Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 25. november 2014

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 21Co/153/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8513202335
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 11. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Antónia Kandravá

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2014:8513202335.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Antónie Kandravej a členov

senátu JUDr. Michala Boroňa a JUDr. Jozefa Angeloviča v právnej veci žalobcu Y. T., trvale bytom W.
XXXX/XX, B. C., zast. Spoločnosť ochrany spotrebiteľov (S.O.S.) Poprad, Bajkalská 2335/3, Poprad,
IČO: 42 088 453 proti žalovanému Rapid life životná poisťovňa, a.s., Garbiarska 2, Košice, IČO: 31
690 904, pr. zast. JUDr. Gabrielom Gulbišom, advokátom, AK, Boženy Němcovej 22, Košice v konaní
o zrušenie rozhodcovského rozsudku, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Stará
Ľubovňa č.k. 5C/37/2013-104 zo dňa 25.03.2014 takto jednohlasne

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j e sa rozsudok.

II. Účastníkom konania sa n e p r i z n á v a náhrada trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Stará Ľubovňa (ďalej len „prvostupňový súd“ napadnutým rozsudkom rozhodol tak,
že: „Súd zrušuje rozhodcovský rozsudok Arbitrážneho súdu Košice, Alžbetina 41, Košice sp.zn.
2C/2679/2012.

Žiadnemu z účastníkov konania súd nepriznáva náhradu trov konania“.

Prvostupňový súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že skutkovo mal za preukázané, že účastníci
konania uzavreli poistnú zmluvu dňa 04. 03. 2008. Po uzavretí zmluvy si žalobca riadne plnil svoje
povinnosti a zmluvný vzťah ukončil predčasne, na základe čoho žalovaný doručil žalobcovi oznámenie
o ukončení zmluvného poistného vzťahu. V oznámení mu bola určená povinnosť zaplatiť dlžné poistné,
ak túto povinnosť si splnil v lehote určenej v oznámení o ukončení zmluvného vzťahu.

Ďalej zo skutkových zistení, že dňa 12. 04. 2013 bol žalobcovi doručený rozhodcovský rozsudok

Arbitrážneho súdu súd Košice spisová značka 2C/2679/2012, podľa ktorého bol povinný zaplatiť
žalovanému v tomto konaní istinu vo výške 177,99 Eur a trovy konania.

Na takto zistený skutkový stav prijal právny názor, podľa ktorého účastníci konania uzavreli poistnú
sumu, ktorá je zmluvou spotrebiteľskou, pretože spotrebiteľ vystupoval ako fyzická osoba, ktorá
zabezpečuje svoje potreby a žalovaný vystupoval v rámci svojej podnikateľskej činnosti a ako dodávateľ.
Poukázal na všeobecné poistné podmienky, v ktorých bola upravená rozhodcovská doložka na základe

ktorej rozhodoval rozhodcovský súd a ktorej platnosť žalobca namietal. Cieľom rozhodcovskej zmluvy
bolo dosiahnuť prejednanie prípadného sporu arbitrom - rozhodcom alebo súkromnou osobou, na
ktorého zmluvné strany delegovali takúto právomoc.Prvostupňový súd mal za to, že rozhodcovská doložka upravená v znení ako bola upravená vo VPP
v XV. v časti - rozhodcovské konanie je neplatná, pretože je neprijateľná. Ide o podmienku, ktorá
spôsobujeznačnúnerovnováhuvprávachapovinnostiachzmluvnýchstránvneprospechspotrebiteľa.Z

dôvodov, že je rozhodcovská doložka vopred naformulovaná dodávateľom a neumožňuje spotrebiteľovi
dosiahnuť rozhodovanie o prípadnom spore na všeobecnom súde. Ak by aj spotrebiteľ chcel riešiť
spor na rozhodcovskom súde, z uvedenej doložky nie je možné zistiť ktorému súdu by mal žalobu
adresovať, keďže rozhodcovský súd v zmysle časti V. bodu 2 bude podľa potreby vytvorený od
prípadu k prípadu troma fyzickými osobami poverenými poisťovňou, teda žalovaným, pokiaľ poisťovňa

nepoverí osobitnú právnickú osobu zriadením alebo výberom špecializovaného stáleho rozhodcovského
súdu. Poisťovňa má pritom vydať štatút rozhodcovského súdu. Takýto spôsob, zloženie, respektíve
určenie rozhodcovského súdu podľa názoru prvostupňového súdu je ukážkovým príkladom neprijateľnej
podmienky, keďže by malo ísť o súd vytvorený žalovaným ako dodávateľom, respektíve osobou
poverenou žalovaným čoho vzniká potom pochybnosť o objektívnosti takéhoto súdu.

Ďalej prvostupňový súd uviedol, že na neprijateľnosti rozhodcovskej doložky nič nemení to, že v
konečnom dôsledku si žalovaný uplatnil svoje nároky na rozhodcovskom súde, ktorý už je zriadený,
teda nezriaďoval sám alebo nikoho nepoveril jeho zriadením. Neprijateľnosť rozhodcovskej doložky
spočíva aj v tom, že cieľom rozhodcovskej doložky bolo dosiahnutie rozhodnutia, ktoré by mohlo byť
exekučným titulom bez toho, aby sa vecou zaoberal všeobecný súd, čomu nasvedčuje aj rokovací

poriadok rozhodcovského súdu a sadzobník poplatkov.

Žaloba a rozsudok sa síce doručujú do vlastných rúk protistrane, ale tieto je možné považovať za
doručené aj keď si protistrana zásielku nevyzdvihne. V skrátených konaniach sa rozhoduje v sporoch,
ak predmetom je peňažná pohľadávka nepresahujúca 500,- Eur, pričom aj takýto rozsudok spolu za

žalobu je možné doručiť aj náhradným doručením. Pri spotrebiteľských nárokoch je možné žiadať ústne
prejednanie sporu, ak predmet konania presahuje 300,- Eur, ale takáto žiadosť je spoplatňovaná. Od
tohto poplatku je spotrebiteľ oslobodený. Z poučenia rozhodcovského rozsudku vyplýva, že za podaný
odpor je potrebné uhradiť poplatok vo výške 72,- Eur.

Prvostupňový súd mal za to, že nedošlo k osobitnému dojednaniu tejto rozhodcovskej doložky. Osobitné
vyjednanie sa má sledovať z pohľadu ochrany spotrebiteľa a to znamená, že spotrebiteľ si ho z určitých
dôvodov osobitne vymienil je dňa ku klamstvu, lebo má preňho nejaký osobitný význam. Je potrebné
prihliadnuť na znenie § 53 ods. 2, podľa ktorého za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa
nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol

ovplyvniť ich obsah. Je totiž zrejmé, že aj keď na konci znenia VPP je osobitný odsek, ktorým odkazuje
na akceptovanie rozhodcovskej doložky upravenej v časti XV VPP, túto doložku nemohol žalobca
žiadnym spôsobom ovplyvniť, osobitné zmluvné dojednania sú písané malým písmom ústav písaným
textom Torres sťažuje ich čítanie. Žalovaný sa bránil, že žalobca si mohol vybrať, či osobitné dojednania
podpíše, na konci VPP je malý rámček na podpis pre klienta, hneď za tým sú osobitné dojednania

k poistnej zmluve. Aj to nasvedčuje tomu, že žalobca v dobrej viere a na základe pokynov podpísal
všetky dokumenty predložené sprostredkovateľom poistnej zmluvy, pričom nebol skutočne oboznámený
čo vlastne podpisuje.

Zo záznamu o požiadavkách a potrebách klienta k poistnej zmluve nemožno vyvodiť záver o tom, že by

žalobca bol poučený o rozhodcovskej doložke a jej prípadných následkoch, ako to tvrdil žalovaný.

Tento záznam sa týka výslovne potrieb klienta v súvislosti s uzavretím poistnej zmluvy a jediná zmienka
o rozhodcovskom konaní a v tom zmysle, že v prípade sporov je možné využiť rozhodcovské konanie na
riešenie sporov. K námietke žalovaného vo vzťahu k právomoci súdu poznamenal, že z rozhodcovského

spisuje zrejmé, že žalobca odpor proti rozhodcovskému rozsudku nepodal, a teda rozhodcovský súd
nemá o čom rozhodovať v riadnom konaní, pričom v danom situácií prípade nejde o situáciu, že sa na
rieši vec sama a súd zistí, že by mal spolu rozhodovať rozhodcovský súd. Vzhľadom na všetky uvedené
okolnosti konštatoval súd neprijateľnosť a tým aj neplatnosť rozhodcovskej doložky z dôvodu, že nebola
individuálne dojednaná a že spôsobila nevyváženosť v právach a v povinnostiach zmluvných strán v

neprospech žalobcu.

Poukázal na ustanovenia § 40 ods. 1 písm. c), písmeno j zákona číslo 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom
konaní , § 52 ods. 3, 4 § 53 ods. 1, § 53 ods. 4 písm. r, § 53 ods. 5, § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníkaúčinného v čase podpísania zmluvy, článok 3 bod 2 Smernice Rady 93/ 13, články VPP XV časť bodu
1, časť bodu 2.

O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p. tak, že žiadnemu
z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania.

Proti tomuto rozhodnutiu v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalovaný vo všetkých výrokoch.
Navrhol, aby odvolací sú zrušil rozsudok a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie a

rozhodnutie.

V odvolaní ďalej uviedol že prvostupňový súd neprihliadol na to, že žaloba bola podaná po uplynutí
zákonom stanovenej lehoty na podanie žaloby, pretože rozhodcovský rozsudok bol doručený 12.03.
2013 a žaloba bola podaná 15. 05.2013.

V odvolaní ďalej uviedol, že poistnú zmluvu navrhol uzavrieť tretí subjekt nezávislý od neho, a to
výhradne finančný agent, ktorým bol sprostredkovateľ poistenia, a to pán B. A.. V tejto súvislosti
poukázal, že takýto sprostredkovateľ musí splniť zákonnú povinnosť a vyhotoviť tzv. záznam o
požiadavkách a potrebách klienta k poistnej zmluve, ktorá obsahuje aj upozornenia na existujúcu
rozhodcovskú doložku, ktorú navrhovateľ mohol, ale nemusel podpísať. Tento postup je všeobecne

známy a keďže tak žalovaný predpokladá, že súd to vedieť má a mal, ba dokonca musel vykonať
procesný úkon pre objektivizáciou posúdenia, či rozhodcovská doložka bola alebo nebola individuálne
dojednaná. odporca považuje stále zaniesť

V odvolaní ďalej uviedol, že súd konal v rozpore, keď pripísal tvrdeniam a výpovedí žalobcu najvyššiu

dôkaznú váhu a nehodnotil aj ostatné listinné dôkazy, ktoré predložil a označil žalovaný a ktoré
dobrovoľne podpísal samotný žalobca na znak súhlasu so svojou prejavenou vôľou a právnym úkonom,
teda uzavretím poistnej zmluvy.

Je nespochybniteľné, že vstupoval žalovaný do poistného vzťahu so žalobcom ako informovaným

spotrebiteľom, pričom predložil aj listinný dôkaz a to záznam o požiadavkách a potrebách klienta k
poistnej zmluve zo dňa 30.01.2008.

Poukazuje na to, že rovnako ako žalobca, tak aj on vstupoval do základného poistného vzťahu ako
dobromyseľný účastník s tým, že všetky ustanovenia poistného vzťahu boli dojednané medzi žalobcom

a sprostredkovateľom poistenia a to vrátane rozhodcovskej doložky. Súd tieto okolnosti nepodrobil
náležitému súdnemu prieskumu tým, že nehodnotil správne záznam sprostredkovateľa poistenia a
nepovažoval ani za potrebné vypočuť ho. Jediným argumentom a určite nie dôkazom v konečnom
dôsledku zostalo pre žalobcu a súd vo veci preukázania ich tvrdenia o tzv. neprijateľnej podmienke v
podobe rozhodcovskej doložky v poistnej zmluve len dôkaz spočívajúci vo formálnom porovnaní textu

rozhodcovskej doložky v zmluve s textom obsiahnutým v § 53 ods. 4 písm. r) zákona číslo 40/1964
Zb. Bezpochyby je zrejmé, že ustanovenie § 53 ods. 4 má demonštratívne vymedzenie vyvrátiteľnej
právnej domnienky, že uvedené ustanovenia sú neprijateľnými podmienkami, neide však o taxatívne
vymedzenie vždy neprijateľných podmienok tak ako sa to snažil vo viacerých judikátov vsugerovať
právnickej verejnosti najmä Krajský súd v Prešove.

Súd k argumentom však nezaujal žiadne stanovisko, vyhlásil dokazovanie za skončené. Je teda
evidentné, že ak by zákonodarca chcel vytvoriť v § 53 ods. 4 tzv. čiernu listinu vždy neprijateľných
podmienok, použil by inú formuláciu, napríklad je vždy neprijateľná a podobne čím by postuloval
nevyvrátiteľnú domnienku.

Má za to, že ani indikatívne určenie, že podmienka v zmluve je textovo obdobná podmienke uvedenej
v § 53 ods. 4 nezbavuje spotrebiteľa a najmä súd k povinnosti postupom podľa § 53 ods. 10 na základe
vykonaného dokazovania stanoviť konkrétne skutkové a právne závery, ktoré by ho odôvodnene viedli
k právnemu záveru o neprijateľnosti podmienky v konkrétnych podmienkach danej zmluvy.

V odvolaní uviedol, že súd bez toho, aby konfrontoval súd tieto účelové tvrdenia žalobcu s jeho
písomnými prejavmi na listinných dôkazoch predložených žalovaným súdu a to najmä s písomným
prejavom v zázname o potrebách klienta kde jednoznačne potvrdil žalobca, že mu boli vysvetlenézrozumiteľne jasne a úplne všetky skutočnosti o všeobecných poistných podmienkach a ďalších
náležitostiach poistnej zmluvy, spôsob mimosúdneho riešenia sporov rozhodol v rozpore s § 35 ods. 2
Občianskeho zákonníka, kedy tento deklaratórny zhodný prejav vôle učinil navrhovateľ pred uzavretím

poistnej zmluvy.

Poukazuje tiež na to, že sa prvostupňový súd vyhol povinnosti vykonať riadne test primeranosti
podmienky v zmysle § 53 ods. 10 a tak je napadnuté súdne rozhodnutie prekvapivé pre odporcu a
arbitrárne. Záznam o potrebách klienta nebol produktom žiadnej formulárovej zmluvy, bol produktom

žalobcu, ktorý týmto spôsobom osvedčil správny priebeh sprostredkovania poistenia v súlade s
príslušným zákonom 340/2005. Z.z.

Súd bol povinný ďalej preskúmať rozpor vo výpovedi účastníka, teda žalobcu s rozporom alebo s
obsahom písomného prejavu vôle, ktorý bol obsiahnutý v listinnom dôkaze. V prípade Korčovská ESD
dôrazne upozornil dopytujúci sa Okresný súd v Prešove v bode 2 svojho výroku na jeho povinnosť

konať pred konštatovaním neprijateľnosti podmienky najprv podľa článku 3 až 4 smernice, tak, aby mal
dostatočné skutkové a právne závery ku vysloveniu tohto svojho názoru. Súd nesprávne právne posúdil,
keď zistil skutočný stav veci že odkaz v osobitných zmluvných dojednaniach na text v časti XV. VPP
logicky nerobí osobitné zmluvné dojednania súčasťou PP, ale naopak text uvedeného článku sa stáva
súčasťou osobitných zmluvných dojednaní.

Nesprávny je právny záver súdu prvého stupňa, ktorý ani dôkladne neposudzoval hlavný právny vzťah
a to vzťah poistný medzi žalobcom a žalovaným a nijako sa nevenoval jeho zániku v druhom roku po
uzavretí poistnej zmluvy, ktorá mala trvať dlhší čas. Súd riadne svoje rozhodnutie nezdôvodnil, keď sa
nevyporiadal so všetkými namietanými tvrdeniami žalovaného.

V odvolaní ďalej uviedol, že prvostupňový súd dospel k nesprávnemu skutkovému a právnemu záveru,
pokiaľ považoval rozhodcovskú doložku za neplatnú, pretože nebola individuálne dojednaná. Zo znenia
rozhodcovskej doložky vyplýva, že bola predtým vysvetlená žalobcovi tretím nezávislým subjektom, a
teda bola jednoznačne individuálne dojednaná, a preto ju treba považovať aj za platný úkon oboch

strán v spore. V záujme podpory svojich tvrdení dosiahnutia právnej istoty v rozhodovaní súdov v
obdobných veciach rovnako poukazuje napríklad na rozhodnutia Krajského súdu v Prešove sp.zn.
10CoE/51/2011, ako aj na stabilizovanú judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky v zmysle
ktorej je neoddeliteľnou súčasťou princípov právneho štátu aj princíp právnej istoty. Súd nesprávne
vyhodnocoval aj postup sledovanie rozhodcovského súdu v skrátenej forme konania v rámci ktorého

nejasne arbitrárne konštatoval, že tento neaplikoval predpisy na ochranu spotrebiteľa, avšak bližšie to
v rozhodnutí nezdôvodnil.

Proti výroku o trovách konania uviedol, že právny záver je nesprávny a to z dôvodu, že úspech v
spore je možné vysloviť až po konečnom rozhodnutí vo veci samej, pretože aj eventuálnym zrušením

rozhodcovského rozsudku samotný spor o plnenie nie je ešte meritórne rozhodnutý.

Z dôvodu, že vo veci podal opravný prostriedok, o ktorom rozhoduje odvolací súd, vzniesol námietku
zaujatosti voči sudcovi Krajského súdu v Prešove JUDr. W. B. s odkazom na ust. § 15 ods. 1 O. s.
p. a odôvodňoval to skutočnosťou, že JUDr. W. B. pôsobil ako predseda komisie pre posudzovanie

podmienok v spotrebiteľských zmluvách na Ministerstve spravodlivosti SR, prezentoval verejne svoj
právny záver o neprijateľnosti všeobecných poistných podmienok v článku Trend zo dňa 10. 11. 2009.
Preto vzniesol námietku zaujatosti k tomuto sudcovi Krajského súdu v Prešove pre jeho pomer k veci
a k účastníkovi konania.

K podanému odvolaniu žalovaného sa žalobca nevyjadril.

Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) preskúmal odvolaním napadnutý rozsudok
prvostupňového súdu z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 O.s.p.) bez nariadenia
pojednávania (§ 214 O.s.p. ) a potom ako bolo oznámenie o verejnom vyhlásení rozsudku vyvesené na

úradnej tabuli súdu a na webovej stránke Krajského súdu v Prešove najmenej 5 dní vopred rozsudok
a verejne vyhlásil (§ 156 ods. 1, 3 O.s.p.) a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok je vecne správny
(§ 219 ods. 1 O.s.p.).Odvolacísúdzistil,žesúdprvéhostupňasprávnezistilskutkovýstavveci,správnevyvodilprávnezávery
a vo veci aj správne rozhodol. Na jeho zisteniach sa nič nezmenilo ani v priebehu odvolacieho konania
a odvolací súd v plnom rozsahu na jeho zistenia a právne závery odkazuje.

K námietke odvolateľa že v prejednávanej veci nebola dodržaná 30 dňová hmotnoprávna lehota
žalobcom na podanie žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa ustanovenia § 41 zákona číslo
244/2002 Z.z. odvolací súd udáva.

Námietka nie je dôvodná ako vyplýva z obsahu spisu prvostupňový súd v rámci prípravy pojednávania
súd vyzval Arbitrážny súd v Košiciach na predloženie kompletného rozhodcovského spisu pod spisovou
značkou 2C/2679/ 2012. Z predloženého spisu vyplýva, že rozhodcovský rozsudok bol žalobcovi
doručený dňa 15.04.2013 (čl. 45 súdneho spisu), kde sa nachádza doručenka o prevzatí rozsudku
žalovaným. Žaloba bola podaná na súde 15.05. 2013 a teda včas. Názor žalobcu o tom, že uplynula
žalobcovi prekluzívna lehota podľa § 41 Zákona o rozhodcovskom konaní je nesprávny.

Zásadnou právnou otázkou v predmetnej veci v súvislosti aj s dôvodmi uvádzanými žalovaným v
odvolaní bola otázka, či rozhodcovská doložka, na základe ktorej rozhodcovský súd rozhodol a ktorá je
upravená v čl. XV. VPP žalovaného, podľa ktorej všetky vzájomné spory a sporné nároky poistenia budú
rozhodnuté v rozhodcovskom konaní, je podmienkou individuálne dojednanou (ako tvrdil odporca) a v

negatívnom prípade, či zakladá hrubý nepomer v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa
(neprijateľná podmienka).

Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré
spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa

(ďalej len „neprijateľná podmienka“).

Podľa § 53 ods. 2 Občianskeho zákonníka, za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa
nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol
ovplyvniť ich obsah.

Podľa § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka, ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia
dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané.

Podľa § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka, za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej

zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky
od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Za individuálne
dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť
sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah. Ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné
ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané.

Podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka, neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských
zmluvách sú neplatné.

V zmysle čl. 3 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách

(,,Smernica“), zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá sa považuje za nekalú, ak
napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých
na základe zmluvy ku škode spotrebiteľa.

V zmysle § 54 ods. 1 prvá veta Občianskeho zákonníka, sa zmluvné podmienky upravené

spotrebiteľskou zmluvou, nemôžu odchýliť v neprospech spotrebiteľa od ustanovení Občianskeho
zákonníka o spotrebiteľských zmluvách. Nesmú obsahovať podľa § 53 ods. 1 prvá veta Občianskeho
zákonníka ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných
strán v neprospech spotrebiteľa.

V danej veci sa žalobca domáhal zrušenia rozhodcovského rozsudku žalobou zo dňa 15. 05. 2013
na Okresnom súde Stará Ľubovňa s poukazom na neplatnosť rozhodcovskej doložky dojednanej vo
všeobecných poistných podmienok.Rozsudkom rozhodcovského Arbitrážneho súdu v Košiciach pod sp. zn. 2C/2679/2012 zo dňa 19. 01.
2012 mu bola uložená povinnosť zaplatiť sumu odporcovi vo výške 177,99 Eur a trovy rozhodcovského
konania vo výške 276 Eur. Zo skutkového stavu zisteného súdom prvého stupňa ďalej vyplynulo, že

žalovaný uzatvoril so žalobcom dňa 03. 03. 2008 poistnú zmluvu, pričom k zániku poistného vzťahu
došlo 04. 08. 2008 na základe listu žalovaného zo dňa 13. 06. 2008, ktorým bola predmetná poistná
zmluva zo strany žalovaného na žiadosť žalobcu zo dňa 05.06.2008 zrušená.

Súd prvého stupňa zistil, že príslušnosť rozhodcovského súdu bola daná na základe rozhodcovskej

doložky uvedenej v časti XV. VPP podmienok, aby všetky spory so žalovaným riešila výlučne v
rozhodcovskom konaní, ako aj s poukazom na osobitné zmluvné dojednanie tvoriaceho súčasť VPP.

Na základe takto dojednanej rozhodcovskej doložky v poistnej zmluve bol dňa 19. 01. 2012 vydaný
rozhodcovský rozsudok Arbitrážneho súdu v Košiciach pod sp. zn. 2C 2679/2012, ktorý uložil žalobcovi
zaplatiť sumu 177,99 Eur a trovy rozhodcovského konania 276,- Eur.

Smernica Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vychádza nie z
minimálneho okruhu nekalých klauzúl, ktoré sa majú transponovať, ale zo vzorového okruhu klauzúl. V
konečnom dôsledku sa okruh neprijateľných podmienok de lege lata uvedený v § 53 ods. 4 O.z. upravil
postupne viacerými novelami až po uplynutí transpozičnej lehoty (napr. neprimeraná sankcia pod písm.

k/ bola upravená až novelou vykonanou zákonom č. 568/2007 Z.z. s účinnosťou od 01.01.2008, kým
hlavná transpozícia bola vykonaná zákonom č. 150/2004 Z.z. účinným od 01.04.2004.

Členské štáty si mohli vybrať, do akej miery prevezmú smernicou odporúčané nekalé klauzuly. Zároveň
sa však umožnilo členským štátom prekročiť rámec smernice, čo umožnilo upraviť okruh neprijateľných

podmienok aj širšie ako odporúča smernica ,,Členské štáty môžu prijať alebo si ponechať najprísnejšie
opatrenia kompatibilné so zmluvou v oblasti obsiahnutej touto smernicou s cieľom zabezpečenia
maximálneho stupňa ochrany spotrebiteľa“, (čl. 8 smernice).

Kým smernica vychádza zo vzorového okruhu nekalých klauzúl, slovenský zákonodarca upravil režim

súdnejkontrolyneprijateľnýchpodmienokvspotrebiteľskýchzmluváchnazákladeindikatívnehovýpočtu
neprijateľných podmienok (arg. slovo ,,najmä“ v § 53 ods. 4 OZ). To znamená, že súdu nič nebráni
judikovať neprijateľnú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve podľa tzv. generálnej klauzuly v
§ 53 ods. 1 OZ, a teda nad rámec zoznamu podmienok uvedených v prílohe smernice alebo
okruhu uvedeného v Občianskom zákonníku. Nemožno napríklad vylúčiť, že súd so zreteľom na ostatné

zmluvné podmienky (čl. 4 ods. 1 smernice) posúdi rozhodcovskú doložku ako neprijateľnú bez ohľadu
na jej znenie, teda že neobstojí žiadna rozhodcovská doložka a priestor pre rozhodcovské konanie bude
len pri preukázateľnom individuálnom vyjednaní rozhodcovskej zmluvy zo strany spotrebiteľa.

Odvolací súd poukazuje na kritériá neprijateľnej podmienky, za ktorú sa považuje podmienka, ktorá

1. je obsiahnutá v štandardnej formulárovej zmluve, 2. spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a
povinnostiach strán, 3. nerovnováha musí byť daná v neprospech spotrebiteľa.

Odvolací súd sa stotožňuje s prvostupňovým súdom, že o doložku, ktorá vyžaduje, aby spotrebiteľ
riešil spory výlučne v rozhodcovskom konaní ide aj vtedy, ak síce spotrebiteľ podľa nej má možnosť

vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by podľa tejto doložky začalo rozhodcovské
konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený nezvratne podrobiť sa rozhodcovskému konaniu
(porov.uzneseniaKrajskéhosúduvTrnavevoveciachsp.zn.10CoE153/2011,sp.zn.10CoE230/2011,
sp. zn. 10CoE 109/2011). Právna veda na tento problém reaguje Kristiánom Csachom: „Z pohľadu
spotrebiteľa je totiž rovnocenné, či riešenie jeho sporov prostredníctvom rozhodcovského konania mu

„vnúti“ štandardná zmluvná klauzula, alebo dodávateľ svojím konaním. Spotrebiteľ má byť chránený
pred oboma. Práve proti možnosti dodávateľa diktovať svoju vôľu v zmluvnom vzťahu bol vytvorený celý
mechanizmus spotrebiteľsko-právnej ochrany pred štandardnými zmluvami.“ In: Štandardné zmluvy, str.
214, Vydavateľ Aleš Čeněk, 2010).

Ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r/ OZ je svojím obsahom najbližšie problémovej doložke ,,...vyžaduje
v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v
rozhodcovskom konaní“.Uvedené ustanovenie sa má vykladať z pohľadu spotrebiteľa a jeho ochrany a nie z pohľadu dodávateľa.
(porov. internetovú diskusiu na otázku neprijateľnosti doložky, ktorá ponúkala na výber medzi štátnym
a rozhodcovským súdom: Kristián Csach: ,,Takže otázne je, ako by som

posúdil reálne možnosti, ktoré by nastali:
1. Spotrebiteľ by inicioval konanie na RS - OK, RS môže konať (písmenko r) nezakazuje, aby spotrebiteľ
sa na RS obrátil, zakazuje iba to, aby to bol jediný orgán, na ktorý sa môže obrátiť).
2. Spotrebiteľ by inicioval konanie na súde - OK, súd môže konať
3. Dodávateľ by inicioval konanie na súde - OK, súd môže konať

Samozrejme, problematickou by bola tá najočakávanejšia:
4. Dodávateľ by inicioval konanie na RS - klauzula je neprijateľná, ak nie je alternatíva daná pre
spotrebiteľa, aby rozhodcovské konanie zastavil a „odsunul" na iné bojisko.

Podľa dôvodovej správy k § 53 ods. 4 písm. r/ O.z. ,,spotrebiteľ môže svoje práva uplatňovať nie iba
v zmysle dojednanej rozhodcovskej doložky, ale ak sa tak rozhodne, aj v občianskoprávnom konaní a

zmluvná podmienka, ktorá by mu v tom bránila, bude v zmysle navrhovaného ustanovenia považovaná
za neprijateľnú“.

Teda podľa Csacha doložku nie je možné akceptovať, ak by vyžadovala od spotrebiteľa podrobiť sa
arbitráži. Ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r/ O.z. nie je len o možnosti výberu medzi štátnym a súkromným

súdom, ale predovšetkým o dôsledkoch, ktoré zakladá, a teda, či doložka nenúti spotrebiteľa podrobiť
sa nezvratné arbitráži.

Ako je zrejmé zo smernice, na spotrebiteľa pri typových zmluvách dopadá ochranný režim
zákazu neprijateľných zmluvných podmienok. O typovú zmluvu vrátane rozhodcovskej doložky ide

aj v predmetnej právnej veci. Nepochybne ide o štandardnú typovú zmluvu medzi podnikateľom a
spotrebiteľom (čl. 1ods.1, čl.2 písm.b/,c/ Smernice Rady 93/13/EHS).

Odvolací súd zastáva názor, že pokiaľ ide o tzv. nevýhradnú rozhodcovskú doložku, možnosť voľby pre
spotrebiteľa je len iluzórna, pretože takmer s pravidelnosťou rozhodcovské žaloby podávajú veritelia,

čo možno odôvodniť aj rozsahom nárokov plynúcich zo štandardne formulovanej zmluvy. Naopak, ak
niektorý spotrebiteľ výnimočne uplatňuje svoje práva, tak využíva - pre neho transparentný štátny súd.
Odvolacísúdpritomnepochybujeotom,žespotrebiteľ,ktorýsarozhodneosobitneindividuálnevyjednať
rozhodcovskú zmluvu, by aj reálne rozhodcovské konanie využil, pretože inak by jeho individuálne
(„sólo“) vyjednávanie nedávalo zmysel.

Poskytovanie spravodlivosti musí mať svoje limity a musí aj pre súkromnoprávnu sféru arbitrov. Ide
o rozhodovanie o právach a právom chránených záujmoch osôb, ktoré môže výrazne zasiahnuť
do života ľudí a ak sa majú akceptovať pri poskytovaní spravodlivosti súkromnoprávne prvky, tak
len s jednoznačnými garanciami vylučujúcimi pochybnosti o férovom arbitrážnom konaní vrátane

rozhodcovskej zmluvy. Doložky nemôžu predstavovať pasce pre spotrebiteľov za účelom čo
najskoršieho privodenia exekúcie.

V danom prípade podľa obsahu spisu dodávateľ preukázateľne naviac nevysvetlil spotrebiteľovi význam
rozhodcovskej doložky, na rozdiel od zásad občianskeho súdneho konania, nepredstavil mu pravidlá,

podľa ktorých sa bude viesť súkromný „súdny“ proces a nedal mu po preukázateľnom poučenie na
výber rozhodnúť sa ( pre porovnanie § 90 ods. 3 Zákona o platobných službách).

Aj procesné pravidlá rozhodcovského súdu ponímajúce kontraktuálnu inkorporáciu prostredníctvom
rozhodcovskej doložky sú súčasťou zmluvného vzťahu a ako formulárový produkt podliehajú súdnej

kontrole neprijateľnosti zmluvných podmienok. Ak povinný spotrebiteľ mal vyjednať súkromný „súdny“
proces, mal by nepochybne poznať tieto pravidla. O týchto niet v spise ani zmienky a oprávnený sa
tomuto problému v odvolaní vyhol. Preukázateľné poučenie sa musí týkať aj pravidiel arbitráže.

Odvolací súd si nedokáže predstaviť rokovanie spotrebiteľa o rozhodcovskej doložke a jej perfektné

individuálne zmluvné vyjednanie, ak spotrebiteľ nepozná jeho obsah (vedľajší predmet zmluvy). Je
takmer notorietou, že v rámci uzatvárania spotrebiteľských zmlúv sa díleri nezmieňujú o podrobnostiach
a procesných pravidlách rozhodcovského konania. Získavanie podpisov spotrebiteľov pod údajné
individuálnevyjednaniemákampaňovitýrozmer.Tvrdenieotom,že sitakýtoprocesvyjednalspotrebiteľa pritom nepoznal jeho obsah, je poznačené neudržateľnou tendenciou dosiahnuť arbitráž, s čím je
spojené ďalšie zvýšenie nákladov spotrebiteľa.

O to sa ale súd musí postarať, pretože štát má medzinárodný záväzok chrániť hospodárske záujmy
spotrebiteľov ( čl. 169 Zmluvy o fungovaní EÚ).

Príloha smernice, ktorá obsahuje zoznam nekalých podmienok, ustanovuje pod písm. q/,,...
najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory nepodliehajúce právnym ustanoveniam, výhradne

arbitrážou...“

Ide o vzorový zoznam, a preto aj keby odporúčanie pod písm. q/ smernica neobsahovala, vlastne
by to nemalo praktický význam a dopad pre slovenského zákonodarcu, ktorý mohol upraviť okruh
neprijateľných podmienok podľa vlastných predstav. Ak je nerozhodujúce, či vzorový zoznam vôbec
obsahuje klauzulu o rozhodcovskej doložke, je rovnako irelevantné, ak zoznam obsahuje určité znenie

týkajúce sa rozhodcovskej doložky. V konečnom dôsledku slovenský zákonodarca ani neprevzal znenie
smernice pod bodom q/ prílohy v jej znení. Rovnako je nerozhodujúce, či sa bude operovať termínom
„doložka“ alebo „podmienka“ v prílohe smernice.

Môže sa vyskytnúť otázka, či by vôbec spotrebiteľa napadla myšlienka namietať neprijateľnosť

rozhodcovskej doložky. Tú odvolací súd poukazuje na nutnosť objektívneho posúdenia rozhodcovskej
doložky a nie je rozhodujúca vôľa účastníka zmluvného vzťahu a v tomto zmysle ani jeho aktivita.
Neprijateľná rozhodcovská doložka je absolútne neplatná (§ 53 ods. 5 OZ) a je povinnosťou nielen súdu,
aleajrozhodcuztohtoprávnehoposúdeniavyvodiťvšetkyprávnedôsledkyaposkytnúťnáležitúochranu
pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami. Neuniklo pozornosti odvolacieho súdu, že rozhodca iba

zriedkavo pristupuje k posúdeniu platného založenia vlastnej právomoci, resp. túto iba formalisticky
skonštatuje ako danú. Odvolací súd tak nadobudol presvedčenie, že aj toto konanie je prejavom
nerešpektovania práv spotrebiteľov, resp. reflexiou absencie nestrannosti a nezaujatosti rozhodcu.

Akceptovateľnosť rozhodcovského konania v spotrebiteľských veciach sa ponúka napríklad osobitným

vyjednaním a nie nanútením arbitráže spotrebiteľovi. Arbitráž môže fungovať, ale za transparentných
podmienok ako efektívny prostriedok ochrany a keď aj spotrebiteľ rozumie, o čo v prípade rozhodcu ide.

Na individuálne dojednanie je však potrebné rešpektovať a zachovať proces tvorby zmluvy ustanovený
v O.z. Naproti tomu nevhodné predkladanie podmienok predstavuje jednu z nekalých obchodných

praktík (klamlivá obchodná praktika; § 8 ods. 4 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa; ďalej
len ,,ZOS“). Predkladanie rozhodcovských doložiek spotrebiteľom za stavu, keď nepoznajú pravidlá
arbitráže (predmet rozhodcovskej zmluvy) a prirodzene nevenujú dostatočnú pozornosť tejto časti
formuláru, sa zneužíva k záverom o individuálnom vyjednaní zo strany spotrebiteľov, pričom na tomto nič
nemení technika predkladania - inkorporovanie doložky do všeobecných zmluvných podmienok versus

vyhotovenie štandardnej rozhodcovskej zmluvy na samostatnom liste (hárku) papiera.

Zbavenie sa zodpovednosti za nekalú obchodnú praktiku pri nevhodnom predkladaní zmluvných
podmienok argumentáciou, že spotrebiteľ mal byť bdelý, odvolací súd neprijíma, a odsudzuje ako
konanie hraničiace so zlým úmyslom v zmluvných vzťahoch. Je neakceptovateľné, aby porušovateľ

práva presúval zodpovednosť na slabšieho a je vylúčené, aby za takýchto okolností súd akceptoval
rozhodcovskú doložku.

Odvolací súd pripomína judikatúru súdneho dvora [...je nezanedbateľné nebezpečenstvo, že priemerný
spotrebiteľ nepoukáže na nekalosť zmluvnej podmienky (Océano, Mostaza Claro (bod. 25-27), Godard

(bod 61), ASTURCOM (bod 51), uznesenie POHOTOVOSŤ (bod 50), Pannon a iné]. To isté platí,
pokiaľ ide o rozpor rozhodcovskej doložky s generálnou klauzulou. Odvolací súd naviac poukazuje
na uznesenie Ústavného súdu SR z 24.2.2011, IV. ÚS 55/2011-19, v ktorom ústavný súd podporil
judikatúru na ochranu spotrebiteľa: ,,Zákon explicitne nekonfrontuje navzájom inštitút dobrých mravov
a inštitút neprijateľnej zmluvnej podmienky. Odvolací súd nezaznamenal ani v judikatúre pomenovanie

týchto inštitútov súkromného práva. Každopádne na to, aby sa skonštatovala blízkosť týchto inštitútov
z hľadiska ich významu a zákonom sledovaného cieľa ratio legis, netreba použiť ani zložité výkladové
metódy.Pravidlá správania sa, ktoré sú v prevažnej miere v spoločnosti uznávané a tvoria základ
fundamentálneho hodnotového poriadku, aj takto sa dajú definovať dobré mravy, ak tomuto kritériu
zmluvná podmienka nevyhovuje, prieči sa dobrým mravom.

Nie každá zmluvná podmienka, ktorá vyvoláva nepomer v spotrebiteľskej zmluve v neprospech
spotrebiteľa, je neprijateľná. Pokiaľ je však zmluvná podmienka až v hrubom nepomere v neprospech
spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany v právnom vzťahu zo štandardnej spotrebiteľskej zmluvy, ktorý
vzťah teória a prax navyše označujú za fakticky nerovný, nevyvážený, nemali by byť žiadne pochybnosti

o tom, že takáto zmluvná podmienka sa prieči dobrým mravom. Zároveň týmto vzniká základ pre
docielenie skutočnej, rovnosti, pretože na absolútne neplatnú zmluvnú podmienku súd prihliadne aj
bez návrhu a rovnako aj bez návrhu súd exekúciu zastaví o plnenie z takejto neprijateľnej zmluvnej
podmienky. Ak by takouto neprijateľnou zmluvnou podmienkou bola samotná rozhodcovská doložka a
dodávateľ ju použije, v takomto prípade ide o výkon práv v rozpore s dobrými mravmi.“

Dodávateľ s odbornou starostlivosťou mal a musel vedieť, že nemá používať neprijateľné podmienky a
má poznať aj dôsledky ich používania. Dodávateľ musí počítať s tým, že plnenie z nekalej podmienky
mu súd nemôže vymôcť.

Predávajúci nesmie konať v rozpore s dobrými mravmi. Konaním v rozpore s dobrými mravmi sa

rozumie ,,najmä konanie, ktoré je v rozpore so vžitými tradíciami a ktoré vykazuje zjavné znaky
diskriminácie alebo vybočenia z pravidiel morálky uznávanej pri predaji výrobku a poskytovaní služby,
alebo môže privodiť ujmu spotrebiteľovi pri nedodržaní dobromyseľnosti, čestnosti, zvyklosti a praxe,
využívanajmäomyl,lesť,vyhrážku,výraznúnerovnosťzmluvnýchstránaporušovaniezmluvnejslobody
(pre porov. § 4 ods. 8 ZOS).

Názor, že právoplatný rozhodcovský rozsudok má rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu, nie
je dôsledný. Bez toho, aby odvolací súd in abstracto nejako spochybňoval materiálnu právoplatnosť
právoplatných rozhodcovských rozsudkov, pri ktorých došlo k rešpektovaniu právnych predpisov, je
treba poznamenať, že podľa § 35 zákona č. 244/202 Z.z. o rozhodcovskom konaní (,,ZRK“) má

rozhodcovský rozsudok síce rovnaké účinky, ale len pre účastníkov konania a nie pre všetky štátne
orgány,akojetomu vprípaderozsudkuvšeobecnéhosúdu(§159ods.1O.s.p.).Podľa§35ZRK.....,,má
doručený rozsudok pre účastníkov konania rovnaké účinky“.... Exekučný súd a ani iný štátny orgán tak
nie je pri právnom posúdení a výkone jemu štátnou mocou priznaných právomocí viazaný rozsudkom
súkromného rozhodcu založenom na neplatnej rozhodcovskej doložke, čo je ipso facto prirodzenou

reflexiou jeho súkromnoprávnej povahy a jednoznačným vyjadrením hraníc jeho právnych účinkov.

Vyjadrenia žalovaného postrádajú náležitý stupeň objektivity a rešpektu k zásadám súkromného práva
a princípu ochrany práv slabšieho subjektu (porov. uznesenie NS SR 6Cdo 1/2012).

Odvolací súd nevidí dôvod na odklon od spoločného stanoviska občianskoprávneho a
obchodnoprávneho kolégia KS v Prešove z 27.09.2010, podľa ktorého: ,,Zmluvná podmienka v
štandardnej formulárovej zmluve uzavretej po 31. 12. 2007 alebo vo všeobecných obchodných
podmienkach inkorporovaných do takejto zmluvy, ktorá nebola spotrebiteľom individuálne dojednaná a
ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, bráni

tomu, aby na základe nej vydaný rozhodcovský rozsudok na návrh dodávateľa mohol byť exekučným
titulom na udelenie poverenia pre exekútora. O takúto zmluvnú podmienku ide aj vtedy, ak síce
spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by podľa
takejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený podrobiť
sa rozhodcovskému konaniu alebo podať návrh na štátnom súde, ak by chcel zabrániť rozhodcovskému

konaniu. ...“

Odvolací súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach konštatoval a je to uvedené aj v spomínanom
stanovisku kolégia, že nijako nespochybňuje význam materiálnej právoplatnosti súdneho rozhodnutia,
a to predovšetkým v záujme právnej istoty vyplývajúcej z právoplatného súdneho rozhodnutia. Na druhej

strane však materiálna právoplatnosť rozhodnutia štátneho orgánu nie je bezvýnimočná a možno ju
prelomiť v zákonom stanovených prípadoch (porov. účinky rozhodnutia v blokovom konaní, ktorým súd
nie je viazaný, § 135 ods. 1 in fine O.s.p.).Európsky súd pre ľudské práva nevidel porušenie čl. 6 Dohovoru v prípade, že z podstatných dôvodov
došlo k prelomeniu účinkov veci právoplatne štátnym súdom judikovanej (porov. § 64 rozsudku
Zehentner v. Rakúsko).

Podľa cit. čl. 6 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách ,,Členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so
spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre
spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia

existencia možná bez nekalých podmienok“.

Európska komisia vo svojich pripomienkach uviedla, že „pokiaľ ide o zásadu efektivity, t.j. o požiadavku,
aby vnútroštátne procesné predpisy neznemožnili alebo nesťažili nadmerne výkon práv uznaných
právom Únie, zdá sa, že pokiaľ sa ust. § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní uplatňuje aj
na prípady, keď požadované plnenie je v rozpore s právom Únie, povinnosť vnútroštátneho súdu

zastaviť exekučné konanie bez návrhu (ex offo) predstavuje dostatočné zabezpečenie uplatnenia tejto
zásady“ (bod 33 pripomienok EK vo veci C-76/10).

Podľa čl. 38 Charty základných práv Európskej únie „politiky štátov zabezpečia vysoký stupeň ochrany
spotrebiteľa“. Ochrana spotrebiteľa pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách

vychádza z predpokladu, že spotrebiteľ je z hľadiska informovanosti a z hľadiska vyjednávacej pozície v
slabšom postavení. To platí aj vo vzťahu, keď zmluvný vzťah obsahuje aj vedľajšie zmluvné ustanovenia
formulárovej povahy (záložné zmluvy, ručiteľské zmluvy, dohody o zrážkach zo mzdy, rozhodcovské
zmluvy a pod.).

Možnosť zmeny obsahu štandardných podmienok zo strany spotrebiteľa je len iluzórna a je zrejmé,
že ide o rovnosť len formálnu. Aby sa dosiahla faktická rovnosť, je to možné dosiahnuť len vonkajším
zásahom tzv. súdnou kontrolou (porov. rozsudky Mostaza Claro C 168/05, Océano Grupo Editorial SA
C 240/98-C 244/98).

Snaha názorovo uprednostniť jednostranný výklad zákona na strane odvolateľa evidentne naráža na
ciele práva Európskej únie, ktoré musí štát naplniť. Medzinárodná zmluva vrátane Zmluvy o fungovaní
EÚ má po jej ratifikácii prednosť a v hierarchii právnej sily je nad zákonom (čl. 7 ústavy). Lojalita k aktom
EÚ je zásadná a rešpektovanie judikatúry súdneho dvora je principiálnou otázkou. Odvolací súd nechce
relativizovať význam princípu právnej istoty vyplývajúci z právoplatného rozhodnutia ale na druhej strane

ak ide o výnimočné a závažné okolnosti a naplnenie cieľov práva EÚ, súd ich má naplniť.

Odvolací súd pripomína uznesenie Najvyššieho súdu SR vo veci 6Cdo 1/2012, ktoré prelomovo
poukazuje na princíp ochrany spotrebiteľa, ktorého skutočný význam odvolateľ nijako do reality
nepretavuje. Aj keď ústavnoprávna ochrana a ochrana základných práv a slobôd, medzi ktoré patrí

aj vysoký záujem na ochrane spotrebiteľa (čl.38 Charty ,,politiky štátov zabezpečia vysoký stupeň
ochrany spotrebiteľa“) má subsidiárnu povahu, ciele tejto ochrany sa musia stať súčasťou rozhodovania
všeobecných súdov. Aj súd v predmetnej veci je súdom Európskej únie a rámec jeho rozhodovania
je meritórne určený Zmluvou o fungovaní EÚ, Chartou Európskej únie a smernicou (v predmetnej veci
najmä článok 6 smernice).

Tak ako už odvolací súd spomenul, ochrana pred neprijateľnými podmienkami sa má vykonať v
režime pravidiel verejného poriadku, a teda pravidiel, ktorých dodržiavanie musí štát bezpodmienečne
vyžadovať (čl. 50 uznesenia súdneho dvora POHOTOVOSŤ/Korčkovská).

Podľa čl. 3 ods. 2 smernice ,,Podmienka sa nepovažuje za individuálne dohodnutú, ak bola navrhnutá
vopred a spotrebiteľ preto nebol schopný ovplyvniť podstatu podmienky, najmä v súvislosti s predbežne
formulovanou štandardnou zmluvou“.

Možnosť ponúknuť spotrebiteľovi rozhodcovské konanie nič nemení na podstate povahy individuálne

vyjednanej rozhodcovskej doložky.

Evidentne ide o vopred dodávateľom naformulované zmluvné klauzuly vrátane časti o rozhodcovskom
konaní a rovnako je zrejmé, že spotrebiteľ nemôže meniť formulárovú zmluvu ani obsah rozhodcovskejzmluvy vrátane rokovacieho poriadku rozhodcovského súdu. Cieľ smernice garantovať súdnu kontrolu
neprijateľnosti zmluvných podmienok sa týka 1. dodávateľom vopred naformulovaných klauzúl a 2.
bez možnosti meniť ich obsah. Je pritom irelevantné, či niektorú časť zmluvy dodávateľ osobitne

spotrebiteľovi navrhol.

Na porovnanie, ak by záložná zmluva, či iný zabezpečovací prostriedok nebol podmienkou uzavretia
zmluvy, ale išlo by o typové akty (formulárové na opakované použitie), bolo by značne problematické
konštatovať, že súd nemá právo vykonať súdnu kontrolu formulárových podmienok. V danom prípade

formulárových podmienok arbitráže.

Podľa názoru vyjadreného v odvolaní by platilo, že všetky rozhodcovské zmluvy dohodnuté so
spotrebiteľom sú individuálne vyjednané len z dôvodu, že spotrebiteľ uviedol o jeden podpis v zmluve
naviac. Úplne by sa strácal cieľ a zmysel súdnej kontroly formulárových podmienok , ktorých obsah
spotrebiteľ nemôže nejako zmeniť. Spotrebiteľ mohol rozhodcovskú doložku ako celok prijať alebo

odmietnuť, a na otázku, či si rozhodcovskú doložku vymienil, možno iba ťažko odpovedať kladne, keďže
jej obsah, vrátane relevantných pravidiel rozhodcovského procesu zjavne nepoznal.

Teória prezentovaná v odvolaní je v priamom rozpore s relevantnými ustanoveniami OZ. Tu rovnako
platí, že za podmienku, ktorá nie je individuálne vyjednaná, sa považuje podmienka, ktorá bola vopred

naformulovaná a spotrebiteľ nemôže meniť jej obsah. Ak by podstatu individuálne vyjednanej zmluvnej
podmienky determinovala bez ďalšieho možnosť výberu, zo súdnej kontroly by boli vylúčené všetky
formulárové typové zmeny a doplnky k pôvodnej zmluve, keďže bolo len na spotrebiteľovi, či k
formulárovým zmenám pristúpi. S tým sa odvolací súd nemôže stotožniť, keďže by došlo k popretiu
zmyslu a cieľa ochrany práv spotrebiteľa (Smernice 93/13/EHS) a k spochybneniu ochrany a podpory

efektívneho vnútorného trhu EÚ očisteného od nemorálnych zmluvných klauzúl. Vo formulároch môžu
byť pre spotrebiteľa dôležité, ale aj nepotrebné veci, no spoločným znakom za každých okolností je,
že spotrebiteľ nemá možnosť meniť obsah formulára . Buď ho akceptuje alebo zmluva nevznikne.
Súdna kontrola bola vytvorená práve z dôvodu ochrany pred diktátom formulárových zmlúv, vrátane
formulárových zmien a doplnkov pripravených vopred dodávateľom. Uvedený cieľ žalovaný náležite

nedocenil, resp. nesprávne interpretoval, o to viac, že ide o medzinárodný záväzok Slovenskej republiky
k EÚ.

Tento záver možno vystihnúť z judikatúrneho vývoja súdneho dvora v rozhodnutí Pohotovosť/
Korčkovská (bod 50.). Preto aj ochrana poskytovaná súdom vo vzťahu k neprijateľnej zmluvnej

podmienke je o presadení noriem vyššej právnej sily a záväzku štátu prijať všetky kroky nevyhnutné na
to, aby nekalá podmienka spotrebiteľa nezaväzovala. Pri dôslednom aplikovaní judikatúrnych záverov
súdneho dvora tak aj prvostupňový súd ako článok súdnej sústavy EÚ a ako orgán členského štátu
EÚ postupoval náležite a rozhodol vecne správne tým, že poskytol ochranu spotrebiteľovi pred nekalou
rozhodcovskou doložkou.

Moc rozhodcu rozhodovať spory nie je delegovaná zo strany žiadneho verejnoprávneho subjektu
(uznesenie ÚS ČR IV. ÚS 130/02). Prvostupňový súd interpretoval a aplikoval právo v súlade s
medzinárodnou zmluvou. Pre úplnosť judikatúra sa už dotkla aj možnosti nepoužitia zákonného pravidla
(porov. rozsudok Cofidis C-473/00, pripomienky EK k prejudiciálnej otázke KS v Prešove C-252/11

Šujetová/Rapid life, v ktorej veci EK navrhuje nepoužiť zákonné pravidlo v § 88 ods. 2 O.s.p. in
fine v znení účinnom do 31.12.2011; v priebehu prejudiciálneho konania došlo k zmene úpravy; pozn.
odvolacieho súdu).

Ako už odvolací súd spomenul, smernica uvádza len vzorový okruh podmienok pre členské štáty a čl. 8

smernice umožňuje členským štátom prijať opatrenia aj nad rámec smernice. Slovenský zákonodarca
upravil indikatívny výpočet neprijateľných podmienok. Nemožno preto vylúčiť ani judikatúru, ktorá určí
rozhodcovské doložky individuálne nevyjednané bez ďalšieho za neprijateľné a bude to v súlade s
cieľmi smernice a Občianskym zákonníkom.

Nevhodné predkladanie zmluvných podmienok sa týka smernice Európskeho parlamentu a Rady z
11.5.2005 2005/29ESonekalýchobchodnýchpraktikáchpodnikateľovvočispotrebiteľomnavnútornom
trhu, ktorou sa mení a dopĺňa smernica Rady 84/450/EHS, smernice Európskeho parlamentu a Rady
97/7/ES, 98/27/ES a 2002/65/ES a nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 2006/2004(„smernica o nekalých obchodných praktikách“). Odvolací súd pripomína, že OZ v rovine vnútroštátnej
zakotvuje normatívne mantinely posúdenia neprijateľnosti zmluvnej podmienky.

Na strane žalovaného je dôkazné bremeno preukázať, že spotrebiteľ si vo svetle vyššie uvedených
požiadaviek odvolacieho súdu (nielen formálne) individuálne vyjednal rozhodcovské konanie. V tomto
smere popri nedôslednej argumentácii neboli doložené žiadne relevantné listinné dôkazy podporujúce
záver o individuálnom vyjednaní rozhodcovskej doložky. Nie spotrebiteľ má dokázať, že nedošlo k
individuálnemu vyjednaniu, ale dodávateľa zaťažuje bremeno presvedčivo preukázať individuálne

vyjednanie (§ 53 ods. 3 OZ) - ani tento aspekt nie je v odvolaní zohľadnený. Z predloženej zmluvy
nevyplýva individuálne vyjednaná rozhodcovská zmluva a odporca neoznačil žiadne iné relevantné
dôkazy. Ak si spotrebiteľ individuálne vyjednal rozhodcovskú zmluvu, potom by muselo platiť , že si
individuálne (podľa predstav spotrebiteľa) vyjednal aj podmienky arbitráže. Z obsahu spisu však takýto
záver rozhodne nemožno prijať. Dôvodne teda možno konštatovať, že žalovaný si dôkazné bremeno
o individuálnom vyjednaní rozhodcovskej doložky nesplnil.

Žalobca nemal možnosť ovplyvniť obsah predmetnej doložky. Mohol ju buď prijať ako celok alebo
odmietnuť. Obsah tejto rozhodcovskej doložky bol dodávateľom (žalovaným) vopred pripravený a na
jej obsahu žalobca nijakým spôsobom neparticipoval. Už len tento samotný fakt spochybňuje tvrdenie
žalovaného,žeideoindividuálnynávrh žalobcu nariešenieprípadnéhosporuvrozhodcovskomkonaní.

Inštitút individuálne dohodnutej podmienky je treba vykladať v súlade s cieľom smernice, podľa ktorej sa
podmienka nepovažuje za individuálne dohodnutú, ak bola pripravená vopred a spotrebiteľ preto nebol
schopný ovplyvniť podstatu podmienky v súvislosti s predbežne formulovanou štandardnou zmluvou (čl.
3 ods. 2 Smernice).

Nič na tom nemení ani tá skutočnosť, na ktorú žalovaný poukazoval v odvolaní, že vyjednaniu tejto
rozhodcovskej doložky predchádzal záznam sprostredkovateľa poistenia o potrebách klienta, ktorý
bol spísaný pri uzatváraní poistnej zmluvy. Ak by sa žalobca rozhodol osobitne individuálne vyjednať
rozhodcovskú doložku, zaiste by tento záznam o sprostredkovaní poistenia, aj samotná zmluva neboli

na predtlačenom formulári, ale osobitne konkrétne vyjednané a špecifikované tak, aby odrážali to, čo
si žalobca individuálne želá.

Záznam sprostredkovateľa poistenia o požiadavkách a potrebách klienta k predmetnej poistnej zmluve
preukazuje, že v danom prípade opäť ide o predtlačený formulár, kde navrhovateľ nemal na výber

možnosť individuálne dohodnúť obsah podmienky. Takto predtlačený formulár (aj keď vo forme záznamu
sprostredkovateľa poistenia o požiadavkách a potrebách klienta), odvolací súd nepovažoval za dôkaz,
ktorý by potvrdzoval, že žalobca individuálne dojednal rozhodcovskú doložku.

Z obsahu spisu nevyplýva, že by žalovaný ako dodávateľ vysvetlil žalobcovi význam rozhodcovskej

doložky,pravidlá,podľaktorýchsabudeviesťtentoprocesapopreukázateľnompoučení,jejdalnavýber
sa rozhodnúť. Preto, ak napríklad spotrebiteľ mal vyjednať tento súkromný proces, mal by nepochybne
tieto pravidlá poznať. O nich však v spise tiež niet žiadnej zmienky. Preto tvrdenie žalovaného o tom,
že takýto proces si dojednal spotrebiteľ (v danom prípade žalobca) a pritom nepoznal jeho obsah, je z
pohľadu vykonaného dokazovania neudržateľné.

V danej veci je nezanedbateľná aj tá skutočnosť, že v predmetnej veci napr. trovy rozhodcu (276,-
Eur) prevyšujú vymáhanú istinu pohľadávky vo výške 177,99 Eur. Už len táto skutočnosť predstavuje
neprimeranosť arbitrážneho procesu.

Odvolací súd sa preto nestotožnil s tým, že rozhodcovská doložka bola individuálne dojednaná medzi
žalobcom a žalovaným.

Predkladanie takto dohodnutých rozhodcovských doložiek spotrebiteľom za stavu, keď nepoznajú
pravidlá arbitráže, nevenujú pozornosť tejto časti formuláru, pretože táto doložka je zakotvená do

všeobecných zmluvných podmienok vyhotovenej v štandardnej rozhodcovskej zmluve, na samostatnom
liste - hárku papiera, odvolací súd považuje za nevhodné .V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na judikatúru Súdneho dvora a na tú skutočnosť, že priemerný
spotrebiteľnepoukáženanekalosťzmluvnejpodmienky(MostazaClaro,bod25.-27.,C168/05,Océano
Grupo Editoria, Asturcom, a iné).

Dodávateľ (žalovaný) s odbornou starostlivosťou musel vedieť, že nemá používať neprijateľné
podmienky, má poznať aj dôsledky ich používania.

Predávajúci nesmie konať v rozpore s dobrými mravmi. Konaním v rozpore s dobrými mravmi sa rozumie

„najmä konanie, ktoré je v rozpore so vžitými tradíciami a ktoré vykazuje zjavné znaky diskriminácie
alebo vybočenie z pravidiel morálky uznávanej pri predaji výrobku a poskytovanie služby, alebo môže
privodiť ujmu spotrebiteľovi pri nedodržaní dobromyseľnosti, čestnosti, zvyklosti a praxe, využíva najmä
omyl, lesť, vyhrážku, výraznú nerovnosť zmluvných strán a porušenie zmluvnej slobody (§ 4 ods. 8
zákona o ochrane spotrebiteľa).

K námietke odvolateľa že sa prvostupňový súd nezaoberal testom primeranosti predmetnej
rozhodcovskej doložky ako zmluvnej podmienky v zmysle judikatúry Súdneho dvora Európskej
únie a v tomto smere správne poukázal na okolnosť, že predmetná zmluvná podmienka prináša
značnú nerovnováhu do vzťahu medzi účastníkmi konania. Ak žalovaný v odvolaní poukazuje na
test primeranosti uvedený v článku 4 Smernice č. 93/13/EHS, najmä v podobe brania do úvahy

povahy služby, všetkých špecifických okolností, ktoré sprevádzali uzatvorenie zmluvy a všetkých
ďalších podmienok zmluvy vo vzájomných súvislostiach v čase uzavretia zmluvy, bolo jeho dôkazným
bremenom v priebehu konania, aby preukázal, že z tohto pohľadu rozhodcovská doložka ako zmluvná
podmienka nie je neprimeraná, a preto nemôže byť kvalifikovaná ako neprijateľná. Prvostupňový súd
v odôvodnení svojho rozhodnutia jednoznačne zhodnotil aké ťažkosti, rozhodcovské konanie môže

navrhovateľovi ako priemernému spotrebiteľovi priniesť z pohľadu uplatňovania jeho práva, ako aj
istú mieru pochybností o nezávislosti rozhodcovského orgánu, pokiaľ jednoznačnú ingerenciu pri jeho
voľbe alebo kreovaní má len žalovaný ako dodávateľ. Nemožno preto konštatovať, že by predmetná
zmluvná podmienka v podobe dojednania rozhodcovskej doložky prešla v pozitívnom slova zmysle
testom primeranosti v zmysle článku 4 Smernice č. 93/13/EHS a obstála z pohľadu dodržania predpisov

na ochranu spotrebiteľa.

Na týchto záveroch nič nemení ani eventuálne odlišná judikatúra iných súdov, nakoľko v predmetnej
veci v zmysle vyššie uvedeného i v zmysle záverov súdu prvého stupňa nemožno konštatovať osobitosť
dojednania tejto zmluvnej podmienky v podobe rozhodcovskej doložky.

Na základe uvedeného je potrebné konštatovať, že súd prvého stupňa vo veci správne postupoval pokiaľ
návrhu vyhovel v dôsledku porušenia predpisov zabezpečujúcich ochranu spotrebiteľa a v nadväznosti
na túto okolnosť rozsudok rozhodcovského súdu zrušil.

V súvislosti s odvolacou námietkou žalovaného vo vzťahu k sudcovi Krajského súdu v Prešove JUDr. W.
B. z dôvodu jeho zaujatosti pre pomer k veci, ako aj k žalovanému odvolací súd túto námietku považoval
za irelevantnú s poukazom na skutočnosť, že v danom prípade zákonným senátom vo veci prejednania
predmetu sporu je senát, ktorý je uvedený v záhlaví tohto rozsudku.

So zreteľom na uvedené preto odvolací súd mal za to, že rozhodcovský rozsudok vydaný v
spotrebiteľskej veci je v rozpore so zákonom, ak rozhodcovská zmluva, na základe ktorej sa zakladá
právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec uzavretá alebo bola uzavretá neplatne.

Odvolacie námietky žalovaného sú neadekvátne skutkovému a právnemu stavu veci. Občianske

súdne konanie má svoje zásady a nemôže predstavovať len akýsi nástroj na vymáhanie plnení bez
rešpektovania princípov, ktoré sú v súlade s hodnotovým poriadkom uznávaným väčšinou v spoločnosti
(uznesenie Ústavného súdu SR z 24.02.2011, IV. ÚS 55/201-19).

So zreteľom na uvedené preto napadnutý rozsudok v zmysle ust. § 219 O. s. p. ako vecne správny,

vrátane správneho výroku o trovách konania potvrdil.

O trovách konania odvolacieho rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p.
a nepriznal účastníkom náhradu trov odvolacieho konania. Žalobca bol v konaní úspešný, avšak trovykonania odvolacieho si neuplatnil a preukázateľne mu žiadne nevznikli, žalovanému nevzniklo právo
na ich náhradu.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.