Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 28. február 2013

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 15CoE/3/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4104110251
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 02. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Bzdúšek
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2013:4104110251.1

Uznesenie

Krajský súd v Nitre v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25,
Bratislava, IČO: 35 807 598, zast. advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova
4, Bratislava, proti povinnému: I. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom N. XXX/XX, T., o zastavení exekúcie, o
odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Nitra č. k. 9Er/2/2004-21 zo dňa 10.04.2012 a
o návrhu oprávneného na prerušenie konania, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd uznesenie Okresného súdu Nitra č. k. 9Er/2/2004-21 zo dňa

10.04.2012 p o t v r d z u j e .

II. Odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa návrh oprávneného na zmenu súdneho exekútora zamietol.
Zároveň vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju. Oprávnenému uložil povinnosť zaplatiť súdnemu
exekútorovi JUDr. Ľubomírovi Pekárovi náhradu trov exekúcie vo výške 82,13 eura do troch dní od

právoplatnosti uznesenia.

Svoje rozhodnutie súd prvého stupňa v časti vyhlásenia exekúcie za neprípustnú a jej zastavenia
odôvodnil ustanovením § 57 ods. 1 písm. g), § 58, § 238, § 240 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. o
súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný poriadok“), § 39, § 574 ods. 2 zákona
č. 40/1960 Zb. Občianskeho zákonníka.

O náhrade trov exekúcie súdneho exekútora rozhodol s poukazom na ustanovenie § 196, § 199, § 200

ods. 2, § 203 ods. 1 Exekučného poriadku, § 14, § 15, § 22, § 23, § 27 vyhlášky č. 288/1995 Z. z. o
odmenách a náhradách súdnych exekútorov (ďalej len „vyhláška“).

Súd prvého stupňa uviedol, že dohoda o splnomocnení je v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka je
neplatným právnym úkonom a preto na jej základe nemohlo dôjsť ani k uznaniu právneho záväzku
ani k vydaniu a podpísaniu notárskej zápisnice, ktorá je podkladom pre exekučné konanie. Dodal, že
z dikcie zákona jasne vyplýva, že dohoda, ktorou sa niekto vzdáva práv, ktoré môžu vzniknúť až v

budúcnosti, je neplatná, pričom konanie povinného o splnomocnení Mgr. Tomáša Kušníra na spísanie
notárskej zápisnice ako exekučného titulu, považoval súd v tomto smere za konanie, ktoré je v rozpore
so zákonom. Na základe uvedeného súd rozhodol o neprípustnosti exekúcie, následne o zastavení
exekúcie a žiadosť oprávneného na zmenu súdneho exekútora ako nedôvodnú zamietol.O náhrade trov exekúcie vo výške 82,13 eura rozhodol v zmysle príslušných ustanovení Exekučného
poriadku ako aj vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 288/1995 Z. z. o odmenách
a náhradách súdnych exekútorov tak, že na ich úhradu zaviazal oprávneného.

Proti tomuto uzneseniu podal oprávnený odvolanie v zákonom stanovenej lehote. Namietal, že súd
rozhodol nad rámec zverenej právomoci, že odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom, že nezistil
skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z
nesprávnehoprávnehoposúdeniaveci.Uviedol,ževzmysle§44ods.2Exekučnéhoporiadkuexekučný
súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti. Namietal,

že Zákon o notároch a notárskej činnosti presne vymedzuje, kedy je notár povinný odmietnuť vykonanie
požadovaného úkonu. A preto táto právomoc nemôže byť na základe extenzívnej interpretácie
prenášaná na súd, pretože by dochádzalo k zásahu do princípu právnej istoty a princípu ochrany
dôvery subjektov práva v právny poriadok. Skonštatoval, že ak notár neodmietne vykonať úkon, zaniká
právomoc všeobecného súdu rozhodovať o súlade úkonu so zákonom a chýbajúcu zákonnú úpravu
revízneho postupu nemôže nahrádzať svojimi rozhodnutiami exekučný súd. Všeobecný súd nebol

povinný zaoberať sa skúmaním, či notárska zápisnica bola vydaná v súlade s platnými predpismi. Platná
notárska zápisnica má rovnaké účinky ako rozsudok všeobecného súdu a preto s ňou musí exekučný
súd nakladať rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu. Zdôraznil, že súd nedisponuje právomocou
rušiť či meniť obsah notárskej listiny, ktorá je exekučným titulom. Ďalej tvrdil, že súd pri rozhodovaní o
právnom postavení účastníkov notárskeho úkonu ignoroval procesné zásady súdneho rozhodovania v

právnom štáte spojené s exekučnou vecou. Odlišné zaobchádzanie so žalobcom nemožno ospravedlniť
jeho iným postavením, pretože takýto dôvod je priamo Ústavou SR s Dohovorom o ochrane ľudských
práv a základných slobôd špecifikovaný ako dôvod zakázaného odlišného zaobchádzania. Poukázal
na skutočnosť, že exekučný súd rozhodol na základe normatívnej úpravy, ktorá nemá povahu prameňa
práva a preto sa ňou nemohol riadiť. Na základe uvedeného preto tvrdil, že žalobca bol uvedený do

takého postavenia, ktoré bolo podstatne nevýhodnejšie ako postavenie iných strán konania a iných
osôb v porovnateľnom postavení. Žalobca nemal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, ktoré boli
podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu o jeho právnom postavení, ďalej že nemal možnosť
ovplyvniť prípravu obsahu rozhodnutia a nebol oboznámený s tým, že exekučný súd vedie konanie,
v ktorom opätovne rozhoduje o jeho právach. Exekučný súd rozhodnutím vylúčil akúkoľvek možnosť

podania opravného prostriedku vo vzťahu k meritu veci. Ďalej namietal, že plnomocenstvo nie je
zmluvným ustanovením a nemožno naň aplikovať právnu úpravu neprijateľných zmluvných podmienok.
Žiadne z ustanovení zmluvy nestanovuje, že povinný nemôže po udelení plnomocenstva sám dlh uznať
voformenotárskejzápisniceakoexekučnéhotitulu.Zástupcapovinnéhožiadnymspôsobomneprekročil
udelené plnomocenstvo, keďže bol na základe plnomocenstva oprávnený uznať dlh vo forme notárskej

zápisnice. V závere konštatoval, že nie sú dané dôvody na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú. Dodal,
že od vydania exekučného titulu ani od vydania poverenia na vykonanie exekúcie nenastali žiadne nové
právne ani skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene postoja súdu. S poukazom na vyššie uvedené
preto žiadal, aby súd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Následne oprávnený doručil súdu prvého stupňa dňa 09.08.2012 podanie označené ako: „Návrh na

prerušenie konania postupom podľa § 109 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku a čl.
267 Zmluvy o fungovaní EÚ a doplnenie právnej argumentácie k podanému odvolaniu“. Poukázal
na uznesenie Ústavného súdu SR sp.zn. I.ÚS 120/2012-12 zo dňa 14.03.2012, kde Ústavný súd
konštatoval, že ak exekučný súd zistí, že povinný dobrovoľne nesplnil svoju povinnosť z exekučného
titulu, musí postupovať v súlade s príslušnými ustanoveniami Exekučného poriadku a umožniť

pokračovanie v exekúcii, pokiaľ sa povinnosť nesplní alebo sa nezistí iný dôvod na to, aby sa v exekúcii
nepokračovalo. Opačným postupom by exekučný súd odoprel základné právo na súdnu ochranu
oprávnenej osobe. Pripomenul, že zákonom č. 384/2008 Z.z. z 23.09.2008 sa Exekučný poriadok doplnil
oust.§41ods.3,pričomvprechodnomustanoveníkzákonuč.384/2008Z.z.jeuvedené,ženanotárske
zápisnice vyhotovené pred 15.10.2008 sa tento zákon nevzťahuje. Na základe uvedeného mal preto

za preukázané, že zákon umožňoval a aproboval notársku zápisnicu, ktorá vznikla z právneho úkonu,
predmetom ktorého bolo poskytnutie peňažných prostriedkov a umožňovalo jej exekúciu. Tvrdil ďalej,
že udelením plnomocenstva povinný dobrovoľne preniesol na tretiu osobu oprávnenie uznať svoj dlh.
Dodal,žeakbypovinnýzmenilnázor,moholplnomocenstvovzmysle§33bods.1písm.b)Občianskeho
zákonníkakedykoľvekodvolať.Nazákladeuvedenéhopretozdôraznil,žeudelenieplnomocenstvatretej

osobe na zastupovanie spotrebiteľa nie je možné považovať za neprijateľnú podmienku, ktorá by zpohľadu spotrebiteľa spôsobovala značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach v jej neprospech.
Dodal, že súd sa nijako nevysporiadal s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/
EHS a nijako nezdôvodnil, prečo považuje za neprijateľnú podmienku splnomocnenie, ktorým dlžník

dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Uviedol
ďalej, že jednotlivé ustanovenia smernice nemožno aplikovať vo vytrhnutom kontexte v prospech jednej
zo zmluvných strán. Zastal názor, že v danom prípade je nutné požiadať Súdny dvor Európskej únie o
výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“. Dodal, že súdnemu dvoru Európskej únie by mala byť daná
príležitosť posúdiť exekučné konanie týkajúce sa záväzkových vzťahov komplexne tak, aby účastníkov

konaniazbaviloprávnejneistotyvyplývajúcejzdoterajšiehovýkladuúniovéhoprávaanáslednejaplikácii
vnútroštátnymi súdmi Slovenskej republiky. S poukazom na nález Ústavného súdu SR sp.zn. IV. ÚS
95/2010-80 zo dňa 12.04.2012, čl. 17, čl. 47 a čl. 51 ods.1 Charty základných práv EÚ navrhol, aby súd
na základe § 109 ods.1 písm. c) OSP a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ rozhodol, že konanie prerušuje a
Súdnemu dvoru EÚ predkladá prejudiciálne otázky v nasledujúcom znení: 1. Je možné za neprijateľnú
zmluvnú podmienku považovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa, ktorý má možnosť kedykoľvek

odvolaťaktorýmdobrovoľnesplnomocnilfyzickúosobunaspísanienotárskejzápisniceakoexekučného
titulu, teda aby v jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do výšky pohľadávky a jej príslušenstva,
a na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky plynúcu z tejto zmluvy? 2. Je v súlade s čl. 17
a 47 Charty základných práv EÚ také rozhodovanie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne
procesné aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti

reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Krajský súd v Nitre ako odvolací súd podľa § 10 ods. 1 OSP vec prejednal podľa § 212 ods. 1 OSP, bez
nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP a po preskúmaní napadnutého rozhodnutia dospel k
záveru, že napadnuté uznesenie je potrebné ako vecne správne potvrdiť.

Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že exekučné konanie začalo dňa 07.01.2004, kedy bol súdnemu

exekútorovi doručený návrh oprávneného na vykonanie exekúcie na základe Notárskej zápisnice N
3695/2003, NZ 91752/2003, ktorú vyhotovil notár JUDr. Ondrej Ďuriač, dňa 14.10.2003. Dňa 16.01.2004
súd prvého stupňa udelil súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie. Oprávnený podaním
zo dňa 18.11.2010 navrhol zmenu súdneho exekútora. Následne súd prvého stupňa vydal napadnuté
uznesenie.

Podľa § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav a z takto zisteného

skutkového stavu urobil aj správny právny záver a svoje rozhodnutie aj správne odôvodnil. Odvolací
súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého uznesenia, a preto s poukazom na
ustanovenie § 219 ods. 2 OSP sa v odôvodnení tohto rozhodnutia obmedzil iba na skonštatovanie
správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia bez toho, aby odvolací súd tieto dôvody opakoval.

Na zdôraznenie správnosti súd dodáva, že podľa § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka, zastupovať iného

nemôže ten, kto sám nie je spôsobilý na právny úkon, o ktorý ide, ani ten, záujmy ktorého sú v rozpore
so záujmami zastúpeného. V danom prípade podstatnou a právne relevantnou skutočnosťou je, či
splnomocnenie je platným právnym úkonom a uznanie dlhu na základe takto udeleného plnomocenstva
v notárskej zápisnici je platným právnym úkonom, nakoľko podľa § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka,
zastupovať iného nemôže ten, ktorého záujmy sú v rozpore so záujmami zastúpeného. Právne úkony

osôb, ktoré nespĺňajú náležitosti upravené v § 22 ods. 2, v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka spôsobia
absolútnu neplatnosť takýchto právnych úkonov a to bez ohľadu na skutočnosť, či o tom účastníci
právneho úkonu vedeli.Súd ďalej dodáva, že otázku naplnenia formálnych a materiálnych predpokladov môže posudzovať iba
exekučný súd. Podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, exekúciu zastaví súd na návrh alebo aj bez
návrhu. Exekučný poriadok pre exekučný súd zakotvuje oprávnenie a povinnosť skúmať v ktoromkoľvek

štádiu už začatého exekučného konania zákonnosť exekučného titulu, pričom exekučný súd tak môže
urobiť na návrh účastníka konania, ako aj bez návrhu. Podľa názoru odvolacieho súdu preskúmavacia
činnosť exekučného súdu sa uplatňuje kedykoľvek, nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie
exekúcie, keďže právny predpis, resp. i jeho jednotlivé ustanovenia, je potrebné vykladať v súlade s
celkovým účelom právneho predpisu, a teda v ich vzájomných súvislostiach a nie izolovane.

Na základe uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.

Súd ďalej konštatuje, že nepovažuje za potrebné prebiehajúce exekučné konanie prerušiť z dôvodu, že
požiada Súdny dvor ES o rozhodnutie o predbežnej otázke tak, ako to požadoval odvolateľ.

Podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada súdny dvor Európskych
spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej

otázke je zakotvená v druhej vete článku 267 ZFEÚ. Túto povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia
o predbežnej otázke však vnútroštátny orgán nemá vždy a za akýchkoľvek okolností. Zo žiadneho
ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku totiž nevyplýva, že všeobecný súd môže prerušiť konanie
a predložiť Súdnemu dvoru návrh na rozhodnutie o prejudiciálnej otázke o výklade právneho aktu
Európskej únie len na návrh účastníka konania. Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej

otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora
predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového
práva je pre riešenie daného prípadu relevantná. Zmyslom riešenia predbežnej otázky je zabezpečiť
jednotný výklad komunitárneho práva. Prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť
zjavne neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej zodpovedanie musí mať

reálny dosah na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že táto
otázka nemá reálny základ v prejednávanom spore.

V zmysle rozhodnutí Súdneho dvora EÚ veci Elisa María Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium
SL (C-168/05), vo veci Océano Grupo Editorial a Salvat Editores (C 240/98 až C 244/98) a vo veci
Pohotovosť (C-76/10) ) je možné konštatovať, že Judikatúra súdneho dvora EU umožňuje, aby sa aj

vo fáze výkonu rozhodnutia posudzovala nekalosť podmienok v spotrebiteľských zmluvách s tým, že
v prípade, ak súd pri posudzovaní tejto otázky dospeje k záveru, že takáto podmienka je nekalá, je
povinný vyvodiť z daného posúdenia všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú z vnútroštátneho práva.
Na základe uvedeného je preto následkom v zmysle práva Slovenskej republiky zamietnutie žiadosti o
vydanie poverenia podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku alebo zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1,

2Exekučnéhoporiadkuapohľadávkuveriteľavočispotrebiteľoviniejepretomožnévdanomexekučnom
konaní vymôcť. Na základe uvedeného možno dôjsť k záveru, že nie je dôvod mať pochybnosti o tom,
že vnútroštátny súd vo všeobecnosti (za predpokladu, že postupuje zákonným spôsobom) môže svojím
rozhodnutím zabrániť vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi a uvedené zabránenie
potom nie je v rozpore s článkom 17 Charty základných práv EÚ o ochrane vlastníckeho práva a ani

v rozpore s článkom 47 tejto Charty o práve na spravodlivý proces. Uvedené posúdenie bol odvolací
súd spôsobilý uskutočniť sám, na základe už existujúcej konštantnej judikatúry Súdneho dvora EÚ,
bez potreby predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru EÚ, keď toto jeho posúdenie a zhodnotenie
neexistencie potreby zahájiť prejudiciálne konanie je plne v súlade s doktrínou acte éclaire ako aj s
doktrínou acte clairé, ktoré stanovujú výnimky z povinnosti predkladania predbežných otázok Súdnemu

dvoru EÚ. Doktrína acte éclaire (konanie objasnené alebo konanie už rozsúdené) je pritom založená
na koherencii a vnútornej konzistencii judikatúry Súdneho dvora EÚ, teda na konštantnej judikatúre,
judikatúre ustálenej, nemeniacej sa v čase. Predstavuje snahu o to, aby sa neodpovedalo na už
zodpovedané a neriešili sa „problémy“, ktoré už problémami v dôsledku existencie konštantnej judikatúry
vlastne nie sú. Doktrína acté clairé (konanie jasné alebo konanie zrozumiteľné) je potom založená napostuláte, že začatie konania o predbežnej otázke nie je potrebné v prípadoch, keď sú výklad a aplikácia
úniového práva natoľko zrejmé, že nie je potrebné obracať sa s predbežnou otázkou na Súdny dvor ES.

Odvolací súd ďalej na zdôraznenie správnosti svojho rozhodnutia dodáva, že ak v zmysle § 36 ods. 5

zákona č. 233/1995 Z. z. Exekučného poriadku osobitný zákon neustanovuje inak, exekučné konanie
nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania nemožno
podať návrh na obnovu exekučného konania. V zmysle uvedeného je potrebné zdôrazniť, že exekučný
poriadok vylučuje použitie ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, ktoré umožňujú súdu za určitých
okolností konanie prerušiť. Exekučné konanie sa prerušuje, iba ak to výslovne určuje osobitný predpis.

Na základe uvedeného, nakoľko odvolací súd nedospel k záveru, že by v prejednávanom prípade

existovala potreba obrátiť sa s predbežnou otázkou výkladu úniového práva na Súdny dvor EÚ, návrh
oprávneného na prerušenie konania zamietol.

Odvolací súd s ohľadom na vyššie uvedené závery rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto
uznesenia.

Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.