Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 11. marec 2015

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 24Co/332/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2311228052
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 03. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Holič

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2311228052.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedu senátu: JUDr. Martin Holič a členiek senátu:

JUDr. Magdaléna Krajčovičová a JUDr. Andrea Dudášová, v právnej veci navrhovateľov: 1. Ing. H.
D., nar. XX.XX.XXXX, bytom G. č. XXX, 2. C. D., nar. XX.XX.XXXX, bytom G. č. XXXX/XX, 3. C. D.,
nar. XX.XX.XXXX, bytom L. H. č. XX, 4. G. D., nar. XX.XX.XXXX, bytom T. L. č. XXX, 5. Y. D., nar.
XX.XX.XXXX, bytom G. č. XXX, 6. D. D., nar. XX.XX.XXXX, bytom G. č. XXX, 7. O. D., nar. XX.XX.XXXX,
bytomZ.č.X,R.,8.G.E.,nar.XX.XX.XXXX,bytomT.č.XX,R.,všetcizastúpeníMgr.DianouŠiagyovou,
advokátkou so sídlom v Šali, Jánošíkova č. 2, proti odporcom: 1. G. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom G. č.
XXX, 2. R. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom U.. M. R. H. XX/X, G., 3. R. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom U.

č. XXX/XX, G. M., odporcovia 1. až 3. zastúpení spoločnosťou: AKMK, s.r.o., IČO: 36 859 061, Nitra,
Farská 30, 4. W. E., zastúpený Slovenským pozemkovým fondom Bratislava, Búdková č. 36, Bratislava,
o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam vydržaním, na odvolanie navrhovateľov proti rozsudku
Okresného súdu Galanta, č.k. 26C/245/2011-197 zo dňa 15.01.2014, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Navrhovatelia 1 až 8 s ú p o v i n n ízaplatiť odporcom 1 až 3 náhradu trov odvolacieho konania

titulom trov právneho zastúpenia vo výške 153,82 Eur, do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku, k
rukám právneho zástupcu odporcov 1 až 3.

Odporcovi 4 sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd žalobu v celom rozsahu zamietol. Navrhovateľom 1 až 8
uložil povinnosť zaplatiť odporkyniam 1 až 3 náhradu trov konania vo výške 2.366,72 Eur do 3 dní k
rukám právneho zástupcu odporkýň 1 až 3. Súd odporcovi 4 náhradu trov konania nepriznal.

Rozhodnutie vo veci samej prvostupňový súd odôvodnil použitím ust. § 132 ods. 1, § 133 ods.
2, § 134 ods. 1 Obč. zákonníka. Vecne argumentoval tým, že predmetom sporu je v danom prípade
určenie vlastníckeho práva v zmysle petitu návrhu k novovzniknutým pozemkom, pričom dôvodom
nadobudnutia vlastníckeho práva k spoluvlastníckym podielom na nehnuteľnostiach je vydržanie
vlastníckeho práva, ku ktorému malo dôjsť v presne nešpecifikovanom období (podľa názoru právnej
zástupkyne navrhovateľov v roku 1960 vychádzajúc z priaznivejších ustanovení Stredného občianskeho
zákonníka bez prerušenia plynutia premlčacej doby v dôsledku neoprávneného zabránenia užívania

pozemkov štátom v roku 1952) navrhovateľmi (a prakticky aj odporcami). Titulom mala byť ústna dohoda
o deľbe, resp. deľbe a zámene pozemkov, ku ktorej malo dôjsť v presne nezistenom období asi v roku
1931 alebo v roku 1937 medzi právnou predchodkyňou navrhovateľov I. D. a právnou predchodkyňou
odporcov F. G., ktorá dohoda mala zmeniť pôvodný právny stav vlastníctva nehnuteľností, a to parc.č. 6687, 6688 a 6689, kde stredná parcela č. 6688 bola v pôvodnej PKV zapísaná na I. D., dve bočné
parcely č. 6687 a 6689 mali byť vo vlastníctve F. G.. Charakterovo išlo o tri dlhé, úzke a prakticky
ťažko využiteľné parcely, pričom obsahom dohody malo byť (v zmysle predloženého geometrického

plánu vyhotoveného pre účely tohto konania) predelenie všetkých troch parciel v strede, pričom časť
od stredu hore mala patriť F. G. a bola označená ako „horný koniec“ a časť od stredu dole mala patriť
I. D. s označením „dolný koniec“. Problém v podstate predstavuje rodinný dom súp. č. XXX postavený
odporkyňou v 1. rade a jej nebohým manželom v 70-tych rokoch v časti pozemku „dolný koniec“,
teda podľa názoru navrhovateľov na cudzom pozemku. Ohľadne riešenia svojich nárokov plynúcich z

existencie stavby na cudzom pozemku navrhovatelia iniciovali pred začatím tohto konania dve konania
(o zriadenie vecného bremena a o zaplatenie z dôvodu bezdôvodného obohatenia), pričom obe konania
boli prerušené do právoplatného skončenia tohto konania.

Základným predpokladom vydržania je existencie titulu prechodu vlastníckeho práva, ktorý možno
definovať ako existenciu relevantného právneho úkonu, ktorého obsahom mal byť prevod vlastníckeho

práva, ku ktorému prevodu však z iných dôvodov (nedostatok formy, nezavkladovanie) nedošlo, hoci za
splnenia podmienok daných zákonom v čase vzniku daného titulu účinným, by k prevodu vlastníckeho
práva inak došlo. Absencia uvedeného titulu spôsobuje nemožnosť nadobudnutia vlastníckeho
práva vydržaním, nakoľko je jeho základným predpokladom. Ide o originárny spôsob nadobudnutia
vlastníckeho práva, pričom od existencie samotného titulu držby sa odvíja ďalší základný predpoklad

- jej oprávnenosť a dobromyseľnosť. Titulom vzniku držby v danom prípade mala byť neformálna,
zrejme ústna dohoda právnych predchodkýň účastníkov konania o deľbe a zámene pozemkov vyššie
opísaným spôsobom. K jej vzniku malo dôjsť buď v roku 1931 alebo v roku 1937, t.j. v čase účinnosti
zákonnej úpravy uhorského obyčajového práva, podľa ktorého vlastníkom nehnuteľnosti mohol byť
len ten, kto bol ako vlastník vpísaný (intabuláciou) do pozemkovej knihy. Intabulácia (vklad) mala

teda konštitutívny charakter. Spravidla bol vklad možný po predložení listiny potvrdzujúcej existenciu
právneho úkonu o prevode vlastníckeho práva (titulu), avšak písomná forma titulu sa nevyžadovala
striktne, dohoda teda mohla mať teoreticky aj ústnu formu, ktorá forma nespôsobila neplatnosť takejto
dohody. Podstatnou v tomto konaní je však tá skutočnosť, že existencia predmetnej dohody čo by
titulu prevodu vlastníckeho práva, v konaní žiadnym spôsobom preukázaná nebola. Navrhovatelia

produkovali množstvo dôkazov (niektoré z nich s prejednávanou vecou súviseli len okrajovo a mali
dôkaznú hodnotu nepriameho, podporného dôkazu (napr. súdne rozhodnutie vydané v spore medzi G.
a L.), v podstate mali dôkaznú hodnotu vo vzťahu k preukázaniu dobromyseľnej a nerušenej držby.
Ani jeden z dôkazov však nepreukázal existenciu titulu vzniku držby ako základného predpokladu
vydržania. Súd sa teda v plnom rozsahu stotožnil s právny názorom zástupcu odporcu v 4. rade, ako

aj s názorom odporkýň v 1. až 3. rade. Vychádzajúc z judikatúry NS SR, konkrétne z rozhodnutia NS
SR sp. zn. 2 Cdo 39/2011 z 30.11.2011, a to „samotné dlhodobé užívanie nehnuteľnosti automaticky
nezakladá vznik vlastníckeho práva“, súd má za to, že i v prípade preukázania nerušeného užívania
nehnuteľnosti počas vydržacej doby (podľa zákonného znenia účinného v tom-ktorom období), nemožno
si úspešne uplatniť vznik vlastníckeho práva vydržaním, ak navrhovateľ neunesie dôkazné bremeno v

časti preukázania existencie titulu začatia užívania, t.j. držby. S preukázaním titulu vzniku držby priamo
súvisí aj preukázanie dobromyseľnosti držby, čo by ďalšieho zákonného predpokladu nadobudnutia
vlastníckeho práva vydržaním, nakoľko navrhovateľ len s ťažkosťami (ak vôbec) jednoznačne preukáže
svoju dobromyseľnosť (teda, že s ohľadom na všetky okolnosti sa mohol dôvodne domnievať,
že nehnuteľnosť mu patrí), ak nevie preukázať, prečo, t.j. na základe čoho dospel k takémuto

presvedčeniu. Existenciu dohody o deľbe a zámene pozemkov navrhovatelia prostredníctvom svojej
právnej zástupkyne odôvodňovali najmä výhodnosťou uvedenej deľby predovšetkým v prospech právnej
predchodkyne odporcov, nakoľko konečná výmera ňou nadobudnutých nehnuteľností by bola väčšia
ako jej pôvodné nehnuteľnosti, po deľbe by boli jej nehnuteľnosti prakticky využiteľné, čo pred deľbou
sa o nich povedať nedalo atď. Odhliadnuc od faktu, že uvedené tvrdenia nepreukazujú existenciu titulu

(dohody), je v priamom logickom rozpore následné konanie právnej predchodkyne odporcov F. G., ktorá
odporkyni 1 v 70-tych rokoch nielenže nepovedala o tom, že táto má v úmysle postaviť rodinný dom na
cudzom pozemku, ale ju ešte v tejto činnosti (čo i len konkludentne) podporovala. Vzhľadom na závery
vykonaného dokazovania súd konštatoval, že navrhovatelia v predmetnom konaní neuniesli dôkazné
bremeno v súvislosti s preukázaním existencie dohody (titulu vzniku držby) o deľbe a zámene pozemkov

ako jedného zo základných zákonných predpokladov úspešného uplatnenia si deklarovania vydržania
vlastníckeho práva, z ktorého dôvodu súd návrh ako nedôvodný zamietol, a to bez potreby skúmania
a vyhodnotenia ďalších zákonných predpokladov vydržania (uplynutie vydržacej doby, dobromyseľnosť
držby). Titul vzniku držby ako zákonný predpoklad vydržania je ťažiskovým predpokladom súčasnejaj predchádzajúcich zákonných úprav vydržania (aj podľa obyčajového práva, aj podľa Stredného
občianskeho zákonníka, rovnako podľa súčasnej právnej úpravy Občianskeho zákonníka). O náhrade
trov konania súd rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p., kde odporcovia v 1. až 4. rade majú právo na

náhradu trov konania proti neúspešným navrhovateľom, pričom trovy konania odporkýň v 1. až 3. rade
predstavujú trovy ich právneho zastúpenia vo výške celkovo 2.366,72 Eur, za jednotlivé špecifikované
úkony právnej služby, režijný paušál, cestovné náhrady a náhradu za stratu času. Odporca v 4. rade
si náhradu trov konania neuplatnil napriek tomu, že bol na uvedený úkon vyzvaný, pričom zo súdneho
spisu nevyplynulo, že by mu v konaní trovy vznikli, na základe čoho mu ich súd nepriznal.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podali prostredníctvom právneho zástupcu odvolanie navrhovatelia,
v ktorom navrhli odvolaciemu súdu napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť tak, že návrhu
navrhovateľov v celom rozsahu vyhovie, resp. ho zruší a vráti súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Uviedli, že súd prvého stupňa na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým
zisteniam, napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia

veci, a teda sú tu dané odvolacie dôvody v zmysle ustanovenia § 205 ods. 2 písm. d), f) O.s.p.
Odvolatelia poukázali na to, že súd mal zisťovať, kedy sa skončila oprávnená nepretržitá držba a
vydržacia lehota, nakoľko vydržacia doba mohla skončiť aj pred účinnosťou súčasnej právnej úpravy.
Súd v rozpore s hmotným právom vyvodil záver o neexistencii právneho titulu, ktorý však nie je
zákonným predpokladom nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním. Iný úkon ohľadne spornej veci

môže byť len okolnosťou svedčiacou o dobromyseľnosti držiteľa, z čoho vychádza aj konštantná
judikatúra. Súd bez opory v hmotnom práve konštatuje absenciu platného právneho úkonu, z ktorého
by navrhovatelia odvodzovali svoju oprávnenú držbu. Navrhovatelia v konaní produkovali množstvo
dôkazov, ktoré osvedčujú oprávnenosť a dobromyseľnosť držiteľov. Existenciu zrejme ústnej dohody o
rozdeleníazámenesusediacichpozemkovpreukazujúsvedeckévýpovedeakoajskutočnosť,žeprávna

predchodkyňa odporcov postavila na takto rozdelených a zamenených nehnuteľnostiach na prelome
20. a 30. rokov rodinný dom. Rozdelenie a zámena nehnuteľností bola výhodnejšou práve pre právnu
predchodkyňu odporcov, ktorá vlastnila dva úzke pozemky lemujúce z oboch strán pozemok právnej
predchodkyne navrhovateľov. Nesprávny je tiež záver o neplynutí vydržacej doby po konfiškácii majetku
v roku 1952, poukazujúc na platnú judikatúru R 44/1996. Súd si nesprávne osvojil tvrdenie odporkyne

1, keď z jej výpovede vyplynulo, že pracovníčka úradu jej povedala, že na týchto pozemkoch stavať
nemôže, nakoľko nie sú v ich vlastníctve, z ktorého dôvodu nedostali stavebné povolenie.

Odporcovia 1 až 3 odvolací návrh nepodali, k doručenému odvolaniu navrhovateľov sa vyjadrili písomne
prostredníctvomprávnehozástupcu,navrhlinapadnutýrozsudoksúduprvéhostupňaakovecnesprávny

potvrdiť a priznať odporcom 1 až 3 náhradu trov odvolacieho konania vo výške 153,82 Eur. Odporcovia
k existencii akejsi ústnej dohody o rozdelení a zámene sporných pozemkov poukázali na to, že
predmetnému konaniu predchádzali dve konania na Okresnom súde Galanta, a to sp. zn. 25C/223/2010
o náhradu škody a sp. zn. 17C/221/2010 o zriadenie vecného bremena, v ktorých sa navrhovatelia
nijakonezmienilioexistenciiakejsiústnejdohody.Takútodohoduhypotetickyspomenulprávnyzástupca

odporkyne 1. Odporcovia namietajú hodnovernosť výpovede navrhovateľa 1 a svedka Ing. E. o
obhospodarovaní sporných pozemkov právnymi predchodcami navrhovateľov, čestné vyhlásenie K. H.
preukazuje opak. Navrhovatelia v celom konaní nepreukázali, akým spôsobom, resp. v ktorom mieste
malodôjsťkrozdeleniuspornýchpozemkov.Namiestnejohliadkenavrhovateľ1tútohranicuurčiltakmer
zhodne s predloženým geometrickým plánom, z čoho možno usudzovať, že vychádzal z geometrického

plánu a nie zo svojich spomienok z detstva. Reálna deľba nebola relevantným spôsobom preukázaná,
ako ani existencia dohody o deľbe. Čo sa týka dobromyseľnosti, poukazujúc na rozhodnutie NS SR sp.
zn. 1 Cz 36/89, na naplnenie obsahu dobrej viery nemôže postačiť tvrdenie držiteľa, že je presvedčený
o tom, že mu vec patrí, toto tvrdenie musí byť podložené konkrétnymi okolnosťami. Navrhovatelia
dobromyseľnosť a nepretržitú držbu po dobu 10 rokov nepreukázali, a teda nemohlo dôjsť k vydržaniu

vlastníckeho práva.

Odporca 4 odvolací návrh nepodal, k doručenému odvolaniu navrhovateľov sa vyjadril písomne, navrhol
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť. Podané odvolanie nespochybnilo
správny záver prvostupňového súdu o nepreukázaní existencie neformálnej dohody o deľbe a zámene

pozemkov medzi právnymi predchodcami navrhovateľov a odporcov. Dobrá viera držiteľa sa musí
opierať hoci aj o domnelý (putatívny) právny titul. Dobrá viera držiteľa sa musí vzťahovať aj na okolnosti,
za ktorých vôbec mohlo vecné právo vzniknúť, teda i na právny dôvod (titul), ktorý by mohol mať za
následok vznik práva.Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas
(§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenými osobami - účastníkmi konania (§ 201 O.s.p.), po skonštatovaní, že

odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že odvolatelia použili zákonom
prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. d) a f) O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v
medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu navrhovateľov nie je
možné priznať úspech, keďže napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny, v dôsledku

čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 219 O.s.p.

Pretože vo veci samej odvolací súd preberá súdom prvého stupňa zistený skutkový stav pokiaľ
ide o preukázané skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie navrhovateľmi uplatneného nároku a
pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právne závery vo veci, s poukazom na ust. § 219 ods. 2
O.s.p. odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku. Odvolací

súd ani s prihliadnutím na odvolacie argumenty nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov
prvostupňového súdu odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľom. Na zdôraznenie správnosti
rozhodnutia prvostupňového súdu sa potom žiada dodať nasledovné:

Z obsahu spisu vyplýva, že návrhom podaným súdu prvého stupňa navrhovatelia žiadali súd, aby určil,

že títo sú podielovými spoluvlastníkmi na novovzniknutých nehnuteľnostiach vedených v reg. „C“, a to
pozemok parc. č. 6688/3 - zast. plocha o výmere 109 m2, parc. č. 6688/4 - vinica o výmere 522 m2,
parc. č. 6688/7 - vinica o výmere 99 m2, parc. č. 6688/8 - záhrada o výmere 13 m2, parc. č. 6688/9 -
zast. plochy o výmere 131 m2, parc. č. 6688/12 - vinice o výmere 22 m2, parc. č. 6688/13 - vinice o
výmere 36 m2, ktoré pozemky vznikli na základe Geometrického plánu č. 07-11/2011 zo dňa 11.11.2011

vyhotoveného Realitnou a geodetickou kanceláriou v Galante, autorizačne overeným Ing. Y. T., a úradne
overeným Správou katastra v Šali dňa 15.11.2011, a to navrhovateľ v 1. rade v podiele 1, navrhovateľ
v 2. rade v podiele 1/12, navrhovateľ v 3. rade v podiele 1/12, navrhovateľ v 4. rade v podiele 1/36,
navrhovateľ v 5. rade v podiele 1/36, navrhovateľ v 7. rade v podiele v podiele 1/4, navrhovateľ v 8.
rade v podiele 1/4 k celku. Ďalej žiadali, aby súd určil, že odporcovia v 1. až 4. rade sú podielovými

spoluvlastníkmi na novovzniknutých nehnuteľnostiach, a to pozemok parc. č. 6687/1 - zast. plochy o
výmere 335 m2, parc. č. 6687/2 - zast. plochy o výmere 131 m2, parc. č. 6688/1 - vinica o výmere
397 m2, parc. č. 6688/2 - záhrada o výmere 56 m2, parc. č. 6688/10 - vinica o výmere 32 m2, parc. č.
6688/11 - vinica o výmere 24 m2, parc. č. 6688/14 - vinica o výmere 6 m2, parc. č. 6688/15 - vinica o
výmere 6 m2, parc. č. 6688/22 - zast. plochy o výmere 63 m2, ktoré novovzniknuté pozemky vznikli na

základe Geometrického plánu č. 07-11/2011 zo dňa 11.11.2011, vyhotoveného Realitnou a geodetickou
kanceláriou v Galante, autorizačne overeným Ing. Y. T., autorizovaným geodetom a kartografom a
úradne overeným Správou katastra Šaľa dňa 15.11.2011, a to odporkyňa v 1. rade v podiele 3/10,
odporkyňa v 2. rade v podiele 9/30, odporkyňa v 3. rade v podiele 9/30 a odporca v 4. rade v podiele
1/10 k celku; a to z dôvodu vydržania nehnuteľností navrhovateľmi.

Navrhovatelia svoj žalobný návrh odôvodnili tým, že návrhom sa navrhovatelia snažia usporiadať
vlastnícke vzťahy k špecifikovaným nehnuteľnostiam, predovšetkým však k stavbe, ktorú právni
predchodcovia odporcov postavili na pozemku v podielovom spoluvlastníctve navrhovateľov parc. č.
6688 ako aj k stavbe súp. č. XXX na parc. č. 6688/3, ktorú postavila odporkyňa v 1. rade s manželom.

Určenia vlastníckeho práva uvedeným spôsobom sa domáhajú navrhovatelia z dôvodu, že v presne
nezistenom období niekedy v roku 1931 došlo medzi právnou predchodkyňou navrhovateľov I. D. a
právnou predchodkyňou odporcov F. G. k ústnej dohode o rozdelení nehnuteľností pôvodne vedených
na Pkn vložke č. 2851, k.ú. E., pozemok parc. č. 6688 - roľa o výmere 9 árov a 32 m2 vo výlučnom
vlastníctve I. D. a vedených pôvodne na Pkn vložke č. 2537, k.ú. E., parc. č. 6687 - roľa o výmere 8

árov a 9 m2 a parc. č. 6689 - roľa o výmere 9 árov a 35 m2 v podielovom spoluvlastníctve F. G. v
podiele 700/770 a odporcu v 4. rade v podiele 77/770 k celku. Obsahom dohody malo byť rozdelenie
uvedených pozemkov na „horný koniec“, ktoré oprávnene užívala F. G. s rodinou a „dolný koniec“, ktorý
oprávnene užívala I. D. s rodinou. Išlo a ide o susediace pozemky, pričom na „hornom“ pozemku F. G.
postavila rodinný dom, ktorý tam doposiaľ stojí, hoci bez súpisného čísla a neobývaný. Problémom je

dom postavený rod. G. na „dolnom“ pozemku, súp. č. XXX, ktorý je postavený na pozemku podľa dohody
patriacemu D., a to bez ich dovolenia, dokonca bez stavebného povolenia. Dohoda v danom znení mala
byť realizovaná nerušene právnou predchodkyňou navrhovateľov až do roku 1952, kedy na základe
rozsudku došlo k prepadnutiu celého majetku, resp. bol naň uvalený nútený nájom, pričom právnypredchodca navrhovateľov Y. D. bol rehabilitovaný a majetok mu bol vrátený na základe rozhodnutia
súdu 04.11.1992. Majetok I. D., predmet sporu, na ktorý bol uvalený nútený nájom, sa po jej smrti dedil
v dedičskom konaní. Stavba na parc. č. 6688 bola odporkyňou v 1. rade postavená v 70-tych rokoch,

bez stavebného povolenia, pričom na neoprávnenosť svojho konania bola upozornená I. D., aj zo strany
príslušných úradov, avšak mimosúdnu dohodu sa s ňou nepodarilo uzatvoriť. Mala za to, že v danom
prípade súd splnené podmienky pre vydržanie nehnuteľností navrhovateľmi tak ako to bolo uvedené
v petite návrhu, a to podľa obyčajového práva § 1460 ABGB, ako aj podľa „stredného“ občianskeho
zákonníkač.141/1950Sb.,kedybyvydržaciadobauplynula01.01.1960,ktorádržbavšakbolanarušená

(nie však doba prerušená) neoprávneným dočasným odňatím predmetu držby zo strany štátu z dôvodu
konfiškáciemajetkuprávnejpredchodkynenavrhovateľovI.D.,ktorékonanieboloneskôrrehabilitované.

Základnou právnou otázkou preto bolo, či došlo k vydržaniu vlastníckeho práva vo vzťahu k
špecifikovaným nehnuteľnostiam.

Do 01.01.1951 platilo na Slovensku a v Podkarpatskej Rusi uhorské obyčajové právo. Vlastníctvo k
nehnuteľnosti nadobudol kupujúci zápisom vlastníckeho práva - intabuláciou do pozemkovej knihy.
Vlastnícke právo k nehnuteľnosti bez zápisu do pozemkovej knihy mohol nadobudnúť ten, kto
nehnuteľnosť za 32 rokov ako svoju pokojne má v držbe. Ako svoju totiž vo svojom mene a nie v mene
iného, a nie ako užívateľ či nájomník. Pojem pokojne je vysvetľovaný tak, že ak je držba rušená, ak sa

skutočný vlastník domáha vydania nehnuteľností, držba sa preruší a preruší sa i beh 32-ročnej vydržacej
lehoty. Nehnuteľnosť nevydrží ten, kto nie je dobromyseľný, kto na počiatku svojej držby vie o tom, že
nehnuteľnosť bezprávne nadobudol do vlastníctva, že nehnuteľnosť nadobudol v rozpore s právnymi
predpismi, s právnym stavom v pozemkovej knihe, že ju odkupuje od nevlastníka a podobne. Vydržacia
doba, ktorá uplynula u predchodcu, počíta sa k dobru nástupcu v držbe, kto nehnuteľnosť vydržal, môže

začať spor proti pozemno-knižnému majiteľovi o to, aby nehnuteľnosť na neho bola prepísaná. Spory o
vlastnícke právo vydržaním vznikali preto, že ten, kto nehnuteľnosť nadobudol, nezabezpečil si vpísanie
svojho práva do pozemkovej knihy. Súdna prax aplikáciou tohto právneho poriadku prelomila prísne
následky pozemno-knižnej sústavy k dobru nadobúdateľa práva mimo pozemkovej knihy, so zreteľom
na to, že nadobúdanie práv mimo pozemkovej knihy je dosť časté.

Na území Slovenska sa uplatňovalo uhorské obyčajové právo, v ktorom bol pre zápis vlastníckeho
práva k nehnuteľnostiam zakotvený obligatórny intabulačný princíp. Pre nadobúdanie vlastníctva k
nehnuteľnostiam bol smerodajný Pozemnoknižný poriadok z roku 1885 upravujúci pozemkové knihy.
Podľa vtedy platného práva sa vlastníctvo k nehnuteľnostiam nadobúdalo až zápisom do pozemkovej

knihy, ktorý zápis mal konštitutívne účinky. Zo zásady, že vlastníkom nehnuteľnosti vpísanej do
pozemkovej knihy môže byť len ten, kto je v nej ako vlastník uvedený, boli dve výnimky, kedy vlastníctvo
niekto mohol nadobudnúť bez pozemnoknižného vpisu, a to dedenie a vydržanie vlastníctva.

Od 01.01.1951 začal platiť Občiansky zákonník č. 141/1950 Zb. Tento Občiansky zákonník upravoval

inštitút vydržania v ustanoveniach § 115, § 116 ods. 1 v spojení s § 145, vlastnícke právo k nehnuteľnej
veci mohol nadobudnúť ten, kto ju držal oprávnene a nepretržite po dobu zákonom ustanovenú, ktorá
bola v prípade nehnuteľných vecí 10 rokov. Za oprávneného držiteľa sa považoval ten, kto so zreteľom
na všetky okolnosti bol dobromyseľný v tom, že mu vec patrí, a to po celú vydržaciu dobu. Podľa § 566
ods. 1 a 2 Obč. zákonníka č. 151/1950 Zb. lehota, ktorá začala bežať pred 1. januárom 1951, sa skončí,

ak tento zákon určuje kratšiu lehotu, najneskoršie uplynutím tejto kratšej lehoty, počítanej odo dňa 1.
januára 1951; ak určuje dlhšiu lehotu, uplynutím tejto dlhšej lehoty, počítanej odo dňa, keď lehota začala
bežať. To isté platí o vydržacej a premlčacej dobe.

Právny poriadok platný v Slovenskej republike v období od 01.04.1964, kedy nadobudol účinnosť nový

Občiansky zákonník č. 40/1964 Zb. až do jeho novelizácie dňom 01.04.1983 vydržanie nepoznal. Bolo
zavedené až novelou ust. § 132a a § 135a Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorých kto s vecou
zaobchádza ako so svojou a so zreteľom na všetky okolnosti je dobromyseľný, že mu vec patrí, má -
pokiaľ nie je ustanovené inak - obdobné práva na ochranu ako má vlastník. V zmysle § 135a ods. 1
vlastníkom veci, ktorá môže byť predmetom osobného vlastníctva sa stane občan, ktorý má nepretržite

v držbe nehnuteľnú vec 10 rokov. Podľa ods. 2 ak ide o pozemok alebo jeho časť, ktorú má občan
nepretržite v držbe 10 rokov a ku ktorému by sa inak mohlo zriadiť právo osobného užívania, nadobúda
vlastníctvo k pozemku alebo k jeho časti štát a občan nadobudne právo, aby sa s ním uzavrela dohoda
o osobnom užívaní pozemku v rozsahu podľa § 200. Podľa ods. 3 tohto ustanovenia, ale vydržanímnemožno nadobudnúť právo k pozemku, ktorý je v socialistickom vlastníctve, alebo ku ktorému má
socialistická organizácia právo užívania podľa osobitných predpisov.

Novelou Občianskeho zákonníka s účinnosťou od 01.01.1992 až dosiaľ boli ustanovenia upravujúce
vydržanie nasledovné: Podľa § 134 oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci ak ju má nepretržite v
držbe po dobu troch rokov ak ide o hnuteľnosť a po dobu desať rokov ak ide o nehnuteľnosť. Do tejto
doby sa podľa ods. 1 započítava aj doba, po ktorú mal vec v oprávnenej držbe právny predchodca. V
zmysle § 129 ods. 1 držiteľom je ten, kto s vecou nakladá ako s vlastnou, alebo kto vykonáva právo

pre seba. Podľa § 130 ods. 1 potom ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom,
že mu vec alebo právo patrí je držiteľom oprávneným. Pri pochybnostiach sa predpokladá, že držba je
oprávnená.

Z vyššie uvedeného prehľadu právnej úpravy vyplýva, že v priebehu celého rozhodného obdobia,
kedy bolo vydržanie prípustné, sa na získanie vlastníckeho práva vyžadovalo naplnenie zákonom

stanovených podmienok ako na to správne poukázal prvostupňový súd: existencia dobromyseľnej držby
veci, uplynutie zákonom stanoveného času, v ktorom má oprávnený držiteľ vec v držbe a spôsobilosť
predmetu vydržania.
Jedným z predpokladov vydržania je, že držba musí byť oprávnená. Vo všeobecnosti pod oprávnenou
držbou treba rozumieť faktické ovládanie veci, resp. vykonávanie práva spojené s vôľou nakladať s

vecou ako so svojou v dobrej viere, že držiteľovi táto vec, resp. právo patrí. Pri oprávnenej držbe musí
byť teda splnená okrem iných aj podmienka dobrej viery držiteľa, že mu vec patrí. Oprávnená držba
predpokladá, že držiteľ je v dobrej viere, že mu vec alebo právo patrí a že je v tejto dobrej viere so
zreteľom ku všetkým okolnostiam; uvedené podmienky pritom musia byť splnené súčasne. Dobrá viera
spočíva v presvedčení držiteľa, že je vlastníkom veci, ktorú drží, alebo subjektom práva, ktoré vykonáva,

poprípade, že sú dané právne skutočností, ktoré majú za následok vznik vykonávaného práva, napriek
tomu, že v skutočnosti tomu tak nie je. Pre naplnenie dobrej viery nestačí negatívne presvedčenie
držiteľa, že nepôsobí bezprávie, ale je treba pozitívne presvedčenie, že mu vec alebo právo náleží.
Ide o psychický stav, o vnútorné presvedčenie subjektu, ktoré samo osebe nemôže byť predmetom
dokazovania. Možno ale o nej usudzovať z okolností, za ktorých sa tento psychický stav navonok

prejavuje. Tvrdenie držiteľa o tom, že mu vec patrí, musí byť preto podložené konkrétnymi objektívnymi
okolnosťami, z ktorých sa dá usúdiť, že toto presvedčenie držiteľa bolo dôvodné. Zo zákona vyplýva,
že držiteľ musí byť v dobrej viere vzhľadom ku všetkým okolnostiam. Či je držiteľ v dobrej viere alebo
nie, treba preto vždy hodnotiť objektívne a nie iba zo subjektívneho hľadiska - osobného presvedčenia
samotného držiteľa a vždy je treba brať do úvahy, či držiteľ pri bežnej normálnej opatrnosti, ktorú možno

s ohľadom na okolnosti a povahu daného prípadu od každého požadovať nemal, resp. nemohol mať
po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec alebo právo patrí. Dobrá viera zaniká v
okamžiku, keď sa držiteľ zoznámil so skutočnosťami, ktoré objektívne museli vyvolať pochybnosť o tom,
že mu vec alebo právo patrí. Na tom nič nemení skutočnosť, že držiteľ bude v tomto prípade naďalej
subjektívne v dobrej viere.

Ustálenývýkladakonštantnájudikatúradefinujúoprávnenúdržbu,akojednuznevyhnutnýchpodmienok
(conditio sine qua non) nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním, ako faktické ovládanie veci spojené
s vôľou nakladať s touto vecou ako so svojou, v dobrej viere (bona fidae), že držiteľovi táto vec patrí.
Pri oprávnenej držbe teda musia byť splnené tri základné zákonné podmienky, ktoré musia byť splnené
kumulatívne, t.j. všetky súčasne, a nesplnením čo i len jednej z nich nie je možné považovať držbu

za oprávnenú. Týmito podmienkami sú: 1./ faktické ovládanie veci, tzv. panstvo nad vecou, 2./ vôľa
nakladať s vecou ako so svojou, t.j. správať sa k veci tak, ako by držiteľovi vlastnícky patrila, 3./ dobrá
viera, že vec držiteľovi patrí, pričom túto dobromyseľnosť je potrebné vždy hodnotiť objektívne a nielen
zo subjektívneho hľadiska, t.j. z hľadiska osobného presvedčenia samotného držiteľa veci.

Dobromyseľnosť ako vnútorný psychický stav nemožno síce priamo dokázať, možno však o nej
usudzovať z okolností, v ktorých sa tento psychický stav navonok prejavuje. Základným rozlišujúcim
kritériom je, či držiteľ veci pri normálnej opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti daného prípadu
rozumne od neho požadovať, mohol alebo nemohol mať pochybnosti o tom, že mu vec, ktorú fakticky
ovláda, aj patrí. Okolnosti, z ktorých možno usudzovať na existenciu dobromyseľnosti, musí v konaní

preukázať držiteľ veci. Strata dobromyseľnosti držiteľa veci nastane v okamihu, keď sa dozvedel o
skutočnostiach,ktorézhľadiskaobjektívnehoposudzovaniamuseliunehodôvodnevzbudiťpochybnosti
o tom, že mu vec patrí. Tvrdenie držiteľa o tom, že mu vec patrí a že s ňou nakladal ako s vlastnou,musí byť podložené konkrétnymi okolnosťami, z ktorých sa dá spoľahlivo usúdiť, že toto presvedčenie
držiteľa bolo po celú vydržaciu dobu dôvodné.

Odvolací súd poukazuje na závery ustálenej súdnej praxe vo veci vydržania, ktoré prevzal do svojho
rozhodnutia aj Ústavný súd SR napr. vo veci č.k. II. ÚS 79/06-12, v ktorom vychádza z rozhodnutí
všeobecných súdov, podľa ktorých podľa práva platného do roku 1951, uhorské obyčajové právo
vyžadovalo pre nadobudnutie vlastníckeho práva titulom vydržania dobromyseľnosť po dobu 32 rokov
a napokon podľa Stredného občianskeho zákonníka zák. č. 141/1950 vyžadovala sa zákonná lehota 10

rokov pre vydržanie vlastníckeho práva. Od 01.01.1951 vstúpil tento Občiansky zákonník do platnosti.
Samotnéprevzatiepozemkudoužívaniasocialistickejorganizácienemávplyvnabehvydržacejlehotyaj
po prevzatí pozemkov. Základné nadobudnutie vlastníctva len titulom dlhotrvajúcej dobromyseľnej držby
nemalo oporu v právnej úprave pred r. 1951, ani potom. Ani dobromyseľná držba pokiaľ je detenciou
pre nadobudnutie vlastníctva nemá vplyv. Nadobudnutie vlastníctva titulom vydržania vyžaduje splnenie
dosť tvrdých podmienok a dôkazné bremeno ich preukázaní je na účastníkovi, ktorý právo uplatňuje.

Prvou takou podmienkou, ktorou sa súd zaoberal, je právny titul vstupu do oprávnenej držby (takej
držby, ktorá privodí vydržanie). Tento titul musí byť preukázaný jednoznačne a nemôže byť pochybný.
Podľa ustálenej súdnej praxe len v pochybnostiach, či držba je oprávnená, platí, že je oprávnená, čo
však neplatí o právnom titule vstupe do držby, a zákon neupravoval a neupravuje, čo je takým titulom.
Možno ho vyvodiť len z toho, že vlastník má vôľu previesť vlastníctvo na iný subjekt, ktorý s úmyslom

nadobudnúť ho vstúpi do držby a zo všetkých okolností možno vyvodiť, že má dôvod správať sa, ako
keby mu vec patrila. Nemôže ísť o iný platný právny titul, na základe ktorého sa vlastníctvo nadobudlo,
pretože ak už vlastníctvo nadobudol, nemôže ho vydržať. Tu ide o objektívne neplatnú zmluvu (kúpa,
darovanie), ale aj iné, napr. prenechanie veci za to, že vlastník poskytol nejaké služby alebo výmere o
vlastníctve pôdy, aj keď nebolo vlastníctvo zapísané do pozemkovej knihy. Táto okolnosť, aj temporálne

musí byť najpresnejšie určená. Pred r. 1950 sa skúmala oprávnenosť držby len pri vstupe do nej, po r.
1950 po celý čas behu vydržacej doby.

Pred účinnosťou Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb., ktorá nastala 1. januára 1951, bola
podľa obyčajového práva platného na území Slovenska pre úpravu nadobudnutia vlastníckeho práva

charakteristická jeho dvojfázovosť, ktorá spočívala v tom, že sa na prevod vlastníckeho práva vyžadoval
jednak právny pôvod (titulus) a jednak právny spôsob nadobudnutia vlastníctva (modus). Podľa
tejto úpravy uzavretie zmluvy alebo iný titul pre nadobudnutie vlastníckeho práva (prídelová listina)
neznamenala ešte prevod vlastníctva. Dávala nadobúdateľovi predbežne iba obligačný nárok žiadať
od scudziteľa alebo od pôvodného vlastníka prevedenie vlastníctva k veci. Aby vzniklo vecné právo,

muselo sa toto plnenie stať určitým - zákonom stanoveným spôsobom (modus) a splnením tohto bolo
prevedené vlastnícke právo. V zákone uznaným právnym spôsobom nadobúdania vlastníctva bol pri
prevode nehnuteľných vecí zápis do pozemkovej knihy (intabulácia), t.j. pozemnoknižné odovzdanie,
ktoré spočívalo v tom, že dovtedajší pozemnoknižný vlastník vydal vkladné povolenie; toto povolenie
bolo samostatným a od právneho titulu formálne oddeleným aktom.

V rozhodnutí Ústavného súdu SR, č.k. II. ÚS 432/2014-16 súd vychádzal z rozsudku Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 7 MCdo 4/2013 z 19. februára 2014, podľa ktorého oprávnená
držba popri všeobecných znakov držby musí spĺňať požiadavku dobrej viery držiteľa, že mu vec patrí.
Dobrá viera (ako predpoklad oprávnenej držby) je presvedčením nadobúdateľa, že nekoná bezprávne,

keď si prisvojuje určitú vec. Iba samotná detencia k vydržaniu nestačí. Oprávnená držba sa musí
opierať o právny titul (formálne správny, neplatný, či domnelý) a súčasne musí byť poctivá v zmysle
existencie dobrej viery držiteľa. Len výnimočne sa môže zakladať na ospravedlniteľnom právnom omyle.
Ospravedlniteľný je omyl, ku ktorému došlo napriek tomu, že mýliaci sa postupoval s obvyklou mierou
opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu od každého požadovať. Omyl

môže byť nielen skutkový, ale aj právny. Právny omyl spočíva v neznalosti alebo v neúplnej znalosti
všeobecne záväzných právnych predpisov a z toho vyplývajúceho nesprávneho posúdenia právnych
dôsledkov právnych skutočností. Omyl držiteľa vychádzajúci z neznalosti alebo nedokonalej znalosti
celkom jednoznačného a zrozumiteľného ustanovenia zákona je právny omyl neospravedlniteľný -
pri zachovaní obvyklej opatrnosti sa totiž predpokladá, že každý sa oboznámi so zákonnou úpravou

právneho úkonu, ktorý má v úmysle urobiť (pozn.: k obdobnému záveru dospel najvyšší súd aj v ďalších
rozhodnutiach - viď napríklad sp. zn. 3 Cdo 97/2009, 4 Cdo 283/2009, 5 Cdo 30/2010, 3 M Cdo 7/2010, 3
M Cdo 8/2010, 6 M Cdo 5/2010 a 7 Cdo 12/2011). Okolnosti, ktoré môžu svedčiť o existencii dobrej vierydržiteľa sa spravidla spájajú s okolnosťami, ktoré sa týkajú právneho titulu uchopenia sa držby (porovnaj
napr. Cpj 69/83 z 30. marca 1982), i keď sa pripúšťa tzv. domnelý právny dôvod (titulus putativus).

Súd prvého stupňa vyčerpávajúco a dôsledne skúmal splnenie podmienok oprávnenej držby
navrhovateľov, resp. ich právnych predchodcov, pričom podstatnou otázkou bolo, či je na ich strane
splnená podmienka dobromyseľnosti ako nevyhnutná podmienka pre vydržanie vlastníckeho práva.
Ako už bolo konštatované vyššie, oprávnená držba sa musí opierať o právny titul (formálne správny,
neplatný, či domnelý) a súčasne musí byť poctivá v zmysle existencie dobrej viery držiteľa. Súd

prvého stupňa správne skonštatoval, vychádzajúc z ustálenej rozhodovacej súdnej praxe, že samotné
dlhodobé užívanie nehnuteľnosti automaticky nezakladá vznik vlastníckeho práva. Aj v prípade
preukázania nerušeného užívania nehnuteľnosti počas vydržacej doby (podľa zákonného znenia
účinného v tom-ktorom období), nemožno si úspešne uplatniť vznik vlastníckeho práva vydržaním,
ak navrhovateľ neunesie dôkazné bremeno v časti preukázania existencie titulu začatia užívania, t.j.
držby. S preukázaním titulu vzniku držby priamo súvisí aj preukázanie dobromyseľnosti držby, ako

ďalšieho zákonného predpokladu nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním, nakoľko navrhovateľ len
s ťažkosťami (ak vôbec) jednoznačne preukáže svoju dobromyseľnosť (teda že s ohľadom na všetky
okolnosti sa mohol dôvodne domnievať, že nehnuteľnosť mu patrí), ak nevie preukázať, prečo, t.j. na
základe čoho dospel k takémuto presvedčeniu.

Hoci by aj v konaní bolo preukázané faktické ovládanie veci navrhovateľom, ako aj výkon práva a
vôľa nakladať s vecou ako so svojou, v predmetnej veci nebol preukázaný poctivý (hodnoverný) titul,
od ktorého sa odvíja dobromyseľnosť držby. Pokiaľ teda navrhovatelia nemajú žiaden relevantný titul,
od ktorého by mohli odvodzovať dobromyseľnosť svojej držby, je už nadbytočným skúmať relevantné
nadobudnutie vlastníckeho práva ich právnymi predchodcami. Taktiež je už bez právneho významu

skúmanie vydržacej doby navrhovateľov, resp. započítanie vydržacej doby právnych predchodcov, a to
práve pre základnú absenciu právneho titulu navrhovateľov pre vydržanie vlastníckeho práva.

Navrhovatelia neuniesli dôkazné bremeno, keď za takýto nadobúdací titul označili neformálnu, zrejme
ústnu dohodu o deľbe a zámene pozemkov, ktorá mala byť uzatvorená v roku 1931 alebo 1937, keď

sa im nepodarilo hodnoverným spôsobom preukázať, že k takejto dohode došlo. Súd prvého stupňa
podrobne uviedol dôvody, pre ktoré nepovažoval za preukázané uzavretie takejto dohody. Odvolací súd
k nim dodáva, poukazujúc aj na argumentáciu odporcov, že navrhovatelia v predchádzajúcich súdnych
konaniach vedených proti odporkyni 1, ktorých základom je užívanie sporných nehnuteľností (konania
vedené Okresným súdom Galanta sp. zn. 25C/223/2010 a sp. zn. 17C/221/2010), vychádzajú zo zápisu

vlastníckeho práva podľa aktuálnych listov vlastníctva a v týchto konaniach netvrdili, že vlastnícke právo
k predmetným nehnuteľnostiam je v skutočnosti v rozpore s jeho zápisom v katastri nehnuteľností, na
základe vydržania titulom deľby a zámeny pozemkov z 30. rokov minulého storočia. Túto argumentáciu
navrhovatelia uplatnili až v tomto konaní.

Odvolací súd ďalej poukazuje na to, že z vykonaného dokazovania vyplynulo, že navrhovatelia tvrdili,
že malo dôjsť k akejsi dohode o spôsobe užívania sporných nehnuteľností, keď sa malo dohodnúť, že
rodina D. bude užívať „dolný koniec“ a rodina G. bude užívať „horný koniec“, nebol však preukázaný
presný obsah takejto dohody, keď nebolo preukázané, či malo ísť len o dohodu ohľadom užívacieho
práva (ako len jednej zo zložiek vlastníckeho práva), alebo o dohodu o reálnej deľbe či zámene sporných

nehnuteľností, ktorej dôsledkom mala byť zmena vlastníckeho práva týchto nehnuteľností. Preto ak by aj
došlo k nejakej neformálnej dohode o tom, že jedna rodina bude užívať (obhospodarovať) jeden koniec
a druhá rodina druhý koniec, nemožno bez ďalšieho takúto dohodu považovať za relevantný právny
titul oprávnenej držby, ktorý by mohol smerovať k vydržaniu vlastníckeho práva. Podstatným obsahom
takejto dohody by totiž musel byť prevod vlastníckeho práva, a nielen dohoda o užívaní.

V zmysle § 132 Občianskeho súdneho poriadku dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy a to každý dôkaz
jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivosti prihliada na všetko, čo vyšlo
za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci.

Hodnotenie dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané procesné dôkazy z hľadiska ich
pravdivosti a relevantnosti pre rozhodnutie. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je právnymi
predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa
teda zásada voľného hodnotenia dôkazov. Hodnotiaca úvaha súdu pritom ale nie je svojvoľná, súdmusí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo. Tieto skutočnosti musí súd rešpektovať a musí
správne určiť ich vzájomný vzťah. Pritom súd nie je viazaný žiadnym poradím významu a dôkaznej sily
jednotlivých dôkazov.

V sporovom konaní sa uplatňuje prejednacia zásada. Účastník má jednak povinnosť tvrdenia, jednak
dôkaznú povinnosť. Následky spojené s ich nesplnením v podobe vecne nepriaznivého rozhodnutia
nesie ten účastník konania, ktorý tieto povinnosti nesplnil. Medzi povinnosťou tvrdenia a povinnosťou
označiť dôkazy na preukázanie tvrdení je vzájomná väzba. Pokiaľ účastník konania nesplní povinnosť

tvrdenia, nemôže splniť ani povinnosť označiť na svoje tvrdenia dôkazy. Dôkazným bremenom sa
rozumie procesná zodpovednosť účastníka konania za to, že v konaní neboli preukázané jeho tvrdenia
a že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech.

V zmysle ustanovenia § 79 ods. 1 O.s.p., v sporovom konaní je to navrhovateľ, kto je povinný uviesť
skutočnosti, o ktoré opiera svoj návrh a uplatňuje svoj nárok a tieto predložiť spolu s návrhom. Dôkazné

bremeno postihuje vždy toho, kto niečo tvrdí, teda spravidla navrhovateľa. Odporca ako druhá procesná
strana má povinnosť tvrdiť skutočnosti, ktoré vo svojej podstate znamenajú, že právo alebo nárok
navrhovateľa nevzniklo prípadne zaniklo alebo sa zmenilo. Tieto povinnosti tvrdenia sú základom pre
bremeno tvrdenia, ktoré spravidla zaťažuje obidve strany. Neunesenie dôkazného bremena má potom
v konaní za následok procesný neúspech toho účastníka sporu, ktorý nedokázal preukázať ním tvrdené

skutočnosti.

Splnenie dôkaznej povinnosti neznamená unesenie dôkazného bremena. Procesná strana môže splniť
dôkaznú povinnosť, avšak ak ju splní len tak, že nevedie k preukázaniu jej tvrdení, resp. splní ju
bez náležitej procesnej pozornosti, dôkazné bremeno táto strana neuniesla. Dôsledkom neunesenia

dôkazného bremena je nepriaznivý výsledok sporu, ktorý postihuje toho účastníka, na ktorom spočívalo
dôkazné bremeno a ktorý sa dostal do dôkaznej núdze, keďže neponúkol alebo nevedel ponúknuť súdu
také dôkazné prostriedky, ktorými by sa preukázali pre výsledok sporu rozhodujúce skutočnosti.

Navrhovatelia nesplnili svoju základnú dôkaznú povinnosť preukázať existenciu zákonných podmienok

prevydržanievlastníckehoprávakšpecifikovanýmnehnuteľnostiam,čoviedloksprávnemuzáverusúdu
prvého stupňa aj o neunesení ich dôkazného bremena. Dôsledkom neunesenia dôkazného bremena
je potom nepriaznivý výsledok sporu, ktorý postihuje žalobcu ako účastníka, na ktorom spočívalo
dôkazné bremeno a ktorý sa dostal do dôkaznej núdze, keďže neponúkol alebo nevedel ponúknuť
súdu také dôkazné prostriedky, ktorými by sa preukázali pre výsledok sporu rozhodujúce skutočnosti.

Nevyhnutným preto bolo návrh navrhovateľov už len z tohto dôvodu zamietnuť.

V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, v ktorých súd
skonštatoval, že Občiansky súdny poriadok ukladá účastníkom konania povinnosť označiť dôkazy na
preukázanie svojich tvrdení. V zmysle § 120 ods. 1 O.s.p. však súd rozhodne o tom, ktoré z označených

dôkazov vykoná. To znamená, že súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a ani
nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Nevykonanie všetkých navrhnutých dôkazov preto
nie je vadou spôsobujúcou účastníkovi konania odňatie možnosti konať pred súdom a zakladajúcou
tým prípustnosť dovolania. (porovnaj aj rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnené
v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 37/1993 a pod

R 125/1999). Odňatie možnosti konať pred súdom s následkom prípustnosti dovolania nezakladá bez
ďalšiehoaniprípadnáskutočnosť,žebybolomožnémaťvýhradyvočidôvodom,prektorésúdnavrhnuté
dôkazy nevykonal (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 18. apríla 2012, sp. zn. 6 Cdo 51/2012). Súd pri
vykonávaní dokazovania nie je viazaný návrhmi účastníkov a nemá povinnosť všetky navrhnuté dôkazy
vykonať. Nevykonanie všetkých navrhnutých dôkazov nie je vadou spôsobujúcou účastníkovi odňatie

možnosti konať pred súdom, pretože v zmysle ustanovenia § 120 ods. 1 veta druhá O.s.p. je vecou
súdu, aby rozhodol, ktoré z navrhovaných dôkazov vykoná. Toto oprávnenie súdu sa neviaže na návrhy
účastníka konania (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 14.09.2011, sp. zn. 6 Cdo 153/2011).

V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky,

v ktorom súd skonštatoval, že dokazovanie v občianskom súdnom konaní prebieha vo viacerých
fázach; od navrhnutia dôkazu cez jeho zabezpečenie, vykonanie a následné vyhodnotenie. Kým
navrhovanie dôkazov je právom a zároveň procesnou povinnosťou účastníkov konania, len súd
rozhodne, ktorý z označených (navrhnutých) dôkazov vykoná. Uvedené predstavuje prejav zákonnejprávomoci všeobecného súdu korigovať návrhy účastníkov na vykonanie dokazovania sledujúc tak
rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasne zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového stavu
dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu

podstaty prejednávanej veci nie je relevantný. V prípade, že súd odmietne vykonať určitý účastníkom
navrhovaný dôkaz, je jeho zákonnou povinnosťou v odôvodnení rozhodnutia uviesť, prečo nevykonal
ďalšie navrhnuté dôkazy (§ 157 ods. 2 Občiansky súdny poriadok). Skutočnosť, že okresný súd a
ani následne krajský súd neakceptovali návrhy na vykonanie dokazovania predložené sťažovateľom,
nemôže sama osebe viesť k záveru o porušení jeho práv. Zásah do základného práva na súdnu

ochranu či práv na spravodlivé súdne konanie by v tejto súvislosti podľa Ústavného súdu Slovenskej
republiky bolo možné konštatovať len vtedy, ak by záver všeobecného súdu o nevykonaní účastníkom
navrhovaného dôkazu bol zjavne neodôvodnený, chýbala by mu predchádzajúca racionálna úvaha
konajúceho súdu vychádzajúca z priebehu konania a stavu dokazovania v jeho rámci, či vtedy, ak by
nevykonaním navrhnutého dôkazu bol účastník postavený do podstatne nevýhodnejšej pozície ako
druhá strana v konaní (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 350/08 z 30. septembra

2010).

S prihliadnutím na všetky okolnosti, ktoré vyšli v danom konaní najavo a všetky vykonané dôkazy
odvolací súd sa zhodol s prvostupňovým, že vykonaným dokazovaním nebolo preukázané, že došlo k
vydržaniu vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam tak ako to tvrdili navrhovatelia.

S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu v spojení s argumentáciou prvostupňového súdu, súd
prvého stupňa správne návrh navrhovateľov ako nedôvodný v celom rozsahu zamietol. Odvolací súd
potom napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vo výroku vecne správny, vrátane správneho
závislého výroku o náhrade trov konania, osobitne odvolaním nenapadnutého, s použitím § 219 ods.

1 a 2 O.s.p. potvrdil.

V odvolacom konaní plne úspešným odporcom 1 až 3 vzniklo podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 224
ods. 1 O.s.p. právo na náhradu trov konania voči v odvolaní neúspešným navrhovateľom 1 až 8. Trovy
odvolacieho konania odporcov 1 až 3 spočívajú z trov právneho zastúpenia a predstavujú sumu 153,82

Eur ako odmenu za 1 úkon - písomné vyjadrenie k odvolaniu vo výške 120,14 Eur + 8,04 Eur režijný
paušál + 20% DPH, podľa § 10 ods. 1, § 11 ods. 1 písm. a), § 14 ods. 1 písm. b), § 16 ods. 3 a § 18 ods.
3 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z. Náhradu trov odporcom 1 až 3 súd zaviazal navrhovateľov 1 až 8
zaplatiť k rukám právneho zástupcu odporcov 1 až 3 (§ 149 ods. 1 O.s.p.), do troch dní od právoplatnosti
tohto rozsudku (§ 160 ods. 1 O.s.p.).

V odvolacom konaní plne úspešnému odporcovi 4 vzniklo podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1
O.s.p. právo na náhradu trov konania voči v odvolaní neúspešným navrhovateľom 1 až 8. Odporca 4 si
náhradu trov odvolacieho konania neuplatnil, preto bolo dôvodné mu náhradu trov odvolacieho konania
nepriznať.

Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.