Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 31. marec 2015

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 19Co/339/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3109223678
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 03. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Beáta Čupková
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2015:3109223678.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Beáty Čupkovej a sudkýň JUDr.
Aleny Záhumenskej a JUDr. Viery Škultétyovej v právnej veci žalobcu Ing. W. E., bytom Z. Z., F. XXX/XX,
zastúpeného JUDr. E. L., advokátkou, so sídlom Z., P. XXXX proti žalovanej V. F., rod. V., bytom O. Y.,
F. XXX/XX, zastúpenej JUDr. L. G., advokátom, so sídlom Z., O.. sv. R. XX, o zaplatenie 19.392,72 Eur
s príslušenstvom a o vzájomnom návrhu žalovanej na určenie neplatnosti zmluvy o zriadení záložného

práva k nehnuteľnosti, na odvolanie žalobcu a žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa
27. marca 2013, č.k. 26C/254/2009-207, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým bola žalovanej uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu
19.360,21 Eur so 4 % úrokom ročne zo sumy 19.360,21 Eur od 08.04.2009 do 05.08.2009,
s 9 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 19.360,21 Eur od 06.08.2009 do zaplatenia, p
o t v r d z u j e .

Vo výroku o určení neplatnosti zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti zo dňa
08.04.2009, uzatvorenej žalobcom ako veriteľom a žalovanou ako dlžníkom, na základe
ktorej bolo zapísané záložné právo na nehnuteľnosti, a to pozemok parcela č. XXXX o výmere XXX mX
a rodinný dom, súpisné číslo XXX, postavený na parcele č. XXXX, zapísané na LV č. XXXX pre k.ú. O.
Dubnica z r u š u j e a v rozsahu zrušenia vracia okresnému súdu na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 19.360,21 Eur

s 4 % úrokom ročne zo sumy 19.360,21 Eur od 08.04.2009 do 05.08.2009, s 9 % úrokom z
omeškania ročne zo sumy 19.360,21 Eur od 06.08.2009 do zaplatenia. Vo zvyšnej časti žalobu
zamietol. Určil, že zmluva o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti zo dňa 08.04.2009, uzavretá
žalobcom ako veriteľom a žalovanou ako dlžníkom, na základe ktorej bolo zapísané záložné právo na
nehnuteľnosti, a to pozemok parc. č. XXXX o výmere 547 m2 a rodinný dom súp. č. XXX postavený
na parc. č. XXXX zapísané na LV č. XXXX pre k.ú. O. Y. je neplatná. V odôvodnení svojho rozhodnutia
citovalust.§657,§658ods.1,§552,§151a,§151bods.1,2,3,§151cods.1,§151eods.2,§48ods.1,

2,§497,§37ods.1,§517ods.1,2Občianskehozákonníkaa§3Nariadeniavlády č.87/1995Z.
z. Rozhodol na základe výsledkov vykonaného dokazovania, z ktorého mal za preukázané, že písomne
uzavretou zmluvou o pôžičke zo dňa 08.04.2009 sa žalobca ako veriteľ zaviazal požičať žalovanej ako
dlžníčke sumu 31.000 Eur, ktorú sa žalovaná zaviazala žalobcovi vrátiť formou splátok aj s úrokmi.
Osvedčeným podpisom zmluvy žalovaná potvrdila, že v deň podpísania zmluvy prevezme od žalobcu v
hotovosti sumu 5.000 Eur a sumu 19.000 USD (v prepočte 19.141 Eur). Po obdržaní rozhodnutia

o vklade vlastníckeho práva a splnení podmienok a.) a b.) predmetnej zmluvy o pôžičke sa žalobca
zaviazalposkytnúťžalovanejzostatokpôžičkyvsume11.859Eurprevodomnaúčet.Žalovanánamietala
rozpor uzavretej zmluvy so zmluvou dohodnutou pred jej podpisom s tým, že predložila nepodpísanévyhotovenie zmluvy o pôžičke, v ktorej bolo dojednané odovzdanie pôžičky v celej výške prevodom na
účet žalovanej a splátky boli dojednané vo výške 500 Eur. Mala za to, že žalobca (omylom uvedené
žalovaný) vymenil prvú stranu zmluvy. Súd prvého stupňa uviedol, že žalovaná žiadnym spôsobom

nepreukázala, že svoj podpis nechala osvedčiť na listine, ktorá bola tvorená dvoma pevne nespojenými
listami. V prípade, ak by tak učinila, dôkazné bremeno preukázať uvedenú skutočnosť zaťažuje práve
ju, nakoľko sa jedná o jej tvrdenie, ktorého preukázania sa domáha. Uvedené tvrdenie súd prvého
stupňa považoval za nepreukázané, a preto za irelevantné. Žalobca v konaní predložil dve originálne
vyhotovenia zmluvy o pôžičke, pričom obe sú pevne spojené kancelárskou sponou a krútenou šnúrou

trikolóra. Uviedol, že v zmysle § 7 ods. 5 zákona č. 599/2001 Z. z. o osvedčovaní listín a podpisov na
listinách obvodnými úradmi a obcami sa vyžaduje spojenie šnúrou, ktorej konce sa prekryjú nálepkou
s odtlačkom úradnej pečiatky iba v prípade osvedčovania odpisu listiny alebo jej kópie tvoriacej dva
alebo viac listov, nie však v prípade osvedčovania pravosti podpisu zmluvy. Žalovaná v konaní nijakým
spôsobom nepreukázala, že by so žalobcom uzavrela zmluvu o pôžičke s iným obsahom
ako tým, ktorý je zrejmý z písomného vyhotovenia zmluvy o pôžičke zo dňa 08.04.2009

predloženej žalobcom. Podľa názoru súdu prvého stupňa na preukázanie uvedeného tvrdenia
nepostačuje ani predloženie vyhotovenia zmluvy o pôžičke žalovanou, ktorá má iný obsah ako zmluva
o pôžičke zo dňa 08.04.2009, nakoľko táto nie je podpísaná zmluvnými stranami. Žalovaná zmluvu o
pôžičke podpísala a pravosť svojho podpisu nechala osvedčiť Mestským úradom v Ilave. Súd
prvého stupňa tak vyslovil názor, že účastníci konania uzavreli zmluvu o pôžičke, ktorej vyhotovenie je

opatrené osvedčeným podpisom účastníkov konania, a v ktorom je dojednané odovzdanie predmetu
pôžičky tak, že v deň podpisu zmluvy žalovaná prevezme sumu 5.000 Eur a 19.000 USD a následne
po splnení podmienok žalobca prevedie na účet žalovanej sumu 11.859 Eur. Pokiaľ žalovaná namietala
skutočnosť, že žalobca jej predmet pôžičky, a to sumu 5.000 Eur a 19.000 USD nikdy neodovzdal, súd
prvého stupňa jej tvrdeniam neuveril, nakoľko z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že dňa

08.04.2009 žalovaná od žalobcu sumu 5.000 Eur a 19.000 USD prevzala, a preto žalovanú zaviazal na
ich zaplatenie po prepočítaní na meno euro v sume 19.360,21 Eur (prepočet podľa NBS k 08.04.2009)
a vo zvyšnej časti o zaplatenie 32,51 Eur s prísl. žalobu zamietol. Súd prvého stupňa
dôvodil tým, že z výpovedí účastníkov konania i svedka P. F. vyplýva, že účastníci konania v období od
31.03.2009 do 07.04.2009 dojednávali uzavretie zmluvy o pôžičke a zmluvy o zriadení záložného práva

k nehnuteľnosti. Dôvodom pre uzavretie pôžičky bola skutočnosť, že syn žalovanej
P. F. mal záujem vyplatiť úver, resp. jeho časť, ktorý mal voči banke v Českej republike, a to v sume
550.000,- Kč. Syn žalovanej mal podľa jeho tvrdenia dohodnutú splatnosť úveru k 08.04. každého roku.
Žalobca od 06.04.2009 do 08.04.2009 vybral zo svojich účtov hotovosť 5.000 Eur a 19.431,48 USD.
Dňa 08.04.2009 účastníci konania zmluvu o pôžičke podpísali pričom si zmluvou vymienili, že pôžička

bude žalovanej poskytnutá v dvoch častiach, a to v deň podpisu zmluvy v sume 5.000 Eur a v sume
19.000 USD a následne v sume 11.859 Eur. Dôvodom vyplatenia pôžičky v dvoch častiach tak, že prvá
časť pôžičku bude žalovanej vyplatená v deň podpisu zmluvy, bola časová tieseň zaplatenia pôžičky na
nehnuteľnosť v Českej republike a časového prevodu v banke. Žalovaná zároveň v deň podpisu zmluvy
o pôžičke podpísala zmluvu o zriadení záložného práva na nehnuteľnosť - rodinný dom, v ktorom býva,

pričom sama žalovaná uviedla, že so žalobcom mali spoločný záujem zapísať vklad záložného práva z
tejto zmluvy na liste vlastníctva. Z výpovedí žalovanej, svedka a z listinných dôkazov vyvodil, že v deň
podpisu zmluvy o pôžičke a zmluvy o zriadení záložného práva vycestovala žalovaná so synom
P. F. do Českej republiky, kde zamenili hotovosť 5.000 Eur a 15.000 USD za českú
menu vo výške 433.750,- Kč. Mal za to, že z ich tvrdení a z potvrdenia Hypotečnej banky,

a.s. vyplýva, že P. F. predčasne splatný úver splatil vo výške 550.000,- Kč. Žalovaná a svedok tvrdili, že
dňa 08.04.2009 zamenili hotovosť, ktorá nepochádzala z pôžičky od žalobcu, ale hotovosť, ktorú mala
žalovaná u seba doma v cudzej mene. Táto hotovosť mala pochádzať z časti z vyplateného odškodného
vo výške 3.048.075,- Sk, ktoré jej bolo priznané rozsudkom Okresného súdu Topoľčany, č.k.
5C/211/00-27 zo dňa 01.02.2001 a z časti z dedičstva po starej matke. Z uvedených skutočností vo

vzájomných súvislostiach mal súd za preukázané, že v deň podpisu zmluvy žalobca žalovanej poskytol
časť pôžičky v sume 5.000 Eur a v sume 19.000 USD. Podporným dôkazom uvedenej skutočnosti
je aj potvrdenie zmenárne o tom, že žalovaná dňa 08.04.2009 disponovala väčším obnosom peňazí
zodpovedajúcim približnej výške pôžičky (5.000 Eur po prepočte kurzom 1 Euro =26,45
Kč v sume 132.250,- Kč a 15.000 USD po prepočte kurzom 1 USD=20,10 Kč v sume 301.500,- Kč, t. j.

spolu 433.750,- Kč), ktoré následne použila na predčasné čiastočné splatenie úveru P. F. v Hypotečnej
banke, a.s. v sume 550.000,- Kč. Konštatoval, že suma, ktorú žalobca vybral v hotovosti zo
svojich účtov (5.000 Eur a 19.000 USD) je zhodná so sumou uvedenou v uzavretej zmluve o pôžičke,
ktorá mala byť žalovanej odovzdaná v deň podpisu zmluvy. Uvedená suma korešponduje čiastočne(5.000 Eur a 15.000 USD) aj so sumou, ktorú žalovaná spolu so synom preukázateľne zamenila v Českej
republike, pričom v deň podpisu zmluvy syn žalovanej vyplatil časť úveru v Hypotečnej banke, a.s. v
sume 550.000,- Kč. Rovnako je vo vzájomnom súlade i skutočnosť, že predmet

pôžičky bol žalovanej vyplatený práve v hotovosti dňa 08.04.2009 z dôvodu končiacej sa
lehoty predčasnej splatnosti úveru P. F. v Hypotečnej banke, a.s. a v prípade, ak by bol predmet pôžičky
vyplatený po dni 08.04.2009 (z dôvodu dlhšieho trvania prevodu z účtu na účet), došlo by k uplynutiu
lehoty predčasnej splatnosti pôžičky a túto by bolo možné predčasne splatiť až o rok, t. j. k
08.04.2010. Súd prvého stupňa považoval tvrdenie žalovanej o tom, že v deň podpisu zmluvy o pôžičke

a zmluvy o zriadení záložného práva na nehnuteľnosť vycestovala so synom do Českej republiky, kde
zamenila vlastnú hotovosť v cudzej mene za účelovú a nepravdivú. Nepravdivosť tvrdení žalovanej videl
súd prvého stupňa v tom, že žalovaná sa žiadnym spôsobom nedomáhala po podpísaní uvedených
zmlúv splnenia povinnosti žalobcu ako veriteľa zo zmluvy o pôžičke, od uvedených
zmlúv riadne neodstúpila, na výzvy žalobcu na vrátenie pôžičky nijak nereagovala, nevykonala žiadne
úkony smerujúce k tomu, aby nedošlo k zápisu záložného práva zo zmluvy o zriadení záložného práva,

a to až do dňa 23.09.2009. Tvrdenie žalovanej o tom, že mala vo svojej domácnosti hotovosť v
cudzej mene vo výške v prepočte na českú menu 550.000,- Kč práve v mene Euro vo výške 5.000 Eur
a práve v mene USD vo výške 15.000 USD iba z dôvodu, že nedôverovala bankám, súd prvého stupňa
považoval za účelové aj s prihliadnutím na skutočnosť, že z vyšetrovacieho spisu Krajského riaditeľstva
PZ ČVS: KRP-72/OEK-TN-2009 vyplýva, že žalovaná mala na účte v Privat banke, a.s. ku dňu

22.10.2007 sumu 700.000,- Sk. Žalovaná mala tiež na nehnuteľnosť, ktorá bola predmetom zálohu zo
zmluvy o zriadení záložného práva, zriadené záložné právo v prospech ČSOB, a.s. na základe záložnej
zmluvy zo dňa 26.05.2008. Konštatoval, že žalovaná na podporu svojich tvrdení v konaní nepredložila
žiaden dôkaz o tom, že slovenskú menu menila na cudziu menu Euro a USD. Práve naopak v konaní
bolo preukázané, že žalovaná mala k 22.10.2007 na svojom účte sumu 700.000,-

Sk a dňa 26.05.2008 uzavrela záložnú zmluvu, ktorou zaťažila nehnuteľnosť - rodinný dom, v ktorom
bývala. Z výpovede svedka P. F. zistil, že tento mal viacero úverov, s ktorých splatením mu žalovaná ako
jeho matka mala v úmysle pomôcť. Vo výpovediach tohto svedka z vyšetrovacích spisov a
vykonaných v konaní pred súdom však súd prvého stupňa videl viaceré rozpory, týkajúce
sa jeho účasti na vyhotovovaní zmlúv a jeho prítomnosti pri uzatváraní zmlúv, keď svedok

vo výpovedi zo dňa 25.01.2010 uviedol, že nebol účastný rozhovorov účastníkov konania
o pôžičke a žalobcovi iba zaslal zmluvy stiahnuté z internetu, avšak vo výpovedi zo
dňa 09.11.2012 uviedol, že išiel do bytu žalobcu, kde dohadovali podrobnosti úverovej zmluvy, najmä
výšku úrokov z úveru. Ďalej svedok vo výpovedi zo dňa 09.11.2012 uviedol, že si pamätá, že k nim
navrhovateľ prišiel dňa 08.04.2009, doniesol jedno vyhotovenie zmluvy o pôžičke a jedno vyhotovenie

zmluvy o zriadení záložného práva a on potom išiel prefotiť zmluvy, ktoré následne doniesol domov.
Obaja účastníci konania boli v kuchyni, zmluvy im odovzdal a išiel na záhradku. V ten deň vyplatili časť
úverov. Svedok však vo výpovedi zo dňa 25.01.2010 uviedol, že žalobcu dňa 08.04.2009 videl až večer,
keď sa u nich zastavil a pýtal sa, či vymenili peniaze. Pre uvedené rozpory a záujem na výsledku sporu
(svedok je synom žalovanej a pôžičkou boli vyplatené jeho úvery v Hypotečnej banke, a.s.) tak súd

prvého stupňa považoval jeho výpoveď za rozpornú do tej miery, že ju vyhodnotil ako účelovú. Súd
prvého stupňa konštatoval, že žalovaná sa dostala do omeškania dňom nasledujúcim po
uplynutí dodatočnej lehoty poskytnutej žalobcom na splnenie povinnosti, t. j. dňom 06.08.2009, z ktorého
dôvodu ju zaviazal na zaplatenie dohodnutého úroku z pôžičky vo výške 4 % ročne zo sumy
19.392,72 Eur od 08.04.2009 do 05.08.2009 a na zaplatenie úroku z omeškania vo výške 9 % ročne zo

sumy 19.392,72 Eur od 06.08.2009 do zaplatenia. Pokiaľ žalovaná listom zo dňa 23.09.2009 odstúpila
od zmluvy o pôžičke a od zmluvy o zriadení záložného práva a ako jediný dôvod odstúpenia od zmluvy o
pôžičke uviedla skutočnosť, že jej žalobca neodovzdal predmet pôžičky, súd prvého stupňa vykonaným
dokazovaním mal za preukázané, že zmluva o pôžičke bola medzi účastníkmi uzavretá platne, došlo k
uzavretiu písomnej zmluvy o pôžičke a k reálnemu odovzdaniu časti predmetu pôžičky sumy 5.000 Eur

a 19.000 USD, preto v zmysle § 497 Občianskeho zákonníka už od zmluvy o pôžičke odstúpiť
nemohla, a preto uvedený úkon súd prvého stupňa nepovažoval za platné odstúpenie od zmluvy o
pôžičke. Súd prvého stupňa považoval podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka ustanovenie článku
V. bod. 2 zmluvy o pôžičke s poukazom na článok II. a článok V. bod 1 zmluvy o pôžičke za
neplatné pre jeho neurčitosť a spôsob splnenia povinnosti žalovanej zo zmluvy o pôžičke považoval za

určený zhodným tvrdením účastníkov konania, podľa ktorého mala žalovaná poskytnutý pôžičku splatiť
v splátkach v minimálnej sume po 500 Eur mesačne v lehote 36 mesiacov. Žalovaná sa vzájomným
návrhom domáhala určenia neplatnosti záložnej zmluvy uzavretej dňa 08.04.2009 z dôvodu, že ňou mal
byť zabezpečený záväzok vyplývajúci zo zmluvy o pôžičke zo dňa 06.04.2009, ktorá neexistuje a vovýške 31.000 Eur, v akej nebola pôžička poskytnutá. Vzhľadom na vyjadrenie žalovanej na
pojednávaní mal súd prvého stupňa za to, že vo vzájomnom návrhu žalovanej došlo v uvedení dátumu
uzavretia zmluvy o zriadení záložného práva k chybe v písaní a jedná sa o zmluvu s dátumom

uzavretia 08.04.2009. Súd mal za to, že účastníci konania platne uzavreli dňa 08.04.2009 zmluvu o
pôžičke, ktorej predmetom bola suma 31.000 Eur. Splnenie povinnosti žalobcu ako veriteľa - poskytnúť
peniaze žalovanej ako dlžníčke bola dojednaná v dvoch častiach, a to dňom 08.04.2009 v sume 5.000
Eur a 19.000 USD a dňom obdržania rozhodnutia o vklade vlastníckeho práva (správne
malo byť uvedené záložného práva) práva a predloženia originálu výpisu z LV a predloženia originálu

zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti, kedy mal žalobca žalovanej poskytnúť sumu 11.859
Eur. Žalobca splnil svoj záväzok zo zmluvy o pôžičke čiastočne, a to v sume 5.000 Eur a 19.000 USD.
Predmetnou zmluvou o zriadení záložného práva bola zabezpečená pohľadávka žalobcu ako veriteľa
voči žalovanej ako dlžníčke, ktorá vznikla zo zmluvy o poskytnutí pôžičky uzatvorenej
dňa 06.04.2009 vo výške 31.000 Eur. Vykonaným dokazovaním bolo v konaní preukázané, že účastníci
konania uzavreli zmluvu o pôžičke dňa 08.04.2009, ktorej predmetom bolo poskytnutie pôžičky v sume

31.000 Eur, avšak ku dňu podpísania zmluvy vznikla pohľadávka žalobcu v sume 5.000 Eur a 19.000
USD, pričom pohľadávka žalobcu voči žalovanej v sume 11.859 Eur mala vzniknúť až v budúcnosti,
po splnení zmluvných podmienok. Pokiaľ mala byť zmluvou o zriadení záložného práva zabezpečené
pohľadávka žalobcu zo zmluvy o pôžičke uzavretej dňa 08.04.2009, mala byť v zmluve
o zriadení záložného práva správne datovaná a mala byť v špecifikácii zabezpečovanej pohľadávky

presne uvedená už vzniknutá pohľadávka a pohľadávka, ktorá mala vzniknúť v budúcnosti po splnení
zmluvných podmienok. Žalobca teda v konaní nepreukázal, že so žalovanou ako dlžníčkou uzavrel dňa
06.04.2009 zmluvu o pôžičke sumy 31.000 Eur. Súd preto určil, že zmluva o zriadení záložného práva
k nehnuteľnosti zo dňa 08.04.2009 uzavretá žalobcom ako veriteľom a žalovanou ako dlžníkom, na
základe ktorej bolo zapísané záložné právo na nehnuteľnosti, a to pozemok parc. č. XXXX o výmere

547 m2 a rodinný dom súp. č. XXX postavený na parc. č. XXXX, zapísané na LV č. XXXX
pre k.ú. O. Y. je neplatná.

Proti rozsudku vo výroku, ktorým súd určil neplatnosť zmluvy o zriadení záložného práva, podal v
zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvého

stupňa v napadnutej časti zmenil a vzájomný návrh žalovanej o určenie neplatnosti záložnej zmluvy
zamietol. Dôvodil, že návrh na určenie neplatnosti zmluvy o zriadení záložného práva vzniesla žalovaná
vo vzájomne podanom návrhu, na základe čoho bola to práve žalovaná, ktorá niesla
dôkaznú povinnosť na tomto určení. Žalobca v tejto časti veci nemal žiadnu dôkaznú povinnosť, resp. ak
aj mal, tak len v rozsahu preukazovania platnosti jedinej existujúcej zmluvy o pôžičke, ktorá bola hlavným

záväzkom. Dôkazné bremeno mala žalovaná čo do preukázania neplatnosti záložnej zmluvy, ktorej
vyslovenia sa domáhala svojím samostatným protinávrhom. Vo svojom vzájomne podanom návrhu
žalovaná sama označila inú zmluvu o pôžičke, a to s dátumom 07.04.2009. Súd prvého stupňa si
následne sám vyložil a opravil znenie žalobného petitu v tom zmysle, že žalovaná v skutočnosti žiadala
určiť neplatnosť zmluvy o pôžičke zo dňa 08.04.2009. Súd prvého stupňa teda rozhodol nad rámec

podaného vzájomného návrhu a zmenil navrhovaný petit aj bez iniciatívy a návrhu žalovanej bez toho,
že by žalovaná svoj vzájomný návrh akokoľvek upravila. V súlade so zásadou rovnosti strán v konaní
súd, aj keď zistí zjavné pochybenie na strane jedného účastníka, ktoré môže v konečnom dôsledku viesť
k „prehratiu“ sporu, nemôže nad rámec svojej právomoci sám zmeniť, opraviť alebo akokoľvek doplniť
navrhovaný petit. Ak v danom prípade uplatnil interpretačné pravidlo, rovnako mal postupovať a uplatniť

interpretačné pravidlo pri posudzovaní znenia záložnej zmluvy v časti, kde v nej bola označená zmluva
o pôžičke a zabezpečovaná pohľadávka. Trval na tom, že z doterajších vyjadrení oboch účastníkov, ako
aj z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplýva, že záložná zmluva zabezpečovala jediný existujúci
záväzok z pôžičky medzi žalobcom a žalovanou, a to práve pohľadávku zo zmluvy o pôžičke zo dňa
08.04.2009. Uvedenú skutočnosť nikdy nerozporovali a nespochybňovali ani samotní účastníci sporu,

a teda ani sama žalovaná. Žalobca trval na tom, že zmluva o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti,
uzavretá dňa 08.04.2009, obsahuje všetky podstatné náležitosti záložnej zmluvy, vyžadované zákonom.
Z vyjadrení účastníkov konania, zo zmluvy o pôžičke je nepochybne zrejmé, že sa jedná o zrejmú
nesprávnosť, a teda chybu v písaní, keď je v zmluve o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti zo
dňa 08.04.2009 v článku II. zmluvy uvedený dátum uzatvorenia pôžičky 06.04.2009. Žiadny iný peňažný

záväzok medzi účastníkmi nebol dojednaný a nemal vzniknúť. Jednalo sa o tú istú peňažnú pôžičku
vo výšky 31.000 Eur, nevidel teda dôvod spochybňovať viazanosť záložnej zmluvy ako vedľajšieho
záväzku práve na tento hlavný záväzok - zmluvu o pôžičke zo dňa 08.04.2009. Mal za to, že záložná
zmluva je dostatočne určitá a pre účastníkov zrozumiteľná. Zároveň poukazoval na to, že predmetnázmluva o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti, uzavretá dňa 08.04.2009, bola vložená do katastra
nehnuteľností a jej vklad povolila Správa katastra Ilava na základe podaného návrhu a samotná správa
katastra, ktorá kontroluje zmluvu a jej podstatné náležitosti, nemala pochýb o jej zrozumiteľnosti a

určitosti a jej vklad povolila.

Proti rozsudku vo výroku, ktorým bolo návrhu vyhovené, podala prostredníctvom svojho právneho
zástupcu v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaná, ktorá sa domáhala zmeny rozsudku v
napadnutej časti a zamietnutia návrhu v celom rozsahu. Rozsudok súdu prvého stupňa považuje za

nesprávny, založený na nesprávnych skutkových zisteniach, ku ktorým súd prvého stupňa dospel na
základe vykonaných dôkazov a na nesprávnom právnom posúdení veci, čím
uplatnil odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. d) a f) O.s.p. Nestotožnil sa s názorom súdu prvého
stupňa, že písomná zmluva o pôžičke zo dňa 08.04.2009, predložená žalobcom na dvoch stranách
pevne spojených kancelárskou sponou a krútenou šnúrou trikolóra je platným právnym úkonom, na
základe ktorého vznikol medzi účastníkmi pôžičkový vzťah a žalovanej vznikla povinnosť vrátiť žalobcovi

poskytnutú pôžičku a nestotožnil sa ani so záverom, že práve zmluvu s takýmto obsahom mala vôbec
žalovaná vôľu dojednať. Z textu zmluvy, predloženej žalobcom, nevyplýva, že v ktoromkoľvek dojednaní,
obsiahnutom v zmluve, by žalovaná podpisom zmluvy čokoľvek „potvrdzovala“ (vrátane toho, že v deň
jej podpisu prevezme hotovosť). Mala za to, že takýmto konštatovaním súdu prvého stupňa je vytváraný
stav, akoby žalovaná už podpisom zmluvy o pôžičke potvrdzovala prevzatie peňažných prostriedkov, čo

však z písomného vyhotovenia zmluvy o pôžičke, predloženej žalobcom, vôbec nevyplýva. Ak zmluva
o pôžičke bola vyhotovená na dvoch samostatných listoch a žalovaná túto podpisovala na druhom liste,
tak bolo jednoznačne preukázané, že žalovaná zmluvu o pôžičke podpisovala (nechala osvedčiť svoj
podpis, ako uvádza súd prvého stupňa) na listine, ktorá bola tvorená dvoma pevne nespojenými listami.
Jetakzrejmé,žetvrdeniežalovanejomožnejvýmeneprvejstranyzmluvyopôžičkeniejevylúčenéatoto

naopak korešponduje so skutočnosťami, ktoré vyplynuli z vykonaného dokazovania a týkajú
sa postupného menenia obsahu zmluvy o pôžičke (úrok, splátky), čo sú práve údaje obsiahnuté na prvej
strane zmluvy o pôžičke. Nebolo pritom medzi účastníkmi sporné, že pôvodná dohoda o budúcej pôžičke
medzi nimi bola práve taká, že celá zamýšľaná suma pôžičky 31.000 Eur bude poskytnutá prevodom
na účet žalovanej. Namietal, že pokiaľ prvá strana zmluvy o pôžičke, predloženej žalobcom, nebola

opatrená pod písomným textom podpisom účastníkov, netvorila z hľadiska technického jednotný celok
a dojednania, obsiahnuté na prvej strane zmluvy, nemožno považovať za platné zmluvné dojednania
účastníkov. Poukazoval na jediný rozdiel, ktorý je v článku IV. zmluvy a druhé listy zmluvy o
pôžičke, predložených žalobcom a žalovanou, sú plne zhodné. Súd prvého stupňa svoje rozhodnutie
v napadnutej časti zjavne oprel o viaceré úvahy, pričom však rovnakými úvahami nepodrobil kritike

aj postup žalobcu, ktorý zjavne podmieňoval poskytnutie pôžičky jej zabezpečením formou záložného
práva na nehnuteľnosti vo vlastníctve žalovanej, a ktorý by tak zrazu mal súhlasiť s poskytnutím viac ako
50%sľúbenejpôžičkyajbeztohtozabezpečenia.Vzhľadom naokolnostivznikuapodpisuzmluvy
o pôžičke zo dňa 08.04.2009, nemohlo byť preukázané, že táto obsahuje platné zmluvné dojednanie
jej účastníkov v takom znení, ako je v tejto písomnej zmluve obsiahnuté, a to v rozsahu jej znenia

obsiahnutého na prvom nepodpísanom liste tento zmluvy a v nadväznosti na to v rozsahu celej zmluvy,
keďže jej znenie, obsiahnuté na druhom podpísanom liste zmluvy, nemá náležitosti zmluvy o pôžičke.
Poukazovala na to, že z písomného vyhotovenia zmluvy o pôžičke, predloženej žalobcom, vyplýva,
že táto mala byť vyhotovená 07.04.2009. Z výpovede žalobcu vyplýva, že tento ešte dňa 07.04.2009
nedisponoval príslušnou peňažnou sumou, keď výber vo VÚB, a.s. mohol uskutočniť až dňa 08.04.2009.

Je zrejmé, že dojednanie v zmluve o pôžičke zo dňa 08.04.2009, predloženej žalobcom, by vôbec nebolo
reálnym dojednaním, keďže z toho vyplýva, že žalovaná by mala po uzavretí písomnej zmluvy o pôžičke,
a teda v období nasledujúcom po vzniku tejto zmluvy, prevziať v hotovosti peňažné sumy 5.000 Eur
a 19.000 USD, pričom podľa tvrdení žalobcu malo dôjsť k odovzdaniu týchto peňažných súm už pred
vznikom tejto písomnej zmluvy, ktorá s poukazom na ust. § 46 ods. 2 Občianskeho zákonníka vznikla

až podpisom účastníkov na tejto zmluve. To znamená, že pôžičkový vzťah medzi účastníkmi by vznikol
na základe inej zmluvy než na základe zmluvy o pôžičke, ktorú žalobca na dôkaz predložil. Žalovaná
naďalej trvala na tom, že zmluvu o pôžičke v znení, ako túto na dôkaz predložil žalobca, nikdy nemala
vôľu so žalobcom uzavrieť a ani neuzavrela a žalobca jej nikdy na základe takejto ním
predloženej písomnej zmluvy o pôžičke, ani na základe inej (ústnej) zmluvy o pôžičke reálne žiadnu

pôžičku neposkytol. Trvala na tom, že súd prvého stupňa hrubo pochybil, ak zmluvu o pôžičke zo dňa
08.04.2009vpísomnomvyhotovení,predloženomžalobcom,považovalzaplatnýprávnyúkon,zktorého
žalobcovi plynuli nároky na plnenie (vrátenie) pôžičky, ako aj zaplatenie dohodnutého úroku z pôžičky
voči žalovanej. Považovala za nesprávne úvahy súdu prvého stupňa o nehodnovernosti jej tvrdenía o skutočnostiach, z ktorých takýto záver o nehodnovernosti tvrdení súd prvého stupňa urobil. Súd
prvého stupňa na jednej strane uveril len na základe časových súvislostí žalobcovi, že výbery peňažných
prostriedkov, ktoré realizoval zo svojich bankových účtov dňa 06.04.2009 vo výške 9.000 USD z ČSOB,

a.s., dňa 07.04.2009 vo výške 10.431,48 USD z Volsbank Slovensko, a.s. a dňa 08.4.2009 vo výške
5.000 Eur z VÚB, a.s. boli použité na pôžičku pre žalovanú, hoci žalobca ničím nepreukázal
jeho tvrdenie, že dňa 08.04.2009 tieto peňažné prostriedky, a to v sume 5.000 Eur a v sume 19.000 USD
žalovanej odovzdal v prítomnosti jej syna P. F., ktorý vo svojej svedeckej výpovedi túto skutočnosť vôbec
nepotvrdil. Súdu prvého stupňa vytýkala, že vôbec neuvažoval pri posudzovaní hodnovernosti výpovedí

účastníkov o jednotlivých skutočnostiach, týkajúcich sa veci, že nič nenasvedčovalo tomu, že by žalobca
bol konal takto ľahkovážne a podstatnú časť pôžičky by poskytol (odovzdal) žalovanej v čase, kedy ešte
nemal od žalovanej podpísaný žiaden doklad, potvrdzujúci takúto skutočnosť. Takýto postup žalobcu
by nezodpovedal jeho opatrnosti, vyplývajúcej z požiadavky zabezpečenia pôžičky záložným právom,
ako aj z požiadavky písomných zmlúv. To, že si žalobca peňažné prostriedky z jeho účtov v príslušných
bankách a v príslušnom čase vybral, nie je žiadnym dôkazom o spôsobe následného použitia týchto

peňažných prostriedkov žalobcom formou ich poskytnutia ako pôžičky žalovanej. Ide len o konštrukciu,
ktorá nebola preukázaná a vykonaným dokazovaním potvrdená. Súd prvého stupňa uveril len tvrdeniam
žalobcu a v tomu prispôsobil potom aj hodnotenie dôkazov, v ktorom absentuje prvok objektívnosti. Na
jednej strane uveril žalobcovi, že vybraté peňažné prostriedky z bánk použil na pôžičku pre žalovanú a
nepoukázal na akékoľvek skutočnosti, spochybňujúce toto tvrdenie žalobcu a na druhej strane neuveril

žalovanej, že táto mala aj svoje vlastné hotovostné peňažné prostriedky v cudzej mene, ktoré použila
po ich výmene v Českej republike na splatenie časti úveru v hypotečnej banke, a.s. v prospech jej
syna a poukázal na všetky možné skutočnosti, z ktorých by mohla vyplývať súvislosť medzi pôžičkou,
tvrdenou žalobcom a takýmto použitím peňažných prostriedkov žalovanou a zároveň na všetky možné
skutočnosti, z ktorých by mohli vyplynúť pochybnosti o výpovedi svedka P. F., ktorú súd označil za

účelovú, pričom práve tento svedok mal byť podľa tvrdení žalobcu pri prevzatí peňažných prostriedkov
žalovanou, čo tento svedok vôbec nepotvrdil. Trvala na tom, že od začiatku absentuje základný dôkaz
na preukázanie vzniku zmluvy o pôžičke ako reálnej zmluvy, ktorým jej odovzdanie peňažnej pôžičky zo
strany žalobcu ako veriteľa v prospech žalovanej ako dlžníka. Za jednostranné považovala tiež úvahy
súdu o tom, že dôkazom prevzatia pôžičky žalovanou je aj jej podpis o zriadení záložného práva na

nehnuteľnosti vo vlastníctve žalovanej. Podpis záložnej zmluvy len smeroval ku splneniu podmienok na
poskytnutie pôžičky.

Žalovaná v podanom odvolaní trvala na tom, že žiadne peňažné prostriedky od žalobcu
nikdy neprevzala, žalobca využil jej sympatie, náklonnosť a dôveru, ktorú do neho vkladala. Mala za to,

že pred súdom prvého stupňa nebolo preukázané, že by žalovanú sumu od žalobcu prevzala, nakoľko
žalobca nepredložil žiadne relevantné dôkazy na podporu svojich tvrdení.

K podanému odvolaniu žalobcu sa písomne vyjadrila žalovaná, ktorá navrhla, aby odvolací súd výrok
rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým určil, že zmluva o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti zo dňa

08.04.2009 na zabezpečenie pohľadávky vo výške 31.000 Eur je neplatná, ako správny potvrdil. Uviedla,
že v petite návrhu došlo k zrejmej chybe v označení dátumu uzavretia predmetnej zmluvy o zriadení
záložného práva, kde namiesto 07.04.2013 malo byť uvedené, že zmluva bola uzatvorená (podpísaná
zmluvnými stranami) 08.04.2013, ktorú zrejmú nesprávnosť súd opravil bez toho, aby vyzýval na opravu
petitu, a to na základe vyjadrení pred súdom prvého stupňa. Postupoval v súlade s bežnou praxou.

Pridržiavala sa svojich predchádzajúcich vyjadrení, ktoré doplnila v tom smere, že zmluvu o zriadení
záložného práva je potrebné považovať za neplatnú aj z dôvodu, že sa prieči dobrým mravom, nakoľko
pohľadávkavovýške19.360,21Eurbolazabezpečenázáložnýmprávomknehnuteľnosti,ktorejhodnota
je neporovnateľne vyššia a dosahuje cca 150.000 Eur.

K odvolaniu žalovanej sa písomne vyjadril žalobca, ktorý navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie
súdu prvého stupňa v časti napadnutej žalovanou ako vecne správny potvrdil. Pridržiaval sa svojich
predchádzajúcich vyjadrení. Zdôraznil, že z odôvodnenia napadnutého rozsudku je zrejmé, že súd
prvého stupňa vzájomne posudzoval a následne konfrontoval výpovede a tvrdenia účastníkov konania
s ostatnými vykonanými dôkazmi, najmä s listinnými dôkazmi a s výpoveďou svedka P. F.. Vyporiadal sa

so všetkými rozpornými skutočnosťami, pričom osobitne poukázal na tie, ktoré považoval za nepravdivé
alebo za nepreukázané. Dôsledne reagoval na procesnú obranu žalovanej, pričom
vyčerpávajúcim spôsobom vysvetlil, akým spôsobom sa týmito tvrdeniami žalovanej vysporiadal a akými
úvahami sa pri tom riadil. Platnosť zmluvy o pôžičke nevyvodil len zo samotnej existencie jej písomnéhovyhotovenia, ani z overeného podpísania účastníkmi, ale dôsledne skúmal existenciu zmluvy o pôžičke
v spojení s existenciou reálneho plnenia, t. j. v kontexte so skutočným odovzdaním peňazí.
V tomto smere vykonával dokazovanie a náležite ho vyhodnotil.

Krajský súd preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, že rozsudok okresného súdu je
potrebné podľa § 219 ods. 1 O.s.p. vo výroku, ktorým bolo návrhu žalobcu vyhovené ako vecne správny
potvrdiť,vovýroku,ktorýmbolaurčenáneplatnosťzmluvyozriadenízáložnéhoprávaknehnuteľnostiam
podľa § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p. zrušiť a vec mu vrátiť v tomto rozsahu na ďalšie konanie.

Predmetompreskúmaniaodvolacímsúdomnebolvýrok,ktorýmbolavozvyšnejčastižalobazamietnutá,
v tomto výroku nebol rozsudok účastníkmi odvolaním napadnutý, nadobudol právoplatnosť, a preto
krajský súd rozsudok okresného súdu v tejto časti nepreskúmaval (§ 206 O.s.p.).

Pokiaľ predmetom preskúmania odvolacím súdom tak bol okrem iného aj výrok, ktorým bola žalovanej

uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 19.360,21 Eur s prísl. titulom zmluvy o pôžičke, uzavretej
medzi účastníkmi konania, preskúmaním veci odvolací súd zistil, že dôvody na odvolanie, ktoré uplatnila
žalovaná, nie sú dané. Odvolací súd podrobne preskúmal námietky, ktoré boli žalovanou v odvolaní
vznesené a v plnom rozsahu sa stotožňuje so skutkovými i právnymi závermi súdu prvého stupňa.
Po dôkladnom preskúmaní všetkých relevantných skutočností, vychádzajúcich zo skutkového stavu

zisteného súdom prvého stupňa dospel k záveru, že súd prvého stupňa riadne zistil skutkový stav a
posúdilhopodľasprávnychzákonnýchustanovení.Vsúlades§132O.s.p.vyhodnotildôkazy,atokaždý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliadal na všetko, čo
vyšlozakonanianajavo,vrátanetoho,čouviedliúčastníci.Vdôsledkutohojeodôvodnenienapadnutého
rozsudku v tejto časti presvedčivé a s jeho závermi sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil. Z daného

titulu si odvolací súd osvojil aj dôvody napadnutého rozhodnutia, na ktoré v celom rozsahu poukazuje
(§ 219 ods. 2 O.s.p.). V podanom odvolaní odvolateľka neuviedla žiadne podstatné okolnosti, ktoré
by mohli privodiť zmenu napadnutého rozhodnutia. Na zdôraznenie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia odvolací súd dodáva.

Rozsudok alebo rozhodnutie, ktorým sa končí konanie pred súdom vo veci samej, možno v zmysle ust.
§ 205 ods. 2 O.s.p. odôvodniť len skutočnosťami uvedenými pod písm. a) až f) citovaného
zákonného ustanovenia.

Z obsahu odvolania vyplýva, že žalovaná ako odvolací dôvod uviedla dôvod podľa § 205 ods. 2

písm. d) a f) O.s.p.

Podstata odvolacieho dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. d) O.s.p. spočíva predovšetkým v nesprávnom
postupe súdu prvého stupňa pri hodnotení výsledkov dokazovania. Dôsledkom potom je, že súd berie
do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne, že

neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané, alebo vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne
skutkové zistenia môžu byť aj výsledkom logických rozporov pri hodnotení dôkazov s osobitným
zreteľom na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov. Za skutkové zistenia, ktoré
nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, je treba považovať taký výsledok hodnotenia dôkazov súdom,
ktorý nezodpovedá postupu z ust. § 132 O.s.p. Podľa citovaného zákonného ustanovenia hodnotí súd

dôkazypodľasvojejúvahy,atokaždýdôkazjednotlivoavšetkydôkazyvichvzájomnejsúvislosti,pričom
prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Nesprávne hodnotenie
dôkazov by bolo možné vytknúť prvostupňovému súdu v prípade, ak by zobral do úvahy skutočnosti,
ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli v konaní najavo,
prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo,

ak hodnotenie dôkazov odporuje ust. § 133 a § 135 O.s.p. Týmto odvolacím dôvodom možno napadnúť
výsledok činnosti súdu pri hodnotení dôkazov, na ktorého nesprávnosť je možné usudzovať len zo
spôsobu, ako k tomu súd dospel. Ak nie je možné súdu v tomto smere vytknúť žiadne pochybenie, nie
je možné ani polemizovať s jeho skutkovými závermi.

Za nesprávne právne posúdenie veci podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p. treba považovať mylnú aplikáciu
a výklad právnej normy na zistený skutkový stav alebo použitie právnej normy, ktorú na skutkový stav
vôbec nemožno použiť.Vdanomprípadeodvolacísúdnezistilexistenciudôvodovuplatnenýchvodvolanížalovanou.Žalovanáv
podanom odvolaní vychádza z odlišných skutkových záverov než prvostupňový súd a robí z vykonaných
dôkazov vlastné skutkové závery, z ktorých vyvodzuje, že v konaní nebola preukázaná opodstatnenosť

podaného návrhu.

Žalobcauplatňovalvočižalovanejsvojnároknazaplateniežalovanejsumynazákladezmluvyopôžičke.
Zmluva o pôžičke upravená v ust. § 657 a § 658 Občianskeho zákonníka je zmluvou reálnou. Jej
základným pojmovým znakom je odovzdanie, resp. prenechanie veci, prípadne finančných prostriedkov

na nakladanie dlžníkovi.

V preskúmavanej veci prvostupňový súd vyhodnotil vykonané dôkazy v súlade so zásadami
upravenými v ust. § 132 O.s.p. (jednotlivo aj v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliadol na všetko čo
v konaní vyšlo najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci) a vyvodil správny právny záver, podľa ktorého
medzi účastníkmi došlo k zmluve o pôžičke zo dňa 08.04.2009.

Právne podmienky zmluvy o pôžičke upravuje ust. § 657 Občianskeho zákonníka tak, že zmluvou o
pôžičke prenechá veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze a dlžník sa zaväzuje vrátiť
po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu. Vzhľadom na charakter zmluvy o pôžičke, ktorá je
reálnou zmluvou, je významné, či skutočne došlo k odovzdaniu predmetu pôžičky, za akých okolností,

a čo bolo dohodnuté medzi účastníkmi, a to najmä v otázke vrátenia pôžičky. V prípade, pokiaľ je o
takomto úkone vyhotovená písomná zmluva, tak ako tomu bolo aj v preskúmavanej veci, táto zmluva
sa posudzuje ako dôkaz o úkone, a to o poskytnutí pôžičky. Jej obsah sa hodnotí vždy v kontexte s
tvrdeniami účastníkov takejto zmluvy, prípadne s inými vykonanými dôkazmi. Preukázanie existencie
pôžičky zaťažuje žalobcu, na ňom spočíva dôkazné bremeno preukázať svoje tvrdenie o tom, že so

žalovanou uzavrel pôžičku, pretože len tak má možnosť dosiahnuť svoj úspech vo veci.

Z výsledkov dokazovania, vykonaného prvostupňovým súdom, sa existenciu pôžičky žalobcovi
preukázať podarilo. Žalobca predložil súdu dostatok dôkazov na to, že so žalovanou
predmetnú zmluvu o pôžičke uzavrel dňa 08.04.2009. Túto skutočnosť preukazoval jednak samotnou

písomnouzmluvouopôžičke,akoajďalšíminepriamymidôkazmi,ktorésúdprvéhostupňavyhodnotilvo
vzájomnej súvislosti tak, že si tieto dôkazy vzájomne neodporovali. Žalovaná v priebehu prvostupňového
konania v rámci svojej obrany predniesla odlišné tvrdenia, a preto bolo jej povinnosťou v zmysle ust.
§ 120 ods. 1 O.s.p. predložiť dôkazy na svoje tvrdenia. Práve žalovanú preto zaťažovalo dôkazné
bremeno preukázať, že pôžička uzavretá nebola. Zo spisu vyplýva, že žalovanej sa predložený dôkaz

žalobcom nepodarilo v konaní vyvrátiť. Zmluva o pôžičke, predložená v písomnej forme žalobcom, je
opatrená vlastnoručným podpisom žalobcu i žalovanej. Dôkazná sila písomného dokladu bola teda
závažnejšia než tvrdenia žalovanej, ktoré nepreukázala priamym dôkazom, ale neponúkla súdu ani
dostatok nepriamych dôkazov, nepreukázala v konaní uzavretie zmluvy o pôžičke v inom znení než
predložil žalobca a z obsahu spisu nemožno vyvodiť ani skutočnosti, ktoré by nasvedčovali manipulácii

so zmluvou o pôžičke. Rovnako odvolací súd zastáva názor, že súd prvého stupňa mal za dostatočne
preukázanú aj tú skutočnosť, že došlo k reálnemu odovzdaniu peňazí, keď súd prvého stupňa správne
vychádzal z nepriamych dôkazov, preukazujúcich túto skutočnosť a toto jeho zistenie má oporu vo
vykonanom dokazovaní. Napriek neexistencii priameho dôkazu o odovzdaní peňazí, dôkazy zistené
súdom prvého stupňa, získané z dôkazných prostriedkov, ktoré predložil žalobca, a ktoré boli získané aj

súdom prvého stupňa, sú v priamej súvislosti a tvoria logicky ucelenú reťaz. Ani odvolací súd nemohol za
týchto okolností dospieť k odlišnému názoru od názoru súdu prvého stupňa, vyjadreného v napadnutom
rozsudku.

Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami

účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia v zmysle ust. § 57 ods. 2 O.s.p. musí spĺňať parametre
zákonného rozhodnutia podľa § 157 ods. 2 O.s.p. Preskúmaním veci vo výroku, ktorým bolo žalobe
žalobcu vyhovené, odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie okresného súdu zodpovedá v tejto časti
požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia. Okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia,
ktorýmžalobežalobcuvyhovel,uviedolrozhodujúciskutkovýstav,primeranýmspôsobomopísalpriebeh

konania, stanoviská procesných strán v prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval
právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad, a z ktorých vyvodil svoje právne závery. V
plnej miere a vyčerpávajúco vysvetlil, z akých úvah pri rozhodnutí vychádzal. Náležite odôvodnil, prečo
nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy. V tomto smere odvolací súd konštatuje správnosť skutkovýcha právnych záverov rozhodnutia okresného súdu vo výroku, ktorým bolo žalobe žalobcu vyhovené
a v podrobnostiach na dôvody jeho rozsudku v tejto časti odkazuje. Odvolací súd konštatuje, že
sa nezaoberal všetkými námietkami obsiahnutými v odvolaní žalovanej, keď odôvodnenie súdneho

rozhodnutia v opravnom konaní nemá a ani nemusí odpovedať na každú námietku alebo argument v
opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali
sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava
v odvolacom konaní. Uvedený záver vyplýva z jednoznačne ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, i Ústavného súdu Slovenskej republiky.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým bola určená neplatnosť zmluvy o zriadení záložného práva k
nehnuteľnosti, ktorá bola predmetom konania na základe protinávrhu, podaného žalovanou, odvolanie
žalobcu považuje odvolací súd za dôvodné.

V preskúmavanej veci súd prvého stupňa následne určil, že zmluva o zriadení záložného práva k

nehnuteľnosti zo dňa 08.04.2009, uzavretá medzi účastníkmi, na základe ktorej bolo zapísané záložné
právo na nehnuteľnosti, ktoré bližšie špecifikoval vo výroku rozsudku, je neplatná. Dôvodil, že pokiaľ
mala byť zmluvou o zriadení záložného práva zabezpečená pohľadávka žalobcu zo zmluvy o pôžičke,
uzavretej dňa 08.04.2009, mala byť v zmluve o zriadení záložného práva správne datovaná a mala byť v
špecifikácii zabezpečovanej pohľadávky presne uvedená už vzniknutá pohľadávka a pohľadávka, ktorá

mala vzniknúť v budúcnosti po splnení zmluvných podmienok. Uviedol, že žalobca nepreukázal, že so
žalovanou uzavrel zmluvu o pôžičke sumy 31.000 Eur dňa 06.04.2009.

V posudzovanej veci niet sporu, že účastníci uzavreli zmluvu o pôžičke dňa 08.04.2009, kedy bola
zmluva podpísaná oboma zmluvnými stranami. Zmluva o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti bola

rovnako podpísaná dňa 08.04.2009 a mali ňou byť zabezpečené pohľadávky žalobcu ako záložného
veriteľa voči žalovanej ako dlžníčke, vyplývajúce zo zmluvy o poskytnutí pôžičky vo výške 31.000 Eur.

Z obsahu spisu nepochybne vyplýva, že záložná zmluva, uzavretá medzi účastníkmi, zabezpečovala
záväzok z pôžičky, uzavretej medzi účastníkmi práve dňa 08.04.2009, ktorá skutočnosť nebola

spochybnená ani samotnými účastníkmi a naviac, správa katastra vklad záložného práva povolila.

Aj podľa ustálenej súdnej praxe jazykové vyjadrenie právneho úkonu, zachytené v jeho písomnej forme,
musí byť vykladané prostriedkami gramatickými (z hľadiska možného významu jednotlivých použitých
pojmov), logickými (z hľadiska nadväznosti použitých pojmov), či systematickými (z hľadiska zaradenia

pojmov v štruktúre celého právneho úkonu). Okrem toho súd na základe vykonaného dokazovania
posúdi, aká bola skutočná vôľa strán v čase vykonania úkonu. Podmienkou pre to, aby mohol prihliadnuť
k vôli účastníkov je, aby nebola v rozpore s tým, čo vyplýva z jazykového vyjadrenia úkonu. Výkladom
tak možno zisťovať iba obsah právneho úkonu, nemožno ním prejav vôle doplňovať. Takto musí súd
postupovať aj v prípadoch, ak interpretujú účastníci vo svojich prednesoch alebo výpovediach v priebehu

konania zmluvné dojednania odlišným spôsobom. Použitie zákonných výkladových pravidiel smeruje
iba k tomu, aby obsah právneho úkonu, vyjadreného slovami, ktorý urobili účastníci o vzájomnej dohode,
bol vyložený v súlade so stavom, ktorý existoval v čase ich zmluvného dojednania.

Aj v danej veci skutočná vôľa účastníkov bola uzavrieť zmluvu o záložnom práve na zabezpečenie

záväzku z pôžičky uzavretej medzi účastníkmi dňa 08.04.2009. Ak bol uvedený dátum uzavretia pôžičky
06.04.2009, tento dátum bol uvedený v zmluve chybou v písaní, jednalo sa o zrejmú nesprávnosť. Pokiaľ
súd prvého stupňa považoval za chybu v písaní, ak vo vzájomnom návrhu žalovanej došlo v uvedení
dátumu uzavretia zmluvy o zriadení záložného práva, mal rovnako postupovať aj pri chybe v písaní pri
dátume uzavretia pôžičky v zmluve o záložnom práve.

Pokiaľ súd prvého stupňa protinávrhu žalovanej vyhovel aj z dôvodu, že v zmluve o zriadení záložného
práva mala byť v špecifikácii zabezpečenej pohľadávky presne uvedená už vzniknutá pohľadávka a
pohľadávka, ktorá mala vzniknúť v budúcnosti po splnení zmluvných podmienok, z čoho možno vyvodiť,
že zmluvu považuje za neplatnú pre nedostatok jej náležitej konkretizácie, odvolací súd

konštatuje, že záver súdu prvého stupňa je predčasný, a teda aj nesprávny, lebo výsledky vykonaného
dokazovania preň nedávajú dostatočný a celkom jednoznačný podklad.Záložné právo ako akcesorické právo slúži na zabezpečenie pohľadávky veriteľa tým, že ak dlžník
nesplní svoj záväzok včas a riadne, záložný veriteľ je oprávnený uspokojiť svoju pohľadávku vrátane
jej príslušenstva z predmetu záložného práva, t. j. zo zálohu. Vo vzťahu k zabezpečenému záväzku má

záložné právo povahu akcesorického záväzku, t. j. ak k vzniku k hlavnému záväzku nedôjde, nemôže
dôjsť ani k vzniku akcesorického záväzku. V danom prípade je nesporné, že k hlavnému záväzku
došlo. Zmluva o záložnom práve je inštitútom slúžiacim na zabezpečenie pohľadávky, ktorá musí byť
špecifikovaná. Podľa názoru odvolacieho súdu v preskúmavanej veci zmluva o zriadení záložného práva
túto podmienku spĺňa.

Pokiaľ účastníci uzavreli zmluvu o pôžičke na sumu 31.000 Eur a táto pohľadávka (v sume 31.000
Eur) je zabezpečená zmluvou o záložnom práve, nemá za následok neplatnosť zmluvy o záložnom
práve, ak v čase uzavretia zmluvy o zriadení záložného práva bola žalobcom žalovanej poskytnutá len
časť finančných prostriedkov (500 Eur + 19.000 USD) titulom zmluvy o pôžičke. Názor súdu prvého
stupňa o neplatnosti zmluvy o zriadení záložného práva preto nebol správny.

Odvolací súd sa s názorom súdu prvého stupňa, ktorý ho viedol k vyhoveniu protinávrhu, nestotožnil.
Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie, ktoré nepostačovalo pre riadne zistenie skutkového stavu
veci a vedený nesprávnym posúdením veci sa nezaoberal rozhodnými skutočnosťami pre posúdenie
skutkového stavu veci.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd podľa § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p. rozsudok súdu prvého
stupňa, ktorým bola určená neplatnosť zmluvy o zriadení záložného práva, zrušil a v rozsahu zrušenia
vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

Rozhodnutie bolo senátom prijaté jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .