Rozhodnutie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 19. marec 2015

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 4Co/92/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3107214023
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 03. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Oľga Lichnerová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2015:3107214023.2

Rozhodnutie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Oľgy Lichnerovej a sudkýň JUDr. Alice
Beňovej a Ivety Martinákovej v právnej veci navrhovateľa Mgr. A. Z., bytom I., I. XXX/XX , zastúpeného
JUDr. M. F., advokátom so sídlom v Z., G. K. č. X proti odporcovi J. s. r. o. so sídlom v B. S., I. XXXX/X,
U. XX XXX XXX, o zaplatenie 17.979,64 eur s prísl., o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného
súdu Trenčín zo dňa 17. júna 2013, č.k. 14C/90/2008-212 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej a vo výroku o náhrade trov konania
p o t v r d z u j e.

Vo výroku o uložení povinnosti navrhovateľovi zaplatiť náhradu trov štátu napadnutý rozsudok z r
u š u j e.

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal proti

odporcovi zaplatenia sumy 17.979,64 eur s príslušenstvom z titulov nárokov vyplývajúcich z § 4 ods. 1
a nasl. Zák. č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách. Z vykonaného dokazovania mal za preukázané,
že medzi navrhovateľom a odporcom existoval pracovnoprávny vzťah, založený pracovnou zmluvou
zo dňa 01.03.2004, ktorý trval do skončenia pracovného pomeru dohodou do 31.07.2006. Navrhovateľ
mal dojednané v pracovnej zmluve ako miesto výkonu práce Bratislavu, pričom tvrdil, že od začiatku
chodil pracovať pre odporcu do mesta Lasse v Rakúsku. Cestovné lístky si kupoval sám, evidencia

dochádzky na pracovisko sa neviedla, cestovné príkazy sa nevypĺňali. Zamestnávateľ mu nevyplácal
cestovné, vreckové ani stravné v cudzej mene a preto si tento nárok uplatnil žalobou. Odporca poprel,
že by vysielal navrhovateľa každý deň na pracovné cesty do Rakúska a tvrdil, že ho tam posielal iba
na školenia. Ako vyplýva z ust. § 3 ods.1 zák. č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách, platného v
čase trvania pracovného pomeru navrhovateľa s odporcom, zamestnávateľ vysielajúci zamestnanca na
pracovnú cestu písomne určí miesto jej nástupu, miesto výkonu práce, čas trvania, spôsob dopravy a

miestoskončeniapracovnejcesty;môžeurčiťajďalšiepodmienkypracovnejcesty.Vtomtokonanínebol
predložený nijaký príkaz na pracovnú cestu, riadne vyplnený a podpísaný zamestnávateľom, z ktorého
by vyplývalo, že odporca navrhovateľa vyslal na pracovnú cestu do Rakúska a taktiež nebolo predložené
žiadne vyúčtovanie preukázaných cestovných a iných výdavkov s touto pracovnou cestou súvisiacich
( na stravu, cestovné lístky) za vyššie uvedené obdobie. Samotné svedectvo L. D., že navrhovateľa
videl vo firme odporcu v Lasse každý deň nestačí na to, aby súd bez existencie akýchkoľvek písomných

dokladov mohol žalobou uplatnený nárok priznať. Dôkazné bremeno nesie v spore navrhovateľ a
tento nepreukázal žiadnym spôsobom, že bol vyslaný zamestnávateľom na zahraničnú pracovnú cestu,
za akých podmienok ju mal absolvovať a nepredložil žiadne doklady, preukazujúce rozsah trvania
tejto cesty. Za danej dôkaznej situácie súd nemohol rozhodnúť inak, než nárok uplatnený žalobou akonepreukázaný v celom rozsahu zamietnuť. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil podľa § 1 ods. 1,2, § 57
Zákonníka práce, § 2, § 3 ods. 1, § 4 ods. 1, § 13 ods. 1,2,4, § 14 zák. č. 283/2002 Z.z. o cestovných
náhradách. O náhrade trov konania rozhodol podľa ust. § 142 ods.1 O.s.p. tak, že úspešnému odporcovi

právonanáhradutrovkonanianepriznal,lebosižiadneneuplatnil.Vkonanívzniklitrovyštátuvsúvislosti
s pribratím tlmočníka z nemeckého jazyka, nakoľko pôvodný konateľ odporcu DI M. D. neovládal
slovenský jazyk. Náklady na tlmočné predstavovali sumu 27,07 eur za preklad dokladu predloženého
navrhovateľom zo dňa 19.06.2006 v nemeckom jazyku, za tlmočenie na výsluchu dňa 29.01.2010 v
sume 39,84 eur, za preklad dožiadania do Rakúska za účelom opätovného výsluchu Ing. D. zo dňa

30.08.2012 v sume 101,97 eur, za preklad vybaveného dožiadania z Rakúska zo dňa 06.11.2012 v sume
27,08 eur spolu v sume 195,96 eur, ktoré boli hradené z rozpočtových prostriedkov tamojšieho súdu.
Štát má proti účastníkom konania podľa ust. § 148 ods.1 O.s.p. právo na náhradu trov konania, ktoré
platil, podľa výsledku sporu, pokiaľ u účastníka nie sú predpoklady pre oslobodenie od platenia súdnych
poplatkov. Žiaden z účastníkov nebol oslobodený od platenia súdneho poplatku a preto súd zaviazal na
náhradu trov konania štátu navrhovateľa, ktorý bol v spore neúspešný.

Proti tomuto rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ, domáhal sa
jeho zmeny tak, že jeho návrhu bude v celom rozsahu vyhovené. Dôvodil, že rozhodnutie súdu prvého
stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Nesúhlasil s názorom súdu prvého stupňa,
ktorý uviedol, že v zmysle § 3 ods. 1 zák. č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách má byť vypracovaný
písomný príkaz na pracovnú cestu. Z dikcie uvedeného ustanovenia vyplýva, že je povinnosťou odporcu

písomne určiť len miesto nástupu pracovnej cesty, miesto výkonu práce, atď., teda nie samotné vyslanie
na pracovnú cestu. Túto súdom tvrdenú povinnosť písomne vyslať zamestnanca, neupravuje žiadne
zákonné ustanovenie. Poukázal na § 57 Zákonníka práce, ktorý uvádza, že zamestnávateľ môže
vyslať zamestnanca na pracovnú cestu, ale nie je v tomto ustanovení uvedené, že má povinnosť
vyslať ho písomne. Z tohto dôvodu je nesprávny právny názor súdu, že nepredložil žiadny príkaz

na pracovnú cestu a preto súd jeho návrhu nemohol vyhovieť. Ďalej uviedol, že žiadne ustanovenie
zákona o cestovných náhradách nepodmieňuje vyplatenie náhrady za cestovné, stravné zamestnancovi
predložením písomných listín. Zvyklosť vyúčtovať cestovné, stravné a iné náklady na príkaze na
cestu, nie je možné zamieňať s povinnosťou zamestnávateľa takýto príkaz písomne vystaviť podľa
§ 3 ods. 1 zák. č. 283/2000 Z.z. a evidovať ho pre potreby účtovníctva. Neexistuje ani zákonná

povinnosť, aby tieto doklady evidoval on, ani pre naplnenie princípu dôkazného bremena, za ktorý
by mal byť zodpovedný, a to z dôvodu, že ním tvrdené skutočnosti preukázal inak. Uviedol, že v
konaní preukázal, že do Lasse v Rakúskej republike pravidelne v rozhodnom období denno-denne
dochádzal, plnil si tam pracovné povinnosti, a to výpoveďou zamestnanca L. D.. Táto svedecká výpoveď
nebola ničím spochybnená a ako zákonný dôkaz v súlade s § 125 O.s.p. je neúplne rovnocenným

dôkazom akýmkoľvek písomným dôkazom alebo listinám. Napokon tento dôkaz nevyvracia ani sám
odporca,čokonštatujeprvostupňovýsúdnastrane5odôvodnenia,kdeuvádza,žeodporcapoprel,žeby
navrhovateľa na pracovné cesty do Rakúska vysielal a tvrdil, že ho tam posielal iba na školenia. Z tohto
vyjadrenia odporcu je zrejmé, že potvrdil, že pravidelne chodil do jeho pracoviska v Lasse, rozporoval
len účel týchto ciest. V súlade s § 154 ods. 3 Zákonníka práce, školenie zamestnanca je považované za

výkon práce, ak je jeho vzdelávanie v súlade s potrebou zamestnávateľa. Na preukázanie tohto svojho
tvrdenia, ktoré rozporoval, odporca nepredložil žiadne dôkazy. Postup súdu prvého stupňa, ktorým
svedeckúvýpoveďneuznávaakohodnovernýdôkaztakakopísomnýdôkaz, jepodľajehonázoru takou
vadou konania, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie veci, čo je odvolacím dôvodom
podľa § 205 ods. 2 písm. b) O.s.p.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa písomne nevyjadril.

Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd preskúmal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§
212 ods. 1, § 214 ods. 2 v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa
vo veci samej nie je dôvodné.

Súd prvého stupňa založil svoje rozhodnutie na tom právnom názore, že navrhovateľ neuniesol dôkazné

bremeno a žiadnym spôsobom nepreukázal, že bol vyslaný odporcom opakovane na zahraničné
pracovné cesty a preto mu nevznikol nárok na vyplatenie cestovných náhrad vo forme nákladov nacestovné výdavky, stravné a vreckové. Z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že medzi
účastníkmi existoval pracovno-právny vzťah založený pracovnou zmluvou zo dňa 01.03.2004, ktorý trval
do skončenia pracovného pomeru dohodou do 31.07.2006. Navrhovateľ mal dojednané v pracovnej

zmluve ako miesto výkonu práce Bratislavu, pričom tvrdil, že od začiatku chodil pracovať pre odporcu do
mesta Lasse v Rakúsku. Odporca poprel, že by vysielal navrhovateľa na pracovné cesty do Rakúska
a tvrdil, že ho tam posielal iba na školenia. V konaní nebol predložený nijaký príkaz na pracovnú
cestu riadne vyplnený a podpísaný zamestnávateľom, z ktorého by vyplývalo, že odporca navrhovateľa
vyslal na pracovnú cestu do Rakúska a taktiež nebolo predložené žiadne vyúčtovanie preukázaných

cestovnýchainýchvýdavkovstoutopracovnoucestousúvisiacich(nastravu,cestovnélístky). Samotné
svedectvo L. D., že navrhovateľa videl vo firme odporcu v Lasse každý deň, podľa názoru súdu prvého
stupňa nestačí na to, aby súd bez existencie akýchkoľvek písomných dokladov mohol žalobou uplatnený
nárok priznať. Dôkazné bremeno v spore niesol navrhovateľ a tento nepreukázal žiadnym spôsobom,
že bol vyslaný zamestnávateľom na zahraničnú pracovnú cestu, za akých podmienok ju mal absolvovať
a nepredložil žiadne doklady, preukazujúce rozsah trvania tejto cesty. Za danej dôkaznej situácie, súd

prvého stupňa uplatnený nárok navrhovateľa ako nepreukázaný v celom rozsahu zamietol.

Odvolací súd tento právny názor súdu prvého stupňa považuje za správny. Stotožňuje sa aj s
odôvodnením napadnutého rozsudku v celom rozsahu podľa § 219 ods. 2 O.s.p. a na zdôraznenie jeho
správnosti a k odvolacím námietkam navrhovateľa uvádza nasledovné:

Pre posúdenie nároku navrhovateľa na vyplatenie cestovných náhrad vo forme nákladov na cestovné

výdavky, stravné a vreckové za vykonané zahraničné pracovné cesty, bolo podstatné zistiť dojednanie
účastníkov o mieste výkonu práce a pravidelnom pracovisku navrhovateľa v pracovnej zmluve, či
nedošlo k zmenám týchto dojednaní počas trvania pracovného pomeru, pretože náhrada cestovných
výdavkov, stravného a vreckového, patrí zamestnancovi podľa zákona o cestovných náhradách, len ak
bol zamestnávateľom vyslaný na pracovnú cestu. Pojem „pracovná cesta“ definuje zákon o cestovných

náhradách č. 283/2002 Z.z. platného v čase trvania pracovného pomeru v § 2 ods. 1 tak, že pracovnou
cestou podľa tohto zákona je čas od nástupu zamestnanca na cestu na výkon práce do iného miesta,
ako je jeho pravidelné pracovisko, vrátane výkonu práce v tomto mieste do skončenia tejto cesty. V
zmysle § 2 ods. 2 cit. zákona, zahraničná pracovná cesta podľa tohto zákona je čas pracovnej cesty
(ods. 1) v zahraničí, vrátane výkonu práce v zahraničí do skončenia tejto cesty. Zákon o cestovných

náhradách definuje aj pravidelné pracovisko, ktorým je miesto písomne dohodnuté so zamestnancom
(§ 2 ods. 3 veta prvá cit. zákona).

Z obsahu spisu vyplýva, že navrhovateľ pracoval pre odporcu na základe pracovnej zmluvy od
01.03.2004 ako chemický inžinier až do skončenia pracovného pomeru dohodou do 31.07.2006. V
pracovnej zmluve bolo dohodnuté miesto výkonu práce Bratislava, avšak navrhovateľ tvrdil, že v

skutočnosti na základe pokynov odporcu každý deň bol vysielaný na pracovné cesty do Rakúska do
mesta Lasse, kde pracoval pre spoločnosť DI Günter Kucharovits GmbH. Navrhovateľ tvrdil, že do
práce chodil každý deň o 06.00 hodine, kupoval si cestovné lístky, avšak žiadne cestovné príkazy sa
nevypĺňali,stravnésanevyplácalo,doevidenciesanikdenezapisoval.Zahraničnápracovnácestapodľa
tvrdení navrhovateľa každý deň trvala v rozsahu od 6 do 12 hodín, pričom navrhovateľ vykonal v roku

2004 celkom 193 zahraničných ciest, v roku 2005 to bolo 230 zahraničných ciest a v roku 2006 celkovo
145 zahraničných ciest. Podľa tvrdení navrhovateľa zamestnávateľ mu nevyplácal žiadne náklady s tým
spojené, ako cestovné náhrady, stravné, ani vreckové v cudzej mene. Odporca v konaní poprel, že
by navrhovateľa vysielal na zahraničné pracovné cesty, tvrdil, že navrhovateľ vykonával prácu v mieste
dohodnutom v pracovnej zmluve, t.j. v Bratislave. Odporca uvádzal, že pokiaľ navrhovateľ cestoval do

Rakúska, bol tam za účelom školenia a kvôli vzdelávacím aktivitám, pričom všetky nároky z pracovného
pomeru mal vyplatené. Z výsluchu konateľa odporcu bolo ďalej zistené, že v spoločnosti sa zmenil
konateľ, všetky doklady týkajúce sa pracovného pomeru s navrhovateľom sa stratili, resp. boli údajne
odcudzené. Za tejto procesnej situácie, keď v konaní nebol predložený žiadny listinný dôkaz - cestovný
príkaz podpísaný zamestnávateľom o vyslaní navrhovateľa na zahraničnú pracovnú cestu v zmysle § 3

ods. 1 zák. č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách, taktiež nebolo zo strany navrhovateľa predložené
žiadne vyúčtovanie preukázaných cestovných a iných výdavkov súvisiacich s týmito zahraničnými
pracovnými cestami, bol záver súdu prvého stupňa o neopodstatnenosti žalobou uplatneného nároku
správny. Z vyjadrení navrhovateľa jednoznačne vyplýva, že počas trvania pracovného pomeru sodporcom, nikdy nepredložil zamestnávateľovi vyúčtovanie zahraničnej pracovnej cesty, takýto dôkaz
nepredložil ani v súdnom konaní a len samotná svedecká výpoveď Františka Krála, že navrhovateľa
videl vo firme odporcu v Lasse, nestačí na to, aby súd mohol bez existencie listinných dôkazov uplatnený

nárok navrhovateľovi priznať. Navrhovateľ tak v konaní neuniesol dôkazné bremeno, keď nepreukázal
konkrétneskutočnostipotrebnénavzniknárokunavyplateniecestovnýchnáhradavkonanísaobmedzil
len na všeobecné konštatovania, ktoré však samé osebe nepreukázali opodstatnenosť jeho nároku.
Odvolacienámietkynavrhovateľaonesprávnomprávnomposúdenívecisúdomprvéhostupňabolipreto
nedôvodné.

Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej a vo výroku o náhrade trov
konania podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny potvrdil.

Odvolací súd však postupom podľa § 221 ods. 1 písm. i) O.s.p. zrušil výrok napadnutého rozsudku súdu
prvého stupňa, ktorým uložil navrhovateľovi povinnosť zaplatiť náhradu trov konania štátu 195,96 eur do
troch dní na účet tamojšieho súdu. Z obsahu spisu je zrejmé, že trovy konania štátu vznikli v súvislosti s
pribratím tlmočníka z nemeckého jazyka, nakoľko pôvodný konateľ odporcu diplomovaný inžinier G?nter

Kucharovits neovládal slovenský jazyk. Náklady na tlmočné predstavovali sumu 27,07 eur za preklad
dokladu predloženého navrhovateľom v nemeckom jazyku, za tlmočenie výsluchu pôvodného konateľa
odporcu dňa 29.01.2010 v sume 39,84 eur, za preklad dožiadania do Rakúska za účelom opätovného
výsluchu Ing. D. dňa 30.08.2011 v sume 101,97 eur, za preklad dožiadania z Rakúska z 06.11.2012 v
sume 27,08 eur, tlmočné spolu v sume 195,96 eur.

Podľa § 18 O.s.p. účastníci majú v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie. Majú právo konať
pred súdom vo svojej materčine, alebo v jazyku, ktorému rozumejú. Súd je povinný zabezpečiť im
rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv.

Trovy spojené s tým, že účastník koná vo svojej materčine platí štát (§ 141 ods. 2 O.s.p.).

Podľa § 148 ods. 1 O.s.p. štát má podľa výsledkov konania proti účastníkom právo na náhradu trov

konania, ktoré platil, pokiaľ u nich nie sú predpoklady pre oslobodenie od súdnych poplatkov.

Ust. § 148 ods. 1 O.s.p. je potrebné vykladať tiež s ohľadom na ust. § 18 O.s.p. V zmysle tohto
ustanoveniabypotombolovrozporeukladaťpovinnosťknáhradenákladovspojenýchstým,žeúčastník
realizuje svoje právo konať pred súdom vo svojej materčine. Zaplatením týchto nákladov totiž súd splnil
svoju povinnosť vyplývajúcu z ust. § 18 O.s.p. Náklady spojené s pribratím tlmočníka k pretlmočeniu

výsluchu konateľa odporcu z nemeckého jazyka do slovenského jazyka a taktiež pretlmočenie prekladu
predloženého navrhovateľom z nemeckého jazyka do slovenského jazyka, je treba posudzovať ako
náklady vyplývajúce z práva účastníka konať pred súdom vo svojej materčine, pričom tieto náklady
platí štát. Odvolací súd z týchto dôvodov zrušil výrok rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým uložil
navrhovateľovi povinnosť zaplatiť trovy štátu súvisiace s pribratím tlmočníka z nemeckého jazyka.

O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1, § 142 ods. 1 a § 151 ods. 1
O.s.p. tak, že úspešnému odporcovi táto náhrada trov konania nebola priznaná, nakoľko si trovy konania
neuplatnil.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .