Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 21. máj 2014

Súd: Okresný súd Galanta
Spisová značka: 5C/185/2010
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2310210699

Dátum vydania rozhodnutia: 21. 05. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Bundzelová

ECLI: ECLI:SK:OSGA:2014:2310210699.23

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Galanta v konaní vedenom pred sudkyňou JUDr. Ľubicou Bundzelovou, v právnej veci
navrhovateľa:B.J.,L..X.X.XXXX,J.K.D.,E.XXX,zastúpenáadvokátom:JUDr.DagmarHornáková,AK
Sereď, A. Hlinku č. 3044, proti odporcovi: FAPO, spol. s.r.o., so sídlom Galanta, ul. 29. augusta 9/9, IČO:

36226556, zastúpený: JUDr. Naděžda Wolfová Boľová, advokátka, AK so sídlom Galanta, Šafárikova
1522, o určenie neplatnosti výpovede, okamžitého skončenia pracovného pomeru a o náhradu mzdy,
takto

r o z h o d o l :

Súd určuje, že výpoveď odporcu zo dňa 30.04.2010 je neplatná.

Súd určuje, že okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 10.5.2010 dňom 10.05.2010 je neplatné.

Súd určuje, že okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 11.6.2010 dňom 14.06.2010 je neplatné.

Súd určuje, že pracovný pomer navrhovateľky a odporcu sa skončil dohodou podľa ust. § 79 ods. 3
písm. b/ Zákonníka práce dňom 14.06.2010.

Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľke sumu 716,30 Eur s 8,5% ročným úrokom z omeškania zo
žalovanej sumy 716,30 Eur od 01.07.2010 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

Vo zvyšnej časti súd konanie zastavuje.

Odporca je povinný zaplatiť súdny poplatok za návrh vo výške 440,50 Eur Okresnému súdu Galanta,
do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O trovách konania súd rozhodne samostatným rozhodnutím.

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľka sa so svojím návrhom zo dňa 25.5.2010 domáhala rozhodnutia, ktorým by súd určil,
že výpoveď odporcu zo dňa 30.4.2010 je neplatná, okamžité skončenie pracovného pomeru odporcu z
10.5.2010 je neplatné, že pracovný pomer navrhovateľky u odporcu sa skončil dohodou podľa ust. §

79 ods. 3 písm. b/ Zákonníka práce dňom 12.5.2010 a aby súd zaviazal odporcu na zaplatenie sumy
1031,58 Eur s 8,5% ročným úrokom z omeškania od 13.5.2010 do zaplatenia. Svoj návrh navrhovateľka
upresnila podaním zo dňa 12.7.2010 a neskôr podaním z 15.10.2010 a žiadala, aby súd určil, ževýpoveď odporcu zo dňa 30.4.2010 je neplatná, okamžité skončenie pracovného pomeru odporcu z
10.5.2010 je neplatné, že okamžité skončenie pracovného pomeru z 11.6.2010 je neplatné, aby súd
určil, že pracovný pomer navrhovateľky u odporcu sa skončil dohodou podľa ust. § 79 ods. 3 písm. b/

Zákonníkaprácedňom12.6.2010aabysúdodporcuzaviazalzaplatiťnavrhovateľke1538,26Eurs8,5%
ročným úrokom z omeškania od 13.5.2010 do zaplatenia. Svoj návrh odôvodnila tým, že na základe
pracovnej zmluvy zo dňa 30.11.2007 bola navrhovateľka od 1.12.2007 v pracovnom pomere u odporcu s
pracovným zaradením ako predavačka. Miestom výkonu práce navrhovateľky bola Trafika Dolná Streda,
pričom pracovný pomer bol založený na dobu neurčitú so skúšobnou dobou 3 mesiace. Od 27.5.2009

bola navrhovateľka preradená na iné miesto výkonu práce a to prevádzku odporcu v Seredi na ul. A.
Hlinku , na ktorej navrhovateľka sústavne od tohto dátumu aj pracovala. K preradeniu navrhovateľky
z miesta výkonu práce Dolná Streda na miesto výkonu práce prevádzka Sereď došlo so súhlasom
navrhovateľky, avšak navrhovateľke nie je známe, že by podpisovala dodatok k pracovnej zmluve
zameraný na úpravu miesta výkonu práce. Dňa 13.4.2010 zaslal odporca navrhovateľke preradenie
na inú obchodnú prevádzku odporcu v Seredi, nakoľko odporca ukončil podnikateľskú činnosť na

prevádzke v Seredi na ul. A. Hlinku. Toto jednostranné preradenie navrhovateľky odporcom na iné
miesto výkonu práce navrhovateľka odmietla a to písomným podaním zo 16.4.2010. Na základe toho
odporca dal navrhovateľke listom zo dňa 30.4.2010 výpoveď z pracovného pomeru podľa ust. § 63 ods.
2 písm. b/ Zákonníka práce, ktorú odôvodnil tým, že navrhovateľka nebola ochotná prejsť na inú pre
ňu vhodnú prácu , ktorú jej odporca ako zamestnávateľ ponúkol v mieste , ktoré bolo dohodnuté ako

miesto výkonu práce. Navrhovateľka výpoveď z pracovného pomeru prevzala osobne v sídle odporcu
dňa 30.4.2010, kedy priniesla ukončenie svojej práceneschopnosti, ktorá navrhovateľke končila dňom
30.4.2010. Listomodporcuzodňa10.5.2010ukončilodporcapracovnýpomernavrhovateľkyokamžitým
skončením pracovného pomeru podľa ust. § 68 ods. 1 písm. b / Zákonníka práce, ktoré odporca
odôvodnil tým, že navrhovateľka sa v čase plynutia výpovednej lehoty titulom výpovede nedostavovala

opakovane do zamestnania, pričom svoju absenciu neospravedlnila žiadnym spôsobom a neplnila svoje
pracovné povinnosti vyplývajúce navrhovateľke z pracovnej zmluvy a z ust. § 81 Zákonníka práce. Toto
konanie navrhovateľky vyhodnotil ako porušenie pracovnej disciplíny obzvlášť závažným spôsobom
a okamžite zrušil s navrhovateľkou pracovný pomer podľa ust. § 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce.
Tento spôsob zrušenia pracovného pomeru bol zo strany odporcu doručený navrhovateľke formou

doporučenej zásielky, ktorú však prevzala matka navrhovateľky. Navrhovateľka ďalej poukázala na to,
že počas trvania pracovného pomeru navrhovateľky u odporcu došlo k zmene pracovnej zmluvy iba
jedenkrát a to v súvislosti so zmenou výkonu práce z Trafiky Dolná Streda na prevádzku odporcu v
Seredi na ul. A. Hlinku. Navrhovateľka poukázala na ust. § 63 ods. 2 písm. d/, 55 ods. 1 , ods. 2 a
ods. 4 Zákonníka práce. Uviedla, že tým, že navrhovateľka prevzala výpoveď, ktorú jej dal odporca dňa

30.4.2010, t.j. v čase keď bola navrhovateľka ešte práceneschopná, s poukazom na ust. § 64 ods. 1
písm.a/Zákonníkaprácepovažujevýpoveďodporcuzodňa30.4.2010zaneplatnú. Taktiežspoukazom
na ust. § 38 ods. 1 Zákonníka práce, kedy okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 10.5.2010
neprevzala navrhovateľka do vlastných rúk, ale túto písomnosť odporca zaslal rovno poštou tým, že
nebola doručená k rukám navrhovateľky, ale prevzala ju matka navrhovateľky, považuje skončenie

pracovného pomeru týmto spôsobom taktiež za neplatné. Odporca opätovne listom z 11.6.2010 zaslal
navrhovateľke ďalšie okamžité skončenie pracovného pomeru podľa § 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka
práce, v ktorom odporca navrhovateľke oznámil, že s ňou zrušuje pracovný pomer v dôsledku porušenia
pracovnej disciplíny závažným spôsobom, ktorý spočíva v tom, že sa navrhovateľka opakovane od
3.5.2010 nedostavovala do zamestnania , pričom svoju absenciu žiadnym spôsobom neospravedlnila

a tým si neplnila svoje povinnosti, ktoré jej vyplývajú z pracovnej zmluvy z ust. § 81 Zákonníka
práce. Odporca svojím zmätočným jednaním s navrhovateľkou ohľadom skončenia pracovného pomeru
spôsobil, že sa navrhovateľka nevedela orientovať v aktuálnej právnej situácii ohľadom jej skončenia
pracovného pomeru, resp. nevedela určiť akým spôsobom a či vôbec skončil alebo neskončil jej
pracovný pomer u odporcu. I toto okamžité skončenie pracovného pomeru z 11.6.2010 považuje za

neplatné, nakoľko miestom výkonu práce navrhovateľky bola prevádzka odporcu v Seredi na ul. A.
Hlinku. Poukázala na ust. § 55 ods. 1, ods. 2 a ods. 4 Zákonníka práce. Navrhovateľka taktiež uviedla,
že netrvá na tom, aby ju odporca ďalej zamestnával. S poukazom na ust. § 79 ods. 3, keďže podľa jej
názoru skončenie pracovného pomeru výpoveďou, ale aj okamžitým skončením pracovného pomeru
zo dňa 10.5.2010, tiež zo dňa 11.6.2010 bolo neplatné, pracovný pomer navrhovateľky u odporcu

sa skončil dňom 12.6.2010 (doručením okamžitého zrušenia pracovného pomeru zo dňa 11.6.2010).
Navrhovateľka si v súvislosti s neplatným skončením pracovného pomeru uplatnila i náhradu mzdy a
to celkom vo výške 1538,26 Eur, ktorá suma pozostáva zo sumy 734,42 Eur titulom náhrady mzdy za
výpovednú dobu dvoch mesiacov v súvislosti so skončením pracovného pomeru zo dňa 10.5.2010, zosumy 734,42 Eur titulom náhrady mzdy za výpovednú dobu dvoch mesiacov v súvislosti so skončením
pracovnéhopomeruzodňa11.6.2010azosumy104,88Eurtitulomnáhradymzdyza6dnínevyčerpanej
dovolenky.

Súd svojím rozhodnutím zo dňa 20.12.2010 rozhodol tak, že určil , že výpoveď odporcu zo dňa
30.4.2010 je neplatná. Určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 10.5.2010, je neplatné.
Určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 11.6.2010, je neplatné. Určil, že pracovný
pomer navrhovateľky a odporcu sa skončil dohodou podľa ust. § 79 ods. 3 písm. b/ Zákonníka práce
dňom 12.6.2010. Odporcu zaviazal zaplatiť navrhovateľke sumu 820,40 Eur s 8,5% ročným úrokom

z omeškania zo žalovanej sumy od 13.6.2010 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti tohto
rozsudku. Vo zvyšnej časti súd návrh zamietol. Odporcu zaviazal zaplatiť navrhovateľke náhradu trov
konania vo výške 619,02 Eur, k rukám právnej zástupkyni navrhovateľky a Okresnému súdu súdny
poplatok vo výške 49 Eur, do troch dní od právoplatnosti o rozhodnutia.

Súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že výpoveď, aj okamžité skončenie pracovného pomeru
je jednostranný právny úkon zamestnávateľa, to je účastníka pracovného pomeru adresovaný

druhému účastníkovi tohto pomeru, ktorý smeruje k skončeniu pracovného pomeru. Zákon pre platnosť
týchto právnych úkonov predpisuje formálne a obsahové náležitosti. Vykonaným dokazovaním mal
za preukázané, že medzi navrhovateľkou a odporcom bol pracovnoprávny vzťah a to na základe
pracovnej zmluvy zo dňa 30.11.2007. Rovnako mal preukázané, že miestom výkonu práce bola
Trafika Dolná Streda, ktoré neskôr so súhlasom navrhovateľky bolo zmenené na Trafiku A. Hlinku v

Seredi. Mal preukázané, že odporca dal navrhovateľke výpoveď z pracovného pomeru 30.4.2010, ktorú
navrhovateľka prevzala v čase svojej práceneschopnosti, t.j. v čase kedy v zmysle ust. § 64 ods. 1 písm.
a/ Zákonníka práce zamestnávateľ nesmie dať svojmu zamestnancovi výpoveď. Z tohto dôvodu je súd
potom toho názoru, že návrh navrhovateľky v časti o neplatnosť výpovede zo dňa 30.4.2010 je neplatná
z dôvodu, že táto bola doručená navrhovateľke v čase, keď bola práceneschopná, t.j. v ochrannej dobe.

Podľaust.§38ods.1Zákonníkaprácemusiabyť písomnostizamestnávateľatýkajúcesavzniku,zmeny
a skončenia pracovného pomeru alebo vzniku, zmeny a zániku povinností zamestnanca vyplývajúcich
z pracovnej zmluvy, doručené do vlastných rúk. Tým, že okamžité skončenie pracovného pomeru zo
dňa 10.5.2010 prevzala iná osoba ako navrhovateľka, bolo porušené uvedené ustanovenie Zákonníka
práce a z tohto dôvodu súd považuje okamžité skončenie pracovného pomeru z 10.5.2010 za neplatné.

Z vyššie uvedených dôvodov potom súd vyhovel i návrhu, kde navrhovateľka žiadala o určenie
neplatnosti tak výpovede, ako aj okamžitého skončenia pracovného pomeru, keďže jej návrh bol v tejto
časti dôvodný a svoju žalobu podala v zákonom stanovenej lehote.

Zo strany súdu bolo vyhovené i v časti o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru
zo dňa 11.6.2010. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že miesto výkonu práce podľa pracovnej

zmluvy bolo v trafike v Dolnej Strede, ktoré bolo neskôr už na základe ústnej dohody dohodnuté v mieste
A. Hlinku v Seredi a preradenie navrhovateľky na iné miesto výkonu práce navrhovateľka odmietla.
Zamestnávateľ, to je odporca dal navrhovateľke výpoveď a to z dôvodu § 63 ods. 2 písm. b) Zákonníka
práce, kde je uvedené, že zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď, ak zamestnanec nie je
ochotný prejsť na inú pre neho vhodnú prácu, ktorú mu zamestnávateľ ponúkol v mieste, ktoré bolo

dohodnuté ako miesto výkonu práce. Z uvedeného vyplýva, že odporca ponúkol navrhovateľke nie inú
prácu, ale prácu na inom mieste, než bolo dohodnuté medzi účastníkmi. V takom prípade je však
na zamestnávateľovi, aby preukázal, že na dohodnutom mieste výkonu práce nedisponoval žiadnym
voľným miestom v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce, čo však neurobil.

Preto aj ďalšie skutočnosti tvrdené odporcom vo výpovedi, resp. v okamžitých skončeniach pracovného

pomeru neobstoja, nakoľko súd nemal za preukázané, že navrhovateľka si neplnila svoje povinnosti
vyplývajúce jej z pracovnej zmluvy a z ust. § 81 Zákonníka práce, na ktoré odporca odkazuje tak v
okamžitom skončení pracovného pomeru zo dňa 10.5.2010, ako aj z 11.6.2010 a že navrhovateľka
sa minimálne do dňa doručenia okamžitého skončenia pracovného pomeru zo dňa 10.5.2010nedostavovala do miesta výkonu práce, ktoré bolo dohodnuté. Rovnako je treba dať za pravdu
navrhovateľke i v tom zmysle, že sám odporca svojimi zmätočnými skončeniami pracovného pomeru
spôsobil u navrhovateľky to, že sa nevedela orientovať v aktuálnej situácii ohľadom skončenia

pracovného pomeru a nevedel určiť akým spôsobom a či vôbec skončil, resp. neskončil pracovný pomer
a ak áno kedy.

Preto z vyššie uvedených dôvodov bol súd toho názoru, že výpoveď, okamžité skončenie pracovného
pomeru zo dňa 10.5.2010, ako aj okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 11.6.2010 sú neplatné
a návrhu v tejto časti vyhovel.

Nakoľko navrhovateľka vyhlásila, že už nemá záujem ďalej zotrvať v pracovnom pomere u odporcu, súd

vyhovel i jej návrhu v časti určenia dňa skončenia pracovného pomeru, ktorý deň vyplýva z ust. § 79 ods.
3 písm. b) Zákonníka práce, to je v tomto prípade dohodou a to dňom doručenia okamžitého skončenia
pracovného pomeru navrhovateľke.

V súvislosti s neplatným skončením pomeru, má navrhovateľka v zmysle ust. § 79 ods. 4 Zákonníka
práce i nárok na náhradu mzdy v sume svojho priemerného zárobku podľa § 134 za výpovednú dobu

dvoch mesiacov. Výška priemerného zárobku za výpovednú dobu dvoch mesiacov predstavuje sumu
717,86 Eur, na ktorú sumu má navrhovateľka nárok v zmysle ust. § 79 ods. 4 Zákonníka práce, a ktorú
sumu jej súd i priznal .

Navrhovateľka si však uplatňovala náhradu mzdy za obe neplatné okamžité skončenia pracovného
pomeru. Súd bol však toho názoru, že navrhovateľke patrí iba jedenkrát nárok na náhradu mzdy v

súvislosti s ust. § 79 ods. 4 Zákonníka práce v dôsledku neplatnosti okamžitého skončenia pracovného
pomeru zo dňa 11.06.2010. Preto súd nárok navrhovateľky na náhradu mzdy vo výške 717,86 Eur, ktoré
si uplatnila v súvislosti s neplatnosťou okamžitého skončenia pracovného pomeru zo dňa 10.5.2010
zamietol.

Súd priznal navrhovateľke nárok aj na náhradu mzdy v súvislosti s dovolenkou, ktorú navrhovateľka

nečerpala a ktorá jej nebola preplatená. Navrhovateľka si uplatnila nárok na preplatenie dovolenky v
počte 6 pracovných dní. Preto súd navrhovateľke priznal i sumu vo výške 102,54 Eur za nepreplatenú
a nevyčerpanú dovolenku za 6 pracovných dní a i úroky z omeškania z priznanej sumy 717,86 Eur
a zo sumy 102,54 Eur, čo je celkom 820,40 Eur s 8,5 % ročným úrokom z omeškania od 13.6.2010,
keď výška úrokov z omeškania vyplýva z nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. v znení neskorších predpisov,

keďže navrhovateľka si uplatnila výšku úrokov z omeškania v nižšej miere ako mohla. Avšak súd tieto
priznal až od 13.6.2010. Od tohto dňa z dôvodu, že podľa dohody ( § 79 ods. 3 ZP) sa pracovný pomer
skončil dňom 12.6.2010 a dňom nasledujúcim sa odporca dostal do omeškania s plnením v súvislosti s
náhradou mzdy vyplývajúcou z neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru a s preplatením
mzdy za nevyčerpanú dovolenku. Preto vo zvyšnej časti súd návrh v časti príslušenstva zamietol.

Na základe odvolania odporcu odvolací súd svojím rozhodnutím zo dňa rozsudok súdu prvého stupňa
v napadnutej vyhovujúcej časti a v časti trov konania z r u š i l a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že nie je zrejmé, na základe čoho prvostupňový súd dospel k svojim
skutkovým zisteniam, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, keď
vkonanížiadnedôkazyvykonanéneboli.Zobsahuodôvodnenianapadnutéhorozsudkusícevyplýva,že

súd vykonal dokazovanie výsluchom právnej zástupkyne navrhovateľky, oboznámením sa s listinnými
dokladmi, a to s výpoveďou odporcu zo dňa 30.04.2010, okamžitým skončením pracovného pomeru
z 10.5.2010, okamžitým skončením pracovného pomeru z 11.6.2010, oznámením o odmietnutí zmeny
pracovného miesta zo dňa 16.04.2010, pracovnou zmluvou zo dňa 30.11.2007, výplatnými páskami
potvrdením o zamestnaní z 18.6.2010, pričom však vykonanie takýchto dôkazov z obsahu spisového

materiálu nevyplýva.Súd vo veci doplnil a vykonal dokazovanie výsluchom právnej zástupkyne navrhovateľky, oboznámením
sa s listinnými dokladmi a to s výpoveďou odporcu zo dňa 30.4.2010, okamžitým skončením
pracovného pomeru z 10.5.2010, okamžitým skončením pracovného pomeru zo dňa 11.6.2010,

oznámením o odmietnutí zmeny pracovného miesta zo dňa 16.4.2010, pracovnou zmluvou zo
dňa 30.11.2007, výplatnými páskami, potvrdením o zamestnaní z 18.6.2010, oznámením o zmene
prevádzky, rozhodnutím jediného spoločníka obchodnej spoločnosti, výpismi z účtu odporcu, ako i
ďalším náležitým obsahom spisového materiálu a zistil nasledovný skutkový stav:

Navrhovateľka uzatvorila s odporcom pracovnú zmluvu zo dňa 30.11.2007, podľa ktorej bolo dohodnuté,

že navrhovateľka bude pracovať ako predavačka s miestom výkonu práce Trafika Dolná Streda.
Pracovný pomer bol uzatvorený na dobu neurčitú so skúšobnou dobou 3 mesiace.

Podľa rozhodnutia jediného spoločníka obchodnej spoločnosti FAPO, spol. s.r.o., dňa 15.03.2010,
jediný spoločník vykonávajúci pôsobnosť valného zhromaždenia vyslovil uznesenie: Jediný spoločník
obchodnej spoločnosti FAPO, s.r.o., so sídlom ul. 29. Augusta 9/9, Galanta, rozhodol o zrušení
maloobchodnej prevádzky nachádzajúcej sa v Seredi na ul. A. Hlinku.

Podľa oznámenia odporcu zo dňa 13.04.2010, tento oznámil navrhovateľke, že počnúc dňom
16.04.2010 bude vykonávať dohodnutý druh práce podľa uzatvorenej pracovnej zmluvy naďalej v
dohodnutom mieste výkonu práve Sereď v zmysle § 43 ods. 1 písm. a) a písm. b), avšak v inej prevádzke
zamestnávateľa, a to na prevádzke Autobusové námestie Sereď namiesto prevádzky na ulici Andreja
Hlinku. Dôvodom ich rozhodnutia pre jej výkon druhu práce v inej prevádzke je jej preradenie na platovo

výhodnejšiu pracovnú pozíciu.

Navrhovateľka listom zo dňa 16.04.2010 oznámila odporcovi, že odmieta náhradné pracovné miesto v
prevádzke FAPO - autobusové námestie Sereď, namiesto súčasného pracovného miesta v prevádzke
FAPO - A. Hlinku Sereď, ktorá má byť zrušená.

Odporca listom zo dňa 30.4.2010 dal navrhovateľke výpoveď v zmysle § 63 ods. 2 písm. b/ Zákonníka

práce a to z dôvodu, že dňa 13.4.2010 bolo navrhovateľke zaslané preradenie na inú maloobchodnú
prevádzku zamestnávateľa v mieste výkonu práce Sereď z dôvodu ukončenia podnikateľskej činnosti
odporcu na maloobchodnej prevádzke A. Hlinku v Seredi, ktoré preradenie navrhovateľka listom zo
dňa 16.4.2010 odmietla. S poukazom na ust. § 63 ods. 2 písm. b/ Zákonníka práce dal odporca
navrhovateľke výpoveď, pričom výpovedná doba v trvaní dvoch mesiacov začala plynúť dňom 1.5.2010

a pracovný pomer sa mal skončiť dňa 30.6.2010. Uvedenú výpoveď navrhovateľka prevzala dňa
30.4.2010.

Listom zo dňa 10.5.2010 odporca ukončil pracovný pomer s navrhovateľkou a to okamžitým skončením
pracovného pomeru v zmysle § 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce pre obzvlášť závažné porušenie
pracovnej disciplíny. V okamžitom skončení pracovného pomeru odporca uviedol, že dňa 13.4.2010 bolo

navrhovateľke zaslané preradenie na inú maloobchodnú prevádzku zamestnávateľa v mieste výkonu
práce Sereď z dôvodu ukončenia podnikateľskej činnosti odporcu na maloobchodnej prevádzke A.
Hlinku v Seredi, ktoré preradenie navrhovateľka listom zo dňa 16.4.2010 odmietla. V čase plynutia
výpovednej doby sa opakovane navrhovateľka nedostavovala do zamestnania, pričom svoju absenciu
žiadnymspôsobomneospravedlnilaaspoukazomnato,žesineplnilasvojepovinnostivzmysleust.§81

Zákonníkaprácepodlhšiudobu,vzmysle§68ods.1písm.b/Zákonníkapráceokamžitekončípracovný
pomer s navrhovateľkou z dôvodu porušenia pracovnej disciplíny obzvlášť závažným spôsobom.

Okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 10.05.2010 prevzala matka navrhovateľky.

Listom zo dňa 11.06.2010 odporca ukončil pracovný pomer s navrhovateľkou okamžitým skončením
pracovného pomeru v zmysle § 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce pre závažné porušenie pracovnej

disciplíny, kde uviedol, že 13.04.2010 bolo navrhovateľke zaslané preradenie na inú maloobchodnúprevádzku zamestnávateľa v mieste výkonu práce Sereď z dôvodu ukončenia podnikateľskej činnosti
odporcu na maloobchodnej prevádzke A. Hlinku v Seredi, ktoré preradenie navrhovateľka listom zo
dňa 16.04.2010 odmietla. Napriek skutočnosti, že pracovný pomer ďalej trval, od 30.05.2010 sa

navrhovateľka opakovane nedostavovala do zamestnania, pričom svoju absenciu žiadnym spôsobom
neospravedlnila a z uvedeného dôvodu s ňou bol ukončený pracovný pomer v zmysle § 68 ods. 1 písm.
b/ Zákonníka práce okamžitým skončením pracovného pomeru zo dňa 10.05.2010, ktoré jej nebolo
doručené do vlastných rúk, ale ktoré prevzala iná osoba. Keďže z jej strany bolo zmarené doručenie
listinynapracovisku,bolnútenýopakovanehodoručiťdovlastnýchrúkprostredníctvompošty. Okamžité

skončenie pracovného pomeru zo dňa 11.06.2010 navrhovateľka prevzala dňa 14.06.2010.

Podľa potvrdenia o zamestnaní zo strany odporcu bola navrhovateľka u nich zamestnaná v dobe od
1.12.2007 do 14.6.2010.

Podľa výplatnej pásky v mesiaci január 2010 mala navrhovateľka k výplate sumu 362,53 Eur, v mesiaci
február 2010 sumu 340,04 Eur a v mesiaci marec 2010 sumu 371,89 Eur.

Navrhovateľka doplnila svoju výpoveď a uviedla, že žiada vyhovieť žalobe v znení, aby súd určil, že

výpoveď odporcu zo dňa 30.4.2010 je neplatná, aby súd určil, že okamžité skončenie prac. pomeru zo
dňa 10.5.2010 dňom 10.5.2010 je neplatné, aby súd určil, že okamžité skončenie prac. pomeru zo dňa
11.6.2010 dňom 14.6.2010 je neplatné. Zároveň, aby súd zaviazal odporcu zaplatiť navrhovateľke sumu
vo výške 1.013,46 Eur s 8,5 % ným úrokom z omeškania od 1.7.2010 do zaplatenia. Na pojednávaní
dňa 30.04.2014 uviedla, že žiada, aby súd určil, že výpoveď odporcu zo dňa 30.04.2010 je neplatná,

aby súd určil, že okamžité skončenie prac. pomeru zo dňa 10.05.2010 dňom 10.05.2010 je neplatné,
aby súd určil, že okamžité skončenie prac. pomeru zo dňa 11.06.2010 dňom 14.06.2010 je neplatné.
Zároveň, aby súd zaviazal odporcu zaplatiť navrhovateľke sumu vo výške 716,30 Eur, čo je náhrada
mzdy za výpovednú dobu 2 mesiacov s 8,5 % ným úrokom z omeškania od 01.07.2010 do zaplatenia.
Zároveň žiadala, aby súd určil, že prac. pomer navrhovateľky a odporcu skončil dohodou podľa ust. §

79 ods. 3 písm. b) Zákonníka práce dňom 14.06.2010, teda neuplatňuje si nárok na zaplatenie sumy vo
výške 218,15 za nevyčerpanú dovolenku a v tejto časti návrh beriem späť spolu i s úrokmi z omeškania
z tejto sumy. Navrhovateľka uviedla, že pracovnú zmluvu uzatvorila s odporcom dňa 30.11.2007 s
nástupom od 01.12.2007 na prevádzku v Dolnej Strede. Bola prijatá na pozíciu predavačky v novinovom
stánku, kde pracovala do 27.05.2009 a po dohode s odporcom s tým, že ju preradí na prevádzku v

Seredi na A. Hlinku. Dohoda s odporcom bola v ústnej podobe s tým, že aj tu v Seredi pracovala ako
predavačka v novinovom stánku. Tu pracovala do 11.6.2010. Pár týždňov pred zavretím prevádzky jej
odporca oznámil, že zavrie prevádzku v Seredi s tým, že ju chce preradiť na iné miesto. Bola taká
ponuka,žemalapracovaťnaautobusovejstanicivSeredi.Jejtotonovémiestonevyhovovalovsúvislosti
s otváracími hodinami, nakoľko sa nemala ako dostaviť na túto prevádzku. Tu sa prevádzka otvárala

okolo 4.00 hod. ráno a ona bývala asi 3 km odtiaľ. Odporca mal možnosť ju preradiť na inú prevádzku
v Seredi, kde bola otváracia doba od 6.00 hod., čo by jej vyhovovalo. Je rozvedená, sama sa starajúca
o dieťa a preto nemala možnosť chodiť ráno o tretej do práce peši. Táto prevádzka bola v Seredi na
ul. M. R. Štefánika. Niekoľkokrát za ňou zamestnávateľ prišiel na prevádzku na A. Hlinku a aj nejaký
zamestnanec, ktorý jej chcel dať podpísať kárne opatrenie. Toto opatrenie nepodpísala a ani ďalšie

dve pracovníčky, s ktorými pracovala na prevádzke na A. Hlinku. Následne ochorela, bola vypísaná
s tým, že keď sa táto prevádzka zatvárala, bola práceneschopná. Po skončení práceneschopnosti
osobne doručila kladenku o práceneschopnosti do Galanty p. J.Ľ., s ktorým sa i osobne stretla. Pri
tejto príležitosti jej p. J. doručil výpoveď, ktorej prevzatie podpísala dňa 30.04.2010, avšak zároveň na
túto výpoveď napísala, že s touto nesúhlasí. Dňa 30.04.2010 jej odporca nepovedal, že má nastúpiť do

zamestnania, neoznámil jej, že jej plynie nejaká výpovedná lehota. Potom ako podpísala výpoveď, už
od nasledujúceho dňa nechodila do práce a to z dôvodu, že prevádzka na ul. A. Hlinku bola zrušená
a nedostavovala sa ani do inej trafiky. V máji 2010 obdržala okamžité skončenie pracovného pomeru
zo dňa 10.05.2010, ktoré prevzala jej matka. Na toto skončenie pracovného pomeru nereagovala, do
práce sa nedostavovala, nakoľko nemala určené kam a kedy. Následne potom dostala dňa 11.06.2010

poštouokamžitéskončeniepracovnéhopomeru. Okamžitéskončeniepracovnéhopomeruz11.06.2010
prevzala osobne 14.06.2010. O tom, že má prejsť na autobusovú stanicu z trafiky A. Hlinku jej odporca
oznámil ústne asi 2-3 týždne pred zatvorením trafiky.Ďalej uviedla, že vzhľadom na výpoveď odporcu už 30.4.2010 a vzhľadom na okamžité skončenie
prac pomeru 10.5.2010 bolo potrebné podať v 2 mesačnej zákonnej lehote žalobu na súd, aby sa
domohla neplatnosti týchto skončení pracovného pomeru. Žaloba bola preto podaná 01.06.2010. Až

počas súdneho konania odporca priznal, alebo uznal neplatnosť výpovede 30.04.2010 a neplatnosť
skončenia prac. pomeru z 10.05.2010 formou okamžitého skončenia prac. pomeru. Poukázala na
skutočnosť, že podľa pracovnej zmluvy bolo miestom výkonu práce Dolná Streda, ale ústne súhlasila
s tým, aby to bola Sereď Andreja Hlinku. Táto skutočnosť nebola formou dodatkov k pracovnej zmluve
upravená písomne, hoci to vyplývalo zamestnávateľovi z pracovno-právnych predpisov. Už 16.04.2010

odmietla, aby bola preradená odporcom na iné miesto výkonu práce a bez jej súhlasu nebol odporca
ako zamestnávateľ oprávnený ju preraďovať na inú prácu, pretože neexistovali také dôvody, pre
ktoré by si jej súhlas nevyžadoval zo zákona. V tomto smere poukázala na ustan. § 64 Zákonníka
práce. Preradenie pracovníkov na inú prácu upravuje § 55 ods. 1, kde je presne vymedzené, kedy
je povinný zamestnávateľ zamestnávať a preraďovať zamestnanca na inú prácu a kedy ho môže
preradiť bez súhlasu zamestnanca. Tieto skutočnosti splnené podľa jej názoru neboli. Odporca svojim

chaotickým jednaním ohľadom skončenia pracovného pomeru, čiže výpoveď, na to okamžité skončenie
a na to ďalšie skončenie pracovného pomeru vlastne spôsobil, že nevedela akým spôsobom a či je
vôbec skončený pracovný pomer aj vzhľadom na plynutie zákonných lehôt ohľadom podania žaloby
o neplatnosť právneho úkonu a musela konať tým, že musela žalobu podať do určitej lehoty. Je
živiteľkou rodiny a v podstate cez inšpektorát práce dostala určité pokyny a od 1.5.2010 sa zamestnala

u iného zamestnávateľa na dohodu a aj táto skutočnosť jej bránila v tom, aby prácu u zamestnávateľa
vykonávala, pretože svoj oznam z apríla 2010 považovala za definitívne vyjadrenie k tomu, že u odporcu
na novej prevádzke pracovať nechce a to z dôvodu, že má problémy cestovať domov. Vzhľadom na
tieto skutočnosti je nepochybné, že došlo k neplatnému skončeniu pracovného pomeru v minimálne v
dvoch prípadoch a preto jej patrí náhrada mzdy za výpovednú dobu 2 mesiacov z neplatného skončenia

pracovného pomeru, ktorú si uplatňuje v sume 716,30 Eur. Bolo preukázané, že údaje na výplatných
páskach ohľadom počtu dní dovolenky neboli správne, a bolo preukázané, že navrhovateľke bolo
preplatených 11 dní dovolenky, z tohto dôvodu pristúpila k späťvzatiu návrhu v tejto časti.

Odporca žiadal návrh zamietnuť. Uviedol, že vzhľadom k tomu, že navrhovateľka dostala najskôr
výpoveď a potom okamžité skončenie pracovného pomeru v máji 2010, pôvodne zaslali navrhovateľke

výplatnú pásku za mesiac máj 2010, na základe ktorej jej bolo poukázaných 189,04 Eur. V tom čase
vychádzali z toho, že má preplatené nevyčerpané dovolenky 11 dní. Následne však z Inšpektorátu
práce boli upovedomení o tom, že okamžité skončenie pracovného pomeru, ktoré bolo zasielané v
máji 2010 prevzala matka navrhovateľky a preto vydali novú výplatnú pásku za mesiac máj 2010, z
ktorej je zrejmé, že navrhovateľka mala nárok na čistú mzdu 340,04 Eur s tým, že ako by 21 dní

odpracovala. Vzhľadom k tomu, že jej už na základe prvej výplatnej pásky vyplatili za mesiac máj 2010
189,04 Eur a to 10.6.2010, následne na základe opravenej výplatnej pásky za máj 2010 navrhovateľke
doplatili 21.6.2010 ešte sumu 151,- Eur tak, aby celková mzda predstavovala 340,04 Eur. Následne
za mesiac jún 2010 vyplatil navrhovateľke mzdu vo výške 331,95 Eur, ktorá pozostáva zo mzdy za 10
odpracovaných dní vo výške 167,82 Eur a zároveň jej bolo preplatených 11 dní dovolenky vo výške

192,33 Eur. Prevádzka bola zrušená z ekonomických dôvodov, nakoľko nebola rentabilná. Pokiaľ ide
o to, prečo navrhovateľka nebola zaradená na pracovné miesto na M. R. Štefánika k tomu uviedol, že
v danom čase na prevádzke na ul. M. R. Štefánika nemal voľné pracovné miesto, čiže ju tam nemohol
zaradiť podľa jej požiadaviek. Voľné pracovné miesto mal na prevádzke autobusová stanica a vzhľadom
na skutočnosť, že sa jednalo o to isté mesto a to Sereď ako aj na pracovné výkony navrhovateľky

dovtedy, chcel a ponúkol navrhovateľke miesto vedúcej prevádzky na autobusovej stanici, ktoré by bolo
aj vyššie finančne ohodnotené. Napriek tejto skutočnosti navrhovateľka túto vyššiu pozíciu odmietla
a preto jej nebolo možné dať iné pracovné miesto. Navrhovateľka ústne uviedla, že odporca by mal
preradiť nejakú pracovníčku z prevádzky na M. R. Štefánika na to voľné miesto na autobusovej a že ona
by pracovala na M. R. Štefánika. Takéto riešenie však odmietol, nakoľko nevidel dôvod, prečo by mal z

prevádzky na M. R. Štefánika prevádzať inú zamestnankyňu len z dôvodu, aby navrhovateľka na tejto
prevádzke mohla pracovať. Odo dňa 30.4.2010, kedy sa navrhovateľka nedostavovala do zamestnania,
však odporcu ani žiadnym spôsobom nekontaktovala, dokonca bola vyzvaná, aby si prišla prevziať
mzdový list a zápočet odpracovaných rokov telefonicky personalistkou odporcu, avšak toto odmietla,
resp. prisľúbila, že sa dostaví, ale nedostavila sa. Teda pracovný pomer s navrhovateľkou bol ukončený

z dôvodu, že sa nedostavovala do zamestnania, v čase plynutia výpovednej doby bez ospravedlnenia.
Okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 11.06.2010 prevzala navrhovateľka dňa 14.06.2010.Ďalej uviedol, že navrhovateľka si do roku 2010 prenášala starú dovolenku vo výmere 15 dní. V
roku 2010 konkrétne v mesiaci január navrhovateľka čerpala dovolenku vo výmere štyroch dní a to
presne od 7.1 do 27.1. Z tých 15 dní jej teda ostávalo 11 dní dovolenky, ktoré jej boli vyplatené pri

skončení pracovného pomeru, o čom svedčí výplatná páska za obdobie jún 2010. Ku dňu skončenia
pracovného pomeru, ku dňu 14.6.2010 mala navrhovateľka nárok na dovolenku za rok 2010 8,5 dňa.
Odporca jej týchto 8,5 dňa krátil z dôvodu uvedených v § 109 ods. 2 Zákonníka práce, nakoľko sa
navrhovateľka nedostavovala do zamestnania. Keďže však pracovný pomer trval do 14.6., teda do času,
kedy si navrhovateľka osobne prebrala okamžité skončenie pracovného pomeru a do tohto dátumu

bola navrhovateľka vedená v pracovnom pomere u odporcu, odporca bol povinný zo zákona jej uhradiť
náhradu mzdy za tých 10 dní, o čom svedčí výplatná páska za obdobie jún 2010. Odporca mal možnosť
alebo oprávnenie v zmysle § 109 ods. 2 jej krátiť dovolenku o jeden až 2 dni. Avšak mohol jej krátiť
len dovolenku, na ktorú ona mala nárok v roku 2010 a to v zmysle § 109 ods. 6 Zákonníka práce,
nakoľko v tomto § je ustanovené, že dovolenku možnosť krátiť len v roku, v ktorom vznikol nárok.
Poukázala na § 2 OSP, že súdy rozhodujú spory medzi účastníkmi konania a v danom prípade konaním

odporcu bolo preukázané, že neplatný skutkový stav sa dal do súladu s platným skutkovým stavom.
Odporca dňa 13.4.2010 navrhovateľke ponúkol vzhľadom na jej pracovné výkony preradenie na inú
vhodnú prácu, na vyššiu pracovnú pozíciu a nové pracovisko navrhovateľky malo byť vzdialené od
pôvodného pracoviska len 300 m. Navrhovateľka sa k tejto zmene nevyjadrila, následne zrejme účelovo
bola od 14.4.2010, čiže od nasledujúceho dňa práceneschopná a to až do 30.4.2010. V daný deň sa

dostavila do sídla zamestnávateľa a chybou personálneho pracovníka jej bola doručená výpoveď v
ochrannej dobe. Zamestnávateľ mal snahu o nápravu danej situácie. Kontaktoval navrhovateľku 1.5.,
čiže nasledujúci pracovný deň a deň, kedy jej mala údajne plynúť výpovedná doba v zmysle zákona,
avšak navrhovateľka od 1.5.2010 sa nedostavovala do zamestnania a ani nekontaktovala odporcu
iným spôsobom. Pokiaľ by si aj navrhovateľka myslela, že jej výpoveď zo dňa 30.4.2010 je platná, v

zmysle § 62 sa mala dostavovať do zamestnania v čase trvania výpovednej doby, ktorá je rovnaká pre
zamestnanca aj pre zamestnávateľa, čo však neučinila. Následne zamestnávateľ, ktorý ju stále viedol
v pracovnom pomere, jej zaslal okamžité skončenie prac. pomeru dňa 10.5.2010. Keďže doručovanie v
zmysle Zákonníka práce nebolo možné pre správanie navrhovateľky, doručoval jej to prostredníctvom
Slovenskej pošty. Doporučená zásielka však bola doručená z dôvodu na strane Slovenskej pošty

matke navrhovateľky a nie navrhovateľke samej, preto okamžité skončenie prac. pomeru zo dňa
10.5.2010 nebolo platné, ale nie pre správanie odporcu, ale z dôvodu na strane tretej osoby. Túto
skutočnosť sa odporca dozvedel 28.5.2010 prostredníctvom pracovníkov inšpektorátu práce, keďže
navrhovateľka nekontaktovala odporcu, ani s odporcom nekomunikovala a následne odporca naďalej
viedol navrhovateľku v pracovnom pomere, keďže neboli naplnené podmienky pre platnosť okamžitého

skončenie pracovného pomeru v zmysle § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce. Odporca sám napravil
tento protiprávny stav a opätovne jej doručoval listinu v lehote stanovenej zákonom § 68 ods. 2
Zákonníka práce a to listinu zo dňa 11.6.2010, teda nie je spor medzi účastníkmi konania ohľadne
neplatnosti výpovede zo dňa 30.4.2010, ani ohľadne listiny zo dňa 10.5.2010 a preto sa domnieva, že
o týchto súd s poukazom na § 2 OSP nemusí rozhodovať. Okamžité skončenie prac. pomeru zo dňa

11.6.2010 prevzaté dňa 14.6.2010 má všetky zákonné náležitosti, bolo doručené a prevzaté v zákonom
stanovenej lehote a teda je platné a všetky nároky navrhovateľky do dňa 14.6.2010 navrhovateľke
boli uhradené, čo potvrdila aj samotná navrhovateľka v súdnom konaní. Samotná skutočnosť, že
navrhovateľka sa nedostavovala do zamestnania bola rovnako preukázaná v rámci súdneho konania,
keďže navrhovateľka od 1.5.2010 bola v pracovnom pomere u iného zamestnávateľa. Keďže odporca

sámlistinouzodňa 11.6.2010uviedolskutkovýstavdosúladusprávnymstavom,navrhovateľkanemala
naliehavý právny záujem na určenie neplatnosti právnych úkonov a pracovný pomer skončil platne dňa
14.6.2010.

Podľa § 38 ods. 1 Zákonníka práce, písomnosti zamestnávateľa týkajúce sa vzniku, zmeny a skončenia
pracovného pomeru alebo vzniku, zmeny a zániku povinností zamestnanca vyplývajúcich z pracovnej

zmluvymusiabyťdoručenézamestnancovidovlastnýchrúk.Toplatírovnakoopísomnostiachtýkajúcich
sa vzniku, zmien a zániku práv a povinností vyplývajúcich z dohody o práci vykonávanej mimo
pracovného pomeru. Písomnosti doručuje zamestnávateľ zamestnancovi na pracovisku, v jeho byte
alebo kdekoľvek bude zastihnutý. Ak to nie je možné, možno písomnosť doručiť poštou ako doporučenú
zásielku.Podľa § 42 ods. 1 Zákonníka práce, pracovný pomer sa zakladá písomnou pracovnou zmluvou medzi
zamestnávateľom a zamestnancom, jedno písomné vyhotovenie pracovnej zmluvy je zamestnávateľ
povinný vydať zamestnancovi.

Podľa § 55 ods. 1 Zákonníka práce, vykonávať práce iného druhu alebo na inom mieste, ako boli
dohodnuté v pracovnej zmluve, je zamestnanec povinný len výnimočne, a to v prípadoch ustanovených
v odsekoch 2 a 4.

Podľa § 55 ods. 2 Zákonníka práce, zamestnávateľ je povinný preradiť zamestnanca na inú prácu, ak

a)zamestnanecvzhľadomnasvojzdravotnýstavpodľalekárskehoposudkudlhodobostratilspôsobilosť
naďalej vykonávať doterajšiu prácu, alebo ak ju nesmie vykonávať pre chorobu z povolania alebo

pre ohrozenie touto chorobou, alebo ak na pracovisku dosiahol najvyššiu prípustnú expozíciu určenú
rozhodnutím príslušného orgánu verejného zdravotníctva,

b) tehotná žena alebo matka dieťaťa mladšieho ako deväť mesiacov vykonáva prácu, ktorou sa nesmú
tieto ženy zamestnávať alebo ktorá podľa lekárskeho posudku ohrozuje jej tehotenstvo alebo materské
poslanie,

c) je to nevyhnutné podľa lekárskeho posudku alebo rozhodnutia orgánu štátnej správy v oblasti
verejného zdravotníctva v záujme ochrany zdravia iných osôb pred prenosnými chorobami (ďalej len
"karanténne opatrenie"),

d) je to nevyhnutné podľa právoplatného rozhodnutia súdu alebo iného príslušného orgánu,

e) zamestnanec pracujúci v noci na základe lekárskeho posudku je uznaný za nespôsobilého na nočnú

prácu,

f) tehotná žena alebo matka dieťaťa mladšieho ako deväť mesiacov pracujúca v noci požiada o
preradenie na dennú prácu.

Podľa § 55 ods. 3 Zákonníka práce, ak nemožno dosiahnuť účel preradenia podľa odseku 2 preradením
zamestnanca v rámci pracovnej zmluvy, môže zamestnávateľ preradiť zamestnanca v týchto prípadoch

po dohode aj na prácu iného druhu, ako bol dohodnutý v pracovnej zmluve.

Podľa § 55 ods. 4 Zákonníka práce, zamestnávateľ môže preradiť zamestnanca aj bez jeho súhlasu na
čas nevyhnutnej potreby na inú prácu, ako bola dohodnutá, ak je to potrebné na odvrátenie mimoriadnej
udalosti alebo na zmiernenie jej bezprostredných následkov.

Podľa § 64 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce, Zamestnávateľ nesmie dať zamestnancovi výpoveď v

ochrannej dobe, a to

a) v dobe, keď je zamestnanec uznaný dočasne za práceneschopného pre chorobu alebo úraz, ak si
túto neschopnosť úmyselne nevyvolal alebo nespôsobil pod vplyvom alkoholu, omamných látok alebo
psychotropných látok, a v dobe od podania návrhu na ústavné ošetrovanie alebo od nástupu na kúpeľnú
liečbu až do dňa ich skončenia,

Podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, (1) Zamestnávateľ môže okamžite skončiť pracovný pomer
výnimočne a to iba vtedy, ak zamestnanec porušil závažne pracovnú disciplínu.

Podľa § 68 ods. 2 Zákonníka práce, Zamestnávateľ môže podľa odseku 1 okamžite skončiť pracovný
pomer iba v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa o dôvode na okamžité skončenie dozvedel,
najneskôr však do jedného roka odo dňa, keď tento dôvod vznikol. O začiatku a plynutí lehoty rovnako

platia ustanovenia § 63 ods. 3 a 4.Podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď iba z
dôvodov, ak sa zamestnanec stane nadbytočným vzhľadom na písomné rozhodnutie zamestnávateľa
alebo príslušného orgánu o zmene jeho úloh, technického vybavenia, o znížení stavu zamestnancov s

cieľom zvýšiť efektívnosť práce alebo o iných organizačných zmenách.

Podľa § 63 ods. 2 Zákonníka práce, môže dať zamestnancovi výpoveď, ak nejde o výpoveď pre
neuspokojivé plnenie pracovných úloh, pre menej závažné porušenie pracovnej disciplíny alebo z
dôvodu, pre ktorý možno okamžite skončiť pracovný pomer, iba vtedy, ak

a) Zamestnávateľ nemá možnosť zamestnanca ďalej zamestnávať, a to ani na kratší pracovný čas v
mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce,

b) Zamestnanec nie je ochotný prejsť na inú pre neho vhodnú prácu, ktorú mu zamestnávateľ ponúkol
v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce.

Podľa § 77 Zákonníka práce, Neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým
skončením, skončením v skúšobnej dobe alebo dohodou môže zamestnanec, ako aj zamestnávateľ
uplatniť na súde najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť.

Podľa § 79 ods. 1 a 2 Zákonníka práce, ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo
ak s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil
zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s
výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca
naďalej zamestnával. Zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada

patrí zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá
na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd
rozhodne o skončení pracovného pomeru.

Podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce, ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť
náhrada mzdy, presahuje 12 mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť

mzdu za čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy zamestnancovi vôbec
nepriznať.

Podľa § 79 ods. 3 a 4 Zákonníka práce, (3) Ak zamestnávateľ skončil pracovný pomer neplatne a
zamestnanec netrvá na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával, platí, ak sa so zamestnávateľom
nedohodne písomne inak, že sa jeho pracovný pomer skončil dohodou, ak

a) bola daná neplatná výpoveď, uplynutím výpovednej doby,

b) bol pracovný pomer neplatne skončený okamžite alebo v skúšobnej dobe, dňom, keď sa mal pracovný
pomer skončiť. (4) V prípadoch ustanovených v odseku 3 písm. b) zamestnanec má nárok na náhradu
mzdy v sume svojho priemerného zárobku podľa § 134 za výpovednú dobu dvoch mesiacov.

Podľa § 81 Zákonníka práce, zamestnanec je povinný najmä

a) pracovať zodpovedne a riadne, plniť pokyny nadriadených vydané v súlade s právnymi predpismi;
nadriadeným je aj predstavený podľa osobitného predpisu,

b) byť na pracovisku na začiatku pracovného času, využívať pracovný čas na prácu a odchádzať z neho
až po skončení pracovného času,

c) dodržiavať právne predpisy a ostatné predpisy vzťahujúce sa na prácu ním vykonávanú, ak bol s nimi

riadne oboznámený,

d) v období, v ktorom má podľa osobitného predpisu nárok na náhradu príjmu pri dočasnej pracovnej
neschopnosti, dodržiavať liečebný režim určený ošetrujúcim lekárom,e) hospodáriť riadne s prostriedkami, ktoré mu zveril zamestnávateľ, a chrániť jeho majetok
pred poškodením, stratou, zničením a zneužitím a nekonať v rozpore s oprávnenými záujmami
zamestnávateľa,

f) zachovávať mlčanlivosť o skutočnostiach, o ktorých sa dozvedel pri výkone zamestnania a ktoré v
záujme zamestnávateľa nemožno oznamovať iným osobám.

Podľa § 129 ods. 3 Zákonníka práce, pri skončení pracovného pomeru vyplatí zamestnávateľ
zamestnancovi mzdu splatnú za mesačné obdobie v deň skončenia pracovného pomeru, ak sa
nedohodli inak, najneskôr však v najbližšom výplatnom termíne nasledujúcom po dni skončenia
pracovného pomeru.

Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ
právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný
platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací
predpis.

Predovšetkým za správny súd nepovažoval názor odporcu, podľa ktorého navrhovateľka mala byť

povinná preukazovať naliehavý právny záujem na požadovanom určení, ktorý je v prípade žalôb podľa
§ 80 písm. c/ O.s.p. nevyhnutným procesným predpokladom zaoberania sa žalobou po vecnej stránke.
Tu súd poukazuje aj na stanovisko odvolacieho súdu vo svojom rozhodnutí zo dňa 31.01.2012, kde
poukázal na to, že žaloba o neplatnosť výpovede a okamžitého skončenia pracovného pomeru nie je
žalobou o určenie existencie alebo neexistencie určitej právnej skutočnosti, pretože tu nejde o určenie,

že v konkrétnej veci nedošlo k platnému rozviazaniu pracovného pomeru (v dôsledku napádaného
úkonu jedného z účastníkov pracovnoprávneho vzťahu), ale o určenie neplatnosti samotného právneho
úkonu (majúceho viesť k rozviazaniu pracovného pomeru). Zo záverov ustálenej praxe vyplýva, že na
preukazovaní naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení netreba trvať v prípadoch žalôb s
tzv. prezumovaným naliehavým právnym záujmom, t.j. u žalôb, ktorých podanie predpokladá samotné

hmotné právo a u ktorých ako následok nepodania žaloby v zákonom stanovenej lehote nastupuje
nevyvratiteľná domnienka platnosti úkonu. Na základe uvedeného preto nie je potrebné zo strany súdu
skúmať naliehavý právny záujem ohľadne tých častí návrhu, ktorými sa navrhovateľka domáha určenia
neplatnosti skončenia pracovného pomeru.

Ak keď odporca poukazoval na to, že súd o prvých dvoch určeniach neplatnosti skončenia pracovného

pomeru nemusí rozhodovať, nakoľko odporca uznal, že tieto sú neplatné a zaslal navrhovateľke tretie
skončenie pracovného pomer z 11.06.2010, súd sa taktiež s týmto názorom nestotožňuje. Pokiaľ
navrhovateľka využila zákonom danú možnosť domáhať sa určenia neplatnosti skončenia pracovného
pomeru z30.04.2010az10.05.2010,jepotrebnéajotýchtorozhodnúť,hociodporca„svojepochybenie“
uznal a doručil navrhovateľke aj tretiu listinu ohľadne skončenia pracovného pomeru a to z 11.06.2010.

Tak ako uviedol súd už vo svojom prvom rozhodnutí vykonaným dokazovaním mal za preukázané,
že medzi navrhovateľkou a odporcom bol pracovnoprávny vzťah a to na základe pracovnej zmluvy
zo dňa 30.11.2007. Rovnako mal preukázané, že miestom výkonu práce bola Trafika Dolná Streda,
ktoré neskôr so súhlasom navrhovateľky bolo zmenené na Trafiku A. Hlinku v Seredi. Z listinných
dokladov predložených navrhovateľkou má súd preukázané, že odporca dal navrhovateľke výpoveď

z pracovného pomeru 30.4.2010, ktorú navrhovateľka prevzala v čase svojej práceneschopnosti, t.j.
v čase kedy v zmysle ust. § 64 ods. 1 písm. a/ Zákonníka práce zamestnávateľ nesmie dať svojmu
zamestnancovi výpoveď. Z tohto dôvodu je súd potom toho názoru, že návrh navrhovateľky v časti o
neplatnosť výpovede zo dňa 30.4.2010 je neplatná z dôvodu, že táto bola doručená navrhovateľke v
čase, keď bola práceneschopná, t.j. v ochrannej dobe.

Rovnako mal súd preukázané, že odporca opakovane ukončil pracovný pomer s navrhovateľkou a to
okamžitým skončením pracovného pomeru zo dňa 10.5.2010, kedy sám odporca uznal a to v ďalšom
okamžitom skončení pracovného pomeru zo dňa 11.6.2010 , že okamžité skončenie pracovného
pomeru z 10.5.2010 neprevzala navrhovateľka osobne.Podľaust.§38ods.1Zákonníkaprácemusiabyť písomnostizamestnávateľatýkajúcesavzniku,zmeny
a skončenia pracovného pomeru alebo vzniku, zmeny a zániku povinností zamestnanca vyplývajúcich
z pracovnej zmluvy, doručené do vlastných rúk. Tým, že okamžité skončenie pracovného pomeru zo

dňa 10.5.2010 prevzala iná osoba ako navrhovateľka, bolo porušené uvedené ustanovenie Zákonníka
práce a z tohto dôvodu súd považuje okamžité skončenie pracovného pomeru z 10.5.2010 za neplatné.

Z vyššie uvedených dôvodov potom súd vyhovel i návrhu, kde navrhovateľka žiadala o určenie
neplatnosti tak výpovede, ako aj okamžitého skončenia pracovného pomeru, keďže jej návrh bol v tejto
časti dôvodný a svoju žalobu podala v zákonom stanovenej lehote.

Zo strany súdu bolo vyhovené i v časti o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného

pomeru zo dňa 11.6.2010, ktoré navrhovateľka prevzala dňa 14.6.2010. Vykonaným dokazovaním bolo
preukázané, že miesto výkonu práce podľa pracovnej zmluvy bolo v trafike v Dolnej Strede, ktoré bolo
neskôr už na základe ústnej dohody dohodnuté v mieste A. Hlinku v Seredi a preradenie navrhovateľky
na iné miesto výkonu práce navrhovateľka odmietla. Zamestnávateľ, to je odporca dal navrhovateľke
výpoveď a to z dôvodu § 63 ods. 2 písm. b) Zákonníka práce, kde je uvedené, že zamestnávateľ môže

dať zamestnancovi výpoveď, ak zamestnanec nie je ochotný prejsť na inú pre neho vhodnú prácu, ktorú
mu zamestnávateľ ponúkol v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce. Z uvedeného
vyplýva, že odporca ponúkol navrhovateľke nie inú prácu, ale prácu na inom mieste, než bolo dohodnuté
medzi účastníkmi.

Aj keď pracovná zmluva má mať v zmysle Zákonníka práce písomnú formu, nedostatok písomnej

formy nespôsobuje jej neplatnosť a v zmysle právnej praxe sa pripúšťa uzavrieť pracovný pomer aj
konkludentne. V takom prípade však musí byť právny úkon jasný, jednoznačný a zrozumiteľný a musí
byť z neho zrejmá vôľa oboch zúčastnených strán uzavrieť pracovný pomer. V tomto prípade pracovná
zmluva bola uzatvorená písomne, avšak už jej zmena, keď pôvodne (podľa písomnej pracovnej zmluvy)
bolo miesto výkonu práce dohodnuté v Dolnej Strede, už nie. Napriek tomu, však súd považuje zmenu

pracovnej zmluvy, kde bola dohodnutá zmena miesta výkonu práce z miesta z Dolnej Stredy na miesto
A. Hlinku v Seredi za platnú zmenu pracovnej zmluvy. Danom prípade bola vôľa zmeny výkonu práce
na inom mieste, ktorá bola slobodná a vážna tak na strane navrhovateľky ako aj na strane odporcu od
27.05.2009. Takáto vôľa však už chýba na strane navrhovateľky pri návrhu odporcu na zmenu miesta
výkonu práce z prevádzky na A. Hlinku v Seredi na inú prevádzku a to autobusové námestie v Seredi,

ktorú skutočnosť navrhovateľka deklarovala listom zo 16.04.2010. Napriek tomu, že podľa odporcu išlo
o to isté miesto výkonu práce, nakoľko bolo vzdialené len cca 300 m, od prevádzky A. Hlinku, nemožno
toto považovať za to isté miesto výkonu práce, keď treba vychádzať i z tvrdenia navrhovateľky ohľadne
pracovného času, ktorý sa týka tejto prevádzky a ktorú skutočnosť napokon nevyvrátil ani odporca. Súd
sa preto stotožňuje s názorom navrhovateľky, že ide o iné miesto výkonu práce ako bolo dohodnuté

v písomnej pracovnej zmluve, ale aj pri konkludentnej zmene miesta výkonu práce v máji 2009. Preto
odporca mohol proti vôli navrhovateľky túto preradiť na inú prevádzku iba z dôvodov, ktoré ustanovuje
§ 55 ods. 2 a § 55 ods. 4 Zákonníka práce. Nakoľko súdu nebol preukázaný ani jeden z dôvodom
uvedených v § 55 ods. 2 a ani v § 55 ods. 4 Zákonníka práce, mohol odporcu navrhovateľku preradiť na
iné miesto výkonu práce ako bolo dohodnuté iba na základe vzájomnej dohody s navrhovateľkou.

Ťažiskom pre posúdenie, či ide o právny úkon, je prejav vôle, pričom musí jestvovať jednota vôle a jej
prejavu. Existencia vôle (ako psychického vzťahu konajúcej fyzickej osoby k zamýšľanému následku
tohto konania) sa musí skúmať (bez ohľadu na konajúcu osobu) vždy konkrétne, pričom východiskom
sú objektívne okolnosti, za ktorých došlo k prejavu vôle. Základnými náležitosťami vôle sú sloboda a
vážnosť, pričom vážnosť vôle súvisí s tým, že sa zdanlivo prejavuje vôľa, ktorá v skutočnosti neexistuje,

resp. síce existuje, avšak v inej kvalite, než to ukazuje jej prejav.

Vychádzajúc z vyššie uvedeného rozboru to potom v prejednávanej veci znamená, že ku konkludentnej
zmene pracovnej zmluvy týkajúcej sa zmeny miesta výkonu práce z prevádzky A. Hlinku v Seredi na
prevádzku autobusová stanica v Seredi medzi účastníkmi konania by došlo len za predpokladu, že by
prejav vôle oboch účastníkov skutočne smeroval k zmene pracovnej zmluvy týkajúcej sa zmeny miesta

výkonu práce z prevádzky A. Hlinku v Seredi na prevádzku autobusová stanica v Seredi. V danomprípade však možno s určitosťou konštatovať, že na strane navrhovateľky absentovala vôľa uzavrieť s
odporcom dodatok k pracovnej zmluve, ktorý by sa týkal zmeny miesta výkonu práce.

Odporca odôvodňoval okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 11.06.2010 tým, že

navrhovateľka sa nedostavovala do miesta výkonu práce. Ako súd už vyššie uviedol, miesto výkonu
práce bolo dohodnuté na prevádzke A. Hlinku v Seredi, preto navrhovateľka napriek výpovede z
30.04.2010 (i v prípade ak by bola platná) mala povinnosť sa dostavovať na toto miesto výkonu práce.
Vykonaným dokazovaním však mal súd za preukázané, že rozhodnutím jediného spoločníka dňa
15.03.2010, jediný spoločník vykonávajúci pôsobnosť valného zhromaždenia vyslovil uznesenie: Jediný

spoločník obchodnej spoločnosti FAPO, s.r.o., so sídlom ul. 29. Augusta 9/9, Galanta, rozhodol o zrušení
maloobchodnej prevádzky nachádzajúcej sa v Seredi na ul. A. Hlinku. Súd mal taktiež preukázané,
že po skončení práceneschopnosti navrhovateľky, to je od 01.05.2010, táto prevádzka na A. Hlinku v
Seredi už bola zrušená. Preto i napriek priznaniu navrhovateľky, že sa do práce nedostavovala okrem
dôvodu zrušenia prevádzky kde pracovala a mala dohodnuté miesto výkonu práce, i to, že na základe
dohody pracovala u iného zamestnávateľa, nemožno práve pre okolnosť, že navrhovateľka sa nemala

kam dostavovať do práce, kvôli zrušenej prevádzke, hovoriť o porušení pracovnej disciplíny, pre ktorú
by bolo možné ukončiť pracovný pomer okamžite.

Preto aj ďalšie skutočnosti tvrdené odporcom vo výpovedi, resp. v okamžitých skončeniach pracovného
pomeru neobstoja, nakoľko súd nemá za preukázané, že navrhovateľka si neplnila svoje povinnosti
vyplývajúce jej z pracovnej zmluvy a z ust. § 81 Zákonníka práce, na ktoré odporca odkazuje tak

v okamžitom skončení pracovného pomeru zo dňa 10.5.2010, ako aj 11.6.2010 a že navrhovateľka
sa minimálne do dňa doručenia okamžitého skončenia pracovného pomeru zo dňa 10.5.2010
nedostavovala do miesta výkonu práce, ktoré bolo dohodnuté. Rovnako je treba dať za pravdu
navrhovateľke i v tom zmysle, že sám odporca svojimi zmätočnými skončeniami pracovného pomeru
spôsobil u navrhovateľky to, že sa nevedela orientovať v aktuálnej situácii ohľadom skončenia

pracovného pomeru a nevedela určiť akým spôsobom a či vôbec skončil, resp. neskončil pracovný
pomer a ak áno kedy.

Preto z vyššie uvedených dôvodov bol súd toho názoru, že výpoveď, okamžité skončenie pracovného
pomeru zo dňa 10.5.2010, ako aj okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 11.6.2010 sú neplatné
a návrhu v tejto časti vyhovel.

Nakoľko navrhovateľka vyhlásila, že už nemá záujem ďalej zotrvať v pracovnom pomere u odporcu, súd
vyhovel i jej návrhu v časti určenia dňa skončenia pracovného pomeru, ktorý deň vyplýva z ust. § 79 ods.
3 písm. b) Zákonníka práce, to je v tomto prípade dohodou a to dňom doručenia okamžitého skončenia
pracovného pomeru navrhovateľke, teda 14.06.2010.

V súvislosti s neplatným skončením pomeru, má navrhovateľka v zmysle ust. § 79 ods. 4 Zákonníka

práce i nárok na náhradu mzdy v sume svojho priemerného zárobku podľa § 134 za výpovednú dobu
dvoch mesiacov. Rozhodným obdobím je kalendárny štvrťrok predchádzajúci štvrťroku, v ktorom sa
zisťuje priemerný zárobok. V danom prípade je rozhodným obdobím prvý štvrťrok roku 2010. Z listinných
prílohpredloženýchodporcominavrhovateľkou(výplatnýchpásokzajanuár2010,február2010amarec
2010), súd zistil, že v mesiaci január 2010 mala navrhovateľka netto mzdu 362,53 Eur, vo februári 2010

340,04 Eur a v marci 371,89 Eur, čo predstavuje v priemere sumu 358,15 Eur mesačne ((362,53 Eur +
340,04 Eur + 371,89 Eur = 1.074,46 Eur) : 3). Výška priemerného zárobku za výpovednú dobu dvoch
mesiacov predstavuje sumu 716,30 Eur, na ktorú sumu má navrhovateľka nárok v zmysle ust. § 79 ods.
4 Zákonníka práce, a ktorú sumu jej súd i priznal.

V zmysle vyššie uvedeného má teda navrhovateľka i nárok na náhradu mzdy vo výške svojho

priemerného zárobku podľa § 134 Zákonníka práce za výpovednú dobu dvoch mesiacov, čo v tomto
prípade predstavuje sumu 713,30 Eur, ktorú mal odporca vyplatiť pri skončení pracovného pomeru
t.j. dňa 14.6.2010. Nakoľko tak neučinil, odo dňa nasledujúceho (15.06.2010) sa dostal s plnením do
omeškania a preto súd priznal navrhovateľke aj právo na úroky z omeškania tak ako si ich uplatnila,keďže si ich uplatnila až od 01.07.2010 a vo výške, ktorá v zmysle nar. č. 87/1995 Z.z. neprekračuje
zákonom stanovenú výšku úrokov z omeškania (v čase omeškania odporcu bola úroková sadzba ECB
vo výške 1%).

Tu súd poukazuje aj na Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 17. decembra
2009, sp.zn. 1 Cdo 116/2008. Najvyšší súd v odôvodnení tohto uznesenia prezentoval nasledovný
názor: „Povinnosť zamestnávateľa poskytnúť zamestnancovi náhradu mzdy z neplatného rozviazania
(skončenia) pracovného pomeru - a s tým súvisiaca splatnosť tejto náhrady - nevzniká až súdnym
rozhodnutím, ale vyplýva z citovaných ustanovení (pozn. ustanovenie § 79 Zákonníka práce) hmotného

práva. Nevyplatenie náhrady mzdy v lehote splatnosti má za následok omeškanie s možnosťou
požadovať úroky z omeškania vo výške ustanovenej pre občianskoprávne vzťahy. Zákonník práce z
roku 1965 (zákon č. 65/1965 Zb. v znení neskorších predpisov) túto možnosť jednoznačne vyjadril vo
svojom § 256 ods. 2 prvá veta tak, že účastník, ktorého peňažný nárok nebol včas a riadne uspokojený,
môže požadovať úroky z omeškania vo výške ustanovenej pre občianskoprávne vzťahy. Keďže terajší
Zákonník práce (zákon č. 311/2001 Z.z.) a ani iný pracovnoprávny predpis nepodáva úpravu o úroku

z omeškania, treba postupovať i v takomto prípade podľa občianskoprávnych predpisov. Pri omeškaní
s náhradou mzdy z neplatného rozviazania (skončenia) pracovného pomeru platí preto výška úrokov
z omeškania určená nariadením vlády č. 87/1995 Z.z. pre omeškanie s plnením peňažného dlhu
(nariadenie v § 3 a § 4 je vykonávacím predpisom k § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka).“

Podľa § 96 ods. 1 O.s.p., navrhovateľ môže vziať za konania späť návrh na jeho začatie, a to sčasti

alebo celkom. Ak je návrh vzatý späť celkom, súd konania zastaví. Ak je návrh vzatý späť sčasti, súd
konanie v tejto časti zastaví.

Vzhľadom k tomu, že navrhovateľka oproti návrhu upresnenému dňa 15.10.2010, o ktorom súd
rozhodoval vo svojom prvom rozhodnutí zo dňa 20.12.2010 upravila svoj návrh tak, že žiadala, aby
súd rozhodol tak ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia, je možné konštatovať, že navrhovateľka

využila svoje dispozičné právo a vo zvyšnej časti prevyšujúcej jej návrh upresnený na poslednom
pojednávaní dňa 30.04.2014 zobrala späť, žiadala konanie v tejto časti zastaviť a preto súd konanie
v tejto časti zastavil, keď je možné predpokladať i súhlas odporcu so zastavením konania v tejto časti
vzhľadom na jeho vyjadrenia.

Podľa § 2 ods. 2 Z.č. 71/1992 Z.z., v znení neskorších predpisov, ak je poplatník od poplatku oslobodený

asúdjehonávrhuvyhovel,zaplatípodľavýsledkukonaniapoplatokalebojehopomernúčasťodporca,ak
nie je tiež od poplatku oslobodený. Túto povinnosť však odporca nemá v konaní o rozvode manželstva,
o neplatnosti manželstva alebo o určenie, či tu manželstvo je alebo nie je, ak súd tak rozhodne alebo
ak uloží náhradu trov konania poplatníkovi.

Podľa vyššie uvedeného ustanovenia prechádza podľa výsledku konania poplatková povinnosť na

odporcu, nakoľko navrhovateľka je zo zákona oslobodená od platenia súdnych poplatkov a odporca bol
v konaní neúspešný. V danom prípade bol odporca neúspešný vo všetkých štyroch určovacích výrokoch
a tiež v časti o zaplatenie sumy 716,30 Eur, preto zaviazal odporcu na zaplatenie súdneho poplatku v
zmysle sadzobníka súdnych poplatkov vo výške 440,50 Eur (( podľa položky 1 písm. b) sadzobníka
súdnych poplatkov 99,50 Eur x 4 určovacie výroky= 398 Eur) + (podľa položky č. 1 písm. a) sadzobníka

súdnych poplatkov 6% zo sumy 716,30 Eur = 42,50 Eur)), ktoré je odporca povinný zaplatiť tak ako je
uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

Preto súd rozhodol tak ako vo výroku tohto rozhodnutia.

O trovách konania súd rozhodne samostatným rozhodnutím v zmysle ust. § 151 ods. 3 O.s.p.

Poučenie:Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia cestou tunajšieho súdu
na Krajský súd v Trnave.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§42 ods.3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu

smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie proti rozsudku možno odôvodniť len tým, že:

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v §221 ods.1 O.s.p.,

b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné

na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§205a O.s.p.),

f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na odvolanie. Ak povinný dobrovoľne nesplní čo mu ukladá vykonateľné súdne rozhodnutie, môže
oprávnený podať návrh na vykonanie exekúcie podľa Zákona č.233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších
predpisov.