Rozsudok ,
Potvrdzujúce, Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 15. december 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 11Co/354/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5613209117
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 12. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Malíková

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5613209117.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Malíkovej a

členov senátu JUDr. Romana Tichého a JUDr. Adriany Gallovej v právnej veci navrhovateľa: Slovenská
sporiteľňa, a. s., so sídlom v Bratislave, Tomášikova 48, IČO: 00 151 653, právne zastúpeného
spoločnosťou JUDr. Roman Kvasnica, advokát, s. r. o., so sídlom Sad A. Kmeťa 24, Piešťany, IČO: 36
866 598, proti odporkyni: F. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom I. XXX, občianka SR, o zaplatenie 1.295,89
eur s príslušenstvom, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k.
5C/320/2013-67 zo dňa 28.11.2013, takto

r o z h o d o l :

Rozsudku okresného súdu s a vo výroku, v ktorom žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu

191,01 eur v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku, n e d o t ý k a .

Rozsudokokresnéhosúduvčastivýroku,ktorýmvzostávajúcejčastižalobuzamietol,včastizamietnutia
žaloby o zaplatenie úroku z omeškania vyčísleného ku dňu 22.11.2012 vo výške 255,08 eur a 8 % úroku
z omeškania zo sumy 1.295,89 eur od 23.11.2012 do zaplatenia a vo výroku o trovách konania z r u
š u j e a v zrušenom rozsahu v r a c i a okresnému súdu na ďalšie konanie.

Rozsudok okresného súdu v časti výroku, ktorým v zostávajúcej časti žalobu zamietol čo do zaplatenia
sumy 849,80 eur, p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 191,01 eur v
lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku, v zostávajúcej časti žalobu zamietol, žalovanej nepriznal

náhradu trov konania.

Rozhodnutie prvostupňového súdu sa opiera o aplikáciu § 498, § 503 ods. 1, 2, 3 Obchodného
zákonníka, § 4 ods. 1 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, § 54 ods. 1, 2, § 517 ods.
1, 2 Občianskeho zákonníka a § 3 ods. 1 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 80/1995 Z. z.

V súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami súd vyhovel žalobe v časti o zaplatenie žalovanej
istiny vo výške 191,01 eur, keď vykonaným dokazovaním mal preukázanú dôvodnosť v uvedenej
časti žalovanej istiny. V zostávajúcej časti žalovanej istiny súd žalobu zamietol ako nedôvodnú, keď
nemal preukázanú dôvodnosť v uvedenom rozsahu. Žalobca preukázal listinnými dôkazmi, že účastníci
konania uzavreli dňa 22.05.2007 zmluvu o splátkovom úvere (č. 0333694274), na základe ktorej žalobca

poskytol žalovanej peňažné prostriedky vo výške 28.000,- Sk (929,43 eur), ktoré sa žalovaná zaviazala
splatiť v mesačných splátkach vo výške 777,- Sk (25,79 eur), v počte splátok 60. Konečná splatnosťúveru bola dohodnutá na 20.05.2012. Žalovaná vyššie uvedené tvrdenia žalobcu, ktoré boli preukázané
predloženými listinnými dôkazmi (zmluvou o úvere), žiadnym spôsobom nespochybnila a rovnako ani
nerozporovala tvrdenie žalobcu, že si nesplnila v celom rozsahu svoj zmluvný záväzok splácať úver

riadne a včas. Z tvrdení žalobcu vyplynulo, že nedošlo k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru,
ale úver sa stal prirodzene splatným ku dňu konečnej splatnosti úveru dohodnutej medzi účastníkmi
konania dňa 20.05.2012. V zmysle dohodnutých zmluvných podmienok predstavoval záväzok žalovanej
vrátiť žalobcovi titulom zmluvy o splátkovom úvere sumu 46.620,- Sk (mesačná splátka 777,- Sk x 60
mesiacov), t. j. 1.547,50 eur. Podľa tvrdení žalobcu (ktorú skutočnosť žalovaná nerozporovala), žalovaná

uhradila na predmetnú pohľadávku za obdobie od 20.06.2007 do 20.12.2008 sumu 13.989,50 Sk, t. j.
464,37 eur a za obdobie od 13.01.2009 do 20.06.2011 sumu 892,12 eur, spolu činili úhrady zo strany
žalovanej 1.356,49 eur. Po započítaní platieb zo strany žalovanej predstavoval jej dlh sumu 191,01
eur (1.547,50 eur - 1.356,49 eur). Z vyššie uvedených dôvodov súd uložil žalovanej povinnosť zaplatiť
žalobcovi sumu 191,01 eur. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti bola žaloba v zostávajúcej
časti žalovanej istiny zamietnutá ako nedôvodná. Rovnako žalujúca strana nepreukázala dôvodnosť

započítania časti platieb zo strany žalovanej na sankčné plnenia, t. j. na úrok z omeškania, prípadne
na poplatok za upomienku tak, ako to vyplýva z podania žalobcu zo dňa 25.11.2013. Je povinnosťou
žalobcu ozrejmiť a preukázať rozsah uvedených položiek na započítanie v prospech sankčných plnení.
V tomto smere si žalobca nesplnil svoju povinnosť, keď okrem výšky započítavaného sankčného plnenia
neuviedol presný spôsob výpočtu, t. j. z akej úrokovej sadzby vychádzal pri započítavaní plnenia

na sankčné plnenie, ak ide o úrok z omeškania, rovnako ani neodôvodnil dobu omeškania, ktorá je
rozhodujúca a základom pre určenie výšky úroku z omeškania. V prípade, ak žalobca započítal časť
plnenia žalovanej na poplatok za upomienku, žalobca nepreukázal vznik uvedeného nároku ani rozsah
nároku predložením žiadneho listinného dôkazu.

Súd zamietol žalobu žalobcu o zaplatenie splatného riadneho úroku vo výške 133,13 eur, ako aj žalobu o

zaplatenie úroku vo výške 18,40 % ročne od 23.11.2012 do zaplatenia, keďže vykonaným dokazovaním
nebola preukázaná dôvodnosť žaloby v tejto časti. Podľa citovaného zákonného ustanovenia (§ 503
ods. 1, 2, 3 Obchodného zákonníka) sú úroky splatné najneskôr do doby splatnosti úveru, nie po
splatnosti úveru. Zo zákonnej úpravy nevyplýva, že po splatnosti úveru sa ďalej úročí istina úveru až
do zaplatenia (do vrátenia peňažných prostriedkov prislúchajú úroky len v prípade vrátenia peňažných

prostriedkov pred dobou splatnosti podľa § 503 ods. 3 Obchodného zákonníka). Súd poukazuje na
podstatu zmluvného úroku, ktorý je vyjadrením odplaty za užívanie finančných prostriedkov, ktoré sa
poskytujú veriteľovi do doby splatnosti (veriteľ neposkytuje peňažné prostriedky po lehote splatnosti).
Veriteľovi patria dohodnuté zmluvné úroky z poskytnutých prostriedkov iba do splatnosti dlhu, následne
sa dlžník dostáva do omeškania a je povinný platiť iba úroky z omeškania (rozsudok Najvyššieho súdu

SR, R 59/1998). Domáhať sa zmluvných úrokov po zosplatnení úveru a ďalej úročiť úver nezodpovedá
charakteru a podstate zmluvného úroku. Po zosplatnení (resp. splatnosti) úveru sa dlžník nenachádza
v režime požičiavania istiny a rovnako ani neužíva istinu, preto žalobcovi ako veriteľovi neprislúcha
odplata za užívanie požičanej istiny - zmluvný úrok, ale sankčný úrok z omeškania. Je potrebné
zdôrazniť, že do splatnosti úveru (20.05.2012) prislúchajú žalobcovi dohodnuté úroky, ktoré sú však

súčasťou dohodnutých splátok. Súdom priznaná suma 191,01 eur nepochybne zahrňuje aj úroky do
splatnosti úveru, keďže je vyčíslená ako rozdiel medzi záväzkom žalovanej splatiť úver v celkovej sume
1.547,50 eur a sumou uhradenou žalovanou (1.356,49 eur). Súd tiež nepriznal žalobcovi sumu vo výške
20,93 eur, ktorú žalobca v žalobe označil ako poplatky. Žalobca bližšie neozrejmil súdu, o aký druh
poplatku ide. Žalobca si nesplnil povinnosť tvrdenia, keď v žalobe ani netvrdil skutočnosti odôvodňujúce

vznik povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi uvedený poplatok. Nesplnenie uvedenej povinnosti má za
následok nepriznanie požadovaného peňažného plnenia.

Súd zamietol žalobu aj v časti o zaplatenie úrokov z omeškania. Je nepochybné, že žalovaná je v
omeškaní s plnením dlhu, preto žalobcovi vzniklo zo zákona právo na zaplatenie úrokov z omeškania.
S poukazom na ustálenú súdnu prax žalobcovi ako veriteľovi po splatnosti úveru prislúchajú úroky z

omeškania z nevrátenej časti istiny úveru, nie aj z úrokov z úveru. V prejednávanej veci dlžná suma
žalovanej 191,01 eur predstavuje zvyšok neuhradených splátok (tak, ako je vyčíslené vyššie), ktoré
pozostávajú nielen z istiny úveru, ale aj z úrokov a ďalších položiek (poplatku za správu úveru). Keďže
žalovaná preukázateľne uhradila časť dlžnej sumy, nie je možné oddeliť, aká časť z dlžnej sumy 191,01
eur pripadá na istinu úveru a aká časť pripadá na ďalšie položky, ktoré sú súčasťou splátky (úrok,

poplatky, príp. iné položky). Keďže nie je možné z uvedenej dlžnej sumy oddeliť istinu úveru, z ktorej ježalovaná povinná platiť úroky z omeškania, súd potom nepriznal žalobcovi úroky z omeškania vôbec.
Navyše platná právna úprava (ust. § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka) nepripúšťa možnosť platiť
úrok z omeškania zo zmluvného úroku. Zmluvné úroky sa nestávajú súčasťou istiny, a preto sa sami

ďalej neúročia.

O náhrade trov konania súd rozhodol podľa ustanovenia § 142 ods. 2 O. s. p. Žalovaná bola
v prevyšujúcej časti úspešná, z tohto dôvodu jej vzniklo právo na pomernú náhradu trov konania
voči žalobcovi, v konaní neúspešnému. Súd nepriznal žalovanej náhradu trov konania, keďže si ju
neuplatnila.

Voči citovanému rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie navrhovateľ, a to voči tej časti rozsudku

okresného súdu, ktorým žalobu v zostávajúcej časti zamietol, ako aj voči výroku o trovách konania.
Rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza podľa názoru navrhovateľa z nesprávneho právneho
posúdenia veci. Súd pochybil, keď na základe nesprávneho právneho posúdenia vykonaných dôkazov
priznal iba zlomok istiny, iba sumu 191,01 eur. Súd síce správne uviedol, že odporkyňa mala
navrhovateľovi zaplatiť celkom sumu 1.547,50 eur, túto by však bola odporkyňa povinná zaplatiť za

predpokladu riadneho splácania úveru. Tým, že sa odporkyňa dostala do omeškania so splácaním úveru
prvýkrát už v mesiaci júl 2007, vznikla jej v zmysle ust. § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka a bodu
7.4.4 všeobecných obchodných podmienok, ktoré sú súčasťou zmluvy o úvere, povinnosť splatiť okrem
riadnych úrokov aj úroky z omeškania. Odporkyňou realizované úhrady boli následne navrhovateľom
započítavané v súlade s ust. § 330 ods. 2 Obchodného zákonníka a bodom 5.4. obchodných podmienok

banky pre poskytovanie splátkových a kontokorentných úverov a povolených prečerpaní fyzickým
osobám nepodnikateľom v poradí najprv na príslušenstvo pohľadávky, teda poplatky, úroky z omeškania
a riadne úroky a následne na istinu pohľadávky. V tejto súvislosti navrhovateľ nesúhlasí s vyjadreným
názorom súdu, podľa ktorého nepreukázal dôvodnosť započítania časti platieb zo strany odporkyne na
sankčné plnenie. Poukazuje pritom na ust. § 330 ods. 2 Obchodného zákonníka, ako aj na dohodnuté

pravidlo pre započítavanie došlých úhrad medzi zmluvnými stranami podrobnejšie špecifikované v rámci
obchodných podmienok. Vznik povinnosti platiť úroky z omeškania a ich započítavanie v poradí pred
riadnymi úrokmi malo za následok, že suma, ktorú mala odporkyňa navrhovateľovi pôvodne vrátiť, sa
neznižovala tak, akoby to bolo pri predpokladanom riadnom splácaní úveru. Navyše tie poplatky a
riadne úroky, ktoré v dôsledku omeškania so splácaním úveru neboli v deň svojej splatnosti odporkyňou

uhradené, pripočítavali sa k istine pohľadávky a stali sa jej neoddeliteľnou súčasťou. Tento spôsob
zloženého úročenia tzv. kapitalizácia úrokov bol medzi zmluvnými stranami dohodnutý v rámci bodu
5.2 obchodných podmienok. Dohodnutá kapitalizácia úrokov predstavuje najčastejšiu formu úročenia
používanú bankovými inštitúciami v rámci Európskej únie. Tento spôsob je plne v súlade s právnymi
normami Európskej únie s poukazom na znenie bodu 19 smernice Európskeho parlamentu a Rady

2008/48/ES zo dňa 23.04.2008. Kapitalizáciu úrokov akceptuje aj čl. 7 ods. 1 nariadenia Európskeho
parlamentu a Rady ES zo dňa 25.10.2006. Výpočet súdu je nesprávny, zmätočný a v rozpore so
zákonom, nakoľko neberie do úvahy okolnosti daného prípadu, a to najmä vznik zákonnej povinnosti
platiťúrokyzomeškania,zákonomstanovenýspôsobzapočítavaniadošlýchúhradžalobkyneazmluvne
dohodnutú kapitalizáciu úrokov.

Súd prvého stupňa taktiež pochybil v tom, že žalobcovi nepriznal uplatnený úrok po splatnosti úveru.
Žiadne zákonné ustanovenie neupravuje právo veriteľa požadovať úrok z úveru iba do času splatnosti
úveru. Z podstaty úroku ako odplaty za používanie poskytnutých peňažných prostriedkov je možné
vyvodiť, že povinnosť dlžníka trvá až do doby vrátenia úveru. Takémuto chápaniu povinnosti dlžníka
dáva za pravdu aj znenie § 503 ods. 3 druhá Obchodného zákonníka, v ktorom zákonodarca uvádza,

že dlžník je povinný platiť úrok len za dobu od poskytnutia do vrátenia peňažných prostriedkov, t. j.
nie iba do doby, kedy v zmysle uzavretej zmluvy mal vrátiť. Obdobne upravil zákonodarca povinnosť
spotrebiteľa platiť úroky z úveru aj v zákone č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, zo znenia
ktorého navrhovateľ priamo odvodzuje oprávnenosť nároku na zaplatenie úrokov z úveru v konečnej
splatnosti úveru, keď podľa § 6 ods. 2 citovaného zákona spotrebiteľ má povinnosť uhradiť úrok len

za časové obdobie od poskytnutia spotrebiteľského úveru do jeho splatenia. Z citovaného ustanovenia
vyplýva, že rozhodujúcim pre určenie času, dokedy je dlžník povinný platiť úroky, nie je splatnosť úveru,
ale moment vrátenia poskytnutých peňažných prostriedkov veriteľovi. Na podporu správnosti svojho
názorunavrhovateľpoukazujeajnakomentárkust.§502ObchodnéhozákonníkaodautorovOvečková,O. a kol.: Obchodný zákonník, komentár 2. Otázka úročenia úveru bola medzi účastníkmi upravená v
bode 7.4.2 všeobecných obchodných podmienok s tým, že úver sa úročí denne odo dňa poskytnutia
úveru do dňa predchádzajúceho dňu splatenia (nie splatnosti) úveru.

Navrhovateľ má ďalej za to, že súd prvého stupňa pochybil, keď napriek preukázanému omeškaniu
odporkyne so splatením poskytnutého úveru žalobcovi nepriznal uplatnený úrok z omeškania. V
odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že navrhovateľovi ako veriteľovi po splatnosti úveru prislúchajú
úroky z omeškania z nevrátenej časti istiny úveru, nie aj z úrokov z úveru. Súd spôsobil nemožnosť
vyčíslenia sumy z úroku z omeškania, ktorú by mal navrhovateľovi priznať vlastným konaním, keď

nesprávne vyčíslil výšku dlžnej sumy. Navrhovateľ v priebehu konania riadne preukázal skutočnosť,
že odporkyňa sa dostala do omeškania so splatením úveru, a to predložením kompletného výpisu
z účtu odporkyne, ako aj podrobným popisom platobnej disciplíny odporkyne. Vzhľadom na to, že
nezaplatené splatné poplatky a riadne úroky sa v dôsledku kapitalizácie pripočítavali k istine a stali sa
jej neoddeliteľnou súčasťou a nie jej príslušenstvom, nemožno hovoriť v danom prípade o nepovolenom
úročení príslušenstva úrokom z omeškania.

Súd taktiež pochybil, keď navrhovateľovi nepriznal uplatnený nárok na poplatky v celkovej výške 20,93
eur. Poplatok za správu úveru je súčasťou cenového dojednania za poskytnutý úver a správa úveru je
súčasťou predmetu plnenia navrhovateľa, a to ako v zmysle európskej, tak aj slovenskej legislatívy a
judikatúry a je preto zo súdneho prieskumu z oboch tu uvedených dôvodov vylúčený. Poplatok za správu
úveru predstavuje tiež reálnu náhradu nákladov navrhovateľa za služby, ktoré poskytoval odporkyni

počas trvania úverového vzťahu založeného zmluvou o úvere. Okrem služieb, ktoré navrhovateľ
v odvolaní špecifikuje, pri správe úverového vzťahu vykonával množstvo administratívnych úkonov
vyplývajúcich pre banku z platnej legislatívy. Uvedené služby nie sú zohľadnené vo výške úrokovej
sadzby, pretože tá predstavuje len cenu za poskytnutie finančných prostriedkov. Účinná legislatíva
Slovenskej republiky až do 09.06.2013 nebránila uplatňovaniu poplatku, ktorého podstatou je správa

úveru a ani neobmedzovala výšku tohto poplatku, a to napriek tomu, že iné typy poplatkov vyberané
bankami v súvislosti s úverovým vzťahom výslovne obmedzovala. Existenciu poplatku za správu úveru
predpokladal už aj pôvodný zákon č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, ako aj smernica
Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23.04.2008. Dojednanie o poplatku za správu úveru je v
úverovej zmluve vyjadrené jasne, určito a zrozumiteľne.

Nesprávne právne posúdenie veci súdom prvého stupňa malo za následok aj jeho nesprávne
rozhodnutie o trovách konania.

Navrhovateľ preto žiada, aby odvolací súd odvolaním napadnuté výroky rozsudku súdu prvého stupňa
zmenil tak, že podanému odvolaniu navrhovateľa vyhovie v celom rozsahu a odporkyňu zaviaže k plnej
náhrade trov odvolacieho konania, eventuálne, aby rozsudok zrušil a vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie

konanie.

Odporkyňa sa k odvolaniu nevyjadrila.

Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal napadnutý rozsudok na základe podaného odvolania v
rozsahu danom ust. § 212 ods. 1 O. s. p. (z ktorého dôvodu sa odvolací súd nedotýka odvolaním
nenapadnutého výroku, ktorým okresný súd žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 191,01

eur v lehote tri dni od právoplatnosti rozsudku) a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods.
2 O. s. p.) napadnutý rozsudok v časti výroku, ktorým súd v zostávajúcej časti žalobu zamietol čo
do zaplatenia úroku z omeškania vyčísleného ku dňu 22.11.2012 vo výške 255,08 eur a 8 % úroku
z omeškania ročne zo sumy 1.295,89 eur od 23.11.2012 do zaplatenia, ako aj súvisiaceho výroku o
trovách konania zrušil a v zrušenom rozsahu vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie v zmysle ust.

§ 221 ods. 1 písm. h) O. s. p., v zostávajúcej časti zamietnutého nároku, t. j. o zaplatenie 849,80 eur
potvrdil v zmysle ust. § 219 ods. 1 O. s. p.Okresný súd v súdenej veci správne zistil skutkový stav veci, s ktorými jeho skutkovými zisteniami sa
odvolací súd stotožňuje a vychádza z nich.

Odvolací súd sa v prevažnej časti stotožnil aj s čiastkovými právnymi závermi prvostupňového súdu,

ktoré majú oporu v zistenom skutkovom stave veci a v právnych predpisoch, ktoré okresný súd na danú
vec aplikoval, ako aj v judikatúre vyšších súdov.

Odvolací súd považuje však odvolanie navrhovateľa za čiastočne dôvodné, pokiaľ ide o nepriznanie
úroku z omeškania a v tejto časti odvolaniu vyhovel.

Úverová zmluva medzi účastníkmi bola uzatvorená 22.05.2007. Nepochybne v prípade uzatvorenej
zmluvy ide o absolútny obchodnoprávny vzťah, ktorý sa spravuje ust. § 497 a nasl. Obchodného

zákonníka upravujúcimi zmluvu o úvere.

V danom prípade však ide o spotrebiteľský právny vzťah, keď je nepochybné, že veriteľ vystupoval
v pozícii dodávateľa, teda osoby, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci
predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, na druhej strane dlžníčka, teda odporkyňa
bola v pozícii spotrebiteľa, teda fyzickej osoby, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy

nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. V dôsledku
uvedeného sa na daný úverový vzťah vzťahujú ustanovenia zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských
úveroch, ako aj ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka upravujúce ochranu spotrebiteľa. Hoci v čase
uzatvorenia úverovej zmluvy ust. § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka túto zmluvu medzi spotrebiteľské
zmluvy výslovne nezahŕňalo, aj úverovú zmluvu bolo možné už v čase jej uzatvorenia považovať za

spotrebiteľskú zmluvu v zmysle vymedzenia spotrebiteľskej zmluvy vyplývajúcej z ust. § 3 ods. 3 zákona
č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa. V zmysle uvedeného sa na danú zmluvu vzťahujú ust. § 52 a
nasl. Občianskeho zákonníka účinného v čase uzavretia zmluvy, vrátane ust. § 54 ods. 1 Občianskeho
zákonníka, podľa ktorého zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť
od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv,

ktoré mu tento zákon (Občiansky zákonník) priznáva alebo inak si zhoršiť svoje zmluvné postavenie.

V zmysle vyššie citovaného zákonného ustanovenia sú potom neplatné tie dojednania v spotrebiteľskej
zmluve, ktoré upravujú povinnosti spotrebiteľa nevýhodnejšie ako úprava v Občianskom zákonníku.

Takouto je aj úprava ust. § 330 ods. 2 Obchodného zákonníka o započítavaní splátok v prípade
čiastočného plnenia, ako aj úprava bodu 7.4.4 všeobecných obchodných podmienok, ako aj bodu 5.4.

a bodu 5.2 obchodných podmienok banky, podľa ktorých ustanovení sa v prípade čiastočného plnenia
mali poskytnuté platby započítavať najskôr na sankčné úroky a poplatky pred istinou.

Takáto úprava je pre spotrebiteľa nevýhodná, keď ust. § 566 Občianskeho zákonníka ukladá pri
čiastočnom plnení peňažného dlhu plnenie dlžníka započítať najprv na istinu a potom na úroky, ak dlžník
neurči inak.

Z dôvodu uvedenej nevýhodnosti pre spotrebiteľa je vylúčená aplikácia ust. § 330 ods. 2 Obchodného
zákonníka a zároveň je tu daná neprijateľnosť individuálne nedohodnutej zmluvnej podmienky o postupe
pri započítavaní platieb. Je preto potrebné aplikovať § 566 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ako to
správne urobil prvostupňový súd. Postup vyčíslenia dlhu zvolený navrhovateľom je tak nesprávny, v
rozpore s úpravou spotrebiteľského práva platnou v čase uzatvorenia predmetnej zmluvy o úvere medzi

účastníkmi.

Pokiaľ ide o priznanie riadneho úroku z úveru, krajský súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s právnym
názorom prvostupňového súdu, na ktorom je založené napadnuté rozhodnutie, že úroky z úveru patria
navrhovateľovi ako veriteľovi od doby poskytnutia peňažných prostriedkov do ich vrátenia, najneskôrvšak do doby konečnej splatnosti úveru. Takýto záver je konformný s judikatúrou Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (rozhodnutie R 59/1998, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
4 Obo 143/98), ako aj s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky IV. ÚS 476/2012-14 zo dňa

18. septembra 2012.

Dohodnuté úroky (zmluvné úroky) z poskytnutých peňažných prostriedkov patria veriteľovi len do
splatnosti dlhu. Od splatnosti je dlžník v omeškaní a dochádza k zmene jeho záväzku v tom zmysle,
že musí platiť úroky z omeškania. Takýto záver je logický, pretože v opačnom prípade by na ťarchu
spotrebiteľa dochádzalo k viacnásobnému zaťaženiu, a to jednak v podobe úrokov z úveru, ako aj úrokov

z omeškania, čo by spôsobovalo značnú nerovnováhu vo vzťahoch medzi účastníkmi. Na tomto výklade
a ustálenej súdnej praxi nič nemení ani ust. § 6 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských
úveroch, o ktoré opiera svoje odvolanie navrhovateľ a podľa ktorého spotrebiteľ má povinnosť uhradiť
úrok len za časové obdobie od poskytnutia spotrebiteľského úveru do jeho splatenia. Toto ustanovenie
však má na mysli situáciu, kedy spotrebiteľ - dlžník svoj dlh riadne spláca a toto ustanovenie vymedzuje
celkovú dĺžku obdobia, počas ktorého má dlžník ako spotrebiteľ splatiť úroky.

Keďže v súdenej veci nedošlo k predčasnému zosplatneniu úveru, okresný súd správne uzavrel,
že veriteľovi, t. j. navrhovateľovi patria úroky z úveru do splatnosti dohodnutej v zmluve, pričom
výška úrokov z úveru už bola vyčíslená v čase uzavretia zmluvy a bola zahrnutá v jednotlivých
úverových splátkach. Vychádzajúc z vyššie uvedeného záveru v dôsledku omeškania odporkyne sa
nijako nenavýšila jej povinnosť splatiť úroky z úveru, vznikla jej však nová povinnosť platiť úrok z

omeškania, čo však na výšku istiny, ktorá po práve patrí navrhovateľovi, nemá žiadny vplyv.

Okresný súd správne vyčíslil, vychádzajúc z výšky poskytnutého úveru a dohodnutých zmluvných
úrokoch, ako aj z toho, čo odporkyňa zaplatila, že zostatok istiny zahŕňajúcej poskytnutý úver spolu
so zmluvnými úrokmi ku dňu rozhodnutia predstavuje sumu 191,01 eur, na ktoré plnenie zaviazal
odporkyňu.

Okresný súd zamietol žalobu navrhovateľa v časti uplatnených poplatkov vo výške 20,93 eur. Dôvodom
zamietnutia tohto nároku zo strany prvostupňového súdu bolo nepredloženie žiadneho listinného dôkazu
na preukázanie tohto nároku.

Odvolací súd sa s týmto záverom okresného súdu stotožňuje.

Účastníksporovéhokonaniamávkonanívzásade2povinnosti,ktorémuvyplývajúzust.§120ods.1O.

s. p., a to 1. povinnosť tvrdenia (tvrdiť skutkové okolnosti, ktoré preukazujú vznik uplatneného nároku),
2. dôkaznú (tieto tvrdenia preukázať, a to predloženými alebo navrhnutými dôkazmi).

Navrhovateľ si vo vzťahu k uplatnenému nároku nesplnil povinnosť dôkaznú, nepredložil listinné dôkazy,
ktoré jeho nárok preukazujú, pričom neunesenie dôkazného bremena sa prejavilo v zamietnutí návrhu.

V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na ust. § 205a ods. 1 O. s. p., kedy odvolací súd môže iba

za zákonom určených podmienok, ktoré v danom prípade splnené neboli, prihliadnuť na novo uvedené
skutočnosti alebo dôkazy.

Odvolacie námietky navrhovateľa vo vzťahu k nepriznaniu poplatkov sa opierajú o nesprávne
započítavanie, s čím sa odvolací súd vysporiadal už vyššie a zároveň sú založené na uvedení listinných
dôkazov a právnych argumentoch, v zmysle ktorých navrhovateľovi patrí poplatok vo výške 20,93 eur

z titulu poplatku za správu úveru.Vychádzajúc však z podanej žaloby a jej doplnení, zo skutkových tvrdení navrhovateľa nevyplýva, že
uplatnený poplatok predstavoval poplatok za správu úveru a odvolací súd na novo uplatnené tvrdenia
v odvolacom konaní prihliadať nemôže. Záver o zamietnutí nároku v tejto časti je preto správny a je

dôsledkomnedostatočnéhosplneniasipovinnostitvrdenia(ktorábolasplnenálenvoformálnomrozsahu
čo do špecifikácie uplatnenej pohľadávky) a povinnosti dôkaznej.

Pokiaľ preto okresný súd zamietol nárok navrhovateľa vo výške 849,80 eur z titulu uplatnenej istiny,
úrokov z úveru a poplatku (k tejto sume krajský súd došiel odpočítajúc od pôvodne uplatnenej sumy
1.295,89 eur priznanú sumu 191,01 eur a výšky vyčíslených úrokov z omeškania 255,08 eur), rozsudok

v tejto časti je vecne správny a krajský súd ho potvrdil.

Vovzťahuknepriznaniuúrokovzomeškaniapovažujeodvolacísúdodvolanienavrhovateľazačiastočne
dôvodné.

Okresný súd vyslovil vo vzťahu k nepriznaniu úrokov z omeškania nesprávny právny záver, keď síce
aplikoval na danú vec správnu právnu normu, nesprávne ju však vyložil.

Ako okresný súd sám uviedol, je nepochybné, že odporkyňa sa dostala do omeškania s plnením dlhu,

preto navrhovateľovi vzniklo zo zákona právo na zaplatenie úrokov z omeškania. Na danú vec je tiež
dôvodné aplikovať ust. § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka o omeškaní vzhľadom na charakter
spotrebiteľského sporu.

Okresnýsúdvšakvprávnomposúdenípochybil,keďuviedol,ževeriteľoviposplatnostiúveruprislúchajú
úroky z omeškania z nevrátenej časti istinu úveru, nie aj z úrokov z úveru.

Okresný súd nesprávne posúdil charakter úrokov z úveru v zmysle ust. § 502 Obchodného zákonníka.

Úroky sú odplatou za poskytnutie peňažných prostriedkov na základe úverovej zmluvy, predstavujú
cenu úveru. Úroky z úveru na základe zmluvy o úvere nie sú sankciou za porušenie povinnosti,
ale stávajú sa súčasťou peňažného záväzku dlžníka. Preto aj omeškanie s ich platením zákon
sankcionuje povinnosťou platiť z nezaplatenej sumy úroky z omeškania (rozhodnutie Najvyššieho súdu

SR publikované v ZSP pod č. 43/2000 sp. zn. 4 Obo 143/98).

Navrhovateľ si potom dôvodne uplatňoval úroky z omeškania v zákonnej výške nielen z istiny
poskytnutého úveru, ale aj z nezaplatenej časti úrokov z úveru, ktoré sa stali súčasťou peňažného
záväzku dlžníka.

Nemožno súhlasiť so záverom okresného súdu ani v tej časti, že z uplatnenej sumy nie je možné oddeliť

istinu úveru, z ktorej je žalovaná povinná platiť úroky z omeškania.

Okresný súd má k dispozícii rozsiahlu špecifikáciu nároku, ktorú navrhovateľ doplnil na viaceré výzvy
súdu, z ktorej vyplýva so zaplatením akých súm a po aké časové obdobie bola odporkyňa v omeškaní.
Pokiaľ ide o omeškanie so zaplatením súm, na ktoré navrhovateľovi v zmysle rozsudku okresného súdu
v spojení s predmetným rozsudkom krajského súdu vznikol nárok, nie je dôvod mu nepriznať zákonný

úrok z omeškania.

Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok okresného súdu v časti výroku o zamietnutí žaloby v časti
vyčíslených úrokov z omeškania ku dňu 22.11.2012 vo výške 255,08 eur a 8 % úroku z omeškania ročne
zo sumy 1.295,89 eur od 23.11.2012 do zaplatenia zrušil a v zrušenom rozsahu vrátil okresnému súdu
na ďalšie konanie, a to spolu so súvisiacim výrokom o trovách konania.Úlohou okresného súdu bude vzhľadom na vyslovený právny záver odvolacieho súdu, že navrhovateľovi
patria úroky z omeškania aj z nezaplatených úrokov z úveru, ustáliť vzhľadom na jednotlivé čiastočné
plnenia dlhu výšku oprávnených nárokov navrhovateľa a vzhľadom na dĺžku omeškania odporkyne

vyčísliť zákonný úrok z omeškania v zmysle ust. § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, na ktorý
navrhovateľovi vznikol nárok.

Zároveň opätovne okresný súd rozhodne o trovách prvostupňového konania, ako aj o trovách
odvolacieho konania.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku riadny opravný prostriedok prípustný nie je.