Rozsudok ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 8. apríl 2015

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/251/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2304899967
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 04. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Čimo

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2304899967.7

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu Mgr. Dušana Čima a sudcov JUDr. Zlatice

Javorovej a JUDr. Jána Mihala v právnej veci žalobcu: PhDr. Ing. M. Phil. E. L., PhD., nar. X. S.
XXXX, bytom L., R. X, zast. splnomocnenkyňou: Mgr. Marek Benedik, s.r.o., Bratislava, Rudnayovo
námestie 1, proti žalovaným: 1/ Národná banka Slovenska, Bratislava, I. Karvaša 1 a 2/ Slovenská
republika (konajúca prostredníctvom Národnej banky Slovenska, Bratislava, I. Karvaša 1), o ochranu
osobnosti, o odvolaniach žalobcu a žalovanej 2/ proti rozsudku Okresného súdu Galanta z 10. mája
2010 č. k. 7C/106/2004 - 331 v spojení s dopĺňacím rozsudkom rovnakého súdu zo 7. júna 2010 č. k.
7C 106/2004-344 a v znení jeho uznesenia z 9. júna 2010 č. k. 7C 106/2004-347 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v spojení s dopĺňacím rozsudkom k nemu vo
vyhovujúcej časti vo veci samej, týkajúcej sa nepeňažného zadosťučinenia m e n í tak, že určuje, že

žalovaná 1/ neoprávnene zasiahla do práva na ochranu osobnosti žalobcu tým, že v odôvodnení
rozhodnutia č. UBD-760-1/2003 z 21. mája 2003 uviedla, že žalobca nespĺňa všetky požadované kritériá
odbornej spôsobilosti a dôveryhodnosti podľa § 7 ods. 14 a 15 a § 25 ods. 1 zákona č. 483/2001 Z. z.
o bankách v znení neskorších predpisov.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa určil, že žalovaná 2/ neoprávnene zasiahla do práva na

ochranu osobnosti žalobcu tým, že v odôvodnení rozhodnutia UBD-760-1/2003 z 21. mája 2003 (ďalej
tiežlen„rozhodnutieUBD“)uviedla,žežalobcanespĺňavšetkypožadovanékritériáodbornejspôsobilosti
a dôveryhodnosti podľa § 7 ods. 14 a 15 a § 25 ods. 1 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách v znení
neskorších predpisov, hoci žalobca požadované kritériá spĺňal. Žalovanej 2/ tiež uložil povinnosť zaplatiť
žalobcovi 30.126 eur (?) do 3 dní a žalobcovi priznal náhradu trov konania v percentuálnom vyjadrení
75% s uložením povinnosti žalovanej „túto sumu“ (?) zaplatiť do rúk vtedajšieho advokáta žalobcu
(Mgr. Marka Benedika, v čase rozhodnutia napadnutým rozsudkom zastupujúceho žalobcu ako advokát

- fyzická osoba) taktiež do 3 dní. Dopĺňacím rozsudkom potom napravil opomenutie spočívajúce v
nevybavení aj požiadavky smerujúcej voči žalovanej 1/ (tak, že žalobu v časti tejto účastníčky zamietol)
a opravným uznesením opravil druhý čiastkový výrok rozsudku tak, že tam uviedol (namiesto sumy
zhora) žalobcom požadovanú sumu peňažného zadosťučinenia 3.319,39 eur. Rozhodnutie vo veci
samej, ktorým žalobe vyhovel, odôvodnil právne ust. § 11, § 13 a § 21 O. z. (Občianskeho zákonníka
č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení), čl. 56 Ústavy Slovenskej republiky (ústavného
zákona SNR č. 460/1992 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení, ďalej tiež len „ústava“), § 2 ods.

4 zákona o NBS (zákona NR SR č. 566/1992 Zb. o Národnej banke Slovenska v znení neskorších
zmien a doplnení), § 7 ods. 2 zákona o bankách (zákona č. 483/2001 Z. z. v znení neskorších zmien
a doplnení) a odkazmi na § 3 a § 4 ods. 1 písm. g/ zákona č. 514/2007 (správne „2003“) Z. z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (i tohtoinak v znení neskorších zmien a doplnení, ďalej tiež len „zodpovednostný zákon“). Vecne mal za to,
že tu pri pôvodnom nasmerovaní žaloby len voči Národnej banke Slovenska (ďalej len „NBS“ alebo
„národná banka“), nedostatku pochybností o vecnej (tzv. pasívnej) legitimácii národnej banky až do

rozhodnutiavtejtoveciprvýmrozsudkom(z„12.novembra“2008/?/,správne„11.februára“takéhoroka,
zrušeným uznesením Krajského súdu v Trnave z 23. januára 2009 sp. zn. 10Co/134/2008) a neskoršom
rozšíreníokruhuúčastníkovkonania(nažalovanejstranesporu)oštát(taktiežreprezentovanýnárodnou
bankou) spolu s doplnenou argumentáciou žalobcu v prospech pasívnej legitimácie takéhoto ďalšieho
účastníka bolo treba usúdiť na správnosť zažalovania len žalovanej 2/ a to najmä preto, že žalovaná

1/ (NBS) je iba štátnym orgánom plniacim viaceré úlohy a vykonávajúcim v rámci rozhodovania o
právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb štátnu moc, v súvislosti s ktorým konaním však
za prípadné škody zodpovedá štát. I v prípade vecného riešenia žalobou nastoleného problému potom
podľa súdu prvého stupňa žaloba bola dôvodnou, keďže národná banka rozhodnutím UBD, označeným
aj v žalobnom návrhu (tzv. petite) a následne prevzatým tiež do výroku rozsudku nedala súhlas na
zvolenie žalobcu za člena predstavenstva jednej z komerčných bánk a takýto svoj postup odôvodnila len

jednou vetou, podľa ktorej kandidát nespĺňa všetky požadované kritériá; takto prezentovaný záver však
nebola schopná obhájiť. Okrem toho, že sa tak pokúsila urobiť až v priebehu konania v prejednávanej
veci a odhliadnuc od toho, že v tomto prípade z rozsudku ani nevyplýva, ktorá zo žalovaných si mala
takto počínať (nech aj odvolací súd pripúšťa, že vystupovanie povereného zamestnanca žalovanej 1/ v
konaní i za žalovanú 2/ tu mohlo spôsobovať ťažkosti) totiž jednak nebolo unesené dôkazné bremeno

na výskyt takých postupov žalobcu, ktoré by mohli byť žalovanou stranou sporu problematizované,
najmä však tu nebola schopnosť podradiť takéto postupy pod žiadne z kritérií dôveryhodnosti a odbornej
spôsobilosti (v zákone o bankách zadefinovaných exaktne a taxatívne bez možnosti uplatnenia voľnej
úvahy NBS pri ich posudzovaní). Podľa okresného súdu bolo namieste i priznanie požadovanej náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch (kde sa v rozsudku pred jeho opravou a to ako vo vyhlásenom, tak i

písomne vyhotovenom znení takéhoto rozhodnutia objavil rozpor výroku priznávajúceho 30.126 eur a
odôvodnenia hovoriaceho o sume 3.319,39 eur), považovanej nie za tak vysokú, aby ju nebolo možno
priznať v celom rozsahu, pretože tu bola príčinná súvislosť medzi neoprávneným zásahom a znížením
dôstojnosti žalobcu v značnej miere najmä v bankovej sfére, ale tiež dopady rozhodnutia žalovanej (1/)
naosobnýiprofesionálnyživotžalobcu.Dokazovanímvýsluchomsvedkovvosobáchmanželkyžalobcu,

jehobrataabývalejkolegynemalzapreukázanéuzavretiesažalobcuajehopocitynešťastiaafrustrácie,
ako aj skončenie týmto pracovného pomeru u „žalovaného“ (?), pričom pri ambicióznosti žalobcu a
venovaní ním množstva času realizovaniu sa v bankovej sfére nemohlo byť pre neho uspokojivým
zamestnanie sa v leasingovej spoločnosti (kde inak z odôvodnenia napadnutého rozsudku nevyplýva, či
žalobca v takejto spoločnosti mal pôsobiť aj po vydaní rozhodnutia UBD a ak áno, o akú spoločnosť malo

ísť - pozn. odvolacieho súdu). Už v odôvodnení tohto rozsudku spomenul (súd prvého stupňa) údajné
tzv. zvyškové zamietnutie žaloby s opomenutím len vyhlásenia aj takejto časti výroku rozsudku (bez
vysvetlenia, z čoho by potom malo byť usudzované na existenciu takto tvrdeného rozhodnutia) a záujem
napraviť to dopĺňacím rozsudkom a u rozhodnutia o trovách konania okrem len paušálneho odkazu
na § 151 ods. 7 O. s. p. (Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a

doplnení) poukázal na nemožnosť konštatovania plného úspechu žalobcu (pre ktorého neistotu o osobe
zodpovednej za zásah do osobnostného práva vyjadrenú zažalovaním až dvoch žalovaných bolo nutné
žalobu voči žalovanej 1/zamietnuť). Dopĺňací rozsudok bol odôvodnený právne ust. § 166 ods. 1 O. s. p.
a vecne opomenutím rozhodnutia o tzv. zvyškovom zamietnutí žaloby (ktorým záverom, podloženým aj
obsahom spisu, došlo k absolútnemu popretiu skoršieho záveru pojatého do odôvodnenia pôvodného

rozsudku) a napokon opravné uznesenie právne ust. § 164 O. s. p. a vecne zrejmou nesprávnosťou
výšky priznanej sumy tzv. peňažného zadosťučinenia, ku ktorej malo dôjsť pri prepočte pôvodnej sumy
(v niekdajších Sk) na eurá.

Už proti prvému z rozsudkov zhora podala včas odvolanie žalovaná 2/ a v prípade rozsudku dopĺňacieho

tak rovnako včas urobil žalobca.

Žalovaná 2/ navrhla napadnutý rozsudok zmeniť a žalobu (aj) voči nej zamietnuť, majúc za to, že tu
došlo k pochybeniu v podobe nesprávneho právneho posúdenia veci. Len ustanovenia § 4 zákona o
NBS a § 4 zákona o dohľade nad finančným trhom (zákona č. 747/2004 Z. z. v znení neskorších zmien

a doplnení) vymedzujú, kedy národná banka zastupuje Slovenskú republiku, naopak však zo žiadneho
právneho predpisu nemožno vyvodiť takéto zastupovanie vo veciach žalôb na ochranu osobnosti (kde
naopak podľa odvolateľky, rovnako ako v prípade zodpovednosti za škodu podľa zodpovednostného
zákona, má v mene Slovenskej republiky konať Ministerstvo spravodlivosti SR). Rozhodnutie UBDspochybňované žalobou potom predstavuje výsledok rozhodovacieho procesného postupu orgánu
verejnej správy s možnými dvoma alternatívami rozhodnutia (rozhodnutie o udelení predchádzajúceho
súhlasu k ustanoveniu konkrétnej fyzickej osoby za člena štatutárneho orgánu banky a presný opak

takéhoto rozhodnutia - o neudelení príslušného súhlasu), toto je však právoplatné a záväzné pre všetky
orgány (vrátane súdov). Ak potom Najvyšší súd SR (ďalej tiež len „NS“) aj Ústavný súd SR (ďalej tiež
len „ÚS“) a to prvý z nich rozhodnutím (správne „uznesením“) z 5. septembra 2007 č. 2-Sž 38/2006
(správne „č. k. 2 Sž 38/2006-29“), druhý potom rozhodnutím (aj tu správne „uznesením“) z 28. mája
2008 III. ÚS 176/08 (tu napokon správne „č. k. III. ÚS 176/08-22“) konštatovali, že takýmto rozhodnutím

nedošlo k porušeniu subjektívnych práv, resp. základných práv a slobôd žalobcu a teda ani k zásahu do
jeho osobnostnej sféry, napadnutým rozsudkom došlo fakticky k preskúmaniu rozhodnutia žalovanej 1/
mimo systému tzv. správneho súdnictva a aj ku konštatovaniu jeho nezákonnosti, čo však s prihliadnutím
k záväznosti výroku vykonateľného rozhodnutia pre účastníkov konania a orgány verejnej moci treba
považovať i za nerešpektovanie jedného z ústavných princípov delenia moci (navyše orgánom na to
nepríslušným); dôvodilo sa týmto odvolaním.

Žalobca naopak napadol výrok rozsudku zamietajúci žalobu voči žalovanej 1/ (rozumej rozhodnutie
pojaté až do dopĺňacieho rozsudku), argumentujúc pritom predovšetkým procesnou opatrnosťou
za situácie nie celkom dostatočnej jasnosti právnej úpravy - v tom, či tu má ísť (u rozhodnutia
spochybňovaného žalobou) o prípad vlastného konania žalovanej 1/ alebo o konanie tejto účastníčky

v mene štátu. I v závislosti na podstate odvolacích námietok žalovanej 2/ preto navrhol zmenu
napadnutého rozsudku (tu rozumej vyššie priblížených rozhodnutí súdu prvého stupňa v ich súhrne)
ako určením neoprávneného zasiahnutia do jeho práv žalovanou 1/, tak i uložením takejto účastníčke
povinnosti na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch; avšak s podržaním si (pre prípad stotožnenia
sa odvolacieho súdu s názorom súdu prvého stupňa, týkajúcim sa vecnej /tzv. pasívnej/ legitimácie)

alternatívneho odvolacieho návrhu na potvrdenie rozsudku (-ov) súdu prvého stupňa (pri vyporiadaní
sa s odvolaním žalovanej 2/).

Žalovaná 1/ navrhla napadnutý rozsudok v časti týkajúcej sa jej samej (krytej dopĺňacím rozsudkom)
potvrdiťanaopakvčastitýkajúcejsažalovanej2/tentozmeniťpodľaodvolaciehonávrhutejtoúčastníčky

(čiže zamietnuť žalobu v celom rozsahu) a to pre stotožnenie sa s obsahom odvolacích námietok tejto
odvolateľky.

Krajský súd v Trnave rozsudkom z 24. januára 2012 č. k. 10Co/277/2010-371 napadnutý rozsudok
súdu prvého stupňa v spojení s dopĺňacím rozsudkom vo veci samej týkajúcej sa nepeňažného

zadosťučinenia zmenil určením neoprávnenosti zásahu žalovanej 1/ do práva na ochranu osobnosti
žalobcu odôvodnením inkriminovaného rozhodnutia z 21. mája 2003 a tzv. zvyškovým zamietnutím
žaloby v príslušnej časti (nepeňažného zadosťučinenia) voči žalovanej 1/ a úplným urobením tak v
prípade žalovanej 2/; vo zvyšku veci samej voči žalovanej 1/ (čiže v časti požiadavky na poskytnutie
náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch) a v časti trov konania (všetkých účastníkov) potom napadnutý

rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Takéto svoje rozhodnutie založil
vo veci samej na jednej strane na argumentácii, podľa ktorej v prípadoch druhovo totožných s tým z
prejednávanej veci bolo treba z rozhodnej úpravy vyvodiť pasívnu legitimáciu národnej banky a nie
štátu (napriek zvereniu NBS určitých rozhodovacích oprávnení totiž predmetom žaloby nebol priamo
takýto výkon a škoda pripisovaná mu za následok, ale zásah do osobnostnej sféry jednotlivca s možnou

a aj tu odvolacím súdom konštatovanou rôznosťou zasahovateľov do takejto sféry), na strane druhej
potom na tom, že u požiadavky uplatnenej žalobou nešlo o pokus zvrátiť pre žalobcu neuspokojivý
výsledok konania vykonaného NBS (s vedomím možných alternatív takého vstupu do konania orgánu
verejnej správy, ktorými by bol buď neúspech s požiadavkou na odstránenie rozhodnutia UBD alebo
naopak úspech s takouto požiadavkou), ale len o požiadavku na vyslovenie, že národná banka

nenáležitou a zákonu nezodpovedajúcou (príliš všeobecnou) podobou odôvodnenia svojho rozhodnutia
(teda len časťou rozhodnutia nemajúcou záväzný charakter a samostatne v tzv. správnom súdnictve
nepreskúmateľnou) zasiahla do osobnostných práv žalobcu (pričom tu šlo o jediný odvolacím súdom
nájdený právny prostriedok nápravy závadného stavu, ktorý mal žalobca po konštatovaniach NS i ÚS
o nedostatku jeho statusu účastníka konania pred NBS k dispozícii). Odvolací súd sa tak prakticky

stotožnil so súdom prvého stupňa v otázke neoprávnenosti zásahu a rozišiel sa s ním len, pokiaľ šlo
o osobu považovateľnú za pôvodcu takéhoto zásahu; nepovažoval však za dôvodnú aj požiadavku
žalobcu na konštatovanie, že (oproti konštatovaniu tvoriacemu súčasť odôvodnenia rozhodnutia UBD)
žalobca príslušné kritériá spĺňal (v tomto prípade odhliadnuc od inak nutného preukazovania vlastnéhotvrdeniažalobcutakýmtoúčastníkomprezjavnúsnahužalobcutakoutopožiadavkouužfaktickynegovať
aj podľa odvolacieho súdu žalobcom nezmeniteľný výsledok konania pred NBS).

NS rozsudkom z 26. septembra 2013 sp. zn. 3 Cdo 176/2012 dovolanie žalobcu zamietol a na dovolanie
žalovanej 1/ vyššie označený rozsudok tunajšieho odvolacieho súdu len v časti určenia neoprávnenosti
zásahu tejto účastníčky do práva žalobcu na ochranu osobnosti odôvodnením rozhodnutia UBD zrušil
a vec v rozsahu zrušenia vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Rozhodol tak preto, že síce
akceptoval názor Krajského súdu v Trnave o potrebe nasmerovania žaloby voči národnej banke (teda o

tom,žezapôvodkyňuzásahutrebavprípadochdruhovototožnýchstýmzprejednávanejvecipovažovať
juanieštát),nepovažovalvšakzasprávnyzáverodvolaciehosúduoneoprávnenostizásahu,urobeného
predmetom konania v tejto konkrétnej veci. S odvolaním sa na niektoré svoje rozhodnutia (sp. zn. 3
Cdo 201/2007, 5 Cdo 157/2007, 5 Cdo 274/2007 a 5 Cdo 47/2011), na tzv. právnu vetu z rozhodnutia
publikovaného pod R 36/2009 a tiež na názor uverejnený v rámci Zborníka III. (SEVT, Praha 1980,
str. 197) mal za to, že o neoprávnenosť zásahu nemôže ísť vtedy, ak sú tu okolnosti vylučujúce jeho

protiprávnosť, pričom jednou z takýchto okolností je aj výkon zo zákona vyplývajúceho práva alebo
plnenie zákonom uloženej povinnosti (kde dochádza k stretu dvoch záujmov a to individuálneho záujmu
fyzickej osoby s vyšším verejným a preto prednostným záujmom). Dovolací súd síce pripustil, že v
určitých situáciách nebudú postačujúcimi štandardné prostriedky nápravy v konaní pred orgánom na to
povolaným (opravné prostriedky či návrh na opravu dôvodov rozhodnutia) a nemožno tak podľa neho

(len s poukazom na to, že tu ide o úradné rozhodnutie) vylúčiť úspešnosť žaloby o ochranu osobnosti,
podanej treťou osobou, nedisponujúcou postavením účastníka konania pred orgánom dopúšťajúcim sa
excesu (prekročenia medzí tzv. zákonnej licencie), nad rámec praktického konštatovania o ocitnutí sa
aj žalobcu z prejednávanej veci v pozícii osoby nepovažovanej žiadnym zo skôr konajúcich súdov (zo
strany NS ani ÚS) za osobu oprávnenú brojiť proti rozhodnutiu UBD však už ďalej nepokračoval, ale sa

obmedzil na to, že odvolací súd mal (v rozsudku z 24. januára 2012) porovnaním obsahu odôvodnenia
rozhodnutia UBD so zákonom taxatívne stanovenými predpokladmi udelenia súhlasu uzavrieť, že v
prípade žalobcu neboli dané dôvody pre zamietnutie predmetnej žiadosti (?). U správnych aktov, ktoré
sú (len) vecne chybné alebo nezákonné, však platí prezumpcia ich správnosti (nutnosť ich považovania
za bezchybné a záväzné) a „pokiaľ odvolací súd pri posudzovaní rozhodnutia UBD nezostal len pri

skúmaní textu jeho odôvodnenia a v ňom obsiahnutých formulácií, ale pristúpil aj k posúdeniu toho,
či žalobca v skutočnosti zákonné kritériá splňoval alebo nesplňoval, neprípustne prehodnocoval samo
meritum rozhodnutia žalovanej a v rozpore so zákonom - mimo rámca správneho súdnictva preskúmal
vecnú správnosť rozhodnutia iného orgánu verejnej moci“ (citované z odôvodnenia rozsudku NS), na
čom podľa názoru dovolacieho súdu nič nemenilo ani vysvetlenie zamietajúceho stanoviska žalovanej

1/ len za pomoci tých istých formulácií, ktoré používa zákon a ktoré by zrejme tvorilo nevyhnutnú súčasť
odôvodnenia aj každého iného jej rozhodnutia v obdobnej veci.

Odvolací súd preto opätovne prejednal vec a to tentoraz podľa § 212 ods. 1 O. s. p. len v časti,
v ktorej došlo (tu rozumej v druhom stupni) k čiastočnému vyhoveniu žalobe voči žalovanej 1/. Len

v takejto časti bol totiž rozsudok odvolacieho súdu z 24. januára 2012 zrušený s vrátením mu veci
na ďalšie konanie, kým výsledkom dovolacieho konania v časti zamietnutia žaloby voči žalovanej
2/ bolo zamietnutie dovolania žalobcu, správnosť ostatných čiastkových výrokov skoršieho rozsudku
odvolacieho súdu (čiže rozhodnutia o zvyškovom zamietnutí žaloby o nepeňažné zadosťučinenie voči
žalovanej 1/, ďalšieho rozhodnutia zrušujúceho ostatný rozsudok súdu prvého stupňa v časti požiadavky

na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch voči žalovanej 1/ a do tretice i rozhodnutia zrušujúceho
s vrátením veci na ďalšie konanie okresnému súdu tiež prvostupňové rozhodnutie o trovách konania
všetkých účastníkov) prieskumu v dovolacom konaní podrobená nebola a napokon od rozhodnutia
odvolacieho súdu v januári 2012 súd prvého stupňa medzery vzniknuté čiastočným zrušením jeho
rozsudku ešte nezacelil. Odvolací súd tak urobil podľa § 214 ods. 1, § 211 ods. 2 a § 101 ods. 2

O. s. p. na pojednávaní v osobnej neprítomnosti žalobcu i zástupcu jeho splnomocnenkyne (pretože
podanie druhej z takýchto osôb zo 7. apríla 2015, sprevádzané plnomocenstvom udeleným jej žalobcom
1. deň rovnakého mesiaca i roka, ospravedlňujúce neprítomnosť oboch takýchto osôb a požadujúce
odročenie pojednávania na iný termín, nielenže bolo svedectvom zachovania zákonom ustanovenej
lehoty na prípravu pred pojednávaním, ale odôvodnené bolo výlučne kolíziou pojednávaní právneho

zástupcu, teda iným než dôležitým dôvodom a to za situácie, v ktorej osobná prítomnosť účastníka
na pojednávaní nebola nevyhnutnou) a dospel k záveru, že nech aj napadnutý rozsudok súdu prvého
stupňa s prihliadnutím k úvahám predostretým tunajším súdom už skôr (pri rozhodovaní v januári 2012)
rozhodne nemožno považovať za bezchybný; napriek takejto skutočnosti a aj úvahám vyslovenýmv rozsudku NS (ktorým došlo k čiastočnému zrušeniu skoršieho rozsudku odvolacieho súdu v tejto
veci) naďalej treba trvať na tom, že k neoprávnenému zásahu do práva žalobcu na ochranu osobnosti
rozhodnutím UBD a to jeho odôvodnením došlo.

Predovšetkým sa však žiada a to na margo nemožnosti tunajšieho súdu učiniť zadosť povinnosti
spomenutej v závere rozsudku dovolacieho súdu (tu por. aj ust. § 243d ods. 1 vety druhej O. s. p.)
vysvetliť, prečo zotrvanie odvolacieho súdu na názore o potrebe vyhovenia žalobe porušením príslušnej
zákonom ustanovenej (a aj súdom rozhodujúcim o dovolaní prízvukovanej) povinnosti tzv. inštančne

podriadeného súdu nebolo.

Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát.

Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu
a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 19 ods. 1 ústavy (inak článku tvoriaceho súčasť druhej hlavy ústavy, nazvaného „Základné
práva a slobody“ a v jej rámci tiež druhého oddielu, nadpísaného tzv. marginálnou rubrikou „Základné
ľudské práva a slobody“) každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti
a na ochranu mena.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva
na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej
republiky; podľa odseku 2 rovnakého ústavného článku kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený
rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia,akzákonneustanovíinakazprávomocisúdunesmiebyťvylúčenépreskúmanierozhodnutí
týkajúcich sa základných práv a slobôd a napokon podľa odseku 4 tu citovaného článku ústavy
podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon.

Podľa čl. 141 ods. 1 ústavy v Slovenskej republike vykonávajú súdnictvo nezávislé a nestranné súdy a

podľa čl. 144 ods. 1 ústavy sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní
ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom.

Podľa čl. I § 2 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých
zákonov (inak samého dotknutého ďalšími zmenami a doplneniami, nateraz v počte 41 - pozn.

odvolacieho súdu, ďalej tiež len „zákon o sudcoch“) sudca je pri výkone svojej funkcie nezávislý a zákony
a iné všeobecne záväzné právne predpisy vykladá podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia;
rozhoduje nestranne, spravodlivo, bez zbytočných prieťahov a len na základe skutočností zistených
v súlade so zákonom [odsek 2]; pri výkone svojej funkcie je nezávislý a pri rozhodovaní viazaný len
Ústavou Slovenskej republiky, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5

Ústavy Slovenskej republiky a zákonom; pričom aj právny názor Ústavného súdu Slovenskej republiky
obsiahnutý v jeho rozhodnutí vydanom v konaní podľa čl. 125 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky na
základe návrhu súdu je pre súd záväzný [odsek 3] a za podmienok ustanovených osobitnými predpismi
(tu por. i len príkladmý odkaz poznámkou č. 1 v zákone o sudcoch na celý O. s. p., resp. i Trestný
poriadok)jesudcaviazanýajprávnymnázorom,ktorývyslovilvosvojomrozhodnutísúdvyššiehostupňa

[odsek 4].

Podľa § 243d ods. 2 O. s. p. ak dovolací súd dôjde k záveru, že v dôsledku nesprávneho právneho
posúdenia nebol dostatočne zistený skutkový stav, uznesením zruší napadnuté rozhodnutie a ak
nesprávnosť dovolaním napadnutého rozhodnutia spočíva len v nesprávnom právnom posúdení

správne zisteného skutkového stavu, dovolací súd zmení napadnuté rozhodnutie.

Z vyššie odcitovaných ustanovení ústavy vyplýva nielen ústavná proklamácia definujúca Slovenskú
republiku (o. i.) za právny štát (ktorému je vlastné dôsledné dodržiavanie i uplatňovanie práva všetkými
subjektami, súdy a iné štátne orgány z toho rozhodne nevynímajúc) a základná zásada ovládajúca sféru

verejného práva (teda opäť i činnosť všetkých štátnych orgánov), vyjadrovaná zjednodušene i tak, že
štátne orgány môžu konať len to, čo im ústava a zákony dovoľujú (na rozdiel od subjektov súkromného
práva, u ktorých čl. 2 ods. 3 ústavy vymedzil presný opak, teda, že každý môže konať, čo nie je zákonom
zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá), ale aj medze, v ktorých samôžu pohybovať ako subjekty práva súkromného (tradiční konzumenti „produkcie“ štátnych orgánov,
reprezentovanej opatreniami povahy legislatívnej, ale aj povahy aktov individuálnej aplikácie práva), tak
i štátne orgány. U práv (resp. slobôd, ďalej len „práva“) zaručovaných na úrovni základného zákona štátu

a začlenených v druhej hlave ústavy je istým špecifikom ich výpočtu, že dielom ide o práva nazývané
tiež hmotnoprávnymi a dielom o práva charakteru procesného (ktorých úlohou je vytvoriť priestor pre
ochranu práv zaraditeľných do prvej z tu spomínaných skupín), súčasťou takéhoto zakotvenia práv
charakteru procesného (medzi ktoré patria mimo akúkoľvek pochybnosť i práva na súdnu a inú právnu
ochranu) je však tiež ďalšia ústavná zásada, podľa ktorej každý cítiaci sa dotknutý (teda nie nutne i

objektívne dotknutý) rozhodnutím orgánu verejnej správy má právo na prieskum zákonnosti rozhodnutia
takéhoto orgánu súdom za podmienok ustanovených zákonom, ktorý príslušné ústavne garantované
právo môže aj obmedziť či celkom vylúčiť, toto sa však nesmie týkať rozhodnutí týkajúcich sa základných
práv a slobôd. Odhliadnuc od toho rozmeru problému, ktorým je použitie zo strany ústavodarcu
všeobecnejšieho a zjavne širšie vyložiteľného výrazu „týkajúcich sa“ (pri ktorom zjavne postačuje
akékoľvekdotknutieniektoréhozozákladnýchprávaleboniektorejztaktodefinovanýchslobôdanemusí

tak ísť iba o priamy zásah do práva či slobody výrokom rozhodnutia, považovaným štandardne za jedinú
jeho záväznú časť), tým sú ale dané i limity pre zákonodarnú, výkonnú aj súdnu moc, akým spôsobom
možnovpríslušnejoblastitzv.vykonávaciulegislatívupredpokladanúústavoutvoriťiaplikovať.Takýmito
limitmi treba rozumieť, že ani pomyselný manévrovací priestor Národnej rady Slovenskej republiky (dnes
jediného ústavou na prijímanie zákonov splnomocneného orgánu) nie je neobmedzený a to rovnako platí

pri ďalšej tzv. podzákonnej legislatíve (na úrovni vlády či ministerstiev) aj pri aplikácii, resp. interpretácii
práva na to povolanými orgánmi „obdarenými“ podielom na výkone verejnej moci (orgánmi verejnej
správy a/alebo súdmi). Práve z toho plynie praktický zákaz prijímania zákonov či iných predpisov ešte
nižšej právnej sily aj interpretácie tzv. pozitívneho práva, pokiaľ ich dôsledkom je nerešpektovanie
ústavného príkazu. V prípadoch druhovo totožných s tým z prejednávanej veci, teda u konaní orgánov

verejnejsprávy,nasledovanýchkonaniamisúdovopisovanouzakázanouinterpretácioumusiabyťvšetky
také postupy správnych orgánov spôsobilé zasiahnuť do základných práv a slobôd, ak pri podrobení
testu zákonnosti zásahu nemajú nádej obstáť (v tomto prípade inak bez ohľadu na reálnu možnosť ich
podrobenia takémuto testu či využitie takejto možnosti, ako aj na prípadné spoliehanie sa konajúceho
orgánu, že k takémuto preskúmaniu výsledku jeho činnosti nepríde), pri rozhodovaní súdov potom každá

taká interpretácia, ktorej dôsledkom je buď odmietnutie priznania osobe dotknutej rozhodnutím orgánu
verejnej správy na niektorom základnom práve či slobode akéhokoľvek účinného prostriedku nápravy
alebolenformálnepriznanietakéhotoprostriedku,spočívajúcevprehliadaní(tolerovaní)nezriedkaveľmi
závažných nedostatkov postupov či rozhodnutí spôsobujúcich zásahy do ústavou garantovaných práv
bez poskytnutia objektívne uspokojivého vysvetlenia toho, v čom má spočívať favorizovaný verejný

záujem (pokiaľ sa argumentácia oprávnenosťou zásahu zakladá na ňom) a takto aj toho, či vôbec a
ak áno, za akých okolností a prečo môže byť zásah do základného práva či slobody považovaný za
ospravedlniteľný.

Práve v korektnej odpovedi na otázku schopnosti postupu správneho orgánu, resp. výsledku postupu

(reprezentovaného tradične rozhodnutím) prejsť vyššie spomínaným testom zákonnosti treba hľadať
aj súvisiacu odpoveď na doterajšou judikatúrou dostatočne nezodpovedanú otázku, čo v rámci
výkonu zákonom zverených oprávnení štátnych orgánov či takto im uložených povinností už je
vybočením (excesom). Všetky tunajšiemu súdu známe doterajšie rozhodnutia zaoberajúce sa takýmto
problémom sa totiž obmedzili len na vymedzenie negatívne (na to, čo excesom nie je) a takto de

facto aj na poskytovanie puncu legitimity i takým rozhodnutiam (postupom), ktoré ani za pomoci
diplomatického jazyka nejde označiť miernejšie, než za diskutabilné. Naopak povinnosťou každého
súdneho rozhodnutia ašpirujúceho na titul nielen zákonného, ale i spravodlivého a do tretice tiež takého,
ktoré má ambíciu stať sa aj mienkotvorným, je objasniť, akým spôsobom sa môže osoba dotknutá na
základnom práve či slobode ochrany práva dovolať. Za predpokladu, že takýmto spôsobom ten zvolený

žalobcom v konkrétnej veci nie je, záujem na presvedčivosti rozhodnutia odmietajúceho takýto spôsob
prikazuje súdu tiež priniesť alternatívu vedúcu k požadovanému výsledku a to takú, ktorá nebude len
ďalšiu slepou uličkou s koncovkou v podobe záveru súdu, že v skutočnosti žiaden efektívny prostriedok
nápravy (tu rozumej vecného vyriešenia nastoľovaného problému) nejestvuje (keďže takýto záver súdu
za stavu nemožnosti sa veci „zbaviť“ s poukazom na nedostatok jeho právomoci by už bol reálne

odopretím spravodlivosti).

Ak potom jednou zo základných vlastností, definujúcich v podmienkach ústavného systému i právneho
poriadku Slovenskej republiky súdnu moc a aj jej primárnych nositeľov (sudcov), je jej nezávislosť a užústava i zákon o sudcoch ustanovujú tiež obrazné mantinely nezávislosti, tvorené tým, čím sa má na
jednej strane sudca pri svojom rozhodovaní riadiť (podľa ústavy a už v nej sa nachádzajúceho sľubu
sudcu najlepším presvedčením, podľa zákona potom najlepším vedomím a svedomím, tu nad rámec

vyššie cit. ust. čl. I § 2 ods. 2 zákona o sudcoch por. i čl. 145 ods. 4 ústavy) a čím je na druhej strane
viazaný (výslovne len právnymi predpismi so silou zákona a vyššou, právnym názorom ÚS, vysloveným
v konaní o súlade právnych predpisov, pokiaľ toto inicioval súd a za podmienok ustanovených tzv.
procesnými zákonmi tiež právnym názorom inštančne nadriadeného súdu); takto sú zároveň urobené
súčasťou právneho poriadku ako základné interpretačné pravidlá, za pomoci ktorých má sudca riadne

naplniť požiadavky kladené na neho v procese poskytovania ochrany dotknutým právam účastníkov
konania (najlepšie presvedčenie, vedomie a svedomie, ktorých súčasťou sú tiež najlepšia možná
orientácia sa sudcu v platnom práve i skutkovom stave aj jeho neochota dopustiť, aby najmä právo
bolo interpretované spôsobom nevedúcim k východisku), tak aj do istej miery hierarchické usporiadanie
faktorov, limitujúcich nezávislosť sudcu pri rozhodovaní. Takýmto hierarchickým usporiadaním je
primárna viazanosť sudcu vnútroštátnymi právnymi predpismi so silou zákona a ústavného zákona,

resp. i predpismi nižšej právnej sily (ak pravda nejde o niektorú výnimku z takéhoto pravidla) a
medzinárodnými zmluvami (s parametrami bližšie identifikovanými v ústave) so zásadnou autonómiou
interpretácie práva konajúcim sudcom (zohľadňujúcim pritom spravidla tiež relevantné výstupy právnej
teórie a súdnej praxe) i obmedzením takejto autonómie záväznosťou právneho názoru vysloveného
ústavným súdom v konaní o súlade právnych predpisov, ktoré inicioval sám súd, dotazujúci sa na otázku

kompatibility jednotlivých súčastí právneho poriadku (v ktorom prípade ide o záväznosť bez ďalšieho) a
len sekundárna viazanosť právnym názorom súdu inštančne nadriadeného tomu, ktorý má rozhodovať.
Práve takouto hierarchiou je napokon determinovaný nielen spôsob vyriešenia prípadného konfliktu
medzi viazanosťou súdu nižšieho stupňa právom (na jednej strane) a názorom súdu vyššieho stupňa (na
stranedruhej),sformulovanýnapr.užKrajskýmsúdomvBratislavevovecijehosp.zn.26Co4/97tak,že

súd nižšieho stupňa je viazaný len takým názorom súdu vyššieho stupňa, ktorý je v súlade so zákonom
(v tejto súv. por. ako dôraz na adjektívum „právny“, priradené k substantívu „názor“, tak i zákonom
ustanovené až dve podmienky záväznosti v podobe 1. existencie názoru a 2. možnosti uzavretia, že
ide o názor právny, teda náležite vyargumentovaný a aj taký, ktorému z pohľadu súladu s právom nejde
nič vytknúť); ale tiež priestor pre prípadné odchýlenie sa od názoru súdu vyššieho stupňa súdom mu

inštančnepodriadeným(ktorýpriestorvymedzujepráveschopnosťargumentovaťprotirozhodnutiusúdu
vyššieho stupňa buď tým, že toto žiadne riešenie nastoleného problému neprináša, tým, že ponúkané
riešenie v skutočnosti riešením nie je alebo napokon tým, že sú tu iné právne slabiny rozhodnutia
vyslovujúceho určitý názor, ktoré taktiež záver o jeho súlade s právom nepodporujú).

Aj v prejednávanej veci potom bolo treba usudzovať na existenciu vyššie priblížených nedostatkov
rozhodnutia dovolacieho súdu, ktorým by mal byť tunajší odvolací súd viazaný. NS tu totiž nevysvetlil,
aká cesta právnej ochrany (a či vôbec nejaká) by ešte ostala žalobcovi (namietajúcemu zásah do práva
na ochranu cti, ktoré je jedným zo základných práv) pri odmietnutí možnosti predstavovanej podanou
žalobou o ochranu osobnosti a zároveň pri nemožnosti rovnakej osoby úspešne sa domôcť nápravy

stavu vyvolaného konkrétnou podobou odôvodnenia rozhodnutia žalovanej 1/ v rámci tzv. správneho
súdnictva, resp. v konaní na ÚS (kde nebolo a ani nemohlo byť medzi tunajším a dovolacím súdom
sporu o tom, že po vyššie spomenutých rozhodnutiach NS aj ÚS, odmietajúcich žalobcovi priznať status
účastníka, resp. osoby oprávnenej brojiť proti rozhodnutiu UBD či prinajmenšom domáhať sa korekcie
odôvodnenia takého rozhodnutia) a obsah odôvodnenia rozsudku NS (ktorým došlo k čiastočnému

zrušeniu skoršieho rozsudku tunajšieho odvolacieho súdu v tejto veci) skôr navodzuje dojem určitého
zamotania sa NS pri hľadaní cesty k poskytnutiu ochrany dotknutému právu žalobcu, resp. uvedomenia
si dovolacím súdom, že ním naznačované riešenie má trhliny (po ktorom uvedomení sa však už ďalej
v argumentácii nepokračovalo). Podobne NS neobjasnil, akým verejným záujmom by sa malo v tejto
konkrétnej (avšak aj v akejkoľvek inej) veci obhájiť nesplnenie povinnosti orgánu verejnej správy vypraviť

jeho rozhodnutie náležitým, teda konkrétnym a aj objektívne presvedčivým odôvodnením (poskytujúcim
ako žalobcovi, tak aj komukoľvek na veci priamo nezainteresovanému možnosť dozvedieť sa, v čom
konkrétne mala spočívať prekážka ďalšieho kariérneho postupu žalobcu, pôvodne zamýšľaného jednou
z komerčných bánk). Dovedenie názoru prezentovaného najvyšším súdom ad absurdum by pritom
znamenalo, že všetky štátne orgány vedomé si nízkeho či dokonca i žiadneho rizika napadnuteľnosti

ich rozhodnutí (zrejme teda i súdy) by mohli celkom rezignovať na povinnosť odôvodniť výsledok
svojej rozhodovacej činnosti, alebo si takú povinnosť splniť len za pomoci lakonických zaštítení sa
púhymi odkazmi na ustanovenia právnych predpisov (ktoré bez poskytnutia aj ich výkladu a podradenia
zadovážených skutkových zistení pod ne sú len odporúčaním, aby sa adresát rozhodnutia začítal doZbierky zákonov a následne sa iba dohadoval, alebo bez nadsadzovania špekuloval o tom, čo konkrétne
bolo príčinou rozhodnutia sa orgánu nadaného určitými rozhodovacími kompetenciami pre jednu z
viacerých do úvahy prichádzajúcich - a spravidla sa vzájomne vylučujúcich - alternatív).

Pri nevytknutí zo strany NS odvolaciemu súdu aj medzier v skutkových zisteniach a vyslovení ním len
názoru o nesprávnom právnom posúdení veci v odvolacom konaní potom odôvodnenie rozsudku NS
neobsahovalo ani žiadne vysvetlenie, prečo sa za takejto situácie súd rozhodujúci o dovolaní uchýlil k
zrušeniu dovolaním napadnutého rozsudku a nešiel zákonom predpísanou cestou jeho zmeny.

Čo však bolo pre rozhodnutie sa krajského súdu zotrvať na už skôr ním vyslovených záveroch (resp.
tieto i precizovať) doslova ťažiskovým (a takto aj kardinálnym dôvodom vedomého vstupu odvolacieho
súdu do stretu so súdom dovolacím), bolo podsunutie mu (tunajšiemu súdu) zo strany NS, že výsledkom
porovnania obsahu odôvodnenia rozhodnutia UBD so zákonom taxatívne stanovenými predpokladmi
udelenia súhlasu mal byť záver o neexistencii dôvodov pre zamietnutie predmetnej žiadosti. Takto však

tunajší odvolací súd nikdy neargumentoval a podľa jeho názoru záver mu pripísaný dovolacím súdom
niet z čoho vyvodiť, keď naopak tzv. leitmotívom argumentácie z dnes už čiastočne zrušeného rozsudku
sú závery o záväznosti a principiálnej nezmeniteľnosti výroku rozhodnutia inak preskúmateľného len
v tzv. správnom súdnictve, hoc aj sprevádzané názorom o nedostatočnosti zdôvodnenia žiadnou
zo žalovaných (a nepreukázaní nimi ani v prejednávanej veci), čo konkrétne zabránilo udeleniu

požadovaného súhlasu so zvolením žalobcu za člena predstavenstva Poštovej banky, a.s. Toto bolo
výslovne zdôraznené aj pri odôvodnení rozhodnutia zamietajúceho žalobu v časti požiadavky žalobcu
na vyslovenie, že pravdou je presný opak konštatovania, urobeného súčasťou odôvodnenia rozhodnutia
UBD, teda že žalobca príslušné predpoklady spĺňal (tu s celkom logickým argumentom, podľa ktorého by
práve takéto konštatovanie nielen prekračovalo medze nápravy zásahu do práva na ochranu osobnosti,

ale bolo by už i podľa názoru odvolacieho súdu zásadne neakceptovateľným vstupom do rozhodnutia
správneho orgánu inak než za využitia inštitútov vlastných správnemu súdnictvu).

Tentozdanlivýsporoniečom,čotuspornýmnebolo,všakodvolacísúdnutnemuselpriviesťkspresneniu
toho, čím tu podľa neho došlo k zásahu do osobnostných práv žalobcu. Popri neexistencii žiadneho

dôvodu ustupovať od názoru, podľa ktorého obsah odôvodnenia rozhodnutia UBD nezodpovedal
požiadavke na riadne (uspokojivo) odôvodnený výsledok rozhodovacej činnosti orgánu nadaného
výkonom verejnej moci, totiž platí, že skoršie závery tunajšieho súdu o nevysvetlení, resp. nepreukázaní
žiadnou zo žalovaných, v čom konkrétne spočíval dôvod odmietnutia udelenia súhlasu s voľbou žalobcu
za člena predstavenstva jednej z komerčných bánk, nejde v žiadnom prípade interpretovať tak, že

takto sa súd zároveň vyslovil v prospech neexistencie dôvodu NBS pre ňou zvolený postup, ale nimi
treba rozumieť výlučne (nič viac, ale takisto ani nič menej než) to, že žalobca mal právo na riadne a
dostatočne konkrétne zdôvodnenie, ktoré zo zákonom požadovaných kritérií odbornej spôsobilosti a
dôveryhodnosti (môžbyť aj viacero takýchto kritérií, to však za stavu zdráhania sa súdu uveriť, žeby
nemalo byť naplnené ani jedno z nich) nespĺňal (a preto si aj „vykoledoval“ rozhodnutie, že na zastávanie

funkcie člena predstavenstva komerčnej banky nie je tou vhodnou osobou). Ak pritom získanie
(komerčnou bankou) predchádzajúceho súhlasu NBS s voľbou určitej osoby za člena štatutárneho alebo
iného v zákone o bankách uvedeného orgánu banky, resp. tam uvedenej funkcie rozhodne nie je
absolútnou samozrejmosťou, je tu možnosť udelenia aj neudelenia súhlasu a na pozitívne rozhodnutie
o žiadosti nie je nárok, ani uchádzač (nielen komerčná banka žiadajúca o súhlas) síce nemá právo

na rozhodnutie spriechodňujúce jeho ďalší kariérny postup, v prípade záporného rozhodnutia má však
právo dozvedieť sa (a to nie iba v rovine všeobecných, obvykle nič nehovoriacich odkazov na zákonné
ustanovenia dostupné každému gramotnému adresátovi zákona, majúcich vypovedaciu hodnotu rovnú
nule), prečo to tak je. Ak si príslušný správny orgán povinnosť zodpovedajúcu takémuto právu (tu
rozumej povinnosť na vypravenie rozhodnutia iným než arbitrárnym odôvodnením) nesplní, nemožno sa

ubrániť ani potenciálnou námietkou, že pri náležitej konkrétnosti by musel byť zásah do osobnostného
práva ešte citeľnejším. Práve konkrétnosť pomenovania závady je totiž tým, čo činí zo zásahu zásah
oprávnený (a za istých okolností spochybniteľný či prinajmenšom taký, ktorý u adresáta vedomého si
vlastných obmedzení nájde odozvu buď v podobe akceptovania inak neželaného výsledku konania,
alebo vyvinutia ním prípadnej aktivity smerujúcej k odstráneniu vytýkaného nedostatku, pokiaľ je pravda

tento odstrániteľným). Absenciu konkretizácie, vytvárajúcu tzv. živnú pôdu pre klebety (odštartované
hypotetickou otázkou „čo za tým“ - rozumej za negatívnym rozhodnutím o žiadosti - „asi bolo ...“),
mimo akúkoľvek pochybnosť spôsobilú dotknúť sa sféry osobnej cti a dobrej povesti toho, o kom
takáto zmienka padne, potom zjavne (za pomoci právneho argumentu „a contrario“, čiže opakom) trebapovažovať za ten exces (vybočenie) z medzí priznaných pri výkone verejnej moci orgánom k tejto
povolaným, ktorý súd rozhodujúci v tejto veci o dovolaní síce načrtol, avšak pomenovaniu aj vyššie
opísaného (dnes bohužiaľ rozhodne nie až tak výnimočného a zrejme i preto až pričasto tolerovaného)

počínania zaň (za exces) sa vyhol.

Pretože medzi tunajším odvolacím a dovolacím súdom nebolo sporu o tom, že v prípade excesu je
namieste usudzovanie na neoprávnenosť zásahu, musela tým byť predurčená aj jediná možná odpoveď
na otázky, či sa celkom konkrétnou podobou odôvodnenia rozhodnutia UBD zasiahlo do osobnostných

práv žalobcu a či šlo o zásah oprávnený (pričom tu musí byť zrejmé, že odpoveď na prvú z takýchto
otázok musí znieť „áno“ a na tú druhú naopak „nie“).

Odvolací súd potom okrem už vyššie ponúknutých úvah, za stavu už uzavretého problému vecnej (tzv.
pasívnej) legitimácie a v záujme zdôraznenia nutnosti trvania na už uvedenom vyššie považuje za
potrebné zopakovať (resp. aj doplniť) tú časť argumentácie z jeho skoršieho (čiastočne ale zrušeného)

rozsudku, ktorou sa poukazovalo na právne aspekty rozhodovania NBS pri výkone činností na úseku
tzv. bankového dozoru.

Podľa § 9 ods. 4 zákona o bankách (v znení platnom a účinnom v čase vydania rozhodnutia uvedeného v
žalobe, ďalej tiež len „rozhodné znenie“) banka (rozumej komerčná - pozn. odvolacieho súdu) je povinná

písomneinformovaťNárodnúbankuSlovenskaozmenáchpodmienok,ktorébolipodkladomnaudelenie
bankového povolenia podľa § 7, a stanov banky vopred; na zmeny členov a zvolenie nových členov
jej štatutárneho orgánu, zmeny členov a zvolenie nových členov jej dozornej rady, na zmenu vedúcich
zamestnancov (odkaz poznámkou č. 22 v zákone na § 27 ods. 5 Zákonníka práce, čiže zákona č.
311/2001 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení - opäť pozn. odvolacieho súdu), na zmenu vedúceho

útvaru vnútornej kontroly a vnútorného auditu a na zmenu sídla banky je potrebný predchádzajúci súhlas
Národnej banky Slovenska, inak je toto zvolenie alebo zmena neplatná.

Podľa§94ods.1prvýchdvochvietrozhodnéhozneniazákonaobankáchkonanievoveciachzverených
Národnej banke Slovenska týmto zákonom alebo osobitným zákonom (odkaz poznámkou č. 89 v zákone

o bankách na § 22 zákona č. 118/1996 Z. z. v znení zákona č. 154/1999 Z. z., čiže zákona o ochrane
vkladov a o zmene a doplnení niektorých zákonov - pozn. odvolacieho súdu) sa začína na základe
písomnej žiadosti účastníka konania alebo z podnetu Národnej banky Slovenska; na konanie pred
Národnou bankou Slovenska podľa tohto zákona sa nevzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní
(tu odkaz poznámkou č. 83 v zákone o bankách na zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní alebo tiež

správny poriadok - opäť pozn. odvolacieho súdu) a Národná banka Slovenska v konaní postupuje bez
zbytočných prieťahov tak, aby sa zistil skutkový stav veci, a pri svojom rozhodovaní z neho vychádza.

Podľa § 107 ods. 1 rozhodného znenia zákona o bankách rozhodnutie musí obsahovať výrok,
odôvodnenie a poučenie o rozklade a podľa odseku 4 rovnakého ustanovenia v odôvodnení sa uvedie,

ktoré skutkové zistenia boli podkladom na rozhodnutie a podľa akých ustanovení právnych predpisov
sa posudzoval zistený skutkový stav.

Podľa § 108 ods. 4 rozhodného znenia zákona o bankách výrok vykonateľného rozhodnutia je záväzný
pre účastníkov konania a orgány verejnej moci; tým nie je dotknuté ustanovenie § 113.

Podľa § 113 rozhodného znenia zákona o bankách zákonnosť právoplatných rozhodnutí Národnej banky
Slovenska vydaných podľa tohto zákona je preskúmateľná súdom podľa osobitného predpisu (odkaz
poznámkou č. 91 v zákone, o ktorom tu je reč, na §§ 244 a 247 O. s. p. - pozn. odvolacieho súdu); na
preskúmavanie rozhodnutí je príslušný Najvyšší súd Slovenskej republiky.

Podľa § 7 ods. 14 vety prvej a druhej rozhodného znenia zákona o bankách odbornou spôsobilosťou
sa na účely tohto zákona pri fyzických osobách navrhnutých za členov štatutárneho orgánu banky,
za vedúceho pobočky zahraničnej banky alebo za jeho zástupcu, za vedúcich zamestnancov (opäť
poznámka č. 22 v zákone - pozn. odvolacieho súdu) priamo podriadených štatutárnemu orgánu

banky alebo vedúcemu pobočky, alebo zástupcovi vedúceho pobočky zahraničnej banky (ďalej len
"vedúci zamestnanec") a za vedúceho útvaru vnútornej kontroly a vnútorného auditu rozumie ukončené
vysokoškolské vzdelanie a najmenej trojročná prax v oblasti bankovníctva alebo v inej finančnej
oblasti a trojročné riadiace skúsenosti v oblasti bankovníctva alebo päťročné riadiace skúsenosti v inejfinančnej oblasti, pričom požiadavku na ukončené vysokoškolské vzdelanie možno nahradiť ukončeným
stredoškolským odborným vzdelaním a najmenej desaťročnou praxou v oblasti bankovníctva, z toho
najmenej tri roky v riadiacej funkcii vedúceho zamestnanca v banke alebo pobočke zahraničnej banky.

Podľa odseku 15 nateraz ostatného zhora citovaného ustanovenia za dôveryhodnú osobu na účely tohto
zákona sa považuje osoba, ktorá v posledných desiatich rokoch

a/ nebola právoplatne odsúdená za akýkoľvek trestný čin spáchaný v súvislosti s výkonom riadiacej

funkcie alebo za akýkoľvek úmyselný trestný čin; tieto skutočnosti sa preukazujú výpisom z registra
trestov (odkaz poznámkou č. 24 v zákone o bankách na § 8 zákona č. 311/1999 Z. z. o registri trestov -
pozn. odvolacieho súdu) nie starším ako tri mesiace; ak ide o cudzinca, tieto skutočnosti sa preukazujú
obdobným potvrdením o bezúhonnosti vydaným príslušným orgánom štátu jeho obvyklého pobytu,

b/ nepôsobila vo funkcii uvedenej v odseku 2 písm. e/ v banke alebo vo funkcii uvedenej v § 8 ods. 2

písm. c/ v pobočke zahraničnej banky, ktorej bolo odobraté bankové povolenie, a to kedykoľvek v období
jedného roka pred odobratím bankového povolenia,

c/ nepôsobila vo funkcii uvedenej v odseku 2 písm. e/ v banke, v ktorej bola zavedená nútená správa,
a to kedykoľvek v období jedného roka pred zavedením nútenej správy,

d/ nepôsobila vo funkcii uvedenej v odseku 2 písm. e/ v banke, na ktorú bol vyhlásený konkurz alebo
ktorá vstúpila do likvidácie, a to kedykoľvek v období jedného roka pred vyhlásením konkurzu alebo
likvidácie,

e/ nemala právoplatne uloženú pokutu vyššiu ako 50% zo sumy, ktorá sa jej mohla uložiť podľa § 50
ods. 2.

Z ustanovenia § 7 ods. 2 písm. e/ rozhodného znenia zákona o bankách vyplýva, že funkciami tam
vymenovanými (podliehajúcimi prevereniu zo strany NBS už pri udeľovaní bankového povolenia) sú

funkcie členov štatutárneho orgánu, členov dozornej rady, vedúcich zamestnancov a vedúceho útvaru
vnútornej kontroly a vnútorného auditu, z ustanovenia § 8 ods. 2 písm. c/ rovnakého zákona potom, že
funkciou tam uvedenou je riaditeľ pobočky zahraničnej banky (resp. tejto funkcii na roveň postavená
a len inak pomenovaná funkcia - pozn. odvolacieho súdu) a z § 50 ods. 2 takéhoto zákona, že tam
uvedenou výškou pokuty (či už potenciálne uložiteľnej alebo aj reálne uloženej - i tu pozn. odvolacieho

súdu) je dvanásťnásobok mesačného priemeru celkových príjmov za predchádzajúci rok od banky
alebo pobočky zahraničnej banky a od členov konsolidovaného celku alebo členov subkonsolidovaného
celku, do ktorého patrí banka alebo pobočka zahraničnej banky a to v prípade všetkých takýmto
ustanovením vymedzených funkcií okrem vedúceho zamestnanca banky, u ktorého najvyššia suma
pokuty predstavuje 50% zhora uvedeného násobku.

Podľa § 25 ods. 1 zákona o bankách v rozhodnom znení člen štatutárneho orgánu banky nemôže byť
štatutárnymorgánomalebočlenomštatutárnehoorgánu,aleboprokuristom,alebočlenomdozornejrady
inej právnickej osoby, ktorá je podnikateľom. Zamestnanec banky nemôže byť štatutárnym orgánom
alebo členom štatutárneho orgánu, alebo prokuristom, alebo členom dozornej rady inej právnickej osoby,

ktorá je klientom tej istej banky. To neplatí pre členstvo

a/ člena štatutárneho orgánu banky v štatutárnom orgáne alebo dozornej rade finančnej inštitúcie pod
kontrolou banky, právnickej osoby oprávnenej organizovať obchody s cennými papiermi, v určenej
právnickej osobe (odkaz poznámkou č. 9 v zákone na § 31 ods. 1 a 4 zákona o NBS) alebo podniku

pomocných bankových služieb,

b/ zamestnanca banky v štatutárnom orgáne podniku pomocných bankových služieb alebo pre výkon
funkcie štatutárneho orgánu v ňom.

Pri vyjdení z obsahu druhého tzv. balíka zhora citovaných ustanovení obrana uplatňovaná v
prejednávanej veci oboma žalovanými nemohla byť úspešnou, to však z dôvodov ponúknutých už
skorším rozsudkom odvolacieho súdu, s ktorými sa stotožnil aj dovolací súd, neplatilo u snahy žalovanej2/ zvrátiť pre ňu nepriaznivý výsledok konania v prvom stupni (predstavovaný napadnutým rozsudkom,
konštatujúcim zásah do osobnostných práv žalobcu ňou - čiže štátom).

Odvolací súd totiž naďalej nemá dôvod nestotožniť sa s tým názorom súdu prvého stupňa, ktorým sa
tento (hoc aj inšpirovaný skorším zrušujúcim uznesením odvolacieho súdu v tejto veci) na obrazné hony
vzdialil spoločnému názoru oboch žalovaných a ktorý v záujme korektného pristúpenia k vyriešeniu
podstaty sporu možno sformulovať aj tak, že formálna právoplatnosť (a nezmeniteľnosť) rozhodnutia
žalovanej 1/ (NBS) vydaného v konaní o požiadavke tretej (na žalobcovi nezávislej) osoby nepredstavuje

prekážku uplatňovania (a to úspešného) práva žalobcu na ochranu osobnosti na takom skutkovom
základe, že odôvodnenie rozhodnutia spôsobilo zásah do takéhoto práva.

Takto na problém treba nazerať predovšetkým preto, že tu obe žalované (primárne žalovaná 2/ ako
účastníčka usilujúca o zvrátenie výsledku konania v prvom stupni) v snahe obhájiť svoje stanoviská
pomernezavádzajúcim(čiprílišzjednodušujúcim)spôsobompristúpilikotázkamzáväznostirozhodnutia

UBD, ale aj zodpovednosti za konkrétnu podobu takéhoto rozhodnutia (pri záujme na čo najväčšej
presnosti jeho odôvodnenia).

U záväznosti nepochybne treba súhlasiť so žalovanými, že to, čo na ňu môže mať vplyv, sú aktivity
smerujúce k spochybneniu správnosti rozhodnutia. Tuzemský právny poriadok pripúšťa prieskum

zákonnostirozhodnutídruhovototožnýchsrozhodnutímUBDlenvrámcisystémusprávnehosúdnictvas
ustanovenímvýlučnejpríslušnostiNajvyššiehosúduSRnarozhodovanievtakýchtoprípadoch(keďžetu
ideoprieskumsprávnostirozhodnutiaorgánu,ktorémuprávnyporiadokpriznávapostavenieústredného
orgánu s pôsobnosťou pre celé územie Slovenskej republiky). Podstatou takejto úpravy prieskumu je
však prieskum na základe žalôb (a nie opravných prostriedkov, nakoľko tu § 247 O. s. p. použitý v rámci

odkazu príslušnou poznámkou k ustanoveniu § 113 zákona o bankách je práve úvodným ustanovením
druhej hlavy piatej časti O. s. p. pojednávajúcej o žalobách) a to z povahy veci len rozhodnutí
právoplatných (v tejto súv. por. najmä § 247 ods. 2 a 3 O. s. p.), u ktorých je predmetom prieskumu
zákonnosť rozhodnutia alebo postupu mu predchádzajúceho a to iba za predpokladu, že osoba tvrdiaca
ukrátenie na svojich právach príslušným rozhodnutím či postupom požaduje aj preskúmanie zákonnosti

rozhodnutia a jemu predchádzajúceho postupu (výsledkom ktorého preskúmania - pokiaľ k nemu pravda
po vecnej stránke príde - je buď rozsudok zamietajúci žalobu alebo taký, ktorým sa naopak napadnuté
rozhodnutie, resp. i rozhodnutie mu predchádzajúce zruší a vec vráti žalovanému správnemu orgánu
na ďalšie konanie), pričom pri takomto prieskume musí byť jeho predmetom rozhodnutie ako celok a to
vrátane tej jeho časti, ktorá sa určitým spôsobom dotkla práv či povinností nejakej osoby (ktorou časťou

je pri uvažovaní v intenciách rozhodovania vždy len výrok). Či už sa vyššie priblížený postup využije,
avšak neúspešne (bez ohľadu na to, či vôbec došlo k vecnému prejednaniu tzv. správnej žaloby a ak nie,
z akého dôvodu), alebo nie, rozhodnutie sa stane záväzným neodvolateľne, i v takomto prípade však aj
podľa výslovne žalovanou 2/ zmieneného ustanovenia § 108 zákona o bankách má takéto účinky len
výrok rozhodnutia.

Toto ale malo za následok, že vylúčené bolo akceptovanie obrany žalovaných založenej na absolútnej
nespochybniteľnosti rozhodnutia UBD aj na tom, žeby konanie okresného súdu o žalobe v prejednávanej
veci (na ochranu osobnosti) malo byť prekročením oprávnení takémuto súdu prislúchajúcich. Jednak
totiž uznesenia NS aj ÚS použité v odvolaní žalovanej 2/ (ďalej tiež „uznesenia vyšších súdov“) a najmä

z nich čerpané konštatovania o neporušení rozhodnutím UBD subjektívnych práv, resp. základných
práv a slobôd žalobcu nešlo interpretovať v smere vyjadrenia sa nimi (uzneseniami vyšších súdov) aj k
otázke zákonnosti inkriminovaného rozhodnutia (keďže tu obe uznesenia vyšších súdov naopak odmietli
zaoberanie sa požiadavkami žalobcu pre konštatovanie vysporiadania sa inkriminovaným rozhodnutím
nie s právami či aj len jedným konkrétnym právom žalobcu, ale urobenia tak vo vzťahu k inej osobe

- ku komerčnej banke požadujúcej predbežný súhlas s voľbou žalobcu za člena jej predstavenstva,
ku ktorej pre neudelenie súhlasu nedošlo), okrem toho však skúmaniu vecnej opodstatnenosti žaloby
v prejednávanej veci (tej o ochranu osobnosti) nič nebránilo najmä preto, že 1. žalobca sa tentoraz
nedomáhal (ako na to poukázal tunajší odvolací súd už vo svojom skoršom zrušujúcom uznesení)
aj zrušenia či iného spôsobu odstránenia rozhodnutia UBD (z ktorého pohľadu o tzv. správnu žalobu

vyhradenú NS nešlo a ani ísť nemohlo) a 2. žalobou vytýkané nedostatky, resp. pochybenia šli výlučne
na vrub odôvodnenia rozhodnutia (tej jeho časti, ktorou pri neexistencii dôvodu čo i len polemizovať
s názorom o záväznosti len výroku rozhodnutia žalobca, súdy a v skutočnosti ani ktokoľvek iný nebol
viazaný), keďže len doň bolo pojaté konštatovanie o nesplnení žalobcom príslušných kritérií (z pohľaduzákona i žalovanej 1/ nevyhnutných pre zastávanie funkcie člena štatutárneho orgánu banky), kým
samotný výrok neudeľujúci Poštovej banke a.s. predchádzajúci súhlas s voľbou žalobcu za člena jej
predstavenstvataktoproblematizovanýnebol(nepochybnepreto,žeužuzneseniamivyššíchsúdovbolo

žalobcovi naznačené, že tadiaľto cesta nevedie a ani neskoršie rozhodnutia či už tunajšieho súdu, alebo
tzv. zrušujúci rozsudok NS na tomto nič nezmenili).

V nadväznosti na už uvedenom tak v prejednávanej veci šlo o procesne i vecne prípustné
požiadavky majúce pôvod v práve na ochranu osobnosti, u ktorých sa problém zodpovednosti

za zásah sústredil na tvrdenie obsiahnuté v odôvodnení inkriminovaného rozhodnutia. Nech aj
toto viedlo žalovanú 1/ k vydaniu rozhodnutia neudeľujúceho súhlas s voľbou žalobcu za člena
predstavenstva jednej z komerčných bánk, neoprávneným zásahom tu bola podľa žaloby podoba
odôvodnenia (neposkytujúceho s výnimkou paušálnych odkazov na 3 ustanovenia zákona o bankách
nič spôsobilé podložiť tam uvedený záver, podľa ktorého žalobca nespĺňa /-l/ všetky požadované kritériá
odbornej spôsobilosti a dôveryhodnosti). Zodpovednosť za konkrétnu podobu rozhodnutia (jeho žalobou

spochybňovanej časti) tu pritom v čase opätovného (takto už tretieho) zaoberania sa vecou tunajším
súdom mala už len rozmer kvality a obhájiteľnosti tvrdenia majúceho sa dotknúť osobnostnej sféry
žalobcu - v smere jeho vyhodnotenia ako z pohľadu pravdivosti, tak i z pohľadu tu neprítomnej legitimity
použitia tvrdenia len v príliš všeobecnej a z pohľadu taktiež už vyššie priblížených požiadaviek na
odôvodnenie rozhodnutia neprijateľnej podobe (nakoľko druhá otázka pôvodkyne takéhoto zásahu už

bola súdmi vyriešená bez možnosti znovu sa k nej vracať).

Odvolaciemu súdu preto neostávalo iné, než aj tentoraz napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa
§ 220 O. s. p. zmeniť (inak vecne len vo vzťahu k osobe, majúcej byť označenej za pôvodkyňu už súdom
prvého stupňa správne ustáleného neoprávneného zásahu do práva žalobcu na ochranu osobnosti a

len v časti, v ktorej to umožnil rozsah zrušenia skoršieho rozsudku tunajšieho súdu dovolacím súdom
v spojitosti s nezrušenými časťami takéhoto skoršieho rozsudku a aktuálnym nedostatkom vyplnenia
takto vytvoreného priestoru novým rozhodnutím súdu prvého stupňa) tak, ako to vyplýva z výroku tohto
jeho rozsudku.

To bol zároveň i dôvod, pre ktorý odvolací súd nemohol rozhodnúť ani o trovách tohto odvolacieho
konania, keď aj táto povinnosť pre stále platné zrušenie napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa aj
v časti trov konania je povinnosťou súdu prvého stupňa (§ 224 ods. 3 O. s. p.). Ani o prípad povinnosti
odvolacieho súdu rozhodnúť o trovách konania pôvodného či dovolacieho (tu por. predposlednú vetu
z odôvodnenia rozsudku NS sp. zn. 3 Cdo 176/2012) tu pritom nešlo, keď na existenciu takejto

povinnosti možno usudzovať len v prípade rozhodovania odvolacieho súdu s konečnou platnosťou
(kedy diskutované rozhodnutie nejde prenechať nikomu inému), v tomto prípade však dovolaciemu súdu
zrejmeuniklaskutočnosťnezaceleniamedziervzniknutýchčiastočnýmzrušenímnapadnutéhorozsudku
súdu prvého stupňa skorším rozsudkom odvolacieho súdu, pre ktorú ešte konanie na súde prvého
stupňa bude musieť pokračovať (vrátane jeho rozhodnutia o trovách konania pred súdmi všetkých

stupňov).

K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta
zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.