Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 1. apríl 2015

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 24Co/450/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2211219757
Dátum vydania rozhodnutia: 01. 04. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Holič

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2211219757.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedu senátu: JUDr. Martin Holič a členiek senátu:

JUDr. Magdaléna Krajčovičová a JUDr. Andrea Dudášová, v právnej veci navrhovateľky: I. W., nar.
XX.XX.XXXX, bytom ul. V. č. XXX/XX, V. A., zastúpená JUDr. Marianom Zányim, advokátom so sídlom
Alžbetínske námestie 2, Dunajská Streda, proti odporcovi: Z. W., nar XX.XX.XXXX, bytom V. K. č. XXX,
zastúpený JUDr. Evou Skačániovou, advokátkou so sídlom Korzo Bélu Bartóka 789/3, Dunajská Streda,
o návrhu na určenie neplatnosti kúpnej zmluvy a zmluvy o zriadení vecného bremena zo dňa 13.05.1998
a určenie vlastníckeho práva, na odvolanie navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu Dunajská
Streda č.k. 9C/292/2011-186 zo dňa 13.03.2014, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v časti, v ktorej bol zamietnutý návrh na určenie
neplatnosti kúpnej zmluvy a zmluvy o zriadení vecného bremena zo dňa 13.05.1998 p o t v r d z u j e .

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v časti, v ktorej bol zamietnutý návrh na určenie
vlastníckeho práva z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd návrh v celom rozsahu zamietol a zároveň navrhovateľke
uložil povinnosť zaplatiť odporcovi náhradu trov právneho zastúpenia, vo výške 650,81 Eur, do troch
dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Rozhodnutie vo veci samej prvostupňový súd odôvodnil použitím

ust. § 35 ods. 2 a 3, § 41a ods. 1 a 2, § 40 ods. 1 a 3, § 129 ods. 1, § 134 Obč. zákonníka. Vecne
argumentoval tým, že mal jednoznačne preukázané a medzi účastníkmi konania nesporné, že bola
uzatvorená kúpna zmluva a zmluva o zriadení vecného bremena dňa 13.05.1998, ktorú zmluvu odporca
nepodpísal. Obidva podpisy patria navrhovateľke, ktorá podpísala kúpnu zmluvu za predávajúceho aj
za kupujúceho. Ďalej je preukázané, že nikdy nebola kúpna cena vo výške 290.500,- Sk zaplatená z
dôvodu, že navrhovateľka ju nikdy nežiadala, pokladala to za formalitu, lebo v skutočnosti jej prejav
vôle vždy smeroval k darovaniu predmetnej nehnuteľnosti odporcovi. Odporca sa takto stal vlastníkom

spornej nehnuteľnosti, aj keď spornú zmluvu nepodpísal, konal v dobrej viere, že mu sporný byt
vlastnícky patrí s obmedzením, ktoré vyplývalo zo zmluvy. Doživotné právo bývania a užívanie sporného
bytu vždy rešpektoval a od okamihu, keď sa dozvedel o tom, že je vlastníkom sa správal aj ako
vlastník, nikdy vlastnícke právo navrhovateľka za posledných 14 rokov nespochybnila. Jeho dobrá viera
zanikla, keď navrhovateľka podala návrh na tamojší súdu. Navrhovateľka podala návrh na vyslovenie
neplatnosti právneho úkonu, ale zároveň aj určovaciu žalobu ohľadne určenia jej vlastníckeho práva k
predmetnému bytu. Prvý navrhovaný petit súd riešil, len ako predjudikálnu otázku. Súd zdieľa právny

názor právneho zástupcu navrhovateľky s poukazom na ust. § 40 ods. 1 a 3 Obč. zákonníka, že zmluva
má právnu vadu, ktorá spočíva, že právny úkon nebol urobený vo forme, ktorú vyžaduje zákon. Odporca
predmetnú kúpnu zmluvu vlastnoručne nepodpísal, následkom čoho je táto zmluva neplatná. Ide o
absolútnu neplatnosť právneho úkonu, ktorú je povinný súd skúmať z úradnej moci. Následne pri druhomnavrhovanom petite návrhu, by návrh mohla podať navrhovateľka aj bez tohto prvého navrhovaného
petitu, ide o určenie, že je vlastníčkou spornej nehnuteľnosti. V danej veci právna zástupkyňa odporcu
vzniesla námietku nadobudnutia vlastníctva k spornému bytu č. XX s podielom na spoločných častiach

a spoločných zariadeniach domu z titulu vydržania s odôvodnením, že od roku 1998, kedy navrhovateľka
podpísala sporný právny úkon na základe, ktorého sa odporca stal výlučným vlastníkom bytu, od vtedy
sa správal ako vlastník a rešpektoval zriadenie vecného bremena v prospech navrhovateľky. Taktiež
aj navrhovateľka sa správala a rešpektovala odporcu ako výlučného vlastníka bytu. Navrhovateľka
nikdy neuviedla, ani najmenšiu pochybnosť o jeho vlastníctve a nikdy nenaznačila, že nie je spokojná

a že by sa chcela domáhať vrátenia vlastníctva k bytu. Držbu a opravu bytu vykonával odporca na
vlastné náklady. Konal tak v dobrej viere, že mu sporný byt vlastnícky patrí s určitým obmedzením.
Súčasná právna úprava ustanovuje ako základnú podmienku nadobudnutia vlastníctva veci vydržaním,
oprávnenosť držby ako faktické ovládanie veci určované vôľou vyjadrujúcou dobrú vieru o tom, že
držiteľovi vec vlastnícky patrí. Súd mal preukázané, že počas 14 rokov až do podania návrhu sa
navrhovateľka správala a rešpektovala výlučné vlastnícke právo odporcu. S poukazom na ust. § 129

Obč. zákonníka možno prisúdiť faktické ovládanie veci zakladajúce oprávnenosť držby pri danej vôli
nakladať s vecou ako vlastnou nielen tomu, kto má priamo fyzicky vec u seba, ale tiež tomu, kto s
vecou nakladá ako vlastnou alebo kto vykonáva právo pre seba v dobrej viere. V danom prípade bolo
preukázané, že 14 rokov navrhovateľka nemala žiadne pochybnosti o tom, že byt patrí odporcovi. V byte
bývala, teda vykonávala jedno z práv vlastníka len na základe realizácie práva vyplývajúceho z vecného

bremena, ktoré je súčasťou neplatnej zmluvy. Existencia dobromyseľnosti o vlastníckom práve odporcu
vychádzalo jednak z nadobúdacieho titulu, (i keď neplatnej zmluvy) ale aj zo samotného správania
navrhovateľky, ktorá tento nadobúdací titul v jeho prospech odporcu nielenže sama zriadila teda, bola to
jej vôľa, ale aj v plnom rozsahu 14 rokov rešpektovala. Vlastník veci aj pokiaľ ide o nehnuteľnosť zostáva
jej držiteľom i bez toho, aby predmetnú nehnuteľnosť aj fakticky užíval. Uvedené závery vyplývajú

napríklad z rozsudku NS ČR sp. zn. 22Cdo/728/2000 ako aj rozsudku NS ČR sp. zn 22Cbo/1442/2004
a napokon aj z uznesenia Krajského súdu v Trnave č.k. 24Co/204/2011-410 z 11.09.2012. Vzhľadom na
vyššie uvedené, súd je toho názoru, že právny úkon tak ako sa navrhovateľka domáha, v tomto konaní
je neplatným právnym úkonom, avšak návrh nadväzujúci na vyslovenie neplatnosti právneho úkonu a
to na určenie jej vlastníctva k spornému bytu je nedôvodný. Pretože výlučné vlastníctvo k tomuto bytu

odporca nadobudol z titulu vydržania. Súd nemá preukázaný naliehavý právny záujem na určovacom
predmetnom návrhu, preto ho zamietol. Navrhovateľka sa sama rozhodla, že byt daruje odporcovi. Bol
to jej prejav vôle, jej rozhodnutie odporca rešpektoval aj spolu s obmedzením vecného bremena na
doživotné bývanie. Pričom viac ako 14 rokov navrhovateľka nemala pochybnosti o existujúcom právnom
stave. Správala sa k odporcovi ako k vlastníkovi sporného bytu, dožadovala sa od neho rôznych plnení

a povinností k vzťahu k bytu, ktoré vlastníkovi aj patrili a dôvodom na podanie tohto návrh nebol stav
jej právnej neistoty, ale osobné dôvody. Nahnevala sa pre maličkosti, pre rodinný problém okolo výberu
poistného sporenia, ktoré vkladala ako sporenie navrhovateľka pre vnúčatá. Následne navrhovateľka
využila formálny nedostatok právneho úkonu a podala tento návrh. Súd nezistil žiadnu právnu neistotu,
ktorou by navrhovateľka trpela, pretože má zaručené doživotné právo bývania a užívania sporného bytu,

čo je v plnom rozsahu rešpektované zo strany odporcu, už dlhé roky. Zároveň uznala, že byt sama
darovala a že kúpna zmluva iba bola zastretým právnym úkonom darovacej zmluvy. Žiadne vypratanie
navrhovateľke nehrozí, nepreukázala svoje neisté právne postavenie a ani rozpor so skutočnosťou a
právnym vzťahom. Preto súd rozhodol tak, ako je to uvedené vo výroku tohto rozsudku. O náhrade trov
konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. podľa zásady úspešnosti. Odporca mal v konaní plný

úspech, preto mu súd priznal trovy právneho zastúpenia vo výške 650,81 Eur, za špecifikované úkony
právnej pomoci.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podala prostredníctvom právneho zástupcu odvolanie
navrhovateľka, v ktorom navrhla napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť tak, že návrhu

navrhovateľky sa v celom rozsahu vyhovie. Uviedla, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, a teda sú tu dané odvolacie dôvody v zmysle
ustanovenia § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p. Podľa navrhovateľky v konaní bolo preukázané, že kúpnu
zmluvu zo dňa 13.05.1998 odporca nepodpísal a nezaplatil ani kúpnu cenu, išlo teda o neplatný právny
úkon, napriek tomu súd nevyslovil, že zmluva je neplatná. Súd prvého stupňa dospel k nesprávnemu

záveru o vydržaní vlastníckeho práva zo strany odporcu. Vzhľadom na to, že odporca predmetnú
zmluvu nepodpísal, mal vedomosť o tom, že zmluvu za neho podpísala navrhovateľka, nemohol byť
dobromyseľný, nakoľko vedel, že podľa zákona nenadobudol vlastnícke právo, ktoré sa nadobúda
na základe písomnej zmluvy podliehajúcej vkladovému konaniu. Absencia podpisu nadobúdateľa nazmluve zakladá neplatnosť takéhoto úkonu, ktorú nemožno reparovať vydržaním. Nie je pravda, že
navrhovateľka počas doby 14 rokov mala pochybnosti o tom, že byt patrí odporcovi, keďže sama
namiesto neho zmluvu podpísala. Neplatná je zároveň aj zmluva o zriadení vecného bremena.

Navrhovateľkapoukázalanato,žeodporcanezaplatilkúpnucenu,vpodstateišloozastretýprávnyúkon
- darovaciu zmluvu. Keďže odporca vedel, že kúpnu cenu nezaplatil, nemohol vlastníctvo nadobudnúť
dobromyseľne.Navrhovateľkapoukázalatiežnato,žejemaďarskejnárodnosti,neviečítaťposlovensky,
právny úkon jej nebol pretlmočený, preto nevedela, o aký právny úkon ide. Navrhovateľka preukázala
naliehavý právny záujem v zmysle § 80 písm. c) O.s.p., poukazujúc na judikatúru R 17/1975, ak v

katastri nehnuteľností je ako vlastník zapísaná iná osoba, je tu sporné vlastníctvo a navrhovateľka má
naliehavý právny záujem na určení, že byt je jej vlastníctvom. Neistota jej právneho postavenia je v tom,
že ako vlastník nehnuteľnosti je zapísaný odporca, navrhovateľka môže byť z bytu vyprataná. Odporca
sa prestal o nehnuteľnosť starať, v byte bola potrebná výmena okien, navrhovateľka zaplatila daň z
prevodu nehnuteľnosti, ako aj poistné za byt za roky 2003 až 2012 a bezpečnostnú vložku do dverí a
nábytok v hodnote 32.553,- Sk.

Odporca odvolací návrh nepodal, k doručenému odvolaniu navrhovateľky sa vyjadril písomne
prostredníctvom právneho zástupcu, navrhol napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne
správny potvrdiť a priznať odporcovi náhradu trov odvolacieho konania. Zotrval na tom, že zo strany
odporcudošlokvydržaniuvlastníckehoprávakpredmetnémubytu,keďsasprávalakooprávnenýdržiteľ

nepretržite a nerušene počas doby 13 rokov, pričom bol so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný,
aj z objektívneho hľadiska nemohol mať pochybnosti o nadobudnutí vlastníckeho práva. Bola to práve
navrhovateľka, ktorá rozhodla previesť byt na odporcu a určila spôsob prevodu, celú vec sama zariadila,
dokonca na zmluve sama podpísala aj nadobúdateľa. Oprávnená držba sa môže opierať aj o domnelý
právny dôvod, pričom odporcovi so zreteľom na všetky okolnosti takýto právny titul svedčí, nakoľko

bol dobromyseľný, i keď zmluvu nepodpísal. Odporca vedel o vyhotovení kúpnej zmluvy, na základe
ktorej sa stal vlastníkom bytu. Je pravda, že odporca navrhovateľke dohodnutú kúpnu cenu nezaplatil,
v skutočnosti mohlo ísť o darovaciu zmluvu, čo však nič nemení na závere o vydržaní. V konaní bolo
preukázané, že odporca platil daň za byt. Poistenie platené zo strany navrhovateľky sa vzťahovalo len
na zariadenie domácnosti, čím poistila výlučne svoj hnuteľný majetok.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas
(§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201 O.s.p.), po skonštatovaní, že
odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že odvolateľ použil zákonom
prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm f) O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach

daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 214 ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu navrhovateľky je možné priznať
čiastočný úspech, keďže napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v časti, v ktorej bol zamietnutý návrh
na určenie neplatnosti kúpnej zmluvy a zmluvy o zriadení vecného bremena zo dňa 13.05.1998 je vecne
správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 219 O.s.p., v časti, v

ktorej bol zamietnutý návrh na určenie vlastníckeho práva, je však vecne nesprávny, v dôsledku čoho je
nevyhnutné rozsudok súdu prvého stupňa v tejto časti zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

Pretože vo veci samej v časti, v ktorej bol zamietnutý návrh na určenie neplatnosti kúpnej zmluvy
a zmluvy o zriadení vecného bremena zo dňa 13.05.1998 odvolací súd preberá súdom prvého

stupňa zistený skutkový stav pokiaľ ide o preukázané skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie
navrhovateľkou uplatneného nároku a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právne závery vo veci,
s poukazom na ust. § 219 ods. 2 O.s.p. odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného
vyhotovenia rozsudku. Odvolací súd ani s prihliadnutím na odvolacie argumenty nenachádza dôvod, pre
ktorý by sa mal od záverov prvostupňového súdu odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľke.

Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia prvostupňového súdu sa potom žiada dodať nasledovné:

Z obsahu spisu vyplýva, že navrhovateľka sa domáhala určenia neplatnosti kúpnej zmluvy a zmluvy
o zriadení vecného bremena zo dňa 13.05.1998, na základe ktorej odpredala odporcovi nehnuteľnosť
zapísanú na LV č. XXXX v katastrálnom území V. A., byt č. XX na piatom podlaží vchodu č. XX bytového

domu so súpisným číslom XXX, ležiaceho na parc. č. 2581 zastavaná plocha a nádvorie o výmere 148
m2, parc. č. 2582 zastavaná plocha a nádvorie o výmere 182 m2, parc. č. 2583 zastavaná plocha a
nádvorie o výmere 185 m2. Byt pozostával z troch izieb a príslušenstva. Byt bol odpredaný v celosti,
pričom predmetom zmluvy bol aj spoluvlastnícky podiel na spoločných častiach a zariadeniach domua nebytových priestorov ako aj pozemku v podiele 68/2249-ín. Bola dohodnutá kúpna cena vo výške
290.500,- Sk, ktorá mala byť vyplatená pred podpisom zmluvy, taktiež bolo zriadené vecné bremeno,
ktoré obsahovalo právo doživotného bývania a užívania prevádzaného bytu v prospech navrhovateľky.

Vklad bol povolený pod číslom V-1656/98 dňa 19.05.1998.

Podľa § 80 písm. c) O.s.p. návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo o určení, či tu
právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem.
Podľa citovaného § 80 písm. c) O.s.p. návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo

najmä o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem. Súd
sa preto v prvom rade musí zaoberať otázkou prípustnosti určovacej žaloby a v tej súvislosti aj otázkou
danostinaliehavéhoprávnehozáujmu,ktorépodmienkytvoriaconditiosinequanonurčovacejžaloby.Ak
totižsúddospejekzáveru,ženiesúsplnenézákonnépodmienkypreprípustnosťurčovacejžaloby,resp.
že nie je preukázaná danosť naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení, je potrebné takúto
žalobu zamietnuť bez vykonávania ďalšieho dokazovania. Právny záujem navrhovateľa musí byť podľa

požiadavky zákona kvalifikovaný, t.j. naliehavý. Posúdenie naliehavého právneho záujmu je otázkou
právnej kvalifikácie rozhodujúcich skutočností. Pre navrhovateľa to znamená nevyhnutnosť tvrdiť a
dokázať skutočnosti, z ktorých vyplýva existencia naliehavého právneho záujmu na žiadanom určení,
čo je jednou z podmienok na to, aby súd mohol v rozsudku žalobe meritórne vyhovieť. Naliehavosť
právneho záujmu je daná vtedy, ak je tu stav, že právo, resp. právny vzťah medzi účastníkmi konania

je sporný, jestvuje ohrozenie práva, či právneho vzťahu, resp. stav neistoty právneho postavenia
navrhovateľa, ktorý nemožno odstrániť inak, len určovacím výrokom, a jestvuje potreba odstránenia tejto
neistoty, resp. ohrozenia práva alebo právneho vzťahu. Naliehavý právny záujem je zásadne daný vtedy,
ak by bez tohto určenia bolo ohrozené právo navrhovateľa alebo, ak by sa bez tohto určenia jeho právne
postavenie stalo neistým.

Súdvkaždomštádiukonaniamusímaťzadoloženúexistenciutakéhotozáujmu,inak(atobezskúmania
vecnej stránky návrhu), musí žalobný návrh ako neprípustný zamietnuť. Či tento záujem jestvuje, skúma
súd ex offo, t.j. z úradnej povinnosti. Platí to aj pre súd prvého stupňa, aj pre súd odvolací. Pre skúmanie
súdu teda netreba, aby takúto obranu (nastolenie tejto otázky) v konaní odporca vôbec urobil, napríklad v
podanom odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa. Nepreukázaná existencia naliehavého právneho

záujmu v čase rozhodovania súdu vedie k zamietnutiu určovacieho návrhu. Je teda nutné, aby tento
naliehavý právny záujem jestvoval nielen v čase rozhodovania súdu prvého stupňa, ale aj v čase
rozhodovania odvolacieho súdu (§ 154 ods. 1 v spojení s § 211 ods. 3 O.s.p.).
Podľa rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. novembra 1998, sp. zn. 5Cdo 60/1998,
publikovaného v Zbierke súdnych rozhodnutí pod č. Rc 8/2000, určovacou žalobou sa žalobca domáha

vydania autoritatívneho výroku súdu, že určitý právny vzťah alebo právo tu je (pozitívna určovacia
žaloba), alebo že tu nie je (negatívna určovacia žaloba). Takéhoto určenia sa môže žalobca domáhať
vtedy, ak je na tom naliehavý právny záujem, ktorý spočíva v tom, že právne postavenie žalobcu je bez
tohto určenia ohrozené alebo je neisté. Autoritatívne určenie súdom potom ohrozenie, neistotu alebo
neurčitosť v právnom postavení žalobcu odstraňuje bez toho, aby ukladalo splnenie nejakej povinnosti.

Preto sa pri určovacích žalobách, na rozdiel od žalôb na plnenie, zdôrazňuje ich preventívny charakter a
význam. Z uvedeného možno teda uzavrieť, že naliehavý právny záujem na určení je daný vtedy, ak je tu
aktuálny stav objektívnej právnej neistoty medzi žalobcom a žalovaným, ktorý je ohrozením žalobcovho
právneho postavenia a ktorý nemožno iným právnym prostriedkom odstrániť, nezáleží na tom, ako táto
neistota vznikla. Posúdenie naliehavého právneho záujmu je otázkou právnej kvalifikácie rozhodných

skutočností tých pomerov (vzťahov), ktoré sú ohrozené neistotou, a teda nebezpečenstvom budúceho
porušenia právnych povinností iným subjektom.
Podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3Cdo 112/2004 (81/2006 ZSP) naliehavý právny záujem
v zmysle § 80 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku sa viaže na konkrétny určovací petit (to,
čoho sa žalobca v konaní domáha) a súvisí s vyriešením otázky, či sa žalobou s daným určovacím

petitom môže dosiahnuť odstránenie spornosti žalobcovho práva alebo neistoty v jeho právnom vzťahu.
Určovacia žaloba nie je spravidla opodstatnená najmä vtedy, ak vyriešenie určitej otázky neznamená
úplné vyriešenie obsahu spornosti daného právneho vzťahu alebo práva, alebo ak požadované určenie
má povahu (len) predbežnej otázky vo vzťahu k posúdeniu, či tu je (nie je) právny vzťah alebo právo.

Určovacia žaloba [§ 80 písm. c) O.s.p.] má spravidla preventívny charakter - jej účelom je poskytnúť
ochranu práva žalobcu predovšetkým skôr, než dôjde k porušeniu právneho vzťahu alebo práva
(určovacia žaloba preto vo všeobecnosti nie je opodstatnená tam, kde už právny vzťah alebo právo
boli porušené a kde je namieste žaloba o splnenie povinnosti [§ 80 písm. b) O.s.p.]. V prípademožnosti žalovať priamo splnenie povinnosti treba preto vždy považovať za neprípustnú určovaciu
žalobu, ktorá neslúži potrebám praktického života, spornosť nerieši (neodstraňuje) a len vedie k nárastu
počtu súdnych sporov. Uvedená zásada, že žalobca sa nemôže žalobou úspešne domáhať určenia

právneho vzťahu alebo práva tam, kde sa môže domáhať splnenia povinnosti podľa § 80 písm. b) O.s.p.,
však neplatí vtedy, ak žalobca (napriek možnosti domáhať sa priamo splnenia povinnosti) preukáže,
že má naliehavý právny záujem na určení určitého práva alebo právneho vzťahu; v takomto prípade
treba jeho určovaciu žalobu považovať za procesne prípustnú. Právny záujem, ktorý je podmienkou
prípustnosti takejto žaloby, musí byť naliehavý v tom zmysle, že žalobca v danom právnom vzťahu

môže navrhovaným určením dosiahnuť odstránenie spornosti a ochranu svojich práv a oprávnených
záujmov (ide najmä o prípady, v ktorých sa určením, či tu právny vzťah alebo právo je či nie je, vytvorí
pevný základ pre právne vzťahy účastníkom sporu a predíde sa žalobe na plnenie). Treba zdôrazniť,
že nejde o určovaciu žalobu samu, ale o to, čoho (akého určenia) sa žalobca domáha a z akých
právnych pomerov vychádza. Naliehavý právny záujem sa teda viaže na konkrétny určovací petit (to,
čoho sa žalobca v konaní domáha) a súvisí s vyriešením otázky, či sa žalobou s daným určovacím

petitom môže dosiahnuť odstránenie spornosti žalobcovho práva alebo neistoty v jeho právnom vzťahu;
záver súdu o (ne)existencii naliehavého právneho záujmu žalobcu predpokladá teda posúdenie, či
podaná určovacia žaloba je procesne prípustným nástrojom ochrany jeho práva a či snáď spornosť
neodstraňuje a len zbytočne vyvoláva konanie, po ktorom bude musieť aj tak nasledovať iné konanie.
Ak žalobca neosvedčí svoj naliehavý právny záujem na ním požadovanom určení, ide o samostatný a

prvoradý dôvod pre zamietnutie žaloby. Pokiaľ teda súd dospeje k záveru, že tá-ktorá určovacia žaloba
nie je z dôvodu nedostatku naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení spôsobilým alebo
prípustným prostriedkom ochrany práva, zamietne žalobu bez toho, aby sa zaoberal meritom veci.

Podľaustálenejsúdnejjudikatúrytiežplatí,žeakvyslovenímneplatnostiprávnehoúkonusamáriešiťlen

predbežná otázka vo vzťahu k otázke, či tu právo je alebo nie je, nie je na takejto žalobe daný naliehavý
právny záujem (porovnaj napríklad rozsudok NS SR, sp. zn. 3Cdo 98/2004). Ten je v takomto prípade
daný na samotnom určení práva. Určenie neplatnosti zmluvy totiž nemusí znamenať, že účastník je
nositeľom práva, ktoré mu malo v dôsledku zmluvy zaniknúť, alebo že nie je nositeľom práva, ktoré mal
zmluvou nadobudnúť, pretože právo mu mohlo zaniknúť na základe inej skutočnosti, prípadne ho mohol

nadobudnúť iným spôsobom. Ak súd rozhodne o tom, že právny úkon o nehnuteľnosti je neplatný, týmto
deklaratórnym súdnym rozhodnutím sa teda spravidla neriešia všetky otázky sporu, predovšetkým s
konečnou platnosťou otázka komu nehnuteľnosť patrí.

V danom prípade, keď sa navrhovateľka domáhala určenia neplatnosti kúpnej zmluvy a zmluvy o

zriadení vecného bremena zo dňa 13.05.1998, a zároveň sa domáhala určenia vlastníckeho práva k
nehnuteľnostiam, ktoré boli predmetom týchto zmlúv, nie je daný naliehavý právny záujem na určení
neplatnosti kúpnej zmluvy a zmluvy o zriadení vecného bremena zo dňa 13.05.1998, nakoľko posúdenie
otázky platnosti týchto zmlúv tvorí len predbežnú otázku pre posúdenie vlastníckeho práva k sporným
nehnuteľnostiam. Nič na tom nemení skutočnosť, že medzi účastníkmi nebolo sporné, že predmetné

zmluvy sú absolútne neplatné (z dôvodu, že ich ako nadobúdateľ nepodpísal odporca). Záver o
nedostatku naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení v tejto časti žalobného návrhu má za
následok dôvodnosť zamietnutia žaloby v časti určenia neplatnosti kúpnej zmluvy a zmluvy o zriadení
vecného bremena zo dňa 13.05.1998, tak ako vecne správne rozhodol súd prvého stupňa.

Odvolací súd potom napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v časti, v ktorej bol zamietnutý návrh na
určenie neplatnosti kúpnej zmluvy a zmluvy o zriadení vecného bremena zo dňa 13.05.1998, ako vo
výroku vecne správny, s použitím § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. potvrdil.

Súd prvého stupňa však nerozhodol vecne správne o zamietnutí návrhu aj v časti určenia vlastníckeho

práva k predmetným nehnuteľnostiam.

V prvom rade neobstojí záver súdu prvého stupňa o tom, že ani v tejto časti uplatneného žalobného
návrhu navrhovateľka nepreukázala naliehavý právny záujem na požadovanom určení, keď takýto záver
je v jednoznačnom rozpore s ustálenou judikatúrou, na ktorú poukázal aj odvolateľ.

Odvolací súd vychádzajúc z vyššie citovaných rozhodnutí Najvyššieho súdu SR dospel k záveru, že
navrhovateľka v danom prípade preukázala naliehavý právny záujem v časti určenia vlastníckeho práva
k predmetným nehnuteľnostiam, keď bez určenia vlastníckeho práva by sa navrhovateľka nemohladomôcť svojho vlastníckeho práva k danej nehnuteľnosti. Určovacia žaloba má preventívny význam a
je odôvodnená vtedy, keď je právne postavenie navrhovateľa neisté a autoritatívnym rozhodnutím súdu
určujúcim, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, sa táto neistota odstráni, pričom súčasne musí

byť určovacia žaloba adekvátnym prostriedkom právnej ochrany. V katastri nehnuteľností je evidované
vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti na odporcu, pričom podľa navrhovateľky svedčí jej. Vzhľadom
na rozpor medzi údajmi zapísanými v katastri nehnuteľností a navrhovateľkou tvrdeným skutočným
vlastníctvom predmetnej nehnuteľnosti, je daný naliehavý právny záujem na určení vlastníckeho práva
k nehnuteľnosti, v zmysle § 80 písm. c) O.s.p., vychádzajúc aj z citovaného rozsudku Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky z 30. novembra 1998, sp. zn. 5 Cdo 60/98, publikovaného v Zbierke súdnych
rozhodnutí pod č. Rc 8/2000, keď bez takéhoto určenia sa navrhovateľka inak účinne nemôže domôcť
ochrany vlastníckeho práva, jej právne postavenie vo vzťahu k predmetnej nehnuteľnosti by bolo neisté.

Odvolací súd považuje za vecne nesprávny, resp. minimálne predčasný a nedostatočne odôvodnený
záver prvostupňového súdu v tom, že zo strany odporcu bolo preukázané nadobudnutie vlastníckeho

práva k sporným nehnuteľnostiam vydržaním.

Novelou Občianskeho zákonníka s účinnosťou od 01.01.1992 až dosiaľ boli ustanovenia upravujúce
vydržanie nasledovné: Podľa § 134 oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci ak ju má nepretržite v
držbe po dobu troch rokov ak ide o hnuteľnosť a po dobu desať rokov ak ide o nehnuteľnosť. Do tejto

doby sa podľa ods. 1 započítava aj doba, po ktorú mal vec v oprávnenej držbe právny predchodca. V
zmysle § 129 ods. 1 držiteľom je ten, kto s vecou nakladá ako s vlastnou, alebo kto vykonáva právo
pre seba. Podľa § 130 ods. 1 potom ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom,
že mu vec alebo právo patrí je držiteľom oprávneným. Pri pochybnostiach sa predpokladá, že držba je
oprávnená.

Z vyššie uvedeného prehľadu právnej úpravy vyplýva, že v priebehu celého rozhodného obdobia,
kedy bolo vydržanie prípustné, sa na získanie vlastníckeho práva vyžadovalo naplnenie zákonom
stanovených podmienok, ako na to správne poukázal prvostupňový súd: existencia dobromyseľnej
držby veci, uplynutie zákonom stanoveného času, v ktorom má oprávnený držiteľ vec v držbe - pri

nehnuteľnostiach desať rokov a spôsobilosť predmetu vydržania.
Jedným z predpokladov vydržania je, že držba musí byť oprávnená. Vo všeobecnosti pod oprávnenou
držbou treba rozumieť faktické ovládanie veci, resp. vykonávanie práva spojené s vôľou nakladať s
vecou ako so svojou v dobrej viere, že držiteľovi táto vec, resp. právo patrí. Pri oprávnenej držbe musí
byť teda splnená okrem iných aj podmienka dobrej viery držiteľa, že mu vec patrí. Oprávnená držba

predpokladá, že držiteľ je v dobrej viere, že mu vec alebo právo patrí a že je v tejto dobrej viere so
zreteľom ku všetkým okolnostiam; uvedené podmienky pritom musia byť splnené súčasne. Dobrá viera
spočíva v presvedčení držiteľa, že je vlastníkom veci, ktorú drží, alebo subjektom práva, ktoré vykonáva,
poprípade, že sú dané právne skutočností, ktoré majú za následok vznik vykonávaného práva, napriek
tomu, že v skutočnosti tomu tak nie je. Pre naplnenie dobrej viery nestačí negatívne presvedčenie

držiteľa, že nepôsobí bezprávie, ale je treba pozitívne presvedčenie, že mu vec alebo právo náleží.
Ide o psychický stav, o vnútorné presvedčenie subjektu, ktoré samo osebe nemôže byť predmetom
dokazovania. Možno ale o nej usudzovať z okolností, za ktorých sa tento psychický stav navonok
prejavuje. Tvrdenie držiteľa o tom, že mu vec patrí musí byť preto podložené konkrétnymi objektívnymi
okolnosťami, z ktorých sa dá usúdiť, že toto presvedčenie držiteľa bolo dôvodné. Zo zákona vyplýva,

že držiteľ musí byť v dobrej viere vzhľadom ku všetkým okolnostiam. Či je držiteľ v dobrej viere alebo
nie, treba preto vždy hodnotiť objektívne a nie iba zo subjektívneho hľadiska - osobného presvedčenia
samotného držiteľa a vždy je treba brať do úvahy, či držiteľ pri bežnej normálnej opatrnosti, ktorú možno
s ohľadom na okolnosti a povahu daného prípadu od každého požadovať nemal, resp. nemohol mať
po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec alebo právo patrí. Dobrá viera zaniká v

okamžiku, keď sa držiteľ zoznámil so skutočnosťami, ktoré objektívne museli vyvolať pochybnosť o tom,
že mu vec alebo právo patrí. Na tom nič nemení skutočnosť, že držiteľ bude v tomto prípade naďalej
subjektívne v dobrej viere.
Ustálenývýkladakonštantnájudikatúradefinujúoprávnenúdržbu,akojednuznevyhnutnýchpodmienok
(conditio sine qua non) nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním, ako faktické ovládanie veci spojené

s vôľou nakladať s touto vecou ako so svojou, v dobrej viere (bona fidae), že držiteľovi táto vec patrí.
Pri oprávnenej držbe teda musia byť splnené tri základné zákonné podmienky, ktoré musia byť splnené
kumulatívne, t.j. všetky súčasne, a nesplnením čo i len jednej z nich nie je možné považovať držbu
za oprávnenú. Týmito podmienkami sú: 1./ faktické ovládanie veci, tzv. panstvo nad vecou, 2./ vôľanakladať s vecou ako so svojou, t.j. správať sa k veci tak, ako by držiteľovi vlastnícky patrila, 3./ dobrá
viera, že vec držiteľovi patrí, pričom túto dobromyseľnosť je potrebné vždy hodnotiť objektívne a nielen
zo subjektívneho hľadiska, t.j. z hľadiska osobného presvedčenia samotného držiteľa veci.

Dobromyseľnosť ako vnútorný psychický stav nemožno síce priamo dokázať, možno však o nej
usudzovať z okolností, v ktorých sa tento psychický stav navonok prejavuje. Základným rozlišujúcim
kritériom je, či držiteľ veci pri normálnej opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti daného prípadu
rozumne od neho požadovať, mohol alebo nemohol mať pochybnosti o tom, že mu vec, ktorú fakticky

ovláda, aj patrí. Okolnosti, z ktorých možno usudzovať na existenciu dobromyseľnosti, musí v konaní
preukázať držiteľ veci. Strata dobromyseľnosti držiteľa veci nastane v okamihu, keď sa dozvedel o
skutočnostiach,ktorézhľadiskaobjektívnehoposudzovaniamuseliunehodôvodnevzbudiťpochybnosti
o tom, že mu vec patrí. Tvrdenie držiteľa o tom, že mu vec patrí a že s ňou nakladal ako s vlastnou, musí
byť podložené konkrétnymi okolnosťami, z ktorých sa dá spoľahlivo usúdiť, že toto presvedčenie držiteľa
bolopocelúvydržaciudobudôvodné.Predpokladomnadobudnutiavlastníckehoprávaknehnuteľnostiz

titulu vydržania je oprávnená držba po dobu 10 rokov, tak ako to ustanovuje § 134 ods. 1 Obč. zákonníka.

Súd prvého stupňa neskúmal dostatočne splnenie podmienok oprávnenej držby odporcu, pričom
podstatnou otázkou bolo, či je na jeho strane splnená podmienka dobromyseľnosti ako nevyhnutná
podmienka pre vydržanie vlastníckeho práva. Ako už bolo konštatované vyššie, základným rozlišujúcim

kritériom dobromyseľnosti a nedobromyseľnosti je, či držiteľ veci pri normálnej opatrnosti, ktorú možno
so zreteľom na okolnosti daného prípadu rozumne od neho požadovať, mohol alebo nemohol mať
pochybnosti o tom, že mu vec, ktorú fakticky ovláda, aj patrí.

Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na právny názor, ktorý zaujal Najvyšší súd SR v uznesení z

1. marca 2011, sp. zn. 5 Cdo 30/2010, podľa ktorého dobromyseľnosť znamená, že držiteľ je ohľadne
existencie svojho práva v omyle. Posúdenie, či držiteľ je alebo nie je dobromyseľný, treba hodnotiť vždy
objektívne, a nie iba zo subjektívneho hľadiska (osobného presvedčenia) účastníka, a treba vždy brať do
úvahy, či držiteľ pri bežnej (normálnej) opatrnosti, ktorú možno s ohľadom na okolnosti a povahu daného
prípadu od každého požadovať, nemal, resp. nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti

o tom, že mu vec patrí. O dobromyseľnosti možno hovoriť tam, kde držiteľ drží vec v omyle, že mu vec
patrí a ide pritom o omyl ospravedlniteľný. Ospravedlniteľný je omyl, ku ktorému došlo napriek tomu, že
mýliaci sa postupoval s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti konkrétneho
prípadu od každého požadovať. Omyl môže byť nielen skutkový, ale aj právny. Právny omyl spočíva v
neznalosti alebo v neúplnej znalosti všeobecne záväzných právnych predpisov a z toho vyplývajúceho

nesprávnehoposúdeniaprávnychdôsledkovprávnychskutočností.Vzhľadomnavšeobecne(ajvoblasti
súkromného práva) uznanú zásadu ignorantia iuris non excusat (neznalosť zákona neospravedlňuje),
vyplývajúcu zo samej podstaty práva, právny omyl držiteľa, vychádzajúci z neznalosti jednoznačne
formulovaného ustanovenia Občianskeho zákonníka platného v dobe, kedy sa držiteľ ujal držby, nie je
ospravedlniteľný. Len výnimočne možno takýto omyl ospravedlniť, a to v prípadoch, keď znenie zákona

je nejasné a pripúšťa rôzny výklad.

V rozhodnutí Ústavného súdu SR č.k. II. ÚS 432/2014-16 súd vychádzal z rozsudku Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 MCdo 4/2013 z 19. februára 2014, podľa ktorého oprávnená
držba popri všeobecných znakov držby musí spĺňať požiadavku dobrej viery držiteľa, že mu vec patrí.

Dobrá viera (ako predpoklad oprávnenej držby) je presvedčením nadobúdateľa, že nekoná bezprávne,
keď si prisvojuje určitú vec. Iba samotná detencia k vydržaniu nestačí. Oprávnená držba sa musí
opierať o právny titul (formálne správny, neplatný, či domnelý) a súčasne musí byť poctivá v zmysle
existencie dobrej viery držiteľa. Len výnimočne sa môže zakladať na ospravedlniteľnom právnom omyle.
Ospravedlniteľný je omyl, ku ktorému došlo napriek tomu, že mýliaci sa postupoval s obvyklou mierou

opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu od každého požadovať. Omyl
môže byť nielen skutkový, ale aj právny. Právny omyl spočíva v neznalosti alebo v neúplnej znalosti
všeobecne záväzných právnych predpisov a z toho vyplývajúceho nesprávneho posúdenia právnych
dôsledkov právnych skutočností. Omyl držiteľa vychádzajúci z neznalosti alebo nedokonalej znalosti
celkom jednoznačného a zrozumiteľného ustanovenia zákona je právny omyl neospravedlniteľný -

pri zachovaní obvyklej opatrnosti sa totiž predpokladá, že každý sa oboznámi so zákonnou úpravou
právneho úkonu, ktorý má v úmysle urobiť (pozn.: k obdobnému záveru dospel najvyšší súd aj v ďalších
rozhodnutiach - viď napríklad sp. zn. 3 Cdo 97/2009, 4 Cdo 283/2009, 5 Cdo 30/2010, 3 M Cdo 7/2010, 3
M Cdo 8/2010, 6 M Cdo 5/2010 a 7 Cdo 12/2011). Okolnosti, ktoré môžu svedčiť o existencii dobrej vierydržiteľa sa spravidla spájajú s okolnosťami, ktoré sa týkajú právneho titulu uchopenia sa držby (porovnaj
napr. Cpj 69/83 z 30. marca 1982), i keď sa pripúšťa tzv. domnelý právny dôvod (titulus putativus).

Rovnaká rozhodovacia prax je aj v Českej republike, odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na
odôvodnenia rozsudku Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 22Cdo/490/2001 zo dňa 10.10.2002,
podľa ktorého oprávnená držba sa zakladá na omyle držiteľa, ktorý sa domnieva, že je vlastníkom
držanej veci alebo subjektom vykonávaného práva. Oprávnená držba sa nemôže zakladať na takom
omyle držiteľa, ktorému sa mohol pri normálnej opatrnosti vyhnúť. Je treba zdôrazniť, že ide o opatrnosť

normálnu, obvyklú, posudzovanú z objektívneho hľadiska. Omyl držiteľa musí byť ospravedlniteľný.
Ospravedlniteľným je omyl, ku ktorému došlo napriek tomu, že mýliaci sa postupoval s obvyklou mierou
opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu od každého požadovať. Pokiaľ
omyl presahuje rámec bežného, obvyklého posudzovania vecí, nie je ospravedlniteľný. Držiteľ, ktorý
drží vec na základe takéhoto omylu, môže byť síce v dobrej viere, avšak nie „so zreteľom na všetky
okolnosti“ a preto nemôže byť držiteľom oprávneným.

Ospravedlniteľným omylom môže byť výnimočne i omyl právny. Právny omyl spočíva v neznalosti alebo
v neúplnej znalosti všeobecne záväzných právnych predpisov a z toho vyplývajúceho nesprávneho
posúdenia právnych následkov právnych skutočností. Platný Občiansky zákonník, na rozdiel od
Všeobecného občianskeho zákonníku z roku 1811, nedeklaruje zásadu, že neznalosť zákona

neospravedlňuje, ani nestanovuje pre oprávneného držiteľa výnimky z tejto zásady, pokiaľ ide o
ospravedlniteľný omyl. I keď zásada, že neznalosť zákona neospravedlňuje, naďalej platí, môžu sa
výnimočne vyskytnúť prípady, keď držiteľ bude „so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere“ aj v
prípade, že jeho presvedčenie bude vychádzať z právneho omylu (napr. v prípade objektívne nejasného
znenia zákona). Omyl vychádzajúci z neznalosti jednoznačne formulovaného ustanovenia Občianskeho

zákonníka platného v dobe, kedy sa držiteľ ujíma držby, však ospravedlniteľný nie je.

Podľa uznesenia Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 22Cdo/1581/2004 zo dňa 12.08.2004
prevod nehnuteľnosti je závažný právny úkon, je vo všeobecnom povedomí, že na takýto prevod
sú potrebné úradné náležitosti. Konštantná judikatúra vychádza z toho, že právny omyl držiteľa je

ospravedlniteľný, ak sa mu držiteľ nemusel vyhnúť ani pri vynaložení obvyklej opatrnosti, ktorú možno
s ohľadom na okolnosti prípadu od každého požadovať. Aj keď sa účastníci zmluvy o prevode
nehnuteľností dohodnú na tom, že úradné náležitosti vybaví jeden z nich, pri vynaložení obvyklej
opatrnosti, ktorú možno od každého požadovať, platí, že druhý účastník sa o splnení týchto náležitostí
presvedčí, ak mu v tom nebránia závažné okolnosti (choroba a pod.).

Pokiaľ sa teda nadobúdateľ ujal držby nehnuteľnosti na základe uzatvorenej zmluvy o jej prevode,
ktorú nepodpísal, nemohol byť so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že je vlastníkom tejto
nehnuteľnosti, i keď subjektívne mohol byť o svojom vlastníctve presvedčený. Požiadavka písomnej
formy právneho úkonu a podpisu konajúcej osoby bola v Občianskom zákonníku jasne a jednoznačne

vymedzená.

Pri normálnej opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti daného prípadu rozumne od
nadobúdateľa požadovať, mohol mať pochybnosti o tom, že mu vec, ktorú fakticky ovláda, aj patrí,
a to najmä s ohľadom na všeobecný princíp pre prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ku

ktorémunedochádzauzavretímzmluvyústnouformou,alepodliehaurčitémuformálnemuprocesu,ktorý
vyžaduje v prvom rade písomnú formu uzavretia zmluvy, ktorej súčasťou sú aj podpisy zmluvných strán.
Už rímskemu právu bola známa zásada iura vigilantibus, non dormientibus prosunt, t.j. právo ochraňuje
bdelých.

V zmysle ust. § 157 ods. 2 O.s.p., v odôvodnení rozsudku, a v spojení s ust. § 167 ods. 2 O.s.p. i
uznesenia (použitých s odkazom na § 251 ods. 4 O.s.p.), súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca)
domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania,
stručne, jasne a výstižne vysvetlí ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých
dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté

dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Z ust. § 157 ods. 2 O.s.p. vyplýva, že odôvodnenie rozhodnutia má obsahovať výklad opodstatnenosti,
pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti samotného výroku rozsudku. Súd sa v odôvodnení svojhorozhodnutiamusívysporiadaťsovšetkýmirozhodujúcimiskutočnosťamiajehomyšlienkovýpostupmusí
byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným
dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Účelom odôvodnenia rozhodnutia

predovšetkým je preukázať správnosť rozhodnutia a jeho odôvodnenie súčasne musí byť i prostriedkom
kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutia, t.j. musí byť preskúmateľné.

Spravodlivým prejednaním veci je súdne konanie, ktoré rešpektuje všetky procesné zásady a princípy,
ktoré tvoria súčasť štruktúry základných ľudských práv a slobôd. Podľa Nálezu Ústavného súdu SR I. ÚS

26/94 obsah práva na súdnu ochranu uvedený v čl. 46 ods. 1 Ústavy nespočíva len v tom, že osobám
nemožno brániť v uplatnení práva na súdnu ochranu alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní.
Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Každé konanie súdu, ktoré je v
rozpore so zákonom je potom porušením Ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu. Pod odňatím
možnostikonaťpredsúdomtrebapotomrozumieťzávadnýprocesnýpostupsúdu,ktorýmsaúčastníkovi
znemožní realizácia jeho procesných práv priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom

ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.

Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy a čl. 36
ods. 1 Listiny je potom aj právo účastníka na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a
zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom

súdnej ochrany. Vyjadruje to aj znenie vyššie citovaného ust. § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho
poriadku.

Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje aj na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7 Cdo 148/2011,
ktorý konštatuje, že podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom. Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť
v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné
konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Ak je toto konanie v rozpore s procesnými
zásadami, porušuje ústavnoprávne princípy (II. ÚS 85/06). Právo na spravodlivý proces je naplnené

tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnym noriem
rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a nie sú prijaté v
zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.
ÚstavnýsúdSlovenskejrepublikyvosvojejjudikatúreopakovanezdôraznil,ženezávislosťrozhodovania
všeobecných súdov sa má uskutočňovať v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom

rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu,
ako vyplývajú z čl. 46 a nasl. ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Jedným z týchto princípov predstavujúcich
súčasťprávanaspravodlivýproces(čl.46ods.1ústavy,čl.6ods.1dohovoru)avylučujúcichľubovôľupri
rozhodovaní je aj povinnosť súdu presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náležite
odôvodniť (§ 132 a §157 ods. 1 O.s.p., m. m. I. ÚS 243/07), pritom starostlivo prihliadať na všetko, čo

vyšlo počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia (§
157 ods. 2 O.s.p.) musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov
na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii
obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda, inými
slovami, na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto

premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom
radeajspravodlivéapresvedčivé.Všeobecnýsúdpritommusísúčasnevychádzaťzmateriálnejochrany
zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (§
1 O.s.p.; obdobne napr. IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09). Z práva na spravodlivé
súdne konanie vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi

a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, II. ÚS
76/07). Za arbitrárny, resp. nie dostatočne zdôvodnený treba považovať rozsudok všeobecného súdu aj
vtedy, keď popri jednoznačnom právnom závere dospeje bez akéhokoľvek vysvetlenia či zdôvodnenia
aj k protichodnému právnemu záveru. Rovnako treba kvalifikovať aj situáciu, keď všeobecný súd svoj
právny záver nezdôvodní zo všetkých zákonných hľadísk, ktoré v danej veci prichádzajú do úvahy (nález

Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 154/05 z 28. februára 2006).

Porovnajúc odôvodnenie preskúmavaného rozhodnutia prvostupňového súdu s vyššie uvedenými
kritériami, je zrejmé, že prvostupňový súd sa nimi dôsledne neriadil, keď svoje rozhodnutie s poukazomna vyššie uvedené, zo všetkých relevantných hľadísk dostatočným spôsobom právne ani vecne
neodôvodnil. Súd prvého stupňa sa nedostatočne vysporiadal s preukázaním splnenia zákonných
podmienok vydržania vlastníckeho práva k nehnuteľnosti zo strany odporcu, keď neskúmal otázku jeho

dobromyseľnosti. Ide o vadu rozhodnutia, ktorá má za následok nepreskúmateľnosť a nezákonnosť
rozhodnutia, rozsudok súdu prvého stupňa je z tohto hľadiska zmätočný, nedostatočne odôvodnený a
nepreskúmateľný.

Z ustanovenia čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky vyplýva, že každý má právo, aby sa jeho vec

verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom.

Podľa § 1 O.s.p. Občiansky súdny poriadok upravuje postup súdu a účastníkov v občianskom súdnom
konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj
výchova na zachovanie zákonov, na čestné plnenie povinností a na úctu k právam iných osôb.

Zmyslom práva na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu a tomu zodpovedajúca
povinnosť súdu o veci konať. Ak osoba splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej musí umožniť
stať sa účastníkom konania so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto
postaveniavyplývajú(viďnálezyÚstavnéhosúduSlovenskejrepublikyII.ÚS14/2001 a II.ÚS132/2002).

Právo na súdnu ochranu, okrem Ústavy Slovenskej republiky (čl. 46 ods. 1), Listiny základných práv a
slobôd(čl.36ods.1)aDohovoruoochraneľudskýchprávazákladnýchslobôd(čl.6ods.1)zabezpečujú
a vykonávajú aj jednotlivé ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (napr. § 41 O.s.p., § 123 O.s.p., §
115O.s.p.apod.).Obsahomprávanasúdnuochranuvrámcispravodlivéhoprocesujeiprávoúčastníka,

aby sa jeho vec, ak to zákon pripúšťa, prejednala v dvojinštančnom konaní.

Ak by odvolací súd svoje rozhodnutie nepredvídateľne založil na iných právnych záveroch než súd
prvého stupňa, porušil by právo účastníkov na spravodlivý proces a v skutočnosti by im odňal právo
namietať správnosť právneho názoru súdu na inštančne vyššom súde. K novým právnym záverom

odvolacieho súdu by sa účastníci nemali možnosť vyjadriť, prípadne predložiť nové dôkazy, ktoré
z hľadiska doterajších záverov súdu prvého stupňa, sa nejavili významné. Ak odvolací súd dospel
k iným právnym záverom pri posúdení zisteného skutkového stavu súdom prvého stupňa, musí
rozhodnutie prvostupňového súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. K požiadavke dôsledného
rešpektovania ústavného princípu dvojinštančnosti občianskeho súdneho konania tak odvolací súd

mohol učiniť zadosť iba kasačným rozhodnutím. Inak by odvolací súd znemožnil účastníkom realizáciu
ich procesných práv, lebo by im odoprel možnosť prieskumu nových, z pohľadu záverov súdu prvého
stupňa dosiaľ bezvýznamných, avšak z hľadiska posúdenia odvolacím súdom rozhodujúcich záverov,
čím by účastníkom odňal možnosť konať pred súdom (mutatis mutandis porovnaj rozhodnutie NS SR
sp. zn. 2 Cdo 276/2007).

V dôsledku vyššie uvedeného, odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v časti, v ktorej bol zamietnutý
návrh na určenie vlastníckeho práva, vrátane závislého výroku o náhrade trov konania, s použitím ust.
§ 221 ods. 1 písm. f) O.s.p., keďže takýmto postupom súdu sa odňala účastníkom možnosť konať pred
súdom, i preto, že súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil (§ 221 ods. 1 písm. h) O.s.p.), zrušil

a podľa ods. 2 citovaného ustanovenia vec v zrušenom rozsahu vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie
konanie.

Povinnosťou prvostupňového súdu v ďalšom konaní bude zodpovedať všetky relevantné právne otázky,
naktorébolopoukázanévyššie,vprípadepotrebydoplniťdokazovanie,jehovýsledkyriadnevyhodnotiť,

vysporiadať sa so všetkými relevantnými argumentmi účastníkov konania a vo veci opätovne rozhodnúť,
pričom rozhodnutie je potrebné náležite v súlade s ust. § 157 ods. 2 O.s.p. odôvodniť.

V novom rozhodnutí rozhodne prvostupňový súd aj o trovách konania, vrátane trov tohto odvolacieho
konania (§ 224 ods. 3 O.s.p.).

Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.