Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 26. marec 2015

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 12CoE/1/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6110209418
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 03. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Trubanová, PhD.
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2015:6110209418.2

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici vo veci exekúcie oprávneného POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom
Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného 1/ Advokátskou kanceláriou
Advocate s. r. o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 36 865 141, za ktorú koná advokát a
konateľ JUDr. Martin Máčaj a 2/ Advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom Grösslingova
4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421, za ktorú koná advokát a konateľ doc. JUDr. Branislav Fridrich,

PhD., proti povinnému V. Y., nar. XX. XX. XXXX, bytom W. XX,XX XX A. A., vedenej súdnym exekútorom
JUDr. Rudolfom Krutým, so sídlom Exekútorského úradu Záhradnícka 60, 821 08 Bratislava, pod sp. zn.
EX 2694/10, o vymoženie pohľadávky oprávneného vo výške 786,- Eur s príslušenstvom, o odvolaní
oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 2Er/813/2010 - 72 zo dňa 17. 04.
2012, takto

r o z h o d o l :

Návrhy oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a .

Uznesenie okresného súdu vo výroku o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a o zastavení konania p
o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Odvolaním napadnutým uznesením, ktoré vydal vyšší súdny úradník, okresný súd exekúciu vykonávanú
súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju v zmysle ustanovenia

§ 57 ods. 1 písm. g/ zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení
neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“ alebo „EP“). Zároveň rozhodol, že oprávnený je
povinný uhradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie vo výške 40,-Eur v lehote 3 dní od právoplatnosti
uznesenia.

Prvostupňový súd uviedol, že možnosť zastaviť exekúciu bez návrhu Exekučný poriadok (z hľadiska

dôvodov, okolností a pod.) bližšie neupravuje, avšak je nesporné, že všeobecný súd je povinný v
priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie
takéhoto konania, a ak kedykoľvek v priebehu konania zistí, že podmienky núteného vymáhania
pohľadávky nie sú splnené, rozhodne o zastavení exekúcie. Je tiež nepochybné, že jedným
z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul, bez ktorého existencie nie je možné exekúciu
vykonať. V tejto súvislosti poukázal exekučný súd na uznesenie Ústavného súdu SR spis. zn. III. ÚS

86/2010 a na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 164/1996.

Z odôvodnenia uznesenia ďalej vyplýva, že exekučné konanie je vedené na základe exekučného titulu
- rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu pri Slovenskej rozhodcovskej, a. s, sp. zn.
SR 19005/09 zo dňa 01. 12. 2009. Rozhodcovský rozsudok bol vydaný na základe zmluvy o úvere č.
XXXXXXX uzavretej medzi oprávneným a povinným dňa 16. 02. 2009, ktorú okresný súd posúdil ako

spotrebiteľskú, aplikujúc ustanovenie § 52 a nasl. zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení
neskorších predpisov (ďalej „OZ“). K posúdeniu tejto zmluvy okresný súd uviedol, že aj napriek tomu, žev Zmluve o úvere je účastník označený aj ako živnostník, z jeho vyjadrenia ku konkrétnemu účelu úveru,
ktoré bolo súdu doručené dňa 04. 01. 2012 vyplynulo, že tento bol poskytnutý na jeho súkromné účely
a nie na účely spojené s jeho podnikaním. Z uvedeného vyplýva, že Zmluva o úvere uzavretá medzi

účastníkmi konania je spotrebiteľskou zmluvou. Súd považoval za preukázané, že povinný
má v danom vzťahu vzniknutého z uzavretej Zmluvy o úvere postavenie spotrebiteľa. Prípadná klauzula
o aplikácii Obchodného zákonníka, alebo označenie Zmluvy o úvere ako absolútneho obchodu podľa
Obchodného zákonníka nie je žiadnou prekážkou na aplikáciu všeobecných ustanovení Občianskeho
zákonníka o spotrebiteľských zmluvách, medzi ktoré patria aj ustanovenia § 52

a nasledujúce, týkajúce sa ochrany spotrebiteľa ( v tejto súvislosti poukázal na právny názor
Krajského súdu Banská Bystrica vyslovený v rozhodnutí č. k. 15CoE 367/2010-32).

S ohľadom na uvedené závery potom exekučný súd aj bez návrhu účastníka skúmal rozhodcovskú
doložku uvedenú vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru, berúc do úvahy kritéria, na
ktorých je založený inštitút neprijateľnej zmluvnej podmienky a teda, či rozhodcovská doložka začlenená

v rámci podmienok štandardnej zmluvy nespôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach v
neprospech spotrebiteľa (§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Rozhodcovský rozsudok síce nadobúda
účinky rozsudku súdu, ale zákonodarca upravil postup ako zabrániť, aby sa plnenie priznané arbitrom
nevymohlo, ak zaväzuje účastníka na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo
odporuje dobrým mravom.

Pri posudzovaní veci veriteľa úveru (oprávneného) nemôže zbaviť povinnosti učiniť zadosť aj
ustanoveniam zákona o spotrebiteľskom úvere to, že v rámci poskytovania úveru je len poskytovateľom
peňažných prostriedkov (a nie aj tovaru alebo služieb majúcich sa takto obstarať) a ani to, že v zmluve o
úvere neuvedie účel, za ktorým sa úver poskytuje (v tomto prípade Zmluva obsahuje len všeobecný účel

úveru "podnikanie" a nie je jednoznačné, ktorý účastník túto možnosť účelu v predtlačenom formulári
vyznačil). Aj za použitia všeobecného interpretačného ustanovenia § 54 Občianskeho zákonníka,
týkajúceho sa spotrebiteľských zmlúv je totiž namieste pri pochybnostiach o obsahu zmlúv výklad
priaznivejší pre spotrebiteľa, čím treba podľa názoru súdu dospieť k záveru, že
dôkazné bremeno na preukázanie toho, že úver bol poskytnutý na výkon zamestnania,

povolania alebo podnikania úverového dlžníka ťaží toho, kto tvrdí takúto výnimku (majúcu za následok
potrebu kvalifikácie úveru za tzv. iný a teda nespotrebiteľský úver majúci sa takto riadiť výlučne úpravou
v zmluve a Obchodnom zákonníku), čiže veriteľa (oprávneného).

Medzi absolútne neprijateľnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve zaraďuje Občiansky zákonník v § 53

ods. 4 písm. r) aj ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa,
aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní.

Praktickým dôsledkom ustanovenia o rozhodcovskej doložke tak, ako je formulovaná vo Všeobecných
podmienkach poskytnutia úveru je, že spotrebiteľovi je fakticky odopretá možnosť brániť svoje práva

pred všeobecným súdom v prípade, ak oprávnený podá žalobu na rozhodcovský
súd. Znenie rozhodcovskej doložky neodporuje síce doslovnému zneniu zákonného ustanovenia, avšak
svojimi dôsledkami sleduje ten cieľ, aby predmetné ustanovenie dodržané nebolo, teda zákon obchádza
(in fraudem legis). Uvedené potvrdzuje i množstvo exekučných vecí s obdobným skutkovým
základom vedených na okresnom súde, kde exekúcie s totožným oprávneným sú vykonávané na

základe exekučného titulu, ktorým sú takmer výlučne rozhodcovské rozsudky.

Skutočnosť, že v rozhodcovskej doložke je uvedená aj alternatíva, umožňujúca riešenie sporov pred
príslušným súdom, neodstraňuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Jednak totiž treba považovať možnosť iniciovania sporu

zo spotrebiteľskej zmluvy aj spotrebiteľom za skôr teoretickú (keďže tu spektrum potenciálnych
požiadaviek spotrebiteľa nesplnených druhou stranou zmluvného vzťahu je zjavne veľmi obmedzené,
pričom do takéhoto spektra samozrejme nemôže patriť žaloba o zrušenie rozhodcovského rozsudku
predpokladajúca prvotnú voľbu prejednania a takto i rozhodnutia sporu rozhodcom), predovšetkým
však treba naďalej trvať na tom, že značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán

v neprospech spotrebiteľa spôsobuje už to, ak spotrebiteľovi jeho zmluvný partner prakticky nanúti
podrobenie sa právomoci rozhodcu v dôsledku výberu (medzi viacerými do úvahy prichádzajúcimi
spôsobmi riešenia sporu) vykonaného takouto (z povahy veci) silnejšou stranou spotrebiteľského vzťahu
(zmluvným partnerom spotrebiteľa). Túto nerovnováhu nie je spôsobilé eliminovať ustanovenie, ktoréprakticky rovnocennú možnosť výberu poskytuje spotrebiteľovi, avšak len pre prípad záujmu jeho
samotného viesť spor (teda len v tom prípade, ak sa spotrebiteľ rozhodne sám stať žalobcom a niečo od
svojhozmluvnéhopartnerapožadovať).(viď.uznesenieKrajskéhosúduTrnavasp.zn. 10CoE109/2011

zo dňa 29. 02. 2012)

Keďže právomoc rozhodcovského súdu na rozhodnutie v predmetnej veci je založená na absolútne
neplatnom právnom úkone (rozhodcovskej doložke), exekučný súd po preskúmaní
rozhodcovského rozsudku dospel k názoru, že sa jedná o nulitný právny akt, a preto uvedený

rozhodcovský rozsudok nie je spôsobilým exekučným titulom. Exekúcia na základe nulitného
právneho aktu je neprípustná, a preto súd v zmysle § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku exekúciu
vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju.

Vzhľadom na skutočnosť, že oprávnený navrhol vykonanie exekúcie na základe nespôsobilého
exekučnéhotitulu,malexekučnýsúdzato,žeprocesnezavinil,žesaexekučnékonaniemuselozastaviť,

a preto v súlade s citovaním ustanovením § 146 ods. 2 OSP uložil oprávnenému povinnosť uhradiť
exekútorovi trovy exekučného konania v takej výške, v akej si ich súdny exekútor uplatnil. Súd uložil
oprávnenému povinnosť uhradiť exekútorovi trovy exekučného konania v takej výške, v akej si ich súdny
exekútor uplatnil, nakoľko ich považoval za preukázané, účelne vynaložené a súdny exekútor si ich
vyčíslil v súlade s ustanoveniami Exekučného poriadku a vyhlášky.

Proti uzneseniu podal oprávnený v zákonom stanovenej lehote odvolanie. Vytýkal okresnému súdu,
že sa postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného titulu, ktorá mu
v rámci zverenej právomoci neprináleží. Podľa jeho názoru exekučný súd „nie je legitímne schopný
vykonávať úkony“ smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom

takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa
do situácie, ako by bol exekučný titul zrušený. Zdôraznil, že k takémuto revíznemu postupu došlo v
situácií, keď exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej
nerozpornosti v zmysle ust. § 44 ods. 2 EP. Uviedol, že z hľadiska princípu právnej istoty, ktorý musí
dotvárať stav ústavnosti v právnom štáte, nemôže ten istý štátny orgán - všeobecný súd dotvárať

svoje rozhodovacie oprávnenia smerujúce k zamedzeniu účinkom rozhodcovského rozsudku na právne
postavenie žalovaného (povinného) tam, kde neexistujú, a to preto, že z vôle zákonodarcu existujú na
inom mieste a v inom čase, a to tam, kde ich platné právo zaraďuje. Extenzívna interpretácia ust. § 44
ods. 2 EP tak, ako ju v danej veci uskutočnil exekučný súd, je v priamom rozpore s ústavným právom
žalobcu(oprávneného) nasúdnuochranu.PoukázalajnarozhodnutiaÚstavnéhosúduSR, sp.zn.I.ÚS

331/09 a I. ÚS 212/06, z odôvodnenia ktorých vyplýva, že v prípade dvojakého výkladu právneho
predpisu je povinnosťou všeobecného súdu vykladať právny predpis spôsobom ústavne konformným.
Podľa jeho názoru ustanovenie § 41 zákona č. 244/2002 Z. z. zákona o rozhodcovskom konaní v
znení neskorších predpisov (ďalej aj „ZoRK“) pri stanovení lehoty, v ktorej účastník konania môže podať
žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku, sleduje účel - zabezpečiť právnu istotu v tom smere, aby

sa po uplynutí tejto lehoty nezasahovalo do nadobudnutých práv a uložených povinností rozhodnutia
rozhodcovských súdov. Potom je neopodstatnené, aby exekučný súd mohol kedykoľvek bez časového
obmedzenia vstupovať do právnych vzťahov založených rozhodcovským rozsudkom. Všeobecný súd
nebol povinný zaoberať sa skúmaním, či príslušné deklaratórne rozhodnutie rozhodcovského súdu
bolo vydané v súlade s platnými predpismi. Naviac žalovanému nič nebránilo využiť možnosť podať

žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku príslušnému všeobecnému súdu. Oprávnený tiež uviedol,
že exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom, a to
ani v prípade pasívneho správania účastníka v konaní, v ktorom bol exekučný titul vydaný. Exekučný
súd nemôže ani naprávať prípadné chyby a nedostatky exekučného titulu.

Ak sa všeobecný súd nestotožní s ústavne súladnou interpretáciou ustanovenia § 44 ods. 2 EP, ktorá je
obsiahnutá vo vyššie uvedenej argumentácii, oprávnený žiadal, aby všeobecný súd postupom podľa §
109 ods. 1 písm. b) zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov
(ďalej len „O. s. p.“) prerušil konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie
o súlade ustanovenia § 44 ods. 2 veta prvá a druhá EP s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej

republiky, a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov
práva v právny poriadok. Všeobecný súd je povinný vždy dbať na to, aby rozhodoval na základe ústavne
súladnej normy, k čomu slúži spravidla ústavne konformný výklad ale niekedy aj ultimatívna možnosť
podať návrh na preskúmanie súladnosti právnej normy Ústavným súdom Slovenskej republiky. Ak všakúčastník konania odôvodneným spôsobom podnieti, aby všeobecný súd podal návrh ústavnému súdu
na preskúmanie súladu aplikovanej normy s Ústavou Slovenskej republiky, má všeobecný súd možnosť
buď vykonať ústavne konformný výklad právnej normy alebo vysvetlí, prečo považuje bez ďalšieho

právnu normu za ústavne súladnú alebo sa stotožní s návrhom účastníka a podá vec ústavnému súdu.

Oprávnený videl pochybenie okresného súdu aj v tom, že interpretoval a následne aplikoval ustanovenie
§ 45 ods. 2 ZoRK tak, akoby upravovalo konanie bez návrhu vždy vtedy, ak súd zistí v rozsahu
rozhodcovského súdu nedostatky špecifikované v ust. § 45 ods. 1 písm. b/, c/ ZoRK. Tvrdil, že

súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného
konania realizovaného na podklade takéhoto rozhodnutia len na návrh účastníka.
Uplatnil aj odvolací dôvod podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a/ zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho
súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej aj „O. s. p.“) v spojení s ust. § 221 ods. 1
písm. d/ O. s. p., v zmysle ktorého súd svojím postupom odňal účastníkovi konania možnosť konať
pred súdom. Exekučný súd konal pri revízii rozsudku rozhodcovského súdu mimo rámec zverenej

právomoci, čo ho vmanévrovalo do situácie, v ktorej rozhodujúc o právnom postavení účastníkov
rozhodcovského konania úplne ignoroval všetky procesné zásady súdneho rozhodovania v právnom
štáte spojené s exekučnou vecou. Poukázal aj na zákaz diskriminácie v zmysle čl. 12 ods. 2 Ústavy
SR a článku č. 14 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd. Oprávnený, aj keď výkon
a ochrana jeho práva na spravodlivý súdny proces mala byť rovnaká, mal v konaní pred exekučným

súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané odlišne. Z okolností daného prípadu
nemožno vyšpecifikovať také skutočnosti, ktoré by mohli objektívne a rozumne ospravedlniť odlišné
zaobchádzanie s oprávneným, a to ani v súvislosti s jeho postavením ako podnikateľského subjektu.
Tiež poukázal na potrebu ústavnej aplikácie právnych noriem a na skutočnosť, že exekučný súd založil
a odôvodnil svoje rozhodnutie na normatívnej úprave, ktorá nemá v Slovenskej republike

povahu prameňa práva. Exekučný súd aplikoval ustanovenie smernice Rady 93/13/EHS, ktorá nemá
všeobecnú záväznosť. Následne oprávnený uviedol, že okresný súd bez jeho vypočutia rozhodol o
jeho právnom postavení, nemal možnosť sa vyjadriť a reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty
a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu. Postup, ktorý zvolil exekučný
súd dal povinnému dodatočnú príležitosť na to, aby bez existencie obáv z reakcie žalobcu, došlo k

zmareniu exekúcie s poukazom aj na zásadu kontradiktórnosti konania. Exekučný súd napadnutým
rozhodnutím vylúčil akúkoľvek možnosť podania opravného prostriedku vo vzťahu
k meritu veci a úplným uskutočnením judiciálneho procesu v podmienkach exekučného konania tak
porušil zásadu dvojinštančnosti súdneho konania. Negácia zásady dvojinštančnosti súdneho konania
exekučným súdom ohľadom posúdenia merita veci je v podmienkach právneho štátu neprípustná a

porušuje právo žalobcu na súdnu ochranu, ako aj jeho právo na spravodlivý súdny proces.

Podľa názoru oprávneného súd prvého stupňa nedostatočne zistil skutkový stav. Nevykonal náležité
dokazovanie, pričom rozhodnutie môže byť postavené len na dôsledne zistenom skutkovom stave a ak
súd nemá dostatočný podklad pre rozhodnutie, je povinný vykonať aj dôkazy, ktoré účastníci konania

nenavrhli.

Oprávnený namietal aj to, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia (§ 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p.). Poukázal na ustanovenie § 45 ZoRK a uviedol, že ak
by zákonodarca chcel umožniť prieskum rozhodcovského rozhodnutia, medzi taxatívne uvedenými

dôvodmi stanovenými v ust. § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní, uviedol by aj ďalšie. Exekučný súd
si však podľa ľubovôle okruh prieskumu exekučného titulu svojvoľne rozšíril aj na otázky, ktoré nebol
oprávnený riešiť. Ohľadne neplatnosti rozhodcovskej doložky uviedol, že exekučný súd bol oprávnený
skúmať len to, či plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi. Podľa
jeho názoru rozhodcovská doložka je platná, nevyžadujúca, aby spotrebiteľ spory s dodávateľom

riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Účastníkom zmluvy je daná možnosť voľby, či sa obrátia
na rozhodcovský súd alebo na všeobecný. Nejde pritom o fiktívnu možnosť voľby, ale o reálnu a
skutočnú možnosť voľby rozhodujúceho orgánu. Nie je ani možné stotožniť sa s názorom, že pre
spotrebiteľa je konanie rozhodcovského súdu nevýhodné resp., že by samo o sebe spôsobovalo
akúkoľvek nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán. Oprávnený nesúhlasil ani s

právnym posúdením predmetnej zmluvy ako zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona o
spotrebiteľských úveroch. Oprávnený poskytuje svojim klientom peňažné prostriedky síce dočasne,
avšak na základe zmluvy o úvere v zmysle ust. § 497 Obchodného zákonníka. Pokiaľ sa právny režim
uzavretej zmluvy o úvere spravoval ustanoveniami Obchodného zákonníka, tento nevyžaduje, aby vzmluve o úvere bola ako podstatná náležitosť dohodnutá o.i. aj ročná percentuálna miera nákladov.
Oprávnený poukazuje na to, že poskytuje klientom peňažné prostriedky síce dočasne, avšak nie formou
odloženejplatby,alevoformesplátok,pričomklientmámožnosťzvoliťsipodmienkyposkytovaniaúveru.

Pokiaľ ide o tvrdenie o neprimerane vysokých úrokoch z omeškania, oprávnený uviedol, že povinný
podpísaním zmluvy o úvere vyjadril svoj súhlas so zmluvnými podmienkami, t.j. aj s úrokom z omeškania
vo výške 0,25% za každý deň omeškania, dohodnutým v bode 6 Všeobecných podmienok poskytovania
úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere. Podľa názoru oprávneného dohodnutá výška
úroku z omeškania 0,25% denne nie je neprimeraná a nie je v rozpore so zásadami poctivého

obchodného styku, keďže oprávnený poskytuje úvery z vlastných zdrojov, nevyžaduje zabezpečenie
pri poskytovaní úveru a nesie tak obchodné riziko. Zdôrazňuje, že tento úrok má sankčný charakter
a dlžníkovi sa účtuje len v prípade, ak poruší zmluvné podmienky. Oprávnený ďalej poukázal na
skutočnosť, že ani zo zákona, ani z iných prepisov nie je možné odvodiť pre obchodné záväzkové
vzťahy obmedzenie výšky úrokovej sadzby, ktorú si môžu zmluvné vzťahy dohodnúť. Záverom opätovne
uviedol, že súd v exekučnom konaní nie je oprávnený z úradnej povinnosti vysloviť neprípustnosť

exekúcie začatej na základe rozhodcovského rozsudku. Exekúcia bola začatá zákonným spôsobom na
základe vykonateľného a platného exekučného titulu. Súd po vykonaní prieskumu exekučného titulu
vydal súdnemu exekútorovi poverenie na výkon exekúcie. Od vydania exekučného titulu, ani od vydania
poverenia na výkon exekúcie nenastali žiadne nové ani skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene
postoja súdu.

Vzhľadom na tieto odvolacie námietky oprávnený žiadal napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušiť
a vec vrátiť prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.

Dňa 10. 08. 2012 bolo okresnému súdu doručené podanie oprávneného datované dňom 26. 07. 2012,

v ktorom oprávnený doplnil právnu argumentáciu k podanému odvolaniu a zároveň podal návrh na
prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ.

Uviedol, že ak Smernica Rady 93/13/EHS z 5. 4. 1993 o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách bola prebratá do slovenského právneho poriadku správne a včas, je nutné

najmä z dôvodu právnej istoty aplikovať slovenskú právnu úpravu.

Vzhľadom na to, že na splnenie požiadavky jednotnej aplikácie a jednotnej interpretácie úniového práva
je potrebné text úniového predpisu skúmať vo všetkých jeho úradných jazykových verziách a vziať do
úvahy skutočný úmysel zákonodarcu a cieľ samotného predpisu, oprávnený navrhol, aby odvolací súd

konanie prerušil a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej
únie predložil nasledujúce prejudiciálne otázky.

Má sa ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice vykladať tak, že za každých okolností zakazuje
rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom

rozhodcovských súdov?

V prípade zápornej odpovedi Súdneho dvora na prvú otázku, oprávnený navrhol predložiť Súdneho
dvora Európskej únie prejudiciálnu otázku, či je možné ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy
smernice vykladať tak, že mu neodporuje ustanovenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje,

že „všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené
a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho
rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná
strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak
žalujúca zmluvná strana podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť rozväzovaciu

podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola
podanážalobanarozhodcovskýsúdvoveci,vktorejjerozhodcovskoudoložkouvsúladevnútroštátnymi
predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu“?

Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré

aplikujúcvnútroštátneprocesnéaajhmotnéustanoveniasodkazomnasmernicu,zabránivymožiteľnosť
reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Vyjadrenie k odvolaniu podané nebolo.Rozhodnutie okresného súdu bolo vydané vyššou súdnou úradníčkou. Zákonná sudkyňa uviedla, že
odvolaniu nemieni vyhovieť a podľa ust. § 374 ods. 4, druhej vety O. s. p. vec predložila na rozhodnutie

odvolaciemu súdu.

Krajský súd ako súd odvolací podľa § 10 ods. 1 O. s. p. preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O. s. p. bez
nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. a uznesenie okresného súdu podľa § 219 ods. 1
O. s. p. ako vecne správne potvrdil.

Pokiaľ oprávnený navrhol exekučné konanie prerušiť podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b/ a
c/ O. s. p. odvolací súd uvádza:

Vzťah Exekučného poriadku a Občianskeho súdneho poriadku je vzťahom špeciálneho právneho
predpisu k predpisu všeobecnému. Otázky upravené v Exekučnom poriadku nemožno posudzovať

podľa ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (§ 251 ods. 4 O. s. p.). Exekučný poriadok
vylučuje použitie ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, ktoré umožňujú súdu za určitých okolností
konanie prerušiť. Exekučné konanie je možné prerušiť, iba ak to výslovne ustanovuje právny predpis
(napr. Zákon o konkurze a vyrovnaní). Dôvodom je tá skutočnosť, že účel, ktorý sa v základnom konaní
sleduje prerušením konania je možné v exekučnom konaní dosiahnuť odkladom exekúcie podľa §

56 EP.

Podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O. s. p. rozhodnutie o predložení návrhu na zaujatie stanoviska Ústavnému
súdu Slovenskej republiky o tom, či všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore
s ústavou, je na (predkladajúcom) súde, ktorý dospel k názoru, že takéto stanovisko Ústavného súdu

Slovenskej republiky je v predmetnej veci potrebné. V prípade, že účastník konania
dá konajúcemu súdu návrh na prerušenie konania z tohto dôvodu, je len na uvážení súdu, či
návrhu na prerušenie konania vyhovie a konanie na Ústavnom súde iniciuje alebo náležitým spôsobom
zdôvodní, prečo podľa jeho názoru takéto konanie iniciovať nie je potrebné. V predmetnom prípade
nedospel k záveru o rozpore predmetného ustanovenia s Ústavou Slovenskej republiky prvostupňový

súd, keďže konanie na Ústavnom súde Slovenskej republiky neinicioval, a k takémuto záveru
nedospel ani odvolací súd. Otázkou, či súd rozhodujúci v rámci exekučného konania mal právomoc
skúmať relevantnosť exekučného titulu, a teda aj výkladom § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku, sa odvolací súd zaoberá v ďalších častiach tohto rozhodnutia (aj s poukazom na súvisiace
rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky).

Odvolací súd ďalej uvádza, že úlohou Súdneho dvora Európskej únie v rámci prejudiciálneho konania
v zmysle čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej „ZFEÚ“) je poskytnúť výklad práva Únie
(výkladu zmlúv; platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie) a nie
uplatňovať právo na skutkový stav v konaní vo veci samej, čo je úlohou vnútroštátneho súdu. Súdnemu

dvoru neprislúcha rozhodovať o skutkových otázkach prejednávaných v konaní o veci samej, ani
rozhodovať o rozdielnych názoroch na výklad alebo uplatňovanie vnútroštátnych predpisov.

Z ustálenej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie vyplýva, že rozhodnutie o predložení prejudiciálnej
otázky je vecou výlučnej kompetencii vnútroštátneho súdu po zistení, že pre vydanie

jeho rozhodnutia je potrebné rozhodnúť o výklade práva Únie. „Pánom“ rozhodnutia o predložení
prejudiciálnej otázky nie sú účastníci konania, ale len (predkladajúci) súd, ktorý dospel k názoru, že
pre kvalifikované s právom Únie konformné rozhodnutie potrebuje interpretačnú pomoc Súdneho dvora
Európskej únie. Aj v prípade, ak ide o rozhodnutie, proti ktorého nie je prípustný opravný prostriedok,
Súdny dvor Európskej únie definoval, kedy súd nie je povinný položiť prejudiciálnu otázku (v týchto

súvislostiach odvolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 6. 10. 1982 vo veci
CILFIT C-283/81). Táto situácia nastane v prípade, ak predložená otázka je irelevantná, vecne zhodná
s otázkou, o ktorej sa už rozhodlo v prejudiciálnom konaní (teória act éclairé) a v prípade, ak je správne
uplatňovanie práva Únie také jednoznačné, že nepripúšťa nijaké rozumné pochybnosti (teória acte clair).
Odvolací súd nepovažuje v danom prípade oprávneným predložené prejudiciálne otázky za právne

relevantné vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, preto nie je daný dôvod na ich predloženie Súdnemu
dvoru EÚ.Okresný súd odvolaním napadnutým rozhodnutím exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju,
lebo predmetný rozhodcovský rozsudok nie je vykonateľný exekučný titul. Bol vydaný rozhodcovským
súdom na základe neplatného ustanovenia zmluvy - neplatnej rozhodcovskej doložky. Okresný

súd rozhodcovskú doložku v spotrebiteľskej zmluve posúdil ako neprijateľnú zmluvnú podmienku
aplikujúc na zistený skutkový stav vnútroštátnu právnu úpravu dotýkajúcu sa ochrany spotrebiteľa
pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami. Zásadné je, že v prípade, ak konajúci súd dospeje k
záveru, že zmluvná podmienka obsiahnutá v spotrebiteľskej zmluve nebola so spotrebiteľom dohodnutá
individuálne a zároveň spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán

vzniknutých na základe zmluvy na strane spotrebiteľa, treba ju považovať za neprijateľnú, a to bez
ohľadu na to, či sa nachádza medzi výpočtom neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutých v
príloheksmernici,resp.vexemplifikatívnomvýpočteneprijateľnýchzmluvnýchpodmienokobsiahnutých
v § 53 ods. 4 OZ.

Naviac odvolací súd uvádza, že výklad a aplikácia úniového práva (ohľadom aplikácie Smernice Rady č.

93/13/EHS z 5. 4. 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách) je natoľko zrejmá, že nie
je potrebné predložiť prejudiciálne otázky na Súdny dvor Európskej únie v súlade s doktrínou acte clair.

Vzhľadom k uvedenému odvolací súd odvolateľom podané návrhy na prerušenie konania podľa § 109
ods. 1 písm. b/ a c/ O. s. p. zamietol.

Z obsahu spisu krajský súd zistil, že súdny exekútor žiadosťou o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie zo dňa 31. 03. 2010, doručenou okresnému súdu dňa 28. 04. 2010 požiadal exekučný súd
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v prospech oprávneného Pohotovosť, s.r.o. so sídlom
v Bratislave proti povinnému V. Y., bytom W. XX, A. A. na podklade exekučného titulu, ktorým je

rozhodcovský rozsudok vydaný rozhodcom Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného spoločnosťou
Slovenská rozhodcovská a. s. so sídlom v Bratislave, sp. zn. SR 19005/09 zo dňa 01. 12. 2009,
právoplatným dňa 04. 01. 2010 a vykonateľným dňa 07. 01. 2010. Je zrejmé, že rozhodcovský súd
vyhovel nárokom oprávneného, ktoré si uplatnil na základe zmenky vystavenej dňa 16. 02.
2009, ktorou oprávnený a povinný zabezpečili svoj iný záväzkový vzťah, založený zmluvou o úvere

a žalovanému (povinnému) uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi (oprávnenému) sumu 826,-Eur spolu so
zmenkovým úrokom vo výške 0,25% denne zo sumy 826,- Eur od 29. 06. 2009 do zaplatenia, zákonným
úrokom vo výške 6 % ročne zo sumy 826,- Eur od 14. 09. 2009 do zaplatenia a nahradiť mu trovy
rozhodcovského konania v sume 224,35 Eur, to všetko do 3 dní od právoplatnosti rozhodcovského
rozsudku.

Po zhodnotení skutočností, zistených z predloženého spisu, odvolací súd súhlasí so
záverom súdu prvého stupňa v tom, že zmluva o úvere zo dňa 16. 02. 2009 (číslo listu 16 spisu) je
zmluvou spotrebiteľskou. Tento záver prvostupňového súdu žiaden z účastníkov exekučného konania
ani nespochybňoval.

Právne posúdenie daného zmluvného vzťahu a tým aj odôvodnenie napadnutého uznesenia, pokiaľ súd
pri rozhodnutí vychádzal z premisy, že predmetnú zmluvu uzavretú medzi oprávneným a povinným treba
klasifikovať ako zmluvu spotrebiteľskú a následne aj skúmal, či zmluva neobsahuje neprijateľné
podmienky, považuje odvolací súd za vecné správne.

Pokiaľ odvolateľ namietal nemožnosť preskúmania rozhodcovského rozsudku, odvolací súd uvádza,
že súd je nielen v štádiu exekučného konania, v ktorom posudzuje splnenie zákonom stanovených
procesných predpokladov, za ktorých súd poverí exekútora vykonaním exekúcie, ale počas celého
exekučného konania, oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo

na základe platne uzavretej rozhodcovskej zmluvy (doložky). Súdna prax je jednotná v názore, že už v
štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie
exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či rozhodnutie, ktoré má predstavovať exekučný
titul, uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie
a či z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisov ide o rozhodnutie vykonateľné tak po

stránke formálnej, ako aj materiálnej (vyslovené stanovisko je plne v súlade s názorom vysloveným
v rozhodnutiach Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, konkrétne uznesenie sp. zn. 3 Cdo 146/2011
zo dňa 13. 10. 2011, sp. zn. 3 Cdo 122/2011 zo dňa 09. 02. 2012). Či ide o rozhodnutie
formálne vykonateľné sa posudzuje z pohľadu právneho predpisu upravujúceho konanie, v ktorombolo vydané. Z aspektu obsahových náležitostí rozhodnutia, t.j. určitosť, zrozumiteľnosť a presnosť
označenia subjektov práv a povinností, vyjadrenia uloženej povinnosti, ktorá sa má
nútene vykonať sa skúma materiálna vykonateľnosť rozhodnutia. Uvedený postup exekučného súdu

nebol posudzovaním vecnej správnosti rozsudku rozhodcovského súdu, exekučný súd iba skúmal,
či oprávneným predložený rozhodcovský rozsudok je vykonateľný exekučný titul, a teda či ho vydal
rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor. Pri riešení tejto otázky nebol exekučný súd
viazaný tým, ako ju vyriešil rozhodcovský súd.

Odvolací súd nepopiera, že doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa §
37 Zákona o rozhodcovskom konaní má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako
právoplatný rozsudok súdu (§ 35 Zákona o rozhodcovskom konaní). Súčasne ale s týmto tvrdením
odvolací súd zdôrazňuje vzhľadom na oprávneným predložený exekučný titul - rozhodcovský rozsudok,
že súd je oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe
platne uzavretej rozhodcovskej zmluvy (doložky), či rozhodnutie, ktoré má predstavovať exekučný titul,

uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom, ktorý má na to právomoc.

Odvolací súd v týchto súvislostiach poukazuje aj na odôvodnenie rozhodnutia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 1/2012 zo dňa 21. 03. 2012, v ktorom sa NS SR okrem iného zaoberal
aj otázkou, či v exekučnom konaní Zákon o rozhodcovskom konaní vylučuje skúmanie (nedostatku)

právomoci rozhodcovského súdu (rozhodcu, resp. rozhodcov) rozhodnúť spor. Dovolací súd v danej veci
judikoval, že „oprávneniu súdov v exekučnom konaní skúmať právomoc rozhodcovského
súdu v súvislosti s existenciou rozhodcovskej zmluvy, resp. s jej neplatnosťou, nebránia ustanovenia
Zákona o rozhodcovskom konaní, napr. § 21 ods. 2 alebo § 40 ods. 1 písm. c/ tohto predpisu.
Tieto ustanovenia sa týkajú všeobecne účastníkov rozhodcovského konania, ktorými môžu byť aj iné

subjekty než spotrebiteľ, pričom sa v nich premieta klasická rímska právna zásada (princíp) „vigilantibus
iura scripta sunt“ („práva patria bdelým“ alebo „nech si každý stráži svoje práva“ alebo „zákony sú
písané pre bdelých“). Kým nevyužitie postupu podľa týchto ustanovení v prípade iných účastníkov
rozhodcovského konania znamená stratu možnosti skúmať a spochybňovať rozhodcovskú zmluvu a
tým aj právomoc rozhodcovského súdu v konkrétnej veci (pretože inak by tieto ustanovenia strácali

svoj zmysel - boli by nadbytočné), v spotrebiteľských veciach tomu tak nie je. Princíp „vigilantibus iura
sripta sunt“ v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach ustupuje dôležitejšiemu princípu,
ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, že aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým
je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa
ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať

existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto
smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku zo zákonom znamenajúci materiálnu
nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z
princípu ochrany práv spotrebiteľa.“
Otázkou, či súd rozhodujúci v rámci exekučného konania mal právomoc skúmať prípustnosť exekúcie

z hľadiska relevantnosti exekučného titulu sa zaoberal už aj Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorý v
odôvodnení uznesenia sp. zn. I. ÚS 456-/2011-19 zo 23. 11. 2011 uviedol, že „okresný
súd je nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu
už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie,
a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné

konanie zastaviť“. Ústavný súd v nadväznosti na uvedené poukázal v tomto rozhodnutí aj na ustálenú
judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý v rozhodnutí sp. zn. 3 Cdo/164/1996 z 27. 01.
1997 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia
môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak
bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí

byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená“.

Neobstojí ani odvolacia námietka oprávneného, že súd prvého stupňa nedostatočne zistil skutkový stav,
pretože nevykonal náležité dokazovanie, pretože, ako už bolo vyššie uvedené, v exekučnom konaní
sa už dokazovanie na objasnenie skutkového stavu veci nevykonáva, ale sa len overuje existencia

exekučného titulu. Pre záver o vyslovení neplatnosti rozhodcovskej doložky bolo postačujúce oboznámiť
sa s písomným vyhotovením zmluvy, pretože už na prvý pohľad je zrejmé, že ide o zmluvu formulárovú,
štandardne používanú oprávneným ako dodávateľom, ktorej text ako aj text pripojených Všeobecných
podmienok poskytnutia úveru, vzhľadom na veľkosť a hustotu písma nie je čitateľný a prehľadný.Okresný súd sa správne zaoberal preskúmaním rozhodcovskej doložky v súlade s kritériami,
na ktorých je založený inštitút neprijateľnej zmluvnej podmienky. Rozhodcovská doložka začlenená do

rámca podmienok štandardnej zmluvy spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach v
neprospech spotrebiteľa (§ 53 ods. l OZ). Rozhodcovská doložka ako neprijateľná zmluvná podmienka
je neplatná, pokiaľ uprednostňuje veriteľa pred spotrebiteľom (§ 53 ods. 4
OZ), a preto rozhodcovský rozsudok (číslo listu 6 spisu) nie je spôsobilým exekučným titulom (§ 41
ods. 2 EP). Rozhodcovská doložka (bod 18. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, číslo listu 71

spisu) jednoznačne preferuje riešenie sporu rozhodcovským súdom v prospech veriteľa, lebo si môže
zvoliť rozhodnutie sporu rozhodcovským súdom. Platí totiž, že vždy, keď formulárová úverová zmluva
obsahuje nie individuálne dohodnutú alternatívu riešenia sporu, a to buď rozhodcovským súdom alebo
všeobecným súdom, ale výber ponecháva aj na veriteľovi, ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku, teda
neplatnú (§ 53 ods. 4 OZ), lebo spotrebiteľovi sa nedáva žiadna možnosť dohodnúť si s veriteľom osobu/
orgán, ktorý rozhodne ich prípadný spor zo spotrebiteľskej zmluvy.

Pokiaľ bola právomoc rozhodcovského súdu založená na absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní,
je nesporné, že rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so zákonom a nemôže byť
spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči povinnému vznikol nárok,
ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať.

Pre úplnosť odvolací súd uvádza, že sa nezaoberal odvolacími námietkami oprávneného uvedenými
v podaní, ktoré bolo doručené okresnému súdu dňa 10. 08. 2012 a ktorým oprávnený doplnil právnu
argumentáciu k podanému odvolaniu, lebo dôvody odvolania možno rozšíriť len do uplynutia lehoty na
odvolanie (§ 205 ods. 3 O. s. p), ktorá v danom prípade uplynula dňa 10. 05. 2012.

Odvolací súd po preskúmaní dôvodov odvolania a postupu exekučného súdu napadnuté uznesenie
podľa ustanovenia § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. ako vecne správne potvrdil.

Pokiaľ ide o tretí výrok odvolaním napadnutého uznesenia, oprávnený uviedol, že podáva odvolanie do

celého uznesenia, avšak ohľadne druhého výroku rozhodnutia žiadne konkrétne argumenty neuviedol.
V súvislosti s touto časťou rozhodnutia prvostupňového súdu však odvolací súd považuje za potrebné
uviesť, že dňa 01. 11. 2013 nadobudol účinnosť zák. č. 299/2013 Z. z., ktorým sa mení a
dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov a

ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, ktorý sa dotkol aj ustanovenia § 58 ods. 6 Exekučného
poriadku upravujúceho do 31. 10. 2013 prípustnosť odvolania proti výroku o náhrade trov konania
v rozhodnutiach podľa § 57 Exekučného poriadku. Od 01. 11. 2013 Exekučný poriadok prípustnosť
odvolania proti rozhodnutiam o náhrade trov konania pri zastavení exekúcie podľa § 57 Exekučného
poriadku výslovne neupravuje, preto podľa § 203 ods. 1 O. s. p. potom platí, že ak o trovách exekúcie

pri jej zastavení podľa § 57 Exekučného poriadku rozhodol sudca, odvolanie proti výroku o náhrade trov
exekúcie nie je prípustné.

Z ustanovenia § 243b ods. 1, 2, 3 Exekučného poriadku vyplýva, že o odvolaní podanom pred 01. 11.
2013 v exekučnej veci, v ktorej exekučný súd zastavil exekúciu podľa § 57 Exekučného poriadku

a sudca nemienil postupom podľa § 374 ods. 4 O. s. p. odvolaniu proti trovám exekúcie v celom rozsahu
vyhovieť a vec predložil odvolaciemu súdu na rozhodnutie o odvolaní účastníka exekučného
konania proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka o trovách exekúcie, odvolací súd nerozhoduje.
Podľa názoru odvolacieho súdu pojem „odvolanie podané proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka,
o ktorom doposiaľ nerozhodol sudca“ v zmysle § 243b ods. 3 časť za bodkočiarkou Exekučného

poriadku nemožno stotožniť s postupom sudcu okresného súdu, ktorý nevyhovel podanému odvolaniu
a vec predložil odvolaciemu súdu v zmysle § 374 ods. 4 O. s. p., pretože tento postup sudcu nie je
rozhodnutím. S účinnosťou od 01. 11. 2013 teda stratil krajský súd funkčnú príslušnosť na rozhodnutie o
odvolaní proti výroku o trovách exekúcie v uznesení vydanom vyšším súdnym úradníkom. Krajský súd
rozhoduje len o odvolaniach proti výroku o trovách exekúcie v uznesení vydanom sudcom, ak odvolanie

bolo podané do 31. 10. 2013. Pre posúdenie funkčnej príslušnosti krajského súdu na rozhodnutie je
rozhodujúci dátum podaného odvolania, pretože prechodné ustanovenia k úpravám účinným od 01.
11. 2013 predloženiu spisu odvolaciemu súdu nepripisujú žiadny právny význam. Vzhľadom na horeuvedené skutočnosti odvolací súd o odvolaní oprávneného do tretieho výroku rozhodnutia už nie je
oprávnený rozhodovať.
Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.