Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 4. december 2014

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 19Co/499/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3812219694
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 12. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Beáta Čupková
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2014:3812219694.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Beáty Čupkovej a sudkýň JUDr.
Aleny Záhumenskej a JUDr. Viery Škultétyovej v právnej veci navrhovateľa E., zastúpeného B. proti
odporcovi H., o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie navrhovateľa proti
rozsudku Okresného súdu Prievidza, č.k. 8C/221/2012-76 zo dňa 17. decembra 2013, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Odporcovi sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal majetkovej škody
anemajetkovejujmy.Zároveňodporcovináhradutrovkonanianepriznal.Okresnýsúdmalzvykonaného
dokazovania za preukázané, že žiadosť o udelenia poverenia súdneho exekútora bola doručená
Okresnému súdu Prievidza dňa 14.04.2005. Exekučným titulom bola notárska zápisnica č. N XXXX/
XXXX zo dňa 28.11.2004, ktorý vydala G.. G. U., notárka so sídlom v Y.. Okresný súd Prievidza

vydal dňa 22.06.2005 poverenie pre súdneho exekútora. Oprávnený podal podaním, doručeným súdu
dňa24.09.2010,návrhnazmenuexekútora.Súdvyzvaldňa19.10.2010poverenéhosúdnehoexekútora
G.. J. U., aby v lehote 10 dní oznámil, či súhlasí so zmenou exekútora a vyjadrenie nech zašle spolu s
celými vo výzve uvedenými exekučnými spismi, ktoré budú postúpené novému súdnemu exekútorovi.
Súdnyexekútorpodaním,doručenýmsúdudňa05.11.2010,oznámilsúdu,žesitrovyexekúcievzhľadom
k ich čiastočnej úhrade neuplatňuje, kde ďalej uviedol, že pri vykonávaní predmetnej exekúcie nebol

zistený žiadny hnuteľný a ani nehnuteľný majetok povinnej. Okresný súd Prievidza vydal dňa 22.02.2011
uznesenie, sp. zn. 15Er/342/2005-21, v ktorom vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil.
Krajský súd Trenčín na základe odvolania oprávneného uznesením, č.k.
17CoE/331/2011-28 zo dňa 03.08.2011 uznesenie okresného súdu potvrdil. Ďalej okresný súd zistil, že
navrhovateľ v exekučnej veci, sp. yn. 15Er/342/2005 nepodal žiadnu sťažnosť na prieťahy v konaní.
Po právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil § 44 ods. 7, 8 Exekučného poriadku účinného od
01.09.2005,§44ods.6Exekučnéhoporiadkuplatného do31.08.2005,§238ods.1,2Exekučného

poriadku, ďalej § 3 ods. 1 písm. d), § 4 ods. 1 písm. a) bod 1, § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17
ods. 1, 2, 3, § 19 ods. 1, 3 zákona č. 514/2003 Z. z o zodpovednosti za škody spôsobenú pri
výkone verejnej. Zhodnotením skutkového stavu dospel súd k právnemu záveru, že návrh navrhovateľa
na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. nie je dôvodný. Nárok na náhradu škody navrhovateľ
uplatnil podľa § 9 zákona č. 514/2003 Z. z. z dôvodov, že exekučný súd svojím postupom porušil
povinnostiorgánuverejnejmociurobiťúkonalebovydaťrozhodnutievzákonomstanovenejlehote,resp.

bez zbytočných prieťahov v konaní. Otázku, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky,
je kompetentný preskúmavať Ústavný súd, ktorý ju v súlade so svojou ústavnou judikatúroupreskúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, najmä podľa troch
základných kritérií (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. I. ÚS 41/02). Všeobecný
súdtedamôžerozhodnúťopriznanínáhradyškodyvkonanípodľazákonač.514/2003Z.z.ažvprípade,

ak už oprávnený orgán rozhodol o existencii prieťahov v konaní. Absenciou predmetného rozhodnutia
oprávneného orgánu o existencii prieťahov nebola splnená základná podmienka pre rozhodnutie o
náhrade škody v dôsledku nesprávneho úradného postupu orgánu verejnej moci pri výkone verejnej
moci. Navrhovateľ v návrhu tvrdil, že exekučný súd bol bezdôvodne nečinný a nerozhodol o návrhu na
zmenu súdneho exekútora zákonom stanovenej 30-dňovej lehote. Z obsahu pripojeného exekučného

spisu Okresného súdu Prievidza, sp. zn. 15Er 342/2005 súd vychádzal z okolností,
že exekučné konanie bolo v predmetnej veci začaté na návrh oprávneného doručené Exekútorskému
úradu G.. J. U. dňa 15.03.2005, pričom žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola
súdu doručená dňa 14.04.2005. S ohľadom na znenie intertemporálneho ustanovenia § 238 ods. 1
Exekučného poriadku sa na takéhoto konanie vzťahovala právna úprava platná do 31.08.2005 (podľa
ktorej úpravy sa mali dokončiť dovtedy začaté exekučné konania), ktorá neustanovovala povinnosť

exekučného súdu rozhodnúť o návrhu oprávneného na zmenu exekútora do 30 dní od doručenia návrhu
oprávneného na zmenu exekútora. K zavedeniu takejto lehoty do právnej úpravy došlo až s účinnosťou
od 01.09.2005 (pre konania začaté po tomto dátume). Z uvedeného vyplýva, že
exekučnýsúdsanedopustilnesprávnehoúradnéhopostupuzdôvodunevydaniarozhodnutiazákonnom
stanovenej lehote, keďže právny poriadok mu nestanovoval povinnosť rozhodnúť o zmene súdneho

exekútora do 30 dní od doručenia návrhu. Vzhľadom na uvedené súd nemal preukázaný
nesprávny úradný postup ako jeden z predpokladov pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci. Navrhovateľove tvrdenie, že o návrhu na zmenu súdneho exekútora konanie
trvalo viac ako 159 dní, sa ukázalo ako nepravdivé. Oprávnený podal súdu návrh na zmenu
exekútora, ktorý bol doručený dňa 24.09.2010. Súd uznesením z 22.02.2011 vyhlásil exekúciu za

neprípustnú a exekúciu zastavil, uznesenie nadobudlo právoplatnosť 12.09.2011 v spojení s
rozhodnutím Krajského súdu Trenčín, č.k. 17CoE 331/2011-28 zo dňa 03.08.2011. V exekučnej veci
tak k rozhodnutiu o zmene súdneho exekútora vôbec nedošlo, a to z dôvodu zistenia podmienok pre
vyhlásenie exekúcie za neprípustnú a zastavenie exekúcie, pretože oprávnený sa domáhal vymoženia
plnenia od povinného na podklade nespôsobilého exekučného titulu. Exekučný súd sa v danej veci

mimoriadne precízne a podrobne zaoberal vadami exekučného titulu. Vychádzajúc z týchto
úkonov súdu v exekučnom konaní nemožno považovať postup exekučného súdu za
nesprávny úradný postup, resp. za zbytočné prieťahy v konaní, keď exekučný súd prednostne v konaní
riešil zákonnosť exekučného titulu, a tým prípustnosť exekúcie ako celku, v porovnaní s čím rozhodnutie
o zmene osoby súdneho exekútora nebolo prioritné. Keďže navrhovateľ nepreukázal splnenie prvého

predpokladu zodpovedného právneho vzťahu, a to existenciu nesprávneho úradného postupu, súd sa
otázkou uplatnenej škody nezaoberal. Ďalej nebolo vôbec preukázané, že v prípade rozhodnutia súdu
o zmene súdneho exekútora v zákonnej lehote 30 dní by došlo k účinnému vymoženiu pohľadávky
oprávneného, a tým teda naplneniu účelu exekučného konania. Zmena osoby súdneho exekútora je len
čiastkový procesný úkon, ktorý na vymožiteľnosť pohľadávky nemá vplyv. Nesprávny úradný postup

by musel byť takou podstatnou príčinou, ktorá by spôsobila škodu, čo v danom prípade nie je možné
konštatovať, keď exekúcia ako taká bola zastavená. Okrem toho v danom štádiu konania navrhovateľovi
nič nebránilo využiť účinný prostriedok na opravy podaním sťažnosti predsedovi súdu proti porušovaniu
jeho práva v exekučnom konaní podľa § 3 ods. 7 v spojení s § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o
súdoch alebo obrátiť sa na Ústavný súd Slovenskej republiky s požiadavkou o posúdenie, či došlo alebo

nedošlo k porušeniu jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Navrhovateľ
ani jednu z týchto možností nevyužil. Pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody podľa zákona
č. 514/2003 Z. z. je nevyhnutné preukázať existenciu škody a jej výšku. Navrhovateľ nepreukázal
existenciuškody,anijejvýškuanároky,ktorésiuplatňujesúhypotetické.Navrhovateľmalvtomtokonaní
napreukázanievzniknutejškodypredložiťdôkazypreukazujúceškodupritejtoindividuálnejpohľadávke.

Požadované paušálne sumy za spomínané veľmi všeobecne uvedené činnosti nie sú skutočnou škodou.
Určenie výšky škody v návrhu nie je dôkaz o vzniknutej škode. Skutočnú škodu je
potrebné preukázať listinami, skutočnosťami, ktoré preukážu požadovaný nárok. Podľa názoru súdu
navrhovateľ nepreukázal jednak vznik a ani výšku skutočnej škody. Taktiež nebola preukázaná zákonná
podmienka príčinnej súvislosti medzi vzniknutou škodou a konaním exekučného súdu. Majetková škoda

teda nebola preukázaná a nemajetková ujma nezávisí automaticky len od konštatovania nedodržania
zákonnej či primeranej lehoty, ale aj od okolností, ktoré sú v tejto veci v odôvodnení konštatované a
na základe ktorých súd nevidel dôvod pre finančnú satisfakciu vo forme nemajetkovej ujmy. Vzhľadom
na uvedené súd dospel k záveru, že navrhovateľ nepreukázal, že by činnosťou súdu v namietanomexekučnom konaní došlo k nesprávnemu úradnému postupu, nepreukázal vznik ani výšku skutočnej
škody, ani prípadnej nemajetkovej ujmy, ani príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom
súdu spočívajúcim podľa neho v tom, že súd nerozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora

v zákonom stanovenej lehote a uplatnenou majetkovou škodou a nemajetkovou ujmou. Návrh v celom
rozsahu ako nedôvodný zamietol. O trovách konania bolo rozhodnuté podľa § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že
účastníkom ich náhrada nebola priznaná. Odporcovi, ktorý mal vo veci úspech, náhrada trov konania
nebola priznaná, pretože si ich neuplatnil a napokon mu žiadne trovy konania ani nevznikli.

Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie navrhovateľ z dôvodov, že v konaní došlo k vadám
uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p., a to, že v spojení s § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. sa mu postupom
súdu odňala možnosť konať pred súdom, v spojení s § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p., v konaní rozhodoval
vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. g) O.s.p.), súd prvého stupňa
nesprávne právne posúdil podľa § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm.
h) O.s.p., súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy,

zároveň dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Doteraz zistený
skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti, dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatňované
a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal, že súd
prvého stupňa vec prejednal v neprítomnosti odporcu a jeho právneho zástupcu, postupujúc podľa § 101
ods. 2 O.s.p. s tým, že navrhovateľ riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania. Navrhovateľ

uskutočnil podanie, ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich k
tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu, je potrebné z konania
vylúčiť, pričom okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených veciach a skutočnostiach dôvod
na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne v očiach
verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Poukázal na rozhodovaciu prax iných

krajských súdov. Uviedol, že konečné rozhodnutie vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo
v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu
na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 O.s.p., proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Súd sa
nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval žiadosť
navrhovateľa o odročenie nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu. Nemal možnosť vyjadriť sa k

tvrdeniamodporcu,zktorýchsúdprisvojomrozhodovanívychádzalazachytilichajvodôvodnenísvojho
rozhodnutia. Súd sa tiež dopustil viacerých omylov, keď konštatoval, že navrhovateľom namietané
lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové úseky tomu
nenasvedčujú. Namietal porušenie svojho práva na kontradiktórne konanie, kedy navrhovateľ ako
strana konania nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k týmto

dôkazom o prednesom vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na
podporu svojich protitvrdení. Kontradiktórnosť súdneho procesu sa neobmedzuje len na oprávnenie
vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje sa aj na rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré
súd získal z vlastnej iniciatívy. Čo sa týka skutočnosti, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez
nariadenia pojednávania, poukázal na skutočnosť, že súd vykonal dokazovanie, ktorého obsah a rozsah

si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám. Poukázal tiež na judikatúru Ústavného súdu, koncepciu
spravodlivého súdneho konania s tým, že kontradiktórnosť súdneho procesu sa neobmedzuje len na
oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale aj na rovnaké oprávnenie voči
dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy, pričom nie je ani dôležité to, či tieto skutočnosti boli
známe iba jednej strane, alebo žiadnej z nich. Súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie

je v odôvodnení rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom
spise. Súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktorého obsah a rozsah
si určil sám, kedy navrhovateľ žiadal vykonať dokazovanie všetkými listinami, ktoré tvoria exekučný
spis. Súd sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky
počas nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti s konaním

dlžníka povinného. Súd však úplne ignoroval všetky tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu
na udržiavanie a správy informačného systému a z titulu výdajov na administratívne spracovanie
textov, publikačné výdaje, poštovné a telekomunikačné výdaje. Z odôvodnenia rozsudku vôbec
nie je zrejmé, akou úvahou súd dospel k presvedčeniu, že majetková škoda nevznikla. Rovnako sa to
však týka chýbajúcich dôvodov pri nemajetkovej ujme. Navyše napriek tomu, že skutkový dej a skutkový

základ v tomto konaní je jedinečný, odôvodnil súd svoje negatívne rozhodnutie rovnakými
dôvodmi opísanými tými istými vetami ako v iných svojich rozhodnutiach. Nesúhlasil tiež s tvrdením, že
náklady na správu pohľadávky počas nečinnosti súdu zapríčinil dlžník, teda povinný. Pravým právnym
titulom je v danej veci nesprávny úradný postup exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesťzodpovednosť. Navrhovateľ hodlal v konaní pred súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania
predložiť dôkazy o výške majetkovej škody, a to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého
vyhotovenie si zabezpečil. Poukázal tiež na skutočnosť, že aj po podaní žaloby škoda ďalej narastá. Súd

vo svojom rozhodnutí vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva žalobcu na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Sám súd zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom
stanovenom čase a pre túto nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiaden objektívne udržateľný
ospravedlňujúci dôvod. Rozhodnutie súdu je preto vnútorne rozporné a napriek tomu, že súd zistil
porušenie práva nekonštatoval ho a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej

ujmy navrhovateľovi. Uviedol, že sú irelevantné úvahy súdu o tom, aké spôsoby judikovania pohľadávky
si navrhovateľ zvolil a tiež sú irelevantné úvahy o podstate a rozsahu podnikateľského rizika. Všetky a
akékoľvek problémy, ktoré boli vyvolané v právnej sfére navrhovateľa nerešpektovaním zákonnej lehoty
zo strany exekučného súdu, svedčia o potrebe nastoliť spravodlivosť poskytnutím finančnej satisfakcie
za porušené práva. Žiadal preto, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa a vec
mu vrátil na opätovné prejednanie.

Odporca sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadril.

Krajský súd v Trenčíne vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok okresného súdu je

potrebný ako vecne správny potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p., pričom v náväznosti na § 219 ods.
2 O.s.p. sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s vecne správnym a vyčerpávajúcim odôvodnením
súdu prvého stupňa, na ktoré v celom rozsahu poukazuje.

Okresný súd neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení

skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak okresný súd ich
náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil aj náležite vyhodnotil (nález Ústavného súdu Slovenskej
republiky,sp.zn.IIIÚS36/2010).Jehoúvahyadôvodypodporujúpríslušnýzáveronedôvodnostinároku
navrhovateľa. Rozhodnutie súdu je presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako aj záver, ku
ktorým na základe týchto premís okresný súd dospel sú pre právnickú, ale i laickú verejnosť prijateľné,

racionálne aj spravodlivé.

Navrhovateľ založil svoj nárok v prejednávanej veci na tom skutkovom základe, že exekučný súd
nerozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenom čase. V rámci vyčíslenia
výšky uplatnenej nemajetkovej ujmy vychádzal z päťmesačného omeškania exekučného súdu a

upozornil, že tento bol bezdôvodne nečinný viac ako 159 dní.

Ako vyplýva z vykonaného dokazovania pred okresným súdom, žiadne z týchto tvrdení sa nezakladá
na pravde.

Ako konštatoval súd prvého stupňa, dňa 24.09.2010 bol súdu doručený návrh na zmenu
súdneho exekútora. Na základe výzvy súdu súdny exekútor podaním doručeným súdu dňa 05.11.2010
oznámil súdu, že si trovy exekúcie vzhľadom k ich čiastočnej úhrade neuplatňuje a ďalej uviedol, že pri
vykonávaní predmetnej exekúcie nebol súdnym exekútorom zistený žiadny hnuteľný a ani nehnuteľný
majetok povinnej. Okresný súd Prievidza vydal dňa 22.02.2011 uznesenie, sp. zn. 15Er/342/2005-21, v

ktorom vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil. Voči tomuto uzneseniu podal oprávnený
odvolanie a Krajský súd Trenčín uznesením, č.k. 17CoE 331/2011-28 zo dňa 03.08.2011 uznesenie
okresného súdu potvrdil.

Odvolací súd zdôrazňuje, že čo sa týka postupu súdu v exekučnom konaní s poukazom

na § 44 ods. 6 Exekučného poriadku účinného do 31.08.2005 právna úprava neustanovovala povinnosť
exekučného súdu rozhodnúť o návrhu na zmenu súdneho exekútora do 30 dní od doručenia návrhu.
S ohľadom na § 238 ods. 1, 2 Exekučného poriadku sa na predmetné exekučné konania vzťahovala
práve právna úprava platná do 31.08.2005, podľa ktorej sa mali dokončiť dovtedy začaté exekučné
konania, nakoľko exekučné konanie v predmetnej veci bolo začaté dňa 15.03.2005, kedy bol súdnemu

exekútorovi doručený návrh na vykonanie exekúcie a žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie bolo súdu doručená dňa 14.04.2005.Odvolací súd však v tomto prípade pripomína, že v danej exekučnej veci k rozhodnutiu o návrhu
na zmenu súdneho exekútora vôbec nedošlo v nadväznosti na zistenie podmienok pre vyhlásenie
exekúcie za neprípustnú a zastavenie exekúcie z dôvodu nespôsobilosti exekučného titulu, na podklade

ktorého sa oprávnený domáhal vymoženia plnenia od povinnej. Exekučný súd prednostným a precíznym
spôsobom posudzoval zákonnosť exekučného titulu, majúcu rozhodujúci vplyv na prípustnosť exekúcie
ako celku, preto nemožno uzavrieť, že by v súvislosti s nerozhodnutím o návrhu na zmenu súdneho
exekútora došlo k jeho nesprávnemu úradnému postupu.

Zároveň odvolací súd zdôrazňuje, že čo sa týka nesprávneho úradného postupu v dôsledku prieťahov
v exekučnom konaní, je nutné konštatovať, že existenciu zbytočných prieťahov v súdnom konaní môže
určiť len Ústavný súd SR, ktorý má právomoc rozhodovať o porušení ústavných práv fyzických a
právnických osôb. Napriek tomu súd poukazuje na judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky
(1ÚS 27/02, 1ÚS 197/03, 1ÚS 38/04), podľa ktorej dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako zjavne
neopodstatnenej je aj zistenie, že sa postup všeobecného súdu nevyznačoval takými významnými

prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. Nie každý zistený prieťah v súdnom
konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž
postupom dotknutého súdu nemusí vyznačovať takými významným prieťahmi, ktoré by bolo možné
kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. V zmysle záverov Ústavného súdu potom možno konštatovať, že

nevydanie rozhodnutia o zmene súdneho exekútora za stavu, kedy exekučný súd v prvom rade vyzval
pôvodne povereného exekútora na vrátenie spisu a následne zistil nespôsobilosť exekučného titulu, v
nadväznosti na čo vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekučné konanie zastavil, v lehote
do 5 mesiacov od doručenia návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora, nemožno považovať
za prieťahy v súdnom konaní, ktoré by mali nevyhnutne za následok porušenie základného práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

Preto odvolací súd zdôrazňuje, že na to, aby bolo možné zaoberať sa samotnou skutočnou škodou,
prípadne ušlým ziskom by bolo potrebné v prvom rade konštatovať, že došlo k nesprávnemu úradnému
postupu tak, ako to predpokladá ust. § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.

V náväznosti na vyššie uvedené je potom nutné uviesť, že na to, aby sa ďalej súd mohol zaoberať
prípadnou nemajetkovou ujmou, tak ako to predpokladá ust. § 17 ods. 1, 2, 3 zákona č. 514/2003 Z.
z. by v prvom rade muselo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu. Pokiaľ vychádzame zo základnej
premisy, že k nesprávnemu úradnému postupu zo strany exekučného súdu vôbec nedošlo, nie je dôvod

sa v prejednávanej veci zaoberať ani prípadnou výškou nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ods. 2
citovaného zákona.

Čo sa týka jednotlivých odvolacích námietok, odvolací súd nezistil, že by bola navrhovateľovi postupom
súdu odňatá možnosť konať pred súdom, že by vo veci rozhodoval vylúčený sudca, prípadne, že by

súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, ani že súd dospel k
nesprávnymskutkovýmzisteniamnazákladevykonanýchdôkazovažerozhodnutiesúduprvéhostupňa
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Okresný súd neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces s tým, že neobstojí námietka zo

strany navrhovateľa v tom smere, že v prejednávanej veci rozhodoval vylúčený sudca. Ako vyplýva z
obsahu spisu súdu prvého stupňa o námietke navrhovateľa ohľadom námietky zaujatosti sudcu, ktorému
bola vec pridelená na prejednanie bolo právoplatne rozhodované najskôr uznesením Krajského súdu
v Trenčíne zo dňa 30.10.2012 pod sp. zn. 4NcC 630/2012, kedy krajský súd rozhodol, že sudkyňa
Okresného súdu Prievidza JUDr. Valéria Píšová nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci,

a ďalším uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 21.01.2013 pod sp. zn. 4NcC 21/2013, kedy
krajský súd rozhodol, že sudkyňa Okresného súdu Prievidza JUDr. Ľudmila Škvaridlová, ktorej bola vec
pridelená v nadväznosti na prerušenie výkonu funkcie pôvodného zákonného sudcu, nie je vylúčená z
prejednávania a rozhodovania veci. Čo sa týka samotnej námietky ohľadom rozhodovania vylúčeným
sudcom, odvolací súd zdôrazňuje, tak ako bolo uvedené už v predchádzajúcom rozhodnutí, že dôvodom

navylúčeniesudcuniejebezďalšiehoanito,ževykonávasúdnictvonasúde,ktorýúdajnepodľatvrdenia
navrhovateľa svojim nesprávnym úradným postupom v inej právnej veci založil zodpovednosť odporcu
za majetkovú a nemajetkovú ujmu v zmysle zákona 514/2003 Z. z. Odvolací súd
tiež poukazuje na to, že Ústavný súd Slovenskej republiky opakovane odmietol sťažnosti navrhovateľa,ktorými namietal porušenie svojich základných práv na súdnu ochranu a spravodlivý proces z dôvodu,
že krajský súd nevylúčil všetkých sudcov okresných súdov, pričom svoj nárok odvodzuje od
postupu tohto okresného súdu.

Pokiaľ navrhovateľ poukazuje na § 101 ods. 2 O.s.p., odvolací súd zdôrazňuje, že §
101 ods. 2 O.s.p. predpokladá pre prejednanie v neprítomnosti účastníka konania skutočnosť, že
sa účastník nedostaví na pojednávanie a nepožiada z dôležitého dôvodu o odročenie.
Navrhovateľ v prejednávanej veci bol riadne predvolaný na konanie pred súdom prvého stupňa, súd

prvého stupňa vytýčil termín pojednávania na 17.12.2013, navrhovateľ predvolanie na pojednávanie
prevzal dňa 05.11.2013, svoju neúčasť písomne neospravedlnil, nepožiadal z dôležitého dôvodu o
odročenie pojednávania a preto súd prvého stupňa správne vo veci rozhodoval v zmysle § 101 ods. 2
O.s.p. v neprítomnosti riadne predvolaného navrhovateľa ako aj v neprítomnosti riadne predvolaného
odporcu, ktorý na rozdiel od navrhovateľa svoju neúčasť ospravedlnil.

Rovnako ďalšie odvolacie námietky zo strany navrhovateľa neobstoja z dôvodu, že odporca sa k
podanému návrhu vyjadril písomne s tým, že toto vyjadrenie bolo zároveň doručené pred nariadením
samotného pojednávania navrhovateľovi prostredníctvom právneho zástupcu dňa 17.09.2013, pričom
termín pojednávania bol v prejednávanej veci vytýčený na 29.10.2013, teda navrhovateľovi
nebola súdom odňatá možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu v konaní.

Zároveň odvolací súd na záver dodáva, že pokiaľ sa navrhovateľ vo svojom odvolaní domáha z hľadiska
skutkového deja jedinečnosti daného deja, ktorý súd prvého stupňa odôvodnil úplne rovnakými dôvodmi,
odvolací súd zdôrazňuje, že samotný návrh, ako aj podané odvolanie sú z väčšej časti zmätočné a
nezakladajú sa na skutkových zisteniach, pretože podstata odvolacích dôvodov zo strany navrhovateľa

spočíva v nacyklostilovaných dôvodov, ktoré sa z 90 % nevzťahujú na prejednávaný prípad.

Odvolací súd rovnako nezistil, že by súd prvého stupňa v prejednávanej veci aplikoval nesprávne právne
predpisy a preto v konečnom dôsledku rozhodnutie ako vecne správne potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142
ods. 1 a § 151 ods. 1, 2 O.s.p., kedy úspešnému odporcovi v konaní náhrada trov odvolacieho konania
priznaná nebola, nakoľko tento si žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnil a z obsahu spisu mu trovy
odvolacieho konania nevyplývajú.

Rozhodnutie bolo senátom prijaté jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .