Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 11. jún 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6Co/306/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5912207014
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 06. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Urbanová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5912207014.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Urbanovej

a členov senátu JUDr. Yvetty Dzugasovej a Mgr. Miroslava Šeptáka v právnej veci navrhovateľa:
POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného
spoločnosťou: Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421,
proti odporcovi: Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky,
so sídlom Župné námestie 13, 813 11 Bratislava, v konaní o náhradu majetkovej škody a náhradu
nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Ružomberok č. k.
5C/68/2012-102 zo dňa 23. 01. 2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Ružomberok č. k. 5C/68/2012-102 zo dňa 23. 01. 2014 p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd žalobu zamietol. Súčasne vyslovil, že žalovanému (t.j. odporcovi)
náhradu trov konania nepriznáva.

Z dôvodov tohto rozhodnutia vyplýva, že okresný súd v súlade s ust. § 101 ods. 2 O.s.p. konal a rozhodol
na pojednávaní v neprítomnosti účastníkov a právneho zástupcu navrhovateľa, ktorí mali doručenie
predvolanianapojednávanieriadneavčasvykázané.Vrámcidokazovaniasasúdoboznámilsobsahom
listín založených spise, ako aj s obsahom pripojeného spisu Okresného súdu Ružomberok sp. zn.
7Er/258/2010, pričom zistil a ustálil nasledovný skutkový a právny stav:

Prvostupňový súd vyhodnotil odporcom vznesenú námietku premlčania ako nedôvodnú. Ďalej uviedol,
že z obsahu spisu vyplýva, že Okresný súd Ružomberok poverenie nevydal v 15-dňovej zákonnej lehote
na vydanie poverenia - žiadosť o vydanie poverenia mu bola doručená dňa 20.10.2010, poverenie
bolo vydané dňa 30.11.2010. V predmetnom konaní však exekučný súd postupoval v zmysle platnej
legislatívy účinnej v čase podania návrhu na vydanie poverenia (§ 44 ods. 2 Exekučného
poriadku), keď preskúmaval žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,
návrh na vykonanie exekúcie a samotný exekučný titul - rozsudok vydaný Stálym rozhodcovským súdom

č. SR 04764/10 dňa 10.06.2010, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 28.06.2010 a vykonateľnosť dňa
01.07.2010 a k uvedenému preskúmaniu bolo nevyhnutné vyžiadať si od Stáleho rozhodcovského
súdu zmenku vystavenú dňa 01.07.2009. Okresný súd Ružomberok dňa 28.10.2010 vyzval Stály
rozhodcovskýsúdnazaslaniedokladovpotrebnýchnaprávneposúdenieveci(vyššieuvedenúzmenku).
Po doručení požadovaných listín na CD nosiči od Stáleho rozhodcovského súdu dňa 25.11.2010 a po ich
preskúmaní exekučný súd dňa 30.11.2010 vydal poverenie na vykonanie exekúcie spolu s uznesením č.
k. 7Er/258/2010-23 zo dňa 30.11.2010, ktorým exekúciu v časti zmenkového úroku vo výške 0,25% denne zo sumy 798,67 Eur za dobu od 20.01.2010 do zaplatenia zastavil, a to vzhľadom na zistený
rozpor so zákonom. Na základe uvedených skutočností okresný súd dospel k záveru, že v predmetnej
exekučnejvecikonalplynuloa bezzbytočnýchprieťahovpridodržanízákonnéhoustanovenia§44ods.

2 v spojení s § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku platného a účinného v čase doručenia žiadosti o
vydanie poverenia pre súdneho exekútora, pričom nevydanie poverenia v zákonnom stanovenej lehote
zapríčinil samotný navrhovateľ, ktorý sa v pozícii oprávneného v exekučnom konaní domáhal výkonu
exekučného titulu, ktorý nebol v súlade so zákonom.

Zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene

niektorých zákonov (ďalej aj „zákon č. 514/2003 Z. z.“) vo svojich ustanoveniach taxatívne vymedzuje
podmienky úspešného uplatnenia nároku na náhradu škody, pri ktorých štát zodpovedá za škodu
spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci: nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny
úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym
úradným postupom a vzniknutou škodou.

V prerokovávanej veci si navrhovateľ uplatnil náhradu majetkovej škody vo výške 125,00 Eur a

nemajetkovú ujmu v peniazoch vo výške 330,00 Eur z dôvodu nesprávneho úradného postupu
exekučného súdu, ktorý nerozhodol v exekučnom konaní o žiadosti súdneho exekútora o vydanie
poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej lehote. Nesprávnym úradným postupom je
porušovanie povinností pri uskutočňovaní úkonov v konaní, najmä jeho nesprávne
vykonanie alebo vykonanie bez splnenia zákonných podmienok a nesprávnym úradným postupom

je aj opomenutie urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote a aj nevydanie
rozhodnutia je nesprávnym úradným postupom. V súlade s vyššie uvedeným mal súd I. stupňa za to,
že exekučný súd pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora o vydanie
poverenia na vykonanie exekúcie konal v predmetnej veci priebežne bez zbytočných prieťahov, súd
nemal za preukázaný nesprávny úradný postup (existenciu prieťahov v exekučnom konaní) ako jeden

z predpokladov pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, a
z uvedeného dôvodu súd návrh navrhovateľa ako nedôvodný zamietol.

O trovách konania okresný súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a odporcovi, ktorý bol v konaní
úspešný, ich nepriznal, keďže tieto si nevyčíslil a z obsahu spisu mu vznik žiadnych trov nevyplýva.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ, ktorý sa domáhal jeho

zrušenia a vrátenia veci okresnému súdu na ďalšie konanie.

Odvolateľpoukázalnakoncepciuspravodlivéhosúdnehokonaniazahŕňajúcehoprávonakontradiktórne
konanie, v rámci ktorého musia mať strany možnosť oboznámiť sa so všetkými predloženými
dôkazmi alebo stanoviskami a vyjadriť sa k nim, s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie. Navrhovateľ
navyše nebol poučený zo strany súdu v zmysle ust. § 120 ods. 4 O.s.p., súd mu neoznámil, že hodlá

vyhlásiť rozhodnutie vo veci samej a v dôsledku toho tento účastník nemal priestor navrhnúť alebo
predložiť ďalšie dôkazy. Odvolateľ tiež namietal, že pred vynesením rozhodnutia nebol
oboznámený ani s listinnými dôkazmi uloženými v exekučnom spise a k vykonanému dokazovaniu sa
nemal možnosť vyjadriť a navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. V danej veci podľa navrhovateľa
nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. Navyše, v situácii, kedy bolo potrebné vo veci

vykonať dokazovanie navrhnutým dôkazom - listinami založenými v exekučnom spise, mal súd umožniť
navrhovateľovi uplatňovať svoje stanoviská k skutkovým aj právnym otázkam nastoleným samotným
súdom. Pokiaľ vnútroštátny súd dospel (podľa odvolateľa na základe dokazovania, ktorého
obsah, rozsah si bez akéhokoľvek dôvodu určil sám) k záveru, že existuje okolnosť brániaca vydať pre
navrhovateľa pozitívne rozhodnutie, musí vo všeobecnosti o tom informovať účastníkov konania v spore

a umožniť im, aby sa k tomu vyjadrili. Upozornil, že súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie
je z odôvodnenia rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise.

Zároveň navrhovateľ poukázal na svoje podanie (obsiahnuté v texte žaloby), ktorým upovedomil
súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená na prejednanie
a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených

skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v očiach žalobcu a objektívne v
očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Uvedené rozhodnutie
krajského súdu bolo podľa odvolateľa vydané v rozpore s ustálenou judikatúrou v iných krajskýchsúdoch v skutkovo a právne totožných veciach. Zároveň je v rozpore s judikatúrou Ústavného súdu
SR, Európskeho súdu pre ľudské práva v oblasti zachovávania práva na nestranný súd. Navrhovateľ
zdôraznil, že podal ústavnú sťažnosť vo veci porušenia jeho práva na nestranný sú, ktorej výsledkom

bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu. Navyše konečné (meritórne) rozhodnutie vo veci súdom
vylúčeným sudcom neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí
rozhodol aj o zamietnutí návrhu navrhovateľa na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 2 písm.
c) O.s.p., proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Rozhodnutie okresného súdu vo veci samej je tak
predčasné. Žalobca tiež tvrdil, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania.

Okrem toho ak žalovaný nereagoval na výzvu súdu a nepredložil písomné vyjadrenie k žalobe, mal
okresný súd vo veci samej rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie v zmysle ust. § 153b O.s.p..

Vo vzťahu k nemajetkovej ujme súd vo svojom rozhodnutí vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že
došlo k porušeniu práva navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného
článkom 48 ods. 2 Ústavy SR, ako aj práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného
článkom 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práva a základných slobôd a práva

na rozhodnutie v zákonom stanovenom čase. Pritom sám súd zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté
v zákonom stanovenom čase a preto túto nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiaden
objektívne udržateľný ospravedlňujúci dôvod. Rozhodnutie súdu je vnútorne rozporné. Napriek tomu,
že zistil porušenie práva, nekonštatoval ho, a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní
nemajetkovej ujmy navrhovateľovi. Rozhodnutie je založené na skutkovej a právnej chybe súdu, čo

nie je v právnom štáte udržateľné. Súd v súvislosti s majetkovou ujmou analyzuje okolnosti, ktoré s
vecouvôbecnesúvisia,atietookolnostivydávazaodôvodneniesvojhorozhodnutia.Irelevantnésúpreto
úvahy súdu o tom, aké spôsoby judikovania pohľadávky si žalobca zvolil, rovnako o podstate a rozsahu
podnikateľského rizika a taktiež o udržiavaní kontaktu súdneho exekútora, keď tento nemôže byť činný,
kým nezíska poverenia na vykonanie exekúcie od súdu. Vo vzťahu k majetkovej škode sa súd

zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počas nečinnosti súdu a
opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti s konaním dlžníka (povinného). Súd však úplne
ignoroval všetky tvrdenia navrhovateľa o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu na udržiavanie a správu
informačného systému a z titulu výdajov na administratívne spracovanie textov urgencií, na
publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií a tiež na poštovné a telekomunikačné výdaje. V tejto

časti je preto rozhodnutie súdu nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a je prejavom svojvôle súdu,
a preto je ho potrebné ako arbitrárne zrušiť. Z odôvodnenia rozsudku vôbec nie je zrejmé, akou úvahou
súd dospel jednoznačne a nepochybne k presvedčeniu o tom, že majetková škoda nevznikla. To isté je
možné povedať o nemajetkovej ujme.

Odporca zostal v odvolacom konaní nečinný.

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie podal k tomu oprávnený
účastník konania (§ 201 veta prvá O.s.p.) v zákonom stanovenej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.),
preskúmal vec v rozsahu vymedzenom ust. § 212 ods. 1, 2 písm. b) O.s.p. a bez nariadenia odvolacieho
pojednávania postupom podľa § 156 ods. 3 O.s.p. v spojení s § 214 ods. 2 a § 211 ods. 2 O.s.p. rozsudok
okresného súdu ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Primárne je zo strany odvolacieho súdu potrebné poukázať na zodpovednosť navrhovateľa za obsahové
vymedzenie svojho odvolania, v spojitosti s nevyhnutnosťou odvolacieho súdu rešpektovať svoju
viazanosť odvolacími dôvodmi (§ 212 ods. 1 O.s.p.). V tejto súvislosti je zjavné (nepochybne z dôvodu
predkladania enormného množstva typových podaní navrhovateľom na súdy), že (hmotno-právne)
odvolacie dôvody nekorešpondujú s právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami, na ktorých je založené

napadnuté rozhodnutie. V odvolaní navrhovateľa niet jedinej zmienky (tobôž protiargumetnácie) vo
vzťahu k argumentácii okresného súdu obsiahnutej v napadnutom rozhodnutí, že pri rozhodovaní
Okresného súdu Ružomberok v exekučnej veci, z ktorej si uplatňuje svoj nárok navrhovateľ žalobou v
tomto súdnom v štádiu konania o žiadosti o udelenie poverenia, došlo k prieťahom (t.j. nesprávnemu
úradnémupostupu),vdôsledkučohobynavrhovateľovimalavzniknúťmateriálnaškodavovýške125,00

Eur a náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 330,00 Eur s poukazom na § 17 ods. 1 a 2 zákona č.
514/2003 Z. z. Odvolací súd nie je oprávnený preskúmať prvostupňové rozhodnutie na základe iných,
než účastníkom konania v odvolaní vznesených námietok.Podstatná časť odvolacích námietok žalobcu je založená na tvrdení, že vo veci nerozhodoval nestranný
sudca. Krajský súd, ako súd nadriadený, rozhodol uznesením č.k. 7NcC/84/2012-23 zo dňa 31.01.2013,
že zákonná sudkyňa Okresného súdu Ružomberok JUDr. Janka Majerčíková nie je vylúčená z

prejednávania a rozhodovania veci vedenej na Okresnom súde Ružomberok pod
sp. zn. 5C/68/2012. Od vydania tohto rozhodnutia, v ktorom nadriadený súd podrobne uviedol všetky
dôvody, pre ktoré zákonného sudcu možno považovať za nestranného zo subjektívneho aj objektívneho
hľadiska, nedošlo ku žiadnym novým skutočnostiam majúcim vplyv na nestrannosť zákonného sudcu,
preto je argumentácia odvolateľa o konaní vylúčeného sudcu bezpredmetná.

Nad rámec uvedeného odvolací súd dopĺňa, že aktuálna aplikačná prax Najvyššieho súdu Slovenskej

republikyprizohľadnenítaksubjektívneho,akoajobjektívnehohľadiska(teóriazdania)savprevažujúcej
miere prikláňa k záveru o povinnosti, ako aj požiadavke na sudcu v každej veci zachovať vecný,
profesionálny prístup, nadhľad, potrebnú dávku odstupu, pričom samotná skutočnosť, že predmetom
konania je nesprávny úradný postup, na ktorom sudca vykonával aj svoju funkciu, nezakladá pomer
sudcu k veci, teda dôvod pre jeho vylúčenie.

Je nutné rozlišovať medzi pojmom „súd“ a „sudcovia“ a z hľadiska zásad spravodlivého procesu
citlivo zvažovať ich vzťah v posudzovaných súvislostiach. Nezodpovedá právnym pomerom priliehavosť
názoru o mechanickom vzťahu medzi súdom a sudcami tohto súdu. Vzťah sudcov je pri výkone
rozhodovacej činnosti riadený princípom prezumpcie nezávislosti súdnej moci, ktorá nepodlieha
subjektívnym pocitom sudcov pri ich rozhodovaní a nie je ničím zaťažovaná v ich postojoch voči súdu.

Pôsobenie sudcov na určitom súde je vždy objektívne dané, len sama táto
skutočnosť nemôže byť dôvodom ich vylúčenia. Sudcovia ako reprezentanti verejnej moci by tak a
priori stáli vo svetle spochybňujúcom ich profesionálne schopnosti. Vzájomný vzťah medzi sudcom a
súdom nie je vzťahom zamestnaneckým alebo služobným. Vymenovaním za sudcu vzniká a zánikom
funkcie sudcu zaniká osobitný vzťah sudcu k štátu, z ktorého vyplývajú vzájomné práva a povinnosti

sudcu a štátu. Sudca je pri výkone funkcie sudcu nezávislý a zákony a iné všeobecne záväzné právne
predpisy vykladá podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia, rozhoduje nestranne, spravodlivo, bez
zbytočných prieťahov, len na základe skutočnosti zistených v súlade so zákonom (§ 2 ods. 2 zákona č.
385/2000 Z. z.). Nezávislosť sudcu je nevyhnutné vnímať aj ako nezávislosť v rámci samotnej súdnej
moci, celého súdneho systému, aj konkrétneho súdu, na ktorom sudca pôsobí. Iba takéto chápanie

nezávislosti je predpokladom nestrannosti sudcu, ktorú nesmie nikto ohroziť (uznesenie Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 1Nc 86/2011 zo dňa 24.11.2011). Sudca je povinný v každej súdenej veci zachovávať
vecný a profesionálny prístup, potrebnú dávku odstupu, pričom samotná skutočnosť, že predmetom
konaniajenesprávnyúradnýpostupsúdu,naktoromsudcavykonávasvojufunkciu(keďvprejednávanej
veci zákonná sudkyňa nekonala a nerozhodovala v exekučnej veci, v ktorej malo dôjsť k nesprávnemu

úradnému postupu), nezakladá pomer sudcu k veci, a teda neexistuje dôvod pre vylúčenie zákonnej
sudkyne JUDr. Janky Majerčíkovej z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci.

Odvolací súd nespochybňuje, že súčasťou kontradiktórneho konania je právo účastníka byť
oboznámený s predloženými dôkazmi, vyjadriť sa k nim a podávať dôkazné návrhy. Zásadu
kontradiktórnosti však nemožno vykladať absolútne, resp. formalisticky, ale len vo väzbe s ostatnými

zásadami/ustanoveniami procesného predpisu. Predovšetkým účastník konania realizuje svoje
procesné práva v rámci súdneho pojednávania, na ktoré bol navrhovateľ riadne a včas predvolaný,
pričom o možnosť ich uplatnenia sa obral sám svojím postupom - bezdôvodnou neúčasťou na
súdnom pojednávaní. Z obsahu spisu vyplýva, že termín pojednávania (23.01.2014) prvostupňový
súd vytýčil dňa 13.12.2013 a navrhovateľovi a jeho právnemu zástupcovi bolo toto predvolanie

doručené dňa 18.12.2013. Až dňa 16.01.2014 bol konajúcemu súdu doručený návrh navrhovateľa na
„zrušeniepojednávaniazdôvoduobjektívnehoposúdeniaporušeniazásadynestrannéhosúduasudcu“,
pričom okresný súd sa s návrhom na odročenie vysporiadal zákonnom predpísaným spôsobom, keď
vec prejednal v neprítomnosti účastníkov konania. Poukázal pritom na uznesenie Okresného súdu
Ružomberokč.k.5C/68/2012-73zodňa13.05.2013,ktorýmokresnýsúdnevyhovelprocesnémunávrhu,

ktorým sa navrhovateľ domáhal prerušenia konania (§ 109 ods. 2 písm. c) O.s.p.) do právoplatného
rozhodnutia Ústavného súdu SR o jeho ústavnej sťažnosti pre porušenie základného
práva na súdnu ochranu z totožných dôvodov, (ako je uvedené aj v jeho žiadosti oodročenie pojednávania), ktoré na základe odvolania navrhovateľa preskúmal Krajský súd v Žiline, ktorý
uznesením sp. zn. 10Co/311/2013 zo dňa 30.10.2013 uznesenie okresného súdu ako vecne správne
potvrdil. Správnym je aj samotné vecné vyhodnotenie uplatneného dôvodu odročenia ako nie dôležitého

(§ 119 ods. 1 O.s.p.), ako to korešponduje s vyššie uvedeným záverom o neopodstatnenosti tvrdení
navrhovateľa o konaní „vylúčeného“ sudcu. Inými slovami, v prípade pojednávania bez prítomnosti
účastníka za podmienok predpokladaných zákonom, nemôže dôjsť k odňatiu práva
účastníka konať pred súdom (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 116/93) a zároveň nie
je porušená zásada kontradiktórnosti sporového konania. Ustanovenie § 101 ods. 2 (v spojení s §

119 O.s.p.) umožňuje súdu zvážiť dôvodnosť návrhu na odročenie pojednávania a nadväzne konať v
dôvodných prípadoch v neprítomnosti účastníkov konania. Iné chápanie predmetného ustanovenia by
viedlo k jeho obsolentnosti a zároveň k nežiaducim prieťahom v konaní, ktorých (tvrdená) existencia je
v konečnom dôsledku základom samotného nároku uplatňovaného navrhovateľom v žalobe.

Bez akéhokoľvek racionálneho základu sú tvrdenia odvolateľa v tom smere, že súd si určil sám okruh a
rozsah dokazovania, resp. že z odôvodnenia nie je poznateľné, či išlo o listiny (ktorými bolo vykonané

dokazovanie) založené v exekučnom spise. Zo zápisnice v súdnom pojednávaní je mimo rámca
akýchkoľvek pochybností zjavné, že dokazovanie bolo vykonané výlučne oboznámením podstatného
obsahu exekučného spisu Okresného súdu Ružomberok sp. zn. 7Er/258/2010 - ktorý dôkaz výslovne
(č. l. 2 spisu) požadoval samotný navrhovateľ. Inú skutočnosť nie je možné vyvodiť ani z odôvodnenia
napadnutého rozhodnutia (č. l. 102-109 spisu).

Úplne zmätočným je tvrdenie odvolateľa, že v danej veci bolo neprípustné rozhodnúť bez nariadenia
pojednávania (za stavu, kedy sa odporca nevyjadril k podanej žalobe). V súdenej veci je totiž
nepochybné,žepojednávanienariadenéboloaodporcasakvecivyjadril(nainommiestetouvádzasám
odvolateľ). Sám odvolateľ svojím procesným návrhom zo dňa 16.01.2014 navrhol zrušenie nariadeného
termínu pojednávania, na ktoré bol riadne a včas súdom predvolaný.

Písomné vyjadrenie odporcu vo veci samej zo dňa 26.03.2013 bolo súdu doručené 02.04.2013 (č.l.
30-39 spisu) a dňa 10.04.2013 bolo odoslané navrhovateľovi súdom na vyjadrenie
(§ 114 ods. 2 veta posledná O.s.p.), ktoré prevzal jeho právny zástupca dňa 15.04.2013 (č.l. 58 spisu).
Navrhovateľ mal teda možnosť i dostatočný časový priestor vyjadriť sa k obrane odporcu uvedenej v jeho
vyjadrení k žalobe (ktorého obsah je navyše totožný vo všetkých konaniach o náhradu majetkovej škody

anáhradunemajetkovejujmymedzitýmiistýmiúčastníkmivrovnakomprocesnompostavení).Súčasťou
zásielkyvpredvolanínapojednávaniedňa23.01.2014boloajpoučeniepreúčastníkovkonania,vktorom
bol navrhovateľ poučený prvostupňovým súdom v súlade s ust. § 120 ods. 4 O.s.p., a preto tvrdenie
odvolateľa o opaku sa nezakladá na pravde. Z obsahu spisu je tiež zrejmé, že odporca sa k žalobe
vyjadril, a preto postup súdu v zmysle ust. § 153b O.s.p. je vylúčený.

Odvolacie námietky navrhovateľa sa nedotýkajú hmotno-právnych dôvodov, pre ktoré okresný súd návrh
navrhovateľa zamietol.

Hmotno-právnym dôvodom zamietnutia uplatneného nároku navrhovateľa bolo nepreukázanie
naplnenia atribútov zodpovednostného vzťahu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom
exekučného súdu. Navrhovateľ v danom prípade odôvodňoval nesprávny úradný postup exekučného

súdu nedodržaním zákonom stanovenej 15-dňovej lehoty na vydanie poverenia pre súdneho exekútora
na vykonanie exekúcie. Okresný súd vykonaním dokazovaním dospel k záveru, že v súdenej veci
nedošlo k prieťahom s poukazom na skutkový stav popísaný vyššie. Súd potom nemal za preukázaný
nesprávny úradný postup ako jeden z predpokladov pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom. Nárok navrhovateľa považoval za nedôvodný, a to aj vo vzťahu k

nemajetkovej ujme. Akékoľvek ďalšie dokazovanie vo veci by bolo preto nadbytočné.

Navrhovateľ nijako nenapadol uvedené skutkové a právne závery okresného súdu, ktoré boli hmotno-
právnym dôvodom zamietnutia návrhu, a preto nie sú predmetom odvolacieho prieskumu.

Na základe konštatovaného odvolací súd dospel k záveru, že okresný súd vykonal v prejednávanej
veci dokazovanie náležitým spôsobom a v potrebnom rozsahu, spôsobom plne zodpovedajúcimkontradiktórnosti sporového konania umožnil účastníkom realizáciu ich procesných práv a nadväzne
zákonným spôsobom vyhodnotil tak procesnú aktivitu účastníkov konania, ako aj meritum veci. Po
vykonaní a vyhodnotení dokazovania zákonným spôsobom a v potrebnom rozsahu vydal vecne správne

rozhodnutie, ktoré zodpovedajúcim spôsobom v zmysle ust. § 157 ods. 2 O.s.p. aj správne a presvedčivo
odôvodnil.

Odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj odvolaním výslovne nenapadnutý, ale od rozhodnutia
vo veci samej závislý výrok o trovách prvostupňového konania.

O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1
O.s.p. Navrhovateľ nebol v odvolacom konaní úspešný, a preto je povinný nahradiť odporcovi trovy, ktoré

mu v súvislosti s týmto konaním vznikli. Keďže si odporca náhradu trov odvolacieho konania neuplatnil
(§ 151 ods. 1 O.s.p.) a z obsahu spisu mu vznik trov tohto odvolacieho konania ani nevyplýva, odvolací
súd mu náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0 .

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.