Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 29. apríl 2015

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 24Co/470/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2113204528
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 04. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Holič

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2113204528.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedu senátu: JUDr. Martin Holič a členov senátu:

JUDr. Magdaléna Krajčovičová a JUDr. Andrea Dudášová, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ,
s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného spoločnosťou: Fridrich Paľko,
s.r.o., so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti žalovanému: Slovenská republika,
konajúca prostredníctvom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie
13, Bratislava, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej pri výkone verejnej moci, na odvolanie
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava č.k. 16C/221/2013-36 zo dňa 09.04.2014, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal náhrady škody
vovýške2.363,04Euranemajetkovejujmyvovýške472,61Eurmajúcejvzniknúťžalobcovinesprávnym
úradným postupom Okresného súdu Senica (ďalej len „exekučný súd“), pretože tento nerozhodol o
žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie pre pohľadávku žalobcu v zákonom stanovenej
lehote. Žalovanému nepriznal náhradu trov konania. Rozhodnutie prvostupňový súd právne odôvodnil
aplikáciou ust. § 3 ods. 1 písm. d), ods. 2, § 4 ods. 1 písm. a), § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 4

a 5, § 17 ods. 1, 2, § 19 ods. 1 a 3 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, § 41 ods. 2 písm. c), d) a § 44 ods. 2 zákona č.
233/1995 Z.z. (ďalej len „Exekučný poriadok“), § 101 a § 106 Obč. zákonníka. O náhrade trov konania
rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p..

Vecne súd argumentoval tým, že považoval súd nárok žalobcu na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Senica za neopodstatnený, aj keď Okresnému súdu

Senica bola doručená žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie dňa 08.12.2010, pričom súd
túto zamietol dňa 07.04.2011 (teda rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na
120. deň od doručenia návrhu súdu) - ohľadne prípadného prieťahu sa neviedlo žiadne disciplinárne
konanie, neriešila sa sťažnosť na prieťahy v konaní, nerozhodoval Ústavný súd SR, či Európsky
súd pre ľudské práva. V rámci exekučného konania má súd právo preskúmať dôkazy aj bez návrhu
účastníkov, ako aj ex offo preskúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, nekalú povahu
rozhodcovskej doložky, či priebeh rozhodcovského konania, pričom exekučný poriadok určuje lehotu

na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, ale nie na vydanie iného rozhodnutia o žiadosti o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. V prípade ak má súd za to, že nie je zákonný dôvod
na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
zamietne - takéto rozhodnutie pritom nemožno považovať za jednoduché, pre ktoré by bola určenápätnásťdňová lehota. Súd zdôrazňuje, že pre rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie zákonná lehota neexistuje, a teda nemožno konštatovať že v prejednávanej
veci nebola dodržaná lehota na vydanie rozhodnutia (zákon v čase podania návrhu na súd lehotu

neurčoval!); zo skutkových okolností ktoré sa týkajú rozhodovania o žiadosti o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie je zrejmé, že skúmanie vykonateľnosti rozhodcovských rozsudkov si vyžaduje
osobitnú právnu úpravu najmä s ohľadom na to, že sa týkajú právnych vzťahov podliehajúcich režimu
spotrebiteľských zmlúv. Vo vzťahu k uplatnenému nároku na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej
ujmy žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal ich vznik, pričom účastníci konania majú procesnú

dôkaznú povinnosť (povinnosť uviesť dôkaz na preukázanie tvrdených skutočností), keď procesným
dôsledkom spojeným s dôkaznou povinnosťou je neunesenie dôkazného bremena. Účastník ktorý
neoznačil dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení nesie za predpokladu, že ním tvrdená
skutočnosť nebola inak preukázaná, nepriaznivé následky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré
bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe ostatných vykonaných dôkazov. Podľa
názorusúdusažalobcovinepodarilovôbecpreukázať,žebymuvsúvislostispostupomOkresnéhosúdu

Senica v exekučnej veci vznikla akákoľvek škoda či ujma, a neuviedol žiadne konkrétne skutočnosti,
na základe ktorých by bolo možné (podľa zákonom určených kritérií) posúdiť vznik a rozsah škody
či ujmy. Žalobca si uplatnil nárok na náhradu istiny s príslušenstvom dôvodiac, že táto nemôže byť
viac priznaná právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu - s týmto tvrdením žalobcu nie je možné
sa stotožniť, nakoľko žiadosť o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie bola zamietnutá z dôvodu

nespôsobilosti rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu, a bol to práve žalobca, ktorý si zvolil
postup pre vymáhanie istiny s príslušenstvom cestou rozhodcovského súdu, a nie všeobecného súdu.
Neúčinný (nulitný) rozhodcovský rozsudok žiadnu prekážku následného prejednania a rozhodnutia
vo veci nepredstavuje, nakoľko podľa ustálenej judikatúry nadobudnutím právoplatnosti uznesenia
o zamietnutí žiadosti o vydanie poverenia odpadá prekážka res iudicata na uplatnenie práva na

všeobecnom súde (žalobca ani nepreukázal, že by podal žalobu na všeobecnom súde o zaplatenie
istiny s príslušenstvom voči dlžníkovi, ktoré konanie by bolo zastavené pre prekážku res iudicata).
Naviac nie je možné ani bez akýchkoľvek pochybností s istotou predpokladať, že by práve pri uplatnení
nároku na zaplatenie istiny s príslušenstvom v konaní pred všeobecným súdom bol žalobca úspešný
v celom rozsahu; žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal, že čas od doručenia žiadosti o vydanie

poverenia na vykonanie exekúcie do rozhodnutia o zamietnutí tejto žiadosti viedol k zániku regulárnej
a plnohodnotnej vymožiteľnosti pohľadávky na zaplatenie istiny s príslušenstvom, teda k zmenšeniu
existujúceho majetku žalobcu. Žalobca svoje tvrdenia o vzniku majetkovej škody (v žalobe iba
všeobecne popísané) nijako nezdokladoval, a určenie výšky majetkovej škody v žalobe nie je dôkazom
o jej vzniku. V časti uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy dospel súd k záveru, že v prejednávanej

veci by stačilo aj iba prípadné konštatovanie porušenia práva, a nie sú dané dôvody na priznanie
náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, a to s prihliadnutím na dôvody uvedené vyššie. Samotné
vedenie exekučného konania bez ohľadu na jeho dĺžku totiž nie je objektívnou prekážkou na udržiavanie
kontaktu oprávneného, resp. exekútora s povinným, a nie je ani dôvodom k vzniku insolventnosti
povinného, pretože spravidla dôvodom neplnenia dlhu povinného je jeho insolventnosť ešte v čase pred

rozhodnutím v základnom konaní (tieto všeobecne známe riziká sú i rizikom každého podnikateľského
subjektu). Podľa názoru súdu naviac vzniknutú situáciu vyvolal aj sám žalobca tým, že uprednostnil
rozhodcovský súd (súkromnoprávny orgán) pred všeobecným súdom, ktorý by nepochybne pri svojom
rozhodovaní vychádzal zo zákona o spotrebiteľských úveroch, zákona na ochranu spotrebiteľa a súdnej
praxe, a žalobcovi musela byť známa - vzhľadom na predmet jeho podnikania (poskytovanie úverov

z vlastných zdrojov), a to ešte pred podaním návrhu na vykonanie exekúcie - rozhodovacia prax
všeobecných súdov v problematike rozhodcovských rozsudkov. Požadovaná náhrada nemajetkovej
ujmy nie je podložená zo strany žalobcu akýmikoľvek reálnymi skutočnosťami, dôvody pre požiadavku
na jej priznanie sú vymedzené v žalobe len všeobecne a nevzťahujú sa priamo na konkrétnu obchodnú
spoločnosť - žalobcu. Odškodnenie právnickej osoby za nemajetkovú ujmu nie je možné vzťahovať na

fyzické osoby ktoré sa na činnosti právnickej osoby podieľajú, keďže im ujma nevzniká priamo, a preto
sú postoje a pocity členov riadiacich orgánov a majiteľov žalobcu irelevantné; zánik podnikateľských
aktivít a zánik vytvorených podnikateľských plánov žalobca žiadnym spôsobom bližšie nešpecifikoval;
vzťah príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a škodou či ujmou musí byť priamy,
bezprostredný, neprerušený, nestačí ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba

skúmať či v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako priama príčina škody alebo ujmy
existuje skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za vznik škody alebo ujmy - nesprávny úradný
postup teda môže mať za následok vznik zodpovednosti len vo vzťahu ku škode alebo ujme, ktoré
boli priamo spôsobené práve (iba) týmto postupom, čo v prejednávanej veci preukázané nebolo. Preto,ak by aj žalobcovi vznikla majetková škoda a nemajetková ujma, nebola by preukázaná súvislosť ich
vzniku s postupom Okresného súdu Senica v exekučnej veci. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov,
t.j. nepreukázanie nesprávneho úradného postupu, nepreukázanie vzniku škody/nemajetkovej ujmy

a jej výšky, chýbajúca príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody/
nemajetkovej ujmy, súd návrh žalobcu na náhradu škody a priznanie nemajetkovej ujmy považoval
za neopodstatnený, a preto ho zamietol. V konaní žalovaný vzniesol námietku premlčania, ak došlo k
uplynutiu 15-dňovej lehoty od doručenia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie pred dňom 23.04.2009 - o takýto prípad v prejednávanej veci nešlo, nakoľko žiadosť súdneho

exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola súdu doručená dňa 08.12.2010, preto
sa súd vznesenou námietkou premlčania ani nezaoberal. Vzhľadom k tomu, že žalovanému plne
úspešnému v spore nevznikli trovy konania, resp. o ich náhradu nepožiadal (§ 151 ods. 1 Občianskeho
súdneho poriadku), súd rozhodol tak, že náhradu trov konania mu nepriznal.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonom stanovenej lehote žalobca prostredníctvom

právneho zástupcu odvolanie, ktorým žiadal, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil
súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Ako odvolacie dôvody uviedol, že účastníkovi konania sa
postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil
tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, neúplne
zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich

skutočností, rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. K
jednotlivým dôvodom odvolania žalobca uviedol, že namieta skutočnosť, že súd rozhodol v merite
veci na základe inšpirácie novou právnou úpravou obsiahnutou v ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003
Z.z., keď v právnom štáte nie je možné, aby súd interpretoval hmotné právo platné v čase vzniku
právnej skutočnosti a založenia zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré

sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a po tom, čo už došlo k založeniu
zodpovednostného právneho vzťahu. Súd bol pri svojom rozhodovaní viazaný ust. § 9 ods. 1 zákona
514/2003 Z.z. v znení účinnom pred prijatím zákona č. 412/2012 Z.z. a nemohol interpretovať toto
ustanovenie prostredníctvom ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení zákona č. 412/2012 Z.z..
Súd tak svojim rozhodnutím de iure a de facto aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné.

Súd vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty. Súd len
s poukazom na skutočnosť, že on sám nepozná dôkazy, ktoré by ho uspokojovali v tvrdení o výške
škody, zamietol znalecké dokazovanie. Súd tak znemožnil žalobcovi objektívnym spôsobom preukázať
výšku materiálnej škody a mechanizmus jej vzniku. Súdu neprísluší polemizovať o vhodnosti limitácie
dĺžky konaní zákonnými lehotami. Navyše súd svojimi úvahami úplne neguje doposiaľ vytvorenú a

stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá je základom štandardu
ochrany základných práv v Európe, teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na
prerokovanie veci v primeranom čase.

Žalovaný odvolací návrh nepodal, k doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne nevyjadril.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku - ďalej „O.s.p.“), po
zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201
O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), po skonštatovaní,
že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že odvolateľ v odvolaní

použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. a), c) a f) O.s.p.), preskúmal napadnuté
rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné
priznať úspech, keďže napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny, v dôsledku čoho boli
splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 219 O.s.p..

Pretožeodvolacísúdvplnomrozsahupreberásúdomprvéhostupňazistenýskutkovýstav,ktorývykonal
dokazovanie v rozsahu potrebnom pre posúdenie uplatneného nároku, jeho výsledky jednotlivo i vo
vzájomných súvislostiach správne vyhodnotil a napokon dospel k správnym skutkovým záverom, pokiaľ
ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobou uplatnených nárokov a pretože odvolací súd

v celom rozsahu zdieľa i právne závery prvostupňového súdu vo veci, ktorý na vec aplikoval správne
hmotnoprávne ustanovenia a tieto v súvislosti s danou vecou i správne vyložil, s poukazom na ust. § 219
ods. 2 O.s.p. odvolací súd už iba odkazuje na správne a presvedčivé písomné vyhotovenie rozsudku.
Odvolací súd ani s prihliadnutím na odvolacie argumenty nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal odzáverov prvostupňového súdu odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi. Na zdôraznenie
správnosti záverov prvostupňového súdu sa potom žiada dodať už len nasledovné:

Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca sa návrhom doručeným dňa 27.09.2012 na Okresný súd Senica
domáhal, aby súd medzitýmnym rozsudkom určil že žalovaný je zodpovedný za škodu, ktorá vznikla
žalobcovi nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Senica, pretože tento nerozhodol o žiadosti
o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie pre pohľadávku žalobcu, ktorá vznikla neplnením záväzku
vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č. 2280887 dlžníčkou (povinnou) U. K., nar. XX.XX.XXXX (kde

po prijatí návrhu na vykonanie exekúcie súdny exekútor pridelil registráciou exekučnej veci číslo EX
14404/2010) v zákonom stanovenej lehote, a rozsudkom rozhodol, že žalovaný je povinný zaplatiť
žalobcovi z titulu majetkovej škody sumu 2.363,04 Eur, a z titulu nemajetkovej ujmy sumu 472,61
Eur, a náhradu trov konania. Uviedol, že žalobca je právnickou osobou, ktorá vykonáva na základe
registrácie podnikateľskú činnosť v prevažnej miere v oblasti poskytovania krátkodobých úverov a
v pozícii oprávneného v exekučnom konaní navrhol písomným podaním, postupom podľa § 38

Exekučného poriadku, zvolenému súdnemu exekútorovi vykonať exekúciu pre svoju pohľadávku, ktorá
vznikla neplnením záväzku vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č. 2280887 dlžníčkou (povinnou) Žanetou
Malárikovou, nar. 12.01.1979, pričom po prijatí návrhu na vykonanie exekúcie súdny exekútor pridelil
registráciou exekučnej veci číslo EX 14404/2010. Nakoľko exekučný súd žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie spísanú súdnym exekútorom prijal na ďalšie konanie došlo k zákonnému

založeniu jeho povinnosti zaoberať sa danou žiadosťou a rozhodnúť o nej v rámci priznanej právomoci v
zákonom ustanovenej dobe. Exekučný súd napriek tomu, že vec ním prejednávaná nevykazovala prvky
nadmernej právnej zložitosti, nevyžadovala si takú spoluprácu s účastníkmi konania ktorá by mohla
mať svojou komplexnosťou podstatný vplyv na čas potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu, rozhodol o
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie až dňa 04.05.2011 (konanie pritom začalo dňa

20.09.2010), a to rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia; k rozhodnutiu o žiadosti o
udelenie poverenia tak došlo po uplynutí zákonom stanovenej doby (omeškanie viac ako 226 dní).
Žalobca ďalej uviedol že popísaný postup exekučného súdu hodnotí ako nesprávny a v rozpore so
zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), pretože v predmetnom prípade neexistuje okolnosť, ktorá
byumožňovalaexekučnémusúdupostupovaťnesústredeneasozbytočnýmiprieťahmitak,žekvydaniu

rozhodnutia o udelení poverenia na vykonanie exekúcie pristúpil až po veľmi dlhej dobe. Nečinnosť súdu
nie je ničím ospravedlniteľná, pretože počas špecifikovaného obdobia nevykonával vo veci také úkony,
ktoré mali smerovať k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa žalobca v predmetnej veci počas súdneho
konania nachádzal, čo je základným účelom práva zaručeného v článku 48, ods. 2 Ústavy SR - z dôvodu
nesprávneho úradného postupu exekučného súdu si žalobca uplatňuje náhradu majetkovej škody a

nemajetkovej ujmy v peniazoch. Žalobcovi vznikla majetková škoda v sume 2.363,04 Eur predstavujúca
náhradu istiny s príslušenstvom, ktorá viac nemôže byť priznaná právoplatným rozhodnutím súdu v
občianskom súdnom konaní vedenom proti dlžníkovi zo záväzkového zmluvného vzťahu založeného
zmluvou o úvere. Zároveň si žalobca uplatňuje náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v sume 472,61
Eur, pretože samotné konštatovanie porušenia práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46, ods. 1

Ústavy SR a práva na prejednanie veci v primeranom čase zaručeného čl. 6, ods. 1 Európskeho
dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom
na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Nesprávnym úradným postupom došlo k zmareniu
legitímneho očakávania žalobcu, že správnym a zákonným postupom súdu dôjde k vymoženiu jeho
pohľadávky, a žalobca mohol vďaka skorému rozhodnutiu exekučného súdu v zákonnej lehote včas,

efektívne a účinne uskutočniť rad iných krokov smerujúcich k zabezpečeniu vymožiteľnosti jeho
pohľadávky a príslušenstva, pretože by vedel, že žiadosť o udelenie poverenia bola zamietnutá -
postup exekučného súdu zamedzil žalobcovi správať sa so starostlivosťou riadneho hospodára; potreba
náhrady nemajetkovej ujmy má svoj základ v požiadavke na spravodlivé usporiadanie vzťahov a
dosiahnutie adekvátnej nápravy a primeranej satisfakcie za porušenie základných práv a princípov

právneho štátu. Žalobca si uplatňuje ako primeranú náhradu nemajetkovej ujmy za vnútorné zásahy
do spoločnosti, ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a rozhodovania, porušenie jeho práv, stratu
legitímnych očakávaní, že nastane v zákonnom čase stav predpokladaný zákonom, stratu dôvery v
právo a v spravodlivé riešenie veci a zamedzenie vymoženiu pohľadávky cestou exekúcie (spôsobené
v priamej príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom exekučného súdu) sumu 472,61 Eur,

t.j. 20% z uplatňovanej istiny s príslušenstvom (hodnoty majetkového práva postihnutého procesnou
deformáciou). Žalobca uviedol, že postupoval podľa § 15 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. a písomnou
žiadosťou požiadal žalovaného o predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu škody, žalovaný však
na žiadosť pozitívne nereagoval.Žalobca za nesprávny úradný postup exekučného súdu označil skutočnosť, že exekučný súd nerozhodol
o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v lehote 15 dní podľa ustanovenia § 44 ods. 2

Exekučného poriadku.

Z dokazovania vykonaného súdom prvého stupňa, z priloženého exekučného spisu Okresného
súdu Senica sp. zn. 7Er/887/2010 súd zistil, že dňa 08.12.2010 bola Okresnému súdu Senica
doručená žiadosť o udelenia poverenia na vykonanie exekúcie vo veci žalobcu ako oprávneného proti

povinnej U. K., r.č. XXXXXX/XXXX, bytom C. XXXX/XX, . I., pre vymoženie pohľadávky 551,- Eur s
príslušenstvom. Okresný súd Senica uznesením č. 7Er/887/2010-9 zo dňa 07.04.2011 zamietol žiadosť
súdneho exekútora o udelenie poverenia z dôvodu neplatnosti rozhodcovskej doložky dojednanej
medzi účastníkmi vo všeobecných podmienkach poskytnutia úveru tvoriacich neoddeliteľnú súčasť
úverovej zmluvy, ktorá ako neplatná nemohla založiť právomoc rozhodcovského súdu vo veci konať a
rozhodnúť. Následne Okresný súd Senica uznesením č. 7Er/887/2010-14 zo dňa 12.08.2011 exekučné

konanie zastavil (súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie nepriznal), z dôvodu, že žiadosť súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola zamietnutá.

V exekučnom konaní teda súd rozhodol v zmysle § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z., nakoľko zistil
rozpor exekučného titulu so zákonom, súd nebol povinný do 15 dní od doručenia žiadosti písomne

rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie jej zamietnutím,
pretože pre toto rozhodnutie § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z. nestanovuje lehotu.

Keďže žalobca postup súdu, ktorým malo dôjsť k odňatiu možnosti konať pred súdom, v odvolaní
nešpecifikoval a odvolací súd po preskúmaní veci a konania, ktoré mu predchádzalo, žiaden takýto

dôvod nezistil, v tejto časti považoval odvolanie žalobcu za nedôvodné. Ani nevykonanie dôkazov podľa
návrhov alebo predstáv žalobcu nie je postupom, ktorým by mu bola odňatá možnosť konať pred súdom,
pretože rozhodnutie o tom, ktorý dôkaz súd vykoná, patrí výlučne súdu, a nie účastníkom konania (§
120 ods. 1 O.s.p.).

Pre priznanie náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je nevyhnutné súčasné
splnenie troch podmienok: 1) nesprávny úradný postup, 2) vznik škody a 3) príčinná súvislosť
medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Predpoklad súčasného splnenia uvedených
podmienok znamená, že ak chýba čo i len jedna z podmienok, náhradu škody nie je možné priznať.
Dôkazné bremeno preukázať podmienky náhrady škody spočíva na poškodenom, v preskúmavanej veci

na žalobcovi.

Pojem „nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci“ nie je zákonodarcom v citovanom ustanovení §
9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. výslovne definovaný, je uvedený len príkladmo. Je však možné vyvodiť, a
to aj z ustálenej judikatúry, že ide o taký úradný postup, ktorý má vadu, ktorá nie je v súlade s príslušnou

právnou úpravou. Jedná sa o postup, pri ktorom dôjde k porušeniu pravidiel stanovených právnymi
predpismi pre konanie orgánu verejnej moci alebo porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkcie
alebo cieľa tejto činnosti, teda o postup nezákonný. Skutočnosť, že ide o nesprávny úradný postup
taktiež určuje fakt, že musí ísť o úradný postup priamo súvisiaci s výkonom právomocí orgánu verejnej
moci. Nesprávnym úradným postupom nie sú len prípady, v ktorých orgán verejnej moci priamo koná (pri

rozhodovacej činnosti), ale aj pri porušení povinnosť urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom
stanovenej lehote, prípadne ak ide o nečinnosť pri výkone verejnej moci.

Žalobca odvodzuje svoj nárok na náhradu škody z nesprávneho úradného postupu exekučného súdu,
ktorý v konaní o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nekonal v

súlade s ustanovením § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, keď rozhodnutie vydal po uplynutí 15 dní.

V zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom v čase doručenia predmetnej žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia Okresnému súdu Senica (od 01.06.2010 do 31.05.2011),
súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie,

exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu
na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne
poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2
písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom žiadosť oudelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné
odvolanie.

V zmysle § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na
podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských súdov a rozhodcovských komisií a zmierov nimi
schválených.

Z vyššie citovaných ustanovení vyplýva, že v čase predmetného konania Okresného súdu Senica

zákonná lehota 15 dní na vydanie poverenia súdnemu exekútorovi pre exekučné tituly, ktorými sú
rozhodnutia rozhodcovských súdov, ako tomu bolo i v danom prípade, neplatila a teda zákon vydanie
rozhodnutia o žiadosti súdneho exekútora v prípade, že exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok
žiadnou lehotou nelimitoval. Vzhľadom na to je potom potrebné uzavrieť, že Okresný súd Senica v
predmetnej veci rozhodnutím o žiadosti súdneho exekútora pre vydanie poverenia po lehote 15 dní
neporušil žiadne zákonné ustanovenie. Odhliadnuc od uvedeného zákonná lehota 15 dní od doručenia

žiadosti v zmysle cit. ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku s poukazom na jeho znenie platí iba vtedy,
ak súd vydá poverenie exekútorovi na vykonanie exekúcie. Rozhodnutie súdu o zamietnutí žiadosti
súdneho exekútora ale zákon v citovanom ustanovení žiadnou zákonnou lehotou nelimituje. Vzhľadom
na vyššie uvedené odvolací súd zhodne s prvostupňovým uzatvára, že postupom dotknutého súdu
v danej veci nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu z dôvodu, že by súd nedodržal zákonné

lehoty a teda k porušeniu povinnosti súdu vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote. Závery
prvostupňového súdu v tomto smere sú preto plne správne.

Nie je dôvodná argumentácia žalobcu spočívajúca v tom, že ust. § 9 ods. zák. č. 514/2003 je
aplikovateľné len na zodpovednostné vzťahy, ktoré vznikli od 01.01.2013.

Súd prvého stupňa ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. nepoužil v znení účinnom od 01.01.2013. Na
predmetné ustanovenie prvostupňový súd poukázal v rámci použitých zákonných ustanovení v znení
spred 01.01.2013. Toto zákonného ustanovenie v znení po 01.01.2013 na vec neaplikoval.

Pokiaľ ide o posúdenie nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Senica v danej veci, ktoré
by malo spočívať všeobecne v zbytočných prieťahoch pri rozhodovaní o predmetnej žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia je potrebné poukázať na to, že všeobecný súd môže pristúpiť k
priznávaniu náhrady škody v konaní podľa zákona č. 514/2003 Z.z. až v prípade, ak o existencii
prieťahov už bolo rozhodnuté oprávneným orgánom. V dotknutej veci neboli žiadnym z príslušných

orgánov konštatované prieťahy v konaní (napríklad v dôsledku sťažnosti žalobcu na prieťahy, v
dôsledku žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, v dôsledku rozhodnutia vydaného v
disciplinárnom konaní sudcu, prípade rozhodnutím Európskeho súdu pre ľudské práva alebo Ústavného
súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, v ktorých by bolo konštatované, že sa porušilo právo
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov), pričom všeobecný súd v konaní o náhradu škody,

resp. nemajetkovej ujmy spôsobenej nesprávnym úradným postupom nie je orgánom kompetentným pre
vyslovenie takéhoto záveru. Ako na to poukazuje dôvodová spáva k novele § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003
Z.z. účinnej od 01.01.2013, pokiaľ by súd konajúci o náhrade škody mohol hodnotiť postup iného súdu
z hľadiska existencie zbytočných prieťahov, znamenalo by to absurdný záver, keďže všeobecné súdy
by preskúmavali postup iných všeobecných súdov, pričom uvedené by mohlo smerovať aj k porušeniu

inštančného princípu v súdnictve. Vecne príslušné pre rozhodovanie sporov o náhradu škody sú v
prvom stupni zásadne okresné súdy, avšak súdy, ktoré môžu porušiť právo na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov, môžu byť aj súdy vyššieho stupňa (krajské súdy, Najvyšší súd SR). V prípade, ak
by sa zbytočných prieťahov dopustil napr. Najvyšší súd SR jeho postup by mal byť preskúmavaný súdom
nižšieho stupňa, čo je zjavne absurdné a len potvrdzuje, že konštatovať existenciu prieťahov v súdnom

konaní sú oprávnené iba zákonom zmocnené orgány. Na uvedenom závere nič nemení ani skutočnosť,
že zákonodarca možnosť súdu vychádzať len z takýchto podkladov v konaní o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci, výslovne zakotvil v § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. až s účinnosťou
od 01.01.2013.

Ako odvolací súd už vyššie konštatoval, základné podmienky pre priznanie nároku na náhradu
škody spôsobenej pri výkone verejnej moci musia byť splnené kumulatívne. Keďže potom podmienka
existencie nesprávneho úradného postupu exekučného súdu v danej veci, s poukazom na vyššie
uvedenú argumentáciu splnená nebola, nemohol vzniknúť žalobou uplatnený nárok žalobcu, aninadväzne nemôžu byť splnené podmienky príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a
škodou a ani vznik škody, resp. ujmy. Vzhľadom na to už potom nie je potrebné a bolo by nadbytočné
a v rozpore so zásadou hospodárnosti občianskeho súdneho konania skúmať existenciu škody a

nemajetkovej ujmy, ako aj ich rozsah. Tiež by bolo nadbytočným i nedôvodným vysporiadavať sa s
ďalšou odvolacou argumentáciou žalobcu, ktorá sčasti ani nie je súladná s odôvodnením napadnutého
rozsudku a ktorá vzhľadom na vyššie uvedené ani nie je spôsobilá dosiahnuť navrhované zrušenie
napadnutého rozsudku, prípadne jeho zmenu.

K trvaniu stavu právnej neistoty odvolací súd uvádza, že tým, že exekučný súd neporušil žiadnu
zákonom stanovenú lehotu, nemohlo dôjsť z jeho strany ani k posunutiu trvania právnej neistoty do času,
ktorý je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Keďže
exekučný súd pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie poverenia súdnemu exekútorovi nepochybil a jeho
konaním nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu, od ktorého si žalobca v tomto konaní uplatňuje
svoj nárok, nebolo potrebné v konaní už ani vykonávať ďalšie dôkazy za účelom preukázania materiálnej

škody žalobcu. Ak teda súd prvého stupňa znalecké dokazovanie vo veci nenariadil, riadil sa zásadou
hospodárnosti konania, pretože takéto dokazovanie by bolo v danej veci nadbytočné a nehospodárne.
K úvahám žalobcu o dĺžke a obmedzenosti súdu lehotou odvolací súd dodáva, že súd v danej veci
správne aplikoval platné právo a rozhodol v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, v
súlade s právom na spravodlivý súdny proces a v súlade s právom na prerokovanie veci v primeranom

čase. V konaní nebolo zistené, žeby v exekučnej veci, od ktorej si žalobca svoj nárok uplatňuje, nebolo
rozhodnuté v primeranom čase.

S poukazom na uvedené, pokiaľ súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zamietol žalobu žalobcu
v celom rozsahu, rozhodol vecne správne a preto odvolací súd s použitím § 219 ods. 1, 2 O.s.p.

napadnutý rozsudok, včítane správneho výroku o náhrade trov konania, (odvolacími dôvodmi osobitne
nenapadnutého) potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust.
§ 142 ods. 1 O.s.p., pričom v odvolacom konaní úspešnému žalovanému náhradu trov odvolacieho

konania nepriznal, pretože si ich náhradu návrhom v zmysle § 151 ods. 1 O.s.p. neuplatnil.

Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.