Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 23. február 2015

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 11Co/583/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5714200724
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 02. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Malíková
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5714200724.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Malíkovej
a členov senátu JUDr. Romana Tichého a JUDr. Adriany Gallovej v právnej veci navrhovateľa: EOS
KSI Slovensko, s. r. o., so sídlom v Bratislave, Pajštúnska 5, IČO: 35 724 803, právne zastúpeného
spoločnosťou TOMÁŠ KUŠNÍR, s. r. o., so sídlom v Bratislave, Pajštúnska 5, IČO: 36 613 843,
proti odporcovi: Q. M., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. a V. XXXX/XX, M., t. č. na neznámom mieste,
zastúpenému ustanovenou opatrovníčkou Lenou Plichtovou, tajomníčkou Okresného súdu Martin,
v konaní o zaplatenie sumy 331,12 eur s príslušenstvom, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku
Okresného súdu Martin č. k. 9C/132/2014-58 zo dňa 31.07.2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd žalobu zamietol a žiadnemu z účastníkov nepriznal náhradu trov
konania. Okresný súd mal preukázané, že odporca uzavrel s právnym predchodcom navrhovateľa
zmluvu o úvere, na základe ktorej bol povinný splácať mu poskytnutý úver splátkami vo výške 41,39
eur mesačne, splatnými 20-teho dňa v mesiaci. Ďalej dôvodil, že navrhovateľ si návrhom na začatie
konania uplatnil nárok na zaplatenie jednotlivých splátok poskytnutého úveru splatných od 20.02.2010,
vrátane do konečnej splatnosti poskytnutého úveru, teda do 20.09.2010 v celkovej výške 331,12 eur.
Nárok navrhovateľa posudzoval podľa ust. § 261 ods. 1 písm. d/, § 497, § 499 Obchodného zákonníka, §
52 ods. 2, veta prvá, § 100 ods. 1, § 101 ods. 1 Občianskeho zákonníka a podľa § 5b zákona č. 250/2007
Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch
v znení neskorších predpisov v znení účinnom od 01.05.2014.

Prvostupňový súd konštatoval, že z návrhu na začatie konania vyplýva, že posledná splátka
poskytnutého úveru sa stala splatnou dňa 20.09.2010 a odo dňa 21.09.2010 začala plynúť premlčacia
doba aj vo vzťahu k tejto splátke. Podľa okresného súdu nárok navrhovateľa na zaplatenie žalovanej
sumy sa premlčal najneskôr dňa 21.09.2013. Navrhovateľ podal návrh na začatie konania na pošte dňa
22.01.2014, teda po uplynutí premlčacej doby, preto je nárok na zaplatenie sumy premlčaný a okresný
súd ho nemohol uznať. Zároveň dôvodil, že navrhovateľ sa domáhal použitia ustanovení Obchodného
zákonníka o premlčaní na posudzovanie jeho nároku na zaplatenie žalovanej sumy, keď sa odvolával na
uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 27.03.2013 sp.zn. 6Mcdo/4/2012. V tejto súvislosti mal okresný
súd za to, že toto rozhodnutie nemožno v danej veci použiť, nakoľko uvedené rozhodnutie sa týkalo
konania, v ktorom sa navrhovateľ ako ručiteľ domáhal proti odporcovi ako dlžníkovi náhrady za plnenie,
ktoré poskytol veriteľovi odporcu. Z uvedeného bolo možné vyvodiť, že sa nejednalo o spotrebiteľský
vzťah a nebolo dôvodné použitie ustanovenia § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka.

O náhrade trov konania okresný súd rozhodol podľa ustanovenia § 142 ods. 1 O. s. p. tak, že právo na
náhradu trov konania by mal odporca, keďže mal plný úspech vo veci, avšak vzhľadom k tomu, že si
právo na náhradu trov konania neuplatnil, okresný súd mu ju nepriznal.

Proti uvedenému rozsudku podal navrhovateľ odvolanie z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia
veci a z nedostatočne zisteného skutkového stavu. Poukázal na to, že so zamietnutím žaloby nesúhlasí,
keďže aplikáciou § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa dochádza k značnému narušeniu
princípov právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 a čl. 1 ods. 2 Ústavy SR, k porušeniu zákazu diskriminácie
podľa čl. 12 ods. 1, 2 Ústavy SR a čl. 3 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, k porušeniu ochrany pred
svojvoľným zásahom štátnej moci, zakotvenej v čl. 13 ods. 4 Ústavy SR, ako aj k narušeniu práva na
majetok a ochranu vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR. Zároveň poukázal na to, že účelom
§ 5b vyššie citovaného zákona bolo prikázanie orgánom rozhodujúcim o nárokoch zo spotrebiteľskej
zmluvy ex offo prihliadať na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči
spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania, avšak aplikáciou tohto ustanovenia na prebiehajúce súdne
konania bez ohľadu na to, že za akého právneho stavu došlo k nadobudnutiu pohľadávok veriteľom a za
akého právneho stavu došlo k podaniu návrhu na začatie konania, došlo k zotretiu princípu právnej istoty
ako jedného zo znakov právneho štátu, ktorého súčasťou je aj požiadavka predvídateľnosti konania
orgánov verejnej moci a závažnému zásahu do majetkových práv veriteľa. Zdôraznil, že v danom
prípade je nutná aplikácia ustanovení Obchodného zákonníka, keďže ide o zmluvu o úvere, a teda
absolútny obchodno-záväzkový vzťah, vrátane ustanovení, týkajúcich sa premlčania. Navrhovateľovi
vznikol nárok na úhradu uplatnených splátok spolu s príslušným úrokom z omeškania z každej splátky
odo dňa nasledujúceho po splatnosti každej splátky až do zaplatenia. Namietla tiež, že prvostupňový
súd nesprávne aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka, týkajúce sa premlčacej doby, keďže bolo
potrebné aplikovať Obchodný zákonník. Poukázal pritom na to, že zmluva o úvere bola uzavretá dňa
27.09.2006, pričom v období do 31.12.2007 sa vzťahovali ustanovenia § 52 až § 54 len na kúpnu
zmluvu, zmluvu o dielo a na iné zmluvy upravené v ôsmej časti Občianskeho zákonníka. Pričom podľa
§ 879f ods. 3 Občianskeho zákonníka sa na účastníkov úverovej zmluvy nevzťahovala povinnosť
uvedená v predmetnom prechodnom ustanovení. Navrhol zrušiť rozsudok okresného súdu a vrátiť vec
prvostupňovému súdu na nové prejednanie a rozhodnutie, resp. zmeniť rozsudok okresného súdu tak,
že vyhovie návrhu navrhovateľa.

Odporca sa k odvolaniu písomne nevyjadril.

Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal napadnutý rozsudok na základe podaného odvolania v
rozsahu danom ust. § 212 ods. 1 O. s. p. a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.
s. p.) postupom v zmysle ust. § 156 ods. 3 O. s. p. rozsudok okresného súdu potvrdil v zmysle ust. §
219 ods. 1, 2 O. s. p.

Rozsudok okresného súdu je vecne správny. Okresný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav
veci a vec správne právne posúdil.

Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s odôvodnením rozsudku prvostupňového súdu v zmysle
ust. § 219 ods. 2 O. s. p., a preto nie je žiaduce, aby opakoval vecne správne závery okresného súdu.

Odvolanie navrhovateľa obsahuje v zásade tri odvolacie námietky. Navrhovateľ nesúhlasí s aplikáciou
ust. § 101 Občianskeho zákonníka na danú vec, majúc za to, že na súdenú vec bolo potrebné aplikovať 4-
ročnú premlčaciu dobu upravenú v ust. § 397 Obchodného zákonníka. Navrhovateľ sa ďalej nestotožňuje
s aplikáciou § 5b Zákona o ochrane spotrebiteľa v stave účinnom od 01.05.2014, majúc za to, že aplikácia
tohto ustanovenia neprichádza v súdenej veci do úvahy. Zároveň namieta spotrebiteľský charakter
zmluvy v súvislosti s tým, že v období do 31.12.2007 sa vzťahovali ustanovenia § 52 až § 54 Občianskeho
zákonníka len na kúpnu zmluvu, zmluvu o dielo a na iné zmluvy upravené v 8. časti Občianskeho
zákonníka, pričom zmluva bola uzavretá 27.09.2006.

Odvolacie námietky nie sú dôvodné.

Odvolací súd má za to, že vzťah medzi navrhovateľom a odporcom je rozhodne vzťahom
spotrebiteľským a tým pádom použitie ustanovení o spotrebiteľskom práve je plne na mieste a
prvostupňový súd ich správne použil aj s riadnym odôvodnením. V tomto prípade nemôže obstáť
argumentácia odporcu, že až ustanovením § 52 ods. 1 OZ účinným odo dňa 01.01.2008 možno na
obdobné vzťahy použiť normy spotrebiteľského práva, nakoľko aj pred účinnosťou tohto ustanovenia boli
v právnom poriadku Slovenskej republiky zakotvené právne normy týkajúce sa spotrebiteľov, napríklad
zákon č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, ktorý definuje pojmy spotrebiteľ, spotrebiteľský
úver, veriteľ v rámci spotrebiteľského vzťahu. Ochranu spotrebiteľovi v tejto súvislosti zaručovalo
znenie § 23a ods. 1 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, podľa ktorého spotrebiteľskými
zmluvami sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné
zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že
spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Podľa ods. 2 uvedeného ustanovenia
na spotrebiteľské zmluvy, ktoré neboli uzavreté podľa osobitného predpisu, sa primerane použijú
ustanovenia tohto predpisu.

Z uvedeného ustanovenia zreteľne vyplýva priama aplikovateľnosť ustanovení Občianskeho zákonníka
v znení účinnom do 31.12.2007 (ďalej len „OZ“), týkajúcich sa ochrany spotrebiteľa a teda aj § 53 ods.
3, ktoré demonštratívnym výpočtom definuje jednotlivé druhy neprijateľných podmienok. Neprijateľnou
podmienkou nemusia byť výlučne ustanovenia spotrebiteľskej zmluvy výslovne uvedené v § 53 ods.
3 písm. a/ až j/ OZ. Práve naopak, neprijateľnou podmienkou môže byť akékoľvek ustanovenie
spotrebiteľskej zmluvy, pokiaľ spĺňa všeobecnú charakteristiku zadefinovanú v § 53 ods. 1 OZ.
Odsek 4 uvedeného ustanovenia sankcionuje neprijateľnú podmienku jej neprijateľnosťou. Rozhodnutie
korešponduje aj s prebratím smernice Rady č. 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách, ktorú je nevyhnutné využívať ako interpretačné pravidlo k právnemu poriadku, upravujúci
režim spotrebiteľských zmlúv.

Na zdôraznenie odvolací súd považuje za potrebné dodať, že hoci podľa gramatického výkladu
ustanovenia § 52 ods. 1 OZ v znení účinnom do 31.12.2007 možno dospieť k záveru, že úprava
spotrebiteľských zmlúv, a teda vo svojej podstate aj ochrana spotrebiteľa má svoje miesto len u
zmlúv, ktoré sú upravené v 8. časti OZ, takýto výklad je však zjednodušený a nesprávny. Pri výklade
tejto občianskoprávnej úpravy je potrebné rešpektovať skutočnosť, že táto úprava je implementáciou
smerníc Európskych spoločenstiev. Zákonom č. 150/2004 Z. z., ktorým sa novelizoval Občiansky
zákonník, bola prebratá smernica Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách (Úradný vestník Európskych spoločenstiev L 095, 21/4/1993, str. 29-34,
ďalej len „smernica“). Túto smernicu je nevyhnutné využívať ako interpretačné pravidlo k ustanoveniam
právneho poriadku, upravujúcich režim spotrebiteľských zmlúv. Podľa čl. 1 ods. 1 smernice účelom
tejto smernice je aproximovať zákony, iné právne predpisy a správne opatrenia členských štátov,
ktoré sa týkajú nekalých podmienok v zmluvách uzatvorených medzi predajcom alebo dodávateľom a
spotrebiteľom. Predmetná smernica definuje teda spotrebiteľskú zmluvu ako zmluvu uzatvorenú medzi
predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom, a takto je potrebné vykladať aj predmetné ustanovenie
§ 52 OZ účinné do 31.12.2007.

Okresný súd postupoval správne, keď na danú vec aplikoval ust. § 101 Občianskeho zákonníka o
premlčaní.

Nepopierajúc povahu úverovej zmluvy ako absolútneho obchodu, na otázku premlčania je potrebné
vzhľadom na spotrebiteľský charakter zmluvy aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka, ktoré sú
pre spotrebiteľa výhodnejšie. Takéto pravidlo je ustálené v aplikačnej praxi súdov, ktoré riešenie odobril
aj Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení pod sp. zn. I. ÚS 402/2013-10 zo dňa 19. júna 2013,
v ktorom skonštatoval, že prednostným uplatnením Občianskeho zákonníka na prospech spotrebiteľa
na úver ako absolútny obchod upravený v Obchodnom zákonníku nedošlo k porušeniu ústavných práv
veriteľa.

Novela Občianskeho zákonníka vykonaná zákonom č. 102/2014 Z. z. definitívne normatívne vyriešila
(doplnením ust. § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka), že na všetky právne vzťahy, v ktorých účastníkom
je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali
použiť normy obchodného práva. Z autentického výkladu zákonodarcu vyplýva, že Občiansky zákonník
bude použitý, pokiaľ ide o posudzovanie otázky premlčania, otázky úpravy ručenia zmluvnej pokuty,
uznania záväzku a podobne, aj keby sa na právny režim mala použiť právna úprava Obchodného
zákonníka. Hoci účinnosť tohto ustanovenia bola posunutá až na 1. apríl 2015, predmetné ustanovenie
poníma výkladový status a jeho cieľom je iba expressis verbis vyjadriť aj doposiaľ platné pravidlo
prednostného použitia režimu Občianskeho zákonníka na spotrebiteľské záväzky.

Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnený nárok je plnením zo spotrebiteľskej zmluvy (konkrétne zo
zmluvy o spotrebiteľskom úvere, v ktorej jedným zo zmluvných strán je spotrebiteľ), premlčuje sa
nárok na peňažné plnenie (z uvedeného zmluvného vzťahu) v 3-ročnej premlčacej dobe v zmysle
ust. § 101 Občianskeho zákonníka. V tejto súvislosti odvolací súd dáva do pozornosti ust. § 52 ods.
2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky
iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa použijú vždy, ak je
to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Ustanovenie § 101 Občianskeho zákonníka
je preto podľa odvolacieho súdu potrebné považovať za „všetky iné ustanovenia upravujúce právne
vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ“. Citované ustanovenie preto ukladá orgánu aplikujúcemu
právo použiť v prospech spotrebiteľa všetky ustanovenia, ktoré sú pre spotrebiteľa ako slabšiu zmluvnú
stranu priaznivejšie. Preto odvolací súd konštatuje, že prvostupňový súd pri skúmaní otázky premlčania
správne aplikoval občianskoprávnu úpravu ohľadom dĺžky premlčacej doby, ktorá je priaznivejšia pre
odporcu ako spotrebiteľa. Podľa odvolacieho súdu nič na tom nemení skutočnosť, že samotný zmluvný
vzťah založený medzi pôvodným veriteľom a odporcom je tzv. absolútnym obchodno-záväzkovým
vzťahom, ktorý sa riadi režimom Obchodného zákonníka bez ohľadu na povahu zmluvných strán.
Spotrebiteľská zmluva nie je samostatným zmluvným typom, ale ide o osobitný druh zmluvy, ktorý môže
byť prítomný tak v občianskoprávnych, ako aj v obchodnoprávnych vzťahoch. Nemožno opomenúť ani
ust. § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého zmluvné podmienky upravené
spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Preto ani
uzavretie absolútneho obchodno-záväzkového vzťahu, ktorý je nepochybne spotrebiteľskou zmluvou,
sa podľa odvolacieho súdu nemôže odchýliť od občianskoprávnej úpravy v otázke premlčania, ktorá
je na prospech spotrebiteľa ako odporcu na rozdiel od právnej úpravy premlčania v Obchodnom
zákonníku. Spotrebiteľ si nemôže zhoršiť svoje zmluvné postavenie, preto je v legitímnom očakávaní
použitia pre neho priaznivejšej právnej úpravy. Aplikáciu občianskoprávnej úpravy v otázke premlčania
v spotrebiteľských zmluvách potvrdila rozhodovacia prax súdov (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo
dňa 25.01.2011, sp. zn. 5 MCdo/20/2009, rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 23.11.2011, sp.
zn. 17Co/167/2011, rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 11.06.2013, sp. zn. 6Co/218/2012,
rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Co/26/2012 a 6Co/81/2012, uznesenie Ústavného súdu
SR zo dňa 19.06.2013, sp. zn. I. ÚS 402/2013). V súvislosti s uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa
27.03.2013, sp. zn. 6 MCdo/4/2012 odvolací súd uvádza, že Najvyšší súd SR v posudzovanej kauze
nevyslovil právny názor, že na premlčanie nárokov vyplývajúcich zo spotrebiteľských zmlúv sa nepoužije
úprava priaznivejšia pre spotrebiteľa, napr. občianskoprávna v zmysle ust. § 52 ods. 2 a § 54 ods.
1 Občianskeho zákonníka. Podľa odvolacieho súdu premlčacia doba uvedeného peňažného plnenia
(331,12 eur) uplynula najneskôr dňa 21.09.2013. Žalobný návrh bol doručený súdu prostredníctvom
pošty podaním zo dňa 22.01.2014, t. j. po uplynutí 3-ročnej premlčacej doby. Z dôvodu premlčania
uplatneného nároku bola žaloba zamietnutá.

Odvolací súd sa rovnako stotožňuje aj s aplikáciou ust. § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. účinného
od 01.05.2014 na súdenú vec. Citované ustanovenie zakotvilo povinnosť súdu v každom konaní
preskúmať, či nárok uplatňovaný proti spotrebiteľovi nie je premlčaný, resp. či nie je daná iná zákonná
prekážka, ktorá by neumožňovala nárok po práve priznať. Niet pochýb, že citované ustanovenie
má procesnoprávny charakter. Ust. § 5b Zákona o ochrane spotrebiteľa bolo zavedené zákonom č.
102/2014 Z. z. a keďže neobsahuje osobitné prechodné ustanovenie, ktoré by účinky posúvalo na veci
rozhodované po účinnosti predmetnej právnej úpravy, je potrebné ho aplikovať na všetky súdené veci v
čase rozhodovania. Ide o tzv. režim okamžitej aplikability, ktorý sa uplatňuje pri procesných predpisoch.

Pre posúdenie, či ust. § 5b zákona č. 250/2007 z. z., účinné od 01.05.2014, je možné aplikovať aj na
konania začaté na súde pred jeho účinnosťou, je podľa odvolacieho súdu rozhodujúce, či konkrétne

ustanovenie má (aj) procesný charakter. Hoci samotné premlčanie má nepochybne hmotnoprávny
charakter, procesná povaha citovaného ustanovenia § 5b vyplýva z jeho samotného znenia. Na jeho
základe sa súdu (ktorý je možné považovať za orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľských zmlúv)
ukladá povinnosť v súdnom konaní z úradnej povinnosti prihliadať na premlčanie v spotrebiteľských
veciach, aj keď sa ho spotrebiteľ nedovolá, teda ide o konkrétny procesný postup súdu v konaní,
čo nasvedčuje procesnoprávnemu charakteru ustanovenia. Keďže ide o procesné ustanovenie, v
prípade absencie prechodného ustanovenia platí, že súd postupuje podľa právneho stavu, účinného
v čase rozhodovania súdu. Časová pôsobnosť noriem civilného procesného práva je vybudovaná na
zásade, že procesné normy nadobúdajú túto pôsobnosť dňom svojej účinnosti. Problematiku začatých
a neskončených konaní, ako aj účinky vykonaných procesných úkonov riešia prechodné ustanovenia.
Platí základné pravidlo, podľa ktorého ak zákon neustanoví inak, platí nový zákon aj v konaniach, ktoré
boli začaté pred jeho účinnosťou. Právne účinky už urobených procesných úkonov zostávajú zachované
(Mazák J. Základy občianskeho procesného práva. 2. vydanie. Bratislava: IURA EDITION, 2004, s.24).
Preto ak v čase rozhodovania súdu vo veci je účinné ustanovenie § 5b citovaného zákona, súd je povinný
ho aplikovať, i keď sa súdne konanie začalo skôr, t. j. pred účinnosťou zákona.

V danom prípade neobstojí ani námietka navrhovateľa ohľadne zohľadnenia 4-ročnej premlčacej doby
podľa Obchodného zákonníka. Skutočnosti, z ktorých vychádzal prvostupňový súd pri posúdení otázky
premlčania, sú pre začiatok plynutia premlčacej lehoty dostatočne ozrejmené, a to aj v kontexte
skutočnosti, ktorá ani medzi účastníkmi sporná nebola.

Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil, vrátane výroku o
trovách konania, ktorý taktiež vykazuje vecnú správnosť.

Výrok o trovách odvolacieho konania sa opiera o ust. § 224 ods. 1 s poukazom na ust. § 142
ods. 1 O. s. p. Žalovaní boli v konaní úspešní, trovy konania si však neuplatnili a z obsahu spisu im trovy
odvolacieho konania nevyplývajú, preto im ich odvolací súd nepriznal.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku riadny opravný prostriedok prípustný nie je.