Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 26. marec 2015

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10Co/661/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5712214640
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 03. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Róbert Urban

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5712214640.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Urbana

a sudcov JUDr. Amálie Paulerovej a JUDr. Erika Vargu v právnej veci navrhovateľa POHOTOVOSŤ,
s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného spoločnosťou Fridrich
Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, proti odporcovi Slovenská republika, za ktorú
koná Ministerstvo spravodlivosti SR, Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu majetkovej škody a
nemajetkovej ujmy, na základe odvolania navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Martin č. k.
10C/229/2012-131 zo dňa 16. mája 2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd napadnutým rozsudkom v celom rozsahu zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal
uloženia povinnosti odporcovi zaplatiť mu škodu a nemajetkovú ujmu spôsobenú tvrdeným nesprávnym
úradným postupom exekučného súdu - Okresného súdu Martin. Za preukázanú považoval (aj vzhľadom
na závery odvolacieho súdu v obdobných veciach) okolnosť predbežného prerokovanie nároku na
náhradu škody pred príslušným orgánom.
V rámci meritórneho posúdenia vychádzal zo zistenia, že v dotknutej exekučnej veci (sp. zn. tamojšieho

súdu 17Er/3216/2006) v rámci rozhodovania o návrhu navrhovateľa (v pozícii oprávneného)
je „možné vidieť“ prieťahy v konaní a tým i nesprávny úradný postup v období od 29.7.2011 do
5.4.2012. Ďalšou podmienkou úspešného uplatnenia nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy
je však preukázanie ich vzniku. Okresný súd uzavrel, že v danej spojitosti navrhovateľ neprodukoval
žiadny dôkaz. Tvrdenie navrhovateľa o tom, že zadal objednávku na spracovanie znaleckého posudku
vyhodnotil ako nepresvedčivé; navyše takýto dôkaz mal predložiť už v čase podania návrhu v septembri
2012. Okresný súd preto dotknutý návrh na doplnenie dokazovania zamietol.

O trovách konania rozhodol s poukazom na § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že v spore úspešnému odporcovi
právo na ich náhradu nepriznal, lebo ich vznik nepreukázal.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ, ktorý sa domáhal
jeho zrušenia a vrátenia veci na nové prejednanie. Namietal, že za situácie, kedy sa odporca k návrhu
nevyjadril a zároveň bolo potrebné vykonať dokazovanie listinami založenými v exekučnom spise,
nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. Taktiež však (súčasne) namietal, že okresný

súd nesprávne prejednal vec v jeho neprítomnosti, lebo (on) predložil riadne zdôvodnenú žiadosť o
zrušenie pojednávania. Pokiaľ súd ignoroval predmetnú žiadosť, odňal navrhovateľovi možnosť konať
predsúdom.Vtejtospojitostinemalmožnosťvyjadriťsaktvrdeniamaprednesomodporcu,kvykonaným
dôkazom a ani sám nemohol navrhnúť dôkazy na podporu jeho tvrdení, preto došlo k porušeniu zásadykontradiktórnosti. Odvolateľ upozornil, že pôvod listinných dôkazov nie je z odôvodnenia rozhodnutia
poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise. Zároveň si okresný súd obsah
a rozsah dokazovania určil (bez akéhokoľvek zdôvodnenia) sám.

Navrhovateľ (opakovane) poukázal na svoje tvrdenia o tom, že konajúceho sudcu bolo potrebné z
rozhodovania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na
vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v jeho očiach a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto
sudcu považovať za nestranného. Uvedené rozhodnutie krajského súdu bolo podľa odvolateľa vydané
v rozpore s ustálenou praxou iných krajských súdov v skutkovo a právne totožných veciach a je tiež v

rozpore s judikatúrou Ústavného súdu SR, či Európskeho súdu pre ľudské práva v oblasti zachovávania
práva na nestranný súd.
Súdu prvého stupňa navrhovateľ vytýkal (i) viacero omylov, keď konštatoval, že navrhovateľom
namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, hoci v odôvodnení prezentované časové
úseky tomu nenasvedčujú. Za významné považoval nielen skúmanie okamihu, kedy exekučný súd
o vydaní poverenia rozhodol, ale i momentu, kedy poverenie súdnemu exekútorovi doručil. Pokiaľ

odporca nepredložil písomné vyjadrenie k návrhu, bol súd povinný rozhodnúť o návrhu rozsudkom pre
zmeškanie. Odvolateľ dodal, že konečné (meritórne) rozhodnutie neprichádzalo do úvahy tiež preto, že
okresný súd nevyčkal na právoplatnosť rozhodnutia o jeho návrhu na prerušenie konania.
Podľa navrhovateľa okresný súd ignoroval všetky tvrdenia o vzniku škody z titulu celkových
administratívnych výdajov. V tejto časti považoval jeho rozhodnutie za nepreskúmateľné pre nedostatok

dôvodov. Nakoľko je skutkový základ danej veci jedinečný, je neakceptovateľné, keď súd svoje
rozhodnutie odôvodní úplne rovnakými vetami ako v iných rozhodnutiach, v rámci ktorých vystupuje
identický navrhovateľ a odporca. Odvolateľ tiež nesúhlasil s tvrdením, že náklady na správu pohľadávky
počas nečinnosti zapríčinil dlžník - povinný. V konaní hodlal prostredníctvom znaleckého posudku,
ktorého vyhotovenie zabezpečil, predložiť dôkaz o výške majetkovej škody, okresný súd však

dokazovanie neprípustne skrátil, pričom navrhovateľa nepoučil ani podľa § 120 ods. 4 O.s.p.
V spojitosti s uplatnenou nemajetkovou ujmou podľa odvolateľa okresný súd vôbec nevysvetlil, prečo
nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
Na jednej strane okresný súd zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenej lehote, pričom
pre túto nečinnosť nenašiel žiadny objektívne udržateľný, ospravedlňujúci dôvod, na druhej strane však

porušenie práva nekonštatoval a svoje rozhodnutie nevysvetlil.

Odporca ostal v odvolacom konaní nečinný.
Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu vymedzenom v ustanovení § 212 ods. 1, 2
písm. b/ O.s.p. a bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 za súčasnej aplikácie § 156 ods. 3 O.s.p.)

napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p.

Zásada kontradiktórnosti predovšetkým pojmovo predvída procesnú aktivitu účastníkov konania.
Ťažiskom realizácie procesných práv účastníkov súdneho konania je pritom práve pojednávanie, na
ktoré bol navrhovateľ riadne a včas predvolaný. Svojim postupom - bezdôvodnou neúčasťou - sa o

ich bezprostredné naplnenie sám obral. V prípade účasti na pojednávaní by sa navrhovateľ zúčastnil
vykonávania dokazovania, mohol by navrhovať jeho doplnenie, resp. sa k vykonanému dokazovaniu
sa vyjadriť.
V zmysle § 120 ods. 4 O.s.p. bol navrhovateľ poučený (už aj) v predvolaní na prvotný/pôvodný termín
pojednávania - na deň 6.3.2014. Tento prvotný termín bol „preložený“ zákonným sudcom na 21.3.2014,

ale nepresne expedovaný s predvolaním na 19.3.2014, preto došlo k jeho odročeniu pôvodne na deň
28.3.2014 a z daného pojednávania (bez jeho začatia) na deň 16.5.2014.

Termín (konečného) pojednávania v súdenej veci (na deň 16.5.2014) prvostupňový súd určil 21.3.2014
v rámci odročenia pojednávania (bez jeho otvorenia) a právnemu zástupcovi navrhovateľa bolo

predvolanie doručené dňa 2.4.2014. Bezprostredne v súvislosti s dotknutým termínom pojednávania
navrhovateľ neučinil žiadne podanie. Okresný súd sa však zaoberal jeho elektronickým podaním
vykonaným v rámci reakcie na predvolanie na termín pojednávania na deň 19., resp. 21.3.2014,
ktoré obsahovalo návrh navrhovateľa „na zrušenie nariadeného pojednávania z dôvodu objektívneho
posúdenia porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu“.

Okresný súd (v rámci jeho širšie/súhrnného prístupu k podaniam navrhovateľa) správne vyhodnotil
uplatnený dôvod odročenia ako nie dôležitý, čo zodpovedá nižšie rozoberaným záverom o
neopodstatnenosti tvrdení navrhovateľa o konaní „vylúčeného“ sudcu. Ustanovenie § 101 ods. 2
v spojení s § 119 O.s.p. umožňuje súdu zvážiť dôvodnosť návrhu na odročenie pojednávania akonať i v neprítomnosti účastníkov. Inými slovami, v prípade pojednávania bez prítomnosti účastníka
za podmienok predpokladaných zákonom nemôže dôjsť k odňatiu práva konať pred súdom (bližšie
napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo 116/1993) a zároveň nie je porušená zásada

kontradiktórnosti sporového konania.
Vzhľadom na to, že v súvislosti s termínom pojednávania, na ktorom bolo vydané meritórne rozhodnutie,
navrhovateľ nepožadoval jeho odročenie, je bezpredmetné zaoberať sa povinnosťami a právami
konajúceho súdu, resp. účastníkov v zmysle § 119 O.s.p.

Vyjadrenie odporcu k návrhu navrhovateľa bolo okresnému súdu doručené až po expedovaní
účastníkom predvolania na termín pojednávania na deň 19, resp. 21.3.2014. Zároveň ide o vyjadrenie
navrhovateľovi „chronicky známe“, ktoré je totožné v stovkách obdobných vecí/konaní vedených medzi
navrhovateľom a odporcom. V posudzovanej veci pritom odporca výslovne zdôraznil, že sa jedná
o vyjadrenie pre všetky obdobné prípady sporu účastníkov prejednávané a rozhodované zákonnou
sudkyňou (v súdnom oddelení 10C). Nadväzne je plne akceptovateľným postup okresného súdu, keď

vyjadrenie elektronicky zaslal navrhovateľovi 17.3.2014 a súčasne vykonal oboznámenie s obsahom
dotknutého vyjadrenia na nariadenom pojednávaní.

Nemožno sa stotožniť s tvrdením navrhovateľa ohľadne konania „vylúčeného“ sudcu. Zákonný sudca
sa vo veci necítil byť zaujatý a vo vzťahu k obsahovo zmätočnému podaniu navrhovateľa (o.i.

formulujúcemu neexistujúci inštitút „generálnej námietky zaujatosti“) platí záver odvolacieho súdu
(uznesenie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 8Co/256/2013 z 31.5.2013; doručené navrhovateľovi
2.7.2013). Preto nebol/nie je dôvod na rozhodovanie o nevznesenej námietke zaujatosti. Ani v
posudzovanom odvolaní neuviedol odvolateľ žiadne iné/ďalšie okolnosti, ktoré by mali zakladať
vylúčenie zákonného sudcu.

V súdenej veci návrh na prerušenie konania podaný nebol, niet preto rozhodnutia, na právoplatnosť
ktoréhobybolomožné/potrebnévyčkať.Vnútorneprotirečivýmjeodvolanie včasti,vktorejnavrhovateľ
na jednej strane vytýka okresnému súdu vykonanie pojednávania, zároveň však zdôrazňuje, že bolo
neprípustné rozhodnúť bez nariadenia. Taktiež mylnou je úvaha odvolateľa o povinnosti súdu, v prípade,
ak sa odporca k návrhu nevyjadril, rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie. Je totiž výlučne vecou

procesnej autonómie odporcu, či sa k podanému návrhu vyjadrí a nadväzne je vecou posúdenia
listinných dôkazov konajúcim súdom, či predstavujú podklad pre pozitívne rozhodnutie o uplatnenom
nároku. Samotné nevyjadrenie sa odporcu (odhliadnuc od okolnosti, že v súdenej veci sa odporca
vyjadril) nepochybne bez ďalšieho neznamená povinnosť súdu rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie.

Neopodstatnenými sú tvrdenia odvolateľa, že súd si určil sám okruh a rozsah dokazovania, resp. že
z odôvodnenia nie je poznateľné, či išlo o listiny (ktorými bolo vykonané dokazovanie) založené v
exekučnom spise. Zo zápisnice o súdnom pojednávaní je nepochybné, že dokazovanie bolo vykonané
(aj) oboznámením obsahu (kópie) exekučného spisu sp. zn. Okresného súdu Martin 17Er/3216/2006
- ktorý dôkaz výslovne (č.l. 2 spisu - označením povinného a spisovej značky exekútora) požadoval

navrhovateľ. Inú skutočnosť nie je možné vyvodiť ani z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia (jeho str.
10-11; č.l. 140-141 spisu). Z uvedeného vyplýva, že zásadný dôkaz, na základe ktorého súd dospel
k svojmu záveru je exekučný spis, ktorého pripojenie a oboznámenie žiadal samotný navrhovateľ a
súd teda rozhodol na základe skutkového stavu zisteného vykonaním dokazovania, iniciovaného práve
navrhovateľom.

V rámci meritórneho posúdenia veci odvolací súd poukazuje na zodpovednosť navrhovateľa za
obsahové vymedzenie odvolania a na viazanosť odvolacieho súdu odvolacími dôvodmi (§ 212 ods.
1 O.s.p.). Z tohto aspektu je zjavné, že navrhovateľ (nepochybne z dôvodu predkladania enormného
množstva typových podaní) v odvolaní rezignoval na akúkoľvek konkrétnu úvahu vo vzťahu k

vecným dôvodom, ktoré okresný súd viedli k zamietnutiu návrhu. K zásadnému záveru okresného
súdu o nepreukázaní vzniku škody a nemajetkovej ujmy (o neunesení dôkazného bremena v tejto
otázke) odvolateľ nepredložil relevantnú (a hlavne konkrétnu, odzrkadľujúcu jedinečnosť súdenej veci)
protiargumentáciu.
Len pre úplnosť krajský súd dodáva, že pri uplatňovaní nároku na náhradu škody, či nemajetkovej ujmy

podmienenej konkrétnym individualizovaným konaním (nesprávnym úradným postupom) musia byť tak
skutkové tvrdenia o jej vzniku, ako aj súvisiace dôkazy (minimálne vo forme ich označenia), náležite
konkrétne a jedinečné. V posudzovanom návrhu (ako v stovkách ďalších identických meritórnych
podaní navrhovateľa) práve táto individuálna špecifikácia absentuje. Navrhovateľ používa len značnevšeobecnú argumentáciu, ktorá je „použiteľná“ takmer v akomkoľvek prípade, čo je však z hľadiska
unesenia bremena tvrdenia a dôkazného bremena v jednotlivo určenej veci nedostatočné.
Navyše v posudzovanom prípade išlo o prieťahy v konaní o návrhu na zmenu súdneho exekútora, čiže aj

počas rozhodovania exekučného súdu exekúcia pokračovala a pôvodný exekútor nebol nijako (právne)
limitovaný, či obmedzovaný v jeho činnosti. Keďže napokon exekučný súd návrh na zmenu súdneho
exekútora zamietol, vyhlásil exekúciu za neprípustnú a túto zastavil, paradoxne exekúcia v prospech
navrhovateľa bola vykonávaná dlhšie, akoby bola vedená v prípade bezprieťahového rozhodovania
exekučného súdu. Odhliadnuc od toho, sa (minimálne) javí nezákonnosť samotnej exekúcie ako celku.

Zároveň platí, že nie je prípustné konfrontovať prvostupňový súd so závermi, ktoré v konaní nevyslovil.
Z tohto pohľadu odvolacie námietky spočívajúce v tvrdení, že okresný súd pochybil „keď konštatoval,
že namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané“, resp. „že náklady na správu pohľadávky
počas nečinnosti súdu zapríčinil dlžník“ nekorešpondujú s právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami,
na ktorých je založené napadnuté rozhodnutie. Ide o zjavné pochybenia odvolateľa pri formulovaní

odvolacích dôvodov. Obdobne tak v prípade námietky, že dôležitým je nielen skúmanie okamihu, kedy
exekučnýsúdovydanípovereniarozhodol,aleimomentu,kedypovereniesúdnemuexekútorovidoručil.
V namietanom postupe exekučného súdu totiž nešlo o vydanie poverenia, ale o posúdenie návrhu na
zmenu exekútora.
Nenáležitým je napokon tvrdenie navrhovateľa o neakceptovateľnosti takého postupu súdu, keď vytvára

odôvodnenie rozsudku formulárovým spôsobom. Práve navrhovateľom predložené odvolanie je totiž
svojou vyššie opísanou zmätočnosťou, ako aj odôvodneniu rozsudku nekorešpondujúcim obsahom
ilustráciou nenáležitého šablónovitého/typového podávania odvolaní. V protiklade s uvedeným,
odôvodnenie rozhodnutia prvostupňového súdu spĺňa parametre zákonného odôvodnenia vymedzené
v § 157 ods. 2 O.s.p.

Nakoľko odvolacie dôvody navrhovateľa boli neopodstatnené a neboli zistené ani nedostatky v postupe
okresného súdu, na ktoré odvolací súd prihliada z úradnej povinnosti (§ 212 ods. 3 O.s.p.), potvrdil v
meritórnej časti napadnutý rozsudok ako vecne správny.
Odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj odvolaním výslovne nenapadnutý, ale od rozhodnutia vo veci

samej závislý, výrok o trovách prvostupňového konania. Okresný súd náležite aplikoval zásadu úspechu
v spore i návrhový charakter rozhodovania o náhrade trov.

O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd tak, že účastníkom ich náhradu nepriznal.
Odvolateľ - navrhovateľ nebol v tomto štádiu konania úspešný, a preto podľa § 142 ods. 1 v spojení

s § 224 ods. 1 O.s.p. nemá právo na náhradu jeho trov. Naproti tomu odporca si náhradu trov aktuálneho
odvolacieho konania neuplatnil (§ 151 ods.1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.