Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 18. marec 2015

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 15Co/90/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8813202948
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 03. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Ilčinová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2015:8813202948.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Ilčinovej a členov senátu

JUDr.EvyŠofrankovejaJUDr.GabrielyKlenkovej,PhD.,vprávnejvecižalobkyne:D.C.,nar.X.X.XXXX,
bytom XXX XX V. XX, právne zastúpenej JUDr. Branislavom Kahancom, advokátom, AK so sídlom v
Prešove, Vajanského 33, proti žalovanému: Rapid Life životná poisťovňa, a.s., so sídlom Garbiarska 2,
040 71 Košice, IČO 31 690 904, právne zastúpenému JUDr. Gabrielom Gulbišom, advokátom, AK so
sídlom v Košiciach, Nemcovej 22, o zrušenie rozhodcovského rozsudku, o odvolaní žalovaného proti
rozsudku Okresného súdu Vranov nad Topľou č.k. 4C 121/2013-163 zo dňa 24.6.2014 takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok.

Žalovaný je povinný nahradiť žalobkyni trovy odvolacieho konania vo výške 69,91 eur na účet JUDr.
Branislava Kahanca v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudok súd prvého stupňa zamietol návrh žalovaného na prerušenie konania, zrušil
rozhodcovský rozsudok Arbitrážneho súdu Košice, sp. zn. 2C/3485/2012 zo dňa 19.1.2012 vydaný
rozhodcom JUDr. Bohumírom Zaujecom a žalovanému uložil povinnosť nahradiť žalobkyni trovy konania
vo výške 882,40 eur na účet jej právneho zástupcu JUDr. Branislava Kahanca do 3 dní od právoplatnosti
rozsudku.

Medzi žalobkyňou a žalovaným bola dňa 29.8.2007 pod č. 4425590010 uzavretá poistná zmluva,
predmetom ktorej bolo životné poistenie s obsahom špecifikovaným v zmluve. Pir uzatvorení zmluvy
žalobkyňa podpísala vyhlásenie, že bola oboznámená so všeobecnými poistnými podmienkami pre
životné poistenie žalovaného, ktoré sú súčasťou zmluvy. Súčasťou všeobecných poistných podmienok
sú aj Osobitné zmluvné dojednania k poistnej zmluve č. 4425590010, podľa ktorých žalobkyňa so
žalovaným okrem iného vyjadrili svoju vôľu v prípade vzniku akéhokoľvek sporu medzi zmluvnými

stranami, že sa namiesto súdneho konania z dôvodu účelnosti, praktickosti a rýchlosti podrobia
rozhodcovskému konaniu v zmysle XV. Časti týchto všeobecných podmienok s tým, že toto ustanovenie
chápu ako rozhodcovskú doložku. Osobitné zmluvné dojednanie žalobkyňa podpísala dňa 29.8.2007.

Listom zo dňa 19.10.2009 žalovaný žalobkyni oznámil zánik poistenia z dôvodu žiadosti žalobkyne
doručenej žalovanému 16.10.2009.

Pod sp. zn. 2C/3485/2012 vydal dňa 19.1.2012 Arbitrážny súd Košice prostredníctvom rozhodcu JUDr.
Bohumíra Zaujeca vo veci Rapid life životná poisťovňa, a.s., IČO 31 690 904 ako žalobcu proti D. C.,
nar. X.X.XXXX ako žalovanej rozhodcovský rozsudok, ktorým jej uložil zaplatiť žalobcovi peňažnú sumu
vo výške 41,16 eur a trovy rozhodcovského konania vo výške 276 eur. Z odôvodnenia rozhodcovskéhorozsudku vyplýva, že suma, ktorú mala žalobkyňa spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a.s. zaplatiť
je pohľadávkou, ktorá vznikla z poistenia uzatvoreného 29.8.2007 poistnou zmluvou č. 4425590010.
Rozhodcovský rozsudok bol žalobkyni doručený 4.3.2013, čo je zrejmé z doručenky, ktorá je obsahom

spisu rozhodcovského súdu.

Podľaustanovenia§52Občianskehozákonníkavzneníúčinnomvčaseuzatvoreniazmluvy(29.8.2007)
azaspotrebiteľskézmluvypovažovalikúpnazmluva,zmluvaodieloaleboinéodplatnézmluvyupravené
v 8. časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami súd na jednej strane dodávateľ a na

druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného
návrhu na uzavretie zmluvy. Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy
koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľom je osoba,
ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo
inej podnikateľskej činnosti.

Na uvedený právny vzťah je totiž potrebné aplikovať zákon č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa
účinný od 1.7.2007 a vychádzať pritom z ustanovenia § 3 ods. 3, podľa ktorého každý spotrebiteľ má
právo na ochranu pre neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách, ktorými sú zmluvy
uzavreté podľa Občianskeho zákonníka alebo Obchodného zákonníka.

Nepochybne poistná zmluva uzavretá medzi účastníkmi je teda spotrebiteľskou zmluvou, pričom tento
výklad je v súlade aj s komunitárnou úpravou ochrany spotrebiteľa v zmysle smernice Rady 93/13/ EHS
zo dňa 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.

V zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia,

ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa (ďalej len neprijateľnou zmluvou).

Podľa § 53 ods. 4 citovaného zákona neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách
sú neplatné.

Ako vyplýva z § 54 ods. 1, 2 zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť
od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv,
ktorému tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. V pochybnostiach o
obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.

Podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom
odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa priči dobrým mravom.

Ako vyplýva § 1 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní účinného v čase vydania

rozhodcovského rozsudku v rozhodcovskom konaní možno rozhodovať len spory, ktoré účastníci
konania pred súdom môžu skončiť súdnym zmierom.

Súd je toho názoru, že žaloba o zrušenie rozhodcovského rozsudku bola podaná dôvodne. Žalobný
návrh podala na súde v zákonom stanovenej 30-dňovej lehote. Rozhodcovský rozsudok bol žalobkyni

doručený 4.3.2013, žalobu na súde podala včas dňa 25.3.2013.

Žalobkyňa v žalobe vymedzila, že sa domáha zrušenia predmetného rozhodcovského rozsudku a to z
dôvodov podľa § 40 ods. 1 písm. j/. Dôvody zrušenia rozhodcovského rozsudku teda uviedla v zákonnej
30-dňovej lehote.

Poistná zmluva zo dňa 29.8.2007 č. 4425590010 uzatvorená medzi účastníkmi konania je
spotrebiteľskou zmluvou podľa všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka.

Zo zmluvy je zrejme, že žalovaný konal v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti a žalobkyňa

bola spotrebiteľom, keďže zmluvu uzavrela ako fyzická osoba a pi jej uzatvorení nekonala v rámci svojej
obchodnej alebo podnikateľskej činnosti. Pre spotrebiteľské zmluvy je charakteristické, že sa jedná o
zmluvy, ktoré sú uzatvárané opakovane s veľkým počtom zákazníkov, pričom návrhy týchto zmlúv súpripravené na vopred pretlačených tlačivách a spotrebiteľ nemá možnosť meniť obsah takto navrhnutých
zmlúv. Uvedené sa týka aj prejednávanej veci.

Občiansky zákonník účinný od 1.1.2008 za neprijateľnú podmienku v ustanovení § 53 ods. 4 písm.
r/ považuje aj dojednanie vyžadujúce v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľ,
aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Na iné vyhodnotenie takejto
neprijateľnej podmienky nie je dôvod ani u zmlúv uzatvorených pred 31.12.2007. Občiansky zákonník
účinný do 31.12.2007 len demonštratívne menoval niektoré neprijateľné podmienky, a teda charakter

neprijateľných podmienok mohli mať aj iné podmienky spôsobujúce značnú nerovnováhu v právach a v
povinnostiachzmluvnýchstránvneprospechspotrebiteľa.Občianskyzákonníkstakýmitoneprijateľnými
podmienkami spôsobujúcimi značnú nerovnováhu v právach a v povinnostiach zmluvných strán v
neprospechspotrebiteľavust.§53vždyspájalsankciuneplatnosti.Rozhodcovskúdoložkuvpredmetnej
veci si žalobkyňa osobitne nevyjednala, nakoľko táto splýva s ostatnými štandardnými podmienkami.
Mohla len zmluvu ako celok odmietnuť alebo sa podrobiť všeobecným obchodným podmienkam a teda

aj rozhodcovskému konaniu vyvolanému dodávateľom.

Z vykonaných dôkazov mal súd za jednoznačne preukázané, že rozhodcovská doložka
nebola individuálne dojednaná. Individuálnym dojednaním nebolo podpísanie Osobitných
zmluvných dojednaní ako súčasti všeobecných podmienok žalovaného a individuálnosť

dojednania nevyplýva ani z toho, že v tlačive o záznamoch a potrebách klienta je vopred
preformulovaná všeobecná informácia o možnosti riešiť spory v rozhodcovskom konaní.
Vzhľadom na uvedené je podľa názoru súdu nesporné, že v rámci rozhodcovského konania
boli pri rozhodovaní porušené všeobecne záväzné právne predpisy na ochranu práv
spotrebiteľa, ustanovenia s spotrebiteľských zmluvách v Občianskom zákonníku, konkrétne ustanovenia

§ 53 ods. 4 - neprihliadnutie rozhodcovského súdu na neprijateľnú zmluvnú podmienku, porušená bola
taktiež zásada rovnosti účastníkov (§ 40 ods. 1 písm. g) zákona č. 234/2002 Z. z.), a to už pri výbere
rozhodcu. Z uvedených dôvodov súd žalobe na základe ustanovenia § 40 ods. 1 písm. j) zákona č.
244/2002 Z. z. vyhovel a rozhodcovský rozsudok, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku, zrušil.

Možno teda prijať záver, že ak zmluvné podmienky boli vopred pripravené a nebolo možné meniť
ich obsah (čo j aj tento prípad) nemôže ísť o individuálne vyjednanú zmluvnú podmienku. Súd
poukazujenato,žespotrebiteľpodpísalrozhodcovskúdoložku,pretožemumožnosťnemal,pokiaľchcel
uzatvoriť poistnú zmluvu. Z doložky nevyplýva, že by bol informovaný o rozdieloch medzi súdnym a
rozhodcovským konaním, o rokovacom poriadku rozhodcovského súdu a pod.

Vzhľadom na skutočnosť, že tzv. Osobitné zmluvné dojednania sú súčasťou
Všeobecných poistných podmienok a súčasťou uzavretej poistnej zmluvy, je vylúčené prijať
záver o náležíte osobitne dojednanej zmluvnej podmienke.

Priaznivejšie rozhodnutie pre žalovaného v tamto konaní a iný právny záver týkajúci sa charakteristiky
právneho vzťahu medzi účastníkmi a dôsledkov, ktoré z toho vyplývajú, nemôže privodiť ani záznam
sprostredkovateľa poistenia o požiadavkách a potrebách klienta zo dňa 29.8.2007. Taktiež ide iba o
predtlačený formulár, ktorý obsahuje časť o sťažnostiach na vykonávanie sprostredkovania poistenia
sprostredkovateľompoisteniaavjejrámciinformáciu,ženamimosúdnevyrovnaniemožnovyužiťinštitút

rozhodcovského konania v zmysle zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní a všeobecných
poistných podmienok platných od 1.1.2007 (časť XV.). Táto informácia je dokonca zavadzajúca,
nakoľko odkazuje na Všeobecné poistné podmienky žalovaného (najmä na časť XV.), kde je dojednaná
výlučná právomoc rozhodcovského súdu pre riešenie sporov medzi účastníkmi predmetného poistného
vzťahu. Tento záznam o požiadavkách a potrebách klienta nemá charakter individuálne dojednanej

rozhodcovskej doložky.

V predmetnej veci došlo k porušeniu ustanovenia § 40 ods. 1 písm. g/, j/ zákona č. 244/2002 Z.z. o
rozhodcovskom konaní, nakoľko formuláciou rozhodcovskej doložky došlo k porušeniu zásady rovnosti
účastníkov rozhodcovského konania práve so zreteľom na to, že táto rozhodcovská doložka nebola

individuálne dojednaná so spotrebiteľom a vylučuje spotrebiteľa z možnosti obrátiť sa so svojimi nárokmi
aj na všeobecný súd. Naviac, v zmysle písm. j/ citovaného zákona, pri rozhodovaní boli porušené
všeobecne záväzne právne predpisy na ochranu spotrebiteľa a to § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka.Rozhodcovský súd sa tiež v rozsudku vôbec nezaoberal dôvodnosťou samotného nároku žalovaného
na akýsi dlh v sume 41,16 eur, ktorý by mali predstavovať náklad poisťovne na uzavretie poistenia.
V rozhodcovskom rozsudku sa iba sucho konštatuje, že „v spore ide o peňažnú pohľadávku, ktorej

dôvodnosť vyplýva z predložených listín a zo skutočností tvrdených žalobcom“.

Zároveň je možné sa stotožniť s názorom žalobkyne, že znenie časti XVII. ods. 7a VPP, podľa ktorého
podpisom zmluvy mal a žalobkyni vzniknúť osobitná povinnosť voči poisťovni na uhradenie vyplatenej
províznej odmeny za sprostredkovanie príslušnej poistnej zmluvy, ktorá mala byť vyporiadaná pri

ukončenípoistnéhovzťahu,vytváraznačnúnerovnováhuvprávachapovinnostiachnastranežalobkyne
ako spotrebiteľa. Z tohto ustanovenia nie je zrejmé, o akú odmenu a v akej výške pôjde, je nejasne
formulované a pre spotrebiteľa nezrozumiteľné. Ustanovenie sa javí byť v rozpore s dobrými mravmi a
neprijateľnou zmluvnou podmienkou, čím sa však rozhodcovský súd nezaoberal. Vyššie spomínaným
postupom v zmysle § 40 ods. 1 písm. j/ zákona o rozhodcovskom konaní, boli pri rozhodovaní porušené
všeobecné záväzne právne predpisy na ochranu spotrebiteľa.

V predmetnom rozhodcovskom konaní išlo o obdobu skráteného konania, ktoré pozná aj Občiansky
súdny poriadok. Rozhodcovský rozsudok je tak v časti odôvodnenia nároku v sume 41,16 eur
nepreskúmateľný. Celý uvedený proces je možné považovať iba za snahu obísť ustanovenia o ochrane
spotrebiteľa, na ktoré je všeobecný súd povinný prihliadať z úradnej moci. Pokiaľ ide o nárok na trovy

konania priznané rozhodcovským rozsudkom, tieto sú zjavne neprimerané pohľadávke. Trovy konania v
sume 276 eur viac ako šesťnásobne prevyšujú uplatnenú pohľadávku a sú zjavne neprimerané voči tejto
pohľadávke. Aj v uvedenej časti tak boli predmetným rozhodcovským rozsudkom porušené všeobecne
záväzné právne predpisy na ochranu spotrebiteľa, konkrétne procesné predpisy slúžiace ochrane práv
spotrebiteľa. Za ďalšie porušenia práv spotrebiteľa súd považuje extrémne krátku lehotu (5 dní) a

podanie odporu proti rozhodcovskému rozsudku.

Závažné porušenie predpisov na ochranu práv spotrebiteľa súd považuje aj spoplatnenie podania
odporu sumou 72 eur. Spotrebiteľ brániaci svoje práva by tak musel aj napriek ust. § 4 ods. 2 písm.
a/ zákona o súdnych poplatkoch účinného v čase vydania rozhodcovského rozsudku zaplatiť súdny

poplatok za odpor, hoci v konaní pred všeobecným súdom by takúto povinnosť nemal. Citované
ustanovenie totiž oslobodzuje spotrebiteľa domáhajúceho sa ochrany svojho práva od súdneho
poplatku.

Zároveň nie je dôvodná ani námietka žalovaného, že predmetný spor nie je spotrebiteľským sporom, ale

sporom o zrušenie rozhodcovského rozsudku, v ktorom už nejde primárne o spor medzi spotrebiteľom
a dodávateľom, ale o vecné preskúmanie postupu a záverov rozhodcovského súdu za taxatívne
vymedzených dôvodov podľa § 40 zák. č. 244/2002 Z.z..

Súd ďalej poukazuje na rozhodnutia Krajského súdu v Prešove v obdobných veciach sp. zn. 1Co

193/2013 zo dňa 28.10.2013, sp. zn. 14Co 22/2014 zo dňa 7.5.2014, sp. zn. 7Co 7/2014 zo dňa
28.4.2014, sp. zn. 15Co 35/2013 zo dňa 9.4.2014.

Žalovanýžiadaloprerušeniekonaniavpredmetnejvecipodľa§109ods.2písm.c/O.s.p.spoukazomna
to, že žalovaný obdržal Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 499/2012 z 10.7.2013,

ktorým Ústavný súd SR konštatoval porušenie základného práva žalovaného na spravodlivý proces, a
to postupom Najvyššieho súdu SR v exekučnej veci vedenej pod sp. zn. 2Cdo 5/2012.

Po preskúmaní veci súd konštatuje, že okolnosť, že žalovaný sa obrátil na Ústavný súd SR ústavnou
sťažnosťou týkajúcou sa uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo 1/2012, nie sú dané podmienky

pre prerušenie konania v predmetnej veci.

Predovšetkým nie je možné urobiť záver, že v konaní na ústavnom súde SR dôjde k zrušeniu vyššie
uvedeného uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a neznamená, že eventuálne zrušenie
uznesenia Najvyššieho súdu SR pod sp. zn. 6Cdo 13/2013 Ústavným súdom Slovenskej republiky,

vo vzťahu ku ktorému týmto ústavným orgánom zatiaľ rozhodnuté nebolo, môže mať zásadný právny
význam pre rozhodnutie vo veci samej, teda pre záver o možnosti zrušenia rozhodcovského rozsudku
v predmetnej veci.Slovenský právny poriadok, ako aj aplikačná prax, teda rozhodovanie súdov, nie sú založené na
precedenčnomsystému,takakojetovkrajináchsodlišnýmvývojomvoblastíprávaasodlišnouprávnou
kultúrou, teda najmä vo J. Y. a v H. J. N..

Záver, že eventuálne zrušenie vyššie uvedeného rozhodnutia Najvyššieho súdu SR musí mať dopad
a zásadný význam pre toto konanie, nie je preukázaný, pretože súd sa opieral predovšetkým o znenie
zákona (nie o rozhodnutia vyššieho súdu), ale predovšetkým o zákon č. 244/2002 Z.z.. Za týchto
okolností nie sú naplnené pojmové znaky nutnosti prerušenia konania v zmysle § 109 ods. 2 písm. c/

O.s.p. v predmetnej veci.

Proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný. Odvolacie dôvody
subsumoval pod ustanovenie § 205 ods. 2 písm. a/, c/, f/ Občianskeho súdneho poriadku. Namietal
nevykonanie dôkazu spočívajúceho vo výsluchu žalovaného ako účastníka konania a tiež nevykonanie
výsluchu sprostredkovateľky poistenia pani D. C., ktorý dôkaz navrhoval vykonať vo svojom vyjadrení zo

4.10.2013. Za procesne neprípustný spôsob považoval vykonanie dôkazu „kópiou kompletného spisu
rozhodcovského Arbitrážneho súdu Košice sp. zn. 2C 3485/2012“, keďže nie je zrejme, ktoré konkrétne
listinné dôkazy z tohto spisu oboznamoval a ktoré nie. Súd vo vzťahu k tomuto dôkazu mal správne
postupovať tak, že v zápisnici o pojednávaní mal presne zaprotokolovať, ktoré strany rozhodcovského
spisu, prípadne ktoré listiny obsiahnuté v spise boli prečítané.

Podľa jeho názoru je napadnuté rozhodnutie nepreskúmateľné, arbitrárne a vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci. Na podporu svojej argumentácie odkázal na rozhodnutie Ústavného súdu
SR sp. zn. I. ÚS 255/2010 a devätnáste odôvodnenie Smernice 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a na vyjadrenie Národnej banky Slovenska k odbornej

otázke č. ODT-10324/2012 z 10.10.2012. Mal za to, že dohoda o rozhodcovskom konaní nemôže
byť neprijateľnou podmienkou, ak je dohodnutá v poistnej zmluve. Výnimočnosť poistnej zmluvy ako
zmluvy spotrebiteľskej vyplýva zo Smernice 93/13/EHS. Z odlišného výsledku, ktorý má byť v prípade
poistných zmlúv podľa smernice sledovaný, vyplýva pre všeobecné súdy povinnosť postupovať pri
právnom posudzovaní poistnej zmluvy odlišne. Ku skutočnosti, že žalobca nemal možnosť ovplyvniť

podstatnýmspôsobomobsahpredmetnejzmluvyuviedol,žepoistníkpodpisujesúvislýtextvšeobecných
poistných podmienok (ďalej aj „VPP“) ako celok. Napriek okolnosti, že poistník podpisuje VPP ako
celok, nie všetky ustanovenia VPP poistníka zaväzujú. Je individuálne viazaný len tými ustanoveniami
VPP, na ktoré poukazuje poistná zmluva. Osobitné dojednania má možnosť poistník prijať alebo
aj neprijať, má teda dve alternatívy. Podľa žalovaného sa prvostupňový súd nevyrovnal s tým, že

žalobca svojím osobitným podpisom odlišným od podpisu, ktorý žalobca pripojil pod poistnú zmluvu,
resp. súvislý text poistných podmienok podpísal navyše Osobitné zmluvné dojednania č. 01/2007, kde
v bode 2. je explicitne uvedené, že ide o rozhodcovskú doložku. Žalovaný uviedol, že v právnom
štáte nemožno písomný právny úkon zneplatniť len z dôvodu následného ústneho tvrdenia osoby,
ktorá daný úkon urobila. Ak si tento úkon neprečítala, táto okolnosť má pôvod iba vo vlastnom

rozhodnutí osoby, ktorá úkon urobila. Záver o nekalom charaktere rozhodcovskej doložky nevyplýva
zo samotnej jej existencie, ale z konkrétnych skutkových okolností každého jednotlivého prípadu, ktoré
môžu spôsobiť, že procesné postavenie spotrebiteľa môže byť v hrubom nepomere ku procesnému
postaveniu dodávateľa. Nemôže obstáť ako odôvodnenie nerovnováhy v právach a povinnostiach
zmluvných strán samotná skutočnosť, že spor zo spotrebiteľskej zmluvy medzi poistníkom a poisťovňou

prejednározhodcovskýsúd.Prvostupňovýsúd požiadavkunariadneodôvodnenierozhodnutiavzmysle
judikatúry Ústavného súdu nedodržal, keď sa nevysporiadal so skutočnosťou, ktorá je nepochybne
rozhodujúcouprerozhodnutievprejednávanejveci,atoscharakteromapovahoupodmienky7ačl.XVII.
VPP ako takej, ktorá ovplyvňuje výšku poistného ako základnej ceny plnenia (poistnej ochrany), a teda
napadnuté rozhodnutie je aj v tejto časti nepreskúmateľné a arbitrárne. Na základe vyššie uvedených

skutočností žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvého
stupňa na ďalšie konanie s tým, že v prípade úspechu si uplatňuje trovy odvolacieho aj prvostupňového
konania.

Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad

uvedených v ust. § 212 O.s.p., vec prejednal v súlade s ust. § 214 ods. 2 O.s.p. a zistil, že súd prvého
stupňa správne zistil vo veci samej skutkový stav, správne vyvodil právne závery a vo veci aj správne
rozhodol. Na jeho zisteniach sa nič nezmenilo ani v priebehu odvolacieho konania a odvolací súd v
plnom rozsahu na jeho zistenia a právne závery odkazuje.Pokiaľideonámietkužalovaného,žemusúdodňalmožnosťkonaťpredsúdom,jepotrebnépoukázaťna
ustanovenie § 115 ods. 1 O.s.p., v zmysle ktorého ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje

inak, súd nariadi na prejednanie veci samej pojednávanie, na ktoré predvolá účastníkov a všetkých,
ktorých prítomnosť je potrebná. Z citovaného ustanovenia, v ktorom je vyjadrená zásada civilného
procesu - zásada ústnosti konania, vyplýva, že súd je povinný nariadiť pojednávanie vo veci samej
(okrem prípadov výslovne uvedených v § 115a O.s.p.).

Z obsahu spisu vyplýva, že súd prvého stupňa nariadil pojednávanie a na ňom zodpovedajúco procesnej
iniciatíve účastníkov konania vykonal vo veci dôkazy, na základe ktorých v súlade s ust. § 153 ods.
1 O.s.p. vyvodil vo veci aj správny skutkový záver. Nemožno súhlasiť s odvolateľom, ak tvrdí, že mu
postupom súdu bola odňatá možnosť konať pred súdom. Obsah zápisnice o pojednávaní pred súdom
prvého stupňa z 24.6.2014 svedčí o tom, že na tomto pojednávaní bol oboznámený obsah spisu a
pripojené listinné dôkazy ich prečítaním.

Obsah zápisnice o pojednávaní svedčí aj o tom, že na tomto pojednávaní prvostupňový súd oboznámil
prítomných s pripojenou kópiou spismi rozhodcovského súdu vrátane vyjadrenia právneho zástupcu
žalovaného k návrhu na začatie konania prečítaním. Prvostupňový súd pokračoval v konaní bez
prítomnosti žalovaného, keďže mal za to, že neboli splnené podmienky na odročenie pojednávania,

keďže pojednávania sa zúčastnil zástupca žalovaného.

Odvolací súd je toho názoru, že ak súd prvého stupňa prejednal vec bez prítomnosti žalovaného, mal
preto splnené podmienky vyplývajúce z ust. § 101 ods. 2 O.s.p.

Následne odvolací súd preskúmaval rozhodnutie súdu prvého stupňa a konanie, ktoré mu predchádzalo
z ďalších odvolacích dôvodov.

Zásadnou právnou otázkou v predmetnej veci je vyriešenie otázky, či rozhodcovská doložka, na
základe ktorej rozhodcovský súd rozhodol a ktorá je upravená v čl. XV. VPP odporcu, podľa ktorej všetky

vzájomné spory a sporné nároky poistenia budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní, je podmienkou
individuálne dojednanou (ako tvrdil odporca) a v negatívnom prípade, či zakladá hrubý nepomer v
právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa (neprijateľná podmienka).

Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré

spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa
(ďalej len „neprijateľná podmienka“).

Podľa § 53 ods. 2 Občianskeho zákonníka, za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa
nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol

ovplyvniť ich obsah.

Podľa § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka, ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia
dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané.

Podľa § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka, za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej
zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky
od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Za individuálne
dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť
sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah. Ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné

ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané.

Podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka, neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských
zmluvách sú neplatné.

V zmysle čl. 3 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách
(,,Smernica“), zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá sa považuje za nekalú, ak
napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých
na základe zmluvy ku škode spotrebiteľa.V zmysle § 54 ods. 1 prvá veta Občianskeho zákonníka, sa zmluvné podmienky upravené
spotrebiteľskou zmluvou, nemôžu odchýliť v neprospech spotrebiteľa od ustanovení Občianskeho

zákonníka o spotrebiteľských zmluvách. Nesmú obsahovať podľa § 53 ods. 1 prvá veta Občianskeho
zákonníka ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných
strán v neprospech spotrebiteľa.

Žalobkyňa uzatvorila so žalovaným poistnú zmluvu dňa 29.8.2007. Zmluvu dojednávala so

sprostredkovateľom a vo VPP v časti XV. je obsiahnuté dojednanie o rozhodcovskom konaní. Obsahom
je dohoda poisťovne a poistníka o tom, že všetky vzájomné spory a sporné nároky z poistenia sa
rozhodnú v rozhodcovskom konaní pred rozhodcovským súdom. V závere všeobecných podmienok je
ako osobitné zmluvné dojednanie pod číslom 01/2007 znovu dojednaná rozhodcovská doložka vo forme
samostatnej tabuľky, s uvedením textu: „poistník a poisťovňa týmto vyjadrujú obaja spoločne a každý
zároveň svojím podpisom samostatne svoju vôľu v prípade vzniku akéhokoľvek sporu medzi zmluvnými

stranami, že sa namiesto súdneho konania z dôvodu účelnosti praktickosti a rýchlosti podrobia
rozhodcovskému konaniu v zmysle časti XV. všeobecných poistných podmienok. Toto ustanovenie
chápu zmluvné strany ako rozhodcovskú doložku“ (č. l. 36 spisu).

Práve na základe takto dojednanej rozhodcovskej doložky v poistnej zmluve bola dňa 19.1.2012 pod

sp. zn. 2C/3485/2012 vydaný rozhodcovský rozsudok Arbitrážneho súdu Košice, Alžbetina 41, Košice,
ktorým bola žalobkyni uložená povinnosť zaplatiť 41,16 eur a trovy rozhodcovského konania 276,- eur.

Rozhodcovská doložka sa tak stala súčasťou obsahu formulárovej zmluvy, ktorú žalovaný v rámci
svojej podnikateľskej činnosti použil v prípadoch uzatvárania zmlúv rovnakého druhu a neurčitého počtu

spotrebiteľov.

Smernica Rady 93/13 EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vychádza nie z
minimálneho okruhu nekalých klauzúl, ktoré sa majú transponovať, ale zo vzorového okruhu klauzúl. V
konečnom dôsledku sa okruh neprijateľných podmienok de lege lata uvedený v § 53 ods. 4 OZ upravil

postupne viacerými novelami až po uplynutí transpozičnej lehoty (napr. neprimeraná sankcia pod písm.
k/ bola upravená až novelou vykonanou zákonom č. 568/2007 Z. z. s účinnosťou od 1.1.2008, kým
hlavná transpozícia bola vykonaná zákonom č. 150/2004 Z. z. účinným od 1.4.2004).

Členské štáty si mohli vybrať, do akej miery prevezmú smernicou odporúčané nekalé klauzuly. Zároveň

sa však umožnilo členským štátom prekročiť rámec smernice, čo umožnilo upraviť okruh neprijateľných
podmienok aj širšie ako odporúča smernica ,,Členské štáty môžu prijať alebo si ponechať najprísnejšie
opatrenia kompatibilné so zmluvou v oblasti obsiahnutej touto smernicou s cieľom zabezpečenia
maximálneho stupňa ochrany spotrebiteľa“, (čl. 8 smernice).

Kým smernica vychádza zo vzorového okruhu nekalých klauzúl, slovenský zákonodarca upravil režim
súdnejkontrolyneprijateľnýchpodmienokvspotrebiteľskýchzmluváchnazákladeindikatívnehovýpočtu
neprijateľných podmienok (arg. slovo ,,najmä“ v § 53 ods. 4 OZ). To znamená, že súdu
nič nebráni judikovať neprijateľnú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve podľa tzv. generálnej
klauzuly v § 53 ods. 1 OZ, a teda nad rámec zoznamu podmienok uvedených v prílohe smernice alebo

okruhu uvedeného v Občianskom zákonníku. Nemožno napríklad vylúčiť, že súd so zreteľom na ostatné
zmluvné podmienky (čl. 4 ods. 1 smernice) posúdi rozhodcovskú doložku ako neprijateľnú bez ohľadu
na jej znenie, teda že neobstojí žiadna rozhodcovská doložka a priestor pre rozhodcovské konanie bude
len pri preukázateľnom individuálnom vyjednaní rozhodcovskej zmluvy zo strany spotrebiteľa.

Odvolací súd zastáva názor, že pokiaľ ide o tzv. nevýhradnú rozhodcovskú doložku, možnosť voľby pre
spotrebiteľa je len iluzórna, pretože takmer s pravidelnosťou rozhodcovské žaloby podávajú veritelia,
čo možno odôvodniť aj rozsahom nárokov plynúcich zo štandardne formulovanej zmluvy. Naopak, ak
niektorý spotrebiteľ výnimočne uplatňuje svoje práva, tak využíva - pre neho transparentný štátny súd.
Odvolacísúdpritomnepochybujeotom,žespotrebiteľ,ktorýsarozhodneosobitneindividuálnevyjednať

rozhodcovskú zmluvu, by aj reálne rozhodcovské konanie využil, pretože inak by jeho individuálne
(„sólo“) vyjednávanie nedávalo zmysel.Podľa obsahu spisu dodávateľ preukázateľne navyše nevysvetlil spotrebiteľovi význam rozhodcovskej
doložky, rozdiel od zásad občianskeho súdneho konania, nepredstavil mu pravidlá, podľa ktorých sa
bude viesť súkromný „súdny“ proces a nedal mu po preukázateľnom poučenie na výber rozhodnúť sa

(pre porovnanie § 90 ods. 3 Zákona o platobných službách).

Odvolací súd si nedokáže predstaviť rokovanie spotrebiteľa o rozhodcovskej doložke a jej perfektné
individuálne zmluvné vyjednanie, ak spotrebiteľ nepozná jeho obsah (vedľajší predmet zmluvy). Je
takmer notorietou, že v rámci uzatvárania spotrebiteľských zmlúv sa sprostredkovatelia nezmieňujú o

podrobnostiach a procesných pravidlách rozhodcovského konania. Získavanie podpisov spotrebiteľov
podúdajnéindividuálnevyjednaniemákampaňovitýrozmer.Tvrdenieotom,že sitakýtoprocesvyjednal
spotrebiteľ a pritom nepoznal jeho obsah, je poznačené neudržateľnou tendenciou dosiahnuť arbitráž, s
čím je spojené ďalšie zvýšenie nákladov spotrebiteľa. Na tomto závere by nič nezmenila ani navrhovaná
výpoveď sprostredkovateľky D. C. ako svedkyne v konfrontácii s listinnými dôkazmi.

Odvolací súd poukazuje na nutnosť objektívneho posúdenia rozhodcovskej doložky a nie je rozhodujúca
vôľa účastníka zmluvného vzťahu a v tomto zmysle ani jeho aktivita. Neprijateľná rozhodcovská doložka
je absolútne neplatná (§ 53 ods. 5 OZ) a je povinnosťou nielen súdu, ale aj rozhodcu z tohto právneho
posúdenia vyvodiť všetky právne dôsledky a poskytnúť náležitú ochranu pred neprijateľnými zmluvnými
podmienkami. Neuniklo pozornosti odvolacieho súdu, že rozhodca iba zriedkavo pristupuje k posúdeniu

platného založenia vlastnej právomoci, resp. túto iba formalisticky skonštatuje ako danú. Odvolací súd
tak nadobudol presvedčenie, že aj toto konanie je prejavom nerešpektovania práv spotrebiteľov, resp.
reflexiou absencie nestrannosti a nezaujatosti rozhodcu.

Na individuálne dojednanie je však potrebné rešpektovať a zachovať proces tvorby zmluvy ustanovený

v OZ. Naproti tomu nevhodné predkladanie podmienok predstavuje jednu z nekalých obchodných
praktík (klamlivá obchodná praktika; § 8 ods. 4 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa; ďalej
len ,,ZOS“). Predkladanie rozhodcovských doložiek spotrebiteľom za stavu, keď nepoznajú pravidlá
arbitráže (predmet rozhodcovskej zmluvy) a prirodzene nevenujú dostatočnú pozornosť tejto časti
formuláru, sa zneužíva k záverom o individuálnom vyjednaní zo strany spotrebiteľov, pričom na tomto nič

nemení technika predkladania - inkorporovanie doložky do všeobecných zmluvných podmienok versus
vyhotovenie štandardnej rozhodcovskej zmluvy na samostatnom liste (hárku) papiera.

Podľa cit. čl. 6 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách ,,Členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so

spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre
spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia
existencia možná bez nekalých podmienok“.

Odvolací súd v tejto súvislosti pripomína uznesenie Najvyššieho súdu SR vo veci 6Cdo 1/2012, ktoré

prelomovo poukazuje na princíp ochrany spotrebiteľa, ktorého skutočný význam odvolateľ nijako do
reality nepretavuje. Aj keď ústavnoprávna ochrana a ochrana základných práv a slobôd, medzi ktoré
patrí aj vysoký záujem na ochrane spotrebiteľa (čl.38 Charty ,,politiky štátov zabezpečia vysoký stupeň
ochrany spotrebiteľa“) má subsidiárnu povahu, ciele tejto ochrany sa musia stať súčasťou rozhodovania
všeobecných súdov. Aj súd v predmetnej veci je súdom Európskej únie a rámec jeho rozhodovania

je meritórne určený Zmluvou o fungovaní EÚ, Chartou Európskej únie a smernicou (v predmetnej veci
najmä článok 6 smernice).

Tak ako už odvolací súd spomenul, ochrana pred neprijateľnými podmienkami sa má vykonať v
režime pravidiel verejného poriadku, a teda pravidiel, ktorých dodržiavanie musí štát bezpodmienečne

vyžadovať (čl. 50 uznesenia súdneho dvora POHOTOVOSŤ/U.).

Podľa čl. 3 ods. 2 smernice ,,Podmienka sa nepovažuje za individuálne dohodnutú, ak bola navrhnutá
vopred a spotrebiteľ preto nebol schopný ovplyvniť podstatu podmienky, najmä v súvislosti s predbežne
formulovanou štandardnou zmluvou“.

Podľa názoru vyjadreného v odvolaní by platilo, že všetky rozhodcovské zmluvy dohodnuté so
spotrebiteľom sú individuálne vyjednané len z dôvodu, že spotrebiteľ uviedol o jeden podpis v zmluve
naviac. Úplne by sa strácal cieľ a zmysel súdnej kontroly formulárových podmienok, ktorých obsahspotrebiteľ nemôže nejako zmeniť. Spotrebiteľ mohol rozhodcovskú doložku ako celok prijať alebo
odmietnuť, a na otázku, či si rozhodcovskú doložku vymienil, možno iba ťažko odpovedať kladne, keďže
jej obsah, vrátane relevantných pravidiel rozhodcovského procesu zjavne nepoznal.

Teória prezentovaná v odvolaní je v priamom rozpore s relevantnými ustanoveniami OZ. Tu rovnako
platí, že za podmienku, ktorá nie je individuálne vyjednaná, sa považuje podmienka, ktorá bola vopred
naformulovaná a spotrebiteľ nemôže meniť jej obsah. Ak by podstatu individuálne vyjednanej zmluvnej
podmienky determinovala bez ďalšieho možnosť výberu, zo súdnej kontroly by boli vylúčené všetky

formulárové typové zmeny a doplnky k pôvodnej zmluve, keďže bolo len na spotrebiteľovi, či k
formulárovým zmenám pristúpi. S tým sa odvolací súd nemôže stotožniť, keďže by došlo k popretiu
zmyslu a cieľa ochrany práv spotrebiteľa (Smernice 93/13/EHS) a k spochybneniu ochrany a podpory
efektívneho vnútorného trhu EÚ očisteného od nemorálnych zmluvných klauzúl. Vo formulároch môžu
byť pre spotrebiteľa dôležité, ale aj nepotrebné veci, no spoločným znakom za každých okolností
je, že spotrebiteľ nemá možnosť meniť obsah formulára. Buď ho akceptuje alebo zmluva nevznikne.

Súdna kontrola bola vytvorená práve z dôvodu ochrany pred diktátom formulárových zmlúv, vrátane
formulárových zmien a doplnkov pripravených vopred dodávateľom. Uvedený cieľ žalovaný náležite
nedocenil, resp. nesprávne interpretoval, o to viac, že ide o medzinárodný záväzok Slovenskej republiky
k EÚ.

Tento záver možno vystihnúť z judikatúrneho vývoja Súdneho dvora v rozhodnutí Pohotovosť/U. (bod
50.). Preto aj ochrana poskytovaná súdom vo vzťahu k neprijateľnej zmluvnej podmienke je o presadení
noriem vyššej právnej sily a záväzku štátu prijať všetky kroky nevyhnutné na to, aby nekalá podmienka
spotrebiteľa nezaväzovala. Pri dôslednom aplikovaní judikatúrnych záverov Súdneho dvora tak aj
prvostupňový súd ako článok súdnej sústavy EÚ a ako orgán členského štátu EÚ postupoval náležite a

rozhodol vecne správne tým, že poskytol ochranu spotrebiteľovi pred nekalou rozhodcovskou doložkou.

Nevhodné predkladanie zmluvných podmienok sa týka smernice Európskeho parlamentu a Rady z
11.5.2005 2005/29ESonekalýchobchodnýchpraktikáchpodnikateľovvočispotrebiteľomnavnútornom
trhu, ktorou sa mení a dopĺňa smernica Rady 84/450/EHS, smernice Európskeho parlamentu a Rady

97/7/ES, 98/27/ES a 2002/65/ES a nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 2006/2004
(„smernica o nekalých obchodných praktikách“). Odvolací súd pripomína, že OZ v rovine vnútroštátnej
zakotvuje normatívne mantinely posúdenia neprijateľnosti zmluvnej podmienky.

Na strane žalovaného je dôkazné bremeno preukázať, že spotrebiteľ si vo svetle vyššie uvedených

požiadaviek odvolacieho súdu (nielen formálne) individuálne vyjednal rozhodcovské konanie. V tomto
smere popri nedôslednej argumentácii neboli doložené žiadne relevantné listinné dôkazy podporujúce
záver o individuálnom vyjednaní rozhodcovskej doložky. Nie spotrebiteľ má dokázať, že nedošlo k
individuálnemu vyjednaniu, ale dodávateľa zaťažuje bremeno presvedčivo preukázať individuálne
vyjednanie (§ 53 ods. 3 OZ) - ani tento aspekt nie je v odvolaní zohľadnený. Z predloženej zmluvy

nevyplýva individuálne vyjednaná rozhodcovská zmluva a žalovaný neoznačil žiadne iné relevantné
dôkazy. Ak si spotrebiteľ individuálne vyjednal rozhodcovskú zmluvu, potom by muselo platiť, že si
individuálne (podľa predstáv spotrebiteľa) vyjednal aj podmienky arbitráže. Z obsahu spisu však takýto
záver rozhodne nemožno prijať. Dôvodne teda možno konštatovať, že žalovaný si dôkazné bremeno o
individuálnom vyjednaní rozhodcovskej doložky nesplnil.

Inštitút individuálne dohodnutej podmienky je treba vykladať v súlade s cieľom smernice, podľa ktorej sa
podmienka nepovažuje za individuálne dohodnutá, ak bola pripravená vopred a spotrebiteľ preto nebol
schopný ovplyvniť podstatu podmienky v súvislosti s predbežne formulovanou štandardnou zmluvou (čl.
3 ods. 2 Smernice).

V predmetnej veci napr. trovy rozhodcu prevyšujú niekoľkonásobne vymáhanú istinu pohľadávky vo
výške 41,16 eur a trovy rozhodcovského konania predstavujú 276,- eur. Už len táto skutočnosť
predstavuje neprimeranosť arbitrážneho procesu.

Odvolací súd sa preto nestotožnil s tým, že rozhodcovská doložka bola individuálne dojednaná medzi
žalobcom a žalovaným.Predkladanie takto dohodnutých rozhodcovských doložiek spotrebiteľom za stavu, keď nepoznajú
pravidlá arbitráže, nevenujú pozornosť tejto časti formuláru, pretože táto doložka je zakotvená do
všeobecných zmluvných podmienok vyhotovenej v štandardnej rozhodcovskej zmluve, na samostatnom

liste - hárku papiera, odvolací súd považuje za nevhodné.

V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na judikatúru Súdneho dvora a na tú skutočnosť, že priemerný
spotrebiteľnepoukáženanekalosťzmluvnejpodmienky(MostazaClaro,bod25.-27.,C168/05,Océano
Grupo Editoria, Asturcom, a iné).

Dodávateľ (žalovaný) s odbornou starostlivosťou musel vedieť, že nemá používať neprijateľné
podmienky, má poznať aj dôsledky ich používania.

Správne konštatuje súd prvého stupňa, že v predmetnej veci došlo k porušeniu ustanovenia § 40 ods. 1
písm. j/ zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, nakoľko formuláciou rozhodcovskej doložky

došlo k porušeniu zásady rovnosti účastníkov rozhodcovského konania práve so zreteľom na to, že
táto rozhodcovská doložka nebola individuálne dojednaná so spotrebiteľom a vylučuje spotrebiteľa z
možnosti obrátiť sa so svojimi nárokmi aj na všeobecný súd a naviac, v zmysle písm. j/ citovaného
zákona, pri rozhodovaní boli porušené všeobecne záväzné právne predpisy na ochranu spotrebiteľa a
to § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka, ktorý individuálne nedojednanú rozhodcovskú doložku

považuje za neprijateľnú zmluvnú podmienku.

Za týchto okolností súd prvého stupňa správne postupoval, pokiaľ žalobe na zrušenie rozhodcovského
rozsudku vyhovel. Náležitým je aj uloženie povinnosti žalovanému zaplatiť trovy konania, keďže
žalobkyňa bola úspešná, preto odvolací súd postupom podľa § 219 ods. 1 O.s.p. rozsudok ako vecne

správny potvrdil, pričom v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. v podrobnostiach poukazuje na správne a
presvedčivé dôvody rozhodnutia súdu prvého stupňa, na ktoré odkazuje.

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p., podľa
ktorého boli priznané trovy odvolacieho konania úspešnej žalobkyni. Tieto pozostávajú z trov právneho

zastúpeniaza1úkon-vyjadreniekodvolaniuzodňa10.11.2014vovýške61,87eur(§11ods.1vyhlášky
č. 655/2004 Z.z.) a režijného paušálu 8,04 eur, čo spolu predstavuje sumu 69,91 eur.

Predmetné rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0. (ust. §
3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení novely

vykonanej zákonom č. 33/2011 Z.z. účinným od 1.5.2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.