Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 26. február 2015

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 19CoE/15/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3509205156
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 02. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Škultétyová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2015:3509205156.2

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného T., zastúpeného S. proti povinnej Y., o vymoženie
460,73 Eur s príslušenstvom, na odvolanie oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Nové Mesto
nad Váhom zo dňa 27. júla 2012, č.k. 2Er/433/2009-15, takto

r o z h o d o l :

Návrh oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku
z a m i e t a.

Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením okresný súd zastavil exekúciu podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku s
poukazomna§45ods.1,2zákonač.244/2002Z.z.orozhodcovskomkonaní.Uviedol,žepoverením zo
dňa 28.08.2009 okresný súd poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie na podklade exekučného
titulu - rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a.s., sp. zn. SR

03061/09 zo dňa 09.06.2009. Okresný súd skonštatoval, že v predmetnej veci sa vymáha plnenie zo
zmluvy o úvere č. XXXXXXX uzavretej dňa 07.07.2008 medzi oprávneným ako veriteľom a povinnou
ako dlžníkom v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. V zmysle § 52 Občianskeho zákonníka
okresný súd posúdil predmetnú zmluvu o úvere ako zmluvu svojou povahou spotrebiteľskú. Zmluva,
uzatvorená medzi oprávneným a povinnou, spĺňa charakteristiku štandardných spotrebiteľských zmlúv,
ktorých základnou charakteristikou je to, že sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a nie je vytvorený

priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny pred ich uzavretím. Súčasťou zmluvy sú tiež
všeobecné zmluvné podmienky, ktoré povinný ovplyvniť nemohol, nakoľko boli pripravené už vopred a
pre veľký počet spotrebiteľov. Okresný súd zistil, že vo všeobecných podmienkach poskytnutia
úveru,ktorétvoriasúčasťzmluvy,včl.17.jeobsiahnutá neprijateľnápodmienka-rozhodcovskádoložka
v zmysle § 53 Občianskeho zákonníka. Rozhodcovská doložka v predmetnej veci, ktorá mala založiť
legitimitu pre exekučný titul v predmetnom konaní, spôsobuje značnú nerovnováhu v právach

a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa tým, že znemožňuje spotrebiteľovi zvoliť
iný spôsob rozhodovania prípadného sporu než v rozhodcovskom konaní, ak dodávateľ ešte pred
spotrebiteľom podal žalobu na rozhodcovskom súde. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne
nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatými štandardnými podmienkami. Mohol
len zmluvu ako celok odmietnuť, alebo sa podrobiť všetkým všeobecným zmluvným podmienkam,
a teda aj rozhodcovskému konaniu, ak ho vyvolal dodávateľ ako prvý. Rozhodcovský súd je pritom

paušálnym spôsobom zakotvený v zmluvných podmienkach ešte pred vznikom samotnej štandardnej
zmluvy. Neprijateľná rozhodcovská doložka sa prieči dobrým mravom a výkon práv a
povinností z takejto doložky odporuje dobrým mravom. O neprijateľnú zmluvnú podmienku ide aj vtedy,
aksícespotrebiteľpodľanejmámožnosťvybraťsimedzirozhodcovským aštátnymsúdom,ale
ak by podľa takejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený
sa podrobiť sa rozhodcovskému konaniu, alebo podať návrh na štátnom súde, ak by chcel zabrániť

rozhodcovskému konaniu. Súd pri zisťovaní, či nejde o nekalú rozhodcovskú doložku, skúma všetkydôležité skutočnosti, ktoré vyvolávajú hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach medzi dodávateľom
a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa. Za takéto okolnosti možno považovať napr.
neprijateľnémiestorozhodcovskéhokonania,ktorémôžespotrebiteľaodradiťoduplatneniasvojichpráv,

alebo pravidlá rozhodcovského konania, ktoré ukladajú povinnosti, ktoré predpisy, upravujúce občianske
súdne konanie, neupravujú, a ktoré sú v neprospech spotrebiteľa, napr. poplatok za vyjadrenie
a bez zaplatenia ktorého sa na vyjadrenie spotrebiteľa neprihliada. V tejto súvislosti treba brať na zreteľ
aj povinnosť súdu vykladať vnútroštátne právo vo svetle znenia a účelu smernice. K ustanoveniam
právnehoporiadku,upravujúcichrežimspotrebiteľskýchzmlúv,predstavujetakétointerpretačnépravidlo

smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.
V konkrétnej exekučnej veci treba mať na zreteli predovšetkým čl. 6 ods. 1 vyššie uvedenej smernice,
podľa ktorého členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky, použité v zmluvách uzatvorených so
spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné
pre spotrebiteľa, a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia
existencia možná bez nekalých podmienok a bod 1 písm. q) prílohy smernice, podľa ktorého možno za

nekalú považovať podmienku, ktorej zmyslom alebo účinkom je neposkytnúť spotrebiteľovi právo, alebo
mu brániť v uplatňovaní práva podať žalobu, alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä
vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory výhradne arbitrážou podľa pravidiel, ktoré nie sú upravené
právnymi predpismi, nevhodne obmedzovať prístup k dôkazom, alebo ukladať mu povinnosť dôkazného
bremena, ktoré by podľa práva, ktorým sa riadi zmluvný vzťah, malo spočívať na inej zmluvnej strane.

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený, ktorý žiadal, aby
odvolacísúdnapadnutéuznesenievcelomrozsahuzrušilavecvrátilokresnémusúdunaďalšiekonanie.
Alternatívne navrhol, aby krajský súd konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p.
prerušil a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie
predložil prejudiciálne otázky: 1) či sa má písm. q) Prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o

nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje
rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom
rozhodcovských súdov; 2) v prípade zápornej odpovede na otázku 1, či je možné písm. q) Prílohy
smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 vykladať tak, že mu neodporuje uzavretie takej rozhodcovskej
doložky, ktorá je obsiahnutá v čl. 17 VPPÚ (ktorú citoval) a 3) či je v súlade s čl. 17 a 47 Charty

základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré, aplikujúc vnútroštátne a procesné
a hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS, zabráni vymožiteľnosti pohľadávky
veriteľavočispotrebiteľovi.Vyslovilpresvedčenie,žeakužexekučnýsúdvydalpoverenieexekútorovina
vykonanie exekúcie, nie je možné, aby v následných procesných fázach exekúcie posudzoval
neplatnosť rozhodcovskej zmluvy (doložky) a na takéto posúdenie viazal je zastavenie. Zastavenie z

takéhodôvodujenezákonné. Oprávnenýďalejnamietal,žesúdrozhodolnadrámeczverenejprávomoci
(ust. § 205 ods. 2 písm. b) O.s.p.). Túto skutočnosť argumentoval tým, že všeobecný súd, ktorý koná
v pozícii exekučného súdu, nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k
opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná
nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa do situácie, ako by bol exekučný

titul zrušený. Exekučný súd nie je súdom v zmysle § 40 a nasl. zákona o rozhodcovskom
konaní, nekoná o zrušení tuzemského rozhodcovského rozsudku a ani nepokračuje v konaní vo veci
v rozsahu uvedenom v žalobe alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe. Úspešný žalobca
v rozhodcovskom konaní stráca vplyvom nahradenia opravného procesu indikovaného § 40 a nasl.
zákona o rozhodcovskom konaní revíznym postupom exekučného súdu všetky svoje justičné práva

spojené s právom na súdnu ochranu a právom na spravodlivý súdny proces. Oprávnený konštatoval,
že pristúpiť k spochybneniu konkrétneho rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo
dosiahnuť určenie jeho neexistencie je možné iba v rámci a za účelom dosiahnutia cieľov vymedzených
v § 40 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní. Exekučný súd nie je oprávnený posudzovať vecnú
správnosť rozsudku všeobecného súdu ani rozhodcovského súdu a nedisponuje právomocou rušiť, či

meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom. Oprávnený žiadal, aby súd postupom podľa § 109 ods.
1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) prerušil konanie a podal Ústavnému súdu
Slovenskej republiky návrh na začatie konania o súlade ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku s
čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky, a to pre rozpor s princípom právne istoty a princípom
ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. Oprávnený namietal, že sa nepodal návrh

na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný (§ 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s § 221 ods.
1 písm. e) O.s.p.). K tomu uviedol, že všeobecný súd interpretoval a následne aplikoval ustanovenie§ 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní tak, akoby upravovalo konanie bez návrhu vždy vtedy,
ak súd zistí v rozsudku rozhodcovského súdu nedostatky bližšie špecifikované v § 45 ods. 1 písm. b)
alebo c) zákona o rozhodcovskom konaní. Predmetné ustanovenie však explicitne upravuje konanie bez

návrhu v prípade zistenia nedostatkov v rozhodcovskom konaní a nie v rozsudku rozhodcovského súdu.
Zákonodarca takouto formuláciou prepojil význam § 45 ods. 2 s významom § 40 v spojení s § 43 zákona
o rozhodcovskom konaní a vytvoril tak komplexný systém, ktorý nie je vnútorne rozporný a
umožňuje chrániť oprávnené záujmy a právne postavenie účastníkov rozhodcovského konania. Ďalšou
námietkou oprávneného bolo, že súd svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom

(§ 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. d) O.s.p.). Mal za to, že súd
konal pri revízii rozsudku rozhodcovského súdu mimo rámec zverenej právomoci, v čoho dôsledku pri
rozhodovaní o právnom postavení účastníkov rozhodcovského konania úplne ignoroval všetky procesné
zásady súdneho rozhodovania v právnom štáte spojené s exekučnou vecou. Poukázal na
články 12, 46 ods. 1 a 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a články 14 a 6 ods. 1 Európskeho dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Podľa oprávneného bol porušený princíp rovnosti zbraní,

a tým bol oprávnený uvedený exekučným súdom do postavenia, ktoré bolo podstatne nevýhodnejšie
ako postavenie iných strán konania a iných osôb v porovnateľnom postavení. Oprávnený ako účastník
konania nebol oboznámený s tým, že exekučný súd vedie konanie v ktorom opätovne rozhoduje o jeho
právach, nebol oboznámený s obsahom dôkazov, argumentov a tvrdení, nemal možnosť sa k týmto
dôkazom, argumentom a tvrdeniam vyjadriť a sám navrhnúť dôkazy na podporu svojich argumentov a

tvrdení. Oprávnený namietal i skutočnosť, že súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal
náležite dokazovanie. Poslednou námietkou oprávneného bolo, že rozhodnutie súdu prvého stupňa
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f) O.s.p.). Uviedol, že súd v
napadnutom rozhodnutí uviedol, že rozhodcovská doložka je neplatná pre rozpor s dobrými mravmi
a jej výkon je konaním v rozpore s dobrými mravmi. Exekučný súd je však v zmysle § 45 ods. 1

písm. c) zákona o rozhodcovskom konaní oprávnený skúmať len to, či plnenie priznané rozhodcovským
rozsudkom je v súlade s dobrým i mravmi. Oprávnený nesúhlasil ani s právnym posúdením
zmluvy o úvere ako zmluvy o spotrebnom úvere, v zmysle zákona o spotrebiteľských
úveroch. Rovnako oprávnený poukázal na nesprávne posúdenie neprimeranosti úrokov z omeškania.
Zdôraznil rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 3 Obdo 3/96 zo dňa 16.05.1996;

č.k. Obdo 34/2004 zo dňa 21.12.2004; č.k. 2 Obdo 26/2004 zo dňa 22.09.2005. Oprávnený mal
za to, že exekučný titul bol vydaný v súlade s právnym poriadkom, a teda, či sa predmetná
exekúcia bude vykonávať v celom rozsahu alebo nie, súd už raz posudzoval a o nej už právoplatne
rozhodol. Návrh na prerušenie konania oprávnený odôvodnil potrebou položiť
Súdnemu dvoru EÚ prejudiciálne otázky ohľadne aplikácie písm. q) Prílohy smernice Rady 93/13/EHS

z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Mal za to, že odvolací
súd ako súd poslednej inštancie má podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (ďalej len „ZFEÚ“) povinnosť
položiť Súdnemu dvoru EÚ prejudiciálne otázky, pretože v opačnom prípade sa otvára otázka ústavnosti
jeho postupu s poukazom na čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Poukázal na
výklad pojmu opravný prostriedok v zmysle čl. 267 ZFEÚ. Ďalej uviedol, že Súdnemu dvoru EÚ by mala

byť daná možnosť posúdiť exekučné konanie v danej veci komplexne tak, aby účastníkov zbavil právnej
neistoty vyplývajúcej z doterajšieho výkladu úniového práva a jeho aplikácii vnútroštátnymi
súdmi.

Na základe podaného odvolania navrhovateľa krajský súd uznesením zo dňa 29.11.2012, č.k.
19CoE/204/2012-36 návrh oprávneného na prerušenie konania zamietol a uznesenie

okresného súdu potvrdil. V odôvodnení svojho rozhodnutia sa odvolací súd stotožnil so závermi súdu
prvého stupňa v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p., osvojil si jeho dôvody a poukázal na ne. Na zdôraznenie
správnosti dodal, že udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nie je také procesné rozhodnutie, ktoré
by vylučovalo čiastočné alebo úplné zastavenie exekúcie pre nesúlad exekučného titulu so zákonom.
Takýto postup je zákonný, výslovne upravený v § 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom

konaní. Uviedol, že súd je oprávnený v každom štádiu vedenia exekúcie ex offo skúmať, či tu nie je
daný niektorý z dôvodov, pre ktorý by musel exekúciu zastaviť. Samotné poverenie na
vykonanie exekúcie nie je prekážkou pre rozhodnutie o zastavení exekúcie. S poukazom na čl. 6
ods. 1 citovanej smernice, v zmysle ktorej nesmú byť nekalé podmienky pre
spotrebiteľa záväzné a na § 53 ods. 1, 4 Občianskeho zákonníka sa stotožnil s okresným súdom, že

predmetnározhodcovskádoložkasazdôvodov,naktorépoukázalsúdprvéhostupňa,javíakoabsolútne
nevyvážená, a preto nekalá. Konštatoval, že exekúcia vedená na základe neprijateľnejrozhodcovskej doložky je neprípustná a exekučný súd na to správne prihliadal v rámci rozhodovania o
zastavení exekúcie. Návrh oprávneného na prerušenie exekučného konania podľa § 109 ods. 1 písm.
c) O.s.p. zamietol z dôvodu, že osobitné pravidlá, týkajúce sa exekučného konania, stanovené v § 251

ods. 3, 4 veta prvá O.s.p sa uplatňujú pri výkone rozhodnutia, resp. exekúcii so zreteľom na jej podstatu,
pretože nasleduje až po tom, čo existuje exekučný titul, pred vydaním ktorého sa účastníci konania
mohli brániť a presadzovať svoje oprávnenia procesne určeným spôsobom vrátane návrhov, ktoré sú
týmto ustanovením priamo vylúčené. Taktiež návrh oprávneného na položenie prejudiciálnych otázok
Súdnemu dvoru EÚ mal odvolací súd za nedôvodný.

Na základe dovolania navrhovateľa Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo
dňa 31.07.2014, č.k. 2 Oboer/59/2013 návrh oprávneného na prerušenie dovolacieho konania zamietol
a uznesenie Krajského súdu v Trenčíne z 29.11.2012, č.k. 19CoE/204/2012-36 v napadnutej časti (v
potvrdzujúcom výroku) zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Dovolací súd zistil, že oprávnený vo
svojom odvolaní proti uzneseniu súdu prvého stupňa navrhol, aby súd prvého stupňa postupom podľa
§ 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. konanie prerušil a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na

konanie o súlade ustanovenia § 44 ods. 2 prvá a druhá veta Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 prvá
veta Ústavy Slovenskej republiky pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery
všetkých subjektov práva v právny poriadok. V tejto súvislosti oprávnený uviedol, že pre exekučný súd
by malo byť otázne aj to, či je v súlade s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých
subjektov práva v právny poriadok možné opakované uskutočnenie revízneho postupu podľa § 44 ods. 2

Exekučnéhoporiadku.Dovolacísúdďalejzistil,žeodvolacísúdotomtoprocesnomnávrhuoprávneného
na prerušenie konania nerozhodol a v odôvodnení svojho rozhodnutia neuviedol, žiadne dôvody, pre
ktoré sa s uvedeným návrhom na prerušenie konania nezaoberal. Uvedeným postupom tak odvolací súd
odňal oprávnenému možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) O.s.p. Dovolací súd uviedol,
že v ďalšom konaní odvolací súd posúdi návrh oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods.

1 písm. b) O.s.p. a rozhodne o ňom.

Odvolací súd po zrušení uznesenie tunajšieho súdu zo dňa 29.11.2012, č.k. 19CoE/204/2012-36 v jeho
potvrdzujúcom výroku dovolacím súdom vec opätovne v zrušenej časti prejednal a preskúmal podľa §
212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., posúdil návrh
oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. a dospel k záveru, že návrh na

prerušenie konania je potrebné zamietnuť a napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa je
potrebné podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne potvrdiť.

Pokiaľ ide o návrh oprávneného na prerušenie exekučného konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p.,
odvolací súd dospel k záveru, že tento návrh je potrebné zamietnuť z nasledovných dôvodov:

Podľa § 36 ods. 5 Exekučného poriadku v znení neskorších predpisov, ak osobitný zákon neustanovuje

inak, exekučné konanie nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení
exekučného konania nemožno podať návrh na obnovu exekučného konania.

V zmysle vyššie uvedeného zákonného ustanovenia exekučné konanie v zásade nemožno prerušiť,
okrem prípadov, keď tak ustanoví osobitný predpis (napríklad ustanovenie § 14 ods. 5 písm. b) zákona č.
7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov). Vzhľadom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že prerušenie predmetnej exekúcie
nie je podľa zákona prípustné, a preto návrh oprávneného na prerušenie exekúcie zamietol.

Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje aj na názor Ústavného súdu Slovenskej republiky vyslovený
v náleze z 10.07.2013, sp. zn. I. ÚS 218/2013-26, a to, že podľa § 254 ods. 3 O.s.p. na exekučné
konanie podľa Exekučného poriadku sa použijú ustanovenia predchádzajúcich častí O.s.p. (vrátane III.

časti, v ktorej je § 109 ods. 1), ak tento osobitný predpis (Exekučný poriadok) neustanovuje inak. Takým
ustanovením, ktoré ustanovuje inak, je § 36 ods. 5 Exekučného poriadku, ktoré vylučuje aplikáciu § 109
O.s.p., pretože má, pokiaľ ide o prerušenie exekučného konania, vlastné pravidlo.Odvolací súd preskúmal všetky rozhodujúce námietky, ktoré boli v odvolaní oprávneným vznesené a
v plnom rozsahu sa stotožňuje s právnymi závermi okresného súdu. Z daného titulu si v tejto časti
osvojuje dôvody napadnutého rozhodnutia, na ktoré v celom rozsahu poukazuje v zmysle § 219 ods. 2

O.s.p. a na zdôraznenie správnosti dodáva nasledovné:

Exekúcia v danej veci je vedená na základe exekučného titulu - Rozsudku Stáleho rozhodcovského
súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a.s., so sídlom v Bratislave, sp.
zn. SR 03061/09 vydaného dňa 09.06.2009 rozhodcom JUDr. Michalom Rašlom. Rozhodcovský súd
pri rozhodovaní v uvedenej veci vychádzal z oprávneným predloženej Zmluvy o úvere č. XXXXXXX,

uzavretej medzi účastníkmi konania dňa 07.07.2008.

Podľa § 243d ods. 1 Exekučného poriadku, na exekučné konania začaté v súlade s
odsekom 1 alebo vedené na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v
rozhodcovskom konaní, ktorého predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa osobitného predpisu, a
ktoré neboli ukončené k 01.01.2015, sa použijú predpisy účinné do 31.12.2014.

Podľa§45ods.1písm.c)a2zákonač.244/2002Z.z.orozhodcovskomkonaní účinnomdo31.12.2014

súd, príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov, na návrh účastníka
konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia
alebo exekučné konanie zastaví, ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského
konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené, alebo odporuje dobrým mravom.
Súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského

rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa
odseku 1 písm. b) alebo
c) .

Okresný súd postupoval správne, keď skúmal predložený exekučný titul v nadväznosti
na zmluvu o úvere, ako aj v nadväznosti na ustanovenia zákona o rozhodcovskom

konaní v súlade s § 45 ods. 1, 2 citovaného zákona, ako aj súlad daného rozhodcovského titulu s § 52
a nasl. Občianskeho zákonníka týkajúcich sa spotrebiteľských zmlúv. Krajský súd uvádza, že udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie nie je také procesné rozhodnutie, ktoré by vylučovalo čiastočné alebo
úplné zastavenie exekúcie pre nesúlad exekučného titulu so zákonom. Takýto postup bol zákonný,
výslovne upravený v § 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní.

Keďže súd je oprávnený v každom štádiu exekučného konania skúmať z úradnej
povinnosti, či tu nie je daný niektorý z dôvodov, pre ktorý by musel exekúciu zastaviť, samotné udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie preto nie je prekážkou pre rozhodnutie o zastavení exekúcie, keď
sú preto splnené podmienky. Zákonodarca jednoznačne uzákonil možnosť pre exekučný súd zastaviť
exekúciu napriek právoplatnému rozhodcovskému rozsudku, ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje

účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené, alebo
odporuje dobrým mravom. Pre zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 Exekučného poriadku, preto
vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nemôže predstavovať prekážku veci rozsúdenej. Uvedené
ustanovenie je podľa súdnej praxe plne aplikovateľné aj na naplnenie článku 6 Smernice 93/13/EHS a
umožňuje zastaviť exekúciu, aj pokiaľ ide o plnenie z neprijateľných zmluvných podmienok.

V zmysle čl. 6 ods. 1 citovanej smernice nesmú byť nekalé podmienky pre spotrebiteľa
záväzné. Európsky súdny dvor vo viacerých rozhodnutiach vyslovil, že článok 6 ods. 1 citovanej
smernice je kogentné ustanovenie, ktoré smeruje k nahradeniu formálnej rovnováhy, ktorú zmluva
nastoľuje medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, skutočnou rovnováhou, ktorá medzi nimi
môže znova zaviesť rovnosť. Súdny dvor tiež rozhodol, že tento nerovný stav môže byť kompenzovaný

iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu k samotným účastníkom zmluvy. Na základe toho
Súdny dvor konštatoval, že vnútroštátny súd je povinný preskúmavať ex offo nekalý charakter zmluvnej
podmienky, len čo má k dispozícii právne a správne skutkové okolnosti potrebné na tento účel. Z tejto
povinnosti existujú len obmedzené výnimky, a to na základe určitých uznávaných procesných zásad
v rámci súdneho konania a len za určitých osobitných podmienok. Aj podľa platnej právnej úpravy

SR nie sú zmluvné ustanovenia, ktoré sú v rozpore s kogentnými ustanoveniami pravidiel na ochranuspotrebiteľaplatné,apretoniesúprespotrebiteľovzáväzné.Rozhodcovskérozsudky,ktorésazakladajú
na takýchto zmluvných ustanoveniach, sa preto považujú za protiprávne, a preto ich vykonanie nie
je možné. Akékoľvek podmienky, ktoré sú podmienkami v zmysle smernice 93/13/EHS, a ktoré sa

odchyľujú od kogentných ustanovení na ochranu spotrebiteľa, sa okrem toho musia považovať za
odporujúce požiadavke dobrej viery a spôsobujúce značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
na škodu spotrebiteľa (čl. 3 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS).

Právnym dôvodom návrhu na zastavenie exekúcie sú skutočnosti uvedené v § 57 ods. 1 a
2 Exekučného poriadku. O zastavení exekúcie, úplnom i čiastočnom, sa rozhoduje na návrh i

bez návrhu (§ 58 ods. 1 Exekučného poriadku). Krajský súd pre úplnosť dodáva, že slovenský právny
poriadok exemplifikatívne vymedzuje neprijateľné podmienky v § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka,
pričom súd môže postupovať aj podľa generálnej klauzuly v § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, to
znamená nad rámec zoznamu podmienok uvedených v prílohe smernice alebo
okruhu v Občianskom zákonníku. Exekúcia vedená na základe neprijateľnej rozhodcovskej doložky je
neprípustná a exekučný súd na to správne prihliadal v rámci rozhodovania o zastavení exekúcie.

V prejednávanej veci okresný súd potom opodstatnene poukázal na to, že predmetná rozhodcovská
doložka sa z dôvodov, na ktoré poukázal súd prvého stupňa, javí ako absolútne nevyvážená, a preto
nekalá. Zatiaľ, čo veriteľ má zjavne viaceré výhody v porovnaní so situáciou, kedy
bola vec prejednávaná riadnymi súdmi, v danej veci oprávnený vo svojom odvolaní neuvádza, aké
výhody z nej plynú pre spotrebiteľa. Okrem toho rozhodcovské konania podľa zistenia komisie nie sú

v súlade s viacerými zásadami obsiahnutými v odporúčaní komisie 98/257/ES zo dňa
30.03.1998 o zásadách platných pre orgány príslušné pre mimosúdne urovnávanie spotrebiteľských
sporov. Aj keď toto odporúčanie nemá právne záväzný charakter, uznáva sa v ňom rad zásad, dôležitých
pre zabezpečenie spravodlivosti konaní o urovnanie spotrebiteľských sporov, pričom niektoré z nich sú
založené na všeobecných právnych zásadách. V súlade so všeobecnými poznatkami je

zrejmé, že v rámci modelu spotrebiteľského úveru je to zvyčajne veriteľ, kto dá návrh na
začatiekonaniaprotispotrebiteľovi,ktorýzískalúver.Veriteľmôženazákladepredmetnejrozhodcovskej
doložky vec predložiť na prejednanie rozhodcovskému orgánu, ktorý si sám zvolil a vylúčiť tak súd, ktorý
by bol inak príslušný.

Krajský súd z uvedených dôvodov uznesenie okresného súdu ako vecne správne podľa § 219 ods. 1,

2 O.s.p. potvrdil.

Rozhodnutie bolo senátom prijaté jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .