Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 10. apríl 2013

Súd: Okresný súd Revúca
Spisová značka: 6C/74/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6812204663

Dátum vydania rozhodnutia: 10. 04. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Rastislav Sikorjak

ECLI: ECLI:SK:OSRA:2013:6812204663.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Revúca samosudcom JUDr. Rastislavom Sikorjakom v právnej veci žalobcu: EOS KSI
Slovensko, s.r.o., so sídlom Údernícka č. 5, 851 01 Bratislava, IČO: 36 613 843 právne zastúpeného
Tomáš Kušnír, s.r.o., so sídlom Údernícka č. 5, 851 01 Bratislava proti žalovaným: 1. Ľ. J., F..

XX.XX.XXXX a 2. D. J., F.. XX.XX.XXXX, obaja bytom P. Č.. XXX, XXX XX D. za účasti vedľajšieho
účastníka na strane žalovaných: Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, so sídlom Važecká
č. 16, 080 05 Prešov všetci zastúpení JUDr. Andrejom Cifrom, advokátom, so sídlom J. Kráľa 5/A, 984
01 Lučenec o zaplatenie 318,68 €, takto

r o z h o d o l :

I. Žalobu v celom rozsahu zamieta.

II. Žalobca je povinný zaplatiť

- vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 99,41 €,

- žalovanému 1. náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 101,42 €,

- žalovanému 2. náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 101,42 €

k rukám ich právneho zástupcu JUDr. Andreja Cifru a to do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku
na účet č. XXXXXXXXXX/XXXX, VS: XXXXXXX vedený v Q. T., I..J.. A..

o d ô v o d n e n i e :

Žalobou došlou súdu dňa 23.07.2012 sa žalobca domáhal na žalovaných 1. a 2. zaplatenia sumy v
celkovej výške 318,68 € spolu s príslušenstvom spočívajúcim v úrokoch z omeškania.

Žalobca uviedol, že pohľadávku, ktorá je predmetom konania nadobudol postúpením od spoločností
Všeobecná úverová banka, a.s. a Consumer Finance Holding na základe zmluvy zo dňa 01.03.2007.

Pokiaľ ide o žalobu voči žalovanému 1. tu žalobca uviedol, že táto je založená na zmluve uzatvorenej
medziprávnympredchodcomžalobcuažalovaným1.dňa14.10.2005.Pokiaľideožalobuvočižalovanej
2., jej základ spočíva na tom, že žalovaná 2. postupom podľa § 533 Obč. zákonníka mala pristúpiť k
záväzku žalovaného 1.Do konania na strane žalovaných ako vedľajší účastník vstúpilo Združenie na ochranu občana
spotrebiteľa HOOS so sídlom Važecká č. 16, 080 05 Prešov v zastúpení advokátom JUDr. Andrejom
Cifrom.

Vedľajší účastník sa k predmetu konania vyjadril podaním došlým súdu dňa 22.11.2012, v ktorom
uviedol, že žalobcom predloženú dohodu o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku považuje
z dôvodu nekalej obchodnej praktiky za absolútne neplatnú. V súvislosti s tým vzniesol námietku
premlčania, keďže právny predchodca žalobcu zmluvu so žalovaným 1. ukončil výpoveďou dňa
08.02.2006 a žaloba bola podaná až dňa 23.07.2012.

Súd vo veci rozhodol na pojednávaní konanom dňa 10.04.2013, na ktorom vykonal dokazovanie

obsahom listín tvoriacich súdny spis a prihliadajúc na tvrdenia účastníkov konania zistil nasledujúce:

Žalovaný 1. dňa 14.10.2005 uzavrel so spoločnosťou VÚB, a.s. v zastúpení spoločnosťou Slovenské
kreditné karty, a.s. ako právnym predchodcom žalobcu zmluvu o úvere podľa § 497 a nasl. Obch.
zákonníka, na základe ktorej bol žalovanému 1. poskytnutý úver vo výške 15000,-Sk (č.l. 5).

Z prílohy č.1 k Zmluve o postúpení pohľadávok vyplýva, že zmluva o úvere mala byť ukončená

vyhlásením predčasnej splatnosti dňom 08.02.2006 (č.l. 8 - 22).

Z prílohy č. 1 k Zmluve o postúpení pohľadávok (č.l. 22) vyplýva výška žalobcom uplatneného nároku.

Z Dohody o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku (č.l. 7) uzavretej so žalovanou 2. vyplýva,
že žalovaná 2. mala pristúpiť k záväzku podľa § 533 a nasl. Obč. zákonníka a tento zároveň uznať. V
čl. III. bode 3.1 posledná veta sa zároveň deklaruje, že žalovaná 2. má vedomosť o premlčaní dlhu a

jeho následkoch.

Z Dohody o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku (č.l. 6) uzavretej so žalovaným 1. ako
dlžníkom vyplýva, že tento mal uznať záväzok, ktorý je predmetom tohto konania v rozsahu istiny vo
výške 329,68 € a zároveň podľa čl. III bodu 3.1 posledná veta mal mať vedomosť o premlčaní dlhu a
jeho následkoch.

Na pojednávaní konanom dňa 10.04.2013 žalovaní zhodne uviedli, že dohodu o splátkovom kalendári
a uznaní záväzku podpísali tak, že sa bez ich podnetu do miesta ich bydliska dostavila osoba konajúca
za žalobcu s tým, že im predložila vopred pripravenú listinu na podpis s odôvodnením potreby jej
podpísania, aby sa vyhli súdnemu konaniu. Ďalej uviedli, že osoba konajúca za žalobcu bola milá,
ústretová a tvrdila, že podpis dohôd je len formalitou. Otázka premlčania a následky s premlčaním

spojené žalovaným vysvetlené neboli.

Táto výpoveď korešponduje s výpoveďou p. E., ktorá je osobou poverenou žalobcom na predkladanie
dohôd dlžníkom a ich partnerom a ktorá pred Okresným súdom Lučenec dňa 04.03.2013 vypovedala,
že tieto osoby o premlčaní a právnych účinkoch premlčania nepoučuje.

Potom ako boli žalovaní oboznámení so stanoviskom vedľajšieho účastníka v prejednávanej veci uviedli,

že s týmto stanoviskom súhlasia a pridržiavajú sa ho.

Žalobca na pojednávaní uviedol, že navrhuje rozhodnúť v zmysle návrhu z dôvodu, že námietky
vedľajšieho účastníka považuje za právne irelevantné a podpísanú dohodu o splátkovom kalendári a
uznaní dlhu za platnú a zákonnú.

Vyššie zistený skutkový stav súd právne posudzoval nasledujúco:Právny režim zmluvy:

Súd má za potrebné vyjadriť sa najprv k právnemu režimu uzavretej zmluvy, plnenie z ktorej je
predmetom prejednávanej veci (zmluva o úvere).

Predmetná zmluva nevznikla reálnym odovzdaním druhovej veci (peňazí) dlžníkovi, ale vznikla už
dohodou zmluvných strán o jej obsahu, z ktorého vyplýval platný záväzok právneho predchodcu žalobcu
poskytnúť v prospech dlžníka finančné plnenie formou úveru a zároveň záväzok dlžníka takto poskytnuté
plnenie navýšené o úrok splácať v dohodnutých splátkach. Predmetnú zmluvu súd preto vyhodnotil ako
zmluvu o úvere v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. Zmluva o úvere patrí podľa § 261 ods.
3 písm. d) ObchZ medzi tzv. absolútne obchody, pre ktoré je daná pôsobnosť ObchZ. bez ohľadu na

povahu účastníkov.

V čase uzavretia úverovej zmluvy dňa 14.10.2005 Občiansky zákonník už obsahoval úpravu
problematiky spotrebiteľských zmlúv v znení, že spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o
dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými
stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne

ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy.

Z Obč. zákonníka účinného v čase uzatvorenia úverovej zmluvy by teda izolovaným výkladom
nezohľadňujúc iné ustanovenia právnych predpisov bolo možné vyvodiť, že úverová zmluva ako
absolútny obchod podľa § 261 ods.3 písm.d) Obchodného zákonníka spotrebiteľskou zmluvou nie je
(takýto názor bol prezentovaný aj niektorými právnymi teoretikmi). Treba však poukázať na to, že podľa

§ 23a ods. 1 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa - spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy
uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých
charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah
zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje, bol verejnoprávnym predpisom pojem typová zmluva
(synonymum neskôr zavedeného pojmu spotrebiteľská zmluva) podľa Obč. zákonníka rozšírený tak, že

spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy uzavreté podľa Obč. zákonníka, Obch. zákonníka ako aj všetky
iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch a je obvyklé,
že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje.

O tejto otázke teda súd robí záver, že zmluva o úvere uzavretá medzi dodávateľom a spotrebiteľom bola
napriek povahe tzv. absolútneho obchodu zmluvou typovou, teda spotrebiteľskou.

Z uvedeného vyplýva, že je právne irelevantný prameň práva, podľa ktorého sa príslušná zmluva
spravuje, ale vychádzajúc z predchádzajúceho spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva upravená
podľa Obč. zákonníka, Obch. zákonníka ako aj podľa ktoréhokoľvek iného zákona vyhovujúca vyššie
uvedenej charakteristike. Je teda zrejmé, že ustanovenia Obč. zákonníka týkajúce sa spotrebiteľských
zmlúv je nevyhnuté použiť aj v prípadoch, ak sa právny vzťah účastníkov konania tak ako je tomu

v danom prípade, má spravovať Obch. zákonníkom, keď charakter spotrebiteľskej zmluvy má tzv.
absolútna obchodná zmluva o úvere podľa Obch. zákonníka.

Súd sa taktiež zaoberal otázkou, či osobitný predpis (zákon o spotrebiteľskom úvere - ZSÚ) úpravou
náležitostí spotrebiteľského úveru zaviedol osobitný zmluvný typ - spotrebiteľský úver. Po preskúmaní
charakteru úpravy procesný súd dospel k záveru, že spotrebiteľský úver nie je jeden zmluvný typ,

ale osobitný subtyp zmluvných typov, ktorých kauzou je dočasné poskytnutie finančných prostriedkov
spotrebiteľovi za odplatu (pôžička, úver, nájom), na úpravu ktorých sa majú použiť popri kogentnej či
dispozitívnej zákonnej úprave jednotlivých zmluvných typov aj ďalšie kogentné právne normy, ktoré
sú vymedzené v ZSÚ (lex specialis). Súd preto dospel k záveru, že nejde o samostatný zmluvný typ
vylučujúci použitie ObchZ.

V tejto súvislosti sa súd zaoberal aj otázkou, či zo samotnej skutočnosti, že ide o spotrebiteľskú zmluvu
vyplýva výlučná pôsobnosť OZ na daný vzťah. Takýto záver nemá žiadnu normatívnu oporu a prieči sapravidlu lex specialis derogat lex generalis, pričom v tomto prípade lex specialis je § 261 ods. 3 písm.
d) ObchZ. Pri aplikácii rozhodných právnych noriem súd vychádzal z nasledujúcej hierarchie právnych
predpisov: ako základný predpis pre riešenie otázok záväzkového práva je potrebné aplikovať v súlade

s § 261 ods. 3 písm. d) ObchZ tretiu časť ObchZ (tento záver je rozhodujúci pri posudzovaní premlčania,
úrokov z omeškania, uznania záväzku a ďalších inštitútov upravených dvojkoľajne v oboch kódexoch a
pod.).Úpravuzmluvnéhotypuv§§497anasl.ObchZjetedapotrebnédoplniťoderogujúceadopĺňajúce
ustanovenia ZSÚ. OZ ako lex generalis v zmysle § 1 ods. 2 ObchZ je potrebné aplikovať na riešenie
otázok neupravených v ObchZ. Do tejto kategórie noriem je nutné v zmysle OZ a ZOS okrem iného

zaradiť aj ustanovenia na ochranu spotrebiteľa pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských
zmluvách (§§ 52 až 53 OZ).

Vyššie uvedené závery súdu o charaktere uzavretej zmluvy a úprave, ktorou sa riadi sú ďalej podporené
ako závermi právnej teórie, tak aj súdnej praxe (najmä českej, ktorá však z hľadiska komparatívneho
obsahuje využiteľné závery aj pre slovenský právny poriadok).

To, že úverová zmluva upravená v Obch. zákonníku sa bez ohľadu na to či je úver poskytovaný

spotrebiteľovi alebo podnikateľskému subjektu spravuje Obch. zákonníkom vyplýva aj z názoru
prezentovaného JUDr. Janou Bajánkovou (predsedníčka Občianskoprávneho kolégia NS SR) v článku
„Spotrebiteľ v exekučnom konaní“ vydaného v rámci riešenia projektu Justičnej akadémie a APVV.

Podľa názoru súdu potreba aplikovať na právnu úpravu úverovej zmluvy Obch. zákonník ako
aj všeobecné ustanovenia Obč. zákonníka týkajúce sa ochrany spotrebiteľa vyplýva aj z článku

Spotrebiteľskázmluvaodprof.JUDr.PetraVojčíka,CSc.,uverejnenéhovBulletineslovenskejadvokácie
č. 12/2008. V článku sa ďalej uvádza, že v súvislosti s ochranou spotrebiteľa môžeme rozlišovať viaceré
právne prostriedky ochrany. Ide najmä o právo spotrebiteľa na:

A. ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľskej zmluve,

B. uplatnenie práv vyplývajúcich z omeškania,

C. uplatnenie práv vyplývajúcich zo zodpovednosti za škodu,

D. uplatnenie práv vyplývajúcich zo zodpovednosti za vady,

E. odstúpenie od zmluvy jednak v rámci zodpovednosti za vady alebo v iných zákonom stanovených
prípadoch,

F. vyslovenie neplatnosti spotrebiteľskej zmluvy,

G. uverejnenie rozsudku.

Profesor Vojčík ďalej uvádza, že pri uplatňovaní jednotlivých právnych prostriedkov je veľmi dôležité
posúdiť akého charakteru je spotrebiteľská zmluva, Či ide o zmluvu občiansko-právneho charakteru
alebo obchodno-právneho charakteru. Uvedené má zásadný význam pri uplatňovaní práv spotrebiteľa.
Iba v jednom prípade - práva na ochranu pred neprimeranými podmienkami (vyššie ad A) je úprava

jednotná a spoločná bez ohľadu na to, o akú zmluvu ide. Tak pokiaľ pôjde o ostatné právne prostriedky
(vyššie uvedené pod bodmi B/ - F/) bude práve dôležité posúdiť či ide o zmluvu občianskoprávnu alebo
obchodno-právnu, pretože v mnohých prípadoch bude potrebné aplikovať všeobecnú úpravu v týchto
kódexoch (napr. úprava o premlčaní, výška úrokov z omeškania a podobne).

Pokiaľideootázkupremlčanianárokovzúverovejspotrebiteľskejzmluvysúduvádza-akobolouvedené

už pri výklade podstaty spotrebiteľskej zmluvy, že spotrebiteľskou zmluvou je aj absolútna obchodná
zmluva bez ohľadu na to, že sa riadi právnym režimom Obchodného zákonníka. Aj pre takúto zmluvu
totiž po 01.04.2004 platia všeobecné ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách uvedené v § 52 - § 54,
resp. § 60 Občianskeho zákonníka.Podľa § 54 ods.1 Občianskeho zákonníka - zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa
nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať
svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie.

Ustanovenie § 54 ods.1 Obč. zákonníka zakotvuje v prospech spotrebiteľa kogentnosť inak
dispozitívnych noriem uvedených v Obč. zákonníku, ak by spotrebiteľská zmluva obsahovala od nich
odklon v neprospech spotrebiteľa. Je zrejmé, že ide o dispozitívne ustanovenia Obč. zákonníka (napr.
KateřinaČuhelová:Zamyšlenínadaplikací§401ObchZvespotřebitelskýchsmlouvách,Právnírozhledy
11/2012, s. 401). Predmetné ustanovenie nestanovuje aplikáciu Obč. zákonníka na spotrebiteľské

zmluvy vo forme absolútnych obchodov inak ako v rozsahu § 52 - § 54, resp. až § 60. To, že ide
o dispozitívne ustanovenia Obč. zákonníka ako aj záver vyplývajúci z predchádzajúcej vety vyplýva
aj z toho, že pre danú vec podstatné ustanovenia o premlčaní nie sú ustanoveniami dispozitívnymi
ale kogentnými ako aj zo záveru s tým spojeného, že dĺžka premlčacej doby v občianskoprávnych -
spotrebiteľských vzťahoch nemajúcich formu absolútneho obchodu nemôže byť predmetom zmluvnej
podmienky (ktorá by bola bez ďalšieho, teda aj bez potreby skúmania prijateľnosti neplatná), pretože je

predmetom kogentnej právnej normy.

Pre zdôraznenie vyššie uvedených záverov možno opätovne pre porovnanie uviesť českú úpravu,
ktorá v § 262 ods.4 Obchodného zákonníka uvádza - ve vztazích podle § 261 nebo podřízených
obchodnímu zákoníku dohodou podle odstavce 1 se použijí, nevyplývá-li z tohoto zákona nebo ze
zvláštních právních předpisů něco jiného, ustanovení této části na obě strany; ustanovení občanského

zákoníku nebo zvláštních právních předpisů o spotřebitelských smlouvách, adhezních smlouvách,
zneužívajících klauzulích a jiná ustanovení směřující k ochraně spotřebitele je však třeba použít vždy,
je-li to ve prospěch smluvní strany, která není podnikatelem. Smluvní strana, která není podnikatelem,
nese odpovědnost za porušení povinností z těchto vztahů podle občanského zákoníku a na její společné
závazky se použijí ustanovení občanského zákoníku.

Je teda zrejmé, že český Obch. zákonník rozširuje použitie Obč. zákonníka v určitých oblastiach aj na
absolútne obchody a umožňuje teda jeho širšie použitie ako je tomu v rámci slovenského právneho
poriadku.

NS ČR vo veci sp. zn. 32 Cdo 3337/2010 tak uviedol (pre autenticitu sa cituje v českom jazyku) - „Úprava
promlčení obsažená v občanském zákoníku v § 101 a násl. nepatří mezi tzv. jiná ustanovení směřující

k ochraně spotřebitele ve smyslu § 262 odst. 4 části věty první za středníkem obchodního zákoníku.
Výkladem § 262 odst. 4 části věty první za středníkem obch. zák. nelze dospět k závěru, že odůvodňuje
aplikaci jakéhokoli ustanovení, jež by mohlo být pro spotřebitele výhodnější. Takovému závěru nelze
přisvědčit již jen proto, že by vnášel do právních vztahů zásadní nejistotu a znamenal by též výrazný
zásah do zásady rovnosti účastníků těchto vztahů. Úprava promlčení není úpravou, která směřuje k

ochraně spotřebitele; odlišně stanovená délka promlčecí doby v občanském a obchodním zákoníku je
pouze výsledkem různých legislativních procesů, z nichž však žádný nesměřuje k ochraně slabší strany
(spotřebitele). Promlčení působí vůči oběma stranám stejně, z komplexní úpravy promlčení v každém z
těchto zákonů nelze považovat jen některá z nich za výhodnější pro spotřebitele.

Na vztah ručitele zajišťující závazek ze spotřebitelské smlouvy je třeba aplikovat úpravu promlčení

obsaženou v obchodním zákoníku, tedy čtyřletou promlčecí dobu podle ustanovení § 397 obch. zák.

Argumentuje-li dovolatel výhodnější úpravou promlčení pro spotřebitele v občanském zákoníku pro
kratší obecnou promlčecí dobu (podle ustanovení § 101 je promlčecí doba tři roky) oproti úpravě v
obchodním zákoníku (podle ustanovení § 397 je promlčecí doba čtyři roky), mohlo by jít o výhodu
jen v případě, že spotřebitel je v postavení dlužníka. Kdyby byl v postavení věřitele, pak by podle

logiky dovolatele kratší promlčecí doba již výhodou nebyla. Výklad ustanovení § 262 odst. 4 části
první věty za středníkem obch. zák., který by rozlišoval, zda spotřebitel je v pozici nositele práva či
v pozici osoby mající povinnost, a podle toho umožňoval použití příslušného ustanovení o promlčení
v občanském nebo obchodním zákoníku podle konkrétní situace, je nepřijatelný. Nesprávnost názoru
dovolatele se projevuje zřetelně i na délce promlčecí doby v případě uznání závazku podle občanského

a obchodního zákoníku. Podle úpravy v občanském zákoníku, která je podle názoru dovolatele pro
spotřebitele příznivější proto, že stanoví kratší obecnou promlčecí dobu, je podle ustanovení § 110 odst.
1 promlčecí doba desetiletá, kdežto podle úpravy v ustanovení § 407 odst. 1 obch. zák. je promlčecí
doba čtyřletá. V případě uznání závazku dlužníkem je tedy úprava promlčecí doby v obou zákonech,pokud jde o její délku, zcela opačná z hlediska výhodnosti pro spotřebitele v postavení dlužníka. I z
tohoto srovnání úpravy promlčení v občanském a obchodním zákoníku lze dovodit, že ustanovení o
promlčení v občanském zákoníku nelze považovat za ustanovení na ochranu spotřebitele ve smyslu

ustanovení § 262 odst. 4 části první věty za středníkem obch. zák.

Ve smyslu článku 3 Směrnice pak za ustanovení směřující k ochraně spotřebitele je třeba považovat
takové, které chrání slabší stranu proti silnější, tj. že upravuje vztah dvou subjektů ve výrazně
nerovnovážnémpostavení(obdobněDědič,J.,Čech,P.:ObchodníprávopovstupuČRdoEU,2.vydání,
Bova Polygon, Praha 2005, s. 382). Musí jít tedy o ustanovení, které bylo přijato přímo na ochranu

spotřebitele, anebo ustanovení, jehož charakter je takový, že záměrným způsobem chrání slabší stranu
smluvního vztahu (k tomu srov. v právnické literatuře např. Vymazal, L.: Ochrana spotřebitele a její meze
v obchodním závazkovém právu. Obchodněprávní revue, 2010, č. 2, dále Zoulík, F.: Soukromoprávní
ochrana slabší smluvní strany. Právní rozhledy, 2002, č. 3, s. 109).

Jestliže by úmyslem zákonodárce bylo upřednostnit aplikaci všech pro nepodnikatele „výhodnějších“
úprav, jistě by nepoužil formulaci příkladným výčtem s výslovným odkazem na úpravu spotřebitelských

smluv, adhezních smluv a zneužívajících klauzulí, ale obecnou formulaci. “

Premlčanie sa teda aj v spotrebiteľských zmluvách majúcich formu absolútneho obchodu spravuje
výlučne Obchodným zákonníkom a keďže podľa § 397 Obch. zákonníka ak zákon neustanovuje pre
jednotlivé práva inak, je premlčacia doba štyri roky.

Predchádzajúci záver procesného súdu o aplikácii Obchodného zákonníka neodporuje ani rozhodnutiu

NS SR sp. zn. 5MCdo/20/2009, ktorý zaujal záver, že pri zmluve o pripojení uzavretej podľa zákona č.
195/2000 Z.z., resp. zák. č. 610/2006 Z.z. so spotrebiteľom je premlčacia lehota 3 roky, nakoľko tento
záver sa týkal zmluvnej podmienky o voľbe práva - Obchodného zákonníka, ktorá bola vyhodnotená
ako neprijateľná (a teda bola neprijateľná aj dohoda o použití ustanovení o premlčaní obsiahnutých v
Obchodnom zákonníku), nešlo teda o obligatórne použitie Obch. zákonníka ako je tomu v prejednávanej

veci.

Pre vyššie uvedené závery je ďalej podstatné, že NS ČR, o rozhodnutia ktorého sa procesný súd pri
svojich záveroch opieral (pre nedostatok riešenia uvedených otázok v rámci rozhodovacej činnosti NS
SR) neboli výsledkom aplikácie § 55 ods.1 Obč. zákonníka platného v ČR, podľa ktorého: „smluvní
ujednání spotřebitelských smluv se nemohou odchýlit od zákona v neprospěch spotřebitele. Spotřebitel

se zejména nemůže vzdát práv, které mu zákon poskytuje, nebo jinak zhoršit své smluvní postavení“
a ktorý je svojim znením totožný s § 54 ods.1 Obč. zákonníka platného v SR ale aplikácie § 262 ods.4
českého Obch. zákonníka a teda o ustanovenie § 54 ods.1 Obč. zákonníka nemožno oprieť výklad
niektorých slovenských súdov, ktoré pre otázky premlčania a úrokov z omeškania v spotrebiteľských
zmluvách majúcich formu absolútneho obchodu aplikujú Obč. zákonník.

V prejednávanej veci došlo k výpovedi zmluvy o úvere uzavretej medzi pr. predchodcom žalobcu a
žalovaným 08.02.2006.

Keď potom vedľajší účastník prípustne vzniesol námietku premlčania, tak súd opierajúc sa v
ďalších súvisiacich otázkach o argumentáciu uvedenú nižšie, žalobe vyhovieť nemohol (§ 388 ods.1
Obchodného zákonníka - Premlčaním právo na plnenie povinnosti druhej strany nezaniká, nemôže ho

však priznať alebo uznať súd, ak povinná osoba namietne premlčanie po uplynutí premlčacej doby.)

Otázka vyslovenia neplatnosti uznávacích prejavov žalovaných:

Žalobca ako nový veriteľ sa dňa 23.03.2010 dostavil do domu žalovaných a podpísal s nimi Dohodu o
uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku.Vychádzajúc z vyššie citovaných záverov treba pre platnosť tohto úkonu vo vzťahu k žalovanej 1. použiť
§ 323 ods.1 Obchodného zákonníka a vo vzťahu k žalovanému 2. ako pristupujúcemu dlžníkovi § 531
Občianskeho zákonníka a § 323 ods.1 Obchodného zákonníka.

Podľa § 323 ods.1 Obchodného zákonníka - ak niekto písomne uzná svoj určitý záväzok, predpokladá
sa, že v uznanom rozsahu tento záväzok trvá v čase uznania. Tieto účinky nastávajú aj v prípade, keď
pohľadávka veriteľa bola v čase uznania už premlčaná.

Obchodný zákonník teda na rozdiel od § 558 Občianskeho zákonníka pre platnosť uznania premlčaného
dlhu nevyžaduje vedomosť dlžníka o premlčaní.

Pre súkromné právo je charakteristická rovnosť subjektov právnych vzťahov, teda i rovnosť zmluvných

strán. Tento jeho rys je niekedy považovaný priamo za pojmový znak súkromného práva. Preto sa zdá,
že každá zvláštna ochrana, poskytovaná iba jednému zo subjektov právneho vzťahu, je čímsi, čo sa
prieči povahe súkromného práva, pretože je nutne spojené s právnym zvýhodnením. Preto bol dlho
pripisovaný všetkým zásahom do zmluvnej autonómie verejnoprávny charakter a pokiaľ jeho rozsah bol
značný, bola právna oblasť, kde k nim dochádzalo, chápaná ako samostatné právne odvetvie stojace

medzi právom súkromným a verejným (právo pracovné, právo hospodárske a pod.). Ide teda o to, či toto
ponímanie zodpovedá vývojovým trendom práva, najmä moderným koncepciám práva súkromného.

Klasické poňatie rovnosti subjektov v súkromnoprávnych vzťahoch sa zakladá na rovnosti formálnej. Tá
spočíva v tom, že zákon neposkytuje žiadnemu subjektu (či ich skupine) právne výhody, ako i v tom že v
súkromnoprávnej sfére nie je žiadna zo strán voči druhej v pozícii nadriadenosti či naopak podriadenosti.

Táto formálna rovnosť je proťajškom občianskej rovnosti pred zákonom v demokratických ústavách a
spolu s ňou vznikla k prekonaniu stavovským rozdielov predchádzajúcej doby. Formálna rovnosť je však
rovnosťou nerovných; ich nerovnosť vyplýva nielen z prirodzených i inak vzniknutých rozdielov medzi
ľuďmi, ale aj z rôznej hospodárskej a spoločenskej pozície právnych subjektov, ktorá podmieňuje ich
faktické možnosti, prístup k informáciám a pod.

Pôvodný zámerom právnych úprav bolo zrušenie formálnych nerovností (oprávnení), takže formálna
rovnosť bola skôr prostriedok na dosiahnutie tohto cieľa ako cieľ sám. Je preto dôležité, že
charakteristická vlastnosť súkromného práva nie je formálna rovnosť, ale rovnosť ako taká. Spočiatku,
však nebolo možné poňať ju inak, než ako prekonanie formálnych nerovností a to o to viac, že faktická
nerovnosť medzi subjektmi bola pre svoju jedinečnosť právnou normou nepostihnuteľná. Preto klasické

občianske kódexy sú založené na rovnosti všetkých ľudí, vyplývajúcej z vrodených ľudských práv.

Avšak, bolo vždy jasné, že zavedenie formálnej rovnosti nezabezpečuje všetkým subjektom rovnakú
možnosť toto postavenie využívať. Preto už priamo v klasických kódexoch boli zriadené výhody
pre určité osoby; tieto osoby boli postavené pod zvláštnu ochranu zákona (išlo o osoby neplnoleté,
nesvojprávne, osoby neprítomné, nenarodené deti a obce - § 21 a § 22 ABGB). Rozsah týchto výnimiek

nebol rozsiahly a ich dôvodnosť nevyvolávala pochybnosti. Napriek tomu ich treba považovať za prvé
odchýlky od formálnej rovnosti.

Osoby pod zvláštnou ochranou zákona dlho zostali jedinou odchýlka zo zásady rovnosti. Ingerencie v
prospech slabších subjektov sa uskutočňovali už spomínanou verejnoprávnou cestou. Jej možnosti sú
však obmedzené. Činnosť verejnej správy sa zameriava na dohľad nad správaním jej nepodriadených

subjektov, na jeho hodnotenie ako prípustné či žiaduce a na ukladanie sankcií pri jeho negatívnom
hodnotení. Verejnoprávna ingerencia je až následná; pri zistení nedostatkov bráni ich opakovaniu
v budúcnosti a tak zabezpečuje riadny chod spoločenských a hospodárskych inštitúcii vo verejnom
záujme. Pre účastníkov zmluvných vzťahov, v ktorých boli zistené nedostatky, však má obmedzený
význam; netýka sa reparácie škody alebo ujmy, ktorú utrpeli ale chráni tieto subjekty rovnako ako ostatné

len do budúcna.

Práve obmedzené možnosti verejnoprávnej ochrany slabších subjektov vedú k tomu, že požiadavka
ich ochrany preniká ako aktuálne spoločenská ochrana do práva súkromného. Týka sa tak jednotlivých
inštitútov, ktorých okruh sa sústavne rozširuje, takže ochranu slabšej zmluvnej strany možno dnes
ponímať ako vývojový trend súkromného práva. Sú pre ňu charakteristické dve základné skutočnosti.

Tou prvou je okolnosť, že na rozdiel od verejnoprávnej ochrany modifikuje priamo zmluvný vzťah - jehovznik, obsah, a zodpovednosť z neho vyplývajúcu, pričom novo vytyčuje hranice zmluvnej autonómie
(bez toho aby ich popieral); subjektom, ktorý je oprávnený domáhať sa tejto ochrany je priamo zmluvná
strana. Druhým komponentom tohto trendu je okolnosť, že princíp rovnosti strán ako charakteristiku

súkromného práva sa ním neruší ale naopak prehlbuje sa a to tým, že touto ochranou sa kompenzujú
niektoré nerovnosti, ku ktorým dochádza pri presadení formálnej rovnosti. Spôsob, ktorým sa to deje,
spočíva v poskytnutí dielčích právnych výhod subjektov s horšími možnosťami, teda spôsobom, ktorý
nie je nepodobný tomu, čo sa v oblasti ústavného práva nazýva pozitívna alebo obrátená diskriminácia.

Tak súkromné právo dospelo až k potrebe ochrany slabšej strany v bežných spotrebiteľských vzťahoch.

Pokiaľ ide o vymedzenie slabšej strany, treba vychádzať z toho, čo je pre túto slabšiu stranu
charakteristické. Ide teda o fyzickú osobu, ktorá je voči druhej strane záväzkového vzťahu v nevýhode
spočívajúcej predovšetkým v nedostatku profesionality, v obmedzenej informovanosti, v konaní pod
určitým hospodárskym tlakom, z dôvodu finančnej nedostatočnosti v obmedzenom prístupe k právnej
pomoci a pod. Na základe uvedenej charakteristiky tak možno uzavrieť, že v rámci dodávateľsko-
spotrebiteľských vzťahov je slabšou zmluvnou stranou jednoznačne spotrebiteľ.

Čo sa týka možnosti ochrany spotrebiteľov, tak okrem ochrany prostredníctvom spotrebiteľského práva,
mu možno ochranu poskytnúť aj všeobecnými prostriedkami. Takýmto prostriedkom je napr. „laesio
enormis“ či nadmerné poškodenie. Základom dnešného poňatia „laesio enormis“ je skutočnosť, že pri
úplatných zmluvách jedna zo strán využíva (resp. zneužíva) pozície tej druhej, aby dosiahla výraznej
disproporcie medzi vzájomnými plneniami. Pritom už existencia tejto disproporcie zakladá domnienku,

že ide o využitie alebo zneužitie výhodného postavenia.

Súdu je z úradnej činnosti známe, že žalobca skupuje veľké množstvo často už premlčaných
pohľadávok, ktoré potom uplatňuje na súde. Takáto samotná kúpa nezákonná nie je, jej spoločným
menovateľom je to, že ide o pohľadávky voči fyzickým osobám. Súd sa ešte nestretol s uplatnením
pohľadávky voči právnickej osobe, pričom kúpa takejto pohľadávky z dôvodu, že u právnickej osoby

možno predpokladať odborný aparát (s vedomosťou o následkoch premlčania) asi tak zaujímavá nie je.

Súd je zároveň presvedčený, že vstup spotrebiteľského združenia do konania o vymáhanie pohľadávky
na stranu žalovaného spotrebiteľa je správny a potrebný, pretože vyrovnáva postavenie žalobcu a
žalovaného ohľadom právnych vedomostí. Z podaní jednotlivých skupovateľov pohľadávok je zároveň
zrejmé, že takýto vstup im „vadí“ a zvlášť im vadí zastúpenie spotrebiteľského združenia (ktoré podľa

názoru skupovateľov má mať odborné schopnosti spotrebiteľov zastupovať) advokátom, v ktorom vidia
iba honbu za trovami konania, avšak svoje vlastné zastúpenie právnym zástupcom považujú za účelné
a bez vedľajšej snahy o „zarobenie“ na trovách právneho zastúpenia (aj keď podľa súdu je legitímne u
spoločnosti zaoberajúcej sa skupovaním pohľadávok predpokladať aparát na ich uplatnenie, najmä ak
toto uplatnenie spočíva vo vypracovaní vzorovej žaloby a jej úprave /dlžník a dlžná suma/ pre jednotlivé

súdne konania).

Súd má ďalej za to, že uznanie dlhu ako inštitút zabezpečenia záväzku je inštitútom legálnym a
zákonom aprobovaným. Ide o jednostranný úkon písomného charakteru. Zákonom stanovená forma
písomnosti je stanovená z dôvodu závažnosti následkov, ktoré pre dlžníka z uznávacieho prejavu plynú
a jednostrannosť právneho úkonu má dlžníka zároveň viesť, k premysleniu a vyhotoveniu uznávacieho

prejavu po zvážení všetkých relevantných okolností. Uznávací prejav svoj jednostranný charakter
nestráca ani keď je súčasťou iného dvojstranného úkonu.

V prejednávanej veci však ide predovšetkým o otázku akým spôsobom tento úkon dlžníka - spotrebiteľa
vznikol. Ak by vznikol zo slobodnej vôle spotrebiteľa (napr. aj z dôvodu aby spotrebiteľ nebol vedený
ako neplatič a mohol sa uchádzať o iný úver), tak napriek jeho nevýhodnosti pre spotrebiteľa by súd

voči jeho platnosti namietať nemohol.

Súdu je z množstva obdobných sporov vedených žalobcom na OS Revúca známe, že žalobca
prostredníctvom poverenej osoby z vlastnej iniciatívy navštevuje dlžníkov v ich obydliach a dáva im
podpisovať dohody prezentované v tomto konaní s vysvetlením, že ide iba o formalitu, resp. že podpis
dohody je nevyhnutný pre vyhnutie sa súdnemu, resp. exekučnému konaniu a pod.Aj v tomto prípade to bol práve žalobca (zjavne práva znalý), ktorý si vynútil u žalovaných návštevu a
dal im podpísať ním vopred pripravený formulár, kde okrem dvojstranného právneho úkonu vo forme
dohodyosplátkach,ktorýžalovanýmprezentoval, vložilajprenichzjavnenevýhodnýjednostrannýúkon

uznania záväzku, ktorý im na rozdiel od dohody o splátkach už výslovne neinterpretoval. V uvedených
súvislostiach, tak nejde o nič iné ako laesio enormis, pretože dlžník (ci) podpísaním dohody nič nezískali
ale naopak naoko „vlastným“ úkonom si z vôle žalobcu svoje postavenie podstatne zhoršili.

Aj z ďalších právnych súvislostí vyplýva, že dohoda o splátkach nebola zo strany žalobcu žiadnym
dobrodením (keďže žalobca iba odložil podanie žaloby po uznaní záväzku v snahe predísť možnej

námietke premlčania, keď z množstva žalôb podaných na súde je zrejmé, že platobná disciplína dlžníkov
sa nezlepšila) ale naopak žalobca napriek vedomosti účinkov, ktoré dosahuje (resp. sa snaží dosiahnuť)
v podobe obnoviteľnosti nároku neposkytol žalovaným žiadny benefit (napr. v podobe odpustenia úrokov
z omeškania, poplatkov, časti istiny a pod.) ale naopak do dôsledkov vylúčil aj dispozitívne ustanovenie
(toto vylúčenie je však v rozpore s § 54 ods.1 OZ) § 521 Občianskeho zákonníka - ak dôjde k dohode
o tom, že sa už splatný dlh bude plniť v splátkach, a ak veriteľ chce, aby dlžník v splátkach plnil aj

úroky z omeškania, musí sa to výslovne dohodnúť (NS ČR sp. zn. 32 Odo 860/2005 - treba rozlišovať
medzi úrokmi z omeškania od pôvodnej splatnosti do účinnosti dohody, úrokmi z omeškania od účinnosti
dohody do splatnosti dohodnutých splátok a úrokmi z omeškania za omeškanie po splatnosti splátok. na
úroky z omeškania za omeškanie od účinnosti dohody podľa § 521 OZ do splatnosti jednotlivých splátok
má veriteľ voči dlžníkovi nárok iba vtedy, ak je to medzi veriteľom a dlžníkom výslovne dohodnuté) tým,

že v čl. 3 bode 3.1 veta prvá svojho formulára uviedol, že dlžník sa zaväzuje k úhrade príslušenstva
pohľadávky a narastajúcich úrokov z omeškania počas splácania.

Podľa § 3 ods.1 Občianskeho zákonníka - Výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych
vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť
v rozpore s dobrými mravmi.

Podľa § 39 Občianskeho zákonníka - Neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom
odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

Rozpor s dobrými mravmi je rozporom s objektívnym právom a tento rozpor spôsobuje neplatnosť
právneho úkonu bez ohľadu na to, či subjekt o tomto rozpore vedel alebo nie.

Právny úkon sa prieči dobrým mravom, pokiaľ nerešpektuje niektorú zo súhrnu spoločenských,

kultúrnych a mravných noriem, ktoré v historickom vývoji osvedčujú istú nemennosť, vystihujú podstatné
historické tendencie, sú rešpektované rozhodujúcou časťou spoločnosti a majú povahu noriem
základných. Dobré mravy fungujú aj ako korektív zmluvnej slobody. Ide tu predovšetkým o aspekt
zmluvnej slobody spočívajúci v slobodnom určovaní obsahu zmluvy zmluvnými stranami. Uvedený
aspektzmluvnejslobody,takakozmluvnáslobodasama,másvojelimityustanovenéprávnyminormami,

ktorých prekročenie je sankcionované. Jedným z takýchto limitov, ktorý zákon stavia do cesty zmluvnej
slobode, je aj inštitút dobrých mravov. Je potom nesprávny záver, že obsah právneho úkonu nemôže
byť v rozpore s dobrými mravmi len preto, lebo bol výsledkom konsenzu zmluvných strán.

Ak výkon práva, ktorý je objektívne v rozpore s dobrými mravmi, spočíva v konaní právneho úkonu, je
tento právny úkon tiež neplatný pre rozpor s dobrými mravmi a to i v prípade, že samotný obsah tohto

právneho úkonu v rozpore s dobrými mravmi nie je.

Podľa § 4 ods.8 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa - predávajúci nesmie konať v rozpore
s dobrými mravmi. Konaním v rozpore s dobrými mravmi sa na účely tohto zákona rozumie najmä
konanie, ktoré je v rozpore so vžitými tradíciami a ktoré vykazuje zjavné znaky diskriminácie alebo
vybočenia z pravidiel morálky uznávanej pri predaji výrobku a poskytovaní služby, alebo môže privodiť

ujmu spotrebiteľovi pri nedodržaní dobromyseľnosti, čestnosti, zvyklosti a praxe, využíva najmä omyl,
lesť, vyhrážku, výraznú nerovnosť zmluvných strán a porušovanie zmluvnej slobody.

Podľa § 7 ods.2 zákona o ochrane spotrebiteľa - obchodná praktika sa považuje za nekalú, ak a) je
v rozpore s požiadavkami odbornej starostlivosti, b) podstatne narušuje alebo môže podstatne narušiťekonomické správanie priemerného spotrebiteľa vo vzťahu k výrobku alebo službe, ku ktorému sa
dostane alebo ktorému je adresovaná, alebo priemerného člena skupiny, ak je obchodná praktika
orientovaná na určitú skupinu spotrebiteľov.

Podľa § 8 ods.1 zákona o ochrane spotrebiteľa - obchodná praktika sa považuje za klamlivú, ak
zapríčiňuje alebo môže zapríčiniť, že spotrebiteľ urobí rozhodnutie o obchodnej transakcii, ktoré by inak
neurobil, pretože obsahuje nesprávne informácie a je preto nepravdivá, alebo akýmkoľvek spôsobom
uvádza do omylu alebo môže uviesť do omylu priemerného spotrebiteľa.

Podľa § 8 ods.4 zákona o ochrane spotrebiteľa - za klamlivé opomenutie sa tiež považuje, ak predávajúci
skrýva alebo poskytuje nejasným, nezrozumiteľným, viacvýznamovým alebo nevhodným spôsobom

podstatné informácie uvedené v odseku 1, alebo neoznámi obchodný účel obchodnej praktiky, ibaže je
zrejmý z kontextu, pričom v dôsledku klamlivého opomenutia priemerný spotrebiteľ prijme rozhodnutie
o obchodnej transakcii, ktoré by inak neprijal.

Podľa názoru súdu postup žalobcu v prejednávanej veci je jednoznačne nekalou obchodnou praktikou
a ako taký je hrubo rozporný s dobrými mravmi.

Konanie žalovaných by súd aproboval v prípade, ak by podnet na takéto konanie vyšiel z ich strany
alebo síce zo strany žalobcu ale s poučením o následkoch uznania záväzku a pristúpenia k záväzku.
Súd nevylučuje, že v prípade, ak by zo strany žalobcu bolo dlžníkovi riadne vysvetlené, že splnenie jeho
premlčaného dlhu resp. jeho uznanie môže byť napriek zmenšeniu jeho majetku formou vynaloženia
peňažných prostriedkov v jeho prospech (napr. práve z dôvodu výmazu z registra neplatičov), mohlo by

k platnému uznaniu záväzku zo strany dlžníka (ak nie priamo k zaplateniu) dôjsť.

Prejednávaný prípad je však prípadom iným, kde k takémuto dobrovoľnému rozhodnutiu zo znalosťou
veci zo strany dlžníkov nedošlo. Naopak, žalobca v snahe reparovať pochybenie svoje resp. pochybenie
svojho právneho predchodcu spočívajúce v nepodaní žaloby včas (pred uplynutím premlčacej doby) a
vyhnúť sa tak možnej námietke premlčania a zamietnutiu žaloby, sofistikovane pomocou osôb v jeho

záujme konajúcich, obchádza dlžníkov a pod zámienkou výhodnosti podpísania splátkového kalendára
ako listiny, ktorá ma dlžníka uchrániť pred problémami, do tejto listiny inkorporuje aj vyhlásenie o uznaní
dlhu dlžníkom (samozrejme bez podania vysvetlenia dlžníkovi).

To, že konanie žalobcu v konečnom dôsledku vôbec nesleduje úhradu požadovanej dlžnej sumy v
splátkach je ďalej zrejmé aj z toho, že predložená dohoda podpísaná žalovaným 1. ako dlžníkom v časti

„výška splátky a dátum splátky“ vyplnená nie je, teda k žiadnej dohode o splátkach nedošlo. To isté platí
aj o dohode podpísanej žalovanou 2. ako osobou, ktorá mala k záväzku dlžníka pristúpiť.

Súdu je známe rozhodnutie Ústavného súdu ČR sp. zn. I. ÚS 1845/11, podľa ktorého: „Podle ustanovení
§ 55 odst. 1 občanského zákoníku se smluvní ujednání spotřebitelských smluv nemohou odchýlit od
zákona v neprospěch spotřebitele. Spotřebitel se nesmí vzdát práv, které mu zákon poskytuje, nebo

jinak zhoršit své postavení. To znamená, že postavení spotřebitele nesmí být zhoršeno a to ani s
jeho souhlasem, naopak odchylky v neprospěch dodavatele možné jsou. S ohledem k citovaným
zákonným ustanovením je nutno prohlášení o prodloužení promlčecí lhůty ve prospěch žalobce jako
podnikatelského subjektu považovat za absolutně neplatné, neboť tím mé postavení bylo značně
zhoršeno.“

Vychádzajúc potom z podstaty práva na ochranu spotrebiteľa, ktoré je založené na tom, že spotrebiteľ
z dôvodu svojej neskúsenosti alebo neznalosti nie je schopný konkurovať v obratnosti vyškoleným a
skúseným profesionálom znalým práva a techník moderného obchodu, nemožno spôsobu ktorý zvolil
žalobca poskytnúť ochranu.

V prejednávanej veci totiž nejde zo strany žalobcu o aplikáciu právnej normy spôsobom mu prinášajúcim

výhodu právnou normou predpokladaným spôsobom ale o ľstivé zneužitie neznalosti dlžníkov a ich
strachu pred prípadným súdnym resp. následne exekučným konaním.Súd poukazuje ďalej na to, že aj samotná žalobcom vypracovaná Dohoda o uzavretí splátkového
kalendára a uznaní záväzku je pre bežného spotrebiteľa v dôsledku (či už úmyselne alebo nevedome)
nejednotnej terminológie mätúca, kde obsahuje pojem „uznanie záväzku“ ale v čl. 3 (ktorý má tiež

mimochodom názov uznanie záväzku) bode 3.1 poslednej vete deklaruje, že dlžníci majú vedomosť
o premlčaní „dlhu“. Spotrebiteľ tak nemusí vedieť, že pojem záväzok v právnej terminológii môže
znamenaťa)záväzkovývzťahakotaký,b)jednotlivúpovinnosťzozáväzkovéhovzťahualeboc)záväzok
vzmysledlhu.Natejtozmätočnostiničnemení(pretožetrebavychádzaťtoho,čojevlistineuvedené)ani
vyššie prezentovaný názor, že v prejednávanej veci nejde o uznanie dlhu podľa Občianskeho zákonníka

ale o uznanie záväzku podľa Obchodného zákonníka.

Ak by tu aj neexistovali okolnosti, pre ktoré súd považuje predložené dohody za neplatné, sú dané
nezávisle ďalšie dôvody neplatnosti.

Podľa § 133 O.s.p. platí, že skutočnosť, pre ktorú je v zákone ustanovená domnienka, ktorá pripúšťa
dôkaz opaku, má súd za preukázanú, pokiaľ v konaní nevyšiel najavo opak.

V prejednávanej veci bez potreby osobitného dokazovania je zrejmé, že v čase uznania uznaný záväzok

neexistoval, čo je samostatným dôvodom pre nevyhovenie žaloby. Dohody totižto hovoria o záväzku,
ktorého pôvodným veriteľom je Consumer Finance Holding, čo nie je správne, pretože pôvodným
veriteľom bola spoločnosť Všeobecná úverová banka, a.s. Dohody ďalej ako identifikačný znak uvádzajú
číslo zmluvy/číslo zákazníka 5204467, pričom na zmluve o úvere je uvedené č. 0005204467. Naviac,
v prípade žalovanej 2. treba považovať uzavretú Dohodu o uzavretí splátkového kalendára a uznaní

záväzku za neplatnú aj z dôvodu jej neurčitosti podľa § 37 ods.1 Občianskeho zákonníka, nakoľko z Čl.
1 bodu 3 nie je zrejmé k akému záväzku žalovaná 2. pristupuje, pretože v tomto bode záväzok nie je
žiadnym spôsobom identifikovaný.

Súd teda uzatvára, že dohodu, z ktorej žalobca odvodzuje nepremlčanosť svojho nároku považuje
súd podľa § 3, § 37 a § 39 Občianskeho zákonníka za neplatnú, resp. pre nesprávnosť identifikácie

uznávaného záväzku za dohodu, ktorá uznanie záväzku zo zmluvy o úvere zo dňa 14.10.2005 nemohla
privodiť.

Ak potom vedľajší účastník vzniesol námietku uplynutia premlčacej lehoty (podľa právneho záveru súdu
4 - ročnej), ktorá podľa žalobcom predloženej Prílohy č. 1 k Zmluve o postúpení pohľadávok začala
plynúť 09.02.2006 a uplynula teda 09.02.2010, nemohol súd žalobe vyhovieť.

Pokiaľ ide o názor žalobcu, že námietka premlčania nemôže byť vznesená vedľajším účastníkom
(v konaní samotnom však bola vznesená aj samotnými žalovanými), k tomu súd uvádza, že táto
otázka bola v judikatúre ako NS ČR, tak aj NS SR konštantne vyriešená opačne (napr. NS ČR sp.
zn. 25 Cdo/539/2008 - Dovolatelům nelze přisvědčit, pokud namítají, že námitka promlčení vznesená
vedlejším účastníkem na straně žalovaných nemá účinky vůči žalovaným jako hlavním účastníkům.

Takovévýhradysvojípodstatouzpochybňujíinstitutvedlejšíhoúčastenství/jehofunkčnost/vobčanském
soudním řízení. Vedlejší účastník je v řízení zásadně oprávněn ke všem úkonům /s výjimkou dispozice s
řízením a s jeho předmětem/, k nimž je oprávněn hlavní účastník, a tyto úkony činí právě ve prospěch /a
s účinky pro/ hlavního účastníka, jehož ve sporu podporuje. Uplatnění obrany proti žalobě je procesním
právem účastníka řízení /žalovaného/ a stejné právo má ve smyslu ustanovení § 93 odst. 3 o.s.ř. i

vedlejší účastník, který za řízení vystupuje na jeho straně; na tom, že jde o procesní právo, nic nemění
skutečnost, že pomocí obrany proti žalobě se uplatňují rovněž námitky vycházející z hmotněprávní
úpravy /jako je právě námitka promlčení/, neboť procesní právo tyto námitky uplatnit za řízení nelze
směšovat s tím, zda mají původ v hmotném nebo jen v procesním právu.).

V intenciách vyššie uvedených na záver procesný súd poukazuje na výstižné rozhodnutie Najvyššieho

súdu SR zo 16. januára 2013, sp. zn. 6 M Cdo 9/2012, podľa ktorého: „Kým rešpektovanie
princípu „ignorantia iuris non excusat" (neznalosť zákona neospravedlňuje) v spotrebiteľských právnych
vzťahoch zo strany dodávateľa (poskytovateľa, podnikateľa) treba vyžadovať v najvyššej možnej miere,
jeho uplatnenie v neprospech spotrebiteľa bude prichádzať do úvahy len výnimočne, ak to budú
odôvodňovať konkrétne okolnosti prípadu. Aj v prípade tohto princípu totiž platí, že v konkrétnych

súvislostiach ustupuje na strane spotrebiteľa dôležitejšiemu princípu, ktorým je princíp ochranyspotrebiteľa. Vychádzajúc z povahy spotrebiteľských právnych vzťahov realite praktického života, a teda
aj zdravému rozumu, odporuje požiadavka na podrobnej (až detailnej) znalosti právnych predpisov zo
strany spotrebiteľa. Preto neinformovanosť spotrebiteľa, resp. jeho nedostatočná informovanosť v tejto

oblasti, mu nemôže byť na ujmu.“

Pokiaľ ide o náhradu trov konania, postupoval súd podľa § 142 ods.1 O.s.p. a ich náhradu priznal v
plnom rozsahu úspešným žalovanému 1., žalovanému 2. a vedľajšiemu účastníkovi.

Trovy konania úspešných účastníkov spočívajú v trovách právneho zastúpenia podľa Vyhlášky MS SR
č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb.

V konaní išlo o zaplatenie sumy 318,68 €, preto hodnota jedného úkonu právnej služby je 24,90 €

pokiaľ ide o zastupovanie vedľajšieho účastníka a 60,07 € pokiaľ ide o zastupovanie žalovaných ako
spotrebiteľov v spotrebiteľskom spore (§ 11 ods.1 písm.b/ vyhlášky).

Podľa § 13 ods.2 vyhlášky - základná sadzba tarifnej odmeny sa zníži o 50%, ak ide o spoločné úkony
pri zastupovaní dvoch alebo viacerých osôb.

Vzhľadom na to, že žalovaných 1. a 2. a vedľajšieho účastníka zastupoval rovnaký právny zástupca je

potrebné skúmať, či úkon právnej služby bol urobený v mene jedného alebo viacerých zastúpených.
Pokiaľ ide o tzv. režijný paušál, má súd za to, že tento aj pri spoločných úkonoch patrí iba raz.

Úkony právnej služby:

a) prevzatie a príprava zastúpenia vedľajšieho účastníka - 24,90 € + 7,63 €, spolu 32,53 €,

b) prevzatie a príprava zastúpenia žalovaného 1. a 2. Vzhľadom na to, že bolo vykonané v jeden deň,

považuje to súd za jeden úkon právnej služby - 2 x 60,07 € - 60,07 € (50%) + 7,81 €, spolu 67,88 €,

c) vyjadrenie k žalobe zo dňa 22.11.2012 vykonané za vedľajšieho účastníka - 24,90 € + 7,63 €, spolu
32,53 €,

d) vyjadrenie k žalobe zo dňa 04.04.2013 vykonané za žalovaných 1. a 2. - 2 x 60,07 € - 60,07 € (50%)
+ 7,81 €, spolu 67,88 €,

f) účasť na pojednávaní dňa 10.04.2013 pri zastúpení vedľajšieho účastníka, žalovaného 1. a
žalovaného 2. (substitučné zastúpenie právnym zástupcom, ktorý je platcom DPH) - 2 x 60,07 € + 24,90
€ - 72,49 € (50%) + 7,81 € + 20% DPH, spolu 96,43 €.

Pokiaľ teda ide o odmenu za poskytované právne služby, tak tá by pri správnom vyčíslení patrila
vedľajšiemu účastníkovi v sume 97,20 € (32,53 € + 32,53 € + 1/3 z 96,43 €), žalovanému 1. v sume

100,02 € (1/2 z 67,88 € + 1 z 67,88 € + 1/3 z 96,43 €) a žalovanému 2. v sume 100,02 € (1/2 z 67,88
€ + 1 z 67,88 € + 1/3 z 96,43 €).

Ďalej úspešným žalovaným a vedľajšiemu účastníkovi patrí náhrada cestovných výdavkov a straty času
právneho zástupcu v súvislosti s pojednávaním konaným dňa 10.04.2013. Cesta Lučenec - Revúca a
späť predstavuje 172 km. Bola vykonaná vozidlom Opel Vectra s priemernou spotrebou 6,5l benzínu

na 100 km. Pri základnej náhrade za 1 km - 0,183 € a cene benzínu 1,42 €/l, predstavuje náhrada
cestovného 47,32 €, z čoho pripadá na vedľajšieho účastníka, žalovaného 1. a žalovaného 2. po 1/3,
teda 15,77 €.

Strata času predstavuje 6 začatých polhodín po 13,01 €, spolu 78,06 €, z čoho na vedľajšieho účastníka,
žalovaného 1. a žalovaného 2. pripadá po 1/3 teda 26,02 €.

Vedľajšiemu účastníkovi by pri správnom vyčíslení patrila náhrada trov právneho zastúpenia v sume
97,20 € + 15,77 € + 26,02 €, spolu 138,99 €.

Žalovanému 1. by pri správnom vyčíslení patrila náhrada trov právneho zastúpenia v sume 100,02 € +
15,77 € + 26,02 €, spolu 141,81 €.Žalovanému 2. by pri správnom vyčíslení patrila náhrada trov právneho zastúpenia v sume 100,02 € +
15,77 € + 26,02 €, spolu 141,81 €.

Právny zástupca vedľajšieho účastníka a žalovaných 1. a 2. vyčíslil trovy konania na sumu 302,24 €.

Súd má za to, že celková náhrada trov konania, ktoré má platiť žalobca túto sumu nemôže presiahnuť.
Súdom vyčíslená náhrada trov konania predstavuje celkom sumu 422,61 €. Úspešní žalovaní a vedľajší
účastník požadujú celkom o 28,48 % menej ako požadovať mohli, preto súd náhradu trov konania pre
každého z nich v tejto výške krátil a

- vedľajšiemu účastníkovi tak patrí náhrada trov konania vo výške 99,41 €,

- žalovanému 1. tak patrí náhrada trov konania vo výške 101,42 €,

- žalovanému 2. tak patrí náhrada trov konania vo výške 101,42 €.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia písomne v 2
vyhotoveniach na Okresný súd Revúca, pričom odvolanie musí mať náležitosti uvedené v ust. § 205
ods. 1 a 2 O. s. p..

Podľa § 205 ods. 1 O.s.p. v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti
ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu
považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Podľa § 205 ods. 2 O.s.p. odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci
samej, možno odôvodniť len tým, že

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,

b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),

f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.