh navrhovateľa o predložení
takéhoto znaleckého posudku súdu javil sa byť ako neúčelný a s ohľadom na preukázaný skutkový
stav veci irelevantný pre právne posúdenie nároku navrhovateľa. Súd preto takýto dôkazný návrh
zamietol a takýto dôkaz nevykonal. Navyše z vyjadrenia navrhovateľa nevyplývalo, v akom časovom

horizonte mieni takýto znalecký posudok súdu predložiť, a teda či by vyčkávaním na predloženie takého
dôkazu neboli v konaní spôsobené zbytočné prieťahy, ktoré navrhovateľ súčasne opakovane v súdnych
konaniach vyčíta.
Majúcpreukázanévyššiekonštatovanéskutočnostiaspravujúcsacitovanýmizákonnýmiustanoveniami
(§ 3 ods. 1, § 4 ods. 1 písm. a/ bod 1, § 5 ods. 1, § 6 ods. 1, 2, § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17

ods. 1, 2, 3, 5, § 19 ods. 1, 3 zákona č. 514/2003 Z. z. súd návrh navrhovateľa ako nedôvodný zamietol,
nakoľko neboli splnené predpoklady vyžadované zákonom č.514/2003 Z. z. pre úspešné uplatnenie
nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy navrhovateľom. V konaní totiž nebola preukázaná ani
existencia nezákonného rozhodnutia ani existencia nesprávneho úradného postupu exekučného súdu,
ktorým by navrhovateľovi mohla vzniknúť tvrdená škoda a nemajetková ujma.

Keďže vo veci mal plný úspech odporca (§ 142 ods. 1 O. s. p.), súd by mu mal priznať náhradu trov
konania proti navrhovateľovi ako účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. V rozsudku, vyhlásenom na
pojednávaní,konanomdňa03.09.2014súdpriznalodporcovináhradutrovkonania,ktorébudúvyčíslené
v písomnom vyhotovení rozsudku. Vzhľadom na to, že odporca si trovy konania nevyčíslil, súd mu
náhradu trov konania nepriznal, nakoľko zo spisu mu žiadne trovy nevyplývajú.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie navrhovateľ prostredníctvom svojho splnomocneného zástupcu.
V odvolaní vytýkal súdu, že v konaní došlo k vadám - účastníkovi konania sa postupom súdu odňala
možnosť konať pred súdom, - rozhodoval vylúčený sudca, - súd I. stupňa nesprávne vec právne posúdil
tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, - neúplne

zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich
skutočností, - dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, - doteraz
zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy ktoré doteraz neboli
uplatnené, - rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Pokiaľ súd prejednal vec v neprítomnosti odporcu (správne malo byť uvedené navrhovateľa - poznámka

odvolacieho súdu) a jeho splnomocneného zástupcu postupujúc podľa § 101 ods. 2 O. s. p., pretože sa
navrhovateľ bez ospravedlnenia na pojednávanie nedostavil poukázal na to, že riadne a včas požiadal o
zrušenie pojednávania, uviedol dôležité dôvody a predložil súdu listiny spájané s označenými dôvodmi.
Súd preto nemohol postupovať podľa § 101 ods. 2 O. s. p. a vec prejednať v jeho neprítomnosti. Ak tak
spravil, odňal mu tým právo na konanie pred súdom.

Ďalej uviedol, že uskutočnil podanie (obsiahnuté v texte návrhu), ktorým upovedomil súd o
skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho
manažmentu na prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd
nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v očiach
navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Je

tomu tak aj preto (okrem dôvodov označených v návrhu), že rozhodnutie krajského súdu je v rozpore
s ustálenou rozhodovacou praxou iných krajských súdov v skutkovo a právne
totožných veciach, tiež s judikatúrou Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva v oblasti
zachovávania práva na nestranný súd. Za takýchto okolností a s vedomím, že - názor krajského súduvo veci nestrannosti pre rozpor s rozhodovacou praxou iných krajských súdov, Ústavného súdu SR a
Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, neobstojí; - navrhovateľ podal ústavnú sťažnosť pre
porušovanie jeho práva na nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu;

- nebolo a nie je prípustné, aby konanie pokračovalo ústnym pojednávaním, v ktorom vykonával úkony
a rozhodoval vylúčený sudca.
Podľa navrhovateľa konečné (meritórne) rozhodnutie vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo
v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu
navrhovateľa na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p., proti ktorému legálne

pripustil odvolanie. Navrhovateľ podáva proti rozhodnutiu o zamietnutí návrhu na prerušenie konania
odvolanie, pričom v čase podania odvolania o zamietnutí návrhu nebolo právoplatne rozhodnuté o
zamietnutí návrhu na prerušenie konania.
Ďalej navrhovateľ vytýkal súdu, že sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je možné
viesť konanie, keď ignoroval jeho žiadosť o zrušenie (odročenie) nariadeného pojednávania z dôležitého
dôvodu. Súd vychádzajúc z mylného skutkového stavu bez oboznámenia sa s obsahom predloženej

ústavnej sťažností nesprávne aplikoval ust. § 101 ods. 2 O. s. p. a viedol pojednávanie, na ktorom
za neprítomnosti navrhovateľa meritórne rozhodol. V žiadosti sa pritom zdôrazňovalo, že navrhovateľ
trvá na osobnej účasti splnomocneného zástupcu na pojednávaní, avšak na takom, ktoré bude vedené
nestranným sudcom na nestrannom súde.
Tiež to, že nemal možnosť vyjadriť k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri rozhodovaní vychádzal a

zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Nemal možnosť sa vyjadriť ani k dôkazom, ktoré súd
vykonal a založil na nich svoje rozhodnutie, navrhnúť dôkazy na podporu svojich protitvrdení. Za takejto
procesnejsituáciedošlokdegradáciizásadykontradiktórnosti,kporušeniuprávanavrhovateľanasúdnu
ochranu, ako aj k odňatiu jeho možnosti konať pred súdom.
V konkrétnostiach napr. navrhovateľ uviedol, že súd sa dopustil viacerých omylov keď konštatoval, že

ním namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové
úseky tomu nenasvedčujú. Zároveň považoval za potrebné uviesť, že na splnenie zákonnej lehoty,
resp. na konanie bez zbytočných prieťahov a na konanie bez neodôvodnenej nečinnosti exekučného
súdu je dôležité skúmať nielen samotný moment kedy exekučný súd rozhodol o poverení, ale aj
moment, kedy poverenie doručil príslušnému súdnemu exekútorovi (pri rešpektovaní primeranej lehoty

na doručovanie).
Navrhovateľ v odvolaní tiež tvrdil, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania.
Dodal,žesúdvykonaldokazovanielistinami,ktorýchpôvodniejezodôvodneniarozhodnutiapoznateľný
a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise. Za dôkaz však v danom konaní môžu slúžiť
len listiny založené v exekučnom spise a to vzhľadom k faktu, že vec sa týka nesprávneho úradného

postupu štátneho orgánu.
Podľa navrhovateľa ak odporca nereagoval na výzvu súdu, aby predložil písomné vyjadrenie k
žalobnému návrhu v zmysle ust. § 114 ods. 3 O. s. p. mal súd rozhodnúť o návrhu rozsudkom pre
zmeškanie podľa § 153b O. s. p. Skutkovým základom sa mal stať navrhovateľom tvrdený skutkový
stav. Namiesto toho, súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktorého

obsah a rozsah si určil sám (navrhovateľ navrhoval vykonať dokazovanie všetkými listinami, ktoré tvoria
exekučný spis) a následne vo veci meritórne rozhodol ignorujúc ust. § 153b O. s. p.
Tvrdil, že predložil ako dôkaz o vzniku škody navrhovateľovi znalecký posudok č. 1/2014 vypracovaný
znaleckým ústavom Ekonomickej univerzity v Bratislave. Je tak jednoznačne preukázané, že nesprávny
úradný postup mal na neho negatívny dopad a objektívne spôsobil zníženie jeho majetku, a to v posudku

v určenej výške. V tejto súvislosti vytýkal súdu, že nevykonal dostatočné dokazovanie oboznámením
sa s predloženým znaleckým posudkom. Z tohto totiž jednoznačne vyplýva, ktoré konkrétne náklady
boli navrhovateľom vynaložené v súvislosti so správou a vedením pohľadávky. Súčasťou znaleckého
posudku sú prílohy, ktoré v príčinnej súvislosti s omeškaním exekučného súdu predstavujú podrobný
prehľad o vynaložených mzdových nákladoch, nákladoch na tlač, na úpravu informačného systému,

nákladov na poštovné a na telekomunikačné služby.
K nemajetkovej ujme navrhovateľ uviedol, že súd vo svojom rozhodnutí nevysvetlil prečo nekonštatoval,
že došlo k porušeniu práva navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl.
48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného
čl.6ods.1Európskehodohovoruoochraneľudskýchprávazákladnýchslobôdaprávanarozhodnutiev

zákonom stanovenom čase a pre túto nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiadne objektívne
udržateľné objektívne dôvody. Napriek tomu, že súd zistil porušenie práva, nekonštatoval ho a na tejto
chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy.K návrhu na prerušenie konania tvrdil, že ak bol súdu doručený v čase predchádzajúcom nariadenému
súdnemu pojednávaniu návrh navrhovateľa na prerušenie konania z dôvodu, že prebieha konanie o
prejudiciálnej otázke, ktorou je rozhodnutie o porušení práva navrhovateľa na zákonného sudcu, práva

na nestranný súd na základe ústavnej sťažnosti podanej na Ústavnom súde SR, bol súd povinný pred
samotným rozhodnutím vo veci samej, o tomto návrhu osobitne rozhodnúť. Na podporu vedeného
tvrdenia poukázal na rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9Co/174/2014.
S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby navrhovateľ žiadal, aby
odvolací súd zrušil rozsudok okresného súdu a vrátil vec tomuto súdu na opätovné prejednanie.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa písomne nevyjadril.

Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.) po zistení, že odvolanie podal včas účastník konania
(§ 204 ods. 1, § 201 O. s. p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§
201 O. s. p.), pričom podanie opravného prostriedku nie je vylúčené ust. § 202 O. s. p., bez nariadenia

odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2, § 156 ods. 3 O. s. p.), preskúmal rozhodnutie v napadnutom
rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 O. s. p.) a rozsudok okresného súdu ako vecne
správny potvrdil (§ 219 ods. 1 O. s. p.) z nasledovných dôvodov:

Vzhľadomktomu,žeodvolacísúdjerozsahomadôvodmiodvolaniaviazaný,priposudzovanídanejveci

sazaoberallennámietkaminavrhovateľauvedenýmivodvolaníaprocesnýmpostupomprvostupňového
súdu predchádzajúcim vydaniu napadnutého rozhodnutia z hľadiska, či došlo k vadám, ktoré mohli mať
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Pokiaľ v odvolaní navrhovateľ namietal, že uskutočnil podania (obsiahnuté v texte žaloby), ktorým

upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom
súdneho manažmentu na prejednanie a rozhodnutie je potrebné z konania vylúčiť, odvolací súd
poukazuje na to, že Krajský súd v Žiline uznesením č. k. 5NcC/35/2014-80 zo dňa 30. 04. 2014
rozhodol, že sudkyňa Okresného súdu Martin JUDr. Mária Ilgová nie je vylúčená z prejednávania a
rozhodovania veci vedenej na súde pod sp. zn. 9C/255/2012. V tejto súvislosti preto odvolací súd

posúdil nedôvodnosť námietky navrhovateľa, že vo veci konal vylúčený sudca a uvádza, že ustanovenia
Občianskehosúdnehoporiadku(§14anasl.O.s.p.)predstavujúvýnimkuzvýznamnejústavnejzásady,
že nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi (čl. 48 ods. 1 Ústavy SR). Vzhľadom na to
možno vylúčiť sudcu z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci len celkom výnimočne a len zo
skutočne závažných dôvodov, ktoré sudcovi zjavne bránia rozhodnúť v súlade so zákonom, objektívne,

nezaujato a spravodlivo. Pomer k účastníkom alebo k ich zástupcom môže byť založený predovšetkým
príbuzenským,čiinýmobdobnýmvzťahom,ktorémunaroveňmôžebyťvkonkrétnomprípadepostavený
vzťah priateľský alebo naopak nepriateľský. Teda predpokladom pre vylúčenie sudcu z prejednávania
a rozhodovania veci je jeho určitý kvalifikovaný pomer k účastníkom, alebo k ich zástupcom, ktorý by
mohol vzbudiť pochybnosti o jeho nezaujatosti v konkrétnom prípade. V danom prípade tieto skutočnosti

zistené neboli. Samotný subjektívny názor účastníka konania, že v osobe určitého sudcu sú dané
okolnosti vylučujúce ho z prejednávania a rozhodovania veci, nezakladá ešte bez ďalšieho dôvod pre
legitímne obavy z jeho nestranného a nezaujatého rozhodovania. Dôvod na vylúčenie sudcu nezakladá
ani skutočnosť, že sudca má prejednať a rozhodnúť vec, v ktorej odporcom je súd, na ktorom tento
sudca vykonáva súdnictvo (viď napr. uznesenie NS SR z 31. 05. 2010 sp. zn. 3Nc 14/2010). Pre účely

preskúmavanej veci odvolací súd konštatuje, že dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani to,
ževykonávasúdnictvonasúde,ktorýúdajne(podľatvrdenianavrhovateľa)svojímnesprávnymúradným
postupom v inej právnej veci založil zodpovednosť odporcu na náhradu škody a nemajetkovej ujmy v
zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. Aplikačná prax Najvyššieho súdu SR pri zohľadnení tak subjektívneho,
ako aj objektívneho hľadiska (teória zdania) sa v prevažujúcej miere prikláňa k záveru o povinnosti, ako

aj požiadavke na sudcu v každej veci zachovať vecný profesionálny prístup, nadhľad, potrebnú dávku
odstupu. Preto samotná skutočnosť, že predmetom konania je nesprávny úradný postup, na ktorom
sudca vykonával svoju funkciu, pričom tento nebol zákonným sudcom v exekučnej veci, v ktorej malo
dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu, nezakladá pomer k veci.

Pokiaľ ide o ďalšie odvolacie námietky, že súd sa podľa navrhovateľa nedostatočne oboznámil s
podmienkami za ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval jeho žiadosť o zrušenie (odročenie)
nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu, že súd vychádzajúc z mylného skutkového stavu bez
oboznámenia sa s obsahom predloženej ústavnej sťažnosti nesprávne aplikoval ust. § 101 ods. 2 O. s. p.a viedol pojednávanie na ktorom za neprítomnosti navrhovateľa meritórne rozhodol (v žiadosti sa pritom
zdôrazňovalo, že navrhovateľ trvá na osobnej účasti splnomocneného zástupcu na pojednávaní, avšak
na takom, ktoré bude vedené nestranným sudcom na nestrannom súde) a k tvrdeniu, že nemal možnosť

sa vyjadriť k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri svojom rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v
odôvodnení svojho rozhodnutia, že nemal možnosť sa vyjadriť ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a založil
na nich svoje rozhodnutie a že za takejto procesnej situácie došlo k degradácii zásady kontradiktórnosti,
k porušeniu práva navrhovateľa na súdnu ochranu, ako aj k odňatiu jeho možnosti konať pred súdom,
odvolací súd k týmto uvádza:

Z obsahu spisu okresného súdu vyplýva, že nariadil na deň 03. 09. 2014 pojednávanie. Splnomocnený
zástupca navrhovateľa prevzal predvolanie dňa 16. 07. 2014 (č.l. 89 p.v. spisu). Dňa 28. 08. 2014 o
14.52 hod. doručil navrhovateľ zo strany splnomocneného zástupcu návrh na zrušenie pojednávania
z dôvodu objektívneho porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu pretože mu neboli oznámené
výsledky procesných postupov sudcu pre vyriešenie nestrannosti zákonného sudcu ako aj z dôvodu

objednávky vypracovania znaleckého posudku za preukázanie nesprávnosti postupu exekučného súdu
ohľadom interpretácie a aplikácie Smernice rady 93/13/EHS. Okresný súd vec prejednal na pojednávaní
v neprítomnosti účastníkov konania a splnomocneného zástupcu navrhovateľa. Z odôvodnenia
rozhodnutia okresného súdu vyplýva, že tvrdenia navrhovateľa o nedoručení rozhodnutia krajského
súdu o nevylúčení zákonnej sudkyne sa nezakladajú na pravde. Toto bolo doručené splnomocnenému

zástupcovi navrhovateľa dňa 16. 07. 2014 spolu s predvolaním na pojednávanie. Ani z pohľadu osoby
sudcu teda vykonaniu nariadeného pojednávania nebránila žiadna skutočnosť. Vec tak prejednal v
súlade s ust. § 101 ods. 2 O. s. p. aj v neprítomností účastníkov prihliadajúc na obsah spisu a
dosiaľ vykonané dôkazy. Aj podľa odvolacieho súdu v prejednávanej veci bol postup okresného súdu
v súlade s ust. § 101 ods. 2 O. s. p. Navrhovateľ a jeho splnomocnený zástupca, ktorí boli na

pojednávanie včas predvolaní, viac ako 5 dní pred termínom pojednávania (§ 115 ods. 2 O. s. p.) sa tohto
nezúčastnili z vlastného rozhodnutia. Navrhovateľ nepožiadal o odročenie pojednávania z dôležitého
dôvodu tvoriaceho prekážku na jeho strane brániacej mu v účasti na pojednávaní (§ 119 O. s. p.),
požiadal o zrušenie pojednávania z dôvodu, že vo veci koná vylúčený sudca, ktorý dôvod (ako už bolo
opakovane uvedené vyššie) nebol dôvodný. Tým si navrhovateľ a jeho splnomocnený zástupca sami

zmarili možnosť realizovať na pojednávaní svoje procesné oprávnenia, a to najmä možnosť navrhovať
dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom a tvrdeniam protistrany, právo na poučenia v zmysle
ust. § 118 ods. 2 O. s. p. ako aj v zmysle ust. § 120 ods. 4 O. s. p., ktoré realizujú spravidla na
pojednávaní (vo vzťahu k prítomným účastníkom). Podľa odvolacieho súdu okresný súd na pojednávaní
vykonal dokazovanie navrhnuté samotným navrhovateľom (č. l. 2 spisu) prečítaním listín z pripojeného

exekučného spisu sp. zn. 17Er/3132/2010, ktoré preto slúžili ako dôkaz v danom konaní.

K tvrdeniu navrhovateľa, že nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri
rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia, odvolací súd uvádza, že aj
keby nedoručenie vyjadrenia odporcu k návrhu bolo vadou konania v zmysle ust. § 114 ods. 2 O. s. p.,

nejde o vadu, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 212 ods. 3 O. s. p.). I keď
z obsahu spisu nevyplýva, že by bolo vyjadrenie odporcu, ktoré bolo súdu doručené dňa 04. 07. 2013,
zaslanénavrhovateľovi,samotnátátoskutočnosťnemávplyvnasprávnosťrozhodnutiaokresnéhosúdu.
V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že v prípade dostavenia sa na pojednávanie by bol
navrhovateľ v rámci pojednávania oboznámený s vyjadrením odporcu, ktoré je zároveň rovnaké ako v

mnohých ďalších obdobných veciach týchto účastníkov založených na obdobnom skutkovom základe
(ako to vyplýva zo samotného vyjadrenia odporcu), z ktorého dôvodu nie je námietka navrhovateľa o
neznalosti vyjadrenia odporcu a nemožnosti reagovať naň dôvodná.

Nebolo preukázaným tvrdenie navrhovateľa v odvolaní o nenariadení pojednávania vo veci. Jeho

uskutočnenie vyplýva zo zápisnice o pojednávaní (č.l. 109-111 spisu).

Pokiaľ navrhovateľ namietal postup okresného súdu s tým, že tento nerozhodol rozsudkom pre
zmeškanie podľa § 153b O. s. p., poukazuje odvolací súd na to, že rozhodnúť vec rozsudkom
pre zmeškanie v zmysle § 153b O. s. p. nie je povinnosťou súdu, ale možnosťou, aj to však len

za predpokladu, že skutkový stav tvrdený navrhovateľom považuje súd za nesporný. Je zrejmé, aj
vzhľadom na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, že v danom prípade tomu tak nebolo.Podľa navrhovateľa konečné (meritórne) rozhodnutie vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo
v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu
navrhovateľa na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p., proti ktorému legálne

pripustil odvolanie. Táto námietka navrhovateľa, nakoľko z obsahu zápisnice o pojednávaní zo dňa
04. 09. 2014, na ktorom bol vyhlásený rozsudok vo veci samej, nevyplýva navrhovateľom tvrdená
skutočnosť. Okresný súd na označenom pojednávaní nerozhodol o návrhu navrhovateľa na prerušenie
konania lebo navrhovateľ v prejednávanej veci takýto návrh ani nepodal.

Okresný súd v danom prípade vykonal preto dokazovanie náležitým spôsobom a v potrebnom rozsahu,
spôsobom plne zodpovedajúcim kontradiktórnosti sporového konania umožnil účastníkom realizáciu ich
procesných práv a preto postupom okresného súdu nedošlo k odňatiu práva navrhovateľa konať pred
súdom.

Preskúmaním meritórneho rozhodnutia okresný súd podľa odvolacieho súdu vykonal vo veci dostatočné

dokazovanie, pričom so záverom z neho vyplývajúcim, tak skutkovým ako aj právnym, sa v plnom
rozsahu stotožnil. Inak povedané, prvostupňový súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné
pre posúdenie danej veci, vec správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na ust. § 157
ods. 2 O. s. p. Pokiaľ navrhovateľ v odvolaní tvrdil, že súd sa dopustil viacerých omylov keď konštatoval,
ženímnamietanélehotynavydanierozhodnutiabolidodržané,všakvodôvodneníprezentovanéčasové

úseky tomu nenasvedčujú, odvolací súd poukazuje na to, že v danom prípade na vydanie poverenia sa
lehota 15 dní nevzťahovala. Pokiaľ ide o v zákone stanovenú lehotu 15 dní, je potrebné konštatovať, že
z ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva, že táto lehota výslovne v zmysle zákona neplatí, ak ide
o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku t.j. ak je exekučným titulom notárska
zápisnica, d/ t.j. ak je exekučným titulom rozhodnutie rozhodcovských komisií. Zákon upravuje túto

výnimku z dôvodu potreby preverenia prípadnej existencie dôvodov neprípustnosti exekúcie. Uvedená
výnimka upravená v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku týkajúca sa udelenia poverenia na vykonanie
exekúcie, ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok a notárska zápisnica, bola do Exekučného
poriadku zavedená zákonom č. 144/2010 Z. z., a to s účinnosťou od 1. júna 2010. Tento názor opiera
aj o dôvodovú správu k zákonu č. 102/2011 Z. z., kde podľa čl. II. bod 2, rozhodcovský rozsudok je

exekučným titulom podľa § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku. Správnosť aplikácie dotknutého
ustanovenia na rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul osvedčila svojim autentickým výkladom aj
Národná rada SR, avšak vzhľadom na skutočnosť, že v praxi možno vysledovať určité pochybnosti,
navrhlo sa výslovne upraviť predmetnou novelou, že exekučným titulom sú aj vykonateľné rozhodnutia
rozhodcovských súdov a zmiery nimi schválené. V predmetnej veci tak, ako to vyplýva z obsahu sp. zn.

17Er/3132/2010 bola žiadosť o udelenie poverenia podaná dňa 25. 06. 2010 a exekučným titulom bol
rozsudok rozhodcovského súdu. Pokiaľ okresný súd vydal poverenie až po 2 mesiacoch v tomto čase
si vyžiadal listiny z dôvodu dôsledného preskúmania exekučného titulu. V kontexte s touto činnosťou
nie je možné v konaní exekučného súdu ani vidieť zbytočný prieťah - teda nesprávny úradný postup v
príčinnej súvislosti, s ktorým mohla navrhovateľovi vzniknúť tvrdená majetková škoda a nemajetková

ujma. Nebol tak v danom prípade splnený základný predpoklad zodpovednostného vzťahu za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci (nesprávny úradný postup) a preto ani dôvod zaoberať sa ďalšími
atribútmi, t.j. príčinná súvislosť, vznik škody.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok okresného súdu vrátane výroku o trovách konania

ako vecne správny potvrdil.

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 142 ods. 1 O. s. p. v spojení s ust. § 224
ods. 1 O. s. p. V odvolacom konaní bol úspešný odporca, ktorý si však náhradu trov odvolacieho konania
postupom podľa § 151 ods. 1 O. s. p. neuplatnil a ani z obsahu spisu nevyplýva, že by mu tieto boli

vznikli. Odvolací súd preto rozhodol, že odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte pomerov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .