Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 14. máj 2014

Súd: Okresný súd Komárno
Spisová značka: 13C/852/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4412221647
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 05. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr Dagmar Aradská

ECLI: ECLI:SK:OSKN:2014:4412221647.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Komárno sudkyňou JUDr. Dagmar Aradskou v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ,

s.r.o. so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, v konaní zastúpený Fridrich Paľko, s.r.o. so
sídlom Grösslingova 4, Bratislava proti žalovanej: Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu škody a nemajetkovej
ujmy

r o z h o d o l :

Súd návrh na náhradu majetkovej škody a náhradu nemajetkovej ujmy z a m i e t a .

Žalovanej sa náhrada trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca sa návrhom doručeným Okresnému súdu Nové Zámky dňa 27.9.2012 domáhal vydania

medzitýmneho rozsudku, ktorým by súd určil, že žalovaná je zodpovedná za škodu vzniknutú žalobcovi
nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Nové Zámky, pretože tento nerozhodol v zákonom
určenej lehote o žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie v exekučnom konaní vedenom
pre pohľadávku žalobcu, ktorá vznikla neplnením záväzku vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č. 4193484
dlžníkom - povinným I. Y., pričom spôsobom odporujúcim zákonu uvedený súd vykonal procedúru
preskúmania exekučného titulu. Žalobca si uplatnil aj nárok na náhradu škody vo výške 1 657,94
eur a na nemajetkovú ujmu vo výške 331,59 eur ako aj náhradu trov konania. Žalobca svoj návrh

odôvodnil tvrdením, že ako oprávnený subjekt navrhol zvolenému exekútorovi vykonať exekúciu na
vymoženie pohľadávky, ktorá vznikla voči špecifikovanému dlžníkovi z uvedenej Zmluvy o úvere. Súdny
exekútor pridelil uvedenej exekučnej veci číslo EX XXXX/XXXX a ním spísaný návrh na vykonanie
exekúcie, spolu so žiadosťou o vydanie poverenia a exekučným titulom, doručil Okresnému súdu Nové
Zámky ako miestne a vecne príslušnému exekučnému súdu. Podľa žalobného návrhu exekučný súd
mal rozhodnúť o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie až dňa 27.1.2011 rozhodnutím
o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia, pričom konanie začalo 27.5.2010. Podľa žalobcu tak k

rozhodnutiu exekučného súdu došlo po uplynutí zákonom určenej lehoty, s omeškaním viac ako
245 dní. Za nesprávny úradný postup žalobca podľa návrhu považuje popri nevydaní rozhodnutia
v zákonom určenej lehote, resp. v primeranom čase a bez zbytočných prieťahov aj skutočnosť, že
exekučný súd preskúmal žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie
exekúcie a exekučný titul - rozsudok rozhodcovského súdu - spôsobom odporujúcim zákonu, pričom
exekučný súd nie je v zmysle § 40 a nasl. zákona č. 244/2002 Z.z. (ZoRK) súdom, do právomoci ktorého
patrí zrušenie rozhodcovského rozsudku. Podľa žalobcu tým, že exekučný súd svojim nelegálnym

postupom vykonal opätovné posúdenie práva žalobcu na zaplatenie dlhu v časti istiny vyvolal formálne
stav, ktorý založil prekážku rozhodnutej veci. Na jednej strane existuje právne relevantný exekučný
titul - rozhodcovský rozsudok, ktorý je z pohľadu exekučného súdu materiálne nevykonateľný, pričom
existenciou rozsudku rozhodcovského súdu je vytvorená prekážka veci právoplatne rozhodnutej. Pretozo strany žalobcu nie je možné iniciovať občianske súdne konanie a požadovať súdnu ochranu práva
na zaplatenie istiny s príslušenstvom. V danom prípade neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala
exekučnému súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia

o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pristúpil až po veľmi dlhej dobe a neexistuje
okolnosť, ktorá by umožňovala vytvoriť stav zakladajúci reálnu nevymožiteľnosť istiny a jej príslušenstva
založením prekážky veci rozhodnutej. Žalobcovi vytýkaným nesprávnym postupom exekučného súdu
mala vzniknúť majetková škoda vo výške 1 657,94 eur predstavujúca náhradu istiny s príslušenstvom,
ktorá už nemôže byť priznaná voči dlžníkovi žalobcu právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu

zo Zmluvy o úvere. Taktiež mu mala vzniknúť aj nemajetková ujmu, ktorú žalobca vyčíslil vo výške
20% z uplatňovanej istiny s príslušenstvom, a to sumou 331,59 eur. Žalobca svoj nárok na
náhradu nemajetkovej ujmy odôvodnil tým, že nesprávnym úradným postupom došlo k zmareniu jeho
legitímneho očakávania, že správnym postupom súdu dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky. Žalobca
by vďaka skorému rozhodnutiu exekučného súdu mohol včas uskutočniť rad iných krokov smerujúcich
k zvýšeniu úspechu mimosúdneho zabezpečenia vymožiteľnosti jeho pohľadávky a príslušenstva.

Žalobca súčasne vzniesol námietku zaujatosti sudcov miestne a vecne príslušného Okresného súdu
Nové Zámky.

Krajský súd v Nitre uznesením č.k. 15NcC/410/2012-10 z 22.10.2012 rozhodol, že sudcovia Okresného
súdu Nové Zámky sú vylúčení z prejednávania a rozhodovanie veci a vec prikázal na prejednanie a

rozhodnutie Okresnému súdu Komárno, ktorému vec napadla dňa 18.12.2012.

Súd uznesením z 29.1.2013 vyzval žalobcu na doplnenie jeho podania v súlade s § 43 ods. 1 O.s.p..

Žalobca dňa 19.12.2012 doručil Okresnému súdu Nové Zámky rovnopis návrhu vo veci, aj keď v

sprievodnom liste označenom v dolnom ľavom rohu internou značkou žalobcu 6421 - ISTINA RS
odkazuje,narozdielodpísomnéhonávrhu,nainúzmluvuoúvere(č.1100078),uzavretúsinýmdlžníkom
(O. C.), odkazuje na iné číslo exekučného spisu (R.) a inú značku uvedenú v dolnom ľavom rohu návrhu
(6359 - ISTINA RS).

Žalobca podaním z 22.2.2013 súdu oznámil, že nedisponuje rovnopisom návrhu na predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody, keď originál návrhu na predbežné prerokovanie podal osobne
do podateľne žalovaného, ktorý potvrdil prijatie návrhu, spolu s prijatím iných návrhov, označením ich
súpisu prezenčnou pečiatkou. Žalobca navrhol súdu, aby v konaní vykonal dôkaz oboznámením sa s
príslušným spisom žalovaného, keďže on disponuje len jednotnou a nedeliteľnou databázou návrhov

v elektronickej forme, a preto môže poskytnúť len uvedenú databázu obsahujúcu 43 597 návrhov.
Tvrdil, že v danom štádiu konania neexistuje námietka žalovaného, že v tomto štádiu konania návrh na
predbežnéprerokovanienárokunanáhraduškodynebolpodaný.Súčasnesúduoznámil,žeOkresnému
súdu Nové Zámky predložil prílohu - potvrdenie Ministerstva spravodlivosti SR o prijatí žiadosti o
predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody a tieto zaslal konajúcemu súdu aj do iného konania

(9C/162/2012). V ďalšom poukazoval na absenciu odôvodnenia uznesenia, ktorým bol vyzvaný na
doplnenie podania.

Dňa 8.4.2014 Ministerstvo spravodlivosti SR doručilo súdu vyjadrenie vo veci, v ktorom poukázalo
na zmätočnosť podaní žalobcu, ktorý prenáša celú dôkaznú povinnosť na súd, napriek tomu, že

dôkazné bremeno znáša žalobca sám. Ďalej uviedlo, že neoznačenie spisových značiek exekučných
konaní, v ktorých malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu zo strany exekučného súdu, bolo
jedným z dôvodov, pre ktoré Ústavný súd SR odmietol sťažnosť žalobcu na porušenie jeho ústavných
práv nečinnosťou exekučného súdu a príkladmo odkázalo na rozhodnutie sp. zn. II. ÚS 211/2012,
sp. zn. IV. ÚS 366/2012, IV. ÚS 374/2012. V súvislosti s tým poukázalo na nejasný titul nároku na

náhradu škody, keď nie je zrejmé, či si žalobca uplatňuje nárok titulom nesprávneho úradného
postupu z dôvodu prieťahov, z dôvodu rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o vydanie poverenia alebo z
dôvodu nerozhodnutia v zákonom určenej lehote. Konštatovalo, že všeobecný súd v konaní o náhradu
škody nie je oprávnený posudzovať prieťahy v konaní súdu, keď túto právomoc má iba predseda
súdu alebo Ústavný súd SR. Poukázalo na ustanovenia § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. a §

16 ods. 1 citovaného zákona a v súvislosti s uvedenými ustanoveniami vytklo žalobcovi, že ide o
predčasne uplatnený nárok na súde, keď od doručenia žiadostí o predbežné prerokovanie nároku
na náhradu škody do podania žalobných návrhov neuplynulo 6 mesiacov. Ministerstvo spravodlivosti
SR v ďalšom informovalo, že žalobca napriek výzve na doplnenie žiadosti o predbežné prerokovanienáhrady škody, mu neposkytol žiadnu súčinnosť na predbežné prerokovanie podaných žiadostí. Tým
žalobca zmaril akúkoľvek možnosť predbežne prerokovať nárok na náhradu škody, a tak nárok žalobcu
nepovažuje za predbežne prerokovaný. K žalobcom tvrdenému nesprávnemu úradnému postupu

uviedlo, že prax ukázala, že lehota na poverenie exekútora je výraznou prekážkou toho, aby súdy
mohli objektívne posúdiť zákonnosť exekúcie, ak exekučným titulom je notárska zápisnica alebo
rozhodcovský rozsudok. Argumentovalo tým, že 15 dňová lehota na vydanie poverenia sa nevzťahuje
na vydanie rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o vydanie poverenia. K žalobcom tvrdenému nesprávnemu
úradnému postupu uviedlo, že vnútroštátny súd má v zmysle uznesenia Ústavného súdu SR č.

k. IV. ÚS 60/2011-13 z 3.3.2011 ako aj uznesení Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/146/2011 z
13.10.2011, sp. zn. 3MCdo/11/2010 z 26.9.2011 a sp. zn. 5Cdo/291/2010 z 29.3.2011 povinnosť ex
offo preskúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, nekalú povahu rozhodcovskej doložky,
preskúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy, a to v
takom rozsahu, v akom mu to umožňujú procesné pravidlá. V súvislosti s posúdením, či došlo alebo
nedošlo k porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov Ministerstvo spravodlivosti

SR poukázalo na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 16/02 so záverom, že samotné
nedodržanie zákonom stanovenej lehoty neznamená automaticky prieťahy v konaní. Konštatovalo, že
zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia nemôže byť nesprávnym úradným postupom, keď nedošlo k
porušeniu právnou normou predpísaného postupu štátneho orgánu a keďže nebola ani konštatovaná
nezákonnosť rozhodnutia o zamietnutí žiadosti, v danom prípade nemôže ísť o zodpovednosť za

škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím. Žalobcovi vytýkalo, že nepreukázal podanie sťažnosti na
prieťahy v konaní a ani rozhodnutie, v ktorom by bolo konštatované porušenie práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov, preto nie je preukázaný nesprávny úradný postup spočívajúci v existencii
prieťahov, ktorú môže konštatovať len Ústavný súd SR. Poukázalo na to, že žalobca nepreukázal
vznik škody v uplatnenej výške, nepreukázal existenciu dlžníka a ani nevymožiteľnosť pohľadávky.

Konštatovalo, že rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia iba preukázalo nespôsobilosť
konkrétneho rozhodcovského rozsudku byť exekučným titulom a nulitný rozhodcovský rozsudok
nepredstavuje prekážku res iudicatae pre uplatnenie nároku žalobcu na súde (uznesenie Krajského
súdu v Trnave z 31.5.2012 sp. zn. 10CoE/308/2011, uznesenie Krajského súdu v Žiline z 11.7.2012
sp. zn. 20CoE/94/2012). Žalobca mal možnosť získať iný exekučný titul podaním návrhu na začatie

konania, Pokiaľ to nevykonal, vlastnou nečinnosťou prispel k situácii namietanej v žalobe. Upozornilo
na to, že žalobca má preukázať, že by mu súd bez akýchkoľvek pochybností priznal nárok voči
dlžníkovi vo výške, pre ktorú žaluje žalovanú a preukázať, že pohľadávky sú nevymožiteľné v dôsledku
pochybenia exekučného súdu. Ďalej poznamenalo, že v majetkovoprávnych vzťahoch fyzických a
právnických osôb nemôže byť štát sukcesorom, preberajúcim zodpovednosť za vzájomné záväzky

zmluvných strán, pokiaľ je ich uspokojenie možné dosiahnuť iným spôsobom. V súvislosti s uplatnenou
náhradou nemajetkovej ujmy vo výške 20% z tvrdenej škody poukázalo na rozsudok Najvyššieho
súdu ČR sp. zn. 30Cdo 675/2011, podľa ktorého odškodnenie právnickej osoby za nemajetkovú ujmu
spôsobenú prípadnými prieťahmi v konaní nie je možné vzťahovať na fyzické osoby, ktoré sa na
činnosti právnickej osoby nejakým spôsobom zúčastňujú, lebo im nevzniká ujma priamo. Súčasne

konštatovalo, že požadovaná náhrada nie je podložená reálnymi skutočnosťami, či rozumnou úvahou.
Ministerstvo naostatok akcentovalo potrebu zohľadnenia ustanovenia § 3 ods. 1 OZ ako aj ustanovenia
§ 17 ods. 2, 3 zákona č. 514/2003 Z.z. pri formovaní záveru o potrebe priznania náhrady nemajetkovej
ujmy v peniazoch a upriamilo pozornosť na list Európskej komisie, Generálneho riaditeľstva pre
spravodlivosť pod č. JUST/A3/RM/kb D(2010)] 1360, v ktorom Európska komisia poukázala na to, že v

súvislosti s podnikateľskými praktikami žalobcu dostala sťažnosti od slovenských spotrebiteľov, resp. od
slovenského združenia na ochranu spotrebiteľov, pričom útvary Komisie sa o týchto praktikách dozvedeli
aj prostredníctvom návrhu na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Krajský súd v Prešove (vec
C-76/10). Práve podnikateľská činnosť žalobcu podnietila zvýšenú potrebu ochrany práv spotrebiteľa
na všetkých úrovniach štátnej moci, keď žalobca je vnímaný ako spoločnosť využívajúca neprijateľné

podmienky, zneužívajúc slabé právne vedomie nízkopríjmových osôb. Preto konanie žalobcu považuje
za rozporné s dobrými mravmi. V danom prípade nemožno ani tvrdiť, že žalobcovi vznikla škoda
postupom okresného súdu, ako následok priameho pôsobenia príčiny. S poukazom na uvedené
Ministerstvo spravodlivosti SR navrhlo návrh žalobcu zamietnuť a uplatnilo si náhradu trov konania.

Súd v súlade s § 101 ods. 2 O.s.p. pojednával v neprítomnosti riadne predvolaného právneho zástupcu
žalobcu, ktorý svoju neprítomnosť na pojednávaní žiadal ospravedlniť mailovou správou odoslanou
súdu deň pred pojednávaním, po skončení úradných hodín súdu, pričom súčasne požiadal o odročenie
pojednávania z dôvodu kolízie pojednávania s pojednávaním vedeným pred Okresným súdom Žiarnad Hronom. Keďže advokátske spoločenstvo zastupujúce žalobcu má dvoch členov a aj šiestich
koncipientov, aj s poukazom na názor zaujatý či už v uznesení Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo
77/2002, ale aj v náleze Ústavného súdu SR z 13.1.1999 sp. zn. I. ÚS 68/1998, podľa ktorých

„sama kolízia pojednávaní toho istého zástupcu účastníka na rozdielnych súdoch, o ktorej advokát
vedel v dostatočnom časovom predstihu, nie je, bez ďalšieho, akceptovateľným predpokladom uznania
existencie dôležitého dôvodu na odročenie vytýčeného pojednávania v zmysle § 101 ods. 2 O.s.p.“, súd
nemal preukázaný žiadny vážny dôvod na odročenie pojednávania, najmä keď žalobca v plnomocenstve
z 20.9.2012 súhlasil, aby si splnomocnená spoločnosť stanovila za seba zástupcu. Predvolanie na

pojednávanie bolo právnemu zástupcovi žalobcu doručené už 2.4.2014. Z činnosti súdu je taktiež
známe, že v obdobných veciach totožného žalobcu sa za právneho zástupcu žalobcu na základe
plných mocí zúčastnil pojednávaní či už jeho advokátsky koncipient alebo substitút. Súd pojednával
aj v neprítomnosti žalovanej, ktorá svoju neprítomnosť na pojednávaní žiadala ospravedlniť s tým, že
nežiadala o odročenie pojednávania.

Súd vykonal vo veci dokazovanie oboznámením sa so sprievodným listom k žiadostiam o predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody z 25.9.2012, doručený Ministerstvu spravodlivosti SR toho
istého dňa, najmä č. 6421, ako aj listinnými dôkazmi tvoriacimi obsah spisu, najmä obsahom fotokópie
exekučného spisu Okresného súdu Nové Zámky sp. zn. 14Er/739/2010.

Súd na danú vec aplikoval ustanovenia zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom do 31.12.2012, a to
najmä § 3 ods. 1 písm. d/, § 3 ods. 2, § 4 ods. 1 písm. a/ 1, § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17
ods. 1, 2, 5, ako aj § 44 ods. 1, 2 zákona č. 233/1995 Zb. (ďalej len EP) a § 45 ods. 1, 2 EP.

Zo skutkových tvrdení žalobcu vyplýva, že predmetom konania je nárok na náhradu škody a

nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa zákona č. 514/2003 Z.z. za tvrdený nesprávny úradný postup
Okresného súdu Nové Zámky ako exekučného súdu. Žalobca za nesprávny úradný postup považuje
skutočnosť, že exekučný súd mal rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie sp. zn. EX XXXX/XXXX až dňa 27.1.2011 rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o
udelenie poverenia, a tak k rozhodnutiu malo dôjsť po uplynutí zákonom určenej lehoty, s omeškaním

viac ako 245 dní, pričom za nesprávny úradný postup žalobca považuje aj preskúmanie exekučného
titulu spôsobom, ktorý podľa žalobcu odporuje zákonu.

Z fotokópie exekučného spisu Okresného súdu Nové Zámky sp. zn. 14Er/739/2010 vyplýva, že dňa
27.5.2010 bol súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým spísaný so žalobcom, ako oprávneným,

návrh na vykonanie exekúcie proti povinnému I.. Y., pričom za exekučný titul je označený rozsudok
Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a.s. Bratislava zo
dňa 27.11.2009 sp. zn. SR 19708/09. Uvedený súdny exekútor až dňa 15.7.2010 doručil Okresnému
súdu Nové Zámky žiadosť o udelenie poverenia spolu so zápisnicou z 27.5.2010 obsahujúcou návrh
na vykonanie exekúcie ako aj uvedený exekučný titul a zmluvu o úvere so všeobecnými podmienkami.

Okresný súd Nové Zámky ako exekučný súd uznesením z 24.11.2010 žiadosť JUDr. Rudolfa Krutého
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Uvedené uznesenie nadobudlo právoplatnosť
dňa 28.1.2011. Uznesením z 8.2.2011, ktoré nadobudlo právoplatnosť 16.6.2011, exekučný súd zastavil
exekučné konanie.

Podľa názoru súdu návrh žalobcu v danej veci zodpovedá ustanoveniu § 79 ods. 1 O.s.p., keď žalobca
uviedol čoho sa domáha, voči komu a z akého dôvodu. Preto nič nebránilo vecnému prejednaniu tohto
návrhu. Z dôvodu, že do rozhodnutia súdu vo veci uplynula šesťmesačná lehota od prijatia žiadosti
žalobcu o predbežné prerokovanie (25.9.2012), súd návrh žalobcu na náhradu škody a nemajetkovej
ujmy nepovažoval za predčasný.

Zákon č. 514/2003 Z.z. v § 9 ods. 1 (v znení účinnom do 31.12.2012) výslovne uvádza ako príklad
nesprávneho úradného postupu aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať
rozhodnutie v zákonom určenej lehote.

Predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci nesprávnym
úradným postupom je popri nesprávnom úradnom postupe aj vznik škody, a príčinná súvislosť medzi
nimi. Uvedené podmienky zodpovednosti musia byť splnené kumulatívne. Na základe výsledkov
vykonanéhodokazovaniasúddospelkzáveru,ževdanomprípadežalobcaneuniesoldôkaznébremenona preukázanie ním tvrdeného nesprávneho úradného postupu exekučného súdu spočívajúceho v
rozhodnutí o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie z 27.1.2011, keď z
fotokópie exekučného spisu Okresného súdu Nové Zámky sp. zn. 14Er/739/2010 vyplýva, že takéto

rozhodnutie exekučný súd vydal dňa 24.11.2010. Žalobca až do vyhlásenia dokazovania za skončené
súdu nepredložil rozhodnutie o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora, ktoré malo byť podľa jeho tvrdení
vydané exekučným súdom dňa 27.1.2011 a existencia takéhoto rozhodnutia z 27.1.2011 nevyplýva ani
z pripojeného exekučného spisu. Preto žalobca neuniesol dôkazné bremeno ohľadne svojho tvrdenia,
že o žiadosti súdneho exekútora bolo rozhodnuté dňa 27.1.2011. Zo strany súdneho exekútora nebola

dodržaná lehota určená v § 44 ods. 1 EP na predloženie návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie
exekučnému súdu spolu s exekučným titulom a žiadosťou o vydanie poverenia, od ktorej skutočnosti
však žalobca neodvodzuje svoj nárok napriek tomu, že (správne) tvrdí, že exekučné konanie začalo už
27.5.2010.

Ustanovenie § 44 ods. 2 veta tretia zákona č. 233/1995 Z.z. (EP) s účinnosťou od 9.11.1999 upravuje

postup exekučného súdu pre prípad zistenia rozporu žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu
so zákonom. Následkom zistenia takéhoto rozporu je zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie uznesením, proti ktorému je prípustné podať odvolanie. Uvedené ustanovenie
neupravuje lehotu, v ktorej exekučný súd má uznesením rozhodnúť o zamietnutí žiadosti súdneho
exekútora. Aj keď vykonateľné rozhodcovské rozhodnutie ako exekučný titul bolo doplnené do § 41

ods. 2 písm. d/ EP novelou účinnou od 01.06.2011, táto by nepochybne bola nadbytočná v prípade
stotožneniasasúdusprávnymnázoromžalobcu,žerozhodcovskýrozsudokjeexekučnýmtitulompodľa
ustanovenia § 41 ods. 2 písm. i/ EP, ktorého sa žiadna novela Exekučného poriadku nedotkla. Pre výklad
zákona je podstatný úmysel zákonodarcu - Národnej rady SR prezentovaný v dôvodovej správe k zmene
a doplneniu § 41 ods. 2 písm. d/ EP zákonom č. 102/2011 Z.z.. Potom od účinnosti zákona č. 144/2010

Z.z. dňa 1.6.2010 neexistovala ani žiadna zákonná lehota na vydanie poverenia súdnemu exekútorovi
na základe exekučného titulu - rozhodnutia rozhodcovského súdu. Preto od 1.6.2010 neexistovala
ani lehota na rozhodnutie o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie na základe exekučného titulu - rozhodnutia rozhodcovského súdu (§ 41 ods. 2 písm. d/ EP),
pričom s účinnosťou od 1.6.2010 novelizované ustanovenie § 44 ods. 2 EP veta druhá sa vzťahuje aj

na exekučné konania začaté pred účinnosťou zákona č. 144/2010 Z.z. (ASPI komentár k § 44 EP).

Podľa názoru konajúceho súdu exekučný súd v danom prípade rozhodol o zamietnutí žiadosti súdneho
exekútora v primeranej lehote, zodpovedajúcej obvyklej rozhodovacej praxi súdov, v súlade s § 44 ods.
2 veta tretia EP, a to zákonom predpokladaným spôsobom, keď v exekučnej veci Okresného súdu Nové

Zámkysp.zn.14Er/739/2010bolopodstatnenýazákonompodloženýpostupexekučnéhosúdu,ktorýpo
podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie skúmal, či bola (platne)
uzavretá rozhodcovská zmluva. Najvyšší súd Slovenskej republiky už v uznesení z 13. októbra 2011 sp.
zn. 3 Cdo 146/2011, uverejnenom v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej
republiky č. 3 z roku 2012 pod por. č. 46 (dostupnej na internetových stránkach Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky www.nssr.gov.sk), zaujal stanovisko, že pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie
exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a
zároveňpovinnýskúmať,čirozhodcovskékonanieprebehlonazákladeuzavretejrozhodcovskejzmluvy.
Vychádzal pritom z jednotného názoru súdnej praxe, že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných
predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie, sa exekučný súd v zmysle §

44 ods. 2 EP, okrem iného, zaoberá tým, či rozhodnutie uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie
bolo vydané v súlade so zákonom, t.j. či bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či z
hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisoch ide o rozhodnutie vykonateľné tak po stránke
formálnej(zpohľaduprávnehopredpisuupravujúcehokonanie,vktorombolovydané),akoajmateriálnej
(z aspektu obsahových náležitostí rozhodnutia - jednak určitosti, zrozumiteľnosti, a presnosti označenia

subjektov práv a povinností, jednak vyjadrenia uloženej povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať).

Exekučný súd je teda už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie
súdneho exekútora na vykonanie exekúcie bezpochyby oprávnený posúdiť, či oprávneným
označený exekučný titul bol vydaný k tomu kompetentným orgánom. Význam tohto oprávnenia tkvie

v tom, že ak exekučný titul vydal orgán, ktorý k tomu nemal právomoc, ide o rozhodnutie
ničotné, nevyvolávajúce žiadne právne účinky. Takéto rozhodnutie nespĺňa predpoklad materiálnej
vykonateľnosti (záväznosti) a na jeho základe nemožno preto viesť nútený výkon rozhodnutia. Osobitosť
postavenia rozhodcovského súdu spočíva medzi iným v tom, že jeho právomoc vec prejednať arozhodnúť sa odvodzuje od rozhodcovskej zmluvy. Predpokladom právomoci rozhodcovského súdu je
teda platné uzavretie rozhodcovskej zmluvy medzi zmluvnými stranami, a to či už vo forme osobitnej
zmluvy alebo rozhodcovskej doložky. Ak teda právomoc rozhodcovského súdu je závislá od existencie

platnej rozhodcovskej zmluvy a exekučný súd má povinnosť v zmysle § 44 ods. 2 EP, okrem iného,
zisťovať rozpor exekučného titulu so zákonom, t.j. aj to, či bol vydaný orgánom s právomocou na
jeho vydanie, je logické, že exekučný súd musí pri tomto zisťovaní posúdiť, nielen to, či rozhodcovská
zmluva bola medzi zmluvnými stranami vôbec uzavretá, ale aj to, či bola uzavretá platne. Iba platná
rozhodcovská zmluva môže totiž založiť právomoc rozhodcovského súdu na jej základe určitú vec

prejednať a rozhodnúť; absolútna neplatnosť právneho úkonu má za následok, akoby právny úkon nebol
nikdy uzavretý.

Z vyššie uvedeného možno vyvodiť záver, že exekučný súd, ktorý koná o
návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ak má pre to dostatok skutkových
a právnych poznatkov, je v zmysle ustanovenia § 44 ods. 2 EP oprávnený už v štádiu rozhodovania o

žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie aj bez návrhu (ex offo) skúmať,
či rozhodcovská zmluva medzi zmluvnými stranami bola uzavretá platne. Ak exekučný súd zistí, že
právomoc rozhodcovského súdu bola založená na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy, prislúcha
mu právo vyvodiť všetky dôsledky vyplývajúce z príslušných právnych predpisov pre to, aby zmluvná
strana nebola uvedenou doložkou viazaná.

Uvedený postup exekučného súdu v danej exekučnej veci nebol posudzovaním vecnej správnosti
rozsudku rozhodcovského súdu a nesmeroval k „zrušeniu“ tohto rozhodnutia. Skúmaním platnosti
rozhodcovskej doložky exekučný súd len realizoval svoje oprávnenie vyplývajúce mu z ustanovenia § 44
ods. 2 EP, t.j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom. Pokiaľ by exekučný

súd akceptoval rozhodcovský rozsudok, pre vydanie ktorého nebola daná právomoc rozhodcovského
súdu, akceptoval by vykonateľnosť rozhodnutia vydaného tým, kto na to nemal právomoc. Vo svojej
podstate by išlo o akceptáciu „rozhodnutia“ nevykonateľného, majúceho účinky paaktu.

Nemožno preto prisvedčiť žalobcovi v tom, že zo žiadneho ustanovenia procesného predpisu

exekučnému súdu nevyplýva oprávnenie rozhodcovskú doložku posúdiť z hľadiska jej platnosti. V
danej exekučnej veci bol preto plne opodstatnený a zákonom podložený postup exekučného súdu,
ktorý po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie skúmal,
či rozhodcovská doložka bola uzavretá platne. Záver exekučného súdu, že rozhodcovská doložka,
ktorá v danom prípade núti spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom

konaní, vykazuje znaky neprijateľnej zmluvnej podmienky v zmysle § 53 ods. 1 OZ a neplatného
zmluvného dojednania, preto takou doložkou nemohla byť založená právomoc rozhodcovského súdu
vydať označený rozhodcovský rozsudok, je súladný so zákonom. V súlade s týmto záverom exekučný
súd predmetný rozhodcovský rozsudok právoplatne nepovažoval za vykonateľný exekučný titul. Keďže
exekučný súd zistil už pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, že exekučný titul vo forme

rozhodcovského rozsudku predloženého žalobcom ako oprávneným, je v rozpore so zákonom, dospel
k správnemu záveru, že nie sú splnené podmienky pre udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Pokiaľ exekučný súd predmetnú žiadosť zamietol uznesením z 24.11.2010, nešlo o prípad
zamietnutia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v situácii, že

pre toto zamietnutie neboli splnené zákonné predpoklady. Uvedený postup exekučného súdu nebol
posudzovaním vecnej správnosti rozsudku rozhodcovského súdu a nesmeroval k „zrušeniu“ tohto
rozhodnutia; exekučný súd si ani neosvojoval (vo vzťahu k rozhodcovskému rozsudku) postavenie
odvolacieho súdu. Exekučný súd iba skúmal, či oprávneným predložený rozhodcovský rozsudok je
vykonateľným exekučným titulom, či ho vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor.

Pri riešení tejto otázky nebol exekučný súd viazaný tým, ako ju vyriešil rozhodcovský súd (R 46/2012).
Aj v rámci daného exekučného konania bol všeobecný (exekučný) súd oprávnený skúmať rozhodnutie
označené v exekučnom konaní ako exekučný titul z hľadiska, či nejde o rozhodnutie ničotné, ktoré
nevyvoláva žiadne právne účinky (viď IV. ÚS 78/2011 a tiež uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky z 10. októbra 2012 sp. zn. 6 Cdo 105/2011).

Prekážka rozsúdenej veci (/rei iudicatae/ § 159 ods. 3 O.s.p.) patrí k procesným podmienkam konania
a jej existencia v každom štádiu konania vedie k zastaveniu konania. Jej podstata spočíva v tom, že
právoplatný rozsudok predstavuje vec rozsúdenú, v ktorom prípade sa vylučuje možnosť totožnú vecznova prejednať a o nej rozhodnúť. O tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok
alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých
istých osôb. Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav vymedzený petitom

vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, z akých už bol pôvodne uplatnený (t.j. ak vyplýva z rovnakého
skutku). O totožnosť účastníkov ide najmä vtedy, ak v novom konaní ide o ten istý nárok medzi tými
istými účastníkmi. Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú právni
nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či už z dôvodu univerzálnej alebo singulárnej sukcesie.
Toto procesné ustanovenie sa uplatní aj v exekučnom konaní (§ 251 ods. 4 O.s.p.). Z obsahu

exekučného spisu Okresného súdu Nové Zámky, rovnako ani z obsahu žalobného návrhu nevyplýva, že
konaniu v exekučnej veci medzi žalobcom ako oprávneným a povinným I.. Y., týkajúcej sa vymoženia
súm istiny s príslušenstvom, vedenej Okresným súdom Nové Zámky pod sp. zn. 14Er/739/2010 na
podkladeexekučnéhotitulu,ktorýmjerozsudokStálehorozhodcovskéhosúduzriadenéhospoločnosťou
Slovenskározhodcovská,a.s.Bratislava,bypredchádzaloinéexekučnékonaniestýmistýmpredmetom
konania, ktoré by sa týkalo tých istých účastníkov. Prekážku rozsúdenej veci pre exekučné konanie

netvoríprávoplatnýrozhodcovskýrozsudokvydanývrozhodcovskomkonaní,atoanivtedy,akexekučný
súd skúma, či exekučný titul vydaný vo forme rozhodcovského rozsudku, je materiálne vykonateľný. Z
povahy rozhodcovského konania, ktoré je v zákonom vymedzených prípadoch alternatívnou možnosťou
k súdnemu sporovému konaniu, totiž vyplýva, že jeho výsledkom môže byť iba titul, splnenia ktorého sa
možno domáhať vykonaním exekúcie. Podľa uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo 227/2012

z 27.5.2013 Rozhodcovské konanie nemá charakter exekučného (vymáhacieho konania), preto ním
nemôže byť založená prekážka tzv. „duplicitnej“ exekúcie. Navyše, ničotné rozhodnutie rozhodcovského
súdu nevyvoláva žiadne právne účinky, a preto nemôže byť prekážkou veci rozhodnutej ani v inom
konaní všeobecného súdu proti prípadnému žalobcovmu dlžníkovi (vzhľadom na zásadu prejudiciality
vyplývajúcu z ustanovenia § 135 ods. 2 O.s.p., ako aj na zásadu viazanosti súdu právoplatným

rozhodnutím vydaným v inom konaní podľa § 159 ods. 2 O.s.p., v danom prípade právoplatným
uznesením exekučného súdu č. k. 14Er/739/2010-10 z 24.11.2010. Súd nemôže ako predbežnú otázku
znovu riešiť platnosť rozhodcovskej doložky, keďže o tom už bolo právoplatne rozhodnuté).

Keďže v danom prípade bolo rozhodnuté o žiadosti súdneho exekútora v súlade s § 44 ods. 2 veta tretia

EP a v primeranej lehote, žalobca neuniesol dôkazné bremeno tvrdenia o nesprávnom úradnom postupe
exekučného súdu, keď v konaní nepreukázal, že k vydaniu rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie došlo dňa 27.1.2011 neprípustným preskúmaním exekučného titulu
a až po uplynutí zákonom (ne)určenej lehoty, s omeškaním viac ako 245 dní. Z toho dôvodu nebolo
preukázané ani tvrdenie žalobcu o omeškaní exekučného súdu. Právoplatné uznesenie exekučného

súdu o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora nie je takým rozhodnutím, v dôsledku ktorého by bolo
možnékonštatovaťnesprávnyúradnýpostupexekučnéhosúdu,keďžetotorozhodnutienebolozrušené,
je právoplatné. Žalobca až do vyhlásenia dokazovania za skončené nepreukázal ani vznik škody, ktorej
náhradu vo výške 1657,94 eur si uplatnil v konaní v súvislosti s tvrdeným omeškaním pri rozhodovaní
o žiadosti súdneho exekútora v uvedenej exekučnej veci, resp. ani nepreukázal zmenšenie svojho

majetku o uvedenú sumu v súvislosti s preskúmaním žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, preskúmaním návrhu na vykonanie exekúcie a preskúmaním exekučného titulu - rozsudku
rozhodcovského súdu. Pritom podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. sa uhrádza len skutočná škoda.
Skutočnou škodou sa aj v zmysle § 442 ods. 1 OZ rozumie ujma spočívajúca v zmenšení majetkového
stavu poškodeného reprezentujúca majetkové hodnoty, ktoré je nutné vynaložiť, aby došlo k uvedeniu

veci do predošlého stavu. V súvislosti s uvedeným nemožno prehliadnuť, že prípadný nesprávny
procesný postup exekučného súdu môže mať za následok vznik zodpovednosti štátu podľa zákona č.
514/2003 Z.z. len vo vzťahu k takému zmenšeniu majetku oprávneného z exekučného konania, ktoré by
bolo priamo a nesprostredkovane spôsobené práve týmto postupom. Preto bez povšimnutia nemožno
ponechať skutočnosť, že zo strany súdneho exekútora nebola v predmetnej exekučnej veci dodržaná

lehota určená v § 44 ods. 1 EP na predloženie návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie exekučnému
súdu, spolu s exekučným titulom a žiadosťou o vydanie poverenia. Súdny exekútor svojou nečinnosťou
prispel k oddialeniu posúdenia rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu exekučným súdom.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že žalobca v konaní nepreukázal ani vznik skutočnej škody zmenšením

svojho majetku o tvrdených, ale nepreukázaných, 1 657,94 eur a nepreukázal ani existenciu príčinnej
súvislosti medzi tvrdeným nesprávnym úradným postupom exekučného súdu a prípadným zmenšením
jeho majetku. Keďže podmienky vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom sú určené kumulatívne, nesplnenie čo i len jednej z nich vylučuje zodpovednosť štátu podľazákona č. 514/2003 Z.z.. Vzhľadom na uvedené súd návrh žalobcu v časti náhrady materiálnej škody
zamietol.

S poukazom na absenciu nevyhnutných predpokladov zodpovednosti štátu podľa zákona č. 514/2003
Z.z., žalobcovi nevznikol ani nárok na náhradu škody podľa § 9 ods. 1 citovaného zákona, ale
ani nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle § 17 ods. 2 citovaného zákona.
Rovnako ako pri nároku na náhradu škody je poškodený povinný nielen tvrdiť, ale aj preukázať vznik
nemajetkovej ujmy, resp. uviesť skutočnosti, na ktorých základe bude možné podľa zákonom určených

kritérií posúdiť vznik a rozsah ujmy. Doba, ktorá uplynula od doručenia žiadosti súdneho exekútora o
vydanie poverenia exekučnému súdu spolu s návrhom na vykonanie exekúciu a exekučným titulom,
až do doručenia uznesenia exekučného súdu o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora právnemu
zástupcovi žalobcu ako oprávnenému, nemohla nijako negatívne zasiahnuť žalobcu, nemohla vyvolať
ani riziko ohrozujúce konečné vymoženie pohľadávky, keď exekučným titulom v danej exekučnej veci
bol rozsudok rozhodcovského súdu v spotrebiteľských veciach, pričom v iných exekučných veciach

žalobcu ako oprávneného bola už skôr spochybnená právomoc rozhodcovského súdu na vydanie
takéhoto rozsudku, resp. bola spochybnená materiálna vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku (napr.
aj uznesenie Okresného súdu Svidník sp. zn. 4Er/260/2009 z 4.8.2009, uznesenie Krajského súdu v
Prešove sp. zn. 7CoE 34/2009 z 30.9.2009, uznesenie Krajského súdu v Trnave sp. zn. 10CoE/5/2010
z 23.2.2010, uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3CoE 29/2010 z 5.5.2010, uznesenie

Krajského súdu Košice sp. zn. 3CoE/229/2010 z 27.5.2010, uznesenie Krajského súdu v Prešove
sp. zn. 6CoE/59/2010 z 19.4.2011, ale aj uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 17 CoE
138/2010-44 z 30.9.2010 a s tým súvisiace uznesenie Ústavného súdu č.k. IV. ÚS 55/2011-19 z
24.2.2011), aj s poukazom na závery uznesenia Súdneho dvora (ES) vo veci Pohotovosť/W. T. C-76/10
zo dňa 16.11.2010. Navyše, bez povšimnutia nemožno ponechať skutočnosť, že zo strany súdneho

exekútora nebola v predmetnej exekučnej veci dodržaná lehota určená v § 44 ods. 1 EP na predloženie
návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie exekučnému súdu, spolu s exekučným titulom a žiadosťou
o vydanie poverenia, pričom žalobca v žalobnom návrhu na túto skutočnosť neprihliadol ani pri
skutkovom zdôvodnení svojho nároku či už v časti náhrady škody alebo v časti náhrady nemajetkovej
ujmy voči žalovanej. Exekučný súd nepochybne v uvedenej exekučnej vecí realizoval svoje oprávnenie

vyplývajúcezustanovenia§44ods.2vetatretiaExekučnéhoporiadkuvzneníúčinnomod9.11.1999,t.j.
oprávnenie posúdiť, či exekučný titul - rozhodcovský rozsudok vo veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského
právneho vzťahu, ktorým je právny vzťah založený právnou skutočnosťou - spotrebiteľskou zmluvou,
nie je v rozpore so zákonom. Toto posúdenie, podľa právnych predpisov na ochranu práv spotrebiteľa,
je nepochybne časovo náročné, čo viedlo aj zákonodarcu k vylúčeniu aplikácie 15 dňovej lehoty na

vydanie poverenie súdnemu exekútorovi v prípade rozhodcovských rozsudkov (§ 44 ods. 2 EP v spojení
s § 41 ods. 2 písm. c/ a d/ EP) s účinnosťou od 1.6.2010 (zákon č. 144/2010 Z.z. ). Aj pre prípadný stav
neistoty účastníka neprimerane dlhého konania je tento povinný tvrdením rozhodujúcich skutočností
dostatočne vysvetliť motiváciu k uplatneniu nároku na peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá má
slúžiť ku kompenzácii stavu neistoty, do ktorej by bol poškodený v dôsledku neprimeranej dĺžky konania

uvedený. Žalobca v konaní ani nepreukázal vznik nemajetkovej ujmy, ako objektívne zistiteľného stavu,
ktorého existencia musí byť preukázaná nad všetky pochybnosti a ani jej závažnosť a okolnosti vzniku
tvrdenej ujmy, a tak neuniesol dôkazné bremeno ani o tejto časti návrhu.

Vzhľadomnauvedenéskutkovéaprávnezáverysúdnepovažovalzahospodárnevykonaťvovecidôkaz

oboznámením sa s obsahom a rozsahom žiadosti žalobcu o predbežné prerokovanie návrhu, ktorú
Ministerstvu spravodlivosti SR, ako ústrednému orgánu konajúcemu v mene štátu, doručil žalobca dňa
25.9.2012 pod číslom 6421. S poukazom na všetky uvedené dôvody a ich vzájomné súvislosti súd návrh
žalobcu v celom rozsahu zamietol ako nedôvodný.

Rozhodnutie o trovách konania sa zakladá na ustanovení § 142 ods. 1 O.s.p., v zmysle ktorého súd
náhradu trov konania prizná úspešnému účastníkovi proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. V
danom prípade bola úspešným účastníkom žalovaná, ktorá si v lehote určenej v § 151 ods. 1 O.s.p.
nevyčíslila žiadne trovy konania a ani zo spisu nevyplýva, že by jej nejaké trovy konania vznikli, a tak
jej súd náhradu trov konania nepriznal.

Poučenie:Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa
jeho doručenia cestou tunajšieho súdu - Okresný súd Komárno,
Pohraničná č. 6, Komárno - na Krajský súd v Nitre.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods.3) uviesť, proti
ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto
rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho odvolateľ
domáha.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci
samej, možno odôvodniť len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci,

c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal
navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti

alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci.