Uznesenie ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 18. marec 2015

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 21CoPr/1/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8511205914
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 03. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Ilčinová
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2015:8511205914.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v právnej veci žalobkyne: MVDr. K. Q., nar. XX.X.XXXX, bytom T. XXX, okres L.
M.,právnezastúpenejJUDr.RastislavomStašákom,advokátomsosídlomStaráĽubovňa,17.novembra
14, proti žalovanému: Regionálny úrad verejného zdravotníctva so sídlom v Starej Ľubovni, IČO: 17
335 451, Obrancov mieru 1, Stará Ľubovňa, právne zastúpenému JUDr. Ivetou Rajtákovou, advokátkou
so sídlom v Košiciach, Štúrova 20, o neplatnosť výpovede, o odvolaní žalovaného proti uzneseniu

Okresného súdu Stará Ľubovňa, č.k. 7Cpr 3/2011-278 zo dňa 15.12.2014 takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje uznesenie.

Náhradu trov odvolacieho konania žalobkyni nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa nepriznal žalovanému náhradu trov konania. V odôvodnení
uviedol, že žalobou podanou dňa 29.11.2011 sa žalobkyňa domáhala určenia neplatnosti výpovede

a určenia, že jej štátnozamestnanecký pomer u žalovaného trvá. Rozsudkom zo dňa 17.7.2014 bola
žaloba v celom rozsahu zamietnutá s tým, že o trovách konania sa rozhodne po právoplatnosti rozsudku.
Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 27.8.2014. Prvostupňový súd citoval ustanovenie § 142 ods. 1,
§ 150 ods. 1, § 151 ods. 1, 3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len O.s.p.), v nadväznosti na ktoré
ustanovenia uviedol, že v zmysle § 142 ods. 1 O.s.p. by patrila plná náhrada trov konania žalovanému,
ktorý bol v konaní úspešný. Súd však pri rozhodovaní o náhrade trov konania prihliadal na ustanovenie §

150ods. 1 O.s.p.,pričomdôvody hodné osobitného zreteľa videl v skutočnosti, že žalovaný dal žalobkyni
výpoveďakoneoprávnenýsubjekt,čímspôsobil,žetentoprávnyaktbolpovažovanýzanulitný.Žalovaný
k takémuto právnemu aktu pristúpil napriek svojim námietkam, a to na základe pokynov, či usmernení
nadriadeného orgánu, teda s vedomosťou o tom, že podaná výpoveď nebude mať voči žalobkyni žiadne
relevantné právne účinky. Žalovaný tak zavinil to, že u žalobkyne vzbudil dôvodný predpoklad, že
svojich nárokov v súvislosti so skončením štátnozamestnaneckého pomeru formou výpovede sa má

domáhať práve voči žalovanému, čím fakticky žalovaný aj zavinil vznik trov predmetného konania. Trovy
právneho zastúpenia vzniknuté na strane žalovaného považoval súd prvého stupňa naviac za neúčelné
s poukazom na postavenie JUDr. R. I. ako vedúcej osobného úradu, teda osoby znalej práva a naviac
riešiacej otázku vzniku a ukončenia štátnozamestnaneckých vzťahov vrátane výpovede žalobkyne.

Proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný.
Odvolanie právne zdôvodnil ustanovením § 205 ods. 2 písm. d), f), teda nesprávnymi skutkovými
zisteniami, ako aj nesprávnym právnym posúdením vecí. Mal za to, že v danom prípade bolo nesprávne

aplikované ustanovenie § 150 ods. 1 O.s.p., keďže v citovanom ustanovení zákonodarca zdôraznil
význam správania sa účastníka konania, ktorému by náhrada trov inak patrila pre aplikáciu tohto
zákonného ustanovenia. Zákonodarca totiž osobitne akcentuje skutočnosť, že pre použitie § 150 ods.
1, ako výnimky zo zásady zodpovednosti za výsledok konania a zodpovednosti za zavinenie, mávýznam práve správanie toho účastníka, ktorému sa náhrada trov, napriek tomu, žeby mu podľa zásady
úspešnosti patrila, nepriznáva. Z obsahu citovaného ustanovenia vyplýva, že záujem na hospodárnosti,
efektívnosti a rýchlosti konania sa v ňom pretavil do príkazu, aby súd pri použití tohto ustanovenia

skúmal, či úspešný účastník v konaní postupoval hospodárne a efektívne a skutočnosti a dôkazy, ktoré
viedli k jeho úspechu v konaní uviedol v konaní pred súdom najskôr ako mohol, teda pri jeho prvom
úkone. Vytkol súdu prvého stupňa, že toto kritérium nezohľadnil pri rozhodovaní o trovách konania. Preto
jeho právne posúdenie veci v otázke trov konania nemožno považovať za správne. Žalovaný poukázal
na to, že namietal nedostatok svojej pasívnej legitimácie v predmetnom konaní pri prvom úkone, a to

pri vyjadrení k žalobe zo dňa 22.2.2012. Na stanovisku, že nie je služobným úradom žalobkyne zotrval
v priebehu celého konania a tak aj súd prvého stupňa z dôvodu nedostatku pasívnej legitimácie žalobu
zamietol. Keďže táto argumentácia bola použitá pri prvom úkone, kritérium hospodárnosti a efektívnosti
postupu účastníka konania tak nie je možné použiť v neprospech žalovaného, ale práve naopak. Napriek
tomuto stanovisku však žalobkyňa na žalobe trvala naďalej. Mal za to, že dôvody hodné osobitného
zreteľa pre nepriznanie náhrady trov konania by bolo možné v konaní identifikovať za okolností, keby

žalobkyňa po tom, čo mala možnosť oboznámiť sa s obranou žalovaného v tomto konaní na žalobe
naďalej netrvala a vzala ju späť, resp. ak by táto argumentácia bola uvedená v neskoršom štádiu konania
alebo bezprostredne pred rozhodnutím súdu prvého stupňa. Takáto situácia však nenastala.

Vo vzťahu k neúčelnosti trov právneho zastúpenia vzhľadom na osobu JUDr. R. I. ako vedúcej osobného
oddelenia a osoby s právnickým vzdelaním odvolateľ poukázal na ustanovenia § 24 ods. 1, § 25

ods. 1 O.s.p. ako aj čl. 47 ods.3 a ods.2 Ústavy SR. Konštatovanie súdu prvého stupňa, že žalovaný
nevynaložil trovy právneho zastúpenia na bránenie sa v tomto konaní účelne, keďže mohol konať
prostredníctvom povereného zástupcu, považoval odvolateľ za zásah do práva na rovnosť účastníkov
konania, ako aj na právnu pomoc v konaní pred súdmi. Nepoprel, že JUDr. R. I. skutočne zamestnával
Regionálny úrad verejného zdravotníctva so sídlom v Starej Ľubovni ako vedúcu osobného úradu

v štátnozamestnaneckom pomere a regionálna hygienička a vedúca služobného úradu poverila túto
štátnu zamestnankyňu zastupovaním v predmetnom konaní. Ako však vyplýva s vyjadrenia JUDr. R.
I., táto sa k povereniu zastupovaním dňa 8.2.2012 vyjadrila tak, že počas výkonu funkcie regionálnej
hygieničky MVDr. K. Q. bola jej zástupkyňou a necítila sa byť preto v predmetnej veci nezaujatá,
nestranná a objektívna. Žalovaný zdôraznil, že ako organizácia napojená na štátny rozpočet je povinná

postupovať, tak aby nevznikla ujma na verejných prostriedkoch, s ktorými hospodári. Preto postup, keď
zastupovanímbolpoverenývpredmetnomkonaníadvokát,považovalžalovanýzaprejavzodpovednosti
za hospodárenie s prostriedkami štátneho rozpočtu, ktoré by v prípade, že by žalobkyňa bola úspešná
museli byť použité aj na z úspechu žalobkyne v tomto konaní vyplývajúce nároky. V závere citoval
rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 5M Cdo12/2008 zo dňa 14.10.2008. Navrhol napadnuté uznesenie

zmeniť a žalobkyňu zaviazať k náhrade trov konania vo výške 1.335,81 eur.

Žalobkyňa sa k podanému odvolaniu nevyjadrila.

Krajský súd v Prešove (ďalej len odvolací súd) príslušný na rozhodnutie o odvolaní podľa § 10 O.s.p.
bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods.2 O.s.p.) preskúmal napadnuté uznesenie, ako aj konanie mu
predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich s § 212 O.s.p. a zistil, že odvolanie žalovaného nie je

dôvodné. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s vyčerpávajúcou a presvedčivou argumentáciou
uvedenou prvostupňovým súdom v odôvodnení rozhodnutia, na ktoré odvolací súd poukazuje. Vo
vzťahu k odvolacím námietkam žalovaného je potrebné uviesť, že v prípade priznania trov žalovanému
by žalobkyňa zdieľala nielen postavenia účastníka konania vystaveného nulitným právnym aktom
žalovaného do stavu právnej neistoty, ale aj účastníka, ktorý by na závažnú chybu žalovaného doplatil

finančnou ujmou v podobe náhrady trov právneho zastúpenia žalovanému ako úspešnému účastníkovi.
Takéto postavenie žalobkyne by bolo zjavne nespravodlivé zvlášť za situácie, že sám žalovaný uviedol
žalobkyňu do omylu, pokiaľ jej dal výpoveď ako neoprávnený subjekt s vedomím, že na takýto právny akt
nemá dostatok právomoci. V kontexte s týmto vyznieva paradoxne argumentácia žalovaného v odvolaní
o jeho povinnosti efektívneho hospodárenia s prostriedkami štátneho rozpočtu, keďže kvalifikovanú

právnu pomoc pri tomto prvotnom úkone nevyužil.Z obsahu spisu vyplýva, že žalovaný skutočne už vo svojom vyjadrení z 23.2.2012 namietal nedostatok
svojej pasívnej legitimácie v predmetnom konaní. V tejto súvislosti je však potrebné poukázať na to, že
výpovedná lehota žalobkyne mala končiť k 30.9.2011, teda dvojmesačná lehota na podanie žaloby by

uplynula žalobkyni dňa 30.11.2011. Žalovaný svoju námietku nedostatku pasívnej legitimácie vzniesol
po uplynutí lehoty danej zákonom, v ktorej by sa žalobkyňa voči výpovedi mohla brániť, čo znamená, že
žalobou voči inému subjektu by sa v dôsledku uplynutia zákonom stanovenej lehoty už nemohla brániť.
Preto nie je možné zazlievať žalobkyni, že svoju žalobu nezobrala späť a nespôsobila tak zastavenie
konania.

S poukazom na uvedené odvolací súd potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa v zmysle ustanovenia §
219 ods.2 O.s.p..

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté v zmysle ustanovenia § 224 ods.1 spojený s § 142 ods.1
O.s.p. a žalobkyni úspešnej v odvolacom konaní trovy odvolacieho konania neboli priznané, keďže tieto
jej nevznikli.

Uznesenie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.