Rozsudok Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 25. marec 2015

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 15CoPr/7/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8112212183
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 03. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Ilčinová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2015:8112212183.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Ilčinovej a členov senátu

JUDr. Evy Šofrankovej a JUDr. Gabriely Klenkovej, PhD. v právnej veci žalobcu: T. W., bytom Y. č. XXX,
právne zastúpeného Mgr. Zuzanou Novákovou, advokátkou so sídlom v Prešove, Slovenská 84, proti
žalovanému: Obec Y., Y. XXX, právne zastúpený Eva Petránová, Advokátska kancelária s.r.o., IČO: 36
854 581, Puškinova 16, Prešov, o zaplatenie sumy 6.444,48 eur s príslušenstvom, o odvolaní účastníkov
proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 12Cpr/8/2012-120 zo dňa 17.4.2014 takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby.

Mení rozsudok vo výroku o trovách konania tak, že žalobca je povinný nahradiť žalovanému trovy
konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia vo výške 2.280,24 eur na účet jeho právneho

zástupcu do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

Žalobca je povinný nahradiť žalovanému trovy odvolacieho konania pozostávajúce z trov právneho
zastúpenia vo výške 344,22 eur na účet jeho právneho zástupcu do 3 dní od právoplatnosti tohto
rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia
6.444,48 eur s 8% ročným úrokom z omeškania od 12.1.2011 z titulu náhrady mzdy za nevyčerpanú
dovolenku v trvaní 28 dní. Žalobcovi uložil povinnosť nahradiť žalovanému trovy konania na účet jeho
právneho zástupcu titulom trov právneho zastúpenia vo výške 2.005,66 eur. Vychádzal zo skutkového

zistenia, že žalobca bol dňa 2.12.2006 zvolený za starostu obce Y., pričom zamestnaný obcou bol od
1.7.1997 do 11.1.2011. Z rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 33T/101/2012-245 zo dňa 4.4.2013
v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove zo dňa 13.2.2014 bol žalobca uznaný vinným zo
spáchania prečinu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a) Trestného
zákona v jednočinnom súbehu s prečinom falšovania pozmeňovania verejnej listiny, úradnej pečate,
úradnej uzávery, úradného znaku a úradnej značky podľa § 352 ods. 1 Trestného zákona, ktorého
sa dopustil na tom skutkovom základe, že dňa 8.12.2010 v obci Y. okres U. ako starosta obce

zavolal 34.riadne zasadnutie obecného zastupiteľstva v Y., že obecné zastupiteľstvo v predmetný
deň nebolo uznášaniaschopné z dôvodu neprítomnosti nadpolovičnej väčšiny všetkých poslancov v
rozpore so zákonom SNR č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších právnych predpisov
dal prednostke Obecného úradu v Y. Mgr. H. W. pokyn na vyhotovenie zápisnice z predmetného
zastupiteľstva bez prerokovania jednotlivých bodov zasadnutia, aby táto budila dojem, že zasadnutie sa
konalo, k čomu doložil prezenčnú listinu podpísanú neprítomnými poslancami obecného zastupiteľstva
dodatočne a na základe takto zabezpečených nepravdivých podkladov menovaná na jeho pokynvyhotovila Uznesenie č. 190/2010 a č. 191/2010, ktoré overil svojím podpisom, ktorými v rozpore so
zákonom v prvom prípade odpredal pozemky obce Y. parc. č. 710/11 a parc. č. 710/12 za sumu 300,- eur
tretej osobe L. W., v druhom prípade schválil z rozpočtu obce preplatenie nevyčerpanej dovolenky za

rok 2010 v sume 2.740,69 eur, teda ako verejný činiteľ v úmysle zadovážiť sebe a inému neoprávnený
prospech vykonával svoju právomoc spôsobom odporujúcim zákonu a nechal si vyhotoviť verejné listiny
s úmyslom použiť ich ako pravé. Súd prvého stupňa citoval ustanovenia § 12 ods. 1, 2, 4, 5, 7 a 9 zákona
č. 369/1990 Zb., § 2 ods. 1, 2 zákona č. 253/1994 Z.z. o právnom postavení a platových pomeroch
starostov obcí a primátorov miest, ktoré právne predpisy použil pre posúdenie nároku žalobcu ako

predpisy špeciálne. Z gramatického výkladu ustanovenia § 2 ods. 2 zákona o právnom postavení a
platových pomeroch starostov obcí a primátorov miest dospel k záveru, že starostovi možno priznať
náhradu platu za nevyčerpanú dovolenku len za splnenia dvoch kumulatívnych predpokladov, a to
nemožnosti vyčerpať dovolenku ani do konca budúceho kalendárneho roka a zároveň na základe
rozhodnutia obecného zastupiteľstva o tom, že sa mu náhrada za nevyčerpanú dovolenku priznáva. Mal
zato, že pre priznanie náhrady za nevyčerpanú dovolenku neboli splnené zákonné podmienky, keďže tu

absentuje rozhodnutie obecného zastupiteľstva. Z výsluchov svedkov ako aj z dokazovania vykonaného
v trestnom konaní vedeného pod sp.zn. 33T/101/2012 na Okresnom súde Prešov mal jednoznačne
preukázané, že 34.zasadnutie obecného zastupiteľstva dňa 8.12.2010 sa nekonalo, v dôsledku čoho
nebolo ani rozhodnuté obecným zastupiteľstvom o schválení náhrady mzdy za nevyčerpanú dovolenku
žalobcovi. Pre nesplnenie zákonných podmienok na výplatu náhrady mzdy súd prvého stupňa žalobu

zamietol.

O trovách konania účastníkov rozhodol prvostupňový súd podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a úspešnému
žalovanému priznal trovy konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia za 7 úkonov právnej
pomoci v plnej sadzbe a za jeden úkon právnej pomoci vo výške polovice. Odmena nebola priznaná za
vyjadrenie žalovaného vo veci samej zo dňa 17.9.2012, ktorý úkon považoval za totožný s vyjadrením sa

žalovaného na základe výzvy súdu. Taktiež nebola priznaná odmena za vyjadrenie zo dňa 11.12.2012
z dôvodu, že takýmto podaním došlo len k oznámeniu mena, priezviska a adresy svedka, ako aj
za vyjadrenie vo veci samej zo dňa 5.12.2013, keďže takéto vyjadrenie sa v spise nenachádza. Čo
sa týka vyjadrenia vo veci samej zo dňa 26.2.2014 a týkajúceho sa predloženia dôkazov, tak tento
úkon súd prvého stupňa nepovažoval za účelný, keďže dôkazy bolo možné predložiť na pojednávaní

dňa 14.1.2014 alebo na pojednávaní dňa 13.3.2014, pričom predloženie dôkazov súd prvého stupňa
nevyhodnotil ako úkon právnej pomoci. Rovnakú argumentáciu použil aj vo vzťahu k vyjadreniu zo dňa
28.3.2014.

V zákonom stanovenej lehote podal proti rozsudku súdu prvého stupňa v celom rozsahu odvolanie
žalobca. Namietal, že prvostupňový súd na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym

skutkovým zisteniam, neúplne zistil skutkový stav veci a teda nesprávne právne posúdil vec.

Ustanovenie § 2 ods. 2 zákona o právnom postavení a platových pomeroch starostov obcí a
primátorov miest považoval odvolateľ za diskriminačné a výrazne znevýhodňujúce pri uplatňovaní
jeho zákonného práva. Vykonaným dokazovaním bolo totižto preukázané, že žalobca reálne nemohol
vyčerpať dovolenku ani do konca budúceho kalendárneho roku, keďže všetok svoj pracovný aj voľný

čas v tomto období venoval zabezpečeniu funkcie obce, najmä v súvislosti s konaním komunálnych
volieb. Mal zato, že rozhodnutie obecného zastupiteľstva, ktorým zákon podmieňuje vyplatenie náhrady
za nevyčerpanú dovolenku stavia starostu obce do pozície účastníka právneho vzťahu, v rámci ktorého
priznanie jeho inak zákonného nároku podlieha dobrej vôli iných osôb iba na základe ich záujmu,
sympatií, nespokojnosti a pod., čo je zjavne diskriminačné. Takéto ustanovenie považoval v rozpore

s čl. 12 ods. 1 Ústavy SR, a preto navrhol, aby odvolací súd preskúmal, či v danom prípade nie sú
splnené podmienky prerušenia konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. a postúpenia Ústavnému
súdu SR návrhu na zaujatie stanoviska, či všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka predmetnej
veci nie je v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou. Zároveň navrhol, aby výpoveď
svedkov, členov obecného zastupiteľstva odvolací súd vyhodnotil ako účelovú a neobjektívnu, keďže

títo podľahli negatívnej kampani voči jeho osobe, keď si nevedeli spomenúť na skutočnosť, že zákonný
nárok im bol žalobcom, vzhľadom na neúspech vo voľbách, riadne predložený a odsúhlasený, o čom
svedčia podpisy na prezenčnej listine. Vo vzťahu k trestnému konaniu odvolateľ uviedol, že využil
svoje právo na podanie mimoriadneho opravného prostriedku očakávajúc vydanie rozhodnutia v jehoprospech. Navrhol, aby odvolací súd preskúmal, či doposiaľ vykonaným dokazovaním bol dostatočne
zistený skutkový stav veci, keďže doposiaľ nebolo vykonávané dokazovanie na zistenie skutočnosti,
akým spôsobom bola vysporiadaná žiadosť žalobcu na rozhodnutie obecného zastupiteľstva o jeho

nároku, či sa o nej rozhodovalo na inom obecnom zastupiteľstve, resp. či o tejto žiadosti nebolo doposiaľ
rozhodnuté. Navrhol, aby bolo konanie prerušené s tým, že sa obrátil na žalovaného, aby jeho žiadosť
prejednal a o nej rozhodol, aby skutkové zistenia potrebné pre prijatie odôvodneného právneho záveru
vychádzali z preukázaného, resp. nepreukázaného splnenia oboch kumulatívnych predpokladov pre
priznaniejehonároku.Zdôraznil,žedoterajšiedokazovaniesatoutoskutočnosťounezaoberalo.Navrhol

napadnutý rozsudok zmeniť a žalobe vyhovieť, alebo rozsudok zrušiť a vec vrátiť prvostupňovému súdu
na ďalšie konanie.

K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný podaním zo dňa 7.7.2014. Odvolanie považoval za nedôvodné
a rozsudok súdu prvého stupňa navrhol potvrdiť. Posúdenie nároku žalobcu aplikáciou ustanovenia
§ 2 ods. 2 zákona č. 253/1994 Z.z. nepovažoval za diskriminačné a aj z tohto dôvodu nesúhlasil s
prerušením konania. Mal zato, že zákon č. 253/1994 Z.z. zreteľne upravuje pravidlá, kedy je možné

starostovi priznať náhradu platu za nevyčerpanú dovolenku, čím je zabezpečený princíp zásluhovosti
pri vykonávaní verejnej funkcie, teda aj starostu. Je tu teda daná možnosť oceniť prácu starostu za
výborné hospodárenie, či prínos komunite. Zdôraznil, že žalobca ani nepreukázal a neosvedčil, že si
nemohol vyčerpať dovolenku, ale zo samotných jeho vyjadrení vyplýva, že neodôvodnene predpokladal,
že si nevyčerpanú dovolenku vyčerpá po opätovnom zvolení do funkcie starostu, čo nie je objektívny

dôvod pre nemožnosť čerpania dovolenky. Vo vzťahu k tvrdeniu, že doposiaľ o žiadosti žalobcu nebolo
rozhodnuté žalovaný uviedol, že obecné zastupiteľstvo dňa 8.12.2010 nebolo uznášaniaschopné z
dôvodu neprítomnosti nadpolovičnej väčšiny všetkých poslancov a tak nedošlo k platnému a účinnému
schváleniunáhradyplatuzanevyčerpanúdovolenku,resp.poslancitakdeklarovalinesúhlasspriznaním
náhrady platu, a teda o tejto žiadosti bolo rozhodnuté, pričom ďalšiu žiadosť žalobca nepredložil. S

poukazom na ustanovenie § 120 ods. 4 O.s.p. žalovaný uviedol, že žalobca bol nositeľom dôkazného
bremena a mal teda všetky dôkazy a skutočnosti predložiť alebo označiť, najneskôr do vyhlásenia
uznesenia, ktorým sa dokazovanie končilo. Žalobca však nepredložil ani neoznačil dôkaz o tom, že
zvolal nové zasadnutie, program zasadnutia obecného zastupiteľstva, resp. pozvánky na zasadnutie
zastupiteľstva. V závere navrhol rozhodnutie súdu prvého stupňa, ktorým bola žaloba zamietnutá

potvrdiť a v časti trov súdneho konania vyhovieť jeho odvolaniu. Uplatnil si tiež trovy odvolacieho konania
v celkovej výške 549,14 eur.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa, a to proti výroku o náhrade trov konania podal odvolanie žalovaný.
Namietal nepriznanie trov právneho zastúpenia za vyjadrenie v súlade s uznesením Okresného súdu
Prešov zo dňa 5.9.2012 v sume 220,77 eur, vyjadrenie v súlade s výzvou Okresného súdu Prešov

zo dňa 11.12.2012 vo výške 220,77 eur, vyjadrenie vo veci samej zo dňa 5.12.2013 vo výške 220,77
eur, vyjadrenie vo veci samej - predloženie dôkazov z 26.2.2014 vo výške 220,77 eur a vyjadrenie
vo veci samej zo dňa 28.3.2014 taktiež vo výške 220,77 eur. Zdôraznil, že uvedené úkony boli riadne
vykonané na obranu toho účastníka konania, ktorý spor nevyvolal a nezavinil žiadnym spôsobom a
bol nútený sa v konaní ako žalovaný brániť. Tvrdenie súdu o tom, že vyjadrenie zo dňa 11.12.2012

je len oznámením mena, priezviska a adresy svedka nepovažoval za pravdivé, keďže súčasťou tohto
podania bolo predloženie aj ďalších dôkazov, ako aj vyjadrenie vo veci samej. Minimálne toto podanie je
možné vyhodnotiť ako vypracovanie listiny o právnom úkone, o čom svedčí záznam z rokovania zo dňa
23.5.2011sIng.P.O..Žalovanýnesúhlasilanisargumentáciousúduprvéhostupňatýkajúcousaúkonov
zo dňa 26.2.2014 a 28.3.2014 s poukazom na skutočnosť, že Okresný súd Prešov nemal k dispozícii

súvisiaci trestný spis sp.zn. 33T/101/2012, preto vždy bezodkladne upovedomoval prvostupňový súd o
nových skutočnostiach a predkladal dôkazy, pričom súčasťou všetkých podaní bola aj relevantná právna
argumentácia, aby tak dosiahol úspešnú obranu svojho práva. Poukázal na uznesenie Okresného
súdu Prešov vyhlásené na pojednávaní dňa 13.3.2014, ktorým súd odročil pojednávanie za účelom
poskytnutia časového priestoru na vyjadrenie sa obom sporovým stranám po vykonanom rozsiahlom

dokazovaní. Znamená to, že sám súd vyzval sporové strany, a teda aj jeho ako žalovaného a počítal s
vyjadrením sa k vykonanému dokazovaniu. Navrhol rozsudok v napadnutej časti zmeniť a priznať plnú
náhradu trov konania vo výške 3.435,03 eur, ako aj trovy odvolacieho konania.Krajský súd v Prešove (ďalej len odvolací súd) príslušný na rozhodnutie o odvolaní podľa § 10 ods. 1
zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len O.s.p.)
preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z §

212 O.s.p. a zistil, že čiastočne dôvodným je len odvolanie žalobcu voči výroku o náhrade trov konania.

Súd prvého stupňa vykonal v predmetnej veci rozsiahle dokazovanie a na jeho základe dospel k
správnym skutkovým zisteniam, z ktorých vyvodil aj správny právny záver, preto odvolanie žalobcu
je potrebné považovať za nedôvodné. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
rozhodnutia súdu prvého stupňa týkajúceho sa veci samej, pričom nevidel ani dôvod na prerušenie

konania v zmysle ustanovenia § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p., keďže § 2 zákona č. 253/1994 Z.z. o
právnom postavení a platových pomeroch starostov obcí a primátorov miest nepovažuje za rozporný s
Ústavou SR, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná. Ústava
SR v Čl. 36 zabezpečuje zamestnancom právo na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky,
vrátane najkratšej prípustnej dĺžky platenej dovolenky na zotavenie.

Podľa Čl. 13 ods. 2 Ústavy SR medze základných práv a slobôd možno upraviť za podmienok

ustanovených touto ústavou len zákonom.

Podľa ods. 3 citovaného článku, zákonné obmedzenia základných práv a slobôd musia platiť rovnako
pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky.

V súlade s citovaným znením ústavy mal aj žalobca zaručené právo čerpať dovolenku v zákonom
stanovenej dĺžke, ktoré právo v zmysle vykonaného dokazovania žalobca nevyužil v celom rozsahu.

Preplatenie nevyčerpanej dovolenky už upravuje zákon (Zákonník práce, resp. v danom prípade zákon
č. 253/1994 Z.z.), pričom tieto zákony stanovujú pravidlá obmedzenia, za ktorých náhrada mzdy za
nevyčerpanú dovolenku patrí. Platové pomery, vrátane náhrady mzdy žalobcu sa riadili zákonom č.
253/1994 Z.z., ktorá úprava je jednotná pre všetkých starostov obcí a primátorov miest, čo znamená, že
žalobca v pozícii starostu obce, teda vo verejnej funkcii nebol posudzovaný inak ako ostatní starostovia

obcí, resp. primátori miest. Preto odvolací súd zákonnú úpravu neposúdil ako diskriminačnú a nepristúpil
k prerušeniu konania.

Podľa § 135 ods. 1 O.s.p. súd je viazaný rozhodnutím ústavného súdu o tom, či určitý právny predpis je v
rozpore s ústavou, so zákonom alebo s medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná
(§ 109 ods. 1 písm. b) ). Súd je tiež viazaný rozhodnutím

ústavného súdu alebo Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré sa týkajú základných ľudských práv
a slobôd. Ďalej je súd viazaný rozhodnutím príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin,
priestupok alebo iný správny delikt postihnuteľný podľa osobitných predpisov, a kto ich spáchal, ako aj
rozhodnutím o osobnom stave, vzniku alebo zániku spoločnosti a o zápise základného imania; súd však
nie je viazaný rozhodnutím v blokovom konaní.

S poukazom na citované ustanovenie je súd viazaný právoplatným rozhodnutím o tom, že žalobca
spáchal prečin zneužívania právomoci verejného činiteľa a prečin falšovania a pozmeňovania verejnej
listiny, úradnej pečate, úradnej uzávery, úradného znaku a úradnej značky, pričom toto rozhodnutie je
v čase rozhodovania odvolacieho súdu právoplatným. Naviac, výpovede svedkov ako členov obecného
zastupiteľstva vyhodnotil v civilnom predmetnom konaní aj súd prvého stupňa s rovnakým záverom, k

akému dospelo trestné konanie. Odvolacia námietka žalobcu smerujúca k účelovosti a neobjektívnosti
svedeckých výpovedi je preto nedôvodná.

Podľa § 205a ods. 1 O.s.p. skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa,
sú pri odvolaní proti rozsudku alebo uzneseniu vo veci samej odvolacím dôvodom len vtedy, ak

a) sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu (prísediaceho) alebo

obsadenia súdu,b) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci samej,

c) odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4 ,

d) ich účastník konania bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého
stupňa.

Žalobca v odvolaní namietal, že doposiaľ nebolo vykonávané dokazovanie na zistenie skutočností, akým
spôsobom bola vysporiadaná jeho žiadosť na rozhodnutie obecného zastupiteľstva o jeho nároku a
vyslovil pochybnosť, či o jeho žiadosti bolo vôbec rozhodnuté. Pre prípad nerozhodnutia navrhol konanie
prerušiť.

Podľa § 109 ods. 1 a ods. 2:

(1) Súd konanie preruší, ak

a) účastník stratil spôsobilosť konať pred súdom a nie je zastúpený zástupcom s plnomocenstvom pre
celé konanie;

b) rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu

pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je
v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v
tom prípade postúpi návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska.

c) rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa
medzinárodnej zmluvy.

(2) Pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť, ak

a) sa účastník nemôže konania zúčastniť pre prekážku trvalejšej povahy alebo preto, že jeho pobyt nie
je známy;

b) zákonný zástupca účastníka zomrel alebo stratil spôsobilosť konať pred súdom;

c) prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak

súd dal na takéto konanie podnet.

V súlade s citovaným ustanovením odvolací súd nevidí zákonný dôvod pre prerušenie konania len z
dôvodu, že žalobca sa chce obrátiť opakovane na obecné zastupiteľstvo so žiadosťou o náhradu za
nevyčerpanú dovolenku. V konaní nebolo preukázané, že žalobca, či už písomnou alebo ústnou formou
predložil žiadosť o preplatenie nevyčerpanej dovolenky, čo znamená, že takáto žiadosť, ako to správne

konštatoval prvostupňový súd, nebola prerokovaná. Žalobca však mal možnosť pred podaním žaloby
na súd žiadosť podať a trvať na jej prerokovaní, čím by mohlo dôjsť k splneniu zákonných predpokladov
pre výplatu náhrady mzdy za nevyčerpanú dovolenku. Takýto postup však žalobca nezvolil a ani v
konanípredsúdomprvéhostupňatakútoskutočnosťnenamietal.Pretoodvolacísúdsabližšieuvedenou
odvolacou námietkou nezaoberal s poukazom na ustanovenie § 205a O.s.p..

Rozhodnutie súdu prvého stupňa o zamietnutí žaloby považoval odvolací súd za vecne správne, preto
ho v súlade s ustanovením § 219 ods. 1, 2 O.s.p. potvrdil.

Odvolanie žalovaného vo vzťahu k výroku o trovách konania považoval odvolací súd za čiastočne
dôvodné.

Podľa § 142 ods. 1 O.s.p. účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných

na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.Citované ustanovenie bolo aplikované prvostupňovým súdom pri rozhodovaní o náhrade trov konania
správne, keďže žalovaný bol v konaní úspešný. Zákon zároveň ukladá súdu povinnosť preskúmať
uplatnené trovy konania zo strany účastníka z pohľadu ich účelnosti, čo znamená, že nie všetky

uplatnené trovy (napriek úspechu účastníka) musia byť priznané. Vyjadrenie žalovaného na základe
výzvy súdu zo dňa 5.9.2012, teda vyjadrenie zo dňa 17.9.2012 správne súd prvého stupňa považoval za
neúčelné. Výzva súdu totižto obsahovala tak poučenie účastníka konania o jeho procesných právach,
ako aj výzvu na vyjadrenie k žalobe s predpokladom (ako je to bežné v iných konaniach), že vyzvaná
procesná strana výzve vyhovie jedným podaním. Ak sa žalovaný rozhodol vyhovieť výzve súdu dvoma

podaniami s rovnakým dátumom, bolo správne jedno podanie považované za neúčelné. Správne za
neúčelný bol považovaný aj úkon - vyjadrenie žalovaného zo dňa 13.9.2012, ktorým došlo k oznámeniu
mena, priezviska a adresy svedka a predloženiu listinných dôkazov, ktorú povinnosť si žalovaný splnil
na základe výzvy súdu. Výzva zo strany súdu smerovala výlučne k označeniu a predloženiu dôkazov
a nie aj k vyjadreniu k veci samej. Žalovaný sa naviac vyjadril k veci samej (troma vetami) poukazom
na skutočnosti, ktoré už uviedol v podaní došlom súdu dňa 20.9.2012, teda ich len opakoval. Takýto

úkon je potrebné považovať za neúčelný. Vyjadrenie zo dňa 5.12.2013 sa v spise nenachádza, čo
znamená, že takýto úkon žalovaného vo vzťahu k súdu nebol urobený. Vyjadrenie zo dňa 26.2.2014
považoval súd prvého stupňa za neúčelné. Odvolací súd však považoval za dôvodné priznanie náhrady
trov právneho zastúpenia za toto vyjadrenie, keďže ním došlo k zhrnutiu vykonaných dôkazov s návrhom
na rozhodnutie s odkazom na novú skutočnosť, a to rozsudok Krajského súdu v Prešove 9To/2/2014

zo dňa 13.2.2014, ktorý tvoril prílohu podania. Správne súd prvého stupňa nepriznal trovy právneho
zastúpenia za vyjadrenie z 28.3.2014, ktoré je obsahovo totožné s predchádzajúcimi podaniami (zo
dňa 27.1.2014 a 26.2.2014), čo je potrebné považovať za neúčelné. V číselnom vyjadrení to znamená,
že za prvostupňové konanie prináleží žalovanému náhrada trov právneho zastúpenia za 8 úkonov po
220,77 eur a za 1 úkon po 110,38 eur, čo predstavuje sumu 1876,54 eur, 2x 7,63 eur režijného paušálu

za úkony vykonané v roku 2012, 2x 7,81 eur za úkony vykonané v roku 2013 a 5x 8,04 eur režijného
paušálu za úkony vykonané v roku 2014, čo spolu predstavuje sumu 71,08 eur. 20% DPH z celkovej
sumy1.947,62 eur predstavuje sumu 389,52 eur, teda spolu trovy prvostupňového konania predstavujú
sumu 2.337,14 eur.

Trovy odvolacieho konania pozostávajú z trov právneho zastúpenia za úkon -vyjadrenie k odvolaniu

vo veci samej zo dňa 7.7.2014 vo výške 220,77 eur, odvolanie voči výroku o trovách konania, čomu
zodpovedá polovica základnej sadzby tarifnej odmeny v zmysle ustanovenia § 13a ods. 2 písm. b)
Vyhlášky č. 655/2004 Z.z., čo predstavuje sumu 110,38 eur, teda spolu za úkony právnej služby prináleží
žalovanému 331,15 eur, k čomu je potrebné pripočítať režijný paušál 2x 8,04 eur, teda 16,08 eur, čo je
347,23 eur. 20% DPH z uvedenej sumy predstavuje 69,45 eur, teda celkove trovy odvolacieho konania

predstavujú sumu 416,68 eur.

K zmene rozhodnutia súdu prvého stupňa vo výroku o trovách konania pristúpil odvolací súd v zmysle
ustanovenia § 220 O.s.p..

Rozsudok bol prijatý senátom krajského súdu v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné.