Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 23. júl 2014

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/118/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2111205132
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 07. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Čimo

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2014:2111205132.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu Mgr. Dušana Čima a sudcov JUDr. Zlatice

Javorovej a JUDr. Jána Mihala v právnej veci žalobkyne: Debtinvest Limited, so sídlom 33 Porter
Road, P. O. Box 3169, PMB 103, Road Town, Tortola, Britské Panenské ostrovy, reg. č.: 609191,
zastúpenej splnomocnenkyňou: Nosko & Partners s. r. o., Bratislava, Podjavorinskej 2, IČO: 36 860
107, proti žalovanému: B. R., nar. XX. P. XXXX, trvalo bytom I., t. č. bytom I., D. XXXX/XX, o 2.948,68
eur s príslušenstvom, za účasti vedľajšieho účastníka na strane žalovaného: Združenie na ochranu
spotrebiteľa HOOS, Prešov, Nám. Legionárov 5, IČO: 42 176 778, zastúpeného advokátom: JUDr.
Ambróz Motyka, Stropkov, Nám. SNP 7, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Trnava

z 19. decembra 2012 č. k. 10C/77/2011-175, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Nariaďuje súdu prvého stupňa vykonanie opravy dátumu narodenia žalovaného v úvodnej časti
rozsudku.

Žalovanému nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

Žalobkyňa je povinná zaplatiť vedľajšiemu účastníkovi k rukám jeho advokáta náhradu trov odvolacieho
konania v sume 142,82 eur a to do 3 dní.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa I. zamietol žalobu; II. žalovanému nepriznal náhradu trov
konania a III. uložil žalobkyni povinnosť zaplatiť vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov konania 285,22
eur do 3 dní od právoplatnosti takéhoto rozsudku k rukám jeho právneho zástupcu JUDr. Ambróza

Motyku. Právne svoje rozhodnutia odôvodnil ust. § 3 ods. 1, § 39 ods. 1, § 52, § 53 ods. 1, ods. 2
písm. b/ a ods. 4 a § 879l O. z. (Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a
doplnení); ust. § 6 ods. 1 a 3 a § 23a zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa a § 7 ods. 2 zákona
č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona SNR č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení
neskorších predpisov (ďalej len „z. o o. s.“). Vecne dôvodil, že z obsahu zmluvy o splátkovom úvere
č. 0284701625 zo 14. novembra 2006 (ďalej aj „zmluva“), uzavretej medzi Slovenskou sporiteľňou a.
s., Bratislava, ako veriteľkou a žalovaným ako dlžníkom (ktorú posúdil ako zmluvu o spotrebiteľskom

úvere) a Všeobecných obchodných podmienok Slovenskej sporiteľne, a. s., účinných v čase uzatvorenia
zmluvy (ďalej len „VOP“) zistil, že text zmluvy bol vopred pripravený právnou predchodkyňou žalobkyne,
obchodné podmienky boli vypracované pre vopred bližšie neurčeného dlžníka - spotrebiteľa, spotrebiteľ
sa na ich príprave nepodieľal, nemohol docieliť zásadnejšiu zmenu vopred pripravených podmienok ažalobkyňa nepreukázala, že obchodné podmienky zmluvy boli so žalovaným individuálne dojednané.
Mal za to, že ak sa uplatňuje právo po použití nekalej obchodnej praktiky, súd môže odmietnuť poskytnúť
ochranu uplatnenému právu, keď je potrebné vychádzať z ustanovenia § 3 ods. 1 O. z., podľa ktorého

výkon práv nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. Poukázal najmä na ustanovenie § 6 ods. 3 zákona
č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, kde je (okrem iného) uvedené, že konaním v rozpore s
dobrými mravmi sa rozumie aj konanie, ktoré môže privodiť ujmu spotrebiteľovi (správne účastníkovi
obchodného vzťahu) pri nedodržaní dobromyseľnosti, čestnosti, zvyklosti a praxe. Pohľadávka, ktorá
je predmetom konania bola preukázateľne opakovane postupovaná a posledným postupníkom je

zahraničný subjekt (žalobkyňa). Dôsledkom postúpenia pohľadávky je zmena na strane veriteľa bez
zmeny obsahu práva na plnenie. I keď je postúpenie pohľadávky zákonným inštitútom a nemalo by mať
za dôsledok zhoršenie postavenia dlžníka, nie vždy to tak je, pričom samotné postúpenie pohľadávky
môže predstavovať nekalú obchodnú praktiku, ktorá predstavuje konanie zákonom zakázané (§ 7
ods. 2 z. o o. s.). Pohľadávka, ktorá je predmetom tohto konania, bola opakovane postupovaná bez
preukázateľného oznámenia tejto skutočnosti dlžníkovi a ak posledným postupníkom je žalobkyňa

(ako zahraničný subjekt), uplatňovanie práv proti nej je pre spotrebiteľa neúmerne náročné. Podľa
bodu 19.16 VOP dlžník ako spotrebiteľ nesmie bez súhlasu veriteľa postúpiť práva na inú osobu,
naopak pôvodná veriteľka bola na takéto konanie výslovne oprávnená. Takáto podmienka výrazným
spôsobom obmedzuje oprávnenie spotrebiteľa nakladať s pohľadávkou, ktorá mu potencionálne môže
vzniknúťprotiveriteľoviatýmspôsobujehrubýnepomermedziprávamiapovinnosťamizmluvnýchstrán.

Nekalá obchodná praktika predstavuje zákonom zakázané konanie, ktoré tak v danom prípade bolo
prostriedkom k získaniu aktívnej legitimácie žalobkyne v konaní (opakované postupovanie pohľadávky,
ktorej posledným postupníkom zostala žalobkyňa), preto dôvodom zamietnutia žaloby bol nedostatok
aktívnej legitimácie žalobkyne, nakoľko postúpenie pohľadávky až na žalobkyňu, bolo ako právny úkon
z uvádzaných dôvodov súdom prvého stupňa posúdené v rozpore s dobrými mravmi a preto absolútne

neplatný právny úkon. V časti o trovách konania súd svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 142 ods.
1, § 146 ods. 2 vety prvej a § 149 ods. 1 O. s. p. (Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení
neskorších zmien a doplnení) i s odkazom na § 93 ods. 3 O. s. p. V konaní úspešnému žalovanému
náhradu trov konania nepriznal len z dôvodu, že si ich náhradu výslovne neuplatnil, nakoľko mu trovy s
konaním nevznikli. Vedľajšiemu účastníkovi vystupujúcemu na strane žalovaného potom náhradu trov

konania priznal a to trovy jeho právneho zastúpenia za dva úkony právnej služby (prevzatie zastúpenia
a vyjadrenie z 3. júla 2012), dvakrát po 111,21 eur, dvakrát režijný paušál 7,63 eur a 20% daň z pridanej
hodnoty (ďalej len „DPH“) t. j. 47,54 eur, čo spolu predstavuje sumu 285,22 eur.

Proti tomuto rozsudku podala včas odvolanie iba žalobkyňa a to vo veci samej a v časti o trovách konania
vo vzťahu žalobkyne a vedľajšieho účastníka s návrhom na zrušenie rozsudku a vrátenie veci súdu

prvého stupňa na ďalšie konanie. Dôvodila, že sa nestotožňuje s právnym názorom súdu prvého stupňa,
že znenie bodu 19.16 VOP (na základe ktorého dlžník nesmie bez súhlasu veriteľa postúpiť práva
na inú osobu a veriteľ je oprávnený postúpiť pohľadávku na inú osobu bez súhlasu dlžníka) výrazne
obmedzuje oprávnenie spotrebiteľa nakladať s pohľadávkou, ktorá mu potencionálne môže vzniknúť
proti veriteľovi a tým spôsobuje hrubý nepomer medzi právami a povinnosťami zmluvných strán a že

postúpenie pohľadávky je v rozpore s dobrými mravmi a preto ide o absolútne neplatný právny úkon.
Žalobkyňa má za to, že právny predchodca žalobkyne bol oprávnený pohľadávky z predmetnej zmluvy
postúpiť na tretie osoby v zmysle ust. § 524 ods. 1 O. z. a tým ustanovenie bodu 19.16 VOP nie je
spôsobilé zakotviť značnú nerovnováhu medzi účastníkmi úverovej zmluvy v neprospech žalovaného
ako spotrebiteľa. Toto právo prislúcha každému veriteľovi (tak ako to vyplýva z ust. § 524 ods. 1 O. z.) a

preto právny predchodca žalobkyne ako veriteľ bol vo vzťahu k pohľadávke z úverovej zmluvy oprávnený
túto pohľadávku postúpiť písomnou zmluvou tretiemu subjektu. Nemožno na základe posúdenia
neprijateľnosti podmienky ohľadne možnosti postúpenia pohľadávky vzniknutej z predmetnej zmluvy
žalovaným len so súhlasom veriteľa zabrániť veriteľovi postúpiť svoju pohľadávku voči žalovanému
tretej osobe, keď mu toto právo vyplýva priamo zo zákona. Poukázal na rozhodnutie odvolacieho súdu

- Krajského súdu v Trnave vo veci sp. zn. 11Co/266/2011, kde podľa jeho názoru odvolací súd riešil
rovnakú právnu otázku. Mal tiež za to, že trovy právneho zastúpenia žalovaného (na ktorého strane
vstúpil vedľajší účastník do konania) nemožno považovať za trovy účelne vynaložené na uplatnenie či
bránenie jeho práv, resp. práv žalovaného a tiež, že nemožno považovať za účelne vynaložené trovy
právneho zastúpenia vedľajšieho účastníka, ktoré vznikli v súvislosti s jeho zastupovaním advokátom.

Žalovaný odvolací návrh nepodal.Vedľajší účastník na strane žalovaného navrhol rozhodnutie vo veci samej potvrdiť z dôvodu jeho
vecnej správnosti s poukazom na vlastnú argumentáciu pred súdom prvého stupňa a v časti o trovách
konaniapoukázalnaskutočnosť,žeprávnepôsobenievedľajšiehoúčastníkavtomtokonanípredstavuje

adekvátny a účinný prostriedok k ochrane spotrebiteľských práv pred neprijateľnými zmluvnými
podmienkami, keďže pri rozhodovaní vo veci samej súd vychádzal práve z právnej argumentácie
vedľajšieho účastníka. Súd pri rozhodovaní o trovách vedľajšieho účastníka postupoval v súlade s
legislatívou Európskej únie, judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie a v súlade s ustálenou súdnou
praxou a právnou teóriou.

Odvolací súd prejednal podľa § 212 ods. 1 a ods. 2 písm. b/ O. s. p. vec v medziach odvolania celú vec

(teda správnosť rozhodnutia rozsudkom vo veci samej, ako aj v časti trov konania, keďže rozhodnutie
o trovách konania bolo závislým na výsledku konania ako celku) a to podľa § 214 ods. 2 O. s. p.
bez pojednávania (pretože tu síce šlo /aj/ o vec samu, na druhej strane však nie aj o ktorýkoľvek
zo zákonom ustanovených prípadov potreby prejednávania takejto veci na pojednávaní odvolacieho
súdu, nakoľko tu nevznikla potreba dopĺňania ani opakovania dokazovania, súd prvého stupňa vec

prejednal na pojednávaní, nešlo tu o konanie vo veci porušenia zásady rovnakého zaobchádzania a
pojednávanie odvolacieho súdu si nevyžadoval ani žiaden dôležitý verejný záujem) a dospel k záveru,
že súd prvého stupňa zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom pre vyhlásenie rozsudku a vec i správne
(akceptovateľným spôsobom) posúdil po právnej stránke.

Odvolací súd sa v predmetnej veci stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že právny vzťah

založený medzi pôvodnou právnou predchodkyňou žalobkyne a žalovaným na základe zmluvy o
splátkovom úvere č. 0284701625 zo 14. novembra 2006 je spotrebiteľským vzťahom, zmluva je zmluvou
spotrebiteľskou v zmysle § 23a zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa a že všeobecné
ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách podľa ust. § 52 a nasledujúcich O. z. je nevyhnutné aplikovať
aj na spotrebiteľské zmluvy definované v ust. § 23a zákona o ochrane spotrebiteľa č. 634/1992 Zb.

Odvolateľka sa nestotožnila s názorom súdu prvého stupňa, že znenie bodu 19.16 VOP výrazne
obmedzuje oprávnenie spotrebiteľa nakladať s pohľadávkou, ktorá mu potencionálne môže vzniknúť
proti veriteľovi a tým spôsobuje hrubý nepomer medzi právami a povinnosťami zmluvných strán a že
postúpenie pohľadávky je v rozpore s dobrými mravmi, a preto je to absolútne neplatný právny úkon.
Poukazovala na rozhodnutie Krajského súdu v Trnave vo veci sp. zn. 11Co/266/2011, kde podľa jej

názoru odvolací súd riešil rovnakú právnu otázku.

Z odôvodnenia uznesenia Krajského súdu v Trnave z 22. júna 2012 č. k. 11Co/266/2011-66 vyplýva,
že sa odvolací súd nestotožnil s právnym názorom súdu prvého stupňa v tom, že zmluvná podmienka
zakotvená v úverových zmluvných podmienkach spoločnosti Home Credit Slovakia, a.s. v hlave 9 -
Záverečné ustanovenie, § 9 Úverových podmienok spoločnosti Home Credit Slovakia, a.s., na základe

ktorej bolo určené, že klient nie je oprávnený bez písomného súhlasu spoločnosti postúpiť akúkoľvek
svoju pohľadávku voči spoločnosti na tretie osoby alebo takúto pohľadávku započítať na záväzky, ktoré
má voči spoločnosti a spoločnosť je oprávnená pohľadávky z tejto zmluvy postúpiť tretím osobám, je
neprijateľná pre rozpor s dobrými mravmi a preto je absolútne neplatná. Odvolací súd bol toho názoru,
že posledná zo zmluvných podmienok, ktorá sa týka aktívnej legitimácie žalobcu a to, že spoločnosť

je oprávnená pohľadávky z tejto zmluvy postúpiť tretím osobám, vyjadruje právo právneho predchodcu
žalobcu postúpiť pohľadávky z úverovej zmluvy na tretie osoby v zmysle ust. § 524 ods. 1 O. z. a nie
je spôsobilá zakotviť značnú nerovnováhu medzi účastníkmi úverovej zmluvy v neprospech žalovaného
ako spotrebiteľa. Toto právo prislúcha každému veriteľovi tak, ako to vyplýva z ust. § 524 ods. 1 O. z.
a tak právny predchodca žalobcu ako veriteľ bol vo vzťahu k pohľadávke z úverovej zmluvy oprávnený

túto pohľadávku postúpiť písomnou zmluvou tretiemu subjektu. Nerovnováha v právach a povinnostiach
v prípade postúpenia pohľadávok z úverovej zmluvy, môže vyplývať jedine z prvej časti ust. hlavy 9, § 9
VOP, keďže podľa tejto zmluvnej podmienky dlžník môže postúpiť svoje pohľadávky z úverovej zmluvy
voči spoločnosti len na základe predchádzajúceho súhlasu tejto spoločnosti. Toto ustanovenie by bolo
však právne relevantné len v prípade, ak by sa dlžník rozhodol postúpiť akúkoľvek svoju pohľadávku

z úverovej zmluvy voči spoločnosti, ktorá právna skutočnosť sa však netýkala uvedenej veci. Mal za to,že nemožno na základe posúdenia neprijateľnosti podmienky ohľadne možnosti postúpenia pohľadávky
vzniknutej zo zmluvy žalovaným len so súhlasom veriteľa zabrániť veriteľovi postúpiť svoju pohľadávku
voči žalovanému tretej osobe, keď toto právo mu vyplýva priamo z ustanovenia § 524 ods. 1 O. z.,

na základe čoho tak nesúhlasil s názorom súdu prvého stupňa, že táto zmluvná podmienka spôsobuje
neplatnosťpostúpeniapohľadávkyvočižalovanému,pretoževtejtočastijezmluvnápodmienkavsúlade
s ust. § 524 ods. 1 O. z. a ako taká neobsahuje žiadnu neprijateľnú podmienku, ktorá by bola v rozpore
s dobrými mravmi, keď samotné postúpenie pohľadávky je potrebné posúdiť v zmysle ust. § 524 ods.
1 O. z.

Podľa čl. I § 7 ods. 1 z. o o. s. v znení platnom a účinnom do 30. apríla 2014, nekalé obchodné praktiky
sú zakázané, podľa odseku 2 rovnakého paragrafu i článku sa obchodná praktika považuje za nekalú,
ak a) je v rozpore s požiadavkami odbornej starostlivosti, b) podstatne narušuje alebo môže podstatne
narušiť ekonomické správanie priemerného spotrebiteľa vo vzťahu k výrobku alebo službe, ku ktorému
sa dostane alebo ktorému je adresovaná, alebo priemerného člena skupiny, ak je obchodná praktika
orientovaná na určitú skupinu spotrebiteľov a nakoniec podľa odseku 4 vety prvej rovnakého paragrafu i

článku zákona za nekalú obchodnú praktiku sa považuje najmä klamlivé konanie a klamlivé opomenutie
konania podľa § 8 a agresívna obchodná praktika podľa § 9.

Odvolací súd je toho názoru, že sporné ustanovenie (19.16 VOP) je síce nerovnovážne, keďže
spotrebiteľovi (žalovanému) výslovne zakazuje možnosť postúpiť akúkoľvek svoju pohľadávku alebo
svoje záväzky voči úverovému veriteľovi na tretie osoby bez súhlasu úverového veriteľa a naopak

úverový veriteľ je oprávnený kedykoľvek postúpiť na tretiu osobu akékoľvek svoje pohľadávky aj
záväzky voči spotrebiteľovi, ale neplatné je len obmedzenie spotrebiteľa v postúpení, teda len táto
časť oddeliteľná od ostatnej časti ustanovenia, v zostávajúcej časti nemožno považovať ustanovenie za
neplatné ani za nekalú obchodnú praktiku.

Odvolací súd však má za to, že konkrétna realizácia inak existujúceho oprávnenia, resp. ustanovenia

(výkon práv na postúpenie, teda nie samotné ustanovenie) v predmetnej veci je nekalou obchodnou
praktikou z nasledovných dôvodov:

Postúpenie pohľadávky ako takej nemôže mať za následok zhoršenie postavenia dlžníka, avšak nie
vždy to tak je aj v praxi a i postúpenie pohľadávky môže predstavovať stav zákonom zakázaný,
napríklad nekalú obchodnú praktiku (§7 ods. 2 z. o o. s.). Doterajšia prax zmluvných vzťahov bežne

pripúšťa postúpenie pohľadávky a osobu postupníka vyberá postupca, čo je v súlade s ust. § 524 a po
čom nasledujúcimi ustanoveniami O. z., pričom nie je až také významné, čo sa takýmto postúpením
pohľadávky sledovalo. Dôležité však aj v predmetnej veci je, že objektívne už na prvý pohľad postúpenie
pohľadávky na subjekt na Britských Panenských Ostrovoch (v Karibiku), teda únik z územia Slovenskej
republiky na ostrov pri inom kontinente, znamená aj pre nadpriemerne práva znalý subjekt minimálne

sťaženie garancií. Pri nízkych pohľadávkach je tu aj nezanedbateľné nebezpečenstvo, že dlžníka takýto
postup celkom odradí od uplatňovania práva (v Atlantickom oceáne). O nič menej je odradzujúca
aj predstava o vymáhaní práv (exekúcia) už len vzhľadom na okolnosti doručovania. Odvolací súd
preto považuje konkrétny výkon práva na postúpenie pohľadávky zo zmluvy na subjekt na Britských
Panenských ostrovoch za výkon práv, ktorý sa prieči dobrým mravom (§ 3 ods. 1 O. z.) a konkrétne

postúpenie hodnotí ako nekalú obchodnú praktiku, po použití ktorej sa uplatňuje právo, ktorému je z
tohto dôvodu možné odmietnuť poskytnúť ochranu a postúpenie je preto absolútne neplatným právnym
úkonom (podľa § 39 O. z.) z tohto dôvodu (pretože sa prieči dobrým mravom). Na absolútnu neplatnosť
právneho úkonu je potrebné prihliadnuť aj z úradnej povinnosti a preto odvolací súd konštatuje, že
žalobkyňa nemala na podanie žaloby v predmetnej veci aktívnu legitimáciu, pretože úkon postúpenia

práv na ňu je neplatným právnym úkonom a žalobkyňa sa tak nestala v dôsledku neplatného postúpenia
práv zo zmluvy nositeľom oprávnenia uplatňovať v súdnom konaní práva pôvodne prináležiace jednej
z jej právnych predchodkýň.

Preto pokiaľ bola žaloba v predmetnej veci z dôvodu nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobkyne
zamietnutá, bolo rozhodnutie súdu prvého stupňa vecne správne.Odvolací súd riadiaci sa týmito úvahami preto rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej podľa § 219
ods. 1 O. s. p. potvrdil.

Podľa § 222 ods. 3 a § 164 O. s. p. ale súdu prvého stupňa nariadil opravu tej nesprávnosti v úvodnej

časti jeho rozsudku, v dôsledku ktorej bol u žalovaného uvedený nesprávny dátum narodenia (XX. E.
XXXX) namiesto správneho (XX. P. XXXX), keďže v žalobe sa nachádza rodné číslo žalovaného ako
jeho jednoznačný identifikátor (totožné s rodným číslom žalovaného uvedeným na zmluve), preto aj v
prípade omylu samotnej žalobkyne v dátume narodenia žalovaného na viacerých jej podaniach vrátane
žaloby, mal súd prvého stupňa uviesť v úvodnej časti rozsudku správny dátum narodenia žalovaného.

Včastiotrováchkonaniaboliobsahomspisupodloženézáveryoplnomprocesnomúspechužalovaného

a vedľajšieho účastníka na jeho strane a boli to tak oni, komu vzniklo právo na náhradu trov
prvostupňového konania (podľa § 142 ods. 1 O. s. p.).

Žalovaný však nepodal návrh na priznanie mu náhrady (§ 151 ods. 1 O. s. p.) a túto ani (pre prípad
vzniku trov, zo spisu sa však nepodávajúcich) v zákonom ustanovenej lehote (troch pracovných dní)
nevyčíslil, preukázateľne mu podľa obsahu spisu v konaní nevznikli žiadne trovy, pričom takéto závery

sa pre nepodanie odvolania tiež žalovaným stali definitívnymi, preto odvolací súd aj v takejto časti (o
trovách konania vo vzťahu hlavných účastníkov) rozsudok podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil.

Podľa§142ods.1O.s.p.účastníkovi,ktorýmalvoveciplnýúspech,súdpriznánáhradutrovpotrebných
na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

Citované ustanovenie obsahuje vyjadrenie jednej zo zásad, ktorou je, že súd prizná len náhradu

trov potrebných (rozumej nevyhnutných) na účelné bránenie práva, čiže len takých trov, ktoré možno
považovať objektívne za vynaložené účelne.

Medzi trovy konania s nárokovateľnou náhradou potom zásadne patria i trovy reprezentované odmenou
a súvisiacimi náhradami advokátov v súvislosti s poskytovaním nimi právnych služieb ich klientom
(účastníkom súdnych konaní), keď tu nepochybne treba súhlasiť s argumentom vedľajšieho účastníka

o neodňateľnom práve na súdnu a inú právnu ochranu a skoro tragikomicky musela pôsobiť úporná
snaha žalobkyne zbaviť sa povinnosti zaplatiť vedľajšiemu účastníkovi na strane žalovaného náhradu
trov na právnej službe advokáta so súbežným uplatňovaním požiadavky na náhradu za vlastné právne
zastúpenie (v ktorom prípade inak odvolaciemu súdu uniká rozdiel medzi namietanou paušálnou
obranou vedľajšieho účastníka a rovnako paušálnym uplatňovaním práv zo strany žalobkyne).

Odvolací súd sa nestotožňuje s názorom odvolateľky, že trovy právneho zastúpenia vedľajšieho
účastníkanemožnopovažovaťzatrovyúčelnevynaloženénauplatňovaniečibránenieprávžalovaného,
na ktorého strane vedľajší účastník vystupoval.

Za situácie, keď žalovaný na rozdiel od vedľajšieho účastníka náhradu trov konania nepožadoval
a ani sa zo spisu žiadne jeho trovy nepodávajú, nemožno súhlasiť s argumentom žalobkyne, ktorá

spochybňovala nutnosť a účelnosť vynaloženia trov právneho zastúpenia vedľajšieho účastníka, pretože
právepovstupevedľajšiehoúčastníka(zastúpenéhoadvokátom)dokonania,došlokzamietnutiužaloby
z dôvodov, ktoré vo svojom vyjadrení - právnej argumentácii uvádzal vedľajší účastník.

Vedený týmito úvahami a pri nedostatku dôvodov spochybniť určenie výšky priznanej náhrady trov
konania vedľajšieho účastníka, preto odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil aj v napadnutej

časti trov konania vo vzťahu žalobkyne a vedľajšieho účastníka na strane žalovaného (i tu podľa § 219
ods. 1 O. s. p.).Pri takomto výsledku odvolacieho konania v ňom boli plne úspešnými žalovaný a vedľajší účastník
na jeho strane. Žalovaný však nepodal návrh na priznanie mu náhrady trov odvolacieho konania (§
151 ods. 1 O. s. p.) a túto ani (pre prípad vzniku trov, zo spisu sa však nepodávajúcich) v zákonom

ustanovenej lehote (troch pracovných dní) nevyčíslil a preukázateľne mu podľa obsahu spisu v konaní
nevznikli žiadne trovy, preto mu odvolací súd i podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s. p. náhradu trov
odvolacieho konania nepriznal.

Vedľajší účastník podal návrh na prisúdenie mu náhrady trov odvolacieho konania a to trov právneho
zastúpenia v sume 142,82 eur (odmena za vyjadrenie k odvolaniu z 28. februára 2013 v sume 111,21

eur + režijný paušál 7,81 eur + 20% DPH t. j. 23,80 eur). Odvolací súd mu preto takúto riadne vyčíslenú
náhradu v súlade s ust. § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 O. s. p. a § 10 ods. 1, § 14 ods. 1, § 16 ods.
3 a § 18 ods. 3 advokátskej tarify (Vyhl. Č. 655/2004 Z. z. v znení účinnom do 30. júna 2013) priznal,
pričom povinnosť na náhradu uložil neúspešnej žalobkyni v súlade s ust. § 149 ods. 1 a § 160 ods. 1 O.
s. p. (tu rozumej i s určením zákonnej trojdňovej lehoty plnenia, pretože pre výnimku nevidel dôvod).

K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta

zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním. Ak povinnosti uložené rozsudkom súdu prvého stupňa
v spojení s týmto rozsudkom nebudú splnené dobrovoľne v lehote na to určenej, možno sa ich splnenia
domáhať exekučne.