Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 28. apríl 2015

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 1Co/194/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4212219852
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 04. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Stanislav Libant

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4212219852.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvNitrevsenátezloženomzpredsedusenátuJUDr.StanislavaLibantaačlenovsenátuJUDr.

Štefana Hrvolu a JUDr. Jána Vanka, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s. r. o. so sídlom Bratislava,
Pribinova 25, IČO: XX XXX XXX, zastúpený Fridrich Paľko, s. r. o. so sídlom v Bratislave, Grösslingova
4, IČO: XX XXX XXX, proti žalovanému: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti
SR so sídlom v Bratislave, Župné nám. 13, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky zo dňa 06. júna 2014, č.k. 13C/468/2012-43, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Žalovanému nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa návrh (ďalej len žalobu) zamietol a odporcovi (ďalej len
žalovanému) právo na náhradu trov konania nepriznal.
Konštatoval, že navrhovateľ (ďalej len žalobca) sa svojou žalobou voči žalovanému domáhal náhrady
majetkovej škody v sume 175 € a nemajetkovej ujmy v sume 885,12 €, ktorá škoda mu mala vzniknúť v
dôsledku nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Komárno v súdnej veci 7Er/1156/06 tým, že
súd o žiadosti oprávneného na zmenu súdneho exekútora rozhodol až po 502 dňoch (teda oneskorene,
pretože § 44 ods. 8 Exekučného poriadku ustanovuje súdu povinnosť rozhodnúť o takomto návrhu do

30 dní). Svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 3 ods. 1, § 9 ods. 1, 2, § 15, § 17 ods. 1, 2, §
19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, §
44 ods. 8, 9 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok),
§ 415 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 150 Občianskeho súdneho poriadku, čl. 46 Ústavy SR, čl. 36
ods. 3, 4 Listiny základných práv a slobôd.
Z exekučného spisu Okresného súdu Komárno 7Er/1156/06 súd prvého stupňa zistil, že oprávnený vo
vyššie uvedenej exekučnej veci podal na exekučnom súde svoj návrh na zmenu súdneho exekútora

písomne dňa 22.11.2010, pričom súd o tomto jeho návrhu rozhodol dňa 03.04.2012, t.j. po uplynutí
lehoty stanovenej v § 44 ods. 8 Exekučného poriadku. Táto skutočnosť však sama o sebe neznamená,
že ide o zbytočné prieťahy.
Žalobca v konaní žiadnym spôsobom nepreukázal ani len samotný vznik hotových výdavkov, ktoré mu
mali v súvislosti s uvedenou exekučnou vecou vzniknúť (ktorých náhrady ako majetkovej škody sa
domáhal), nie je zrejmé o aké jeho výdavky malo ísť a je navyše neprípustné, aby si takéto náklady
uplatňoval paušálne (pretože súdu je z jeho rozhodovacej činnosti známe, že si v tisíckach obdobných

žalôb uplatňuje rovnaké paušálne náklady bez ich bližšieho preukázania a zdôvodnenia), teda bez
toho, aby v každom jednotlivom prípade preukázal, že mu takéto náklady vôbec vznikli a následne
to, že by neboli vznikli nebyť prípadnej oneskorenej činnosti exekučného súdu. Je nesporné, že do
doby, kým exekučný súd nerozhodne o zmene exekútora, koná v exekúcii stále exekútor pôvodný (§44 ods. 9 Exekučného poriadku). Táto okolnosť vylučuje, aby bolo mohlo dôjsť ku škodám na strane
oprávneného v smere rizika zániku povinného, rizika zmarenia účelu konania pre stratu kontaktu s
povinným a rizika insolventnosti povinného, ktoré by boli spôsobené nečinnosťou súdu. Je preto zrejmé,

že ani prípadným oneskoreným rozhodnutím exekučného súdu o zmene exekútora nemohlo dôjsť ku
žiadnej škode na strane oprávneného - žalobcu a to ani k majetkovej, ani k nemajetkovej škode. Súd
tiež poukázal na to, že nie je primerané žiadať zadosťučinenie v peniazoch (aj keby ku škode bolo
došlo), pretože nedošlo k žiadnemu takému zásahu do práv žalobcu (a najmä nie jeho konateľov,
či spoločníkov), ktoré by bolo treba odškodniť v peniazoch. Pokiaľ ide o náhradu nemajetkovej ujmy

vyjadrenej v peniazoch, ktorá mala žalobcovi vzniknúť, platia taktiež závery súdu uvedené vyššie.
Taktiež v spore neboli preukázané žalobcom avizované zbytočné prieťahy, ktoré tvrdenie podliehalo
prieskumnej činnosti súdu. S poukazom na uvedené dôvody súd konštatoval, že nedošlo k žiadnemu
postupu súdu, ktorý by bolo možné charakterizovať ako nesprávny úradný postup a k žiadnej škode,
ktorá by bola žalobcovi spôsobená postupom súdu nedošlo, nedošlo k naplneniu žiadnej z podmienok
pre vznik zodpovednosti za škodu, ani nezákonné rozhodnutie, ani vznik škody (ani jedna z nich nebola

preukázaná), ani príčinná súvislosť medzi nimi a žaloba žalobcu je preto v plnom rozsahu (či už ide o
vynaložené náklady alebo nemajetkovú ujmu) nedôvodná.
Pokiaľ ide o námietku premlčania nároku žalobcu, ktorú vzniesol žalovaný, treba uviesť, že oprávnený
požiadal súd o zmenu v osobe súdneho exekútora dňa 22.11.2010, nasledujúcim dňom začala plynúť
30-dňová lehota súdu na rozhodnutie o tejto žiadosti, jej uplynutím, t.j. dňom 22.12.2010 preto začala

plynúť 3 ročná premlčacia lehota na uplatnenie jeho nároku na náhradu škody na súde, svoju žalobu na
náhradu škody uplatnil na súde dňa 27.09.2012, takže nedošlo k márnemu uplynutiu premlčacej lehoty.
O trovách konania súd prvého stupňa rozhodol podľa § 150 OSP a žalovanému, hoci v konaní plne
úspešnému, náhradu trov konania súd nepriznal, pretože žalovaný si toto právo neuplatnil a navyše súd
ani nezistil, že by mu v tomto konaní v súvislosti s bránením jeho práva boli nejaké trovy vôbec vznikli.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonom stanovenej lehote žalobca odvolanie, odôvodniac
ho tým, že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, súd prvého
stupňa nesprávne vec právne posúdil a neúplne zistil skutkový stav veci. Súd rozhodol v merite veci na
základe „inšpirácie“ novou právnou úpravou obsiahnutou v ustanovení § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003

Z.z. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je možné, aby súd interpretoval
hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenie zodpovednostného právneho vzťahu
pomocouhmotnéhopráva,ktorésastalosúčasťouprávnehoporiadkuažpovznikuprávnejskutočnostia
potom,čouždošlokzaloženiuzodpovednostnéhoprávnehovzťahu.Aksúdzaložilsvojerozhodnutiena
takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý má dôsledok v nesprávnosti

súdneho rozhodnutia a takéto rozhodnutie musí byť zrušené. Súd bol viazaný ustanovením § 9 ods. 1
zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom pred prijatím zákona č. 412/2012 Z.z. a nemohol interpretovať
toto ustanovenie prostredníctvom ustanovenia § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č.
412/2012 Z.z. Súd svojim rozhodnutím aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné.
Súd nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty. Právna neistota

existuje vždy do času, kým nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca
vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty. Exekučný súd
však ignoroval túto legitímnu sféru, na čo zo zákona nemal oprávnenie a posunul trvanie právnej
neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces
neakceptovateľný. Exekučný súd rozhodoval o udelení poverenia na vykonanie exekúcie, s čím

nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna istota ohľadom riadneho výkonu exekúcie nemohla byť
odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len súdu exekučného.
Súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Súd má aplikovať
platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom
nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Súd svojimi úvahami úplne neguje doposiaľ vytvorenú a

stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá je základom štandardu
ochrany základných práv v Európe, teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na
prerokovanie veci v primeranom čase. Štrasburský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za
prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne
faktory. Štrasburský súd tiež uviedol, že dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny

poriadok takým spôsobom, aby vyhovel požiadavkám článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj právo na rozhodnutie
veci v primeranej lehote. S poukazom na uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby navrhol,
aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.Žalovaný sa k odvolaniu písomne nevyjadril.

Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie,

ktoré mu predchádzalo, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania v zmysle § 212 ods. 1 OSP bez
prejednania na nariadenom odvolacom pojednávaní a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je
dôvodné, preto rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil,
keďže súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci a vec aj správne právne posúdil.

Podľa § 212 ods. 1 OSP odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

Podľa § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 213 ods. 1 OSP, odvolací súd je viazaný skutkovým stavom, tak ako ho zistil súd prvého stupňa
s výnimkami ustanovenými v odsekoch 2 až 7.

Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu,
ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o
odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi

podaného odvolania (ktoré účastník môže meniť a dopĺňať len do uplynutia odvolacej lehoty). Odvolateľ
v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody
preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Ustanovenie § 212 ods. 2 OSP vymedzuje výnimky, kedy
odvolací súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania. Ide o výnimky len vo vzťahu k rozsahu
podaného odvolania, pričom dôvodmi podaného odvolania je odvolací súd viazaný vždy. Na vady

konania pred súdom prvého stupňa prihliadne odvolací súd len vtedy, ak mali za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci. To znamená, že pokiaľ sa v konaní pred súdom prvého stupňa síce vyskytli vady, ale
ktoré nemali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, potom odvolací súd na tieto vady neprihliadne.

Vzhľadom k tomu, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný, pri posudzovaní

predmetnej veci sa zaoberal len námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní a procesným postupom súdu
prvého stupňa, ktorý predchádzal napadnutému rozhodnutiu.

Knesprávnemuúradnémupostupumôžedôjsťnielenpriúkonochvrámcičinnosti,priktorejštátnyorgán
nerozhoduje, ale tiež v rámci jeho rozhodovacej činnosti. Nesprávnym úradným postupom môže byť aj

nevydanie alebo oneskorené vydanie rozhodnutia v dôsledku porušenia stanovených alebo primeraných
lehôt na jeho vydanie, lebo znaky nesprávneho úradného postupu má aj nečinnosť štátneho orgánu
alebo jeho činnosť, ktorá nie je vykonávaná v stanovenej lehote alebo v lehote, ktorá zodpovedá právu
na prejednanie veci „bez zbytočných prieťahov“ (článok 48 odsek 2 Ústavy Slovenskej republiky).

O vzťah príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a škodou ide vtedy, ak škoda vznikla
v dôsledku nesprávneho úradného postupu, t.j. ak je medzi nimi vzťah príčiny a následku, pri ktorej platí,
že ak by nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu, nevznikla by ani škoda. Vzťah príčinnej súvislosti
medzi nesprávnym úradným postupom a škodou je vzťahom príčiny a následku, ktorý musí byť priamy,
bezprostredný, neprerušený, nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba

v dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako príčina škody existuje
skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu.
Zodpovednosť za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je zákonom č. 514/2003 Z.z. koncipovaná
ako zodpovednosť objektívna, čo znamená, že zo strany oprávneného subjektu nie je potrebné
preukazovať zavinenie vo forme úmyslu, resp. nedbanlivosti, ale stačí preukázať, že škoda (ak vznikla)

je výsledkom činnosti príslušného orgánu štátu. Uvedená zodpovednosť je v ústave zakotvená v čl. 46
ods. 3.

Súd prvého stupňa v predmetnej veci správne skúmal naplnenie predpokladov zodpovednosti štátu
za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci, konkrétne či došlo v konaní k

nesprávnemu úradnému postupu, vzniku škody a následne príčinnej súvislosti medzi nimi. Súd prvého
stupňa po preskúmaní uvedených podmienok potrebných k vzniku zodpovednosti štátu za škodu nezistil
naplnenie ani jednej z nich, ktoré by vo vzájomnej súvislosti pri naplnení spôsobili zodpovednosť štátu
za škodu.Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým znemožnil účastníkovi realizáciu
tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok dáva (6Cdo 119/2013).

Žalobca namietal, že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.
Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký nežiaduci postup súdu v prejednávanej veci,
ktorým súd účastníkovi konania znemožní realizáciu tých práv, ktoré mu priznáva Občiansky súdny
poriadok za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Táto vada je významná najmä

vtedy, ak by súd postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s inými všeobecne záväznými právnymi
predpismi,atýmodňalúčastníkovijehoprocesnépráva.Žalobcavšaknešpecifikovalžiadneskutočnosti,
na základe ktorých malo dôjsť k odňatiu možnosti konať pred súdom, pričom ani odvolací súd žiaden
takýto dôvod nevzhliadol. Navyše hoci podľa § 120 odsek 1, veta prvá OSP účastníci sú povinní
označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, podľa vety druhej citovaného ustanovenia, súd (teda nie
účastníci)rozhodne,ktorézoznačenýchdôkazovvykoná.Pretoaninevykonanienavrhovanýchdôkazov

nemôže mať za následok odňatie možnosti konať pred súdom.

Právom a zároveň povinnosťou účastníka konania je zúčastniť sa nariadeného pojednávania.
Pojednávanie môže byť odročené iba z dôležitého dôvodu. V predmetnej veci sa však žalobca a
jeho právny zástupca pojednávania nezúčastnil z vlastného rozhodnutia, pričom predvolanie im bolo

doručené v dostatočnom časovom predstihu pred pojednávaním, so zachovaním zákonnej päťdňovej
lehoty. Žalobca sa na pojednávaní dňa 06.06.2014 nezúčastnil, svoju neúčasť však ospravedlnil mailom
doručeným súdu dňa 06.06.2014, teda v deň pojednávania. Súd prvého stupňa preto postupoval
správne, keď na základe vykonaného dokazovania vec prejednal a rozhodol v neprítomnosti žalobcu,
ako aj žalovaného, ktorý svoju neúčasť taktiež ospravedlnil.

Súd prvého stupňa v tejto súvislosti vec správne právne posúdil a správne zistil skutkový stav veci.
Ako vyplýva z obsahu súdneho spisu Okresného súdu Komárno, sp. zn. 7Er/1156/06, exekučné
konanie v predmetnej veci začalo dňa 10.04.2006, kedy došiel návrh na vykonanie exekúcie súdnemu
exekútorovi JUDr. Ľubomírovi Pekárovi. Žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie došla

Okresnému súdu Galanta, dňa 19.04.2006, ktorý po vyslovení svojej miestnej nepríslušnosti vec postúpil
na prejednanie Okresnému súdu v Komárne, kde vec došla dňa 08.09.2006. Exekučným titulom bola
notárska zápisnica napísaná JUDr. Ondrejom Ďuriačom dňa 26.11.2005, N 6325/2005, NZ 57388/2005,
NCRLs 56674/2005. Dňa 26.04.2006 exekučný súd vyzval súdneho exekútora o opravu identifikácie
povinnej v žiadosti o udelenie poverenia, ktorú opravu vykonal prípisom zo dňa 05.05.2006. Okresný

súd Komárno uznesením zo dňa 13.11.2006 č.k. 7Er/1156/06-19 žiadosť súdneho exekútora JUDr.
Ľubomíra Pekára o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Voči tomuto rozhodnutiu
podal oprávnený odvolanie, o ktorom bolo rozhodnuté uznesením Okresného súdu Komárno č.k.
7Er/1156/06-23, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 07.02.2007. Následne Okresný súd Komárno vydal
dňa 19.02.2007 poverenie. Dňa 22.11.2010 došiel súdu návrh na zmenu súdneho exekútora zo dňa

18.11.2010. Dňa 23.05.2011 súdny exekútor na výzvu súdu zaslal súdu stanovisko k návrhu na zmenu
súdneho exekútora spolu s originálom exekučného spisu a rozpisom trov exekúcie. Následne Okresný
súd Komárno uznesením zo dňa 03.04.2012, č.k. 7Er/1156/2006-33 návrh na zmenu súdneho exekútora
zamietolaexekúciuvyhlásilzaneprípustnúakonaniezastavil.Protitomutorozhodnutiupodaloprávnený
odvolanie.

Podľa § 240 ods. 1 Exekučného poriadku, konania začaté pred 1. decembrom 2006 sa dokončia podľa
doterajších právnych predpisov, ak odseky 2 až 4 alebo osobitný predpis neustanovujú inak.
Podľa odseku 2 citovaného ustanovenia, ustanovenie § 44 ods. 7 sa použije aj na konania začaté pred
1. decembrom 2006, v ktorých súd ešte neudelil exekútorovi písomné poverenie na vykonanie exekúcie.

V konaniach začatých pred 1. decembrom 2006, v ktorých už súd udelil exekútorovi písomné poverenie
na vykonanie exekúcie, ale neurčil výšku preddavku na odmenu a na náhradu hotových výdavkov, súd
určí túto výšku na žiadosť exekútora.

Podľa § 238 ods. 1 Exekučného poriadku, konania začaté pred 1. septembrom 2005 sa dokončia podľa

práva platného do 31. augusta 2005, ak odsek 2 neustanovuje inak.
Podľa odseku 2 citovaného ustanovenia, ustanovenia § 34 ods. 1 až 3, § 37 ods. 4 a 5, § 46 ods. 3,
§ 47 ods. 3, § 58 ods. 5, § 134 ods. 2, § 136 ods. 3 a 4, § 145 ods. 1 sa použijú aj na konania začaté
pred 1. septembrom 2005.Podľa § 44 ods. 6 Exekučného poriadku účinného do 31.08.2005, ak oprávnený požiada súd o zmenu
exekútora a súd po vyjadrení exekútora žiadosti oprávneného vyhovie, vykonaním exekúcie poverí

súd exekútora, ktorého navrhne oprávnený, a vec mu písomne postúpi. Účinky pôvodného návrhu
oprávneného na vykonanie exekúcie zostávajú zachované. Odmena pôvodného exekútora sa však
vypočíta tak, ako keby došlo k zastaveniu exekúcie.

Podľa § 44 ods. 7 exekučného poriadku účinného od 01.09.2005, teda v čase začatia exekučného

konania, oprávnený môže kedykoľvek v priebehu exekučného konania aj bez uvedenia dôvodu podať
na príslušný okresný súd návrh na zmenu exekútora. Súd rozhodne o zmene exekútora do 30 dní od
doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora.
Podľa odseku 8 citovaného ustanovenia, súd v rozhodnutí o zmene exekútora podľa odseku 7 zároveň
vykonanímexekúciepoveríexekútora,ktoréhonavrhneoprávnený,avecmupostúpispolusexekučným
spisomsúdnehoexekútora,ktorýbolvykonanímexekúciepôvodnepoverený.Účinkypôvodnéhonávrhu

oprávneného na vykonanie exekúcie zostávajú zachované. Trovy exekúcie pôvodného exekútora sa
vypočítajú tak, ako keby došlo k zastaveniu exekúcie.

Podľa § 44 ods. 8 exekučného poriadku účinného od 01.12.2006, oprávnený môže kedykoľvek v
priebehu exekučného konania aj bez uvedenia dôvodu podať na príslušný okresný súd návrh na zmenu

exekútora. Súd rozhodne o zmene exekútora do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu
exekútora.
Podľa odseku 9 citovaného ustanovenia, súd v rozhodnutí o zmene exekútora podľa odseku 8 zároveň
vykonanímexekúciepoveríexekútora,ktoréhonavrhneoprávnený,avecmupostúpispolusexekučným
spisomsúdnehoexekútora,ktorýbolvykonanímexekúciepôvodnepoverený.Účinkypôvodnéhonávrhu

oprávneného na vykonanie exekúcie zostávajú zachované. Trovy exekúcie pôvodného exekútora sa
vypočítajú tak, ako keby došlo k zastaveniu exekúcie.

Na základe citovaného ustanovenia odvolací súd k žalobcom tvrdenému nedodržaniu zákonom
stanovenej lehoty 30 dní na rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora uvádza, že v prípade

predmetnej veci exekučné konanie začalo dňa 10.04.2006 a preto bolo potrebné postupovať podľa
Exekučného poriadku účinného od 01.09.2005, teda po novele, ktorá už upravovala 30 dňovú lehotu
na rozhodnutie o zmene súdneho exekútora. V tomto prípade exekučný súd rozhodol o návrhu
na zmenu súdneho exekútora doručenom súdu dňa 22.11.2010, uznesením zo dňa 03.04.2012,
č.k. 7Er/1156/2006-33 tak, že návrh na zmenu súdneho exekútora zamietol a exekúciu vyhlásil za

neprípustnú a konanie zastavil, teda rozhodol po uvedenej lehote, po doručení potrebných podkladov k
rozhodnutiu. Samotné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty však nezakladá automaticky nárok na
náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy, ktorú si žalobca v tomto konaní uplatňuje. Ak by aj vo veci
bolo konštatované omeškanie exekučného súdu v súvislosti s rozhodnutím o návrhu na zmenu súdneho
exekútora, v tomto smere by museli byť naplnené aj ďalšie predpoklady zodpovednosti za škodu, ktoré

však splnené neboli, tak ako to už konštatoval aj súd prvého stupňa. Žalobca totižto žiadnym spôsobom
nepreukázal vznik tvrdenej škody, prípadne nemajetkovej ujmy a tiež príčinnej súvislosti s nesprávnym
úradným postupom exekučného súdu.
Navyše odvolací súd poukazuje aj na tú skutočnosť, že až do právoplatného rozhodnutia exekučného
súdu o zmene súdneho exekútora je oprávnený a zároveň povinný exekúciu vykonávať pôvodný súdny

exekútor. Pri zmene súdneho exekútora zostávajú zachované nielen účinky pôvodného návrhu, ale aj
úkony vykonané pôvodným súdnym exekútorom. V exekúcii pokračuje nový súdny exekútor tak, že
naväzuje na úkony vykonané pôvodným súdnym exekútorom. Vzhľadom k tomu v čase od podania
návrhu na zmenu súdneho exekútora až do rozhodnutia exekučného súdu exekúciu vykonáva pôvodný
súdny exekútor a preto ani v tomto smere nemohlo dôjsť k vzniku škody.

Vzhľadom k uvedenému odvolací súd môže len konštatovať, že nedošlo k porušeniu povinnosti
rozhodnúť o návrhu na zmenu súdneho exekútora v primeranej lehote, a teda k stavu právnej neistoty
a k prieťahom v konaní namietaných žalobcom ani nemohlo dôjsť.

K námietke žalobcu, že súd rozhodoval na základe inšpirácie novou právnou úpravou je potrebné
poznamenať, že čo sa týka použitia ustanovenia § 9 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, súd prvého stupňa toto citoval v správnom znení (tedav znení účinnom do 01.01.2013), pričom ho na daný skutkový stav aj správne aplikoval. Uvedené preto
nemá žiaden vplyv na nesprávnosť napadnutého rozhodnutia a preto je aj táto námietka nedôvodná.
Zároveň odvolací súd poukazuje na dôvodovú správu k § 9 ods. 2 zákona č. 412/2012 Z.z. z ktorej

vyplýva, že súdne konanie nie je kompetentný preskúmať súd v konaní o náhradu škody podľa zákona
č. 514/2003 Z.z., ale len Ústavný súd, resp. predseda súdu na podklade sťažnosti na prieťahy. Pokiaľ
by konajúci súd o náhradu škody mohol hodnotiť postup iného súdu z hľadiska existencie prieťahov,
znamenalo by to absurdný záver, že všeobecné súdy by preskúmavali postup iných všeobecných súdov,
pričom by to mohlo smerovať k porušeniu inštančného princípu v súdnictve. Konštatovať prieťahy v

súdnom konaní je oprávnený len Ústavný súd Slovenskej republiky. Taktiež aj novela § 9 ods. 2, 3 presne
upravila prieťahy v konaní.

Vzhľadom na vyššie uvedené konštatovania odvolací súd dospel k záveru, že žalobca nenaplnil ani
jednu z podmienok zodpovednostného právneho vzťahu vymedzených zákonom č. 514/2003 Z.z., ako
ani nepreukázal, že by mu vznikla akákoľvek majetková škoda, resp. nemajetková ujma v príčinnej

súvislosti s namietaným nesprávnym úradným postupom exekučného súdu.

Pozornostiodvolaciehosúduneušlo,žehocisúdprvéhostupňauviedol,žeotrováchkonaniarozhodoval
podľa § 150 OSP (išlo zrejme len o pisársku chybu), v skutočnosti však rozhodol správne v zmysle
ustanovenia § 142 odsek 1 OSP, čomu svedčí i odôvodnenie napadnutého rozsudku. Navyše táto

skutočnosť ani nebola odvolaním namietaná a preto na ňu odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi
odvolania ani neprihliadal.

Na základe uvedených dôvodov preto odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vo
výroku vecne správne podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.

Odvolací súd o trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 142 odsek 1, v spojení s § 140 odsek 1, §
151 odsek 1 veta prvá a § 224 odsek 1 OSP tak, že žalovanému, ktorý mal vo veci plný úspech, náhradu
trov odvolacieho konania nepriznal, keďže si náhradu trov neuplatnil a z obsahu spisu mu vznik týchto
trov ani nevyplýva, a teda mu žiadne nevznikli.

Toto rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.