Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 30. december 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10Co/443/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5612210544
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 12. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Róbert Urban

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5612210544.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Urbana

a sudcov JUDr. Amálie Paulerovej a JUDr. Erika Vargu v právnej veci navrhovateľa POHOTOVOSŤ,
s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného spoločnosťou Fridrich
Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, proti odporcovi Slovenská republika, za ktorú
koná Ministerstvo spravodlivosti SR, Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu škody a nemajetkovej
ujmy, na základe odvolania navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k.
10C/203/2012-49 zo dňa 11. novembra 2013, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd napadnutým rozsudkom v celom rozsahu zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal
uloženia povinnosti odporcovi zaplatiť mu škodu a nemajetkovú ujmu spôsobenú tvrdeným nesprávnym
úradným postupom exekučného súdu - Okresného súdu Liptovský Mikuláš. Nesprávnosť postupu
mala spočívať v okolnosti, že exekučný súd nerozhodol v zákonnej lehote vo veci navrhovateľa
(v pozícii oprávneného) o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie.
Okresný súd vymedzil viacero (samostatných) dôvodov vedúcich k zamietnutiu uplatneného nároku;

predovšetkým zdôraznil neunesenie dôkazného bremena navrhovateľom, a to tak celkovo, ako aj vo
vzťahu k jednotlivým súčastiam uplatňovaného nároku. Primárne sa venoval podmienke predbežného
prerokovania nároku podľa zákona č. 514/2003 Z.z. a konštatoval, že táto nebola splnená, lebo
navrhovateľ nepreukázal podanie dotknutej žiadosti orgánu určenému označeným právnym predpisom.
Následne okresný súd posudzoval jednotlivé atribúty predmetného zodpovednostného vzťahu a dospel
k záveru o nepreukázaní žiadnej zo zákonných (kumulatívnych) podmienok. V otázke tvrdeného
nesprávneho úradného postupu v podobe prieťahov v konaní podrobne popísal nevyhnutný (procesný)

postup exekučného súdu v konkrétnej exekučnej veci (sp. zn. Okresného súdu Liptovský Mikuláš
8Er/821/2009) a konštatoval, že v danej spojitosti nedošlo k bezdôvodnej nečinnosti (exekučného) súdu.
Ako nepravdivé bolo pritom ustálené tvrdenie navrhovateľa o nečinnosti exekučného súdu 449 dní;
poverenie bolo totiž vydané po 60-tich dňoch. Vzhľadom (aj) na niekoľkotisícové množstvo exekučných
vecí vyžadovala (priebežná) činnosť exekučného súdu „istý čas“.
Okresný súd tiež konštatoval, že existencia prieťahov v dotknutom exekučnom konaní nebola
vyslovená v rámci výsledku vybavovania sťažnosti na prieťahy, v právoplatnom rozhodnutí vydanom v

disciplinárnom konaní, v právoplatnom rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva alebo Ústavného
súdu SR, pričom rozhodovanie o tejto otázke nepatrí do právomoci súdu prvého stupňa. Nad
(nevyhnutný) rámec dodal, že navrhovateľ nepreukázal ani ďalšie zákonné podmienky zodpovednostištátu; napr. jeho tvrdenia o nemajetkovej ujme sú/boli iba v rovine teoretických následkov, vo vzťahu ku
ktorým navrhovateľ neuniesol (ani len) bremeno tvrdenia.
O trovách konania okresný súd rozhodol s poukazom na § 142 ods. 1 v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p.

tak, že odporcovi právo na ich náhradu nepriznal s poukazom na to, že síce podal návrh na prisúdenie
náhrady trov, v zákonnej lehote si ich však nevyčíslil.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ, ktorý sa domáhal jeho
zrušenia a vrátenia veci na nové prejednanie. Namietal, že nebol oboznámený s obsahom dôkazov a

prednesov protistrany, nemal možnosť sa k nim vyjadriť a navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení.
Za takejto situácie došlo, podľa odvolateľa, k degradácii zásady kontradiktórnosti konania. Uviedol,
že elektronicky podal návrh na zrušenie pojednávania odôvodnený skutočnosťou, že všetci sudcovia
daného okresného súdu sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania vo veci, ktorú žiadosť (o odročenie
pojednávania z dôležitého dôvodu) však okresný súd ignoroval. V žiadosti sa pritom zdôrazňovalo,
že navrhovateľ trvá na osobnej účasti právneho zástupcu na pojednávaní. Správne mal okresný súd

vec predložiť na rozhodnutie o pridelení inému súdu; bez vydania akéhokoľvek rozhodnutia v otázke
zaujatosti sudcov však bola možnosť obrany navrhovateľa pred zákonným sudcom celkom zmarená.
Odvolateľ poukázal na svoje vyjadrenie (obsiahnuté v návrhu), ktorým upovedomil súd o skutočnostiach
nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená na prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z
konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie

sudcu, nič nemení na tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto
sudcu považovať za nestranného. Uvedené rozhodnutie krajského súdu bolo podľa odvolateľa vydané
v rozpore s ustálenou praxou iných krajských súdov a tiež s judikatúrou Ústavného súdu SR, či
Európskeho súdu pre ľudské práva.
Súdu prvého stupňa navrhovateľ vytýkal (i) viacero omylov, z ktorých napríklad uviedol konštatovanie

súdu, že navrhovateľom namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, hoci v odôvodnení
prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Nesprávny úradný postup exekučného súdu podľa
odvolateľa spočíva hneď v niekoľkých skutočnostiach, nielen v jednej z nich. Konajúci súd sa musí
preto vysporiadať so všetkými vytýkanými zložkami nesprávneho úradného postupu; v napadnutom
rozhodnutí tomu tak nie je, čo robí rozhodnutie nepreskúmateľným pre nedostatok dôvodov.

Odporca sa k podanému odvolaniu nevyjadril.

Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu vymedzenom v ustanovení § 212 ods. 1, 2
písm. b/ O.s.p. a bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 za súčasnej aplikácie § 156 ods. 3 O.s.p.)

napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p.

Len vo všeobecnosti je akceptovateľná úvaha odvolateľa, že súčasťou kontradiktórneho konania je
právo byť oboznámený s predloženými dôkazmi, vyjadriť sa k nim a podávať dôkazné návrhy. Zásada
kontradiktórnosti totiž predovšetkým pojmovo predpokladá procesnú aktivitu účastníkov konania.

Ťažiskom realizácie procesných práv účastníkov je práve pojednávanie, na ktoré bol navrhovateľ
riadne a včas predvolaný. Svojim postupom - bezdôvodnou neúčasťou - sa však o ich bezprostredné
naplnenie sám obral. V prípade účasti na pojednávaní by sa navrhovateľ zúčastnil vykonávania
dokazovania, mohol by navrhovať jeho doplnenie, resp. sa k vykonanému dokazovaniu vyjadriť. V tejto
súvislosti sú potom ďalšie námietky navrhovateľa o odňatí práva konať pred súdom a porušení zásady

kontradiktórnosti bezpredmetné.

Predvolanienatermínpojednávania(dňa12.11.2013)boloprávnemuzástupcovinavrhovateľadoručené
22.10.2013. V dôsledku vážnej prekážky na strane okresného súdu bol termín presunutý na deň
11.11.2013, o čom boli účastníci elektronicky upovedomení dňa 6.11.2013. Súčasťou súdneho spisu nie

je navrhovateľom tvrdený (elektronicky podaný) návrh na zrušenie pojednávania z dôvodu „objektívneho
porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu“; spisový materiál obsahuje len písomnú verziu takéhoto
podania, ktorá okresnému súdu došla až po pojednávaní.
Aj keby bolo dotknuté podanie vykonané i elektronicky, s poukazom na dátum jeho vyhotovenia -
11.11.2013 - by (logicky) nemohlo byť okresnému súdu doručené skôr než 11.11.2013, t.j. v deň

pojednávania. Vzhľadom na to, že dotknuté podanie neobsahuje náležitosti predpísané v ustanovení §
119 O.s.p. - nevymedzenie dňa, kedy sa o dôvode (požadovaného odročenia pojednávania) navrhovateľ
dozvedel a ani preukázanie tvrdeného dôvodu (podanie ústavnej sťažnosti), ani v prípade jeho podania
pred vykonaním pojednávania by nepredstavovalo kvalifikovaný základ pre eventualitu odročeniapojednávania.Lenpreúplnosťkrajskýsúddodáva,žesodkazomnanižšieuvedenéposúdenienámietok
odvolateľa o konaní vylúčeného sudcu, tieto taktiež z vecného hľadiska nepredstavovali „dôležitý dôvod“
pre odročenie pojednávania.

Okresný súd v čase pojednávania nedisponoval žiadnym podaním/žiadosťou o odročenie pojednávania,
preto (s prihliadnutím na konkrétnosti súdenej veci) postupoval náležite, ak vec prejednal a rozhodol
v neprítomnosti účastníkov. V prípade pojednávania bez prítomnosti účastníka za podmienok
predpokladaných zákonom pritom nemôže dôjsť k odňatiu práva konať pred súdom (bližšie

napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 116/93) a zároveň nie je porušená zásada
kontradiktórnosti sporového konania.
Písomné vyjadrenie odporcu vo veci samej bolo okresnému súdu doručené 4.11.2013. Nemožno preto
za porušenie požiadavky bezodkladnosti doručenia vyjadrenia (§ 114 ods. 2 veta posledná O.s.p.)
považovať taký postup súdu, ktorý vzhľadom na pomerne krátky časový interval a otáznosť faktického
doručenia dotknutého vyjadrenia navrhovateľovi, ponechal oboznámenie navrhovateľa s vyjadrením

odporcu na samotné súdne pojednávanie. Navyše, ide o vyjadrenie, ktoré je totožné v stovkách
obdobných vecí/konaní vedených medzi navrhovateľom a odporcom; a teda navrhovateľovi „chronicky
známe“.

Zodpovedá doterajšiemu priebehu konania a stavu veci, že zákonná sudkyňa (správne) postupovala

v intenciách záväzného rozhodnutia nadriadeného súdu o jej nevylúčení. Navrhovateľ ani v
posudzovanom odvolaní neuviedol žiadne iné/ďalšie okolnosti, ktoré by mali zakladať jej vylúčenie,
než tie, ktoré už boli predmetom posúdenia nadriadeného súdu. Zároveň dotknutý záver o nevylúčení
rešpektuje aktuálnu rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR (napr. uznesenia sp. zn. 3 Nc14/2010 z
31.5.2010; 6 Cdo 201/2013 z 19.6.2013, či 4 Cdo 228/2013 z 28.4.2014) v otázkach posudzovania

inštitútu sudcovskej nestrannosti.
Neopodstatneným je tvrdenie odvolateľa, že mu nebolo doručené (resp. vôbec vydané) rozhodnutie o
vylúčení, resp. nevylúčení sudcov. Z obsahu spisu nesporne vyplýva, že dňa 22.10.2013 (spoločne s
nariadením termínu pojednávania) bolo navrhovateľovi doručené uznesenie Krajského súdu v Žiline sp.
zn. 6NcC/417/2013 z 30.4.2013 o nevylúčení (aj) zákonnej sudkyne JUDr. Haluškovej z prejednávania

a rozhodnutia súdenej veci.

V rámci meritórneho posúdenia veci odvolací súd poukazuje na zodpovednosť navrhovateľa za
obsahové vymedzenie odvolania a na viazanosť odvolacieho súdu odvolacími dôvodmi (§ 212 ods.
1 O.s.p.). Z tohto aspektu je zjavné, že navrhovateľ (nepochybne z dôvodu predkladania enormného

množstva typových podaní) v odvolaní rezignoval na akúkoľvek konkrétnu úvahu vo vzťahu k vecným
dôvodom, ktoré okresný súd viedli k zamietnutiu návrhu. K žiadnemu zo zásadných záverov okresného
súdu (t.j. konkretizácia neunesenia bremena tvrdenia a dôkazného bremena, chronológia a zmysel
úkonovvdanejexekučnejveciatď.),naktorýchzaložilsvojemeritórnerozhodnutie,odvolateľnepredložil
relevantnú, resp. vôbec žiadnu protiargumentáciu. Fakticky sa obmedzil na všeobecné konštatovania

(„nesprávny postup spočíva v niekoľkých skutočnostiach“, “konajúci súd sa musí vysporiadať s všetkými
vytýkanými zložkami nesprávneho úradného postupu“), ktoré sú len opakovaním návrhu bez relevantnej
reakcie na konkrétne dôvody napadnutého rozhodnutia.
V danej spojitosti platí, že odvolací súd nemôže v sporovom/kontradiktórnom konaní nahrádzať
nevyhnutnú procesnú aktivitu účastníka/odvolateľa a formulovať namiesto neho odvolacie dôvody, resp.

preskúmavať rozhodnutie na základe iných, než účastníkom konania v odvolaní vznesených námietok.
Zároveň však platí, že nie je prípustné konfrontovať prvostupňový súd so závermi, ktoré v konaní
nevyslovil (napr. že „namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané“). Nadväzne je úplne
nenáležitým tvrdenie o nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia pre nedostatok dôvodov. Naopak,
odôvodnenie rozsudku okresného súdu spĺňa všetky zákonné parametre.

Nakoľko odvolacie dôvody navrhovateľa boli neopodstatnené a neboli zistené ani nedostatky v postupe
okresného súdu, na ktoré odvolací súd prihliada z úradnej povinnosti (§ 212 ods. 3 O.s.p.), potvrdil v
meritórnej časti napadnutý rozsudok ako vecne správny.
Odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj odvolaním výslovne nenapadnutý, ale od rozhodnutia vo veci

samej závislý, výrok o trovách prvostupňového konania. Okresný súd náležite aplikoval zásadu úspechu
v spore i návrhový charakter rozhodovania o náhrade trov.O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd tak, že účastníkom ich náhradu nepriznal.
Odvolateľ - navrhovateľ nebol v tomto štádiu konania úspešný, a preto podľa § 142 ods. 1 v spojení
s § 224 ods. 1 O.s.p. nemá právo na náhradu jeho trov. Naproti tomu odporca si náhradu trov aktuálneho

odvolacieho konania neuplatnil (§ 151 ods.1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.