Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 15. apríl 2015

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 15Co/20/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8709211335
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 04. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Ilčinová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2015:8709211335.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Ilčinovej a sudcov JUDr.

Evy Šofrankovej a JUDr. Gabriely Klenkovej, PhD. v právnej veci žalobkyne B. Z., nar. XX.X.XXXX,
bytom V., J. D. XXX/XX, proti žalovanému RNDr. X. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom V., J. D. XXX/XX, o
ochranuosobnosti,oodvolanížalobkyneprotirozsudkuOkresnéhosúduPoprad,č.k.20C169/2009-302
zo dňa 18.11.2014 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala uloženia
povinnosti žalovanému zdržať sa tvrdení proti jej osobe o tom, že v období rokov 2004 až 2006
neupratovala spoločné priestore vo vchode č. XX bytového domu W., nachádzajúceho sa v V. na

ulici J. D., ako aj o tom, žeby jej v dôsledku tejto skutočnosti mal vzniknúť nedoplatok voči Bytovému
družstvu W.. Vyriekol, že o trovách konania rozhodne až po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
V odôvodnení uviedol, že medzi rodinou žalobkyne, žalovaným a ďalšími členmi bytového družstvo
sporadicky dochádzalo ku konfliktom aké nesporne v rámci spolužitia väčšej skupiny osôb pripadajú do
úvahy. Konštatoval, že v rozhodnej dobe žalovaný vystupoval ako predseda predstavenstva bytového
družstva, avšak jeho chovanie nad rámec práva a povinností stanovených stanovami bytového družstva,
či zmluvou o výkone správy je nepochopiteľné a nemožno ho tolerovať. Mal za preukázané, že žalovaný

počaskonaniaschôdzevlastníkovbytov,BytovéhodružstvaW.verejneprehlásil,ženeupratujespoločné
priestory, z čoho jej vznikajú nedoplatky, ktoré navyše nehradí. Poukázal na to, že predpokladmi na
úspešné uplatnenie nárokov na ochranu osobnosti je skutočnosť, že došlo k neoprávnenému zásadu
do osobnosti človeka a tento zásah bol spôsobilý na privodenie ujmy na chránených právach človeka.
Ochrana osobnosti má povahu ohrozovacieho deliktu. Pre úspešné uplatnenie nároku na ochranu
osobnosti postačuje, že zásah do osobnosti bol spôsobilý ohroziť alebo narušiť oprávnené záujmy osoby
chránenév§11Občianskehozákonníka.Vdanomprípadeposudzoval,čizásahdoosobnostižalobkyne

mohol znížiť vážnosť jej osoby v spoločnosti, jej česť a dôstojnosť. Základným kritériom pre posúdenie
prejavu zasahujúceho do osobnosti človeka musí byť jeho objektívna spôsobilosť spôsobiť ujmu na
osobnostných právach človeka. Pôjde najmä o prejavy uskutočnené v tlači, rozhlase, televízii alebo na
zhromaždení občanov, s ktorými sa môže oboznámiť široká verejnosť. Konštatoval, že v prejednávanej
vecibolavýrokomžalovanéhoohrozenáosobnosťžalobkynenazhromaždenípredčlenmispoločenstva,
výroky sa následne prezentovali opakovane medzi obyvateľmi bytového domu, ktorý sa zúčastňovali
schôdze, čo potvrdili svedkovia. Prvostupňový súd mal za to, že osobnosť žalobkyne utrpela na cti a

dôstojnosti. V závere uviedol, že v zmysle pokynov odvolacieho súdu vyhodnotil vykonané dokazovanie
a dôkazy jednotlivo a vo vzájomnej súvislosti, pričom s prihliadnutím na argumentáciu odvolacieho súdu
nemožno konštatovať, žeby tvrdenia žalovaného nezodpovedali skutočnosti. Zdôraznil, že žalovaný pri
svojich vyjadreniach vychádzal z tvrdení svedka J., ktorý uviedol, že sa na žalobkyňu sťažoval, pretožena poschodí neupratovala spoločné priestory podľa dohody. V závere poukázal na to, že vzhľadom
na časový odstup nemožno konštatovať pravdivosť, či nepravdivosť uvedených tvrdení, nakoľko nie je
možné uvedené tvrdenia dokazovaním preveriť. Z tohto dôvodu nie je možné ani posúdiť otázku ujmy,

ktorá mala byť žalobkyni spôsobená a v tomto smere mal súd za to, že žalobkyňa v zmysle § 101
ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku neuniesla dôkazné bremeno, preto súd žalobu v celom rozsahu
zamietol. Svoje rozhodnutie právne zdôvodnil ustanovením § 11, § 13 Občianskeho zákonníka ako aj
Čl. 19 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Vo vzťahu k trovám konania citoval ustanovenie § 151 ods.
3 Občianskeho súdneho poriadku.

V zákonom stanovenej lehote podala proti rozsudku súdu prvého stupňa odvolanie žalobkyňa.
Poukázala na to, že zamietavý výrok rozsudku a jeho odôvodnenie si vzájomne odporujú, čím
sa stáva zamietavý výrok neodôvodnený a nepreskúmateľný. Skutočnosti uvedené v odôvodnení
rozsudku totižto viac odôvodňujú vyhovenie žalobe ako jej zamietnutie, ktorú námietku podporila
citáciou jednotlivých častí odôvodnenia rozsudku. V súvislosti s touto námietkou citovala ustanovenie

§ 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku. Mala za preukázané, že žalovaný predmetné tvrdenia
predniesol, že sú spôsobilé a spôsobili žalobkyni ujmu na jej osobnosti a že nebola preukázaná ich
pravdivosť,pričomdôkaznébremenonapreukázanieichpravdivostizaťažuježalovaného,niežalobkyňa
a ak toto dôkazné bremeno neunesie tak sa ma za to, že jeho predmetné tvrdenia sú nepravdivé.
Tým sú podľa odvolateľky splnené všetky zákonom vyžadované podmienky na vyhovenie žalobe.

Vzhľadom na odôvodnenie rozhodnutia zostáva preto pre odvolateľku záhadou, prečo súd žalobe
nevyhovel, hoci výslovne konštatuje, že nárok je dôvodný a primeraný. Dôvodom pre zamietnutie
žaloby podľa tvrdenia prvostupňového súdu je konštatovanie, že žalovaný pri svojich vyjadreniach
vychádzal z tvrdení svedka J., čo podľa žalobkyne nezbavuje zodpovednosti za tento výrok žalovaného.
Na zbavenie sa zodpovednosti žalovaného za vykonaný výrok zákon vyžaduje to, aby žalovaný

preukázal, že ním vykonaný výrok nie je difamujúci, čiže, že je pravdivý, správny. Preto odôvodnenie
zamietnutia žaloby s poukazom na zdroj, z ktorého žalovaný získal informáciu na základe ktorej
predniesol difamujúci výrok odporuje zákonu, ide teda o nesprávne právne posúdenie vecí. Vo vzťahu
k časti odôvodnenia rozhodnutia, že vzhľadom na časový odstup nemožno konštatovať pravdivosť,
či nepravdivosť uvedených tvrdení nakoľko nie je možné uvedené tvrdenia dokazovaním preveriť,

odvolateľka uviedla, že sám súd prvého stupňa potvrdzuje, že vykonal dokazovanie na zistenie
pravdivosti, či nepravdivosti predmetných difamujúcich tvrdení a toto ním vykonané dokazovanie
nepreukázalo ich pravdivosť, čím vyvracia svoje odôvodnenie pre zamietnutie žaloby z uvedeného
dôvody. Keďže súd prvého stupňa konštatoval, že došlo k vyhlásenia nepravdivých tvrdení, tak tomuto
muselo predchádzať dokazovanie, ktorého výsledkom bolo preukázanie nepravdivosti predmetných

výrokov žalovaného. Namietala nezákonnosť dôvodov smerujúcich k zamietnutiu žaloby, keďže tieto
sú obrátené naruby, lebo dôkazné bremeno žalovaného na preukázanie pravdivosti predmetných
tvrdení sa prenieslo nezákonne zo žalovaného na žalobkyňu a súčasne bol nezákonné zmenený princíp
objektívnej zodpovednosti žalovaného za následky neoprávneného zásahu do osobnostných práv
žalobkyne, v zmysle ktorej pokiaľ žalovaný nepreukáže, že jeho výroky sú pravdivé, tak sú nepravdivé.

Zamietnutie žaloby je tak založené na nesprávnom právnom posúdení vecí, jeho odôvodnenie je
argumentačne nekonzistentné a rozporuplné, preto navrhla žalobe vyhovieť v celom rozsahu.

K odvolaniu žalobkyne sa vyjadril žalovaný podaním zo dňa 15.12.2014. Mal za to, že prvostupňový
súd rozhodol na základ úplného zistenia skutkového a právneho stavu, vo veci vykonal rozsiahle

dokazovanie a dospel k správnemu záveru, keď žalobu žalobkyne zamietol. Súd správne odôvodnil, že
žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno. Zároveň poukázal na to, že nekonal svojvoľne, ale na podnet
obyvateľov bytového domu, čo bolo potvrdené svedeckou výpoveďou pána X. J., ako aj listinnými
dôkazmi, pričom jeho tvrdenia boli vykonané z titulu funkcie predsedu predstavenstva bytového družstva
a neboli spôsobilé privodiť žalobkyni ujmu. Navrhol rozsudok súdu prvého stupňa potvrdiť.

Krajský súd v Prešove (ďalej len odvolací súd) príslušný na rozhodnutie o odvolaní podľa § 10 ods. 1
zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len O.s.p.)
preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z §
212 O.s.p. a zistil, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné. O odvolaní bolo rozhodnuté postupom podľa

§ 214 ods. 2 v spojení s ustanovením § 156 ods. 3 O.s.p., pričom miesto a čas vyhlásenia rozsudku boli
oznámené na úradnej tabuli súdu najmenej 5 dní pred vyhlásením.Je potrebné prisvedčiť žalobkyni, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je sprevádzané rozporuplnosťou a
zmätočnosťou, avšak je vecne správne a je súladné so záverečnými konštatovaniami prvostupňového
súdu, že tvrdenia žalovaného zodpovedajú skutočnosti, čo prvostupňový súd vyjadril slovami „nemožno

konštatovať, že by tvrdenia odporcu nezodpovedali skutočnosti“. K záveru o pravdivosti tvrdení
žalovaného dospel prvostupňový súd predovšetkým vyjadrením svedka J., na čo v odôvodnení
rozhodnutia poukazuje. Odvolací súd k tomu naviac udáva, že práve na základe sťažnosti tohto svedka
týkajúcej sa neupratovania spoločných priestorov žalobkyňou bola sťažnosť prerokovaná na zasadnutí
predstavenstva družstva a predstavenstvom družstva ako kolektívnym orgánom boli prijaté opatrenia

spočívajúce v rozhodnutí presunu upratovania za žalobkyňu na iného suseda a účtovaní žalobkyni sumy
100,- Sk za neupratovanie spoločných priestorov.

Podľa § 13 ods.1 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba ma právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo
od neoprávnených zásahov do práva na ochranu osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov
a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie.

Podľa ods. 2 citového ustanovenia, pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa ods. 1 najmä
preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má
fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

V súlade s citovaným ustanovením Občiansky zákonník poskytuje ochranu osobnosti len v prípade
takého porušenia občianskej cti, ktoré predstavuje zásah do osobnosti občana, pričom tento zásah
musí byť objektívne spôsobilý takúto ujmu spôsobiť. Ide o konanie proti osobnej a mravnej integrite
občana, znižujúce jeho dôstojnosť, vážnosť a česť, o konanie, ktoré z hľadiska vzťahu občana k ostaným
spoluobčanom ohrozuje jeho postavenie a uplatnenie v spoločnosti. Treba však robiť rozdiel medzi

kritikou a neoprávneným zásahom, pričom rozdiel medzi nimi treba vidieť v pravdivosti, objektívnosti
prejavu a v cieli, ktorý sa ním sleduje. Nemožno totiž priznať právo na ochranu osobnosti v zmysle ust.
§ 13 Občianskeho zákonníka, ak niekto konal protispoločensky a ak teda prejav o tejto skutočnosti je
kritikou tohto konania a zásahom proti spoločenským nešvárom. Ako už bolo uvedené vyššie, konanie
žalobkyne spočívajúce v neupratovaní spoločných priestorov bolo podrobené kritike susedov a následne

bolo prejednávané na zasadnutí predstavenstva družstva a týmto orgánom boli prijaté voči žalobkyni aj
príslušné opatrenia. Žalobkyňa bolo podrobená oprávnenej kritike, čím nie je daný právny základ pre
uplatnenienárokovsúvisiacichsochranouosobnostivzmysleust.§111anasl.Občianskehozákonníka.
Súd prvého stupňa preto rozhodol správne, ak žalobu ako nedôvodnú zamietol s odkazom na pravdivosť
tvrdení žalovaného podporených svedeckou výpoveďou pána J..

Pokiaľ súd prvého stupňa konštatuje neunesenie dôkazného bremena žalobkyňou v zmysle § 101 ods.
1 O.s.p., tak táto konštatácia súvisí s posúdením otázky ujmy žalobkyne. V prípade, žeby tvrdenia
žalovanéhobolipravdivé,mohlisatietodotknúťsúkromnejsféryživotažalobkyneamohlijejtakspôsobiť
ujmu,vovzťahukuktorémudôsledkujedôkaznébremenonažalobkyni,akotokonštatovalprvostupňový

súd. Žalobkyňa nepreukázala, že tvrdeniami žalovaného jej bola spôsobená ujma a v čom konkrétne
táto ujma mala spočívať, pričom absentuje akákoľvek časová súvislosť medzi kritikou žalobkyne, jej
postihom (roky 2004, 2005, 2006) a domáhajúcou sa ochranou, žalobou podanou dňa 28.10.2009.

Napriek tomu, že rozhodnutie súdu prvého stupňa trpí aj vadami nezrozumiteľnosti a zmätočnosti, jeho

záver zodpovedá skutkovým zisteniam a rozhodnutie je vecne správne, preto bolo v súlade s ust. § 219
ods. 1 O.s.p. potvrdené.

O trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa v súlade s ust. § 224 ods. 4 O.s.p..

Rozsudok bol prijatý senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.