Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 18. november 2014

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 4Co/528/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3512210603
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 11. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Prikrylová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2014:3512210603.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Prikrylovej a členov

senátu JUDr. Ivety Záleskej a JUDr. Ivici Čelkovej v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o, so
sídlom:Pribinova25,Bratislava,IČO:35807598,zastúpenýFridrichPaľko,s.r.o.,sosídlomGröslingova
4, Bratislava, proti žalovanému: Slovenská republika, zast. Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej
republiky,Župnénámestie13,Bratislava,onáhradumajetkovejškodyanemajetkovejujmy,naodvolanie
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom, č.k. 11C/416/2012-103 zo dňa 27.
februára 2014 , takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.

Žalovanému sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súdu prvého stupňa zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal, aby súd
medzitýmnym rozsudkom rozhodol o zodpovednosti žalovaného za škodu, ktorá mu vznikla nesprávnym
úradným postupom Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom tým, že nerozhodol v zákonnej lehote o
žiadosti exekútora o vydanie poverania na vykonanie exekúcie pre pohľadávku žalobcu, ktorá vznikla
neplnením záväzku vyplývajúceho zo zmluvy o úvere dlžníkom O.. Žalobca žiadal, aby súd uložil
žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi z titulu majetkovej škody sumu 125 eur a z titulu nemajetkovej
ujmy sumu 385 eur a náhradu trov konania. Ďalej žalobca uviedol, že majetková škoda a nemajetková

ujma vznikla nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom v konaní
vedenom pod sp. zn. 11Er/1097/2010 spočívajúcom v tom, že o žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie rozhodol súd po uplynutí zákonom stanovenej
15 - dňovej lehoty, hoci vec nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti a nevyžadovala takú
spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by mohla mať podstatný vplyv na posúdenie a rozhodnutie
súdu. Súd prvého stupňa v zmysle § 115 ods. 1 O.s.p. nariadil na prejednanie veci pojednávanie
na deň 27.02.2014, na ktorom podľa § 101 ods. 2 O.s.p. vec prejednal a rozhodol v neprítomnosti

účastníkov konania a právneho zástupcu. Poukázal na to, že pred vykonaním prvého pojednávania vo
vecisamejžalobcadoručilsúdunávrhnazrušeniepojednávaniaspolusnávrhomnaprerušeniekonania,
z tých istých dôvodov, ako navrhol prerušenie konania dňa 09.10.2013, pričom o tomto jeho návrhu
bolo právoplatne rozhodnuté. Návrh na prerušenie konania bol uznesením zo dňa 10.10.2013 č.k.
11C/416/2014-47 zamietnutý. Na základe odvolanie žalobcu bolo rozhodnutie preskúmané odvolacím
súdom, ktorý toto rozhodnutie ako vecne správne potvrdil uznesením zo dňa 20.01.2014 č.k.
19Co/975/2013-84.

Žalovaný poukázal na zmätočnosť podania - návrhu na začatie konania, pričom podľa neho žalobca
prenáša celú dôkaznú povinnosť na súd napriek tomu, že dôkazné bremeno znáša sám. Z návrhu nie
je zrejmé, či uplatňuje nárok z titulu nesprávneho úradného postupu z dôvodov prieťahov, z dôvodurozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia alebo z dôvodu nerozhodnutia v zákonom
stanovenej lehote. Žalobca neuvádza kroky, ktoré podnikol na odstránenie prieťahov v tomto konaní,
pričom žiadosť o informáciu o stave konania nie je možné považovať za riadny prostriedok, ktorý

by smeroval k zabráneniu tvrdených prieťahov, neuvádza či podal sťažnosť na zbytočné prieťahy
predsedovi okresného súdu alebo ústavnú sťažnosť. Všeobecný súd pritom v konaní o náhradu škody
nie je oprávnený posudzovať prieťahy v konaní súdu, pretože túto právomoc má iba predseda súdu
alebo ústavný súd. Žalovaný tiež namietal, že dňa 23.04.2012 boli doručené žalovanému prvé žiadosti
o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, v ktorých boli obsiahnuté aj žiadosti vo veciach,

ktoré sú predmetom tohto konania. Návrhy na súd pritom žalobca podal už dňa 27.09.2012, teda
pred uplynutím šesťmesačnej lehoty podľa § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z.z.“). Ide preto o predčasne uplatnený nárok na súde. Žalobca
pritom napriek opakovaným výzvam na doplnenie žiadosti tieto nedoplnil, neuviedol dátumy, kedy
sa dozvedel o škode, nepriložil doklady preukazujúce vyčíslenú majetkovú škodu, neuviedol, či boli

podávané sťažnosti predsedovi súdu na prieťahy, ústavné sťažnosti a nedoplnil doklady preukazujúce
ohrozenie práv zánikom povinného, jeho insolvenciou, stratou kontaktu s povinným a podobne.
Žalovaný preto ako orgán príslušný na predbežné prerokovanie podaných žiadosti nepovažuje nárok
žalobcu za predbežne prerokovaný. K otázke vyčíslenia škody ďalej žalovaný poukázal na to, že
žalobca nepreukázal existenciu škody a nároky, ktoré si uplatňuje, je možné považovať za hypotetické.

Na preukázanie vzniku škody by musel žalobca produkovať dôkazy preukazujúce škodu pri každej
individuálnej pohľadávke. K uplatnenej nemajetkovej ujme poukázal žalovaný na to, že vychádzať
z paušálnej sumy 660,- eur v jednotlivých veciach je nesprávnou úvahou, pretože i ústavný súd
vychádza vždy z okolností jednotlivého prípadu, predovšetkým z významu sporu pre žalobcu. Žalobca
ďalej nevyužil možnosť podania sťažnosti predsedovi súdu, keď predseda súdu nemal možnosť

zjednať prípadnú nápravu. Žalobca a jeho praktiky sú vnímané verejnosťou negatívne, boli predmetom
záujmu Európskej komisie, súdy konštatovali porušenie práv spotrebiteľa a v konečnom dôsledku práve
podnikateľská činnosť žalobcu podnietila zvýšenú potrebu ochrany práv spotrebiteľov na všetkých
úrovniach štátnej moci. Žalobca je vnímaný ako spoločnosť využívajúca neprijateľné podmienky,
zneužívajúc slabé finančné a právne vedomie nízkopríjmových osôb. Žalovaný preto považuje konanie

žalobcu v rozpore s dobrými mravmi, pokiaľ si uplatňuje nárok na náhradu škody voči štátu, keďže škoda
mala vzniknúť práve pri spornej a negatívne vnímanej podnikateľskej činnosti, pričom aj súdna moc musí
pozornejšie skúmať práve podania žalobcu, a to návrhy na vykonanie exekúcie, súdy musia obzvlášť
opatrne zvažovať, či poverenie vydajú alebo nevydajú a podobne, s čím je spojená vyššia časová
náročnosť vykonania procesného úkonu súdom. S poukazom na charakteristiku príčinnej súvislosti

medzi existenciou nesprávneho úradného postupu a vznikom škody alebo nemajetkovej ujmy, žalovaný
uviedol, že žalobcovi žiadna škoda postupom okresného súdu nevznikla. Z dôvodu nepreukázania
splnenia základných zákonných podmienok pre priznanie náhrady škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z.,
žalovaný navrhol návrh zamietnuť, pričom si uplatnil náhradu trov konania.
Z dokazovania vykonaného listinnými dôkazmi, mal súd prvého stupňa za preukázané, že žiadosť

o udelenie poverania na vykonanie exekúcie súdneho exekútora O.. X. D. bola doručená súdu dňa
08.09.2010. Exekučným titulom bol Rozsudok Stáleho exekútorskeho súdu sp. zn. SR 22325/09 zo dňa
12.01.2010. Súd uznesením zo dňa 30.09.2010 č.k. 11Er/1097/2010-12 zamietol žiadosť u udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, čo do zmenkového úroku v časti presahujúcej 101,46 eur s tým, že
na zvyšnú vymáhanú sumu bolo vydané poverenie na vykonanie exekúcie, a to dňa 05.10.2010. Ďalej

uviedol, že proti rozhodnutiu o zamietnutie žiadosti podal žalobca dňa 27.10.2010 odvolanie, ktoré dňa
18.02.2011 vzal späť a Krajský súd v Trenčíne uznesením zo dňa 31.03.2011 č.k. 4CoE/18/2011-23
odvolacie konanie zastavil, pričom uznesenie o zamietnutie žiadosti nadobudlo právoplatnosť dňa
12.05.2011.

Súd prvého stupňa zistil, že nie je pravdivé tvrdenie žalobcu o tom, že o žiadosti súd rozhodol až po
7 mesiacov od doručenia žiadosti súdneho exekútora, a to z dôvodu, že žiadosť o vydanie poverenia
bola súdu doručená dňa 08.09.2010. Uznesenie o zamietnutí žiadosti vo vyššie uvedenom rozsahu bolo
vydané dňa 30.09.2010, teda 22 dní po podaní a poverenie následne na to po 8 dňoch.
V rozhodnutí poukázal na ustanovenie § 3 ods. 1 písm. d/ zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti

za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení do 31.12.2012,
štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi
verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom.Na § 4 ods. 1 písm. a/ bod 1. Zákona č. 514/2003 Z.z., podľa ktorého vo veci náhrady škody, ktorá
bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskej republiky, ak škoda vznikla v občianskom súdnom konaní alebo v trestnom konaní a ak tento

zákon neustanovuje inak.
Na § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení platnom do 31.12.2012, podľa ktorého štát zodpovedá
za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj
porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej
lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný

nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.
Na § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení platnom od 31.12.2012, podľa ktorého právo na náhradu
škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takýmto postupom spôsobená
škoda.
Na § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., podľa ktorého ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu
škody alebo jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať

uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde.
Na § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., podľa ktorého uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak
osobitný predpis neustanovuje inak.
Na § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v prípade, podľa ktorého, ak iba samotné konštatovanie
porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným

rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak
nie je možné uspokojiť ju inak.

Súd prvého stupňa považoval návrh žalobcu vzhľadom na skutkové zistenia a citovaného ustanovenia
v celom rozsahu za nedôvodný a to jednak z dôvodu, že podľa platnej právnej úpravy v čase tvrdeného

nesprávneho úradného postupu súdu a vzniku škody sa za nesprávny úradný postup považovalo
porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej
lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný
nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Právo na
náhradu škody pritom mal len ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Dal do pozornosti zákon č. 514/2003 Z.z., podľa ktorého musia byť pre naplnenie zodpovednosti
štátu za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci splnené všeobecné
podmienky, a to nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny úradný postup, vznik škody, príčinná súvislosť
medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou. Žalobca

ani v jednom uplatňovanom nároku nepreukázal splnenie ani jedného zo zákonných predpokladov
zodpovednostného právneho vzťahu.

Súd prvého stupňa uviedol, že žalobca mal možnosť domáhať sa ochrany svojho práva na súdnu
ochranu, práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov využitím inštitútu ústavnej sťažnosti v

súlade s § 127 ods. 1 Ústavy SR. Otázku, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, je kompetentný preskúmať len ústavný súd, ktorý ju
v súlade so svojou ustálenou judikatúrou preskúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého
jednotlivého prípadu najmä z pohľadu troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a
postup súdu. Súdne a tým i exekučné konanie nie je kompetentný preskúmavať súd v konaní o náhradu

škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z., ale len Ústavný súd SR na podklade ústavnej sťažnosti, resp.
predsedasúdunapodkladesťažnostinaprieťahy.Opačnývýkladbyznamenal,žebyexistovaloniekoľko
orgánov, ktoré by boli oprávnené v tom istom čase preskúmať postup toho istého súdu z hľadiska vzniku
zbytočných prieťahov.

Poukázal na to, že z registra Spr bolo zistené, že žalobca nepodal v predmetnom exekučnom konaní
sťažnosť predsedovi súdu na prieťahy v konaní a ani neurgoval, resp. sa neinformoval na stav jej
vybavovania. Rovnako nemal súd prvého stupňa preukázané, že by žalobca uplatnil svoje právo
podaním sťažnosti Ústavnému súdu SR pre porušenie základného práva na súdnu ochranu, práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote,

práva vlastniť majetok a práva na ochranu majetku a podobne. Žalobca ani nemal dôvod na podanie
sťažnosti, resp. ústavnej sťažnosti, pretože exekučná vec, ktorej bol účastníkom, bola vybavená bez
prieťahov v primeranej lehote. Žalobcovi tak nemohla vzniknúť žiadna škoda, ktorú špecifikoval ako
náklady na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnancov, na udržanie asprávu informačného systému, administráciu listín a komunikáciu s pôvodným súdnym exekútorom,
ďalej na administratívne spracovanie textov urgencií súdu, na publikačné výdaje spojené s urgenciami
na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania, toto svoje

tvrdenie ničím nepreukázal. Je zrejmé, že pokiaľ žalobca spravoval svoje vymáhané pohľadávky v
informačnom systéme, náklady na tento systém si musí pokryť sám a tieto náklady nemôžu byť zvýšené
ani v dôsledku prípadného oneskoreného rozhodnutia súdu. Opätovne v rozhodnutí súd prvého stupňa
poukázal na to, že pokiaľ žalobca tvrdil, že súd rozhodol o jeho žiadosti o udelenia poverenia po viac
ako 7 mesiacov, tak tieto tvrdenia nepreukázal a súd prvého stupňa ich vyhodnotil ako nepravdivé.

Preukázateľne žiadosť u udelenie poverenia bola súdu doručená dňa 08.09.2010, pričom uznesenie o
čiastočnom zamietnutí žiadosti bolo vydané dňa 30.09.2010 - 22 dní po jeho žiadosti a poverenie na
to po 8 dňoch. Tiež dal do pozornosti konanie žalobcu, ktorý odvolanie proti uzneseniu o čiastočnom
zamietnutí žiadosti vzal späť, čo znamenalo, že toto rozhodnutie považoval za správne. Vychádzajúc
z uvedeného, súd prvého stupňa mal za to, že nie je daná zodpovednosť štátu. V tejto súvislosti tiež
poukázal na ustanovenie § 6 ods. 1 Zákona č. 514/2003 Z.z. z ktorého vyplýva, že právo na náhradu

škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie,
ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom.
Takáto situácia nenastala, tak ako to vyplýva z vyššie uvedeného.

O náhrade trov konania súd prvého stupňa rozhodol podľa § 142 ods.1 O.s.p., podľa ktorého by

úspešnému odporcovi patrila náhrada trov konania, tento si však žiadne trovy konania nevyčíslil a tieto
nevyplývajú ani z obsahu spisu.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca z dôvodov, že v konaní
došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p., keď účastníkovi konania sa postupom súdu odňala

možnosť konať pred súdom (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p.),
rozhodoval vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. g/ O.s.p.),
súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho
predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm.
h/ O.s.p.), pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, na

základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, doteraz zistený skutkový stav
neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a) a
rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázal na to, že
súd prvého stupňa nemohol postupovať podľa § 101 ods. 2 O.s.p. a vec prejednať v jeho neprítomnosti.
Žalobca riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania, uviedol dôležité dôvody a predložil súdu

listiny spájané s označenými dôvodmi. Ak tak súd prvého stupňa spravil, odňal tým žalobcovi jeho
právo na konanie pred súdom. Sudcu, ktorý vydal napadnutý rozsudok nepovažoval za nestranného.
Rozhodovanie veci zákonným sudcom (aj súdom) je základným predpokladom na naplnenie podmienok
spravodlivého procesu (IV. ÚS 345/09). Základné právo na prejednanie a rozhodnutie veci nestranným
súdom podľa čl. 36 ods. 1 Listiny a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, je v občianskom súdnom

konaní zabezpečené vylúčením sudcu z jej ďalšieho prejednávania a rozhodnutia pre jeho zaujatosť (§
12 - 16 O.s.p., I. ÚS 27/98). Nedostatok nestrannosti sudcu je súčasťou pojmu "zákonný sudca" (čl. 48
ods.1ÚstavySlovenskejrepubliky,III.ÚS16/2000).Neobstojínázorkrajskéhosúduvovecinestrannosti
pre rozpor s rozhodovacou praxou iných krajských súdov, Ústavného súdu Slovenskej republiky a
Európskeho súdu pre ľudské práva. Žalobca podal ústavnú sťažnosť pre porušovanie jeho práva na

nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu. Za týchto okolnosti nie
je prípustné, aby konanie pokračovalo ústnym pojednávaním, v ktorom vykonával úkony a rozhodoval
vylúčený sudca. V konaní bolo možné uskutočniť len také úkony, ktoré nepripúšťajú odklad. Za danej
procesnej situácie ústne pojednávanie nebolo neodkladným úkonom. Konečné rozhodnutie vo veci
súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom

rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu žalobcu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c/
O.s.p., proti ktorému pripustil odvolanie a toto odvolanie žalobcu podáva. V čase podania odvolania o
zamietnutí žaloby nebolo právoplatne rozhodnuté o zamietnutí návrhu na prerušenie konania. Správanie
súdu prvého stupňa, kedy predbehol vydaním konečného rozhodnutia účinky právoplatného rozhodnutia
o prerušení konania z dôvodu rozhodovania o otázke nestrannosti sudcu, zakladá porušenie práva

žalobcu na súdnu ochranu a marí jeho možnosť konať pred súdom. Žalobca taktiež poukázal na to,
že nemal možnosť vyjadriť sa k tým tvrdeniam žalovaného, z ktorých súd vychádzal v rozhodnutí a
nemal možnosť vyjadriť ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a na ktorých založil toto rozhodnutie. Tým
došlo k degradácii zásady kontradiktórnosti, k porušeniu práva žalobcu na súdnu ochranu ako aj kodňatiu jeho možnosti konať pred súdom. Koncepcia spravodlivého súdneho konania zahŕňa aj právo
na kontradiktórne konanie, v ktorom musia mať strany možnosť nielen predložiť dôkazy nevyhnutné pre
úspešnosť žaloby, ale aj možnosť oboznámiť sa so všetkými predloženými dôkazmi alebo stanoviskami,

ktýmtosavyjadriťscieľomovplyvniťsúdnerozhodnutie. Žalobcaakostranakonanianeboloboznámený
s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k nim vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť
dôkazy na podporu svojich protitvrdení. Poukázal na to, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez
nariadenia pojednávania, jeho právo na kontradiktórny súdny proces tým bolo porušené. Súd prvého
stupňa vykonal dokazovanie, ktorého rozsah a obsah si určil sám a vykonal dokazovanie listinami,

ktorých pôvod nie je z odôvodnenia rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či šlo o listiny založené
v exekučnom spise. Za dôkaz v danom konaní môžu slúžiť len listiny založené v exekučnom spise,
pretože vec sa týka nesprávneho úradného postupu štátneho orgánu. Dôvodil, že pokiaľ žalovaný
nereagoval na výzvu súdu prvého stupňa, aby predložil písomné vyjadrenie k žalobe v zmysle § 114
ods. 3 O.s.p., mal rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie podľa § 153b O.s.p. Žalobca súdu prvého
stupňa vytýkal, že úplne ignoroval všetky jeho tvrdenia o majetkovej škode, ktorá mu vznikla s titulu

udržiavania a správy informačného systému a titulom uplatnených výdavkov. V tejto časti považoval
žalobca rozhodnutie za nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, za prejav svojvôle a arbitrárnosti.
Súd prvého stupňa napriek tomu, že skutkový dej a skutkový základ je v tomto konaní jedinečný, svoje
negatívne rozhodnutie odôvodnil úplne rovnakými dôvodmi a vetami ako v iných svojich rozhodnutiach,
v ktorých vystupuje žalobca a žalovaný, avšak v ktorých bol rozdielny skutkový dej a základ. Nemožno

ústavnoprávne akceptovať, že súd vytvára odôvodnenia rozsudkov formulárovým spôsobom. Žalobcovi
nebolo z odôvodnenia napadnutého rozsudku zrejmé akou úvahou súd prvého stupňa dospel k tomu, že
majetková škoda a nemajetková ujma nevznikla. Žalobca hodlal v konaní prostredníctvom vykonaného
pojednávania predložiť dôkazy o výške majetkovej škody, a to aj prostredníctvom znaleckého posudku,
ktorého vyhotovenie zabezpečil. Súd prvého stupňa však dokazovanie skrátil len na dôkazy vykonávané

ex offo, žalobcu nepoučil podľa § 120 ods. 4 O.s.p. a neoznámil mu, že hodlá vyhlásiť rozhodnutie
vo veci samej tak, aby mal priestor navrhnúť alebo predložiť ďalšie dôkazy. Podľa žalobcu súd prvého
stupňa vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu jeho práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky ako aj jeho práva na
prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd a práva na rozhodnutie v zákonom stanovenom čase. Napadnuté rozhodnutie
považoval žalobca za vnútorne rozporné, nakoľko súd prvého stupňa nekonštatoval zistené porušenie
práva a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy navrhovateľovi. S
poukazom na uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby žalobca navrhol, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vrátil vec tomuto súdu na opätovné prejednanie.

Žalovaný sa k doručenému odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril.

Po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou, včas v zákonnej lehote na podanie odvolania,
že spĺňa popri všeobecných náležitostiach v rozsahu § 42 ods.3 O.s.p. aj náležitosti podľa § 205 ods.1

O.s.p. s uvedením dôvodov odvolania vo veci samej, vykonal odvolací súd preskúmanie zákonnosti
napadnutého rozhodnutia a jemu predchádzajúceho konania. Dôvodmi odvolania vymedzenými
žalobcom a ich rozsahom je odvolací súd viazaný podľa § 212 ods.1 O.s.p.

Odvolací súd prejednal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. v rozsahu žalobcom podaného odvolania, bez

nariadenia ústneho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a vo veci verejne vyhlásil rozsudok podľa
§ 211 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p., keď dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je
dôvodné a napadnutý rozsudok je potrebné podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny potvrdiť.

Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa vykonal dokazovanie dostatočným

spôsobom, dôkladne sa zaoberal tvrdeniami a dôkazmi účastníkov konania, dôkazy vyhodnotil v súlade
so zásadami uvedenými v § 132 O.s.p. a zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny záver,
keď s poukazom na ním citované ustanovenia zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci, žalobu zamietol a žalovanému ako úspešnému účastníkovi
konania náhradu trov konania potrebných na účelné uplatňovanie a bránenie práva podľa § 142 ods.

1 O.s.p. nepriznal z dôvodu, že tieto nešpecifikoval a neuplatnil. Svoje rozhodnutie súd prvého stupňa
podrobne a presvedčivo odôvodnil v súlade s požiadavkami § 157 ods. 2 O.s.p. Odvolací súd sa v celom
rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku a konštatuje správnosť jeho dôvodov, na
ktoré v podrobnostiach odkazuje.Obligatórne (§ 212 ods. 3 O.s.p.) sa odvolací súd zaoberal, či v konaní pred súdom prvého stupňa
nedošlo postupom súdu k procesným vadám uvedeným v § 221 ods. 1 písm. a/ - g/ O.s.p. a tzv. iným

vadám konania, ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Odvolacie dôvody posudzoval
odvolací súd podľa obsahu tohto opravného prostriedku. Žalobcom namietané vady konania vymedzené
v § 221 ods. 1 písm. f/ a g/ O.s.p. sú vo svojej podstate porušením základného práva účastníka súdneho
konania na spravodlivý proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej
republiky okrem zákonov aj články 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a článok 6 ods. 1 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd. Preto odvolací súd posudzoval či postupom súdu prvého
stupňa nebola účastníkom odňatá možnosť konať pred súdom (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s
§ 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p.) a vo veci rozhodoval vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení
s § 221 ods. 1 písm. g/ O.s.p.).

V ustanovení § 14 O.s.p. sú upravené podmienky, ktorých splnenie má za následok, že sudca

je vylúčený z prejednania a rozhodovania veci. Predmetný dôvod odvolania sa však výslovne
obmedzuje len na rozhodovanie vylúčeného sudcu, nakoľko rozhodovacia činnosť ostatných sudcov
tohto okresného súdu nie je v tejto veci daná. Námietka žalobcu, že napadnuté rozhodnutie súdu prvého
stupňa vydal vylúčený sudca, predstavuje odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. a/ v spojení s
§ 221 ods. 1 písm. g/ O.s.p. Jej dôvodnosť posudzuje odvolací súd vždy, bez toho, aby bol pritom

viazaný tým, či prípadne otázku zaujatosti sudcu posúdil ešte pred vydaním napadnutého rozhodnutia
nadriadený súd (§ 16 O.s.p.). Z obsahu spisu vyplýva, že prejednávaná vec bola pôvodne pridelená
na prejednanie a rozhodnutie sudcovi A.. U. Kubinýmu, ktorý bol rozhodnutím Krajského súdu Trenčín
sp. zn. 17NcC/413/2012-11 zo dňa 18. októbra 2012 vylúčený z prejednávania a rozhodovania vo veci
sp. zn. 11C/416/2012. Opatrením predsedníčky Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom podľa § 51

ods. 4 Zák. č. 757/2004 Z.z. bol spis prerozdelený náhodným výberom elektronickou podateľňou medzi
ostatných sudcov vybavujúcich agendu C a vec bola elektronickou podateľňou pridelená sudkyni O.
Odvolací súd v konaní nezistil z hľadiska § 14 ods. 1 O.s.p. žiadne skutočnosti predstavujúce dôvod
na vylúčenie tejto sudkyne a takýto vzťah nie je možné odvodiť ani z údajov žalobcu. Dôvodom na
pochybnosti o nezaujatosti namietanej sudkyne nemôžu byť ani úvahy žalobcu založené na skutočnosti,

že súd prvého stupňa svojim nelegálnym konaním (nesprávnym úradným postupom) zapríčinil vznik
škody na strane žalobcu, lebo táto skutočnosť sama o sebe nevypovedá nič o vzťahu namietanej
sudkyne k účastníkom a k prejednávanej veci a nemožno z nej odvodiť, že by bola spôsobilá ovplyvniť jej
nestranné rozhodnutie. Z týchto dôvodov odvolací súd vyhodnotil uplatnenú odvolaciu námietku žalobcu
ako nedôvodnú.

Odňatím možnosti konať pred súdom treba vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorým bola
účastníkovi znemožnená realizácia tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva.
K pojmovým znakom tohto odňatia patrí odňatie možnosti konať pred súdom, k odňatiu možnosti konať
došlo v dôsledku postupu súdu a možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Tieto

pojmové znaky musia byť splnené súčasne. V súvislosti s týmto odvolacím dôvodom odvolací súd
preskúmal splnenie podmienok na postup súdu prvého stupňa v konaní podľa § 114 ods. 1, 2, § 120
ods. 4, § 101 ods. 2 a § 123 O.s.p.

Podľa § 114 ods. 2 O.s.p. v rámci prípravy pojednávania súd doručí návrh na začatie konania (žalobu)

odporcovi (žalovanému) spolu s rovnopisom a prílohami návrhu do vlastných rúk a poučí účastníkov
podľa § 120 ods. 4. Vyjadrenie odporcu súd bezodkladne odošle navrhovateľovi.

Procesnou povinnosť súdu je pripraviť pojednávanie tak, aby ochrana práv účastníka bola rýchla a
účinná a aby sa rozhodlo spravidla na jedinom pojednávaní. Súd musí procesné úkony vykonávať

tak, aby nedochádzalo k porušovaniu práva účastníka na verejné prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov. Prípravou pojednávania podľa § 114 O.s.p. treba rozumieť všetku činnosť sudcu (predsedu
senátu) od začiatku konania na súde až do začatia pojednávania vo veci. K procesným úkonom, ktoré
je súd povinný vykonať podľa § 114 ods. 2 O.s.p. patrí doručenie návrhu na začatie konania (žaloby)
spolu s prílohami odporcovi (žalovanému) do vlastných rúk na vyjadrenie s uvedením rozhodujúcich

skutočností na svoju obranu a označenie dôkazov, ktorých sa dovoláva, prípadne na predloženie
listiny, v súdom určenej lehote. Občiansky súdny poriadok lehotu na vyjadrenie neurčuje, ide o tzv.
sudcovskú lehotu, ktorú možno v odôvodnených prípadoch z vážnych dôvodov predĺžiť. V rámci prípravy
pojednávania vykoná súd poučenie všetkých účastníkov konania podľa § 120 ods. 4 O.s.p., vrátane tých,ktorí sú zastúpení v konaní právnym zástupcom. Ide prejav koncentračnej zásady a zásady neúplnej
apelácie civilného procesu. Ak žalovaný splní povinnosť a k žalobe a k prílohám sa vyjadrí v lehote
určenej súdom, súd toto vyjadrenie bez zbytočného odkladu odošle žalobcovi.

Odvolací súd po preskúmaní postupu súdu prvého stupňa konštatuje, že postup tohto súdu zodpovedá
všetkým stanoveným procesným podmienkam prípravy pojednávania podľa § 114 ods. 2 O.s.p.
Súd prvého stupňa dňa 20.09.2013 doručil žalobu žalovanému spolu s výzvou, aby sa žalovaný k
žalobe vyjadril v lehote 10 dní. Vyjadrenie žalovaného došlo súdu prvého stupňa dňa 08.10.2013.

Na deň 10.10.2013 nariadil súd prvého stupňa v právnej veci pojednávanie. Spolu s predvolaním
na pojednávanie doručil súd prvého stupňa žalobcovi, právnemu zástupcovi žalobcu a žalovanému
poučenie účastníka konania podľa § 120 ods. 4 O.s.p.. Právny zástupca žalobcu a žalovaný prevzali
doručované písomnosti súdu dňa 20.09.2013.

Dňa 09.10.2013 doručil právny zástupca žalobcu súdu prvého stupňa elektronicky (e-mail) návrh na

zrušeniepojednávaniazdôvoduobjektívnehoporušeniazásadynestrannostisúduasudcu,keďžalobca
podal podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky sťažnosť na Ústavný súd Slovenskej republiky proti
Krajskému súdu v Trenčíne ako porušovateľovi základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1
prvá veta Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, ktorým tento v konaní sp.zn. 17NcC/413/2012 (OS Nové Mesto

nad Váhom konanie sp.zn.11C/416/2012) rozhodol o námietke zaujatosti. Súčasťou návrhu na zrušenie
pojednávania bol aj návrh žalobcu na prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia Ústavného
súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti žalobcu. Návrh na zrušenie pojednávania a návrh na
prerušenie konania mala zákonná sudkyňa k dispozícii pred začiatkom pojednávania dňa 10.10.2013,
z tohto dôvodu vo veci nepojednávala a rozhodla o návrhu žalobcu na prerušenie konania tak, že návrh

zamietla. Krajský súd Trenčín na základe odvolania žalobcu rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil a
to uznesením sp. zn. 19Co/975/2013-84 zo dňa 20. januára 2014. Ďalšie pojednávanie bolo vytýčené
na deň 28.11.2013, kedy s termínom pojednávania bolo právnemu zástupcovi žalobcu doručené
aj vyjadrenie žalovaného k žalobe ( právny zástupca žalobcu toto prevzal dňa 11.11.2013) a toto
pojednávanie bolo odročené na neurčito z dôvodu predloženia spisu na odvolacie konanie a rozhodnutie

o odvolaní proti uzneseniu, ktorým bol zamietnutý návrh na prerušenie konania. dňa 27.02.2014 bol
vytýčený termín pojednávania a spolu s termínom pojednávania bolo právnemu zástupcovi žalobcu
a žalovanému doručené aj uznesenie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 19Co/975/2013-84 zo dňa 20.
januára 2014, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie o zamietnutí návrhu na prerušenie konania došlým
súdu dňa 09.10.2013.

Žalobca v odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa okrem iného namietal, že nemal možnosť
vyjadriť sa k tým tvrdeniam žalovaného, z ktorých súd vychádzal v rozhodnutí a nemal možnosť
vyjadriť ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a na ktorých založil toto rozhodnutie, nebol oboznámený
s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k nim vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť

dôkazy na podporu svojich protitvrdení. Koncepcia spravodlivého súdneho konania zahŕňa aj právo na
kontradiktórne konanie, v ktorom musia mať strany možnosť nielen predložiť dôkazy nevyhnutné pre
úspešnosť žaloby, ale aj možnosť oboznámiť sa so všetkými predloženými dôkazmi alebo stanoviskami,
k týmto sa vyjadriť s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie.

Preskúmaním obsahu súdneho spisu odvolací súd zistil, že žalobca mal objektívnu možnosť vyjadriť
sa ku všetkým skutočnostiam a dôkazom, ktoré uviedol a navrhol žalovaný v písomnom vyjadrení.
Vyjadreniežalovanéhospoluspripojenýmiprílohamikvyjadreniumalprávnyzástupcavosvojejfaktickej
dispozícii od 11.11.2014 pred začiatkom pojednávania vo veci samej dňa 27.02.2014. V tomto smere
tvrdenie žalobcu vzhľadom na vyššie uvedené nie je pravdivé.

Na prejednanie veci nariadil súd prvého stupňa pojednávanie podľa § 115 ods. 1 O.s.p. pri zachovaní
lehoty podľa § 115 ods. 2 O.s.p. po splnení procesných povinností podľa § 114 ods. 2 O.s.p. Súd
prvého stupňa vec prejednal a rozhodol bez účasti účastníkov konania a právneho zástupcu žalobcu
postupom podľa § 101 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 119 ods. 4 O.s.p. Na strane právneho zástupcu

žalobcu absentoval dôležitý dôvod, pre ktorý by bol súd prvého stupňa povinný pojednávanie dňa
27.02.2014 zrušiť alebo odročiť. Z doručenky súdneho doručovateľa vyplýva, že právny zástupca
žalobcu prevzal uznesenie Krajského súdu v Trenčíne o nevylúčení zákonnej sudkyne z prejednávania
a rozhodovania veci dňa 05.12.2012. Toto vykonateľné uznesenie je v ďalších štádiách konania pre súdprvého stupňa záväzné a súd prvého stupňa bol povinný v prejednávanej veci ďalej konať v súlade so
svojou povinnosťou podľa § 1 ods. 1 O.s.p. aj napriek tomu, že žalobca mal podať ústavnú sťažnosť. K
odkladu vykonateľnosti sťažnosťou napadnutého uznesenia v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej

republiky nedošlo. Ustanovenie § 101 ods. 2 O.s.p. umožňuje súdu vec prejednať a rozhodnúť v
neprítomnosti účastníka konania alebo jeho právneho zástupcu v prípade splnenia podmienok, ktoré
spočívajú v tom, že účastník konania alebo jeho právny zástupca bol na pojednávanie riadne predvolaný
so zachovaním 5-dňovej lehoty na prípravu pojednávania (§ 115 ods. 2 O.s.p.) a tento účastník konania
alebo jeho právny zástupca včas nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie pojednávania. Tento

dôležitý dôvod, pre povahu ktorého sa nemôže pojednávania sa musí týkať predovšetkým jeho osoby
a mal by sa vyznačovať určitou mierou nepredvídateľnosti, mal by byť závažný a svojím rozsahom
alebo z iných dôvodov by mal obsahovať dôvodený znak ospravedlnosti. Dôležitosť dôvodu treba
hodnotiť ku všetkým okolnostiam konkrétnej veci aj s prihliadnutím na zásadu hospodárnosti. K návrhu
na zrušenie pojednávania a k návrhu na prerušenie konania pripojil právny zástupca žalobcu ústavnú
sťažnosť,ktorouodôvodňovalnavrhovanýprocesnýpostup.Zpripojenejústavnejsťažnostiodvolaciemu

súdu nie je známe, kedy sťažnosť bola vyhotovená, ani to, kedy bola Ústavnému súdu Slovenskej
republiky doručená. Z ustálenej praxe vyplýva, že Ústavným súdom boli sťažnosti žalobcu na postup
Krajského súdu zamietnuté, a preto ani táto námietka o rozhodovaní veci vylúčeným sudcom nie
je dôvodná. Odvolací súd je toho názoru, že v súlade s § 41 ods. 2 O.s.p. je potrebné návrh na
zrušenie pojednávania posúdiť ako návrh na odročenie pojednávania podľa § 119 ods. 2 O.s.p. Novela

Občianskeho súdneho poriadku vykonaná zákonom č. 388/2011 Z.z. s účinnosťou od 01.01.2012
zaviedla obligatórne náležitosti návrhu na odročenie pojednávania. Návrh právneho zástupcu žalobcu
tieto obligatórne náležitosti neobsahuje. Odvolací súd konštatuje, že z obsahu predmetného návrhu
nevyplýva žiadny dôležitý dôvod neúčasti právneho zástupcu žalobcu na pojednávaní dňa 25.07.2013.
Súd prvého stupňa návrh právneho zástupcu žalobcu neakceptoval, preto mu nevznikla informačná

povinnosť podľa § 119 ods. 4 O.s.p. Za daného procesného stavu súd prvého stupňa nariadením
pojednávania na prejednanie veci samej umožnil sporovým stranám zúčastniť sa prejednania veci
vrátane možnosti označiť rozhodné skutočnosti a dôkazy, vyjadriť ku všetkým dôkazom, ktoré sa
vykonali (§ 123 O.s.p.), vykonať zhrnutie návrhov a vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci
(§ 118 ods. 4 O.s.p.). Odvolací súd preskúmaním postupu súdu prvého stupňa, s prihliadnutím na

všetky okolnosti veci, vyhodnotil postup tohto súdu ako správny, keď mal preukázané, že súd prvého
stupňa mal pre prejednanie veci v neprítomnosti právneho zástupcu žalobcu a žalovaného splnené
všetky podmienky podľa § 101 ods. 2 O.s.p. Zo skutočností a postupov súdu prvého stupňa v konaní
vyplýva, že právo žalobcu na kontradiktórnosť súdneho procesu nebolo porušené. Prejednaním veci
v neprítomnosti účastníkov konania súd prvého stupňa neodňal účastníkom konania možnosť konať

pred súdom. Odvolaciu námietku žalobcu o odňatí možnosti konať pred súdom postupom súdu prvého
stupňa vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodnú. Nepravdivé je aj tvrdenie právneho zástupcu žalobcu,
že nebol poučený podľa § 120 ods. 4 O.s.p.

O návrhu žalobcu na prerušenie konania rozhodol súd prvého stupňa na pojednávaní dňa 10.10.2013

tak, že tento návrh zamietol. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, že v
prejednávanej veci neboli dňa 27.02.2014 dané zákonné podmienky na obligatórne prerušenie konania
podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. a ani fakultatívne prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c/
O.s.p. Otázka či je konajúca sudkyňa z prejednávania a rozhodovania veci vylúčená, bola v danom
prípade vyriešená postupom podľa § 14 a nasl. O.s.p. a to uznesením Krajského súdu v Trenčíne ako

nadriadeného súdu č.k. 17NcC/413/2012-11 zo dňa 18.10.2012, ktorým bolo rozhodnuté, že sudkyňa
O.. C. A. z prejednávania a rozhodovania veci nie je vylúčená. Za týchto okolností postup súdu prvého
stupňa, ktorý rozhodol vo veci samej, je v súlade so zásadou hospodárnosti konania a nemôže mať za
následok odňatie možnosti konať pred súdom. Pre úplnosť považuje odvolací súd za potrebné dodať,
že iná procesná situácia by bola v prípade, ak by existovali zákonné dôvody na prerušenie konania a

súd prvého stupňa by na pojednávaní rozhodol o zamietnutí návrhu na prerušenie konania a zároveň aj
vo veci samej. V tom prípade by existoval dôvod na zrušenie, prípadne zmenu rozsudku súdu prvého
stupňa v časti týkajúcej sa návrhu na prerušenie konania a dôvod na zrušenie rozsudku vo veci samej
pre vady konania pred súdom prvého stupňa.

Odvolací súd je toho názoru, že žalobca v konaní nesplnil dôkaznú povinnosť podľa § 120 ods.
1 O.s.p. V sporových konaniach, ako je aj v danej veci, sa nesplnenie dôkaznej povinnosti prejaví v
nepriaznivom meritórnom rozhodnutí pre účastníka, ktorý svoje dôkazné bremeno neuniesol. Dôkazné
bremeno je procesný inštitút, ktorý spočíva v zodpovednosti účastníka konania za to, že v konaníbudú preukázané tie rozhodné skutočnosti, ku ktorým sa dôkazné bremeno viaže. Povinnosť tvrdenia
a dôkazná povinnosť závisí od účastníkov konania, ktorí tým vymedzujú predmet dokazovania, teda to
čo má byť preukázané. Na preukázanie skutočností, ohľadom ktorých má účastník konania dôkazné

bremeno slúži dôkaz, dôkazný prostriedok realizovaný v procese dokazovania. Vymedzenie okruhu
skutočností, ktoré musí účastník uviesť a následne preukázať závisí od hypotézy hmotnoprávnej normy
upravujúcej sporný vzťah medzi účastníkmi. Táto norma zároveň určuje rozsah dôkaznej povinnosti a
dôkazného bremena. Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci má charakter
objektívnej zodpovednosti, ktorej podmienkami sú : výkon verejnej moci príslušným orgánom verejnej

moci, vznik škody alebo nemajetkovej ujmy poškodenému a príčinná súvislosť medzi nimi. Tieto
podmienky musí preukázať poškodený, ktorý znáša dôkazné bremeno o skutočnostiach, ktoré zakladajú
objektívnu zodpovednosť štátu.

Právne vzťahy, z ktorých žalobca odvodzoval nároky uplatnené žalobou sú upravené zákonom č.
514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene

niektorých zákonov (účinnosť 1. júla 2004, zmena vykonaná zákonom č. 215/2007 Z.z. s účinnosťou
od 1. septembrom 2007, zmena vykonaná zákonom č. 477/2008 Z.z. a zákonom č. 517/2008
Z.z. s účinnosťou od 1. januárom 2009, zmena vykonaná zákonom č.508/2010 Z.z. s účinnosťou od 1.
januárom 2011) v znení do 31.12.2012.

Podľa § 3 ods. 1 písm. d/ zákona č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto
zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri
výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom.

Podľa § 3 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených

záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím
o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4

a § 11.

Vychádzajúc z citovaných ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z. predstavuje existencia nesprávneho
úradného postupu pri výkone verejnej moci orgánom verejnej moci hypotézu právnej normy. Pokiaľ
nesprávny úradný postup existuje nastupuje dispozícia právnej normy predstavujúca zodpovednosť

štátu ako zodpovednostného subjektu za škodu, ktorá predstavuje právny následok nesprávneho
úradného postupu v podobe sankcie. Dôkazná povinnosť žalobcu spočívala v preukázaní nesprávneho
úradného postupu Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom v konaní sp.zn. 11Er/1097/2010.
Nesprávny úradný postup žalobca charakterizoval ako nevydanie rozhodnutia v zákonom stanovenej
lehote, resp. v primeranom čase a bez zbytočných prieťahov a vykonaním úradného postupu bez

splnenia zákonných podmienok. Na preukázanie nesprávneho úradného postupu spočívajúceho v
nevydaní rozhodnutia exekučným súdom v zákonom stanovenej lehote, resp. v primeranom čase a bez
zbytočných prieťahov žalobca nepredložil dôkaz. Tak ako súdu prvého stupňa aj odvolací súd mal za
preukázané,žeožiadostioudeleniepoveranianerozhodovalsúdprvéhostupňaviacakopo7mesiacov,
tak ako to tvrdil žalobca. Z pripojeného exekučného spisu sp. zn. 11Er/1097/2010 jednoznačne vyplýva,

že žiadosť o udelenie poverenia bola súdu doručená dňa 08.09.2010. O čiastočnom zamietnutí žiadosti
bolo rozhodnuté dňa 30.09.2010 t.j. 22 dní po podaní žiadosti a poverenie na vymoženie 534 eur spolu
so zmenkovým úrokom vo výške 101,46 eur a zákonným úrokom vo výške 6 % ročné z dlžnej sumy 534
eur od 06.11.2009 do zaplatenia, trovy predchádzajúceho konania v sume 162,18 eur a trovy exekúciebolo vydané dňa 05.10.2010. Ako vyplýva z vyššie uvedeného, tvrdenia uvádzané žalobcom žalobe nie
sú pravdivé.

Odvolací súd okrem vyššieho uvedeného konštatuje, že v danej veci možno posudzovať nesprávny
úradný postup exekučného súdu len z hľadiska plynulosti konania v primeranom čase a bez zbytočných
prieťahov, pretože vyslovenie nesprávneho úradného postupu z dôvodu nevydania rozhodnutia v
zákonom stanovenej lehote neprichádza do úvahy. Podľa § 36 ods. 1 Exekučného zákona exekučné
konanie začalo dňa 20.07.2010, kedy súdny exekútor spísal zápisnicu o návrhu oprávneného - žalobcu

na vykonanie exekúcie. V čase začatia exekučného konania bolo toto konanie upravené Exekučným
poriadkom v znení účinnom od 01.06.2010 do 01.06.2011, ktorý v ustanovení § 44 ods. 2 posledná veta
nestanovoval pre prípad, ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom,
lehotu na zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Lehota 15 dní na vydanie
poverenia na vykonanie exekúcie sa týka prípadu, ak súd nezistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo
exekučného titulu so zákonom.

Žalobcom namietaný nesprávny úradný postup súdu ako orgánu verejnej moci, ktorého následkom
mu vznikla majetková škoda a nemajetková ujma, súvisel s rozhodovacou činnosťou súdu. Odvolací
súd vychádzajúc z obsahu tvrdení uvedených žalobcom v žalobe je toho názoru, že žalobcom
namietaný nesprávny úradný postup charakterizovaný ako vykonanie úradného postupu bez splnenia

zákonných podmienok, nemožno pod nesprávny úradný postup vôbec podriadiť. Je nepochybné, že
žalobca namietal vady exekučného konania a vady exekučného rozhodnutia. Vady konania a vady
rozhodnutia, ak mali za následok nesprávne rozhodnutie, nezakladajú zodpovednosť štátu za škodu
z nesprávneho úradného postupu. Namietaný nesprávny úradný postup svojím obsahom smeruje k
protiprávnosti rozhodnutia. V prípade protiprávnosti rozhodnutia je zodpovednosť štátu daná iba v

prípade, ak poškodený využil všetky riadne opravné prostriedky na dosiahnutie nápravy, v danom
prípade podania odvolania. V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že súd prvého stupňa správne
poukázal na to, že žalobca ako oprávnený síce podal proti uzneseniu Okresného súdu Nové Mesto nad
Váhom č.k. 11Er/1097/2010 zo dňa 30.09.2010 o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie čo do zmenkového úroku v časti presahujúcej 101,46 eur odvolanie, ale toto odvolanie pred

rozhodnutím odvolacieho súdu zobral späť. Uznesením Krajského súdu Trenčín č.k. 4CoE/18/2011-23
zo dňa 31.03.2011 bolo odvolacie konanie zastavené.

Zákon č. 514/2003 Z.z. stanovuje obligatórne mimosúdne prejednanie nároku na náhradu škody v
prípadoch, keď ku škode došlo nezákonným rozhodnutím (§ 7) ako aj nesprávnym úradným postupom

(§ 9). Žalobca aj napriek výzvam súdu prvého stupňa v konaní nepredložil žiadnu listinu o vykonaní
mimosúdneho prejednania nároku na náhradu škody s príslušným orgánom štátu. Podmienkou podania
žaloby na súde je predchádzajúce mimosúdne prejednanie nároku (§ 16). Túto podmienku musí splniť
žalobca a splnenie tejto podmienky nie je možné zamieňať s vykonaním dôkazov v procese dokazovania
tak ako to žalobca označil v žalobe, keď ako dôkaz navrhol vykonať pripojenie spisu žalovaného k

predbežnému prerokovaniu nároku.

Odvolacie dôvody prezentované žalobcom v odvolaní nemajú oporu v zistenom skutkovom stave ani
v právnom posúdení veci súdom prvého stupňa. Predloženie listinného dôkazu v podobe znaleckého
posudku, ktorý žalobca v konaní predložil, môže byť odvolacím dôvodom iba za splnenia zákonných

podmienok podľa § 205a ods. 1 O.s.p., čo v danom prípade nenastalo. Odvolací súd poukazuje na
to, že v konaní pred súdom prvého stupňa nebol zistený nesprávny úradný postup a ani existencia
nezákonného rozhodnutia exekučného súdu. Vzhľadom k tomuto záveru je potom bez právneho
významu aj znalecký posudok č. 1/2014 zo dňa 17.01.2014, ktorý žalobca založil do spisu.

Po preskúmaní obsahu žalobcom podaného odvolania proti rozsudku súdu prvého stupňa odvolací súd
konštatuje, že niektoré odvolacieho dôvody sa vôbec netýkajú prejednávanej veci, tvrdenia žalobcu
nezodpovedajú skutočnému stavu veci a vo vzťahu k prejednávanej veci sú nepravdivé. Je zrejmé,
že obsah podaného odvolania vyhotovil právny zástupca žalobcu tak, aby obsiahol odvolacie dôvody
takmer vo všetkých prípadoch, v ktorých žalobca uplatnil proti žalovanému na súdoch Slovenskej

republiky svoje nároky na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003
Z.z. Uvedené sa prejavuje predovšetkým v námietkach proti procesnému postupu súdu prvého stupňa,
keď žalobca napríklad na jednej strane tvrdí, že súd rozhodol bez pojednávania a na druhej strane
tvrdí, že pre nariadenie pojednávania vo veci samej nemal súd splnené základné povinnosti a zákonnépodmienky. Z tohto pohľadu sa obsah odvolania javí bez znalosti konkrétnej procesnej situácie v postupe
súdu prvého stupňa v danej veci.

Otrováchodvolaciehokonaniarozhodolodvolacísúdpodľa§224ods.1vspojení s§142ods.1O.s.p.
Žalovanému ako úspešnému účastníkovi by patrila náhrada trov odvolacieho konania. Žalovaný trovy
odvolacieho konania v lehote najneskôr do troch pracovných dní od vyhlásenia tohto rozsudku nevyčíslil.
Odvolací súd konštatuje, že žalovanému z obsahu spisu žiadne trovy odvolacieho konania nevyplývajú.
Preto odvolací súd žalovanému náhradu trov odvolacieho konania podľa § 151 ods. 2 O.s.p. nepriznal.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom tri ku nule.