Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 26. marec 2015

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10Co/159/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5112234357
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 03. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Róbert Urban

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5112234357.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Urbana

a sudcov JUDr. Amálie Paulerovej a JUDr. Erika Vargu v právnej veci navrhovateľa POHOTOVOSŤ,
s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného spoločnosťou Fridrich
Paľko, s.r.o., so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, proti odporcovi: Slovenská republika, za ktorú koná
Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom Bratislava, Župné námestie 13, o náhradu majetkovej škody
a nemajetkovej ujmy, na základe odvolania navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k.
17C/301/2012-89 zo dňa 15. decembra 2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd napadnutým rozsudkom v celom rozsahu zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal
uloženia povinnosti odporcovi zaplatiť mu škodu, ako aj nemajetkovú ujmu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom exekučného súdu - Okresného súdu Žilina. Nesprávnosť postupu mala spočívať v
okolnosti, že exekučný súd nerozhodol o žiadosti súdneho exekútora na vydanie poverenia v exekučnej
veci navrhovateľa (v pozícii oprávneného) v zákonnej lehote, ale s omeškaním viac než 254 dní.
Okresný súd vychádzal zo skutočnosti, že v dotknutej exekučnej veci (vedenej na tamojšom súde pod

sp. zn. 18Er/5334/2010), v ktorej bol exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, bola dňa 22.12.2010
exekučnému súdu doručená žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Exekučný súd
predmetnú žiadosť uznesením zo dňa 31.5.2011 zamietol z dôvodu nezlučiteľnosti exekučného titulu s
dobrými mravmi a normami spotrebiteľského práva.
Okresný súd zdôraznil, že v prípade zamietnutia žiadosti neplatí lehota 15 dní, ktorá je určená len pre
pozitívne rozhodnutie, t.j. udelenia poverenia. Okrem toho sa daná lehota nevzťahuje na exekučné
tituly podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/ Exekučného poriadku, t.j. i rozhodcovský rozsudok (ako je

tomu v súdenom prípade). Za zásadnú považoval tiež povinnosť exekučného súdu (vyplývajúcu z
komunitárnych noriem) z úradnej moci poskytnúť spotrebiteľovi ochranu preskúmaním prípustnosti
zmluvných podmienok; čo si vyžaduje vykonanie objektívneho zisťovania. V tejto spojitosti poukázal
na závery aplikačnej praxe Ústavného súdu SR (napr. I. ÚS 86/2002, IV. ÚS 440/2012), v zmysle
ktorýchnemožnonedodržaniezákonnejlehotyautomatickypovažovaťzazbytočnýprieťah.Okresnýsúd
dodal, že navrhovateľ ani nepodal proti uzneseniu o zamietnutí návrhu na vydanie poverenia opravný
prostriedok.

Z uvedených dôvodov dospel k záveru, že navrhovateľ nepreukázal prvú podmienku zodpovednosti
za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, t.j. samotný nesprávny úradný postup
exekučného súdu. Vzhľadom na potrebu kumulatívneho naplnenia podmienok zodpovednosti odporcu
síce považoval okresný súd za nehospodárne dokazovanie splnenia ďalších podmienok danéhozodpovednostného vzťahu, predložil však stručnú argumentáciu aj ohľadne ich nepreukázania
navrhovateľom. O trovách konania rozhodol v zmysle § 142 ods. 1 v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p. tak,
že procesne úspešnému odporcovi ich náhradu nepriznal, lebo si túto neuplatnil a zo spisu vznik trov

na jeho strane nevyplýva.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ, ktorý sa domáhal jeho
zrušenia a vrátenia veci na nové prejednanie. Namietal, že nebol oboznámený s obsahom dôkazov
a prednesov, nemal možnosť sa k nim vyjadriť a ani navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Za

takejto situácie došlo podľa odvolateľa k degradácii zásady kontradiktórnosti konania. Tvrdil, že okresný
súd nesprávne aplikoval § 101 ods. 2 O. s. p., v dôsledku čoho vykonal pojednávanie, na ktorom v
neprítomnosti navrhovateľa meritórne rozhodol. V žiadosti o odročenie sa pritom zdôrazňovalo, že trvá
na osobnej účasti právneho zástupcu na pojednávaní. Zároveň však odvolateľ prvostupňovému súdu
vytýkal, že nemohol rozhodnúť bez nariadenia pojednávania.
Upozornil, že okresný súd vykonal dokazovanie (ktorého obsah, rozsah si bez akéhokoľvek dôvodu určil

sám) listinami, ktorých pôvod nie je z odôvodnenia rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o
listiny založené v exekučnom spise. Osobitne zdôraznil, že pokiaľ odporca nereagoval na výzvu súdu,
aby predložil písomné vyjadrenie k žalobnému návrhu, mal súd rozhodnúť o návrhu rozsudkom pre
zmeškanie. Taktiež označil meritórne rozhodnutie za predčasné z dôvodu, že konajúci súd nevyčkal
na právoplatnosť rozhodnutia o zamietnutí návrhu na prerušenie konania; súčasne však namietal

nerozhodnutie o tomto procesnom návrhu.
Navrhovateľ (opakovane) poukázal na svoje tvrdenia o tom, že konajúceho sudcu, bolo potrebné z
rozhodovania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na
vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v jeho očiach a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto
sudcu považovať za nestranného. Uvedené rozhodnutie krajského súdu bolo podľa odvolateľa vydané v

rozpore s ustálenou praxou iných krajských súdov v skutkovo a právne totožných veciach. Zároveň je v
rozpore s judikatúrou Ústavného súdu SR, či Európskeho súdu pre ľudské práva v oblasti zachovávania
práva na nestranný súd.
V rámci vecného posúdenia uplatneného nároku odvolateľ vytýkal súdu prvého stupňa viacero
omylov; napríklad konštatovanie súdu, že navrhovateľom namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli

dodržané, hoci v odôvodnení prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Za významné považoval
nielen skúmanie okamihu, kedy exekučný súd o vydaní poverenia rozhodol, ale i momentu, kedy
poverenie súdnemu exekútorovi doručil.
Podľa navrhovateľa okresný súd ignoroval všetky tvrdenia o vzniku škody z titulu celkových
administratívnych nákladov. V tejto časti považoval napadnuté rozhodnutie za nepreskúmateľné pre

nedostatok dôvodov. Nakoľko je skutkový základ danej veci jedinečný, za neakceptovateľný označil
stav, keď súd svoje rozhodnutie odôvodní úplne rovnakými vetami ako v iných svojich rozhodnutiach, v
rámci ktorých vystupuje identický navrhovateľ a odporca. Odvolateľ tiež nesúhlasí s tvrdením, že náklady
na správu pohľadávky počas nečinnosti súdu zapríčinil dlžník - povinný. V konaní hodlal prostredníctvom
znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie zabezpečil, predložiť dôkaz o výške majetkovej škody,

okresný súd však dokazovanie neprípustne skrátil len na dôkazy vykonávané ex offo. Na inom mieste
tvrdil, že predložil ako dôkaz znalecký posudok č. 1/2014, ktorý jednoznačne preukazuje negatívny
dopad nesprávneho úradného postupu na jeho majetkovú sféru.
V spojitosti s uplatnenou nemajetkovou ujmou podľa navrhovateľa okresný súd vôbec nevysvetlil, prečo
nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Rozhodnutie prvostupňového súdu preto označil za vnútorne rozporné, lebo súd na jednej strane zistil,
že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenej lehote, pričom pre túto nečinnosť a nesprávny
úradný postup nenašiel žiadny objektívny udržateľný, ospravedlňujúci dôvod, na druhej strane však
porušenie práva nekonštatoval a svoje rozhodnutie nevysvetlil.

Odporca ostal v odvolacom konaní nečinný.

Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu vymedzenom ustanovením § 212 ods. 1, 2
písm. b/ O.s.p. a bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 za súčasnej aplikácie § 156 ods. 3 O.s.p.)
napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p.

Len vo všeobecnosti je akceptovateľná úvaha odvolateľa, že súčasťou kontradiktórneho konania je
právo byť oboznámený s predloženými dôkazmi, vyjadriť sa k nim a podávať dôkazné návrhy. Zásada
kontradiktórnosti totiž pojmovo predvída procesnú aktivitu účastníkov konania. Ťažiskom realizácieprocesných práv účastníkov je práve pojednávanie, na ktoré bol navrhovateľ riadne a včas predvolaný,
avšak svojim postupom - bezdôvodnou neúčasťou - sa o ich bezprostredné naplnenie sám obral.
V prípade účasti na pojednávaní by sa navrhovateľ zúčastnil vykonávania dokazovania, mohol by

navrhovať jeho doplnenie, resp. sa k vykonanému dokazovaniu vyjadriť.
Vyjadrenieodporcuvovecisamejboloprávnemuzástupcovinavrhovateľadoručenédňa27.11.2013(č.l.
44 spisu). Tým je vyvrátená zásadná odvolacia námietka (odhliadnuc od jej vyslovene formálnej povahy,
lebo argumentácia odporcu sa opakuje v tisíckach obdobných sporov a je navrhovateľovi „chronicky“
známa) o tom, že nebol oboznámený s písomným vyjadrením odporcu.

Hoci navrhovateľ predvolanie na pojednávanie určené na 15.12.2014 (pondelok) prevzal dňa 7.11.2014
(č.l. 59 spisu), až 12.12.2014 o 17.55 hod. (v piatok po úradných hodinách súdu) odoslal konajúcemu
súdu návrh „na zrušenie pojednávania z dôvodu objektívneho posúdenia porušenia zásady nestrannosti
súdu a sudcu“. Okresný súd správne vyhodnotil uplatnený dôvodu odročenia ako nie dôležitý (§ 119
ods. 1 O.s.p.), čo zodpovedá nižšie rozoberaným záverom o neopodstatnenosti tvrdení navrhovateľa o

konaní „vylúčeného“ sudcu. Ustanovenie § 101 ods. 2 v spojení s § 119 O.s.p. umožňuje súdu zvážiť
dôvodnosť návrhu na odročenie pojednávania a nadväzne konať i v neprítomnosti účastníkov konania.
V prípade pojednávania bez prítomnosti účastníka za podmienok predpokladaných zákonom nemôže
dôjsť k odňatiu práva konať pred súdom (bližšie napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo
116/93) a zároveň nie je porušená zásada kontradiktórnosti konania.

Ustanovenie § 119 ods. 2 písm. c/ O.s.p. predvída riešenie opísanej procesnej situácie (nesúhlas
súdu s uplatneným dôvodom požadovaného odročenia pojednávania) oznámením účastníkovi (na jeho
elektronickú adresu), ako súd posúdil návrh na odročenie pojednávania. Vzhľadom na (vyššie opísaný)
zjavne účelový postup navrhovateľa, v dôsledku ktorého sa konajúcemu súdu žiadosť o odročenie
pojednávania dostala do faktickej dispozície doslova niekoľko hodín pred termínom pojednávania, sa

využitie tohto procesného postupu stalo nemožným.

Zodpovedá doterajšiemu priebehu konania a stavu veci, že zákonný sudca (správne) postupoval
v intenciách záväzného rozhodnutia nadriadeného súdu o jeho nevylúčení. Odvolateľ v návrhu na
odročenie pojednávania a ani v posudzovanom odvolaní neuviedol žiadne iné/ďalšie okolnosti, ktoré by

mali zakladať jej vylúčenie, než tie, ktoré už boli predmetom posúdenia nadriadeného súdu. Zároveň
dotknutýzáveronevylúčenírešpektujerozhodovaciupraxNajvyššiehosúduSR(napr.uzneseniasp.zn.
3 Nc 14/2010 z 31.5.2010; 6 Cdo 201/2013 z 19.6.2013) v otázkach posudzovania inštitútu sudcovskej
nestrannosti.
V rozpore s obsahom spisu a vlastným postupom odvolateľa je jeho požiadavka vyčkania na

právoplatnosť rozhodnutia o prerušení konania, resp. na inom mieste (nekonzistentne) formulovaná
povinnosť súdu (vôbec) rozhodnúť o takomto návrhu. V súdenej veci totiž navrhovateľ žiadny návrh na
prerušenie konania nepodal.

Vnútorne protirečivým je odvolanie v časti, kde navrhovateľ na jednej strane vytýka súdu vykonanie

pojednávania, zároveň však zdôrazňuje, že bolo neprípustné rozhodnúť bez jeho nariadenia. V súdenej
veci je nepochybné, že pojednávanie nariadené a vykonané bolo. Nesprávnou je tiež požiadavka
odvolateľa, že v prípade, ak sa odporca k návrhu nevyjadril, mal súd rozhodnúť rozsudkom pre
zmeškanie. Je totiž výlučne vecou procesnej autonómie odporcu, či sa k podanému návrhu vyjadrí a
nadväzne je vecou posúdenia listinných dôkazov konajúcim súdom, či predstavujú podklad pre pozitívne

rozhodnutie o uplatnenom nároku. Samotné nevyjadrenie sa odporcu (odhliadnuc od toho, že v súdenej
veci sa odporca vyjadril) nepochybne neznamená povinnosť súdu rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie.
Neopodstatnenými sú tiež tvrdenia odvolateľa, že okresný súd si určil sám okruh a rozsah dokazovania,
resp. že z odôvodnenia nie je poznateľné, či išlo o listiny (ktorými bolo vykonané dokazovanie) založené
v exekučnom spise. Zo zápisnice o súdnom pojednávaní je nepochybné, že dokazovanie bolo vykonané

oboznámením obsahu exekučného spisu sp. zn. 18Er/5334/2010, ktorý dôkaz výslovne (č.l. 2 spisu
- označením povinného a spisovej značky exekútora) požadoval navrhovateľ. Inú skutočnosť nie je
možné vyvodiť ani z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia (č.l. 92 spisu). Z uvedeného vyplýva, že
zásadný dôkaz, na základe ktorého súd dospel k svojmu záveru, je exekučný spis, ktorého pripojenie
a oboznámenie žiadal samotný navrhovateľ.

V rámci meritórneho posúdenia prípadu odvolací súd poukazuje na zodpovednosť navrhovateľa
za obsahové vymedzenie odvolania a na viazanosť odvolacieho súdu odvolacími dôvodmi (§ 212
ods. 1 O.s.p.). Z tohto aspektu je zjavné, že (nepochybne z dôvodu predkladania enormnéhomnožstva typových podaní navrhovateľom na súdy) v odvolaní absentuje akákoľvek konkrétna úvaha/
protiargumentácia vo vzťahu k vecným dôvodom, ktoré okresný súd viedli k zamietnutiu návrhu. Inými
slovami, odvolateľ rezignoval na relevantnú reakciu na ktorýkoľvek z nosných dôvodov (t.j. najmä

chronológia a zmysel úkonov v exekučnej veci, v ktorej ja exekučným titulom rozhodcovský rozsudok;
aplikáciaspotrebiteľskejochrany;dôvody,prektorévdotknutejexekučnejveci„neplatí“15dňoválehota),
na ktorých okresný súd založil svoje rozhodnutie. Dôsledky takéhoto postupu idú výlučne na ťarchu
odvolateľa.
Odvolací súd nemôže v sporovom/kontradiktórnom konaní nahrádzať nevyhnutnú procesnú aktivitu

účastníka/odvolateľa a formulovať namiesto neho odvolacie dôvody, resp. preskúmavať rozhodnutie
na základe iných, než účastníkom konania v odvolaní vznesených námietok. Zároveň platí, že nie je
prípustné konfrontovať prvostupňový súd so závermi, ktoré (ani) nevyslovil. Z tohto pohľadu odvolacie
námietky spočívajúce v tvrdení, že okresný súd pochybil „keď konštatoval, že namietané lehoty
na vydanie rozhodnutia boli dodržané“, resp. že „náklady na správu pohľadávky počas nečinnosti
súdu zapríčinil dlžník“ nekorešpondujú s právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami napadnutého

rozhodnutia. Ide o zjavné pochybenie odvolateľa pri formulovaní odvolacích dôvodov.
Vo vzťahu k námietke, že dôležitým je nielen skúmanie okamihu, kedy exekučný súd o vydaní poverenia
rozhodol, ale i momentu, kedy poverenie súdnemu exekútorovi doručil, odvolací súd dodáva, že táto
úvaha neobsahuje žiadne konkrétne tvrdenia o porušení povinností exekučného súdu pri doručovaní
poverenia. Predovšetkým však nezodpovedá tvrdeniam prezentovaným v návrhu (§ 205a O.s.p.), kde

navrhovateľ skutkový základ uplatneného nároku založil na zákonnej povinnosti exekučného súdu
rozhodnúť o žiadosti o udelenie poverenia do 15 dní.

V spojitosti s opísanou „kvalitou“ odvolania (až) nemiestne vyznieva námietka, v zmysle ktorej je
napadnuté rozhodnutie nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Okresný súd uviedol rozhodujúci

skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská účastníkov, výsledky
vykonaného dokazovania, citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z nich
vyvodil svoje právne závery; tieto primerane vysvetlil, pričom dostatočne a presvedčivo objasnil, z akých
úvah vychádzal. Napadnuté rozhodnutie preto nemožno považovať za svojvoľné, či arbitrárne; naopak
posudzovaný rozsudok v časti odôvodnenia spĺňa všetky zákonné parametre.

Za situácie, kedy nebol navrhovateľom preukázaný ani prvý z kumulatívnych predpokladov
zodpovednosti štátu za nesprávny úradný postup, sú z hľadiska procesnej ekonómie námietky
odvolateľa smerujúce proti záverom okresného súdu ohľadne ďalších podmienok zodpovednostného
vzťahu bezpredmetné. Uvedené v plnej miere platí i vo vzťahu ku zmätočnej argumentácii o znaleckom
posudku, kedy odvolateľ prezentuje úmysel ho predložiť a súčasne poukazuje na jeho predloženie.

Pre úplnosť však odvolací súd poznamenáva, že okresný súd dokazovanie predloženým znaleckým
posudkom na nariadenom pojednávaní vykonal.

Nakoľko odvolacie dôvody navrhovateľa boli neopodstatnené a neboli zistené ani nedostatky v postupe
okresného súdu, na ktoré odvolací súd prihliada z úradnej povinnosti (§ 212 ods. 3 O.s.p.), potvrdil

napadnutý rozsudok v meritórnej časti ako vecne správny.
Odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj odvolaním výslovne nenapadnutý, ale od rozhodnutia vo veci
samej závislý, výrok o trovách prvostupňového konania. Okresný súd náležite aplikoval zásadu úspechu
v spore i návrhový charakter rozhodovania o náhrade trov.

O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd tak, že účastníkom ich náhradu nepriznal.
Odvolateľ - navrhovateľ nebol v tomto štádiu konania úspešný, a preto podľa § 142 ods. 1 v spojení
s § 224 ods. 1 O.s.p. nemá právo na náhradu jeho trov. Naproti tomu odporca si náhradu trov aktuálneho
odvolacieho konania neuplatnil (§ 151 ods. 1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.