Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 11. marec 2015

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 25Co/802/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4412222170
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 03. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ingrid Doležajová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4412222170.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ingrid Doležajovej a členov senátu

JUDr. Dušana Harbutu a JUDr. Márie Malíkovej, v právnej veci žalobkyne: POHOTOVOSŤ, s. r. o. so
sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zast. Fridrich Paľko, s. r. o. so sídlom Bratislava,
Grösslingova 4, proti žalovanej: Slovenská republika a v jej mene konajúce Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskej republiky, Bratislava, Župné námestie 13, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní
žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Komárno zo dňa 16. 06. 2014 č. k. 10C/166/2012-45 a proti
uzneseniu Okresného súdu Komárno zo dňa 04. 09. 2014 č. k. 10C/166/2012-66, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

II. Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Žalovanej nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu žalobkyne, ktorou sa voči žalovanej
domáhala zaplatenia sumy 175 eur ako náhrady škody a sumy 497,88 eura ako nemajetkovej ujmy
podľa zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorá jej
vznikla nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Nové Zámky v exekučnom konaní vedenom

pod sp. zn. 9Er/133/2005. Žalovanej náhradu trov konania nepriznal.

Svoje rozhodnutie právne oprel o ust. § 1 písm. a/, c/, § 2, § 3 ods. 1 písm. d/, ods. 2, § 4 ods. 1 písm.
a/ bod 1., § 6 ods. 1, § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16, § 17 ods. 1-3, § 25 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.
z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ako i ust. § 41 ods. 2 písm. d/ a §
44 ods. 7, 8 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení
ďalšíchzákonovvzneníúčinnomod01.12.2006(ďalejlen„Exekučnýporiadok“).Zhľadiskaskutkového

stavu mal za preukázané, že v exekučnom konaní vedenom na Okresnom súde Nové Zámky pod sp.
zn. 9Er/133/2005 podala súdna exekútorka Mgr. Katarína Baňarová súdu dňa 16. 02. 2005 žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a to na vymoženie pohľadávky na návrh oprávneného
Pohotovosť, s.r.o. proti povinnej W. Y. na základe právoplatného a vykonateľného exekučného titulu,
ktorým bola notárska zápisnica spísaná na Notárskom úrade JUDr. Jarmily Kováčovej, so sídlom v
Bratislave, o vymoženie 4.770,-Sk s príslušenstvom. Okresný súd Nové Zámky (ďalej len „exekučný
súd“) dňa 07. 03. 2005 udelil súdnej exekútorke poverenie, pričom dňa 25. 05. 2009 oprávnený

požiadal o zmenu exekútora a jeho návrhu bolo vyhovené uznesením zo dňa 15. 02. 2010 po tom,
čo exekučnému súdu bolo doručené dňa 12. 02. 2010 stanovisko pôvodnej exekútorky k návrhu na
zmenu exekútora spolu s vyúčtovaním trov exekúcie. Prioritne konštatoval, že žalobkyňa žiadosťami
doručenými žalovanej postupne od 23. 04. 2012 do 25. 09. 2012 požiadala o predbežné prerokovanienároku na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, v súvislosti aj s exekučným konaním, z
ktorého vyvodzuje žalobkyňa svoj nárok v prejednávanej veci, avšak za situácie, že žalobkyňa predložila
iba kópiu sprievodného listu k týmto žiadostiam, nebolo možné zistiť výšku ňou požadovanej úhrady

uplatnenej pri predbežnom prerokovaní nároku na náhradu škody a či táto je zhodná s nárokom
uplatneným v konaní. Nakoľko jej žiadosti do 6 mesiacov od podania kladne vyhovené nebolo, pričom ku
dňurozhodovaniaožalobe6-mesačnálehotanaprejednanienárokužalovanejužuplynula,zastalnázor,
že žaloba nie je podaná predčasne. Následne poskytol teoreticko-právny výklad pojmu nesprávneho
úradného postupu, ako i predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným

postupom v zmysle platnej zákonnej úpravy. V tejto súvislosti zvýraznil, že v tomto konaní zaťažuje
dôkazné bremeno na preukázanie všetkých základných atribútov vzniku zodpovednosti za škodu a to
porušenie právnej povinnosti, existenciu škody, príčinnú súvislosť medzi porušením právnej povinnosti a
škodou v zmysle § 120 ods. 1 OSP žalobkyňou, pričom pod unesením dôkazného bremena sa rozumie
zodpovednosť účastníka za výsledok konania, ktorý závisí od zistení z vykonaného dokazovania. I
keď mal za to, že exekučný súd o návrhu na zmenu exekútora nerozhodol v zákonom stanovenej

lehote, tvrdil, že žalobkyňa neprodukovala a ani nenavrhla dôkaz k tomu, že jej pohľadávka v prípade
rozhodnutia o zmene exekútora do 30 dní bola reálne vymožiteľná od povinnej, že ňou uplatnená
škoda spočíva v zmenšení jej majetku alebo v ušlom zisku a tiež nekonkretizovala, prečo samotné
konštatovanie porušenia práva nie je pre ňu dostatočným zadosťučinením. V tomto smere v návrhu
žalobkyňa vychádzala len z predpokladov, nepredložila žiadne dôkazy a svoje tvrdenia ani nezdôvodnila

a to aj vo vzťahu k nemajetkovej ujme. Pokiaľ na preukázanie výšky majetkovej škody a nemajetkovej
ujmy si zadovážila znalecký posudok Ekonomickej univerzity Bratislava č. 1/2014 zo dňa 17. 01. 2014,
bol toho názoru, že tento znalecký posudok nie je dôkazom vzniku uplatnenej majetkovej škody, pretože
jeho závery sú len vo všeobecnej rovine bez konkretizácie údajov, z ktorých znalecký ústav pri vyčíslení
nákladov vychádzal, nie je z neho zrejmé, za akú dobu a na aký počet exekučných vecí boli náklady

vynaložené, a preto naň neprihliadol. Tiež uviedol, že z jeho vlastnej činnosti je mu známe, že žalobkyňa
ako nebankový subjekt v rozpore s platnými právnymi predpismi na ochranu spotrebiteľov poskytuje
množstvo úverov, jej príjmy z týchto úverov v porovnaní s občasným neúspechom v rámci bežného
podnikateľského rizika nemôžu mať veľký ekonomický dopad na ňu a na jej ďalšiu existenciu. Naviac
skutočnosť, že žalobkyňa poskytuje úvery bez zabezpečenia a preverovania solventnosti subjektov

tak, ako to robia iné peňažné ústavy, nemožno vykladať na ťarchu žalovanej a takémuto konania
nemožno poskytnúť právnu ochranu. Okrem toho poukázal na skutočnosť, že pôvodne poverený
exekútor až do vyžiadania exekučného spisu súdom za účelom rozhodnutia o žiadosti o zmene
exekútora je povinný pokračovať v exekúcii a vykonávať úkony smerujúce k vymoženiu pohľadávky a z
exekučného spisu nevyplýva, že by žalobkyňa ako oprávnená požiadala o zmenu exekútora z dôvodu

nečinnosti pôvodného exekútora, a preto oneskoreným rozhodnutím nemohla vzniknúť žalovanej žiadna
škoda. Opierajúc sa o judikatúru Ústavného súdu SR ďalej argumentoval, že pri posúdení, či došlo
alebo nedošlo k porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48
ods. 2 ústavy, samotné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty neznamená automaticky prieťahy
v konaní, keďže je potrebné skúmať aj objektívne okolnosti, pre ktoré súd nemohol rozhodnúť v

zákonnej lehote. Dospel k záveru, že existujú v danom prípade objektívne okolnosti, pre ktoré je
možné konštatovať, že rozhodnutie súdu v exekučnom konaní bolo vydané v primeranom čase, ktoré
vzhliadol v podaní nespočetného množstva návrhov v exekučných veciach v danom období a počte
osôb vybavujúcich tento nápad v rámci exekučného oddelenia na príslušnom súde. Taktiež uviedol, že
otázku, či v konkrétnom prípade bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov,

je kompetentný preskúmať ústavný súd s ohľadom na konkrétne okolnosti každej posudzovanej veci,
pričom takúto kompetenciu súd v konaní o náhradu škody podľa zák. č. 514/2003 Z.z. nemá, keď
právomoc je zverená len ústavnému súdu na základe ústavnej sťažnosti alebo predsedovi súdu na
podklade sťažnosti na prieťahy. Pokiaľ by súd konajúci o náhrade škody mal hodnotiť postup iného
súdu toho istého stupňa z hľadiska existencie zbytočných prieťahov, v tom prípade by preskúmaval

postup iného všeobecného súdu, čo by mohlo viesť k porušeniu inštančného princípu súdnictva. Okrem
toho nezistil, že v súvislosti s preskúmavaným exekučným konaním by sa viedlo disciplinárne konanie
alebo sa riešila sťažnosť na prieťahy v konaní, čo žalobkyňa ani netvrdila, i keď takéto podklady by boli
relevantné pre priznanie náhrady škody iba v zmysle § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom
od 01. 01. 2013. Žalobu preto nepovažoval za dôvodnú, keď žalobkyňa nepreukázala vznik majetkovej

škody a nemajetkovej ujmy, ich výšku ani príčinnú súvislosť medzi ich vznikom a nesprávnym úradným
postupom exekučného súdu. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP tak, že v konaní
úspešnej žalovanej náhradu trov konania nepriznal, pretože si ich neuplatnila a žiadne trovy jej ani
nevznikli.Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa, domáhajúc sa ním jeho zrušenia
a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Dôvodila, že súd prvého stupňa neúplne zistil

skutkovýstavveci,pretoženevykonalnavrhnutédôkazypotrebnénazistenierozhodujúcichskutočností,
jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a postupom súdu účastníkovi
konania bola odňatá možnosť konať pred súdom. Namietala, že súd prvého stupňa založil svoje
rozhodnutie na základe a s použitím novej právnej úpravy obsiahnutej v ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003
Z. z., ktorá sa stala súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a teda po tom, čo

už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu, hoci pri svojom rozhodovaní bol viazaný ust.
§ 9 ods. 1 v znení zák. č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom pred prijatím zák. č. 412/2012 Z. z. Svojim
rozhodnutím de iure a de facto tak aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Vytkla mu
tiež, že odôvodnenie o zániku nároku na náhradu uplatnenej škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom založil na nedôveryhodnosti údajov, čo platné právo nepozná. V tejto súvislosti poukázala
na to, že nemala k dispozícii súdny spis exekučného súdu, a preto mohla niektoré skutočnosti len

usudzovať podľa sekundárnych prejavov, ktoré mala v realite, z ktorého dôvodu ako dôkaz označila
aj exekučný spis a žiadala použiť v ňom obsiahnuté listiny. Samotná nedôveryhodnosť údajov však
nič nemôže zmeniť na tom, že zo strany štátneho orgánu došlo k nesprávnemu úradnému postupu,
keď rozhodnutie nebolo vydané v zákonom ustanovenej lehote. Poukázala tiež na to, že súd prvého
stupňa vôbec nevysvetlil svoj názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty, i napriek tomu, že

zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty a za
situácie, že exekučný súd ignoroval túto legitímnu sféru a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý
je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Právna istota
ohľadom riadneho výkonu exekúcie totiž nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu,
ale len súdu exekučného. Ďalej argumentovala, že súdu neprísluší polemizovať o vhodnosti limitácie

dĺžky konaní zákonnými lehotami a jeho povinnosťou je aplikovať platné právo, a naviac, jeho úvahy
negujú stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej zodpovednosť štátu za
prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne
faktory ako napr. rozsah nevybavenej súdnej agendy, nárast ekonomickej trestnej činnosti, atď. Rovnako
tak Dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny poriadok spôsobom vyhovujúcim

požiadavkám čl. 6 ods. 1, ktorý zahŕňa aj právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote, a pokiaľ súd
a ani samotný štát neprijal žiadne opatrenia na riešenie vzniknutej kritickej situácie, tento nedostatok
jej nemôže byť dávaný za vinu. Za prejav nesústredenej činnosti súdu prvého stupňa označila jeho
presvedčenie o rozpore exekučného titulu so zákonom v súvislosti s výsledkom konania, nakoľko
vyhodnocoval skutočnosti, ktoré s predmetom konania nesúviseli. Taktiež uviedla, že ako dôkaz o

vzniku škody predložila znalecký posudok č. 1/2014 vypracovaný Znaleckým ústavom Ekonomickej
univerzity v Bratislave, ktorým bolo jednoznačne preukázané, že nesprávny úradný postup mal na
ňu negatívny dopad a objektívne spôsobil zníženie jej majetku a to v posudku určenej výške. Pokiaľ
prvostupňový súd v odôvodnení rozsudku konštatoval, že nepreukázala, že by jej postupom exekučného
súdu vznikla akákoľvek škoda, nevykonal dostatočné dokazovanie oboznámením sa s predloženým

znaleckým posudkom a jeho prílohami, ktoré predstavujú podrobný prehľad o ňou vynaložených
nákladoch. V tejto súvislosti poukázala tiež na to, že znalecký posudok dala vypracovať ešte 01.
03. 2013, s ohľadom na jeho zložitosť a dôkladnosť vypracovanie posudku trvalo viac ako rok, ktorú
skutočnosťnevedelaovplyvniť.Malatiežzato,žeideozložitúodbornúotázku,ktorúsúdnemôževyriešiť
sám prostredníctvom vykonávaných dôkazov. V konaní tak preukázala splnenie všetkých zákonných

podmienok pre vznik nároku na náhradu škody, a preto bolo potrebné rozhodnúť v súlade so žalobným
petitom. Poznamenala tiež, že ak bol súdu doručený v čase predchádzajúcom nariadenému súdnemu
pojednávaniu jej návrh na prerušenie konania z dôvodu, že prebieha konanie o prejudiciálnej otázke a
to porušenia jeho práva na zákonného sudcu a práva na nestranný súd na základe ústavnej sťažnosti
podanej na Ústavnom súde SR, bol prvostupňový súd povinný pred samotným rozhodnutím vo veci o

tomto návrhu osobitne rozhodnúť.

Žalovaná sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadrila.

Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 OSP) prejednal odvolanie žalobkyne

bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP s verejným vyhlásením rozhodnutia
pri splnení si povinnosti upravenej v ust. § 156 ods. 3 OSP a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne
nie je dôvodné.Predmetom tohto konania je žaloba žalobkyne, ktorou sa voči žalovanej domáha zaplatenia sumy 175
eur z titulu náhrady škody a sumy 497,88 eura z titulu nemajetkovej ujmy podľa zák. č. 514/2003 Z. z.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci vzniknutých jej v dôsledku nesprávneho

úradného postupu Okresného súdu Komárno v exekučnom konaní vedenom na označenom súde pod
sp. zn. 9Er/133/2005. Nesprávny úradný postup žalobkyňa vzhliadla v nevydaní rozhodnutia o jej návrhu
ako oprávnenej na zmenu exekútora v zákonom stanovenej 30-dňovej lehote a v prieťahoch v konaní
pri rozhodovaní o tomto návrhu, pretože k vydaniu rozhodnutia došlo s omeškaním viac ako 271 dní.

Podľa § 3 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci v znení účinnom do 01. 01. 2013 (ďalej len „zák. č. 514/2003 Z. z.“), ktorý na danú vec dopadá,
štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi
verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím, b)
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o
ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe a d) nesprávnym úradným postupom.

Zodpovednosti podľa ods. 1 sa nemožno zbaviť (§ 3 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z.).
Podľa § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone

verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým
postupom spôsobená škoda (§ 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z.).

Podľa § 17 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak.

Podľa § 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva

nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

Výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na: a) osobu

poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a
na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom
živote a d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení (§ 17 ods. 3 zák.
č. 514/2003 Z. z.).

Úvodom je potrebné poznamenať, že v nadväznosti na čl. 46 ods. 3 Ústavy SR a čl. 36 ods. 3, 4 Listiny
základných práv a slobôd (zák. č. 23/1991 Zb.) je zák. č. 514/2003 Z. z. osobitným zákonom, ktorý
upravuje podmienky a spôsob náhrady škody, ktorá vznikla pri výkone verejnej moci. Na to, aby štát
zodpovedal za škodu spôsobenú orgánom vykonávajúcim verejnú moc, musia byť splnené podmienky
zodpovednosti za škodu podľa tohto zákona. Základnou podmienkou zodpovednosti štátu je, aby škoda

bola spôsobená pri výkone verejnej moci orgánom, ktorý vykonáva verejnú moc niektorým zo spôsobov
v zákone špecifikovaným, druhým predpokladom je vznik škody alebo nemajetkovej ujmy a treťou
podmienkou je, aby medzi konaním, ktoré viedlo k vzniku škody a samotnou škodou, bola daná priama
príčinná súvislosť. Dôkazné bremeno na preukázanie splnenia týchto podmienok znáša poškodený
a ak preukáže ich splnenie, štát sa svojej zodpovednosti zbaviť nemôže, keďže zodpovednosť štátu

za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci, má charakter objektívnej zodpovednosti bez ohľadu na
zavinenie. Z hľadiska spôsobu, akým bola škoda spôsobená, zákon rozlišuje základné dva okruhy
zodpovednosti za škodu, a to zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím (§ 5 a §
6) a zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom (§ 9). Zároveň je samostatne
upravená zodpovednosť štátu za rozhodnutie o zatknutí, zadržaní alebo inom pozbavení osobnej

slobody (§ 7), a tiež za rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení alebo o väzbe (§ 8). I keď zákon
explicitne nedefinuje pojem „nesprávny úradný postup“, vo všeobecnosti za takýto možno považovať
porušenie pravidiel predpísaných právnymi normami pre konanie štátneho orgánu pri jeho činnosti
súvisiacej s výkonom verejnej moci, ktorý sa dotýka individuálnych práv a povinností účastníkov danéhokonania. Z ust. § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. vyplýva, že za nesprávny úradný postup sa považuje aj
porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej
lehote, nečinnosť takéhoto orgánu, zbytočné prieťahy v konaní, ako aj iný nezákonný zásah do práv a

právom chránených záujmov fyzických a právnických osôb. Rozhodovanie o náhrade škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je závislé od posúdenia príčinnej súvislosti medzi týmto postupom a
vzniknutou škodou ako jedným z rozhodujúcich predpokladov pre vznik škody. Pôjde teda najmä o
objasnenie príčin, ktoré viedli k určitému výsledku a o starostlivé zváženie všetkých príčinných súvislostí.
Z hľadiska objektívnej zodpovednosti štátu ide o vzťah príčinnej súvislosti vtedy, ak škoda vznikla

následkom škodovej udalosti, a preto nesprávny postup orgánu štátu musí byť vždy so vznikom škody
vo vzťahu príčiny a následku.

V súdenej veci správne súd prvého stupňa vo svetle týchto záverov posudzoval existenciu predpokladov
zodpovednosti žalovanej za škodu uplatňovanú žalobkyňou v konaní. V tomto smere v potrebnom
rozsahu zistil skutkový stav veci a vyvodil z neho i správny právny záver. Niet totiž sporu o tom, ako

to vyplýva z obsahu spisu Okresného súdu Komárno sp. zn. 9Er/133/2005, že exekučnému súdu bola
dňa 16. 02. 2005 doručená žiadosť súdnej exekútorky Mgr. Kataríny Baňarovej o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie na návrh oprávnenej Pohotovosť, s.r.o. proti povinnej W. Y., o vymoženie
1.100,- Sk (36,51 eura) s príslušenstvom na základe exekučného titulu, ktorým bola notárska zápisnica
vyhotovená notárkou JUDr. Jarmilou Kováčovou, so sídlom Bratislava, Gajova 13 dňa 16. 10. 2004

pod č. N 3233/2004, NZ 75991/2004. Exekučný súd dňa 07. 03. 2005 vydal pod č. 5404 027911*
poverenie pre súdnu exekútorku na vykonanie tejto exekúcie. Dňa 25. 05. 2009 bol exekučnému súdu
doručený návrh žalobkyne ako oprávnenej na zmenu exekútora tak, aby vykonávaním exekúcie bol
poverený súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý. Dňa 27. 01. 2010 exekučný súd v nadväznosti na tento
návrh vyzval dovtedajšiu súdnu exekútorku Mgr. Katarínu Baňarovú na vyjadrenie sa k tomuto návrhu

v lehote 10 dní, na čo súdna exekútorka reagovala podaním, doručeným exekučnému súdu dňa 12.
02. 2010. Následne exekučný súd svojim uznesením zo dňa 15. 02. 2010 č. k. 9Er/133/2005-25 návrhu
oprávnenej na zmenu súdneho exekútora vyhovel a po jeho právoplatnosti vykonaním exekúcie poveril
súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého. Podľa žalobkyne, postup exekučného súdu vykazuje znaky
nesprávneho úradného postupu, keď k rozhodnutiu exekučného súdu o návrhu na zmenu exekútora

došlo po uplynutí zákonnej 30-dňovej lehoty a s takým časovým oneskorením, ktoré je potrebné s
ohľadom na právnu zložitosť veci a potrebu spolupráce s účastníkmi konania hodnotiť ako prieťahy
v konaní. Odpoveď, či došlo k vydaniu, resp. nevydaniu rozhodnutia exekučného súdu v zákonom
ustanovenej lehote, poskytuje ust. § 44 zák. č. 233/1995 Z. z. (ďalej len „Exekučný poriadok“).

Podľa § 44 ods. 6 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. 08. 2005, t.j. v čase začatia exekučného
konania (exekučné konanie začaté dňom 03. 02. 2005), ak oprávnený požiada súd o zmenu exekútora
a súd po vyjadrení exekútora žiadosti oprávneného vyhovie, vykonaním exekúcie poverí súd exekútora,
ktorého navrhne oprávnený a vec mu písomne postúpi. Účinky pôvodného návrhu oprávneného na
vykonanie exekúcie zostávajú zachované. Odmena pôvodného exekútora sa však vypočíta tak, ako

keby došlo k zastaveniu exekúcie.

Zákonom č. 341/2005 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zák. č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v
znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, bol s účinnosťou od 01. 09. 2005
zmenený i Exekučný poriadok, okrem iného i jeho ust. § 44, v ktorom sa doterajšie odseky 4 až 6 označili

ako odseky 5 až 7 a § 44 ods. 7 znel: „Oprávnený môže kedykoľvek v priebehu exekučného konania
aj bez uvedenia dôvodu podať na príslušný okresný súd návrh na zmenu exekútora. Súd rozhodne o
zmene exekútora do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora“. V prechodných a
záverečných ustanoveniach účinných od 01. 09. 2005 zákon v ust. § 238 ods. 1 zakotvoval, že konania
začaté pred 01. 09. 2005 sa dokončia podľa práva platného do 31. 08. 2005, ak odsek 2 neustanovuje

inak. Podľa ods. 2 § 238 ust. § 34 ods. 1 až 3, § 37 ods. 4 a 5, § 46 ods. 3, § 47 ods. 3, § 58
ods. 5, § 134 ods. 2, § 136 ods. 3 a 4 a § 145 ods. 1 sa použijú aj na konania začaté pred 01. 09.
2005. Znamenalo to potom, že na rozhodnutie o zmene exekútora v exekučných konaniach začatých
pred 01. 09. 2005, o ktorý prípad ide i v súdenej veci, sa nevzťahovala zákonná 30-dňová lehota. Za
situácie, že zákonodarca v danom prípade nestanovoval lehotu na rozhodnutie exekučného súdu o

návrhu oprávneného na zmenu exekútora, nemohlo tak dôjsť zo strany exekučného súdu k porušeniu
povinnosti vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote.Rovnako tak v sporom dotknutom exekučnom konaní neboli preukázané žalobkyňou avizované
zbytočné prieťahy, ktoré tvrdenie podliehalo prieskumnej činnosti súdu z hľadiska platnej právnej úpravy
§ 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. v čase vzniku zodpovednostného vzťahu. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy,

každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti,
aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Právo každého na to, aby jeho záležitosť
bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek
trestného obvinenia proti nemu, zakotvuje i čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru. V tomto smere rozsiahla

rozhodovacia prax ústavného súdu ustálila, že pri rozhodovaní, či vo veci došlo k prieťahom v konaní,
sa zohľadňujú tri kritéria, ktorými sú: právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie
účastníka konania a spôsob, akým súd v konaní postupoval. Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v
čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na lehoty
uvedenévzákone,alesohľadomnakonkrétneokolnostivecisaajvtýchtoprípadochpostupdotknutého
štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať

ako zbytočné prieťahy. Hodnotiac postup exekučného súdu z hľadiska týchto kritérií je významné, ako
už bolo uvedené, že návrh oprávnenej na zmenu exekútora bol doručený exekučnému súdu dňa 25. 05.
2009, pričom exekučný súd, postupujúc v intenciách vtedy platného § 44 ods. 6 Exekučného poriadku,
vyzval dovtedy výkonom exekúcie poverenú súdnu exekútorku Mgr. Katarínu Baňarovú na vyjadrenie sa
k tomuto návrhu dňa 27. 01. 2010 a po obdržaní jej vyjadrenia o návrhu rozhodol dňa 15. 02. 2010 tak, že

mu vyhovuje. Naviac, dĺžka konania, ktorá uplynula od podania návrhu na zmenu exekútora do vydania
rozhodnutia exekučného súdu o tomto návrhu, bola výrazne ovplyvnená i samotnou žalobkyňou, ktorá,
ako je odvolaciemu súdu známe z jeho rozhodovacej činnosti, tak v rovnakom období podala návrhy
na zmenu exekútora v desiatkach tisícov ďalších exekučných konaniach, a preto nemohla nepočítať s
tým, že exekučné súdy s ohľadom na svoje personálne vybavenie nebudú môcť o týchto rozhodnúť v

horizonte pár mesiacov. Uvedené zistenia preukazujú, že v postupe exekučného súdu s ohľadom na
okolnosti danej veci nemožno vzhliadnuť zbytočné prieťahy.

Vychádzajúc z vyššie uvedeného, tak podľa názoru odvolacieho súdu, žalobkyňa v konaní
nepreukázala, že zo strany exekučného súdu došlo k nesprávnemu úradnému postupu v zmysle § 9

ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z., čím nebol naplnený základný predpoklad pre zodpovednosť žalovanej za
žalobkyňouvtomtokonanípožadovanúnáhraduškodyanemajetkovúujmu.Naviacnastranežalobkyne
v súvislosti s rozhodovaním exekučného súdu o zmene exekútora nemohlo dôjsť k ním tvrdenej škode,
pretože dovtedy vykonaním exekúcie poverená súdna exekútorka mala povinnosť vykonávať úkony
smerujúce k vymoženiu jej pohľadávky ako oprávnenej a teda jej nemohol vzniknúť stav právnej neistoty

a majetková škoda, ktorú návrhom uplatňuje v tomto konaní. Naviac úkony, za ktoré žalobkyňa požaduje
náhradu škody, musela vykonávať na bezporuchový chod náplne svojej činnosti ako právnická osoba
bez ohľadu na to, ktorý exekútor v danej veci exekúciu vykonával, na ktorej skutočnosti nič nemôžu
zmeniť ani závery žalobkyňou predloženého znaleckého posudku.

Záverom odvolací súd konštatuje, že hoci žalobkyňa ani nekonkretizovala svoj odvolací dôvod a postup
prvostupňového súdu v konaní, ktorým malo dôjsť k odňatiu jej možnosti konať pred súdom, odvolací
súd po preskúmaní veci a konania, ktoré mu predchádzalo, takúto vadu konania podľa § 221 ods. 1
písm.f/OSPnezistil,pričomiďalšieskutočnostivytýkanéžalobkyňouvjejodvolanísúbuďbezprávneho
významu, alebo sa preskúmavaného rozsudku vôbec netýkajú.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny
podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.

Predmetom tohto odvolacieho konania je i uznesenie súdu prvého stupňa, ktorým uložil žalobkyni

povinnosť v lehote 10 dní od jeho právoplatnosti zaplatiť súdny poplatok za odvolanie vo výške 20 eur a
to buď v kolkoch, alebo príkazom na úhradu na označený účet súdu s tým, že súdny poplatok je vyrubený
podľa položky č. 7a Sadzobníka súdnych poplatkov.

Aj toto uznesenie včas podaným odvolaním napadla žalobkyňa a žiadala, aby odvolací súd uznesenie

súdu prvého stupňa zrušil. Napadnuté uznesenie označila za nepreskúmateľné pre úplnú absenciu
dôvodov jeho vydania. V tejto súvislosti poukázala na to, že prvostupňový súd len uviedol, že súdny
poplatok je vyrubený podľa položky č. 7a Sadzobníka súdnych poplatkov zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych
poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov, ktorá však určuje len poplatok za žalobu na náhraduškody spôsobenej nezákonným úradným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym
úradným postupom a nie i spoplatnenie ďalších úkonov vo veci samej, ako sú odvolanie, dovolanie
a pod., ako je tomu pri položke 1 Sadzobníka súdnych poplatkov. V tejto súvislosti poukázala i na

dôvodovú správu k hlavnému návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zák. č. 145/1995 Z. z. o
správnych poplatkoch a to jej čl. II. bod 3, podľa ktorého žaloby sa budú spoplatňovať podľa položky
č. 1 Sadzobníka súdnych poplatkov, ako i odôvodnenie pozmeňujúceho a doplňujúceho návrhu časti
poslancov, ktorým došlo k zavedeniu spoplatnenia žaloby paušálnym poplatkom 20 eur. Argumentovala,
že v danom prípade podala proti rozsudku odvolanie a nie žalobu, a preto nemohla byť vyzvaná

na zaplatenie súdneho poplatku za jeho podanie, keďže súd nie je oprávnený svojvoľne rozširovať
okruh úkonov podliehajúcich súdnemu poplatku. Argumentačne svoje závery podoprela i rozsudkom
NS SR z 29. 03. 2007 sp.zn. 4Cdo 39/2007. Tvrdila, že v rozpore so zák. č. 71/1992 Zb. jej bola
uložená poplatková povinnosť, i keď ju nemala, keďže nie je jasne a jednoznačne stanovená týmto
zákonom poplatková povinnosť za podanie odvolania voči rozhodnutiu súdu o žalobe na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, pričom použitie analógie

legis v prípadoch vyrubenia súdneho poplatku, vzhľadom na čl. 59 ods. 2 Ústavy je vylúčené. Takéto
konanie zo strany súdu označila za zásah do jeho základného práva na súdnu ochranu zaručeného
čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 písm. a/ Ústavy SR, podľa
ktoréhopovinnostimožnoukladaťzákonomalebonazákladezákona.Naviacpodľaust.§18caZákonao

súdnych poplatkoch z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. 09. 2012 sa vyberajú poplatky
podľa predpisov účinných do 30. 09. 2012, i keď sa stanú splatnými po 30. 09. 2012. V danom prípade
konanie začalo pred 01. 10. 2012, a preto v súvislosti s podaným odvolaním je potrebné aplikovať právny
stav platný do 30. 09. 2012, dokedy bolo konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom podľa ust. § 4 ods. 1

písm. k/ Zákona o súdnych poplatkoch od poplatku vecne oslobodené.

Podľa § 1 ods. 1 zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov (ďalej
len „Zákon o súdnych poplatkoch“) súdne poplatky (ďalej len „poplatky“) sa vyberajú za jednotlivé úkony
alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú na návrh a za úkony orgánov štátnej správy súdov a prokuratúry

(ďalej len „poplatkový úkon“) uvedené v Sadzobníku súdnych poplatkov a poplatku za výpis z registra
trestov (ďalej len „sadzobník“), ktorý tvorí prílohu tohto zákona.

Podľa § 2 ods. 4 Zákona o súdnych poplatkoch v odvolacom konaní je poplatníkom ten, kto podal
odvolanie, pri dovolaní ten, kto podal dovolanie. Poplatníkom je tiež ten, kto podal opravný prostriedok

proti rozhodnutiu správneho orgánu a v konaní nebol úspešný.

Poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu, odvolania a dovolania alebo žiadosti na vykonanie
poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ a dovolateľ (§ 5 ods. 1 písm.
a/ Zákona o súdnych poplatkoch).

Podľa § 6 ods. 1 Zákona o súdnych poplatkoch sadzba poplatku je uvedená v sadzobníku
percentom zo základu poplatku (ďalej len „percentná sadzba“) alebo pevnou sumou.

Ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa tým konanie na jednom stupni. Poplatok

podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom konaní vo veci samej. Poplatok za dovolanie sa vyberá
vo výške dvojnásobku poplatku ustanoveného v sadzobníku (§ 6 ods. 2 Zákona o súdnych poplatkoch).

Podľa § 18ca Zákona o súdnych poplatkoch z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30.
septembra 2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30. septembra 2012, i

keď sa stanú splatnými po 30. septembri 2012.

Podľa Sadzobníka súdnych poplatkov tvoriaceho prílohu Zákona o súdnych poplatkoch bod I. poplatky
vyberané v občianskom súdnom konaní, položka 7 písm. a) zo žaloby na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom je súdny

poplatok 20 eur.

Úvodom je potrebné poznamenať, že do účinnosti novely Zákona o súdnych poplatkoch vykonanej zák.
č. 621/2005 Z. z. boli podľa § 4 ods. 1 písm. c/ súdne konania vo veciach náhrady škody spôsobenejrozhodnutímorgánuštátualebojehonesprávnymúradnýmpostupomoslobodenéodpoplatku.Uvedená
novela však od 01. 01. 2006 toto vecné oslobodenie vypustila, čo dôvodová správa odôvodnila reakciou
na neúmerný nárast právne neopodstatnených žalôb o náhradu škody podľa zák. č. 514/2003 Z. z.

Zároveň v Sadzobníku súdnych poplatkov v položke 7a bol zavedený nový paušálny poplatok za žaloby
na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym
úradným postupom vo výške 3.000,-Sk. Ďalšou novelou Zákona o súdnych poplatkoch vykonanou zák.
č. 273/2007 Z. z. účinného od 01. 07. 2007 bolo ust. § 4 ods. 1 doplnené o písm. k/, ktorým bolo
opätovne zavedené oslobodenie súdnych konaní vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným

rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom od poplatku zároveň
s vypustením položky 7a zo Sadzobníka súdnych poplatkov. Posledná zmena v tomto smere bola
uskutočnená zák. č. 286/2012 Z. z., ktorým sa zmenil Zákon o súdnych poplatkoch s účinnosťou od
01. 10. 2012 a ktorým bolo z ust. § 4 ods. 1 vypustené písm. k/ a v Sadzobníku súdnych poplatkoch
za položku 7 bola vložená položka 7a v znení, podľa ktorého zo žaloby na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom je sadzba

poplatku 20 eur, čím zákonodarca reagoval podľa dôvodovej správy k tejto novele na nárast právne
neopodstatnených žalôb o náhradu škody podľa zák. č. 514/2003 Z. z. na súdoch. Znamená to potom,
že po 01. 10. 2012 konania vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu
verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom nie sú oslobodené od poplatkovej povinnosti,
a preto žalobkyni v súvislosti s podaním takéhoto návrhu, ktorá je v zmysle § 2 ods. 1 písm. a/

Zákona o súdnych poplatkoch poplatníkom, vzniká podľa § 5 ods. 1 písm. a/ Zákona o súdnych
poplatkoch poplatková povinnosť. Rovnako tak sa poplatníkom v týchto veciach v zmysle § 2 ods. 4
Zákona o súdnych poplatkoch stáva i ten, kto podal odvolanie, resp. ten, kto podal dovolanie, ktorým
obdobne poplatková povinnosť podľa § 5 ods. 1 písm. a/ vzniká podaním odvolania a dovolania. V
tomto smere žalobkyňou predkladané úvahy, že spoplatneniu podlieha len podanie žaloby na náhradu

škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným
postupom a nie i ďalšie úkony vo veci samej, akým je i odvolanie, odvolací súd nezdieľa. V tejto súvislosti
poznamenáva, že tieto nielenže sú rozporné s vyššie citovanou zákonnou úpravou, ale je ich potrebné
hodnotiť ako tendenčné a účelové, keď zákonodarca nad akúkoľvek pochybnosť v Zákone o súdnych
poplatkoch za poplatníka v odvolacom konaní označuje odvolateľa a ani poznámka k položke 7a v

Sadzobníku súdnych poplatkov jeho poplatkovú povinnosť nevylučuje, resp. neurčuje iný režim (ako
napr. poznámka k položke 13, spoločná poznámka k položkám 1, 2, 6, 7, 9, 14 a 16, poznámka k položke
9, atď.). I keď tvrdenie žalobkyne o vylúčení analógie v poplatkových veciach je súladné s ustálenou
judikatúrou a odvolací súd ho ani nespochybňuje, uložením poplatkovej povinnosti za odvolanie voči
rozhodnutiu vo veci samej v konaní o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu

verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom nedochádza tak k svojvoľnému rozširovaniu
okruhu úkonov podliehajúcich poplatkovej povinnosti a ani k použitiu analógie legis pri vyrúbení súdneho
poplatku. Neobstojí ani poukaz žalobkyne na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4Cdo 39/2007
riešiaci právnu otázku, ktorá na daný prípad nedopadá.

Za situácie, že v prejednávanej veci ide o konanie na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom začaté na návrh
žalobkyne dňa 27. 09. 2012, t.j. pred účinnosťou zák. č. 286/2012 Z. z. a že odvolanie proti
zamietajúcemurozsudkusúduprvéhostupňažalobkyňapodaladňa10.09.2014,t.j.pojehoúčinnosti,je
potom potrebné posúdiť vznik poplatkovej povinnosti žalobkyne ako odvolateľa i z hľadiska prechodného

ustanovenia k úpravám účinným od 01. 10. 2012 a to § 18ca Zákona o súdnych poplatkoch. Pri výklade
tohto ustanovenia nemôže byť sporu o tom, že zmyslom tam uvedenej úpravy je vyňať niektoré úkony
alebokonaniazrežimuspoplatňovaniazaloženéhozák.č.286/2012Z.z.Predanúvecjepretourčujúcim
hľadiskom zaradenie úkonu, ktorý sa má spoplatniť pod niektorú z častí tejto zákonnej definície. Pri
snahe o zodpovedanie tejto otázky si treba uvedomiť, že právna úprava súdnych poplatkov pracuje

s legislatívnou skratkou „poplatkový úkon“, pod ktorú zahŕňa jednotlivé úkony alebo konania súdov
vykonávané na návrh a tiež úkony orgánov štátnej správy súdov a prokuratúry. Pretože odvolanie je
úkonom účastníka konania, je vylúčené, aby mohlo byť úkonom orgánu štátnej správy súdov alebo
prokuratúry a rovnako tak nie je ani návrhom na vykonanie určitého úkonu súdom. Z charakteru
odvolania vyplýva, že je návrhom na začatie osobitného konania a to konania odvolacieho. V súvislosti s

poplatkovou povinnosťou žalobkyne za odvolanie je takto potom rozhodujúce, či odvolacie konanie bolo
začaté do 30. 09. 2012. Preukázateľne v tomto prípade odvolacie konanie začalo podaním odvolania
žalobkyňou dňa 10. 09. 2014 a teda žalobkyni v súvislosti s podaním odvolania vznikla poplatková
povinnosť. Preto správne súd prvého stupňa napadnutým uznesením vyrubil žalobkyni za podanéodvolanie súdny poplatok aplikujúc tak platnú právnu úpravu účinnú v čase vzniku poplatkovej povinnosti
a rovnako tak správne stanovil i výšku súdneho poplatku v sume 20 eur v súlade s položkou 7 písm.
a/ Sadzobníka súdnych poplatkov.

Reagujúcnanámietkužalobkyneuvádzanúvjejodvolaníonepreskúmateľnostinapadnutéhouznesenia
súdu prvého stupňa, odvolací súd len dodáva, že i keď súčasťou základného práva účastníka súdneho
konania na súdnu ochranu a s ňou súvisiaceho práva na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 a čl.
48 ods. 2 Ústavy SR, ako i čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je i

riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, tomuto právu zodpovedá i odôvodnenie rozhodnutia, ktoré
nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre
vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,
aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi (porovnaj IV. ÚS 115/03). Podstatou
súdneho rozhodnutia je totiž poskytovanie materiálnej právnej ochrany dotknutých práv a nie prepiaty
formalizmus pri vyhotovení súdneho rozhodnutia. Hodnotiac preskúmavané uznesenie súdu prvého

stupňa vo svetle týchto záverov, odvolací súd považuje tvrdenie žalobkyne o jeho nepreskúmateľnosti
za nedôvodné. Predmetné rozhodnutie totiž obsahuje zákonom požadované náležitosti podľa § 169
ods. 1 OSP a to označenie súdu, ktorý ho vydal, účastníkov konania a veci, výrok, odôvodnenie a
poučenie o odvolaní, ako i deň a miesto vydania uznesenia. Z jeho odôvodnenia (bez ohľadu na to, že
nie je obsiahnuté v oddelenej časti s výslovným uvedením nadpisu Odôvodnenie) tiež nad akúkoľvek

pochybnosť plynie, že súdny poplatok bol žalobkyni vyrubený za odvolanie, v akej výške a podľa akého
ustanovenia Zákona o súdnych poplatkoch (položka č. 7a sadzobníka).

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 219 ods.
1 OSP ako vecne správne potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1
a § 151 ods. 1 OSP tak, že v odvolacom konaní úspešnej žalovanej náhradu trov odvolacieho konania
nepriznal, keďže žalovaná návrh na priznanie náhrady trov odvolacieho konania nepodala.

Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.