Rozhodnutie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 17. marec 2015

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 13Co/1263/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6712214104
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 03. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ferdinand Zimmermann
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2015:6712214104.1

Rozhodnutie

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ferdinanda
Zimmermanna a sudcov JUDr. Danice Kočičkovej a JUDr. Amy Odalošovej v právnej veci žalobcu: X. K.,
nar. XX. XX. XXXX, bytom J., N. XXX/X, občana SR, zast. JUDr. Jánom Krnáčom, advokátom, AK Zvolen
so sídlom Nám. SNP č. 70/36, 960 01 Zvolen, proti žalovaným: I.) Slovenská republika, Ministerstvo
vnútra Slovenskej republiky, Pribinova 2, 812 72 Bratislava, II.) Slovenská republika, Ministerstvo

spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 13, 813 11 Bratislava, o zaplatenie náhrady škody,
naodvolaniežalobcuzodňa14.08.2014protirozsudkuOkresnéhosúduZvolenč.k.15C/154/2012-174
zo dňa 02. 06. 2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu potvrdzuje.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol žalobu žalobcu a zároveň tohto zaviazal nahradiť

žalovanému 2/ trovy konania v sume 79,50 € na účet vedený v Štátnej pokladnici.

V dôvodoch rozhodnutia súd uviedol: „Žalobca sa svojim žalobným návrhom domáhal voči žalovanému
I.) náhrady škody o výške 120 000,- Eur spolu s 8,75 % ročným úrokom z omeškania od 16. 07. 2012
do zaplatenia, súčasne sa domáhal voči žalovanému I.) a súbežne žalovanému II.) povinnosti nahradiť
škodu za nemajetkovú ujmu vo výške 30 000 Eur spolu s 8,75% úrokom z omeškania ročne od 16. 07.

2012. Pre prípad úspechu v konaní si uplatnil náhradu trov konania a právneho zastúpenia.

Žalovaný I.) žiadal žalobu zamietnuť.

Žalovaný II.) žiadal žalobu zamietnuť.

Súd výsluchom účastníkov konania, na základe skutočností obsiahnutých v odôvodnení žalobného
návrhu, listinnými dôkazmi: listom Ministerstva vnútra SR zo dňa 12. 03. 2012, uznesením Okresnej
prokuratúry Lučenec zo dňa 22. 07. 2009, uznesením Krajského súdu Banská Bystrica 2Tpo/2/2009
zo dňa 22. 01. 2009, uznesenie Okresného súdu Lučenec 0Tp 118/08 zo dňa 02. 01. 2009, uznesenia
Okresnej prokuratúry v Lučenci 1 Pv 1333/08-5, uznesenia ČVS: ORP-117/OVK-LC-2008, potvrdenie
ZŠ v J. zo dňa 13. 05. 2011, potvrdenie Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Lučenec zo dňa 30.

05. 2011, rodným listom K. K., nar. XX. XX. XXXX, rodným listom U. K., nar. XX. XX. XXXX, lekárskou
správou zo dňa 18. 04. 2011, správou Psychiatrickej ambulancie K.. O. K. I., písomných vyjadrení
účastníkov konaniam ako aj ďalších listinných a ostatných dôkazov, zistil tento skutkový stav:

Uznesením vyšetrovateľa ÚJKP OR PZ Lučenec bolo dňa 29. 12. 2008 pod sp. zn. ORP-1178/OVK-
LC-2008 postupom podľa § 199 os. 1 Tr. poriadku začaté trestné stíhanie vo veci a súčasne podľa § 206

ods. 1 Tr. poriadku vznesené obvinenie žalobcovi pre zločin hrubého nátlaku podľa § 190 ods. 1, ods.3 písm. a/, písm. d/ Tr. zákona za skutok, ku ktorému malo dôjsť v období od roku 2002 do novembra
2008 voči osobe Róberta Záslava.

Trestné stíhanie začalo a obvinenie bolo vznesené na základe trestného oznámenia Róberta Záslava
podaného dňa 24. 11. 2008 a doplneného dňa 19. 12. 2008.

Žalobca, ako obvinený podal proti uzneseniu vyšetrovateľa sťažnosť pri svojom výsluchu s
odôvodnením, že skutočnosti uvedené v uznesení o vznesení obvinenia sa nezakladajú na pravde.

Okresný prokurátor v Lučenci uznesením zo dňa 31. 12. 2008 sťažnosť žalobcu zamietol. Uznesením
sudcu pre prípravné konanie Okresného súdu Lučenec zo dňa 02. 01. 2009 bol žalobca z dôvodov
podľa § 71 ods. 1 pís. c) Tr. poriadku vzatý do väzby. Väzba začala plynúť dňa 29. 12. 2008 od 15.45
hod. a vykonávala sa v ÚVV v Banskej Bystrici. Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením 2Tpo 2/09
zo dňa 22. 01. 2009 okrem iného zrušil napádané uznesenie okresného súdu a postupom podľa § 79
ods. 3, § 80 ods. 1 písm. c/ Tr. poriadku väzbu žalobcu nahradil dohľadom probačného a mediačného

úradníka Okresného súdu Lučenec. Žalobca bol ihneď prepustený na slobodu. Väzba u žalobcu trvala
od 29. 12. 2008 do 22. 01. 2009.

Uznesením zo dňa 22. 07. 2009, prokurátor Okresnej prokuratúry v Lučenci trestné stíhanie žalobcu

zastavil, nakoľko bolo nepochybné, že sa nestal skutok, pre ktorý sa viedlo voči nemu trestné stíhanie.
Uznesenie o zastavení trestného stíhania voči žalobcovi nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť dňa
03. 09. 2009.

Uznesenie o vznesení obvinenia, podľa žalobcu, je rozhodnutím výrazne zasahujúcim do súkromného a

osobnéhoživotaktorejkoľvekfyzickejosoby.Samotnétrestnéstíhanievýraznezasahujedosúkromného
a osobného života každého jednotlivca, zasahuje do jeho cti a dobrej povesti a to zvlášť v prípade, ak
ide o obvinenie nepravdivé, nezodpovedajúce skutočnosti, čo však vyjde najavo až neskôr.

Zástupca žalobcu uviedol, že žalobca zostal po smrti rodičov sám, pretože nemal ani súrodencov,

musel sa o celý chod domácnosti a hospodárstva starať len on. Bol priateľský, nekonfliktný, viedol riadny
usporiadaný život. Pobyt vo väzbe začal plynúť dňa 29. 12. 2008, teda dva dni pred koncom roka, kedy
koncoročné sviatky plánoval žalobca stráviť a osláviť v kruhu svojich najbližších, osobitne v kruhu svojich
dvoch maloletých detí. Žalobca tvrdil, že trestným stíhaním bolo zasiahnuté jeho súkromie, znížená
jeho ľudská dôstojnosť a poškodené dobré meno do takej miery, že mu to prinieslo vážne problémy, s

ktorými sa nedokáže vysporiadať ani v súčasnosti. Zvlášť zraňujúco a ponižujúco pôsobilo na žalobcu
vzatie do väzby, kde sa musel podrobiť viacerým obmedzeniam a zákazom výrazne zasahujúcim do
ľudských práv a základných slobôd. Odlučnosť od detí a najbližšej rodiny v čase novoročných sviatkov
a myšlienka na nejasnosť skončenia celej veci robila pobyt vo väzbe u žalobcu neznesiteľný. Zo strany
okolia, priateľov a známych mal údajne čeliť nevhodným vyjadreniam a prejavom, navyše sa jeho okolie

k nemu začalo správať so zvýšenou opatrnosťou, chladne s odstupom a opovrhovaním. Podľa slov
žalobcu trestné stíhanie negatívne zasiahlo aj jeho najbližších rodinných príslušníkov, ktorí bývajú v tej
istej obci a počas trestného stíhania boli vystavení rôznym atakom a invektívam zo strany občanov obce.

Zásadným spôsobom mala byť znevážená aj osobnosť a povesť poškodeného pred jeho známymi,

priateľmi a predovšetkým jeho družkou N. C., s ktorou mal v rozhodnom období harmonický a fungujúci
vzťah. Aj vplyvom okolností súvisiacich práve s jeho perzekúciou sa dôvera v tomto vzťahu narušila.
Maloletým deťom žalobcu sa mali spolužiaci v škole vysmievať, mali im vykrikovať že majú otca
kriminálnika a basistu. Pred vznesením obvinenia sa mal žalobca príkladne starať o svoju 90-ročnú,
zdravotne postihnutú starú matku, ktorej zdravotný stav bol vážny a vyžadoval si neustálu opateru. Po

prepustení z väzby sa táto osoba nachádzala v nepriaznivom stave, ktorého priamym vyústením bola
o necelý rok na to smrť. Tento prípad žalobcu bol aj medializovaný, o čom svedčia printové a televízne
výstupy v regionálnych i celoplošných médiách, prezentované tendenčne, nekriticky a povrchne, bez
náležitého overenia si širších súvislostí.

Žalobca mal za to, že nezákonné trestné stíhanie opísané v časti I.) vyvolalo u neho vznik nemajetkovej
ujmy značného rozsahu. V závere vyplýva zo samotného charakteru trestného stíhania ktoré sa
ukázalo ako nezákonné, postavenia poškodeného ako občana, obyvateľa, rodiča a druha a vyvolaných
následkov.Svoj nárok na náhradu škody si titulom nemajetkovej ujmy, ktorá mu vznikla v súvislosti s trestným
konaním uplatnil u oboch žalovaných osobitnými písomnými podaniami zo dňa 20. 12. 2011 formou

žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody s tým, že u žalovaného si uplatnil celú
nemajetkovú ujmu v rozsahu 150 000 Eur, v čítane ujmy na uvalenú nezákonnú väzbu a u žalovaného
II.) si z opatrnosti uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy za uvalenú väzbu vo výške 30 000 Eur.
Pretože žalovaný I.) zaujal k žiadosti odmietavé stanovisko vyjadrené v podaní zo dňa 12. 03. 2012,
takisto žalovaný II.) v reakcii na žiadosť žalobcu mu oznámil, že žiadosť bola predbežne prerokovaná s

výsledkom nepreukázania splnenia zákonných predpokladov vzniku nároku na náhradu škody.

Žalovaný I.) poukázal na zákonné ustanovenie § 3 zákona č. 514/2003 Z. z., ktoré striktne vymedzuje
za akých podmienok štát zodpovedá za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Podľa tohto
ustanovenia štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola
spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti zákona, pri výkone verejnej moci

a) nezákonným rozhodnutím,
b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody,
c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo
d) nesprávnym úradným postupom.

Predpokladom zodpovednosti za škodu spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci sú:
a) nezákonné rozhodnutie, b) škoda a c) príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a škodou.

Podľa § 6 ods. 1 citovaného zákona, ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody

spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým
bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Žalovaný
I.) zdôraznil, že ani jeden z príslušných orgánov neskonštatoval, že v trestnom konaní vedenom pod
sp. zn. ČVS: ORP-1178/OVK-LC-2008 došlo k porušeniu zákona. Uznesením vyšetrovateľa zo dňa
29. 12. 2008, ORP-1178/OVK-LC-2008 ktorým bolo voči žalobcovi vznesené obvinenie zo spáchania

trestného činu, nie je možné považovať za nezákonné rozhodnutie v zmysle § 6 zhora citovaného
zákona; vyšetrovateľ ktorý žalobcovi vzniesol obvinenie a vec následne realizoval, rozhodoval len
na základe dôkazov zabezpečených v trestnom konaní a jeho postup zakaždým odobril dozorujúci
prokurátor. Vyšetrovateľ postupoval v súlade so zákonom a včas zadovažoval dôkazy v prospech aj
v neprospech obvineného a to v súlade s príslušným ustanovením Trestného zákona a Trestného

poriadku. Aj samotné trestné konanie vedené proti žalobcovi, po analýze dôkazov skončilo zákonným
spôsobomafakt,žeuznesenímOkresnejprokuratúry vLučencibolo trestnéstíhaniežalobcuzastavené
nezakladá samo o sebe predpoklad uplatnenia si náhrady škody.

Žalovaný I.) poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Mcdo/7/2010,

5Mcdo/18/2010 zo dňa 23. 02. 2011, podľa ktorého nemožno opomenúť, že otázku nezákonnosti
rozhodnutia nemožno posudzovať zo strany súdu ako otázku predbežnú. Súd vychádza z toho, že
rozhodnutie je nezákonným iba vtedy, ak rozhodnutie bolo príslušným rozhodnutím kompetentného
orgánu zrušené ako nezákonné.

Právo na náhradu škody v zmysle § 6 citovaného zákona sa zakladá na podmienke, že rozhodnutie
bolo zrušené ako nezákonné.

Podľa § 230 ods. 1 Tr. poriadku dozor nad dodržiavaním zákonnosti pred začatím trestného stíhania a
v prípravnom konaní vykonáva prokurátor.

Podľa § 231 ods. 2 citovaného zákona pri výkone tohto dozoru je prokurátor oprávnený:

a) dávať záväzné pokyny na postup podľa § 197, vyšetrovanie a skrátené vyšetrovanie trestných činov
a určovať lehoty na ich vybavenie; také pokyny sú súčasťou spisu,

b) vyžadovať od policajta spisy, dokumenty, materiály a správy o stave konania vo veciach, v ktorých
bolo začaté trestné stíhanie, na zistenie, či policajt včas začal trestné stíhanie a riadne v ňom postupuje,
c) zúčastniť sa na vykonávaní úkonov policajta, osobne vykonať jednotlivý úkon alebo aj celé
vyšetrovanie, alebo skrátené vyšetrovanie a vydať rozhodnutie v ktorejkoľvek veci; pritom postupujepodľa tohto zákona; proti takémuto rozhodnutiu prokurátora je prípustná sťažnosť rovnako ako proti
rozhodnutiu policajta,
d) vrátiť vec policajtovi na doplnenie vyšetrovania alebo skráteného vyšetrovania s pokynmi a určovať

lehotu na ich doplnenie; o vrátení veci upovedomí obvineného a poškodeného,
e) zrušiť nezákonné alebo neopodstatnené rozhodnutia policajta, ktoré môže nahradiť vlastnými
rozhodnutiami; pri uznesení o zastavení trestného stíhania, prerušení trestného stíhania alebo o
postúpení veci to môže urobiť do 30 dní od ich doručenia; ak rozhodnutie policajta nahradil vlastným
rozhodnutím inak, než na podklade sťažnosti oprávnenej osoby, proti jeho rozhodnutiu je prípustná

sťažnosť, rovnako ako proti rozhodnutiu policajta,
f) odňať vec policajtovi a prikázať ju inému, a to aj miestne nepríslušnému policajtovi, alebo urobiť
opatrenie, aby vec bola prikázaná inému policajtovi alebo policajtom,
g) nariadiť, aby sa vo veciach uvedených v § 202 konalo vyšetrovanie.

Podľa§230ods.3citovanéhozákona,prokurátorpodľaods.2písm.e/rozhodujeuznesením,akzrušuje

uznesenie policajta, Toto uznesenie sa doručuje obvinenému a poškodenému.

Vyšetrovanie sa končí buď podaním obžaloby, ktorú môže podať jedine prokurátor, alebo zastavením
trestného stíhania, alebo postúpením veci inému orgánu.

Z uvedeného vyplýva, že zastavenie trestného stíhania je jedným z procesných spôsobov ukončenia
trestného konania. Samotné zastavenie trestného konania neznamená, že uznesenie o vznesení
obvinenia vyšetrovateľom bolo nezákonné a celé vyšetrovanie zbytočne vykonané.

Vznesenie obvinenia pre trestný čin konkrétnej osobe nie je rozhodnutie o vine, ale opatrenie smerujúce

k tomu, aby orgány činné v trestnom konaní v priebehu konania zistili skutkový stav. Až po vznesení
obvinenia sa v rozhodujúcej miere otvára priestor pre dokazovanie v prípravnom konaní. Bolo by
nelogické predpokladať, že pri vznesení obvinenia musí byť trestný čin jednoznačne preukázaný,
pretože práve toto je cieľom následného vyšetrovania ako aj prípadného súdneho rozhodnutia.
Vyšetrovateľ v trestnom konaní pri rozhodovaní o začatí trestného stíhania vznesenie obvinenia

žalobcovi vychádzal z úrovni poznatkov, ktoré mal k dispozícii v čase, t. j ešte pred vykonaním úkonov
v trestnom konaní.

Podľa § 4ods. 1 písm. a) bod 1 zákona č. 514/2003 Z. z. vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená
orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej

republiky, ak škoda vznikla v dôsledku rozhodnutia vydaného súdom alebo ak škoda bola spôsobená
nesprávnym úradným postupom súdu.

Podľa § 4 ods. 2 citovaného zákona ak nemožno príslušný orgán určiť podľa ods. 1, koná v mene štátu
Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky.

Podľa § 4 ods. 1 písm. b/ citovaného zákona vo veciach náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom
verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, ak v trestnom
konaní škodu spôsobil vyšetrovateľ Policajného zboru alebo poverený príslušník Policajného zboru a

1. prokurátor nezamietol sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa Policajného zboru alebo povereného
príslušníka Policajného zboru a nepodal v trestnej veci obžalobu príslušnému súdu alebo
2. vyšetrovateľ Policajného zboru alebo poverený príslušník Policajného zboru nekonal na základe
záväzného pokynu prokurátora.

Na základe zhora uvedených skutočností žalovaný I.) namietol nedostatok procesnej spôsobilosti
vystupovať na strane pasívne legitimovaného účastníka, požadoval aby súd ustálil, že ústredným
orgánom príslušným konať vo veci na strane žalovaného je Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej
republiky.

Podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.Podľa § 17 ods. 3 citovaného zákona výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje
s prihliadnutím najmä na

a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,
b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,
c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,
d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

Žalovaný II.) žiadal aby súd žalobu zamietol aj voči a taktiež poukázal na dikciu zákonného ustanovenia
§ 3 ods. 1 citovaného zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, kedy podmienky, pri splnení ktorých štát zodpovedá
za škodu, ustanovuje zákon a možné je vymedziť na existenciu niektorého zo zásahov podľa § 3 ods. 1
citovaného zákona, vznik škody a príčinnú súvislosť medzi namietaným zásahom a vzniknutou škodou.

Uvedené podmienky musia byť vždy splnené kumulatívne. Na podmienky zodpovednosti štátu za škodu
sa vzťahujú jednak zo základných povinností v civilnom procese zaťažujúca žalobcu - povinnosť
tvrdenia. Bez tvrdenia žalobcu že si uplatňuje právo na náhradu škody, ktorá mu mala byť spôsobená
niektorým zo zásahov podľa § 3 ods. 1 citovaného zákona, nemožno uplatnený nárok priznať. Ďalej
uviedol, že z listinných dôkazov vyplýva, že žalobca výslovne neuviedol, na základe akého titulu si

uplatnil právo na náhradu škody, resp. zanedbal povinnosť tvrdenia ohľadom označenia niektorého zo
zásahov podľa § 3 ods. 1 citovaného zákona, v súvislosti s ktorým mu mala byť škoda spôsobená. Túto
skutočnosť žalovaný II.) považoval za rozhodujúcu pre označenie žaloby za neopodstatnenú a nárok
za nedôvodný. Takisto za právne významnú žalovaný považoval aj tú skutočnosť, že žalobca označil
za žalovaného ten istý subjekt - Slovenskú republiku s tým, že u žalovaného I.) uviedol zastúpenie

Ministerstvom vnútra SR a u žalovaného II.) uviedol zastúpenie Ministerstvom spravodlivosti SR. Takéto
označenie považoval za de facto neprípustné konanie s tým istým účastníkom v dvojakom/rozdielnom
označení jeho zastúpenia.

Ďalej poukázal na ustanovenie § 17 ods. 2 citovaného zákona pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy

v peniazoch sa predpokladá splnenie dvoch podmienok a to:

1) vzhľadom na spôsobenú ujmu samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným
zadosťučinením,
2) nemajetkovú ujmu nie je možné uspokojiť inak.

Splnenietýchtopodmienokžalobcanepreukázal.Tvrdeniežalobcu,žeaknedôjdekpreukázaniutrestnej
činnosti právoplatným rozsudkom, automaticky vzniká nárok domáhať sa náhrady nemajetkovej ujmy
v peniazoch považoval žalovaný II.) za účelové. Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Co 15/97,
na ktorý žalobca poukazoval, bol v prejednávanej veci podľa názoru žalovaného II.) neaplikovateľný,

pretože Najvyšší súd SR v uvedenej veci rozhodoval o skutkovo úplne odlišnom nároku, ktorého
podstatou bol zásah do osobnostných práv televíznym vysielaním ktoré navodzovalo dojem, že
poškodený je páchateľom spoločensky odsúdeniahodnej činnosti.

V neposlednom rade uviedol, že vznesenie obvinenia žalobcovi malo dôjsť iba na základe trestného

oznámenia XX.XX., podaného dňa 24. 11. 2008 a doplneného dňa 19. 12. 2008. V súvislosti s týmto
trestným oznámením bol následne V.U. právoplatne odsúdený za spáchanie trestného činu krivého
obvinenia X. K. (žalobcu) a to v konaní vedenom na Okresnom súde Lučenec, pod sp. zn. 3T/263/2009,
čo samé o sebe predstavuje pre žalobcu významnú satisfakciu a zadosťučinenie. V prípade ak by
žalobcaajpreukázalvzniknemajetkovejujmy,bolamuposkytnutádostatočnámierasatisfakcievoforme

odsúdenia páchateľa trestného činu jeho krivého obvinenia.

Pokiaľ žalobca v návrhu uvádza, že voči jeho osobe došlo k viacerým pochybným a neprocesným
úkonom a situáciám , kedy bola narušená a znížená jeho ľudská dôstojnosť, žalovaný II. uviedol, že
prípadnú náhradu nemajetkovej ujmy spojenú so zásahmi do jeho osobnostných práv si musí uplatniť

iným spôsobom; a nie žalobou v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z..

V konečnom dôsledku právoplatné odsúdenie W. U. z trestného činu krivého obvinenia zakladá priamo
nárok žalobcu voči nemu. Ak by bolo možné prijať záver, že žalobcovi vznikol bez ďalšieho aj nárokvoči štátu, vnikla by absurdná situácia, a síce žalobca by mal ten istý nárok voči dvom subjektom z
dvoch rôznych právnych dôvodov. Aj z tohto titulu sa žalovanému II.) javil nárok žalobcu ako nedôvodný.
Pretože žalobca nepreukázal vznik nemajetkovej ujmy, ako aj splnenie podmienok nevyhnutých pre

možnosť priznania jej náhrady v peniazoch, považoval nárok žalobcu za nedôvodný a žiadal aby ju
súd v celom rozsahu voči nemu zamietol. Pre prípad úspechu v konaní si žalovaný II.) uplatnil náhradu
vzniknutých trov.

Svedok S. T. uviedol, že žalobcu pozná dlho, prakticky od malička, pričom sú veľmi dobrí kamaráti. Je

to jeho sused. Koncom roka 2008 bol nezamestnaný, pričom sa doma staral o starú matku, ako aj o
domácnosť. O tom, že žalobca bol vzatý do väzby, sa dozvedel z rozprávania ľudí v dedine. V ich malej
obci sa takéto reči rozchýria hneď. Hovorilo sa o tom aj v krčme. Svedok zbadal, že žalobcu táto udalosť
psychicky zmenila, pretože v súčasnosti sa tento javí ako človek utiahnutý, zamyslený, je na ňom aj
vidieť, že sa zrejme trápi, lebo aj pochudol. Náznaky výsmechu boli aj vo vzťahu k jeho žene. O tom,
že žalobca bol krivo obvinený sa v obci ľudia dozvedeli až po tom, ako bol prepustený z väzby. Svedok

vedel aj to, že osoba ktorá krivo obvinila žalobcu zo spáchania trestného činu bola neskôr právoplatne
odsúdená. Nevedel sa však vyjadriť k tomu, do akej miery sa meno žalobcu v dedine „očistilo“; či sa tak
stalo u všetkých občanov alebo len u niektorých, a ak u niektorých, tak u koho. Žalobcovu rodinu v obci
považujú za takú lepšiu strednú vrstvu, pretože žalobca bol schopný zarobiť peniaze pre seba aj pre
svoju rodinu. Svedok sám uviedol, že aj keď sa dozvedel o vzatí žalobcu do väzby, nemal pochybnosti

o tom, že došlo k nejakému nedorozumeniu, pričom jeho vzťah ani po vzatí žalobcu do väzby sa k
nemu nezmenil. Stále ho považuje za kamaráta. Žalobcu v súčasnosti označil za osobu uzavretejšiu
než tomu bolo pred spomínaným incidentom. Na otázku svedok uviedol, že aj iní ľudia v obci neverili
tomu, že žalobca mohol niečo také spáchať, z čoho bol obvinený. Aj po návrate z väzby sa k nemu
správali tak, ako predtým.

Svedok W. I. uviedol, že žalobcu pozná od útleho detstva, pretože spolu chodili do základnej školy a
spolu vyrastali. Vzájomne sa poznajú veľmi dobre. O tom, že žalobca bol vzatý do väzby sa svedok
dozvedel až večer v pohostinstve, kedy sa už viedli rôzne „debaty“ aj na túto tému. O dôvodoch väzby
sa obyvatelia obce dozvedeli asi o deň alebo dva neskôr. Družka žalobcu pracovala v inkriminovanom

období v malom obchodíku, kde predávala pekárenské výrobky, preto sa prakticky nemohla vyhnúť
kontaktusinýmiobyvateľmiobce,ktorípodľaslovsvedka,ňouopovrhovali,vyjadrovalisaonejnepekne,
čo žalobcova družka po psychickej stránke znášala zle. Nakoniec túto prácu aj „nechala“. Taktiež
svedok potvrdil, že aj deti žalobcu v škole trpeli, pretože sa im ostatní spolužiaci vysmievali. Tak ako
predchádzajúci svedok, aj tento uviedol, že žalobca sa po návrate z väzby zmenil. Prestal vykonávať

činnosť, kde by mal možnosť si zabezpečiť nejaké finančné prostriedky do rodiny a po ekonomickej
stránke sa o ňu postarať. Sám svedok má menšiu stavebnú firmu, snažil sa žalobcovi pomôcť ako
kamarát a ponúkol mu prácu. Nebola s ním však žiadna reč. Pred touto udalosťou mal žalobca v obci
dobrú povesť, bol ochotný pomôcť, dokonca pomáhal aj pri akciách konaných obecným úradom. V obci
boli ľudia, ktorí neverili, že žalobca bol schopný dopustiť sa činu z ktorého bol obvinený, samozrejme

bola aj skupina ľudí, ktorí tomu uverili a šírili po dedine klebety a práve táto skupina ľudí bola schopná
žalobcovi ublížiť. Aj v súčasnosti možno obec rozčleniť na dve skupiny, jedna skupina ktorá žalobcu
pozná a správa sa k nemu tak, ako tomu bolo pred spomínaným incidentom; a druhá skupina ktorá
šírila o žalobcovi po dedine klebety a nepravdy, a aj keď bolo zastavené trestné stíhanie a žalobca bol
prepustený na slobodu, stále si myslia že niečo za tým musí byť, buď bol žalobca informátorom a z toho

dôvodu ho z väzby prepustili, pretože nie je možné, aby to takto „dopadlo“ v prípade ak bol žalobca
obvinený z obzvlášť závažného zločinu alebo organizovanej trestnej činnosti.

S poukazom na vykonané dokazovanie, ako aj zhora citované zákonné ustanovenia, mal súd za to že
žaloba žalobcu nie je dôvodná a preto ju v celom rozsahu zamietol.

Súd mal v konaní za preukázané, že žalobca bol obvinený zo spáchania trestného činu, v dôsledku
čoho bol vzatý do väzby, ktorá trvala od 29. 12. 2008 do 29. 01. 2009. Taktiež súd mal preukázané, že
Krajský súd v Banskej Bystrici v uznesení 2Tpo 2/09 zo dňa 22. 01. 2009 zrušil uznesenie Okresného
súdu Lučenec 0Tp 118/2008 zo dňa 02. 01. 2009 a postupom podľa § 79 ods. 3, § 80 ods. 1 písm.

c/ Tr. poriadku väzbu žalobcu nahradiť dohľadom probačného a mediačného úradníka Okresného súdu
Lučenec. Žalobca bol ihneď prepustený z väzby na slobodu.Podľa§3ods.1zákonač.514/2003Z.z.štátzodpovedázapodmienokustanovenýchtýmtozákonomza
škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej
moci

a) nezákonným rozhodnutím,
b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody,
c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo
d) nesprávnym úradným postupom.

Štát zodpovedá za škodu v prípade, ak bola preukázaná existencia niektorého zo zásahu podľa § 3 ods.
1 zhora citovaného zákona, bola preukázaná škoda a príčinná súvislosť medzi zásahom podľa § 3 ods.
1 a vzniknutou škodou, pričom tieto podmienky musia byť splnené súčasne.

Žalobca si uplatnil svoj nárok na náhradu škody titulom nemajetkovej ujmy u oboch žalovaných

osobitnými písomnými podaniami s tým, že u žalovaného I.) si uplatnil celú nemajetkovú ujmu a to vo
výške 150 000 Eur včítane ujmy za uvalenú nezákonnú väzbu. U žalovaného II.) si z opatrnosti uplatnil
náhradu nemajetkovej ujmy len z titulu uvalenej väzby.

Žalobca však v konaní nepreukázal, že mu vznikla škoda - ako jedna z podmienok zodpovednosti

štátu za škodu. Pokiaľ nebola preukázaná škoda, je zároveň neexistentná aj príčinná súvislosť medzi
namietaným zásahom podľa § 3 ods. 1 citovaného zákona a vzniknutou škodou. Uvádza, že pred
vzatím do väzby sa príkladne staral o svoju takmer 90-ročnú, ťažko zdravotne postihnutú starú matku,
ktorej zdravotný stav bol vážny a vyžadoval neustálu opateru. Ďalej tvrdil, že po prepustení z väzby sa
nachádzala v nepriaznivom stave, pričom za necelý rok stará matka zomrela. Žalobca bol presvedčený o

tom, že smrť starej matky bola priamym vyústením jeho väzobným stíhaním a s tým spojené obmedzenie
osobnej slobody v mesiacoch december 2008 a január 2009.Tu je potrebné uviesť, že sám žalobca
na strane 10 svojho návrhu uvádza, že ide o ťažko zdravotne postihnutú osobu, ktorej zdravotný
stav je vážny a vyžaduje si neustálu opateru. Je potom ťažko preukázateľné, že následná smrť starej
matky bola v príčinnej súvislosti s obmedzením osobnej slobody žalobcu a jeho neprítomnosťou pri nej.

Takmer 90-ročný človek už môže trpieť rôznymi vnútornými, ako aj vonkajšími ochoreniami, pričom smrť
v takomto prípade môže prísť zo dňa na deň. Žalobca dokonca ani neuviedol, čo bolo príčinou smrti jeho
starej matky (záznam v úmrtnom liste, prípadne posledné lekárske záznamy v zdravotnej dokumentácii
nebohej). Uvedené súd preto bral bez právnej relevancie. Žalobca tvrdil, že sa mu rozpadol vzťah s
družkou a to tiež v príčinnej súvislosti s obmedzením jeho osobnej slobody a vznesením obvinenia, čo

tiež nebolo v konaní jednoznačne preukázané.

Právny zástupca žalobcu navrhol vypočuť ako svedkyňu U. C. - bývalú družku žalobcu s tým, že táto sa
mala vyjadriť k tomu, ako žalobca znášal trestné stíhanie, resp. väzobné zadržiavanie a podobne. Súd
tento dôkaz nepovažoval za potrebný vykonať, skôr by sa súdu javilo keby žalobca navrhol vykonať tento

dôkaz na preukázanie tvrdenia, že sa jeho vzťah s bývalou družkou vážnym spôsobom narušil práve
v súvislosti s jeho trestným stíhaním. Žalobca tvrdil túto skutočnosť, avšak v konaní na preukázanie
tohto tvrdenia nenavrhol vykonať žiaden dôkaz.

Žalobca tvrdil aj to, že v dôsledku trestného stíhania, ako aj výkonu väzby bola znížená jeho ľudská

dôstojnosť, zasiahnuté jeho súkromie a poškodené dobré meno do takej miery, že mu to prinieslo vážne
problémy, s ktorými sa nedokáže vysporiadať do dnešných dní. Aj v tomto prípade žalobca žiadnym
relevantným spôsobom nepreukázal, že má nejaké vážne problémy a že bolo vážnym spôsobom
poškodené jeho dobré meno.

Vypočutí svedkovia S. T. a W. I. uviedli, že žalobcu poznajú prakticky od malička. So svedkom
W. I. žalobca dokonca chodil do základnej školy. Obaja zhodne uviedli, že správanie žalobcu sa
po predmetnej udalosti zmenilo, žalobca sa stal uzavretým, nedôverčivým a sociálne neaktívnym.
Svedok W. I. okrem iného povedal aj to, že v dedine sú v podstate dva okruhy osôb. Do jedného
okruhu spadajú známi žalobcu, jeho dobrí priatelia a blízke osoby, ktorí od počiatku neverili, že

žalobca by bol schopný spáchať taký trestný čin, ktorý mu bol kladený za vinu. Po jeho návrate z
väzby sa k nemu táto skupina ľudí správala tak, ako sa k nemu správala pred dotknutou udalosťou.
Pokiaľ ide o druhú skupinu, je to skupina, ktorá šírila klebety hneď po vzatí žalobcu do väzby, išlo
o ľudí, ktorí fabulovali rôzne dôkazy, vymýšľali konštrukcie a dôvody pre ktoré bol žalobca vzatýdo väzby. Po návrate z väzby a zastavení trestného stíhania opätovne časť ľudí z tejto skupiny
nechcela veriť, že žalobca mohol byť len tak prepustený na slobodu a zastavené trestné stíhanie,
niektorí ho podozrievali za vedomého spolupracovníka polície, informátora. Tu je potrebné uviesť, že

mentalita Slováka, žijúceho predovšetkým v menších a uzavretých sociálnych skupinách (lazy, obce,
malé mestá) je taká, že potrebuje o niečom, o niekom rozprávať, rozoberať situácie, ľudí, udalosti a takto
uspokojiť svoju vnútornú potrebu individuálnej dôležitosti. Je všeobecne známe, že v obciach vie každý
o každom všetko, máloktorý obyvateľ obce je schopný sa „skryť“ pred očami a pozornosťou ostatných
spoluobyvateľov. To, že časť obyvateľov J. bola na strane žalobcu a od začiatku mu verila a časť

obyvateľov mu neverila a podozrieva ho i v súčasnosti, nie je právne relevantnou skutočnosťou, ktorá by
mohla bez všetkého zakladať právnu relevanciu škody ako takej. Spoluobčan takejto sociálnej skupiny
ľudí si musí byť vedomý toho, že sa pohybuje v úzkej komunite ľudí, kde každý z nich môže mať iné
vzdelanie, iný intelekt, iné právne vedomie.

V. U., ktorý krivo obvinil žalobcu zo spáchania trestného činu, bol následne Okresným súdom v Lučenci

v konaní pod sp. zn. 3T/263/2009 uznaný vinným zo spáchania trestného činu krivého obvinenia, čo
podľa názoru súdu pre žalobcu znamená určitú a to nie bezvýznamnú satisfakciu a zadosťučinenie a
to aj pre to, že sa o tomto dozvedeli aj obyvatelia obce, v ktorej žalobca žije. Nepodstatným je, či tomu
uverili všetci obyvatelia obce, alebo len ich časť. Podstatným je to, že táto informácia sa v obci rozšírila
a bola verejne známa. Príčinou začatia trestného stíhania a vznesenia obvinenia voči žalobcovi bola

práve výpoveď W. U., v ktorej žalobcu krivo obvinil zo spáchania trestného činu. Skutočnou príčinou
vzniku ujmy (ak by táto bola preukázaná) na strane žalobcu je správanie sa W. U. a jeho verbálny
prejav smerujúci k poškodeniu žalobcu. Ak by aj bola preukázaná jeho nemajetková ujma, rozhodujúcou
príčinou jej vzniku je práve správanie sa W. U.. Podľa názoru súdu si žalobca mal po práve uplatniť svoj
nárok z titulu ochrany osobnosti voči W. U. a mohol sa, okrem ospravedlnenia, domáhať aj relutárnej

náhrady, pretože právoplatné odsúdenie tejto osoby z trestného činu krivého obvinenia priamo zakladá
nárok voči nemu.

Pri medializácii celého prípadu audio, video a printovými médiami, sa súd stotožnil so žalovaným
II.), ktorý uviedol že samotná medializácia trestného stíhania nepredstavuje zásah do nemateriálnej

sféry osoby obvinenej z trestného činu automaticky, ak spôsob informovania verejnosti zodpovedá
podmienkam ustanoveným v § 6 zákona č. 301/2005. Z. z.

Žalobca svojimi všeobecnými a právne irelevantnými tvrdeniami nepreukázal vznik nemajetkovej ujmy,
tvrdenia ním produkované boli len vo všeobecnej rovine bez právnej opodstatnenosti. Z tohto dôvodu

súd žalobu zamietol.

Súd mal za to, že pasívne legitimovaným v spore je Slovenská republika v zastúpení Ministerstvom
spravodlivosti Slovenskej republiky a to s poukazom na § 4 ods. 1 písm. a/ bod 1 zákona č. 514/2003 Z.
z., pretože Okresný súd v Lučenci, rozhodnutím 0Tp 118/08 zo dňa 02. 01. 2009 vzal žalobcu do väzby

s tým, že väzba u neho začala plynúť dňa 29. 12. 2008 o 15.45 hod. Toto rozhodnutie súdu prvého
stupňa bolo neskôr odvolacím súdom uznesením 2Tpo 2/09 zrušené. U žalovaného I.) neboli splnené
podmienky v zmysle § 4 ods. 1 písm. b/ citovaného zákona pretože v konaní nebolo preukázané, že
škodu spôsobil vyšetrovateľ Policajného zboru alebo poverený príslušník Policajného zboru; títo konali
v intenciách trestného poriadku a v súlade so zákonným ustanovením § 230 ods. 1 Tr. poriadku, kedy

dozor nad dodržiavaním zákonnosti pred začatím trestného stíhania a v prípravnom konaní vykonáva
prokurátor.

O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP tak, že priznal žalovanému II.) - v konaní
úspešnému náhradu trov konania vo výške 79,05 Eur, ktorá predstavovala vyčíslenie nákladov na

dopravu zamestnanca Ministerstva spravodlivosti SR do miesta sídla procesného súdu. Tieto náklady
spojenésúčasťounapojednávanídňa11.04.2013predstavujú37,51Eur(normovanáspotrebavmeste
8,7 l/100 km, normálna spotreba mimo mesto 6,43 l/100 km), vozidlo malo spotrebovať pri najazdení
35 km v meste a 390 km mimo mesta - 28,122 litra pohonných hmôt. Pri cene 1,334 Eur/1 liter potom
skutočné náklady na PHM predstavujú sumu 37,51 Eur. Účasť na pojednávaní dňa 02. 06. 2014 bola

vyčíslená nákladmi na dopravu sumou 41,54 Eur (normálna spotreba vozidla v meste 8,6 l/100 km,
normálna spotreba vozidla mimo mesta 6,76 l/100 km, pri najazdení 46 km v mestskej prevádzke a 390
km mimo mestskej prevádzky malo vozidlo spotrebovať 30,32 l pohonných hmôt. Pri cene 1,370 Eur za
liter potom skutočné náklady za PHM predstavovali sumu 41,54 Eur)“.Proti rozsudku odvolanie podal žalobca. Navrhol napadnutý rozsudok okresného súdu zrušiť a vec mu
vrátiť na opätovné konanie a rozhodnutie a priznať mu náhradu trov odvolacieho konania vrátane

náhrady trov právneho zastúpenia v odvolacom konaní.
Žalobca uviedol, že odvolanie podáva podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a), b), c), d) a f) OSP. Predmetné
rozhodnutie súdu vníma ako nedôvodné a neopodstatnené, náležite nezdôvodnené, vychádzajúce z
neobjektívnych a nekorektných skutkových a právnych tvrdení žalovaného I.) a žalovaného II.), ktoré
plne nekorešpondujú so skutočnosťou a nemajú celkom oporu ani vo vykonanom dokazovaní.

Argumentuje, že v konaní boli vypočutí dvaja svedkovia Ján Turoň a Roman Suchý, ktorí zhodne a
nezávisle od seba uviedli viaceré skutočnosti a okolnosti produkované žalobcom v tom smere, že
trestné stíhanie nepriaznivo zasiahlo do všetkých sfér života žalobcu. Uviedli, že správanie žalobcu
sa po predmetnej udalosti zmenilo, žalobca sa stal uzavretým, nedôverčivým a sociálne neaktívnym.
Tieto svedectvá nepovažoval súd za významné, že mentalita Slováka žijúceho predovšetkým v menších
a uzavretých sociálnych skupinách je taká, že potrebuje o niečom či niekom rozprávať a tak isto si

uspokojovať svoju vnútornú potrebu individuálnej dôležitosti. Súd uviedol, že Róbert Záslav, ktorý krivo
obvinil žalobcu, bol následne uznaný vinným zo spáchania trestného činu krivého obvinenia, čo pre
žalobcu znamená významnú satisfakciu.
Ohľadom medializácie prípadu žalobcu sa súd stotožnil s tvrdením žalovaného II.), podľa ktorého táto
nepredstavuje zásah do nemateriálnej sféry osoby obvinenej z trestného činu automaticky, ak spôsob

informovania zodpovedá podmienkam ustanovených v § 6 zák. č. 301/2005 Z. z.
Súd celkovo skonštatoval, že žalobca svojimi všeobecnými a právne irelevantnými tvrdeniami
nepreukázal vznik nemajetkovej ujmy, pričom jeho tvrdenia boli produkované len vo všeobecnej rovine
bez právnej opodstatnenosti.
Žalobca vytýka rozsudku nepreskúmateľnosť a arbitrárny prístup pri právnom posúdení veci.

Žalobca ako fyzická osoba sa domáhal voči žalovanému náhrady škody vo výške 120 000 €, spolu s 8,75
% ročným úrokom z omeškania od 16. 07. 2012 do zaplatenia a súčasne sa domáhal voči žalovanému
I.) a žalovanému II.) povinnosti nahradiť škodu vo výške 30 000 € spolu s 8,75 % ročným úrokom z
omeškania od 16. 07. 2012 do zaplatenia.
Žalobcaopieralvzmyslezákonač.514/2003Z.z.svojnárokoprípadtrestnéhostíhania,keďuznesením

vyšetrovateľa ÚJaKP OR PZ Lučenec bolo dňa 29. 12. 2008 bolo proti nemu začaté trestné stíhanie a
súčasne vznesené obvinenie pre zložil hrubého nátlaku a to za skutok, ku ktorému malo dôjsť v období
od roku 2002 do novembra 2008 voči osobe Róberta Záslava. K začatiu trestného stíhania voči nemu a
súčasnému vzneseniu obvinenia došlo iba na základe trestného oznámenia Róberta Záslava.
Uznesením sudcu pre prípravné konanie Okresného súdu Lučenec bol žalobca vzatý z dôvodov podľa

§ 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku do väzby. Túto vykonával v období od 29. 12. 2008 do 22.
01. 2009. Uznesením zo dňa 22. 07. 2009 prokurátor Okresnej prokuratúry v Lučenci zastavil trestné
stíhanie žalobcu, nakoľko bolo nepochybné, že sa nestal skutok, pre ktorý sa trestné stíhanie viedlo.
Podkladom pre žalobu bola skutočnosť, že nezákonné rozhodnutie o vznesení obvinenia a následné
trestné stíhanie spolu zahrňujúce všetky trestnoprocesné úkony spôsobilo u poškodeného vznik ujmy

veľkého rozsahu, pri ktorej konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením a ktorú
ani nemožno uspokojiť inak. Argumentácia žalobcu ako poškodeného sa opiera o objektívne hľadisko
- ujmu spôsobenú nezákonným trestným stíhaním pre závažný zločin. Takúto ujmu by ako mimoriadne
závažnúvnímalaakákoľvekináfyzickáosoba,ktorábyzaobdobnýchokolnostíbolastíhanímvystavená.
Preto žalobcovi vznikol voči Slovenskej republike nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v

peniazoch. Žalobca v návrhu a následne v súdnom konaní podrobne opísal akým spôsobom zasiahlo
trestné stíhanie, zahrňujúce aj umiestnenie do väzby (zadržanie žalobcu ako začiatok väzby sa
realizovalo v čase vianočných a novoročných sviatkov) do všetkých sfér jeho života a poškodilo ho.
Pred vznesením obvinenia a následným vzatím do väzby sa staral o svoju takmer 90-ročnú ťažko
zdravotne postihnutú starú matku. Súd však konštatoval, že v konaní nebolo dostatočne preukázané,

že smrť starej matky bola v príčinnej súvislosti s obmedzením osobnej slobody žalobcu.
Žalobca sa nestotožňuje so záverom súdu, pretože práve skutočnosť, že voči žalobcovi sa viedlo
trestné stíhanie a istý čas trávil aj vo väzbe, malo negatívny vplyv na možnosti žalobcu zabezpečovať
starostlivosť o starú matku, ktorá bola naňho silno naviazaná. Starú matku skutočnosť, že žalobca bol
trestne stíhaný a taktiež bol obmedzený na osobnej slobode, veľmi ťažko zasiahla. Svojho vnuka mala

nadovšetko rada.
ŽalobcanavrhovalvkonanívypočuťajsvojubývalúdružkuU.C.,ktorásamalavyjadriťkuskutočnostiam
predmetu konania. Súd návrh žalobcu neakceptoval. Skonštatoval, že nebolo potrebné vykonať takýto
dôkaz a za účelné by bol skôr považoval, keby žalobca navrhol vypočuť svoju bývalú družku ohľadom doakejmieryzasiahlojehotrestnéstíhaniedoichpartnerskéhovzťahu.Vtejtosúvislostižalobcauviedol,že
akpríkladmonaznačiljedenzmožnýchokruhovvýsluchutejtoosoby,neznamenáanebránijejvypočutiu
aj z iných hľadísk. Aj keď žalobca nepresne označil okruh vecí, ku ktorým by sa mohla daná svedkyňa

vyjadriť, mal súd danú svedkyňu predvolať a sám ju vypočuť k okolnostiam, ktoré pokladal za dôležité.
Ďalej žalobca uvádza, že trestné stíhanie negatívne zasiahlo žalobcu aj vo sfére rodičovskej a vzťahovej
k synovi K. a dcére U.. Týmto sa spolužiaci v škole vysmievali, že majú otca kriminálnika a basistu.
Žalobcovi sa po začatí trestného stíhania a jeho vzatí do väzby zmenil život od základov. Zo strany
okolia musel čeliť negatívnym vyjadreniam a prejavom a okolie sa k nemu začalo správať so zvýšenou

opatrnosťou, chladne, s odstupom a opovrhovaním. Jeho predošlé postavenie v spoločnosti sa výrazne
zmenilo, z človeka požívajúceho medzi spoluobčanmi všeobecnú úctu, sa stal človek, ktorého drvivá
väčšina ľudí odcudzovala. Žalobcovi sa zredukovali aj možnosti nájsť si vhodné zamestnanie v J. či
jeho okolí.
Prípad žalobcu bol medializovaný, čo výslovne zvýšilo rozsah a intenzitu zásahu do jeho osobnostnej
integrity. Žalobca sa nestotožnil s tvrdením súdu, pokiaľ tento tvrdí, že samotná medializácia

nepredstavuje žiadny zásah do súkromia osoby obvinenej z trestnej činnosti automaticky, ak spôsob
informovania verejnosti zodpovedá podmienkam ustanoveným v § 6 zák. č. 301/2005 Z. z.
Súd konštatoval, že W. U., ktorý krivo obvinil žalobcu zo spáchania trestného činu bol následne uznaný
vinným zo spáchania trestného činu a krivého obvinenia, čo samo o sebe predstavuje významnú
satisfakciu a to aj preto, že sa o tom dozvedeli ďalší obyvatelia obce, kde žalobca žije. A keďže

skutočnou príčinou vzniku ujmy je správanie sa W. U., žalobca si mal uplatniť nárok voči nemu a nie
voči štátu. S týmto záverom sa žalobca nestotožnil. V skutočnosti však obvinenie z ťažkého zločinu voči
žalobcovi vzniesol orgán štátu. Účinky zrušenia uznesenia o vznesení obvinenia nastali právoplatnosťou
uzneseniaozastavenítrestnéhostíhania.Snezákonnosťouuzneseniaovzneseníobvineniajenásledne
spojená nezákonnosť a vadnosť všetkých úkonov ako aj rozhodnutí vykonaných voči žalobcovi v

trestnom konaní. Žalobca tak nevidí nijaký relevantný dôvod uplatňovať si náhradu škody vo forme
ospravedlnenia či relutárnej náhrady priamo u W. U..
Podľa žalobcu nemožno akceptovať ani skutočnosť, že niektoré regionálne či celoplošné médiá priniesli
informáciu o tom, že W. U. bol za krivé obvinenie potrestaný. V žiadnom z článkov, ktoré predložil v rámci
pojednávania zástupca žalovaného II.) sa nikde konkrétne nespomína žalobcovo meno ani jeho iniciály,

preto ani takéto správy nemožno vnímať ako dostatočnú formu satisfakcie a očistenia dobrého mena
žalobcu. Žalobca sa nestotožňuje ani so závermi, podľa ktorých jediným pasívne legitimovaným je v
predmetnej veci Slovenská republika zastúpená Ministerstvom spravodlivosti. Keďže sa nepreukázalo,
že škodu spôsobil vyšetrovateľ PZ alebo poverený príslušník PZ.
Z hľadiska uplatneného nároku poškodeného žalobcu je však dôležitým uznesenie o vznesení obvinenia

žalobcovi, ktoré vydal vyšetrovateľ PZ. Účinky zrušenia uznesenia o vznesení obvinenia nastali
právoplatnosťou uznesenia o zastavení trestného stíhania.
Od zamietnutia žaloby sa odvíjala aj náhrada trov, v rámci ktorej súd rozhodol v zmysle ust. § 142 ods. 1
OSP tak, že že ju priznal žalovanému II.) ako v konaní úspešnému. Z uznesenia Najvyššieho súdu SR
z 29. júna 2011 sp. zn. 4Cdo 232/2010 vyplýva, že podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy

v peniazoch je vždy existencia závažnej ujmy. Za závažnú ujmu treba považovať ujmu, ktorú fyzická
osoba, vzhľadom na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, intenzitu zásahu, jeho tvrdenia alebo
dopad a dôsledky považuje za ujmu značnú. Nie sú však rozhodujúce subjektívne pocity, ale objektívne
hľadisko, teda to, či by predmetnú ujmu takto v danom mieste a čase vnímala aj každá iná fyzická osoba.
S poukazom na uvedené možno konštatovať, že príslušné rozhodnutia štátnych orgánov sa ukázali ako

nezákonné, pričom došlo k neoprávnenému a vážnemu poškodeniu dobrej povesti žalobcu a to jednak
vo vzťahu k rodine, priateľom či známym, ale vzhľadom na rozsiahlu medializáciu prípadu aj v očiach
širšej verejnosti.
Žalobca v podanom odvolaní tvrdí, že mu bola odňatá možnosť konať pred súdom a to tak, že súd svoje
rozhodnutie nezdôvodnil zákonným spôsobom rešpektujúcim právo účastníka konania na spravodlivý

proces.
Odňatie možnosti žalobcovi konať pred súdom možno okrem iného vzhliadnuť aj v nejasne a
nepreskúmateľne vykonanom dokazovaní, keď podľa zápisnice z pojednávania do dňa 02. 06. 2014 súd
oboznámil s listinami označenými v tejto časti zápisnice a tiež „aj ostatné listiny“ bez toho, aby tieto
listiny akýmkoľvek bližším a zrozumiteľným spôsobom špecifikoval a označil, a vymedzil čítanú resp.

oznamovanú časť týchto listín.
Procesný postup súdu na pojednávaní je upravený v § 118 OSP. Súd si však nesplnil svoju procesnú
povinnosť a nedodržal zákonom predpísaný postup v zmysle § 118 ods. 2 OSP, čo predstavuje obsah
zápisníc o pojednávaniach uskutočnených súdom v danej veci. S prihliadnutím na účel citovanéhozákonného ustanovenia, na priebeh, dĺžku, okolnosti a dovtedajšie výsledky súdneho konania, na
povahu, skutkovú a právnu zložitosť prejednávanej veci bolo o to viac potrebné, aby súd rešpektoval a
dodržal procesný postup podľa § 118 ods. 2 OSP. V nedodržaní postupu podľa § 118 ods. 2 OSP vidí

odvolateľ procesnú nesprávnosť, ktorá so zreteľom na individuálne okolnosti pojednávanej veci viedla
k zmareniu účelu sledovaného týmto zákonným ustanovením.

K podanému odvolaniu sa vyjadril žalovaný I.). Navrhol rozsudok súdu prvého stupňa potvrdiť.
Žalovaný I.) má za to, že prvostupňový súd v predmetnej veci zistil v dostatočnom rozsahu skutkový a

právny stav a na základe zistených skutočností správne rozhodol.
Žalovaný I.) sa stotožňuje s názorom prvostupňového súdu, keď tento odkázal žalobcu na uplatnenie
svojho nároku prostredníctvom žaloby na ochranu osobnosti v zmysle § 11 a nasl. OZ voči subjektu
odlišnému od Slovenskej republiky. Súd správne konštatoval, že hlavnou príčinou vzniku ujmy u žalobcu
bolo vedomé konanie XXX/XXXXXXX/XXXX, ktorým tento žalobcu obvinil zo spáchania trestného činu
s úmyslom ho poškodiť. Z tohto dôvodu absentuje priama príčinná súvislosť medzi škodou vo sfére

nemajetkovej ujmy a nezákonným rozhodnutím, ako jedného z predpokladov pre priznanie náhrady
škody voči štátu v zmysle ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z.
Žalobca neuniesol dôkazné bremeno ohľadom preukázania svojho nároku na náhradu nemajetkovej
ujmy. Tak isto sa mu nepodarilo preukázať, že v danom prípade nie je dostatočným zadosťučinením
samotné konštatovanie porušenia práva v zmysle § 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z.

Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec v rozsahu určenom § 212 ods. 1 OSP bez nariadenia
pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP a rozsudok okresného súdu potvrdil podľa § 219 ods. 1 OSP ako
vo výroku vecne správny.

Odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku a konštatuje správnosť jeho dôvodov
(§ 219 ods. 2 OSP).

Na zdôraznenie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia a jeho doplnenie odvolací súd ďalej
uvádza.

Odvolanie žalobcu možno rozdeliť do dvoch častí. V prvej časti odvolania žalobca polemizuje s
jednotlivými závermi súdu prvého stupňa a predkladá súdu svoje hodnotenie skutkových zistení. Tento
postup zopakovaný na viacero záverov z procesného súdu má v konečnom dôsledku viesť k zaujatiu
stanoviska odvolacím súdom, podľa ktorého rozsudok súdu prvého stupňa je založený na chybe, keď

tento na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam.

Odvolací súd však poznamenáva, že samotná prezentácia iného skutkového záveru, prípadne právneho
záveru sama o sebe nie je odvolacím dôvodom, ktorý musí privodiť zmenu alebo zrušenie rozhodnutia
súdu prvého stupňa.

Pokiaľvodvolacomkonanínebudúvykonanénovédôkazy,ktorénevykonalsúdprvéhostupňa,prípadne
ak odvolací súd nezopakuje vykonané dôkazy, nemôže odvolací súd skutkové a právne hodnotenie
okresného súdu bez ďalšieho meniť.

Dôležité je zdôrazniť, že odvolací súd nemôže z tých istých skutočností vyvodzovať iné alebo opačné
závery bez toho, aby závery prvostupňového súdu prehodnotil a náležite odôvodnil, pretože ináč ide o
zásah do voľnej úvahy. V tomto prípade by išlo o nepredvídateľné konanie odvolacieho súdu.

V odvolacom konaní síce žalobca tvrdí, že okresný súd nemal upustiť od výsluchu svedkyne U. C., ktorú

navrhoval žalobca vypočuť, ak túto nenavrhoval vypočuť ohľadom skutočností do akej miery zasiahlo
jehotrestnéstíhaniedoichpartnerskéhovzťahu.Podľaodvolateľažalobcalennaznačiljedenzmožných
okruhov výsluchov a súd ju mal vypočuť aj z iných hľadísk. Podľa názoru odvolateľa mal súd svedkyňu
predvolať a sám ju vypočuť k okolnostiam, ktoré pokladal za dôležité.

V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť (vzhľadom aj ku skutočnosti, že v druhej časti odvolania
vytýkažalobca procesnému súdu nedôsledný postup pri aplikácii ustanovení OSP), že prebiehajúci
proces bol kontradiktórnym kde dominul litis bol žalobca, a teda v zmysle ustanovení OSP bolo jeho
povinnosťou riadne označiť dôkazy, ktoré žiada vykonať a uviesť aké skutočnosti majú preukázať.Žalobca teda vytýka súdu (keď samu to hodí) procesnú nedôslednosť, avšak na druhej strane žiada,
aby v prípade jeho vlastnej procesnej nedôslednosti konal za neho súd.

K prehodnocovaniu dôkazov možno aj z hľadiska odvolacieho súdu upozorniť na rozhodnutie NS SR z
29. júla 2011 sp. zn. 4Cdo/232/2010, ktorého sa v odvolaní žalobca dovoláva. Z výkladu „Za závažnú
ujmu treba považovať ujmu, ktorú fyzická osoba vzhľadom na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva
došlo, intenzitu zásahu, jeho trvanie alebo dopad a dôsledky, považuje za ujmu značnú. Pritom však

nie sú rozhodujúce jej subjektívne pocity, ale objektívne hľadisko, teda to, či predmetnú ujmu takto v
danom čase a mieste (v tej istej situácii, prípadne spoločenskom postavení a pod.) vnímala aj každá
iná fyzická osoba. Pokiaľ dôjde k neoprávnenému zásahu do práva na česť a dôstojnosť, má zásah
závažné dôsledky vtedy, keď ním bola v značnej miere znížená dôstojnosť, alebo vážnosť fyzickej osoby
v spoločnosti“, však vyplývajú iné závery než sa snaží prezentovať žalobca.

Odvolateľ zdôrazňuje iba svoje subjektívne pocity, pokiaľ ide o zásah do jeho integrity, ale neponúka
žiadny dôkaz na ich objektivizáciu. To znamená, že nenavrhuje žiadny dôkaz, podľa ktorého by ním
tvrdené pocity musela mať nutne každá iná fyzická osoba.

V druhej časti odvolania žalobca tvrdí, že mu bola súdom odňatá možnosť konať pred súdom a táto

možnosť sa okrem iného prejavila v tom, že súd prvého stupňa svoje rozhodnutie nezdôvodnil zákonným
spôsobom rešpektujúcim právo účastníka konania na spravodlivý proces.

Túto všeobecnú formuláciu odvolateľ bližšie zdôvodňuje tvrdiac, že súd nesprávne postupoval, keď na
pojednávaní podľa zápisnice o pojednávaní oboznámil s listinami označenými v tejto časti zápisnice bez

toho, aby listiny akýmkoľvek bližším a zrozumiteľným spôsobom špecifikoval a označil a označil čítanú
resp. oboznamovanú časť týchto listín.

Na pojednávaní, kde boli oboznámené inkriminované listiny, bol prítomný aj zástupca žalobcu. Počul
a zrejme aj chápal čo je oboznamované a pokiaľ požadoval presne vymedziť do zápisnice o súdnom

pojednávaní časti, ktoré boli oboznámené, mal svoju požiadavku vzniesť na sudcu a súd by postupoval
podľa ust. § 40 ods. 3 a § 117 ods. 2 OSP.

Účastník konania vo vlastnom záujme má pred súdom vystupovať aktívne. V odvolaní žalobca vytýka
súdu prvého stupňa, že nepostupoval podľa § 118 ods. 2 OSP. Právnemu zástupcovi žalobcu však nič

nebránilo po tom, ako bol poučený podľa ust. § 120 ods. 4 OSP požiadať súd, aby postupoval podľa §
118 ods. 2 OSP, keď ako by malo vyplývať z podaného odvolania, súd opomenul tento postup. Žalobca
tvrdí, že táto skutočnosť mala spôsobiť nepredvídateľnosť rozhodnutia súdu prvého stupňa.

Ustanovenie§118ods.2OSPmázabezpečiťvyššiuochranuúčastníkovkonaniatým,žesudcausmerní

účastníkov konania o rozsahu dokazovania, ktoré mieni vykonať. Tým sa majú minimalizovať stavy tzv.
opomenutých návrhov dokazovania zo strany účastníkov konania. Ustanovenie § 118 ods. 2 OSP teda
nerieši výslovne (ako sa to snaží tvrdiť odvolateľ) otázku predvídateľnosti rozhodnutia súdu, ale otázku
práva na proces bez prieťahov.

Záverom možno zhrnúť, že v danej veci odvolací súd nezistil žiadne okolnosti, ktoré by spochybňovali
správnosť rozsudku súdu prvého stupňa. Z obsahu spisu vyplýva, že procesný súd správne postupoval,
keď zamietol návrh. Dôvody pre ktoré tak urobil, okresný súd správne a podrobne rozobral v odôvodnení
svojho rozsudku. S týmito dôvodmi sa v celom rozsahu stotožňuje aj odvolací súd a v podrobnostiach
na ne odkazuje.

Úspešný žalovaní v odvolacom konaní si neuplatnili nárok na náhradu trov odvolacieho konania a preto
o trovách konania pred krajským súdom rozhodované nebolo.

O veci senát odvolacieho súdu rozhodol pomerom hlasov členov senátu 3 : 0.

Poučenie:Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.