Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 26. marec 2015

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 12Co/227/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6812204663
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 03. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Trubanová, PhD.

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2015:6812204663.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Trubanovej, PhD.

a sudcov JUDr. Petra Kvietka a Mgr. Kataríny Katkovej v právnej veci navrhovateľa EOS KSI Slovensko,
s. r. o., so sídlom Pajštúnska č. 5, 851 02 Bratislava, IČO: 36 613 843, právne zastúpeného Tomáš
Kušnír, s. r. o., so sídlom Pajštúnska č. 5, 851 02 Bratislava proti odporcom: 1/ Q. J., nar. XX. XX. XXXX
a 2/ D. J., nar. XX. XX. XXXX, obaja bytom P. č. XXX, XXX XX D., za účasti vedľajšieho účastníka
na strane odporcov 1/, 2/ Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, so sídlom Važecká č. 16,
080 05 Prešov, všetci zastúpení JUDr. Andrejom Cifrom, advokátom, so sídlom J. Kráľa 5/A, 984 01
Lučenec, o zaplatenie 318,68 Eur, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Revúca č.

k. 6C/74/2012-145 zo dňa 10. 04. 2013, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Navrhovateľ j e p o v i n n ý zaplatiť trovy odvolacieho konania odporcovi l/ náhradu trov právneho
zastúpenia vo výške 15,05 Eur, odporcovi 2/ náhradu trov právneho zastúpenia vo výške15,05 Eur,
vedľajšiemu účastníkovi na strane odporcov náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 15,05 Eur,
všetko na účet ich právneho zástupcu JUDr. Andreja Cifru, advokáta, vedený v Q.
T., a. s., T., H. A., č. účtu: XXXXXXXXXX/XXXX, VS: XXXXXXX, do troch dní odo dňa
právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh navrhovateľa podaný na súde dňa 23. 07. 2012,

ktorýmsadomáhalododporcov1/a2/zaplateniasumyvcelkovejvýške318,68€spoluspríslušenstvom
spočívajúcim v úrokoch z omeškania titulom plnenia zo zmluvy o úvere uzavretej medzi
odporcom l/ a právnym predchodcom navrhovateľa dňa 14. 10. 2005 a dohody o uzavretí splátkového
kalendára a uznaní záväzku uzavretej s odporcom l/ a 2/ dňa 23. 03. 2010. Súčasne navrhovateľovi
uložil povinnosť zaplatiť vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 99,41 Eur,
odporcovi l/ a odporcovi 2/ náhradu trov právneho zastúpenia každému po 101,42 Eur, k rukám ich
právneho zástupcu v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku podľa špecifikácie v tomto výroku.

V odôvodnení rozhodnutia okresný súd uviedol, že zmluva o úvere uzavretá medzi odporcom l/
a právnym predchodcom navrhovateľa dňa 14. 10. 2005 sa spravuje ustanoveniami § 497 a
nasl. Obchodného zákonníka a napriek povahe tzv. absolútneho obchodu je zmluvou typovou, teda
spotrebiteľskou, na ktorú je potrebné aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka a právnych
predpisov, ktoré upravujú právne vzťahy spotrebiteľského charakteru. Prioritne sa zaoberal uplatnenou
námietkou premlčania predmetnej pohľadávky a v tejto súvislosti s ohľadom najmä na ustanovenia § 3
ods. 1, § 37, § 39, § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, § 388 ods. l Obchodného zákonníka, zákona oochrane spotrebiteľa č. 250/2007 Z. z. v platnom znení, podrobil vec súdnej kontrole z hľadiska
nekalých obchodných praktík, ako aj spotrebiteľského práva vôbec. Vykonaným dokazovaním zistil, že
v danej veci došlo k výpovedi zmluvy o úvere uzavretej medzi právnym predchodcom navrhovateľa a

odporcom dňa 08. 02. 2006, pričom dohodu, z ktorej navrhovateľ odvodzuje nepremlčanosť svojho
nároku považoval súd podľa § 3, § 37 a § 39 Občianskeho zákonníka za neplatnú, resp. pre nesprávnosť
identifikácie uznávaného záväzku za dohodu, ktorá uznanie záväzku zo zmluvy o úvere zo dňa 14. 10.
2005 nemohla privodiť (neplatná z dôvodu neurčitosti podľa § 37 ods. l Občianskeho zákonníka), preto
ak vedľajší účastník vzniesol námietku uplynutia premlčacej lehoty, podľa právneho záveru súdu 4 -

ročnej v zmysle Obchodného zákonníka, ktorá podľa navrhovateľom predloženej Prílohy č. 1 k Zmluve
o postúpení pohľadávok začala plynúť 09. 02. 2006 a uplynula 09. 02. 2010, nemohol žalobe vyhovieť.

Okresný súd vyhodnotil dohodu o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku zo dňa 23. 03. 2010
ako nekalú obchodnú praktiku a postup navrhovateľa ako hrubo rozporný s dobrými mravmi. V čase
uznania uznaný záväzok neexistoval, čo je samostatným dôvodom pre nevyhovenie žaloby. Dohody
totižto hovoria o záväzku, ktorého pôvodným veriteľom je Consumer Finance Holding, čo nie je správne,

pretože pôvodným veriteľom bola spoločnosť R.R. T., a. s. Dohody ďalej ako identifikačný znak uvádzajú
číslozmluvy/číslozákazníkaXXXXXXX,pričomnazmluveoúverejeuvedenéč.XXXXXXXXXX.Naviac,
v prípade odporcu 2/ treba považovať uzavretú Dohodu o uzavretí splátkového kalendára a uznaní
záväzku za neplatnú aj z dôvodu jej neurčitosti podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka, nakoľko z
čl. 1 bodu 3 nie je zrejmé k akému záväzku odporca 2/ pristupuje, pretože v tomto bode záväzok nie

je žiadnym spôsobom identifikovaný.

O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku č.
99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov (ďalej aj „O. s. p.“), teda podľa úspechu v konaní dôslednou
aplikáciou vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z.
z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov

(ďalej len „vyhláška o odmenách a náhradách advokátov“).

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej 15 dňovej lehote (§ 204 ods. 1, veta prvá, O.
s. p.) odvolanie navrhovateľ. Odvolanie podal z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci a
nedostatočného zistenia skutkového stavu, pretože v danom prípade došlo k nespochybniteľnému
uznaniu dlhu zo strany odporcov, čím nastali právne účinky spojené s uznaním práva podľa § 110 ods. 1,

druhá veta, Občianskeho zákonníka. Aby nastali účinky predmetného ustanovenia zákon nevyžaduje,
aby dlžník mal v čase uznania vedomosť o premlčaní dlhu. Zároveň však poukázal na ust. čl. 3. bod
3.1. dohody, v ktorom odporcovia potvrdili svoju vedomosť o prípadnom premlčaní dlhu, to znamená,
v danom prípade nastali účinky ust. § 558 Občianskeho zákonníka aj v prípade, ak by ku dňu podpisu
dohody bola pohľadávka navrhovateľa považovaná za premlčanú. Má za to, že daným prístupom

súdu dochádza k popretiu procesnej zásady rovnosti účastníkov a k neprimeranej ochrane spotrebiteľa
vedúcej k úplnému zbaveniu zodpovednosti spotrebiteľa za plnenie svojich povinností, ktoré mu zo
záväzkovéhovzťahuvyplývajú.Konanieodporcovnemožnopodľanehopovažovaťzamorálneačestné,
apretonemožnosúhlasiťstým,resp.jeabsurdné,abytakémutokonaniubolazostranysúduposkytnutá
ochrana. Navrhovateľ sa preto nestotožnil s právnym záverom okresného súdu o dôvodne vznesenej

námietke premlčania, nakoľko ak by aj odporcovia v čase uznania dlhu nevedeli o jeho premlčaní,
právny účinok je spojený s uznaním práva, ktoré predpokladá § 110 ods. 1, druhá veta OZ, t. j.
prerušenie plynutia pôvodnej premlčacej doby a začiatok plynutia novej 10 ročnej premlčacej doby v
takomto prípade nastupuje. Keďže dohodou dochádza k zmene v obsahu záväzku zmluvných strán,
ktorá spočíva v tom, že odporcovi je umožnené splácať záväzok v splátkach, potom už

navrhovateľ ako postupník nemá postavenie dodávateľa v zmysle spotrebiteľskej úpravy. Na dohodu sa
preto nevzťahujú ustanovenia o neprijateľných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.

Navrhovateľvyjadrilnesúhlasspriznanímtrov právnehozastúpeniaodporcom1/a2/akoajvedľajšiemu
účastníkovi. Poukázal na to, že do predmetného konania vstúpil podaním zo dňa 29. 10. 2012 vedľajší
účastníkzastúpenýprávnyzástupcomJUDr.AndrejomCifrom,advokátom.Podanímzodňa16.11.2012

sa vedľajší účastník vyjadril k návrhu a žiadal žalobu zamietnuť. Odporcovia si zvolili svojho právneho
zástupcu dňa 09. 03. 2013, teda až potom, ako do konania vstúpil vedľajší účastník zastúpený
tým istým právnym zástupcom. Vyjadrenia, či už písomné alebo ústne, podané v mene odporcov alebovedľajšieho účastníka nespĺňajú požiadavku účelnosti, pretože boli robené aj v mene odporcov, aj v
menevedľajšiehoúčastníka.Navrhovateľnesúhlasíanispriznanímtrovprávnehozastúpenia za
úkon prevzatie a príprava zastúpenia, pretože právny zástupca bol už oboznámený skutkovo a právne

s daným prípadom.

Na záver odvolateľ konštatoval, že nesúhlasí ani s rozhodnutím okresného súdu o náhrade trov konania
vedľajšiemu účastníkovi, pretože tento musí byť sám z podstaty svojej existencie schopný poskytnúť
právnu pomoc pri súdnych konaniach v spotrebiteľských veciach. Poukázal i na dôvodovú správu
k zákonu č. 384/2008 Z. z. a viaceré rozhodnutia Krajských súdov v Košiciach, Banskej Bystrici a

Bratislave. Naviac, trovy právneho zastúpenia vynaložené právnym zástupcom vedľajšieho účastníka
považoval za neúčelné, čo je dôvod hodným osobitného zreteľa v zmysle § 150 O. s. p. Zároveň
nepriznaním náhrady trov konania vedľajšiemu účastníkovi neporušuje súd základné právo na právnu
pomoc a rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 2 a 3 Ústavy SR, keďže tieto trovy neboli účelné
vynaložené a neboli v príčinnej súvislosti s procesným postojom vedľajšieho účastníka k predmetu
konania. Pokiaľ vedľajší účastník argumentuje dôvodnosť priznania trov s poukazom na ust. § 137 O. s.

p a na ustanovenie Charty základných práv EÚ, ako aj rozhodnutia Súdneho dvora EÚ,
odvolateľ uvádza, že združenie odporcu v konaní nezastupuje a ustanovenie § 137 O. s. p. nemožno
aplikovať v danom prípade, nakoľko toto ustanovenie priznáva náhradu hotových výdavkov právnickej
osoby, ktorá je oprávnená zastupovať v konaní podľa osobitného predpisu, čiže ide najmä o Centrum
právnej pomoci. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v zmysle ust. § 220 O. s. p. zmenil tak,

že vyhovie návrhu navrhovateľa voči odporcovi l/, resp. v zmysle ust. § 221 ods. l O. s. p. napadnutý
rozsudok zruší a vec vráti súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Uplatnil si trovy prvostupňového a
odvolacieho konania, pričom špecifikoval trovy odvolacieho konania vo výške 39,25 Eur s DPH.

Vedľajší účastník na strane odporcov, ako aj odporca l/ a 2/ považovali rozhodnutie prvostupňového
súdu za správne po stránke právnej i skutkovej, nakoľko jeho vydaniu predchádzalo dostatočné zistenie

skutkového stavu a náležitá aplikácia relevantných právnych predpisov na predmetnú spotrebiteľskú
vec. Zdôraznil, že dohoda o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku zo dňa 23.03.2010 je
formulár, ktorý vopred pripravil navrhovateľ ako veriteľ pre žalovaného spotrebiteľa l/ ako dlžníka a osobu
pristupujúcu k záväzku odporkyňu 2/, a dlžník s osobou pristupujúcou k záväzku nemá
žiadnym spôsobom možnosť ovplyvniť jeho obsah. Dohodu považoval za absolútne neplatný právny

úkon z dôvodu nemožnosti objektívne určiť záväzok, ktorý mal byť predmetom uznávacieho prejavu a
súčasne je v nej uvedený nesprávny údaj o pôvodnom veriteľovi. Dohoda je vo vzťahu k hlavnej
spotrebiteľskej zmluve akcesorickým právnym úkonom, ktorý bezpochyby v rámci predmetu svojho
podnikania uzatvára navrhovateľ v právnom postavení dodávateľa s dlžníkom v postavení spotrebiteľa.
Navrhovateľ je preto pri uzatváraní tejto dohody bez akýchkoľvek pochybností v postavení dodávateľa,

a preto aj uvedenú dohodu je nutné podrobiť kontrole v zmysle § 153 ods. 3 O. s. p. pri náležitej
aplikácii spotrebiteľských predpisov. Uvedená dohoda predstavuje neprijateľné zmluvné podmienky,
najmä predĺženie premlčacej doby formou uznania dlhu a rozhodcovskú doložku. Ich právny význam
a dôsledky sú pre väčšinu spotrebiteľov neznámymi kategóriami. Ako neprijateľné sú obe zmluvné
podmienky obsiahnuté vo formulári tejto dohody a sú preto absolútne neplatné. Uzavretie dohody je

aj v rozpore s dobrými mravmi v zmysle § 4 ods. 8 zák. č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa v
znení neskorších predpisov (ďalej v texte len „ZOS“), pretože pri uzatváraní dohody
neboli dodržané princípy dobromyseľnosti, čestnosti a navrhovateľom boli využité omyl a lesť v snahe
dosiahnuť predĺženie premlčacej doby. Navrhovateľ uzavretím dohody chcel len pre potreby súdneho
konania navodiť dojem perfektnosti pôvodných zmlúv a získať titul aj na vymáhanie súm, na ktoré nemá

právny nárok a ktorých zaplatenie právnemu predchodcovi navrhovateľa, resp. navrhovateľovi, zakladá
spotrebiteľovi nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia. Zdôraznil, že pracovníci navrhovateľa
sú pri získavaní podpisov na formulárových dohodách mimoriadne úspešní a
pravdepodobne aj mimoriadne motivovaní svojim zamestnávateľom, ich postupy však vykazujú
prvky prepracovanej psychologickej manipulácie, t.j. nekalých obchodných praktík. Navrhovateľ sa v

rámci predmetu podnikania dlhodobo zaoberá inkasovaním pohľadávok a takáto činnosť, čo je určite
súdu známe, zahŕňa aj celé spektrum mimosúdnych úkonov, ktorých cieľom je, aby sa dosiahla úhrada
pohľadávky bez súdneho konania, resp., aby sa získala čo najlepšia východisková pozícia pre súdne
konanie. Priemerný spotrebiteľ je nielen právne neznalý a neinformovaný, ale aj súčasne mimoriadne
manipulovateľný v situácii pokiaľ sa dostane pod psychický tlak a sú na neho vyvíjané emócie strachu

a obáv. Tiež uviedol, že má vedomosť o mnohých prípadoch, keď na dohodách o uznaní záväzku auzavretí splátkového kalendára nie sú pravé podpisy dlžníkov. Poukázal na ust. § 2 ZOS, a to písm.
r) a w). Do pozornosti odvolacieho súdu dal i zápisnice z iných konaní rovnakého
navrhovateľa vedené na Okresnom súde Topoľčany. Trval na svojom názore, že uzavretie uvedenej

dohody je nekalou obchodnou praktikou, nakoľko síce spotrebiteľ chcel splátky, avšak musel podpísať
celý formulár, pričom ani len netušil význam toho, čo podpisuje. Tvrdil, že preukázateľná kumulácia
nekalých obchodných praktík navrhovateľa (§ 7, § 8 ods. 1, 4 ZOS), ktoré odporujú dobrým mravom (§
4 ods. 8 ZOS, § 3 ods. 1 OZ) súčasne s neurčitosťou dohody je dôvodom na posúdenie uznania ako
neplatného právneho úkonu (§ 39 OZ, § 37 ods. 1 OZ).

Poukázal aj na rozdiely v inštitútoch uvedených v ustanoveniach § 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka
(uznanie práva) a v § 558 Občianskeho zákonníka (uznanie dlhu) a na to, že navrhovateľ sa nemôže
platnosti dohody dovolávať ani v rámci princípu „ignorantia iuris non excusat“ (neznalosť zákona
neospravedlňuje) uplatnením jeho dôsledkov v neprospech spotrebiteľa. Rešpektovanie tohto princípu
vo vzťahu k dodávateľovi je potrebné vyžadovať v najvyššej možnej miere, avšak voči spotrebiteľovi
prichádza do úvahy len výnimočne. Vedľajší účastník nemá záujem zbaviť dlžníkov ich povinností za

každú cenu ako sa snaží tvrdiť navrhovateľ. To, že relevantne poukazuje na neplatnosť zmluvných
dojednaní a premlčanie pohľadávok, ktoré nachádza v tak masovom meradle, mu nemožno vyčítať a je
len dôsledkom doterajšieho hromadného ignorovania práv spotrebiteľa. Tento nepomer spôsobili práve
dodávatelia, ktorí spotrebiteľské zmluvy pripravovali a vykladali si právne predpisy non lege artis.

Odporcovia 1/ a 2/ a vedľajší účastník vystupujúci na ich strane tiež poukázali na

správnosť rozhodnutia prvostupňového súdu aj v časti týkajúcej sa priznania náhrady trov konania, a v
tejto súvislosti poukázali aj na príslušné ustanovenia Zmluvy o fungovaní EÚ a Charty základných práv
EÚ a na dôvodovú správu k zákonu 332/2011 Z. z., ktorou bolo novelizované ustanovenie § 137 O.
s. p. (do ktorého bolo do vymedzenia pojmu trovy konania doplnené vymedzenie „ náhrada výdavkov
právnickej osoby, ktorá je oprávnená zastupovať v konaní podľa osobitného predpisu“). Poukázali na

rozhodnutia viacerých odvolacích súdov a navrhli odvolaním napadnuté rozhodnutie okresného súdu
potvrdiť a uplatnili si náhradu trov odvolacieho konania.

Odporcovia v rade 1/ a 2/ a vedľajší účastník následne ešte prostredníctvom svojho právneho
zástupcu doplnili svoje vyjadrenie k odvolaniu. Poukázali na ustanovenie § 23a ods. 2 zákona č.
634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, v zmysle ktorého sa na spotrebiteľské zmluvy, ktoré neboli

uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, použijú primerane ustanovenia Občianskeho zákonníka.
Znenie tohto predpisu vedie za použitia výkladového pravidla „argumentum a contrario“ podporne k
záveru, že na spotrebiteľské zmluvy, ktoré boli uzavreté podľa Obchodného zákonníka sa vzťahujú
príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka a nie Obchodného zákonníka. Opakovane poukázali na
etablovanie spotrebiteľského práva do právneho poriadku Slovenskej republiky v rámci transpozície

právnych aktov Európskych spoločenstiev a Európskej únie a na to, že normy spotrebiteľského
práva sú vo vzťahu k ostatným právnym normám špeciálnymi a v prevažnej miere kogentnými
právnymi normami. Upozornili ďalej na problematiku vyvolanú existenciou dvoch civilných kódexov,
v dôsledku ktorej existuje dilema, ktorý z dvoch kódexov sa má podporne používať pri riešení
spotrebiteľských vzťahov. Teória absolútneho obchodu pri posudzovaní úverových vzťahov musí

ustúpiť špeciálnej záväznejspotrebiteľskej právnejúprave,ktorámásvojzákladvSmerniciRady93/13/
EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Dogmatickú teóriu absolútneho obchodu
považujú odporcovia 1/ a 2/ a vedľajší účastník vystupujúci na ich strane v kontexte kogentnej a
špeciálnej spotrebiteľskej úpravy za dnešného stavu spoločenského vývoja za prekonanú. Použitie
Obchodného zákonníka ako podpornej právnej úpravy pri spotrebiteľských vzťahoch je jednoznačne pre

spotrebiteľa znevyhodňujúce a naopak dodávateľa dostáva do výhodnejšieho
postavenia. Zdôvodňujú potrebu aplikácie Občianskeho zákonníka na predmetný
záväzkovoprávny vzťah, a to v kontexte historických okolností prijatia jednotlivých právnych úprav
(Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka a ďalších právnych predpisov), ako aj v kontexte
práva Európskej únie. Odporcovia a vedľajší účastník si opakovane uplatnili náhradu trov odvolacieho

konania - konkrétne trovy právneho zastúpenia v odvolacom konaní za podanie tohto vyjadrenia.Krajský súd ako súd odvolací podľa § 10 ods. 1 O. s. p., preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O. s. p.,
bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. a rozsudok okresného súdu podľa § 219 ods.
1 O. s. p. potvrdil ako vecne správny.

Podľa ust. § 219 ods. 1 O. s. p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Podľa ods. 2 toho istého ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti
dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti
napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Vychádzajúc z uvedeného na podporu správnosti prvostupňového rozhodnutia odvolací súd uvádza:

Z predloženého súdneho spisu odvolací súd zistil, že navrhovateľ (ako právny nástupca pôvodného
veriteľa na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 01. 03. 2007) sa návrhom doručeným
okresnému súdu dňa 23. 07. 2012 domáhal, aby súd uložil odporcom 1/ a 2/ povinnosť zaplatiť mu sumu
318,68 Eur spolu s príslušenstvom (41,48 Eur, ročným úrokom z omeškania 6% zo sumy 182,57 Eur
od 09. 02. 2006 do zaplatenia, zo sumy 136,11 Eur od 30. 10. 2010 do zaplatenia, poplatok za súdne

konanie vo výške 19,00 Eur a nahradiť mu trovy právneho zastúpenia).

Oznámením doručeným prvostupňovému súdu dňa 31. 10. 2012 došlo k vstupu Združenia na ochranu
spotrebiteľa HOOS so sídlom v Prešove do konania v pozícii vedľajšieho účastníka na strane odporcov,
ktoréhoprávnyzástupcasaudelenímplnejmoci zodňa09.03.2013stalajprávnymzástupcomodporcu
l/ a 2/. Na pojednávaní konanom dňa 10. 04. 2013 okresný súd návrh navrhovateľa zamietol.

Prvostupňový súd v odôvodnení svojho rozhodnutia správne vyhodnotil, že zmluvný vzťah medzi
právnym predchodcom navrhovateľa (R.R. T., a.s., T. a Consumer Finance Holding) a odporcom 1/,
založený Zmluvou o vydaní a používaní pôžičkovej karty Q.. XXXXXXXXXX, tzv. zmluvou o úvere
v zmysle bodu 71 Obchodných podmienok, zo dňa 14. 10. 2005, uzavretou podľa § 497 a nasl.
Obchodného zákonníka č. 513/1991 Zb. v znení neskorších predpisov (ďalej len „Obchodný zákonník“)

a podľa zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch o zmene a doplnení zákona Slovenskej
národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o spotrebiteľských úveroch“) je vzťahom spotrebiteľským. Podľa § 52 ods. 1 Občianskeho
zákonníka v znení platom a účinnom ku dňu uzavretia zmluvy (do 31. 03. 2006)
spotrebiteľskýmizmluvamisúkúpnazmluva,zmluvaodieloaleboinéodplatnézmluvyupravenévôsmej

časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na
druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného
návrhu na uzavretie zmluvy. Zmluva o úvere uzavretá podľa Obchodného zákonníka teda nespadá pod
vymedzenie spotrebiteľskej zmluvy uvedené v § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení platnom
a účinnom v čase uzavretia zmluvy o úvere, avšak v súvislosti s posúdením predmetného právneho

vzťahu navrhovateľa a odporcov nemožno vychádzať izolovane len z ustanovenia § 52 a nasl.
Občianskeho zákonníka a je potrebné poukázať aj na ustanovenie § 23a ods. 1 zákona č. 634/1992 Zb.
o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších predpisov (znenie platné a účinné v čase uzavretia zmluvy
o úvere), podľa ktorého spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka,
Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú

vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje.
Navyše zmluva o úvere je predmetom právnej úpravy nielen v Obchodnom zákonníku, ale aj v zákone
o spotrebiteľských úveroch. Uvedený zákon ako lex specialis vo vzťahu k Obchodnému zákonníku
upravuje zmluvu o úvere v prípade, že na strane dlžníka je spotrebiteľ (fyzická osoba, ktorej bol
poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania).

S ohľadom na uvedené argumenty je potom nepochybný záver, že zmluvný vzťah medzi právnym
predchodcom navrhovateľa (a teda aj navrhovateľom) a odporcom 1/ je vzťahom spotrebiteľským a je
potrebné aplikovať právne normy týkajúce sa ochrany práv spotrebiteľa.Za správne považuje odvolací súd aj vyhodnotenie vznesenej námietky premlčania za
aplikácie komplexnej kogentnej právnej úpravy premlčania uvedenej v Obchodnom zákonníku (nakoľko
zákon o spotrebiteľských úveroch nemá špeciálnu právnu úpravu premlčania), ktorý záver vyplýva aj z

rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 32Cdo 3337/2010 zo dňa 24. 07. 2012.

V posudzovanom prípade je nepochybné, že zo strany právneho predchodcu navrhovateľa došlo k
ukončeniu zmluvného vzťahu s odporcom 1/ a k predčasnému zosplatneniu úveru (viď príloha k zmluve
o postúpení pohľadávok zo dňa 01. 03. 2007, č.l. 22 súdneho spisu, v ktorej je ako dátum vyhlásenia
predčasnej splatnosti uvedený deň 08. 02. 2006), nakoľko odporca 1/ si neplnil riadne

svoje povinnosti. V nadväznosti na uvedené potom prvostupňový súd aj správne
uzavrel dôvodnosť vznesenej námietky premlčania, pretože navrhovateľ si uplatnil svoje právo návrhom
doručeným na súd dňa 23. 07. 2012, teda zjavne po uplynutí štvorročnej premlčacej doby.

Správne sú aj závery prvostupňového súdu o neplatnosti Dohody o uzavretí splátkového kalendára a
uznaní záväzku zo dňa 23.03.2010. Uvedená dohoda bola podpísaná v jednom exemplári odporcom
1/, ktorú prvostupňový súd posudzoval podľa § 323 ods. l Obchodného zákonníka a v ďalšom exemplári

odporkyňou 2/ ako osobou pristupujúcou k záväzku, ktorú prvostupňový súd posudzoval podľa 531
Občianskeho zákonníka, aj 323 ods. l Obchodného zákonníka. Podľa § 533 OZ, kto bez súhlasu dlžníka
dohodne písomne s veriteľom, že splní za dlžníka jeho peňažný záväzok, stáva sa dlžníkom
popri pôvodnom dlžníkovi a obaja dlžníci sú zaviazaní spoločne a nerozdielne. V dohode s odporcom 2/
je v bode 1.3 uvedený odporca 2/ ako „Osoba pristupujúca k záväzku podľa § 533 a nasl. zák.

40/1964 Zb.“. Absentuje tu však dohoda odporcu 2/ s veriteľom - navrhovateľom, že za
dlžníka (odporcu 1/) splní jeho peňažný záväzok a taktiež vymedzenie záväzku, ku
ktorému pristupuje (neexistujúci záväzok). Navyše v bode 2. Uznanie záväzku aj v dohode podpísanej
s odporcom 1/ je záväzok identifikovaný ako záväzok, „ktorý vznikol na základe zmluvy uzatvorenej
s veriteľom Consumer Finance Holding, a.s., číslo zmluvy/číslo zákazníka XXXXXXX bez uvedenia

dňa“ (tiež neexistujúci záväzok). Označenie veriteľa tak ako správne poznamenal prvostupňový
súd nie je správne, pretože pôvodným veriteľom bola spoločnosť Všeobecná úverová banka, a.s. a číslo
zákazníka, resp. číslo zmluvy uvedené v Dohode o uznaní dlhu a uzavretí splátkového kalendára
je tiež zmätočné, pretože sa nezhoduje s identifikačným číslom uvedeným v samotnej zmluve o úvere
(č. zmluvy XXXXXXXXXX).

Zhrnúc vyššie uvedené potom je zjavné, že v čase uznania uznaný záväzok neexistoval, taktiež
pristúpenie k záväzku odporcom 2/, ako aj uznanie záväzku vo vzťahu k odporcovi 1/, je v zmysle
§ 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka (právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a
zrozumiteľne; inak je neplatný) a v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka (neplatný je právny úkon, ktorý
svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom)

neplatné.Správnyjepotomzáverprvostupňovéhosúdu,žedohodu,ktorámalaprivodiťuznaniezáväzku
pre nesprávnosť identifikácie uznávaného záväzku zo zmluvy o úvere zo dňa 14. 10. 2005, z ktorej
navrhovateľ odvodil nepremlčanosť svojho práva, považoval za neplatnú (§§ 3, 37 a 39 Občianskeho
zákonníka). Z uvedených dôvodov je potom rozhodnutie prvostupňového súdu, ktorým zamietol návrh
navrhovateľa voči odporcom, nepochybne správne.

K samotnému uznaniu záväzku vzhľadom na odvolacie námietky odvolací súd poukazuje aj na §
323 ods. l Obchodného zákonníka, ktorý obsahuje komplexnú úpravu uznania záväzku použiteľnú
pre všetky záväzkové vzťahy spadajúce pod režim Obchodného zákonníka. Nebolo preto potrebné
zisťovať vedomosť odporcov o premlčaní dlhu, pretože Obchodný zákonník túto podmienku pre platnosť
uznania nevyžaduje. Uvedená skutočnosť však nič nemení na tom, že konanie navrhovateľa pri

predkladaní dohody na podpis spotrebiteľom je tak ako to správne ustálil prvostupňový súd výkon
práva odporujúci dobrým mravom (nekalou praktikou, viď podrobná argumentácia prvostupňového súdu
opierajúca sa o zákon o ochrane spotrebiteľa č. 250/2007 Z. z. v platnom znení), ktorému nemožno
poskytnúť súdnu ochranu (jej obsah je vytvorený predtlačeným formulárom, ktorý obsahoval voľný
priestor iba na vpísanie osobných údajov dlžníka, zmluvné dojednania spôsobujú značnú nerovnováhu

v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa). Povinnosťou súdu je ex offoskúmať, či dohoda obsahuje alebo neobsahuje dojednanie, ktoré predstavuje neprimerané zvýhodnenie
dodávateľa v porovnaní so spotrebiteľom.

Odvolací súd sa zároveň nestotožňuje s tvrdením navrhovateľa v odvolaní, že po

postúpení pohľadávky nie je v pozícii dodávateľa, a preto nejde o spotrebiteľský vzťah. Spotrebiteľom
sú odporcovia, pretože dohoda sa riadi režimom hlavného záväzku a podpisom dohody nevzniká
nový záväzok. Konanie navrhovateľa pri predkladaní dohôd na podpis spotrebiteľom, je výkon práva
odporujúci dobrým mravom (nekalou praktikou), ktorému nemožno poskytnúť súdnu ochranu. Keďže
zmluva uzavretá medzi právnym predchodcom navrhovateľa a odporcom má spotrebiteľský charakter,

spotrebiteľský charakter má aj dohoda, ktorá túto zmluvu mení v jej niektorej časti (splatnosti). Ak
podnikateľ ako dodávateľ do dohody „tváriacej“ sa ako dohoda o zmene splatnosti záväzku inkorporuje
jednostranný zmluvný záväzok dlžníka týkajúci sa uznania dlhu, je nutné dôjsť k záveru, že takáto
zmluvná podmienka spôsobuje vzhľadom na vyššie uvedené okolnosti značnú nerovnováhu v právach
a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, a preto je neplatná aj podľa § 53 ods. 5
Občianskeho zákonníka.

K odvolacím námietkam ohľadne trov prvostupňového konania odvolací súd považuje za potrebné
uviesť, že v prejednávanej veci s ohľadom na už uvedenú argumentáciu je nesporné, že predmetom
konania je nárok vyplývajúci zo spotrebiteľskej zmluvy. Pre správne rozhodnutie v tomto konaní je preto
potrebné primárne zodpovedať aj na otázky, či Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, so
sídlom v Prešove (resp. vo všeobecnosti akýkoľvek subjekt, ktorého predmetom činnosti je ochrana

práv spotrebiteľa) je oprávnený vystupovať v konaní ako vedľajší účastník, a ak áno, či sa ako vedľajší
účastník môže v konaní nechať právne zastupovať advokátom a či mu v súvislosti s týmto právnym
zastupovaním môže vzniknúť právo na náhradu trov konania (resp. trov právneho zastúpenia). Ako
vedľajší účastník môže sa popri navrhovateľovi alebo odporcovi zúčastniť konania ten, kto má právny
záujem na jeho výsledku, pokiaľ nejde o konanie o rozvod, neplatnosť manželstva alebo určenie, či tu

manželstvo je alebo nie je (§ 93 ods. 1 O. s. p.). Ako vedľajší účastník sa môže popri navrhovateľovi
alebo odporcovi zúčastniť konania aj právnická osoba, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa
osobitného predpisu (§ 93 ods. 2 O. s .p.). Toto ustanovenie bolo do Občianskeho súdneho poriadku
zavedené s účinnosťou od 15. 10. 2008 zákonom č. 384/2008 Z. z. a dáva možnosť, aby v prípade
tzv. spotrebiteľských sporov vstúpila do konania ako vedľajší účastník taká právnická osoba, ktorej

predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného predpisu, za ktorý sa podľa poznámky 10a
uvedenej v tomto ustanovení považuje aj zákon č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene
zákona SNR č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov. Z dôvodovej správy k
tejto právnej úprave vyplýva, že jej cieľom bolo umožniť širšiu ochranu osobám, na ochranu ktorých
sú zriaďované rôzne právnické osoby a združenia. Keďže ustanovenie § 93 ods. 2 je z hľadiska

systematickéhozaradeniavovzťahukustanoveniu§93ods.1špeciálnymustanovením,možnovyvodiť,
že v tomto prípade sa nevyžaduje splnenie všeobecnej podmienky pre pripustenie vstupu do konania
vyplývajúcej z ustanovenia § 93 ods. 1, ktorou je existencia právneho záujmu na výsledku konania.
Vedľajší účastník má v konaní rovnaké práva a povinnosti ako účastník; koná však iba sám za seba;
ak jeho úkony odporujú úkonom účastníka, ktorého v konaní podporuje, posúdi ich po uvážení všetkých

okolností súd (§ 93 ods. 4 O. s. p.).

Z uvedených zákonných ustanovení jednoznačne vyplýva, že vzhľadom na spotrebiteľský
charakter sporu, Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS má oprávnenie vystupovať v tomto
konaní ako vedľajší účastník na strane odporcu (spotrebiteľa), pričom nemusí preukazovať „právny
záujem na jeho výsledku“. Z ustanovenia § 93 ods. 4 O. s. p. možno vyvodiť len jeden záver,

a to, že vedľajší účastník má, rovnako ako akýkoľvek hlavný účastník, jednak právo na právnu pomoc
pred súdmi, čo je základné ústavné právo (článok 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky), ktoré sa v
rámci civilného súdneho konania realizuje možnosťou zabezpečiť si kvalifikované právne zastúpenie
splnomocneným právnym zástupcom - advokátom, a samozrejme, má i právo na náhradu trov konania,
kam podľa ustanovenia § 137 ods. 1 O. s. p. bez akýchkoľvek pochybností patrí i náhrada trov právneho

zastúpenia. Samozrejme, vedľajšiemu účastníkovi môže byť priznaná náhrada trov konania (teda i
náhrada trov právneho zastúpenia) len v prípade, ak právo na náhradu trov konania vznikne tomu
účastníkovi, na strane ktorého v konaní vystupoval.K námietke odvolateľa smerujúcej k výberu právneho zástupcu odporcami 1/ a 2/ považuje odvolací súd
za potrebné uviesť, že do výberu právneho zástupcu účastníkmi konania neprináleží súdu zasahovať,
ak zvolený právny zástupca spĺňa právnymi predpismi ustanovené podmienky pre zastupovanie.

Pokiaľ ide o ďalšie námietky navrhovateľa proti výroku, ktorým prvostupňový súd rozhodol o trovách
konania, tieto považoval odvolací súd taktiež za nedôvodné bez opory v zákonnej úprave. O trovách
konania rozhodol prvostupňový súd podľa § 142 ods. 1 O. s. p. a výšku odmeny a náhrad určil podľa
príslušných ustanovení vyhlášky odmenách a náhradách advokátov a navyše
zohľadnil aj tú skutočnosť, že odporcovia, ako aj vedľajší účastník vystupujúci na ich strane, sú v tomto

konaní zastúpení tým istým právnym zástupcom. Uvedené prvostupňový súd naplnil aplikáciou § 13
ods. 2 vyhlášky o odmenách a náhradách advokátov (podľa ktorého základná sadzba tarifnej odmeny
sa zníži o 50%, ak ide o spoločné úkony pri zastupovaní dvoch alebo viacerých osôb) a aplikáciou § 17
ods. 2 vyhlášky o odmenách a náhradách advokátov (podľa ktorého ak sa cesta podľa odseku 1 týka
vykonania úkonov pre viacerých klientov, výška náhrady určená podľa odseku 1 sa pomerne rozdelí
medzi jednotlivých klientov). Výšku odmeny a náhrad teda prvostupňový súd určil správne .

Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania vychádzal krajský súd z ustanovenia § 224 ods.
1 v spojení s § 142 ods. 1 O. s. p. Odporcovia a vedľajší účastník vystupujúci na
ich strane boli v odvolacom konaní úspešní a podľa vyššie uvedených ustanovení im vzniklo právo
na náhradu trov odvolacieho konania, konkrétne trov právneho zastúpenia v odvolacom konaní voči
navrhovateľovi.Odporcoviaavedľajšíúčastníkvystupujúcinaichstranesitútonáhradutrovodvolacieho

konania uplatnili a vyčíslili vo vyjadrení k odvolaniu zo dňa 18. 06. 2013, aj v jeho doplnení zo dňa 07.
11. 2013 tak, že celkovo trovy právneho zastúpenia v odvolacom konaní predstavujú sumu 45,16 Eur.
Odmena za úkon právnej služby - vyjadrenie k odvolaniu bola vyčíslená na sumu 37,35 Eur (vychádzali
z hodnoty sporu vo výške 318,68 Eur) a režijný paušál na sumu 7,81 Eur. Odporca 1/ si
potom uplatnil náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 15,05 Eur, odporkyňa 2/ vo výške 15,05 Eur

a vedľajší účastník vo výške 15,05 Eur. V doplnení zo dňa 07. 11. 2013 si uvedení účastníci konania
uplatnili aj náhradu trov právneho zastúpenia za úkon právnej služby - doplnenie vyjadrenia k odvolaniu,
a to odmenu spolu vo výške 45,16 Eur.

Trovy odvolacieho konania - trovy právneho zastúpenia v odvolacom konaní priznané odvolacím súdom
podľa uvedených ustanovení O. s. p. pozostávajú z odmeny za jeden úkon právnej služby, t. j. za

písomné podanie na súd - vyjadrenie k odvolaniu zo dňa 18. 06. 2013 (§13a ods. 1 písm. c/ vyhlášky o
odmenách a náhradách advokátov) v sume 37,35 Eur + režijný paušál vo výške 7,81 Eur, celkom suma
45,16 Eur, ktorá však bola uplatnená tak, že odporcovia 1/ a 2/ a vedľajší účastník vystupujúci na ich
strane si uplatnili každý len po tretine z uvedenej sumy vo výške 15,05 Eur. Podľa
§ 13 ods. 2 vyhlášky o odmenách a náhradách advokátov by im každému patrila odmena vo výške

základnej sadzby tarifnej odmeny znížená o 50%, nakoľko ide o spoločné úkony pri zastupovaní dvoch
alebo viacerých osôb. Keďže súd nemôže prekročiť návrhy účastníkov a priznať viac ako sa domáhajú,
odvolací súd priznal odmenu za uvedený úkon právnej služby len vo výške uplatňovanej účastníkmi,
keď náhrada trov právneho zastúpenia v odvolacom konaní odporcu 1/ predstavuje sumu 15,05 Eur,
odporkyne 2/ sumu 15,05 Eur a vedľajšieho účastníka rovnako 15,05 Eur.

Odmenu za úkon právnej služby - doplnenie vyjadrenia k odvolaniu zo dňa 12. 11. 2013
odvolací súd nepriznal, a to z dôvodu, že nejde o trovy potrebné na účelné uplatňovanie a bránenie
práva v zmysle § 142 ods. 1 O. s. p. Vyjadrenie odporcov 1/ a 2/ a vedľajšieho účastníka k odvolaniu
zo dňa 02. 07. 2013 bolo dostatočne rozsiahle a podrobné (v rozsahu 17 strán) a nebolo potrebné jeho
doplnenie o ďalšiu argumentáciu.

Senát krajského súdu prijal toto rozhodnutie pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.