Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 26. február 2015

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 21Co/35/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8110216816
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 02. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Antónia Kandravá

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2015:8110216816.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr.Antónie Kandravej a členov

senátu JUDr. Petra Straku a JUDr. Michala Boroňa v právnej veci žalobcu: Slovenská republika -
Ministerstvo dopravy, pôšt a telekomunikácií SR so sídlom Námestie slobody č. 6, 810 05 Bratislava,
IČO: 30416094 proti žalovaným: 1. Ing. P. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom A. A.. XX, XXX XX W., 2. F. N.,
nar. XX.X.XXXX, bytom W. č. XX, XXX XX W., 3. PhDr. S. P., nar. XX.X.XXXX, bytom H. č. X, XXX XX
F., 4. Doc. RNDr. P. M., CSc., nar. X.X.XXXX, bytom S. č. XX, XXX XX W., 5. U. U., nar. XX.XX.XXXX,
bytom G. č. XX, XXX XX O., 6. U. U., nar. XX.XX.XXXX, bytom H. č. XX, XXX XX O., všetci zastúpení
právnym zástupcom JUDr. Antonom Hajdukom, advokátom so sídlom Štúrova č. 101, 093 01 Vranov

nad Topľou, o určenie vlastníckeho práva a iné, o odvolaní žalobcu a žalovaných v 1.až 6.rade proti
rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 9C/47/2010-159 zo dňa 12.12.2013 takto jednohlasne

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j e sa rozsudok.

II. Náhrada trov odvolacieho konania sa účastníkom n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca sa domáhal domáhal určenia vlastníckeho práva k pozemkom v katastrálnom území F., v obci
F., ktoré v žalobe špecifikoval.

Žalobca tvrdil, že nadobudol vlastnícke právo k predmetným pozemkom na základe právoplatného
vyvlastňovacieho rozhodnutia - výmeru 13081/I-1942 vydaného Župným úradom Prešov, ktorým došlo
k vyvlastneniu časti parcely mpč. 2989 zapísanej v pozemnoknižnej vložke 944 vo vlastníctve právnej
predchodkyne žalovaných v 2. až 6. rade. Vyvlastnená časť mala slúžiť na rozšírenie železničnej stanice
F.. Uznesením Okresného súdu Prešov zo dňa 07. 07. 1942 bola prijatá od Slovenského štátu do
súdneho depozitu peňažná čiastka určená na rozvrhnutie pre majiteľov vyvlastňovaných pozemkov.

Žalovaní vo svojej procesnej obrane tvrdili, že sú vlastníkmi sporných pozemkov. Žalovaní v 2. až 6.rade
na základe Osvedčenia o dedičstve po poručiteľke P. N., ktorá bola výlučnou vlastníčkou pôvodnej
parcely 2989, zapísanej v pozemnoknižnej zápisnici 944 k. ú F. (parciel č. 9842/4 - 9842/7). Žalovaní v
1. rade svoje vlastníctvo k parcelám č. 9842/1 a 9842/3 odvodzuje od kúpnej zmluvy, ktorej vklad bol
povolený príslušnou správou katastra pod značkou V 6785/2008. Žalovaní tak popierali nadobudnutie
vlastníckeho práva Slovenským štátom titulom vyvlastňovacieho výmeru, od ktorého žalobca odvodzuje
svoje vlastnícke právo.

Okresný súd Prešov (ďalej len „prvostupňový súd“) rozsudkom zo dňa 12.12.2013, č.k. 9C/47 /2010
rozhodol tak, že: „I. Určuje, že žalobca Slovenská republika je vlastníkom nehnuteľností, nachádzajúcich
sa v k.ú. F., obec F., okres F. a zapísaných na LV č. XXXXX ako parcela registra C č. 1842/1 druhpozemku - ostatné plochy o výmere 1396 m2 , ako parcela registra C č. 9842/2 druh pozemku - ostatné
plochy o výmere 243 m2, parcela registra C č. 9842/3 druh pozemku - ostatné plochy o výmere 722
m2 a LV č. XXXXX ako parcela registra C č. 9842/4 druh pozemku - ostatné plochy o výmere 501 m2,

parcela registra C č. 9842/5 druh pozemku - ostatné plochy o výmere 8 m2, parcela registra C č. 9842/6
druh pozemku - ostatné plochy o výmere 69 m2, parcela registra C č. 9842/7 druh pozemku - ostatné
plochy o výmere 38 m2

II. Žalobu v časti o určenie, že nehnuteľnosti uvedené vo výroku č. I. sú v správe Železníc Slovenskej

republiky zamieta.

III. Žalobu v časti o uloženie povinnosti Okresnému úradu Prešov zapísať do operátov katastra
nehnuteľností parcely uvedené vo výroku č. I. ako vlastníctvo v správe Železníc Slovenskej republiky
zamieta.

IV. Žalovaným v 1. a 6. rade náhradu trov konania nepriznáva“.

Prvostupňový súd mal za preukázané z vyvlastňovacieho výmeru Župného úradu v Prešove číslo 13081/
I - 1942 zo dňa 28. 04. 1942, že došlo k vyvlastneniu pre Slovenský štát - železničnú správu pozemku
o výmere 36 árov a 32 m2 zapísaného v pozemnoknižnej vložke č. 944 pod parcelným číslom 2989

ktorého vlastníkom bola vd. P. N., rod. M.. Týmto výmerom bola stanovená náhrada pre vd. P. N. vo
výške 90.800,- Ks. Ďalej zo zistení, že v platobnom výmere sa uvádzalo, že podľa tohto rozhodnutia
vyplatením a zložením náhrady súdu sú úplne vyrovnané všetky škody zabraním a vyvlastnením
pozemkov azda vzniklé, takže bývalým majiteľom pozemkov neprislúcha voči železničnej správe z
tohto titulu žiadna náhrada.

Prvostupňový súd ďalej zistil, že Okresný súd Prešov dňa 12.11.1942 vydal uznesenie č. Nc I. 829/42,
z ktorého vyplýva, že tento vo veci Slovenského štátu - železničná správa o rozvrhnutie vyvlastňovacej
ceny vd. P. N. a spol za nehnuteľnosť poukazuje Mestskú sporiteľňu v Prešove, aby na základe
poradovéhouznesenia z12.11.1942poukázalabezvyčkaniaprávoplatnostitohtouzneseniazdepozitu

zloženého u vymenovaného ústavu pre vd. P. N. sumu 96.475,- Ks. Uvedené obnosy boli zložené
pre vlastníkov za vyvlastnené nehnuteľnosti zapísané v pozemnoknižnej vložke 944 mpč. 2989, ktoré
obnosy boli na základe poradového pojednávania konaného dňa 12.11.1942 poukázané menovaným
vlastníkom. Ďalej zistil z uznesenia Okresného súdu Prešov zo dňa 07.07.1942 sp.zn. Nc I. 829/42,
že okrem iných bola predvolaná za účelom rozvrhového pojednávania aj P. N. na deň 02.09.1942 do

súdnej miestnosti 28 toho súdu.

Ďalej vychádzal zo zistení v PKV 944 pre k. ú. F., že vlastníkom pôvodnej parcely 2989 zapísanej v
pozemnoknižnej vložke číslo 944 katastrálne územie F. bola vd. P. N. (právna predchodkyňa žalovaných
v2.až6.rade.),žebolovpozemkovejknihepoznamenanézahájenievyvlastňovaciehokonaniavzmysle

ustanovení Stáleho výboru číslo 291/38 Sb., ktoré bolo na základe výmeru Župného úradu v Prešove
číslo13081/I./1942vymazané.NazákladegeometrickéhoplánuvystavenéhovF.dňa20.08.1947došlo
k rozdeleniu parcely číslo 2989 na parcelu číslo 2989/1 o výmere 36 árov a 32 m2 a na parcelu číslo
2989/2 o výmere 1 ha 60 árov a 75 m2. Parcela číslo 2989/2 bola odpredaná na základe kúpnopredajnej
zmluvy zo dňa 14. 08. 1947 a bola odpísaná do novej vložky 3181.

Prvostupňový súd ďalej zistil, že na parcele číslo 9842/2 je postavená stavba - vodojem na parcele
9842/3 je postavená stavba - uzlový klub, na parcele číslo 9842/5 je postavená stavba - transformátor,
na parcele 9842/6 je postavená stavba garáž pre motorové vozidlo a na parcele 9842/7 je postavená
stavba trafostanica.

Prvostupňový súd skúmal, či žalobca nadobudol vlastnícke právo k predmetným pozemkom na
základe platného právneho titulu. Konštatoval, že v roku 1942 prebehlo vyvlastňovacie konanie a jeho
výsledkom bol individuálny správny akt - vyvlastňovací výmer č. 13081/I.-1942 na základe ktorého došlo
k vyvlastneniu časti parcely 989 zapísanej v PKV 944 pre k.ú. F. to v rozsahu 36 árov a 32 m2

pre Slovenský štát - železničnú správu. Za dôkaz, že vyvlastňovacie konanie prebehlo považoval aj
uznesenie Okresného súdu Prešov zo dňa 07.07. 1942, ktorým boli právna predchodkyňa žalovaných v
2. až 6. rade a ostatní zainteresovaní predvolaní na deň 02.09.1942 na rozvrhové pojednávanie. Ako
aj uznesenie Okresného súdu Prešov zo dňa 12. 11. 1942, podľa ktorého obnosy, ktoré boli zloženépre vlastníkov za vyvlastnené nehnuteľnosti boli na základe poradového pojednávania prikázané
vlastníkom, ako aj to, že súd poukazuje Mestskú sporiteľňu v Prešove, aby na základe poradového
uznesenia poukázala bez vyčkania právoplatnosti do súdneho depozitu sumu 96. 475,- Ks vd. P. N.

ako náhradu za vyvlastnené nehnuteľnosti.

Prvostupňový súd sa tak primárne zaoberal otázkou možnosti preskúmavania správneho aktu -
vyvlastňovacieho výmeru Župného úradu v Prešove, od ktorého odvodzuje žalobca svoje vlastnícke
právo. Dospel k záveru, že súd je viazaný predmetným rozhodnutím správneho orgánu a je povinný

vychádzať z jeho účinkov, ktoré sa prejavujú v tom, že je právnym titulom nadobudnutia vlastníckeho
práva. Poukázal na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (vec sp.zn 4Cdo/123/2003), ďalej
na judikatúru Najvyššieho súdu Českej republiky i Ústavného súdu Českej republiky, podľa ktorej mimo
rámec správneho súdnictva nie je súd oprávnený skúmať vecnú správnosť správneho aktu. Vždy skúma
či ide o správny akt a či nejde o takzvaný paakt a teda skúma, či správny akt je vydaný v medziach
právomoci príslušného správneho orgánu a či je právoplatný (Najvyšší súd ČR sp.zn 3Cdo/1091/96,

Ústavný súd ČR sp. zn. II. ÚS 770/02).

Prijal záver, podľa ktorého predložený vyvlastňovací výmer je správnym aktom, pretože bol vydaný
vecne príslušným správnym orgánom, v žiadnom prípade nejde o paakt teda nulitný alebo neúčinný
správny akt. Prezumpciu správnosti správneho aktu predpokladal aj v rámci jeho právoplatnosti.

Vychádzal z vyznačenej doložky právoplatnosti na predmetnom rozhodnutí a mal za to, že opak nebol
preukázaný. Navyše mal za to, že štát by nepristúpil k výplate náhrady, ak by vyvlastňovací výmer nebol
právoplatný.

Prvostupňový súd sa ďalej zaoberal otázkou, či listina zo dňa 06.06.1947 vydaná Miestnym národným

výborom v Prešove pod. č. 11.660/I-1947, ktorá sa týkala konania ohľadom rozdelenia nehnuteľností
- parcely číslo 2989, zapísanej v PKV 944 môže svedčiť o tom, že k vyvlastneniu nedošlo a dospel k
záveru, že táto listina je predvolaním na určité správne konanie a celková výmera tejto parcely bola
uvedená z dôvodu, že v pozemkovej knihe bola stále zapísaná celková výmera parcely 2989 a nedošlo
k oddeleniu vyvlastnenej časti parcely 2989. Vo vzťahu k listinnému dôkazu - geometrickému plánu

z 20.08.1947 konštatoval, že sa v ňom uvádza, že novým vlastníkom parcely 2989/1 v rozsahu úplne
totožnom s vyvlastňovacou výmerou je uvedený ČSD, teda Československé dráhy. Mal za to, že v
roku 1974 keď P. N. predávala p. č. 2989/2 vytvorenú z parcely 2989 vedela, že zbytok parcely bol
jej vyvlastnený a navyše zmluva bola uzavretá a daná daňovému úradu v čase pred vyhotovením
geometrického plánu (vyhotovený bol 20.08.1947). S námietkou neurčitosti vyvlastňovacieho výmeru

sa vyrovnal tak, že nebolo preukázané, aby geometrický plán na rozdelenie parcely 2989 neexistoval,
skôr avšak deľba nebola zapísaná v pozemkovej knihe. To čo bolo predmetom vyvlastňovania však bolo
zrejmé, keďže boli vykonané miestne šetrenia a žalobca sa chopil držby vyvlastňovanej nehnuteľnosti.

Podľa názoru prvostupňového súdu o tom, že právna predchodkyňa žalovaných v 2. až 6. rade v čase

svojej smrti už nebola vlastníkom parcely číslo 2989/1 svedčia podporne aj ďalšie listiny a to dedičské
rozhodnutie po nej z rokov 1950 a 1957, kedy predmetom dedičského konania po nej už táto parcela
nebola. Poukázal na dedičov, mal za to, že títo boli vzdelaní vzhľadom na funkcie, ktoré sú pri nich
uvedené v dedičskom rozhodnutí a tak je nelogické a nepravdepodobné, aby títo dedičia nepožiadali
v reálnom čase, teda po jej smrti o dedičské prejednanie tejto parcely a žili v blízkosti svojej matky a

možno predpokladať, že jej majetkový stav im bol známy.

S otázkou neexistencie vyvlastňovacieho spisu sa súd vyrovnal s tým, že táto nemôže byť bez ďalšieho
v prospech žalovaných opierajúc sa o existujúcu judikatúru, ak nie je dôvod k pochybnostiam, že sa
určité veci v dobe dávno minulej diali obvyklým pravidelným spôsobom, respektíve úradným postupom

je dôkazné bremeno o tom, že v danom prípade tak nebolo na tom kto tvrdí (rozhodnutie Najvyššieho
súdu ČR spisová značka 22Cdo/1400/2004).

Prijal záver, že predmetné parcely vlastnícky totožné s pôvodnou parcelou 2989/1 vo vyvlastnenej
výmere užíval žalobca prostredníctvom jednotlivých železničných organizácií nerušene až do času, keď

ich nechali dodatočne prejednať v dedičskom konaní žalovaní v 2. až 6. rade.

Pokiaľ ide o nezapísanie Slovenského štátu ako vlastníka do pozemkovej knihy, poukázal na to, že podľa
§ 2 ods. 1 písm. a/ Opatrenia Stáleho výboru č 291/1938 Sb vyvlastnením podľa tohto opatrenia sa vprospech žalobcu dosiahne prechod vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam. Znamená to, že štát sa
stal vlastníkom vyvlastneného majetku už samotným správnym aktom bez potreby intabulácie, ktorá v
tomto prípade nemala právotvorný účinok, mala iba účinok záznamový. Čo potvrdzuje aj § 5 ods. 4

podľa ktorého návrh na zápis poznámky vyvlastňovacieho konania bol správny úrad povinný podať iba
v prípade, ak navrhovateľom vyvlastnenia nebol štát.

Súd prvého stupňa ďalej uviedol, že ak by aj k vyvlastneniu právoplatnému nedošlo, treba prijať záver,
že štát sa stal ich vlastníkom z dôvodu vydržania a vydržanie sa začalo počas platnosti Uhorského

obyčajového práva, keď vstup do držby a podmienky vydržania boli podstatne odlišné ako podmienky
vydržania stanovené následne Občianskym zákonníkom. Vstup do držby vyplýva zo samotného
vyvlastňovacieho výmeru, v ktorom bolo uvedené, že Slovenský štát vstúpil do držby vyvlastnenej
nehnuteľnosti dňom začatia vyvlastňovacieho konania 04.02.1941.

Poukázal na ustanovenia § 562, § 566 zákona číslo 141/1950 Zb. nemal tak pochybnosti, že

vyvlastňovací výmer zo dňa 28.04.1942 založil dobrú vieru štátu, ktorý prostredníctvom rezortu
železničného alebo niektorej organizácie vstúpil do držby pozemkov. Štát tak pozemok zodpovedajúci
parcele číslo 2989/1 vydržal uplynutím lehoty 10 rokov od 01.01.1950.

Prijal názor, podľa ktorého žalobca má naliehavý právny záujem na požadovanom určení vlastníckeho

práva podľa § 80 písm.c O.s.p. Vzhľadom na to, že nie je v katastri zapísaný vlastník pozemkov
špecifikovaných v žalobe, žalobcu považoval za aktívne legitimovaného dôvodiac to tým, že určenia
vlastníckeho práva sa domáha Slovenská republika.

Žalobe o určenie vlastníckeho práva k pozemkom špecifikovaným v žalobe vyhovel.

Prvostupňový súd zamietol žalobu žalobcu v časti o určenie práva hospodárenia Železníc SR dôvodiac
to tým, že výrok o určení vlastníckeho práva štátu a výrok o určení práva hospodárenia nemôžu vedľa
seba obstáť. Navyše uviedol, že v prejednávanej veci žalobu nepodali železnice, ktoré by sa inak určenia
práva hospodárenia k majetku štátu domáhať ako jediné mohli a tak nie daná aktívna vecná legitimácia

žalobcu a ani daný naliehavý právny záujem na požadovanom určení.

Vo vzťahu k návrhu žalobcu - uloženia povinnosti orgánom správy katastra zapísať vlastníctvo do
príslušných operátov uviedol, že otázka vyznačenia vlastníckeho práva v katastri nehnuteľností nemôže
byť súdom orgánom katastra nariadená.

O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 2 O.s.p. a náhradu trov konania nepriznal žiadnemu
z účastníkov .Žalobca mal prevažný úspech ohľadom určenia vlastníckeho práva a žalovaný úspech
ohľadom povinnosti uložiť správe katastra vykonať zápis a tak úspech účastníkov konania považoval v
podstate za rovnakých. Žalobca navyše náhradu trov konania nepožadoval.

Proti tomuto rozsudku a to proti výroku I. a II. podali odvolanie žalovaní v 1. až 6. rade. Navrhli, aby
odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu alebo zmenil a žalobu v
celom rozsahu zamietol.

V odvolaní ďalej uviedli, že súd neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal všetky navrhnuté
dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam, rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci v spojitosti s dôvodom porušenia práva na spravodlivý proces.

V odvolaní ďalej uviedli, že prvostupňový súd vychádzal len z vyvlastňovacieho výmeru, ktorý považoval
za právoplatný a z tohto dôvodu došlo k právoplatnému vyvlastneniu predmetných nehnuteľností.
Vyvlastňovacie rozhodnutie je nadobúdacím titulom.

V odvolaní ďalej uviedli, že podľa ich názoru sa však mal dôkladnejšie zaoberať skutočnosťou, či sa

tento výmer stal právoplatným, nakoľko súd rozhoduje o takej závažnej zmene ako je zmena vlastníctva
jedine na základe tohto právneho titulu. Skutočnosť, že vyvlastňovací výmer mal byť doručený na 10
miest prostredníctvom obecného notárskeho úradu nemožno obísť iba konštatovaním, že listín niet a
že to nemôže byť žalobcovi na škodu, ale to predsa nemôže byť na ujmu žalovaným. Podľa nášhonázoru ide o nesprávne posúdenie zo strany súdu, že žalovaní majú dokázať neexistenciu doručenia.
Máme za to, že žalovaní neexistenciu doručenia predsa nemôžu dokázať, ale žalobca mal dokázať
existenciu doručenia osobám, ktorým sa Výmerom vyvlastňovali pozemky. Súd mal vyzvať žalobcu, aby

preukázal a dokázal doručenie Vyvlastňovacieho výmeru. Ak sa doručovalo prostredníctvom notárskeho
úradu, ako všeobecne známej inštitúcie, preto pokladáme za nemožné, aby táto skutočnosť nevyvolala
pochybnosť, ak mal byť doručený na 10 miest a záhadne ani na jednom z týchto miest sa nenachádza.
Súd nesprávne právne posúdil aj tú skutočnosť, ak vo veci rozvrhového konania vyvlastnenej ceny
pozemkov odvodzuje skutočnosť, že cena uložením do depozitu (v rozpore s výmerom o vyvlastnení,

pretože sa mala poukázať po právoplatnosti a nie v r. 1942, pritom formulácia o právoplatnosti
je vyznačená až v roku 1944) bola zaplatená právnej predchodkyni žalovaných, pritom nebolo ani
zisťované a preukázané, či predchodkyni žalovaných bolo známe, že cena pozemkov pri vyvlastnení
bola poukázaná do depozitu, súd vychádza iba zo samotného uznesenia vo veci rozvrhového konania
v r. 1942 vo vzťahu k vyvlastňovacej cene za nehnuteľnosť. Predsa k plneniu do depozitu došlo v
rozpore s platným právom (aj samotný Výmer konštatuje, že po právoplatnosti), teda k plneniu došlo

bez právneho dôvodu (bez vyznačenia právoplatnosti na Výmere) a sa poukázala finančná suma vo
výške 96 475,- Sk do depozitu peňažného ústavu. Podľa nášho názoru v danom prípade ide o plnenie
bez právneho dôvodu čo súd nebral v úvahu a aj túto skutočnosť nesprávne právne posúdil, čo malo
za následok aj nesprávne rozhodnutie vo veci samej. Považujú za neodôvodnené, aby žalovaná strana
preukazovala, že k vyvlastneniu nedošlo. Majú za to, že konanie vo veci vyvlastnenia ale je sporné,

že z depozitu takzvaná cena za vyvlastnenie sa nedostala do rúk osoby ktorej mali byť pozemky
vyvlastnené. Nebolo preukázané ani to, že bola aspoň vyrozumená, aby si uplatnila právo z depozitu.
Dátumprávoplatnostisúdpočasceléhokonanianezistil,tedaanipredchádzajúceho(OSPO8C54/2003)
z produkovaných dôkazov, pretože tento výmer sa nikdy nestal právoplatným. Podľa vyššie uvedenej
skutočnosti, že Výmer nemohol byť právoplatný, tomu nasvedčuje aj fakt, t.j. listina bývalého MNV v

Prešove zo dňa 06.07.1947 ohľadom rozdelenia stále pôvodnej parcely č. 2989 aj v r. 1947 a nie so
stavom po vyvlastnení. V tejto súvislosti len niekoľko poznámok na ktoré súd nereagoval. Je vôbec
možné vyvodiť takýto záver ak štátne orgány listom zo dňa 06.07.1947 akceptovali stav keď právna
predchodkyňa bola vlastníckou celej parcely č. 2989? Ak dobrovoľne podpísala kúpnu zmluvu pre
Mraziarne, nebola by podpísala kúpnu zmluvu pre Železnice na pozemok v oveľa menšej výmere? Ak

by boli Železnice vedomé si svojho vlastníctva neboli by si vlastníctvo zapísali do železničnej knihy a
do pozemkovoknižnej vložky? Skončenie vyvlastnenia by nebolo zapísané v pozemkovoknižnej vložke?
Súd nedostatočne zistil skutkový stav aj ohľadom geometrického plánu z roku 1947. Nesprávne právne
posúdenie spočíva aj v tom, ak súd pokladal Výmer za právoplatný, pritom uznal, že geometrický
plán žiadny k vyvlastneniu neexistoval. Vo Výmere nie je žiadny geometrický plán uvedený. Ak by išlo

o vyvlastnenie v roku 1942 parcely č. 2989, tak by podľa vtedy platných predpisov musel byť tento
geometrický plán vyhotovený. V danom prípade ide o neurčitosť vyvlastňovanej časti z hľadiska jeho
polohy a v tom prípade samotný výmer o vyvlastnení je paaktom pre neurčitosť, pretože od platnosti
Zákona č. 177/27 Zb. sa tieto geometrické plány robili. Samotný údaj v pozemkovej knihe bolo možné
zmeniť len na základe geometrického plánu s listinou. Predmet a poloha údajne vyvlastňovaného

pozemku nemôže byť neurčitá. Súd nesprávne posúdil výmer, pretože z neho nie je zrejmé, ktorá časť
má byť vyvlastnená. Ak súd odkazuje na prídelové výmery a porovnáva na základe analógie s výmermi
o vyvlastnení, tak potom dávame do pozornosti odvolaciemu súdu, že aj z toho vyplýva nedostatočné
zistenie skutkového stavu, nesprávne právne posúdenie, čoho dôsledkom je nesprávne rozhodnutie vo
veci, pretože súd opomenul na Vyhlášku č. 25/1945 Zb. a k tomu patriaci Výmer ministra spravodlivosti

z roku 1947 vo veci prídelov za akých okolností prídelové listiny sú určité z hľadiska identifikácie
pozemkov!

Napokon súd sám na strane 8 spochybňuje svoje závery ktorými odôvodňuje svoj výrok, že skúma
či ide o paakt a či je právoplatný. Ak všeobecný súd rozhoduje o vlastníctve a nemôže mimo

rámec správneho súdnictva preskúmavať vecné nesprávnosti, alebo nezákonnosti správneho aktu,
aj vtom vidíme nesprávne právne posúdenie, pretože to by znamenalo, že v rámci určovacej žaloby
o vlastníctvo k nehnuteľnostiam by súdy nemohli rozhodovať o preskúmavanie vecnej nesprávnosti,
alebo nezákonnosti správneho aktu pri rozhodnutiach napr. o povolení vkladu, ak by právne úkony
vykazovali znaky absolútnej neplatnosti z dôvodu neurčitosti, ako aj v našom prípade dôvod neurčitosti

vyvlastňovanej časti a nepreukázanie právoplatnosti vyvlastňovacieho výmeru, čo súd sám uznáva, čo
súd nezistil iba len z tzv. vyznačenej formulácie navyše na kópii, ktorá mohla byť ľahko zneužitá. Súd sa
v tomto konaní nevysporiadal ani s otázkou zdôvodnenia naliehavého právneho záujmu na tejto žalobe.
V samotnej žalobe sa zdôvodňuje duálnym vlastníctvom. Na výzvu súdu opätovne žalobca odôvodnilnaliehavý právny záujem duálnym vlastníctvom. Súd nereagoval na námietky žalovaného, že v danom
prípade duálne vlastníctvo nikdy neexistovalo. Súd si to v rozsudku odôvodnil za žalobcu sám a bez
ďalšieho považoval tento naliehavý právny záujem za zdôvodnený. Žalobca žiadnym iným spôsobom

neodôvodnil naliehavý právny záujem. Iba súd sám dodáva, že navrhovateľovo postavenie ako vlastníka
je neisté! Iba súd bez toho aby žalobca vyslovil dôvody na strane 8 odôvodnenia sám odôvodňuje
naliehavý právny záujem. Táto skutočnosť je v rozpore s princípom procesného konania a jednej zo
základných pilierov začatia dokazovania a rozhodovania vo veci samej pri určení vlastníckeho práva k
nehnuteľnostiam.

Napriek tomu, že rozsudok určuje vyvlastňovací výmer ako nadobúdací titul, nemožno spomenúť
konštatovanie súdu ohľadom vydržania. Ak nebolo doručené vyvlastňovacie rozhodnutie, peniaze za
pozemok neboli vyplatené, právna predchodkyňa predsa nemala vedomosť o uložení do depozitu,
nemožno uplatniť ani vydržanie. Protiprávne konanie neguje dobromyseľnosť. Otázke vydržania napriek
tomu súd venuje značnú pozornosť. Žalobca ani jediným dôkazom nepreukázal jednu okolnosť, ktorá

svedčíotomabysplnilaaspoňjednupodmienkudržby.Sámnevedelkedysastaloprávnenýmdržiteľom.
Tu mu znova súd pomáha svojou úvahou. Žalobca iba tvrdil, že užíva pozemky, ale v skutočnosti to tak
nebolo. Sám neoprávnene začal stavať na cudzích pozemkoch stavby bez stavebného povolenia, čo
bolo za socializmu možné. Tieto stavby potom evidoval vo svojich evidenciách, čo ale nie je dôkazom o
oprávnených stavbách. Súdu uniklo, že na karte bola len budovy, nikdy neboli pozemky.

Nesprávne právne posúdenie veci pred súdom prvého stupňa malo za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci. Ak je odvolací súd toho názoru, že sa na vec vzťahuje ustanovenie právneho predpisu
(intabulačný princíp), ktorý pri doterajšom rozhodovaní nebol použitý je namieste postup podľa § 213
ods. 2 O. s. p.

Odvolanie podal aj žalobca a to proti výroku II., III. Navrhol, aby odvolací súd v tejto napadnutej časti
zmenil rozsudok a vyhovel jeho návrhu v celom rozsahu.

V odvolaní ďalej uviedol, že prvostupňový súd v časti, ktorým zamietol žalobu o určenie správy

nehnuteľností uvedených vo výroku I. pre správcu Železnice Slovenskej republiky, ide o nesprávne
právne vyhodnotenie postavenia žalobcu. Nesprávne súd aplikoval právne normy, ktoré ukotvujú
postavenie žalobcu i Železníc Slovenskej republiky. Ďalej uviedol, že prvostupňový súd poukázal na to,
že nemôžu obstáť vedľa seba výroky o určení vlastníctva štátu a výrok o určení práva hospodárenia
Železníc Slovenskej republiky, a vychádzal pri tom aj zo záverov judikatúry cudzieho štátu. Žalobca

má za to, že súd Slovenskej republiky nie je viazaný rozhodnutiami cudzieho štátu aj vzhľadom k tomu,
že nie je predmetné rozhodnutie celkom akceptovateľné vo vzťahu k výroku II. napadnutého rozsudku.

Vo vzťahu k napadnutému výroku III. uviedol v odvolaní, že vychádzal vo svojej žiadosti z faktu
nejednotnej praxe orgánov katastra nehnuteľností poverených zápismi o rozhodnutiach súdu aj iných

štátnych orgánov. Stretol sa s takým výrokom orgánu katastra, že predmetné rozhodnutie sa nemôže
zapísať. Mal za to, že jeho návrh v tejto časti nie je v rozpore so žiadnym právnym predpisom Slovenskej
republiky.

Žalovaní podali vyjadrenie k odvolaniu žalobcov .Odvolanie žalobcu proti napadnutým výrokom

rozsudku prvostupňového súdu považujú za nedôvodné.

Žalobca sa písomne vyjadril k odvolaniu žalovaných. Navrhol potvrdiť napadnutý rozsudok v tých
výrokoch, ktoré boli napadnuté zo strany žalovaných ako vecne správny.

Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) preskúmal odvolaniami napadnutý rozsudok spolu s
konaním, ktoré mu predchádzalo z dôvodov uvedených v odvolaniach žalobcu a žalovaného (§ 212 ods.
1 O.s.p.) bez nariadenia pojednávania (§ 214 O.s.p.) a potom ako bolo oznámenie o verejnom vyhlásení
rozsudku vyvesené na úradnej tabuli Krajského súdu v Prešove a na jeho webovej stránke najmenej 5
dní vopred rozsudok verejne vyhlásil § 156 ods.1, 3 O.s.p) a dospel k záveru, že v prejednávanej veci

boli splnené podmienky pre potvrdenie napadnutého rozsudku (§ 219 ods. 1, 2 Občianskeho súdneho
poriadku).Podľa právneho záveru odvolacieho súdu prvostupňový súd na zistený skutkový stav použil správny
právny predpis, ktorý aj správne interpretoval, pričom zo skutkových záverov vyvodil správne právne
závery.

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku (§ 219 ods. 2 O.s.
p.).

Odvolatelianamietajúneúplnézistenieskutkovéhostavuveci,nesprávneskutkovézistenia,anesprávne

právne posúdenie veci ( § 205 ods. 2 písm. c/, d/, f/, h/ O.s.p.).

Odvolací súd konštatuje, že po preskúmaní veci nezistil skutkové ani právne vady napadnutého
rozhodnutia prvostupňového súdu.

Odvolatelia tvrdia, že prvostupňový súd nedostatočne zistil skutkový stav veci, pokiaľ dospel k záveru,

že vyvlastňovacie konanie prebiehalo a vyvlastňovacie rozhodnutie, ktoré považoval prvostupňový
súd za nadobúdací titul považoval za právoplatné rozhodnutie. Tvrdia, že žalobca neuniesol dôkazné
bremeno v otázke doručenia tohto výmeru. Podľa ich názoru žalovaná strana nemôže preukázať
nedoručenie, pretože zo strany žalovaných to nie je možné neexistenciu nemožno dokazovať, t.
j. dôkazná povinnosť má byť na strane žalobcu, pričom súd nevyžadoval od žalobcu preukázanie

právoplatnosti vyvlastňovacieho výmeru.

Odvolacím dôvodom podľa ustanovenia § 205 ods. 2 písm. c/ je, pokiaľ zistený skutkový stav
prvostupňovým súdom neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli
uplatnené; nové skutočnosti a nové dôkazy sú však dôvodom odvolania len v prípadoch taxatívne

vymenovaných v § 205a ods. 1 O.s.p.

V súdnom konaní majú účastníci povinnosť tvrdenia, t.j. povinnosť uvádzať rozhodujúce skutočnosti a
súčasne majú dôkaznú povinnosť, t.j. povinnosť navrhovať dôkazné prostriedky na preukázanie svojich
tvrdení o tom, ktoré z navrhnutých dôkazných prostriedkov sa vykonajú rozhodne súd (§ 120 ods. 1,

2 O.s.p.). Iba v prípade, ak súd nevykoná niektoré z dôkazných prostriedkov, ktoré boli navrhnuté a v
dôsledku toho dôjde k neúplnému zisteniu skutkového stavu je to dôvod podľa § 205 ods. 1 O.s.p.

Vychádzajúc z obsahu odvolania odvolatelia navrhovali vykonanie dôkazov, ktoré prvostupňový súd
nevykonal (č.l 175 súdneho spisu). Odvolací súd nepovažuje navrhované dôkazné prostriedky (návrh

na vypočutie svedkov X., H., vyžiadania rozvrhového spis Nc 1892/42, Krajského súdu Prešov č.k
543/ /49 vo veci správneho konania, správu katastra vo veci užívacieho práva žalobcu v minulosti) za
také dôkazné prostriedky, ktoré bolo nevyhnutné vykonať, pretože prvostupňový súd dospel na základe
vykonaných dôkazov k dostatočnému zisteniu skutkového stavu, na zistený skutkový stav prijal správny
právny záver. Ním zistený skutkový stav obstojí.

Odvolací dôvod podľa ust. § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p. je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí
ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvého stupňa vec posúdil po právnej stránke a
ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú
vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. § 132 O.s.p., a to vzhľadom

na to, že súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov účastníkov
nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli
vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo.

Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvého stupňa založil na chybnom hodnotení dôkazov.

Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli
z prednesov účastníkov alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti,
pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo
malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 133 až 135 O.s.p.

K odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p. odvolací súd uvádza, že právnym
posúdenímječinnosťsúdu,priktorejzoskutkovýchzistenívyvodzujeprávnezáveryaaplikujekonkrétnu
právnunormunazistenýskutkovýstav.Nesprávnymprávnymposúdenímjeomylsúdupriaplikáciipráva
na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis,než ktorý mal použiť alebo ak použil síce správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval na
daný prípad.

Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že tieto odvolacie dôvody nie sú naplnené.

Rozhodnutiu súdu nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu, ani že by vzal do úvahy
skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli a ani nevyšli za
konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi

preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne, že by výsledok jeho
hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 133 až
§135 O.s.p., alebo že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo
použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil.

Súd prvého stupňa vykonal vo veci rozsiahle dokazovanie a náležite zistil skutkový stav, vykonané

dôkazy vyhodnotil podľa ust. § 132 O.s.p., z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam,
na ktorých aj založil svoje rozhodnutie, zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver.

Veľmi podrobné, presvedčivé, precízne a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody napadnutého rozsudku,
s ktorými sa odvolací súd stotožňuje a na tieto odkazuje (§ 219 ods. 2 O.s.p.).

Žalovaní v odvolaní iba opakujú skutočnosti, ktoré uvádzali už v konaní pred súdom prvostupňovým
ohľadne ktorých súd vykonal dokazovanie a náležite a správne sa s nimi vyrovnal pri rozhodovaní vo
veci samej.

Odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa obsahuje odpovede na všetky argumenty uvádzané
žalovanými v odvolaní a odvolacie námietky nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého
rozsudku.

V súvislosti s odvolacími námietkami žalovaných v 1. až 6 rade dodáva.

Z obsahu spisu sa zisťuje, že do pozemkovej knihy vo vložke č. 944. kat. úz. F. bolo zapísané vlastnícke
právo k spornej nehnuteľnosti v prospech P. N. titulom kúpy z 03.05.1909 (č. l. 75- 77 súdneho spisu
8C/54/ 2003).

Z výmeru Župného úradu v Prešove (č. l. 154) spisu vyplýva, že tento úrad podľa § 5 ods. 2 Opatrenia
stáleho výboru č. 291/1938 Sb. vyvlastňuje pozemok vo výmere 36 árov a 32 m2 zapísaný v PKV 944
v prospech Slovenského štátu - železničná správa, patriaci P. N..

Právoplatnosť a vykonateľnosť výmeru je potvrdená Župným úradom v Prešove z 04.08.1942 (č. l.

155 spisu).

Odvolatelia namietajú nesprávnosť právneho posúdenia vzniku vlastníckeho práva na základe
vyvlastňovacieho výmeru Župného úradu v Prešove č. 1301/ I. - 1942 zo dňa 28.04.1942. Námietky
žalovanýchspočívajú vnepreukázaníprávoplatnostiavykonateľnostirozhodnutia.Odvolacísúdsúhlasí

so záverom prvostupňového súdu, že vyvlastňovací výmer na základe ktorého došlo k vyvlastneniu časti
pôvodnej pozemnoknižnej parcely 2989, zapísanej v pozemnoknižnej zápisnici (ďalej len PKV) 944 pre
k. ú F. v rozsahu 36 árov a 32 m2 pre vtedajší Slovenský štát - železničnú správu je potrebné považovať
za právoplatný a vykonateľný správny akt. Je potrebné súhlasiť so záverom prijatým prvostupňovým
súdom, že všeobecné súdy sú oprávnené preskúmavať mimo rámec správneho súdnictva len nulitné

rozhodnutia, teda tie ktoré boli vydané správnym orgánom na vydanie ktorých nemal právomoc. Ide o
rozhodnutia také, ktoré nevyvolávajú právne účinky, takýmito správnymi aktmi sú rozhodnutia, ktorých
vady sú tak závažné, že sa neuplatní prezumpcia správnosti ich správnosti. Za ničotný správny akt sa
považuje akt vydaný absolútne nepríslušným orgánom, ktorý v rámci svojho zákonného vymedzenia
nebol oprávnený o určitej veci rozhodnúť ako aj, či je právoplatný alebo vykonateľný. Žiadne iné

prípadné vady vyvlastňovacieho konania nemajú vplyv na záväznosť tohto rozhodnutia pre súdy v
tomto konaní.Ani odvolací súd nenašiel dôvod na odklon od doterajšej rozhodovacej praxe v otázke preskúmavania
správnych aktov všeobecným súdom. Poukazuje napríklad na záver prijatý v rozsudku Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2Cdo/24/2007: „K otázke kedy sú všeobecné súdy oprávnené

mimo rámec správneho súdnictva preskúmavať správne akty, dovolací súd udáva, že nulitné sú také
rozhodnutia, ktoré boli vydané takými správnymi orgánmi, na vydanie ktorých nebol konkrétny správny
orgán absolútne vybavený právomocou a na ktoré sa pozerá ako keby nikdy neboli vydané tzv.paakty.
Len takéto rozhodnutia je všeobecný súd oprávnený preskúmavať mimo rámca správneho súdnictva.
Preskúmavať teda môže správne akty zásadne len so zreteľom k tomu, či sa jedná o akty nulitné t.j. také

vady, ktoré sú tak závažné, že sa neuplatňuje prezumpcia ich správnosti. U ostatných platí prezumpcia
ich správnosti“ (rovnako tak na totožný záver prijatý v rozhodnutí NS SR č. sp. zn. 4Cdo/123/ 2003.)

Obdobne Ústavný súd SR prijal záver, že „všeobecný súd môže konfiškačný výmer preskúmavať len
z hľadiska existencie právomoci správneho orgánu na jeho vydanie v súlade v tej dobe s účinnými
právnymi predpismi, nie však jeho zákonnosť, pretože nejde o žalobu o preskúmanie zákonnosti

správneho “( Porovnaj uznesenie I. ÚS 419/2014-34).

Možno tak uzavrieť, že vyvlastňovací výmer vydaný na základe Opatrenia Stáleho výboru č. 291/
1938 Sb. v zmysle vládneho nariadenia 95/ 1940 Sl., zákona č. 299/ 1940 Sl. bol vydaný v medziach
právomoci príslušného správneho orgánu. Nešlo o ničotný (nulitný právny akt). Správny akt bol vydaný

správnym orgánom a pri prezumpcii jeho správnosti a platnosti nebolo možné naň neprihliadať. Výmer
je možné považovať za právoplatný a vykonateľný .Doložka právoplatnosti bola vyznačená Župným
úradom v Prešove dňa 4. 8. 1944. Pochybnosti žalovaných o právoplatnosti neboli preukázané. Pri
vyznačenej doložke správnym orgánom sa predpokladá, že právoplatnosť nastala a opak nebol
preukázaný.

Štát tak nadobudol právne relevantným spôsobom sporné pozemky zákonným spôsobom.

Rovnako tak ďalšie namietané skutočnosti žalovanými dotýkajúce sa rozvrhového uznesenia Nc 182/42
v podstate smerujú k namietaniu akceptácie vyvlastňovacieho rozhodnutia - vyvlastňovacieho výmeru.

Rozvrhové uznesenie podporuje okolnosti vyvlastňovacieho konania sporného pozemku. Z neho
vyplýva, že náhrada za vyvlastnené pozemky bola zložená pre vlastníkov priamo do peňažného ústavu
vtedajšej Mestskej sporiteľne v Prešove. O existencii vyvlastňovacieho konania svedčia aj zápisy v
pozemkovej knihe, ktorých je zrejmé, že v pozemnoknižnej vložke č. 944 pre katastrálne územie F. bolo
vyznačené začatie vyvlastňovacieho konania a následne práve na základe výmeru Župného úradu v

Prešove č. 1308 1-I/1942 bola poznámka vyvlastňovacieho konania vymazaná.

S námietkami žalovaných vo vzťahu k listine zo MNV v Prešova zo dňa 06. 07.1947 ako aj vo vzťahu
k listine - geometrickému plánu z roku 1947 sa vyrovnal prvostupňový súd náležitým s spôsobom v
odôvodnení svojho rozhodnutia. Listina zo dňa 6. júna 1947 vydaná vtedajším Miestnym národným

výborom v Prešove, ktorá sa dotýkala konania ohľadom rozdelenia parcely číslo 2989 zapísanej v PKV
944 ako aj geometrický plán nie sú listinami ktoré by preukazovali že rozhodnutie - vyvlastňovací výmer
by by bolo možné považovať za ničotný.

Čo sa týka námietok absencie zápisu vlastníckeho práva v pozemkovej knihe je správny záver súdu,

že tento nebol potrebný podľa Opatrenia Stáleho výboru č. 291/1938 Sb. došlo k vyvlastneniu a
teda k prechodu vlastníckeho práva na štát. Princíp intabulácie platil pri prevode nehnuteľností a nie pri
prechode nehnuteľností na štát. Nadobudnutie vlastníckeho práva nastalo a bolo dôsledkom správneho
aktu príslušného správneho úradu. Preto na prípad prechodu vlastníckeho práva - zmeny vlastníckeho
práva intabulačný princíp nedopadal. Od 01. 01. 1951, kedy nadobudol účinnosť Občiansky zákonník

č. 141/1950 Zb., opustilo platné právo intabulačný princíp.

Nemožno súhlasiť s ďalšou námietkou odvolateľov, že prvostupňový súd otázku naliehavého právneho
záujmu sám odôvodnil namiesto žalobcu ako účastníka konania. Žalobca zdôvodnil svoj naliehavý
právny záujem na požadovanom určení tým, že v katastri nehnuteľností sú zapísaní žalovaní a tak

na jeho strane existuje naliehavý právny záujem na určení, že je vlastníkom sporných nehnuteľností.
Jeho postavenie ako vlastníka je neisté, pretože na predmetnej nehnuteľnosti sú vydané dva rôzne listy
vlastníctva (č.l. 134 súdneho spisu). Žalobca naliehavosť právneho záujmu zdôvodnil a prvostupňový
súd správne sa vyrovnal s otázkou naliehavého právneho záujmu.„Právny záujem, ktorý je podmienkou procesnej prípustnosti určovacej žaloby v zmysle § 80 písm. c/
O.s.p., musí byť naliehavý. Pri skúmaní existencie naliehavého právneho záujmu ide o posúdenie, či

podaná žaloba je vhodný (účinný a správne zvolený) procesný nástroj ochrany práva žalobcu, či sa ňou
môže dosiahnuť odstránenie spornosti práva, a či snáď len zbytočne nevyvoláva konanie, po ktorom
bude musieť aj tak nasledovať iné (ďalšie) súdne konanie alebo konania. Naliehavý právny záujem je
spravidla daný v prípade, ak by bez tohto určenia bolo právo žalobcu ohrozené alebo ak by sa bez tohto
určenia stalo jeho právne postavenie neistým (porovnaj R 17/1972). Za nedovolenú možno považovať

určovaciu žalobu, pokiaľ neslúži potrebám praktického života, ale len k zbytočnému rozmnožovaniu
sporov; ak však určovacia žaloba vytvára pevný právny základ pre právny vzťah účastníkov sporu,
je prípustná aj napriek tomu, že je možná (prípadne) i iná žaloba (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky publikované v časopise Zo súdnej praxe pod č. 40/1996) (porovnaj rozsudok
Najvyššieho súdu SR zo 6. decembra 2012, sp. zn. 5 Cdo 31/2011).

Možno sa stotožniť so záverom prvostupňového súdu, že v čase rozhodovania súdu naliehavý právny
záujem žalobca na požadovanom určení vlastníckeho práva mal, pretože práve rozhodnutím súdu o
určení jeho vlastníckeho práva dôjde k odstráneniu sporu o vlastníctvo medzi účastníkmi konania,
podaná žaloba je procesne vhodným nástrojom, ktorý tento spor rieši (odstraňuje neistotu vzťahu
účastníkov konania).

Odvolatelia ďalej namietajú v odvolaní, že prvostupňový súd nemohol uplatniť ani princíp vydržania,
pretože právna predchodkyňa žalovaných v 2. až 6. rade nemala doručené vyvlastňovacie rozhodnutie,
vyplatené finančné prostriedky za jeho náhradu a nemala vedomosť o uložení tejto náhrady v depozite.
Tvrdia, že protiprávne konanie neguje dobromyseľnosť.

Prvostupňový súd prijal právny záver, že vlastnícke právo odvodzuje primárne žalobca od
vyvlastňovacieho výmeru. Zároveň konštatoval, že aj v prípade, ak by tomu tak nebolo štát sa stal
vlastníkom z dôvodu vydržania. Mal za to, že vydržanie začalo už v rámci vyvlastňovacieho konania
kedy štát vstúpil do držby dňa 04. 02. 1941 začatím vyvlastňovacieho konania. Žalovaní spochybňujú

dobrú vieru prípadného držiteľa. Dobrá viera oprávneného držiteľa, ktorá je daná so zreteľom k všetkým
okolnostiam sa musí vzťahovať i k titulu na základe, ktorého mohlo držiteľovi vzniknúť ich vlastnícke
právo, pričom postačí, ak je držiteľ so zreteľom ku všetkým okolnostiam, že tu takýto titul je. Posúdenie,
či je držiteľ v dobrej viere treba vždy hodnotiť objektívne a nie zo subjektívneho hľadiska samotného
účastníka. Pri hodnotení dobrej viery je vždy treba brať do úvahy, či držiteľ pri normálnej opatrnosti

ktorou je možnosť ohľadom na okolnosti a povahu daného prípadu požadovať od každého nemal,
respektíve nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec alebo právo
patrí. Štát vstúpil do držby na základe vyvlastňovacieho výmeru a od roku 1942 sporné pozemky
užíval. S prihliadnutím na okolnosti, že na sporných pozemkoch realizoval stavby, tieto užíval a až do
oznámenia žalovaných, že sú vlastníkmi nemal pochybnosti o svojom vlastníckom práve je správny

záver o jeho dobrej viere, že je ich vlastníkom. Nebolo jeho vlastníctvo spochybňované nikým po
dobu viac ako polstoročia. Argumentácia prvostupňového súdu vo vzťahu k dobrej viere žalobcu a o
vydržaní obstojí.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie žalovaných v 2. až 6. rade

nie je dôvodné.

Odvolací súd nepripustil dovolanie podľa návrhu žalovaných proti rozsudku, pretože podľa jeho názoru
nejde o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu ( § 238 ods. 3 O.s.p.).

Odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok aj v jeho výrokoch II., III., ktoré boli napadnuté žalobcom.

Odvolací súd sa stotožňuje v celom rozsahu s odôvodnením napadnutého rozsudku vo vzťahu k týmto
napadnutým častiam (§ 219 ods. 2 O.s.p.).

Žalobca namietal v podanom odvolaní nesprávne právne vyhodnotenie žalobcu, aj nesprávnu aplikáciu
právnej normy, ktorá ukotvuje svoje postavenie žalobcu i Železníc Slovenskej republiky. Odvolací súd
sa stotožňuje plne so záverom prijatým prvostupňovým súdom, že žaloba o určenie vlastníckeho práva
bola podaná Slovenskou republikou a nie je potrebné určovať právo hospodárenia k majetku štátu vovzťahukŽelezniciamSlovenskejrepublikytakakotonavrhuježalobca.Správnyjejehozáver,žežalobca
nepreukázal na určení naliehavý právny záujem podľa § 80 písm. c/ O.s.p., pri označení žalobcu nie
je daný žiaden preukázateľný dôvod na požadovanom určení. Navyše vo vzťahu k žalovaným, ktorí

popierajú jeho vlastnícke právo a nie právo hospodárenia.

Rovnako tak je správny právny záver prvostupňového súdu pokiaľ zamietol žalobu v časti o uloženie
povinnosti Okresnému úradu Prešov zapísať do operátu katastra nehnuteľností parcely, ku ktorým sa
domáhal žalobca určenia vlastníckeho práva. Aj odvolací súd zastáva názor, že orgánom katastra

nemôže súd uložiť povinnosť, aby vykonali zápis do katastra nehnuteľností. Žalobca svoje dôvody a
obavy o nevykonanie zápisu ničím nepredložil.

Podľa § 22 ods. 1 zákona č.162/1995 Z.z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných
práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) V katastrálnom konaní sa zapisujú práva k nehnuteľnostiam,
rozhoduje sa o zmenách hraníc katastrálnych území, o prešetrovaní zmien údajov katastra, o oprave

chýb v katastrálnom operáte a o obnove katastrálneho operátu.

Podľa § 34 ods 1 cit. zákona Práva k nehnuteľnostiam uvedené v § 1 ods. 1, ktoré vznikli, zmenili
sa alebo zanikli zo zákona, rozhodnutím štátneho orgánu, príklopom licitátora na verejnej dražbe,
vydržaním, prírastkom a spracovaním, práva k nehnuteľnostiam osvedčené notárom, ako aj práva k

nehnuteľnostiam vyplývajúce z nájomných zmlúv, zo zmlúv o prevode správy majetku štátu alebo z iných
skutočností svedčiacich o zverení správy majetku obce alebo správy majetku vyššieho územného celku
sa do katastra zapisujú záznamom, a to na základe verejných listín a iných listín. Záznamom sa zapisuje
i zmena poradia záložných práv z dohody záložných veriteľov o poradí ich záložných práv rozhodujúcom
na ich uspokojenie.

Podľa § 35 ods. 1 cit zákona okresný úrad vykoná záznam bez návrhu, prípadne na návrh vlastníka
alebo inej oprávnenej osoby.

Podľa § 36a ods. 1 cit. zákona Ak je vlastnícke právo k nehnuteľnosti zapísané na liste vlastníctva a

na vykonanie záznamu je predložená ďalšia verejná listina alebo iná listina, ktorá nevychádza z údajov
katastra, okresný úrad nevykoná záznam a vráti verejnú listinu alebo inú listinu tomu, v koho prospech
právo k nehnuteľnosti svedčí podľa listiny, alebo tomu, kto ju predložil a vyzve dotknuté osoby, aby
uzavreli dohodu alebo podali na súde návrh na určenie práva k nehnuteľnosti.

Z vyššie citovaných zákonných ustanovení katastrálneho zákona vyplýva, že príslušný okresný úrad pri
zmene práva k nehnuteľnostiam vykoná záznam bez akejkoľvek povinností uloženej mu súdom.

Z vyššie uvedených dôvodov tak odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok ako vecne správny, vrátane
správneho výroku o trovách konania. Záver súdu o nepriznaní trov konania účastníkom je odôvodnený

a správny. Súd aplikoval pri rozhodovaní o trovách konania ustanovenie § 142 ods. 2 a aplikáciu tohto
ustanovenia správnym spôsobom odôvodnil. Vychádzal z toho, že žalobca si náhradu trov konania
nepožadoval a vo vzťahu k žalovaným odôvodnil nepriznanie týchto trov s prihliadnutím na prevažný
procesný úspech žalobcu v konaní.

O trovách konania rozhodol odvolací súd postupom podľa § 224 ods.1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1
O.s.p. odvolatelia v odvolacom konaní neboli úspešní, preto odvolací súd účastníkom konania náhradu
trov odvolacieho konania nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.