Rozhodnutie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 15. apríl 2015

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 5Co/762/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3814205015
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 04. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Zajacová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2015:3814205015.1

Rozhodnutie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Zajacovej a sudcov JUDr.
Márie Vrtochovej a JUDr. Denisa Vékonyho v právnej veci navrhovateľa G. V., bytom I. T., U. č. XXX/
X, zast. JUDr. L. Y., advokátom so sídlom I. T., R. č. XXX, proti odporcovi: T. V., bytom L., ul. Z. č. XX/
XX, zast. JUDr. R. L., advokátom so sídlom L., V. č. 3, o návrhu na zníženie vyživovacej povinnosti k
plnoletému dieťaťu, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 17. júla

2014, č.k. 15C/45/2014-117, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.

Odporcovi sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal zníženia
vyživovacej povinnosti k odporcovi z doterajšej sumy 200 eur mesačne na sumu 50 eur mesačne s

účinnosťou od právoplatnosti rozsudku.

V odôvodnení uviedol, že vychádzajúc zo skutkových zistení v predmetnej veci a citovaných ustanovení
zákona, považoval súd návrh navrhovateľa na zníženie výživného za neopodstatnený, a preto ho
zamietol.

Navrhovateľ tvrdil, že od poslednej úpravy výživného nastala u neho ako i u odporcu zmena pomerov,
ktorá zakladá dôvod na zníženie výživného. Vyživovacia povinnosť navrhovateľa voči odporcovi bola
určená uznesením OS Prievidza sp.zn. 16C/111/2013 z 16.09.2013 počnúc 01.09.2013 v sume 200

eur mesačne. V tej dobe študoval navrhovateľ na vysokej škole s miestom štúdia v L., i keď mal
podanú žiadosť o prestup v rámci tej istej vysokej školy do Z.. Vychádzalo sa z toho, že
navrhovateľ je zamestnaný v U. J. a.s. X.. Tento pracovný pomer bol však ukončený výpoveďou
zamestnávateľa podľa § 63 ods. 1 písm. e/ Zákonníka práce, a to z dôvodu závažného porušenia
pracovnej disciplíny dňa 09.10.2013, kedy bolo zistené, že navrhovateľ mal pozitívnu dychovú skúšku
na prítomnosť alkoholu. Pracovný pomer bol ukončený uplynutím skúšobnej doby ku dňu 31.12.2013.

Z mzdového listu navrhovateľa za rok 2013 vyplýva, že priemerný čistý príjem navrhovateľa bol
1.245 eur mesačne, pričom v mesiaci december 2013 mu boli vyplatené aj polročné prémie 1.169,02
eur. V tejto súvislosti súd uviedol, že nie je možné prihliadať na túto zmenu, ktorá nastala na strane
navrhovateľa, pretože navrhovateľ sa vlastným zavinením pripravil o pracovný pomer a príjem z
tohto pracovného pomeru, pretože dôvodom skončenia pracovného pomeru bolo zavinené porušenie
pracovnej disciplíny. Nie je dôvodná obrana navrhovateľa, aby súd v tomto konaní skúmal dôvody

skončenia pracovného pomeru, či išlo alebo nešlo o úmyselné konanie zo strany navrhovateľa, pretože
súd je viazaný takýmto spôsobom skončenia pracovného pomeru. Navrhovateľ nakoniec neviedolkonanie o neplatnosť skončenia pracovného pomeru, preto je potrebné považovať výpoveď zo strany
zamestnávateľa ako platné skončenie pracovného pomeru. Súd preto vychádzal z potencionálneho
príjmu, ktorý by navrhovateľ naďalej dosahoval a z príjmu 1.245 eur, ktorý príjem mal aj v čase poslednej

úpravy výživného, by mohol bez vážnejších problémov plniť si doposiaľ určené výživné. Ostatné
okolnosti na strane navrhovateľa a predovšetkým jeho výdavky boli prítomné aj v čase predchádzajúcej
úpravy výživného. Súd ďalej dodal, že navrhovateľ na svojom účte naďalej disponuje finančnou
hotovosťou k 30.06.2014 vo výške 1.957 eur, teda je potrebné prihliadnuť aj na tieto finančné zdroje. Aj
v čase poslednej úpravy výživného mal navrhovateľ výdavok z titulu zákonného poistenia motorového

vozidla 30,93 eur štvrťročne, platil investičné a úrazové poistenie 41,17 eur, splácal flexipôžičku 52,65
eur, splácanie hypotekárneho úveru a mal taktiež výdavky na bývanie do 100 eur mesačne a ostatné
bežné výdavky. Dňa 28.10.2013 sa navrhovateľ znovu zaťažil ďalšou pôžičkou z P. a.s., ktorú spláca
113,25 eur po dobu 10 rokov, čo súd považuje taktiež za výdavok, na ktorý nie je možné prihliadnuť,
pretože splácanie pôžičky nemôže mať prednosť pred plnením si vyživovacej povinnosti /§ 62 ods.
5 Zákona o rodine/. Túto zmluvu uzatváral pritom v čase, keď vedel, že pracovný pomer bude s ním

ukončený. Súd z dôvodov uvedených vyššie preto nemohol prihliadnuť na faktický príjem navrhovateľa,
ktorý mal do 30.06.2014 z poberanej podpory v nezamestnanosti približne do 820 eur mesačne, resp. z
dohodyopracovnej činnostido70eurmesačne. Rovnakojebezvýznamnépreukazovať,ženavrhovateľ
sihľadáprácuakvôlizdravotnýmobmedzeniammáťažkostinájsťsivhodnúpracovnúpríležitosť. Práca,
ktorú vykonával v U. J. a.s. X. bola vhodná aj z pohľadu jeho zdravotného stavu, preto súd opätovne

udáva, že ani zhoršený zdravotný stav a s tým spojené ťažkosti pri hľadaní si nového zamestnania,
nemôžu byť zmenou, ktorá zakladá dôvod na zníženie výživného.

Na druhej strane súd prvého stupňa posúdil aj prípadnú zmenu na strane odporcu. V čase rozhodovania
súdu bol odporca prijatý na denné štúdium do L., čo jednoznačne zakladá opodstatnené výdavky na
štúdium, cestovné, internát, stravovanie, školské pomôcky, potreba zabezpečiť si notebook, náplň do

tlačiarne a podobne. Tieto výdavky boli na strane odporcu aj v čase predchádzajúcej úpravy výživného,
avšak ešte v nižšom rozsahu, pretože v tej dobe študoval v mieste svojho bydliska. Uvedené preto
nemôže založiť dôvod na zníženie vyživovacej povinnosti, keď naopak výdavky a potreby odporcu
vzrástli. Odporca má bežné výdavky na drogériu, ošatenie, obuv, ktoré preukázal pokladničnými
dokladmi, ďalej výdavky na zdravotnú starostlivosť. Pokiaľ ide o príjem odporcu z brigádnej činnosti,

tento bol v konaní preukázaný, avšak pracovný pomer odporca ukončil k 30.6.2014, uviedol, že
brigádovať nebude môcť keď bude prijatý do inej školy a obzvlášť nie v čase skúškového obdobia. Ani
príležitostná brigáda odporcu ako študenta nemôže znamenať zánik jeho odkázanosti na výživné zo
strany navrhovateľa. Odporca je študentom dennej formy štúdia, v zásade nemá schopnosť sám sa živiť
a nemožno od neho požadovať, aby si brigádnickou činnosťou naplno pokrýval svoje výdavky. Prvoradú

zákonnú vyživovaciu povinnosť má rodič dieťaťa a príležitostný príjem odporcu slúži len na pokrytie
zvyšných potrieb. Len napríklad výdavok za notebook mal odporca vo februári 2014 vo výške 656 eur,
čo predstavuje trojmesačné výživné od navrhovateľa. Súd ďalej dodal, že tak navrhovateľ ak i matka
odporcu majú naďalej vyživovacie povinnosti voči dvom maloletým deťom a ostatné pomery zostali
rovnaké ako v čase poslednej úpravy výživného na odporcu. Pre úplnosť súd uviedol, že odporca mal

prípadný príjem z brigád v čase pred rozhodnutím súdu, pričom súd je viazaný návrhom navrhovateľa
anavrhovateľnavrhovalzníženievýživnéhonačasdobudúcnapočnúcprávoplatnosťourozsudku,preto
je rozhodujúci aktuálny stav v čase rozhodovania súdu.

Z dôvodov uvedených vyššie, súd návrh zamietol ako nedôvodný.

O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojitosti s § 150 ods. 1 O.s.p.

V konaní bol plne úspešný odporca, preto by mu bola prináležala náhrada trov konania, a to trov
právneho zastúpenia. Súd však prihliadol na povahu konania a na pomery u navrhovateľa. Navrhovateľ
v čase rozhodovania súdu je bez príjmu, je evidovaný na úrade práce ako nezamestnaný a má zhoršený
zdravotný stav, podrobuje sa lekárskym vyšetreniam. Disponuje určitou finančnou hotovosťou, avšak
naďalej mu zostáva vyživovacia povinnosť v značnej miere voči všetkým trom deťom. Z dôvodu

uvedených dôvodov hodných osobitného zreteľa pre účely rozhodnutia o trovách konania, súd odporcovi
náhradu trov konania nepriznal.Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie navrhovateľ, ktorý žiadal, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie, resp.
rozsudok prvostupňového súdu zmenil tak, že ho zaviaže prispievať na výživu plnoletého syna sumou

50 eur mesačne. V odvolaní namietal, že prvostupňový súd na základe nedostatočne zisteného
skutkového stavu nesprávne právne posúdil vec a tak nesprávne rozhodol. Nestotožňuje sa s názorom
prvostupňového súdu, ktorý uvádza, že na jeho strane nedošlo k podstatnej zmene pomerov, ktoré
by zakladali dôvodnosť zníženia výživného. Súd nezohľadňoval pri svojom rozhodovaní skutočnosť,
že prišiel o zamestnanie a v súčasnosti je evidovaný na úrade práce. Jeho jediný príjem, ktorý má

na základe dohody o pracovnej činnosti plavčíka, a to v priemere 70 eur mesačne, je sezónny a
neistý vzhľadom ku skutočnosti, že sa blíži koniec letnej sezóny. K dnešnému dňu má vyživovaciu
povinnosť voči maloletým deťom H. a J. spolu vo výške 300 eur mesačne a voči plnoletému T. vo
výške 200 eur mesačne. Mal za to, že na jeho strane došlo k podstatnému zníženiu príjmu, pričom
súd vychádzal z potencionálneho príjmu vo výške 1.245 eur mesačne, avšak súčasný reálny jeho
príjem je vo výške približne 70 eur mesačne. S prihliadnutím na jeho uvedený príjem a jeho vyživovaciu

povinnosť voči maloletým deťom a plnením výživného na plnoletého syna, spolu vo výške 500 eur
mesačne, jeho životná úroveň je podstatne nižšie ako stanovená hranica životného minima na jednu
plnoletú fyzickú osobu, z čoho vyplýva, že žije tzv. ,,na dlh" a čoskoro bude zrejme trestne stíhaný
pre neplnenie si vyživovacích povinnosti určenej mu súdom, nakoľko objektívne nemá možnosť sa
zamestnať,napriekjehopreukázanejaktívnejsnahesinájsťzamestnaniespoukazomnajehozdravotné

obmedzenie. Domnieva sa, že požadovať výživné pre plnoletého syna v dosiaľ stanovenej výške s
poukazom na ust. § 75 ods. 2 Zákona o rodine je v rozpore s dobrými mravmi. Je toho názoru, že dieťa
sa má podieľať na životnej úrovni rodičov a že plnoletý syn je schopný si aj sám pokryť časť svojich
nákladov najmä s poukazom na skutočnosť, že od 18 rokov jeho života má takmer pravidelný príjem
a teda je spôsobilý a schopný spolupodieľať sa na uspokojovaní svojich potrieb. Súčasne poukázal

na ust. § 43 ods. 2 druhá veta Zákona o rodine. Podľa jeho názoru vychádzať len z potencionality
príjmu v tomto prípade nebolo dostatočné, nakoľko súd, okrem iného, neprihliadal na zásadu úmernosti
životnej úrovne dieťaťa a životnej úrovne rodiča. Tým, že by aj naďalej a v takom rozsahu t.j. 200 eur
mesačne trvala vyživovacia povinnosť voči plnoletému synovi z jeho strany by došlo k prelomeniu tejto
zásady, nakoľko životná úroveň povinného by tým bola podstatným spôsobom negatívne ovplyvnená

a sám by nemal z čoho žiť a zabezpečovať tak vyživovaciu povinnosť voči jeho maloletým deťom.
Citoval ustanovenia § 78 ods. 1 Zákona o rodine a poukázal na rozhodnutie publikované pod
označením R 14/1966. Rovnako poukázal na skutočnosť, že plnoleté dieťa v priebehu prvostupňového
súdneho konania ukončilo pracovný pomer dohodou so svojím zamestnávateľom na základe jeho
písomného podnetu, čím sa vzdal svojho zamestnania a príjmu. Podľa jeho názoru a s poukazom na

schopnosti a možnosti plnoletého dieťaťa je toto schopné sa spolupodieľať na uspokojovaní svojich
potrieb, keď ako uviedol jeho právny zástupca, tieto si počas predchádzajúceho štúdia na vysokej
škole pokryl prostredníctvom svojho príjmu skoro všetky sám. Počas konania na prvostupňovom súde
bolo preukázané lekárskou správou, že trpí vážnym zdravotným obmedzení, ktoré mu znemožňuje
zaradenie do normálnej pracovnej činnosti. Aj napriek uvedeným zdravotným problémom sa neustále

preukázateľne snaží nájsť si prácu a zároveň si podal žiadosť o priznanie čiastočného invalidného
dôchodku,ktorájevsúčasnostivštádiuposudzovania.Ďalejdaldopozornosti,žemásplnoletýmsynom
veľmi dobrý vzťah, navštevujú sa, volajú si a ak je to možné trávia spolu voľný čas. Návrh z jeho strany
v žiadnom prípade nebol podaný zo špekulatívnych dôvodov alebo že by výživné plnoletému synovi
nechcel platiť, ale z dôvodu existencie objektívnych skutočnosti a to, že na jeho strane došlo k podstatnej

zmene jeho zárobkových možnosti a vo výške jeho príjmu, taktiež sa presťahoval sa do I. T.. Ako uviedol,
dôvodom výpovede zo strany zamestnávateľa bol zostatkový alkohol, ktorý nafúkal po tom, čo bol
nečakane stiahnutý z dovolenky do práce. Je toho názoru, že obmedzenie sa len na konštatovanie, že u
navrhovateľa bol v pracovnej dobe zistený alkohol a teda platí, že si otec vlastným zavineným správaním
spôsobil, že stratil výhodne zamestnanie je neodôvodnené a nemožno takejto skutočnosti pripisovať

takú vysokú mieru dôležitosti, ktorá by odôvodňovala zamietnutie návrhu na zníženie výživného. Mal
za to, že vyhodnotenie skončenia pracovného pomeru navrhovateľa konštatujúc, že si otec vlastným
zavineným správaním spôsobil, že stratil výhodne zamestnanie je unáhlené, keď súd ním tvrdené
skutočnosti neskúmal ako skutočnosti podstatné pre rozhodnutie vo veci samej. Rovnako poukázal na
skutočnosť, že v čase vyhlásenia napadnutého rozsudku, oproti času poslednej úpravy výživného na

plnoletého syna, zmenil svoje bydlisko, keď trvale žije v okrese I. T. a náklady, ktoré vynakladal na
cestovné za účelom výkonu práce sa neúmerne zvýšili oproti nákladom, ktoré vynakladal na cestovné
do práce v čase poslednej úpravy výživného na plnoletého syna. Rovnako do pozornosti dal skutočnosť,
že spotrebiteľským úverom, ktorý si zobral v sume 7.500 eur, si zobral na seba neprimerané majetkovériziko za účelom zariadiť si bývanie a presťahovať sa z bytu, v ktorom ostala bývať matka maloletých
detí a plnoletým synom. Uvedený úver využil na tento účel, pričom zvyšná suma mu až do súčasnosti
slúžila na platenie výživného.

Odporca sa k podanému odvolaniu nevyjadril.

Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa
je potrebné ako vecne správne potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p., pričom v nadväznosti na § 219 ods. 2
O.s.p. odvolací súd v celom rozsahu poukazuje na vecne správne a vyčerpávajúce odôvodnenie súdu
prvého stupňa, s ktorým sa v celom rozsahu stotožňuje.

Súd prvého stupňa v prejednávanej veci vykonal dostatočné dokazovanie, vec po právnej stránke
správne posúdil a v konečnom dôsledku aj správne vo veci rozhodol.

Súd prvého stupňa správne zameral svoje dokazovanie na porovnanie zmeny pomerov na strane
povinného navrhovateľa, ako aj na strane oprávneného odporcu, a správne vo veci uzatvoril, že v danom
prípade nie je dôvod na zníženie vyživovacej povinnosti navrhovateľa voči odporcovi.

V konečnom dôsledku potom v celom rozsahu správne a korektne vyhodnotil postup navrhovateľa,
ktorý sa sám svojim konaním pripravil o príjem zo zamestnania, nakoľko ako vyplýva z obsahu
spisového materiálu a opak sa v tomto konaní navrhovateľovi nepodarilo preukázať, zamestnávateľ s
navrhovateľom ukončil pracovný pomer výpoveďou podľa § 63 ods. 1 písm. e/ Zákonníka práce, a to z
dôvodu závažného porušenia pracovnej disciplíny dňa 09.10.2013, kedy bolo zistené, že navrhovateľ

mal pozitívnu dychovú skúšku na prítomnosť alkoholu, pričom pracovný pomer bol ukončený uplynutím
skúšobnej doby ku dňu 31.12.2013 a z mzdového listu navrhovateľa za rok 2013 vyplýva, že priemerný
čistý príjem navrhovateľa bol 1.245 eur mesačne, v mesiaci december 2013 mu boli vyplatené aj
polročné prémie 1.169,02 eur.

V tejto súvislosti súd prvého stupňa správne konštatoval, že nie je možné prihliadať na túto zmenu,

ktorá nastala na strane navrhovateľa, pretože navrhovateľ sa vlastným zavinením pripravil o pracovný
pomer a príjem z tohto pracovného pomeru, pretože dôvodom skončenia pracovného pomeru bolo
zavinené porušenie pracovnej disciplíny, teda súd prvého stupňa nemohol prihliadnuť na faktický príjem
navrhovateľa, ktorý mal do 30.06.2014 z poberanej podpory v nezamestnanosti približne do 820
eur mesačne, resp. z dohody o pracovnej činnosti do 70 eur mesačne a rovnako bolo bezvýznamné

preukazovať, že navrhovateľ si hľadá prácu a kvôli zdravotným obmedzeniam má ťažkosti nájsť si
vhodnú pracovnú príležitosť, nakoľko práca, ktorú vykonával v U. J. a.s. X. bola vhodná aj z pohľadu jeho
zdravotného stavu, preto odvolací súd opätovne udáva, že ani zhoršený zdravotný stav a s tým spojené
ťažkosti pri hľadaní si nového zamestnania, nemôžu byť zmenou, ktorá zakladá dôvod na zníženie
výživného.

Súd prvého stupňa potom správne vychádzal z tzv. potecionality príjmov na strane navrhovateľa, tzn. z
príjmu, ktorý by bol dosahoval za predpokladu, že by aj naďalej zotrval v pracovnom pomere.

Čo sa týka námietky navrhovateľa, že súd neskúmal dôvody skočenia pracovného pomeru, odvolací súd
túto nepovažoval za opodstatnenú, nakoľko súd prvého stupňa správne v prejednávanej veci neskúmal
dôvody skončenia pracovného pomeru, či išlo alebo nešlo o úmyselné konanie zo strany navrhovateľa,

pretože súd je viazaný takýmto spôsobom skončenia pracovného pomeru, pričom navrhovateľ ani
neviedol konanie o neplatnosť skončenia pracovného pomeru, a preto je potrebné považovať výpoveď
zo strany zamestnávateľa ako platné skončenie pracovného pomeru.Na druhej strane súd prvého stupňa správne posudzoval prípadnú zmenu na strane odporcu, pričom
v čase rozhodovania súdu prvého stupňa bol odporca prijatý na denné štúdium do L., čo jednoznačne
zakladá opodstatnené výdavky na štúdium, cestovné, internát, stravovanie, školské pomôcky, potreba

zabezpečiť si notebook, náplň do tlačiarne a podobne. Tieto výdavky boli na strane odporcu aj v
čase predchádzajúcej úpravy výživného, avšak ešte v nižšom rozsahu, pretože v tej dobe študoval v
mieste svojho bydliska. Uvedené preto ani podľa odvolacieho súdu nemôže založiť dôvod na zníženie
vyživovacej povinnosti, keď naopak výdavky a potreby odporcu vzrástli. Pokiaľ ide o príjem odporcu
z brigádnej činnosti, tento bol v konaní pred súdom prvého stupňa preukázaný, avšak pracovný pomer

odporca ukončil k 30.06.2014, pričom ani podľa odvolacieho súdu príležitostná brigáda odporcu ako
študenta nemôže znamenať zánik jeho odkázanosti na výživné zo strany navrhovateľa. Odporca je
študentom dennej formy štúdia, v zásade nemá schopnosť sám sa živiť a nemožno od neho požadovať,
aby si brigádnickou činnosťou naplno pokrýval svoje výdavky, nakoľko prvoradú zákonnú vyživovaciu
povinnosť má rodič dieťaťa a príležitostný príjem odporcu slúži len na pokrytie zvyšných potrieb. V tejto
súvislosti súd prvého stupňa správne konštatoval, že odporca mal prípadný príjem z brigád v čase pred

rozhodnutím súdu, pričom súd je viazaný návrhom navrhovateľa a navrhovateľ navrhoval zníženie
výživného na čas do budúcna počnúc právoplatnosťou rozsudku, preto bol rozhodujúci stav v čase
rozhodovania súdu.

Súd prvého stupňa v predmetnej veci teda dostatočne zistil skutkový stav a správne vec právne posúdil,
dostatočne sa vysporiadal i s námietkami uvádzanými navrhovateľom v odvolaní, preto odvolací súd

rozsudok prvostupňového súdu potvrdil, pričom odvolací súd podľa § 219 ods. 2 O.s.p vo zvyšku
poukazuje na vecne správne a vyčerpávajúce odôvodnenie súdu prvého stupňa, s ktorým sa v celom
rozsahu stotožňuje.

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 a
s § 151 O.s.p., kedy úspešnému odporcovi v odvolacom konaní náhrada trov odvolacieho konania

priznaná nebola, nakoľko tento si žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnil a z obsahu spisu mu ani
nevyplývajú.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .