Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 30. apríl 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 8Co/194/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5912207138
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Táňa Rapčanová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5912207138.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvŽiline,akosúdodvolací,vsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.TáneRapčanovej

a sudcov JUDr. Františka Potockého a JUDr. Blaženy Stašíkovej, v právnej veci navrhovateľa:
POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom Bratislava, ul. Pribinova č. 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného
splnomocneným zástupcom Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom Bratislava, ul. Grösslingova č. 4, IČO:
36 864 421, proti odporcovi: Slovenská republika - zastúpená Ministerstvo spravodlivosti SR, so
sídlom Bratislava, Župné námestie č. 13, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní
navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Ružomberok č. k. 9C/117/2012-127 zo dňa 11. decembra
2013, takto

r o z h o d o l :

rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e.

Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Ružomberok rozsudkom č. k. 9C/117/2012-127 zo dňa 11. 12. 2013 návrh v celom rozsahu
zamietol. Odporcovi náhradu trov konania nepriznal.

Konštatoval, že v prejednávanej veci si navrhovateľ uplatňuje náhradu majetkovej škody vo výške 175
eur a nemajetkovú ujmu v peniazoch vo výške 110,64 eur, a to z dôvodu nesprávneho úradného postupu
exekučného súdu, ktorý nerozhodol o návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora v exekučnom
konaní v zákonom stanovenej lehote.

Z vykonaného dokazovania súd mal za preukázané, že dňa 22. 11. 2010 bol okresnému súdu doručený

návrh oprávneného (v prejednávanej veci navrhovateľa) na zmenu súdneho exekútora, o ktorom bolo
rozhodnuté uznesením č. k. 4Er/119/2005-25 zo dňa 02. 02. 2011 v spojení s uznesením č.
k. 4Er/119/2005-31 zo dňa 27. 02. 2012 a uznesením Krajského súdu v Žiline č. k. 8CoE/55/2012-49
zo dňa 26. 09. 2012. Predmetné exekučné konanie sa pritom začalo dňa 09. 03. 2005, preto bolo
potrebné aplikovať ust. § 44 ods. 6 zákona NR SR č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti /Exekučný poriadok/ a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučného poriadku“) v
znení účinnom do 31. 08. 2005, ktoré neustanovovalo povinnosť exekučného súdu rozhodnúť o návrhu

oprávneného na zmenu exekútora do 30 dní od jeho doručenia návrhu (k tomuto došlo až s účinnosťou
od 01. 09. 2005). V tejto súvislosti súd poukázal na ust. § 238 ods. 1 Exekučného poriadku, v zmysle
ktorého konania začaté pred 01. 09. 2005 sa dokončia podľa práva platného do 31. 08. 2005, ak odsek
2 neustanovuje inak. Ust. § 238 ods. 2 Exekučného poriadku taxatívne vymedzuje ustanovenia, ktoré
sa použijú aj na konania začaté pred 01. 09. 2005, pričom § 44 ods. 6 tu nie je uvedený. Zároveň súd
poukázal na to, že ust. § 44 ods. 8 Exekučného poriadku v znení účinnom od 01. 12. 2006 sa nevzťahujena konania, ktoré sa začali pred 01. 12. 2006, ako to vyplýva z ustanovenia § 240 ods. 1 a 2 Exekučného
poriadku.

Ohliadnuc od toho, že exekučné konanie bolo začaté pred 01. 09. 2005, pre ktoré konania právna úprava

neustanovovala povinnosť exekučného súdu rozhodnúť o návrhu oprávneného na zmenu exekútora
do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora, súd mal za to, že exekučný súd
konal v predmetnej veci priebežne a bez zbytočných prieťahov, keď všetky vykonávané úkony (zaslanie
návrhu oprávneného a žiadosť pôvodnému súdnemu exekútorovi o vyčíslenie trov exekúcie a doručenie
exekučného spisu) smerovali k rozhodnutiu o návrhu oprávneného a boli vykonávané v súlade s

Exekučným poriadkom. Exekučný súd rozhodol o zmene exekútora bez zbytočného odkladu po tom,
ako mu bola poskytnutá zo strany pôvodného exekútora súčinnosť a poverenie pre nového exekútora
vydal hneď, ako boli s konečnou platnosťou vyriešené otázky súvisiace s exekúciou vedenou pôvodným
exekútorom. V tomto smere súd zdôraznil, že pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2
Ústavy SR je autonómny a nemožno ho vykladať a aplikovať len s ohľadom na lehoty uvedené v
zákone. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž ani v týchto prípadoch postup dotknutého

štátnehoorgánunemusívyznačovaťtakýmivýznamnýmiprieťahmi,ktorébybolomožnékvalifikovaťako
zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (viď I. ÚS 63/00). V danom prípade
zo skutkových okolností, ktoré sa týkajú rozhodovania o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie možno usúdiť, že dĺžka exekučného konania od doručenia návrhu oprávneného na zmenu
súdneho exekútora do vydania rozhodnutia prvostupňového súdu o tomto návrhu nie je takej povahy,

aby len na jej základe bolo možné v danej veci vysloviť namietané porušenie práva navrhovateľa na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a práva na prejednanie
veci v primeranom čase zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd, a to práve vzhľadom na vykonávané úkony exekučného súdu, ktoré boli nevyhnutné
pre vydanie rozhodnutia.

Nad rámec uvedeného súd poukázal aj na skutočnosť, že pôvodný súdny exekútor vykonáva úkony
exekučného konania až do času rozhodnutia súdu o zmene súdneho exekútora, resp. do doručenia
uznesenia o zmene súdneho exekútora pôvodnému exekútorovi. To znamená, že v súvislosti s
nerozhodnutím v lehote nemohlo dôjsť k vzniku žiadnej materiálnej škody navrhovateľovi, keďže nový
exekútor pokračuje v súdnej exekúcii v procesnom štádiu, v ktorom došlo k zmene, a účinky návrhu

na vykonanie exekúcie a ostatných procesných úkonov vrátane rozhodnutí zostávajú zachované, a
teda pôvodný súdny exekútor mal a mohol až do rozhodnutia súdu o zmene exekútora pokračovať vo
vymáhaní pohľadávky, na ktorú mal poverenie.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti, keďže súd nemal preukázanú existenciu prieťahov v predmetnom
exekučnom konaní, t. j. nemal preukázaný nesprávny úradný postup ako jeden z predpokladov pre vznik

zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, návrh navrhovateľa ako nedôvodný
v celom rozsahu zamietol bez potreby vykonávania ďalšieho dokazovania (ohľadne preukázania výšky
uplatneného nároku by dokazovanie bolo nadbytočné, keďže doposiaľ vykonaným dokazovaním súd
dospel k záveru, že samotný základ nároku nie je daný).

O trovách konania súd rozhodol s poukazom na § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len

„O. s. p.“) tak, že odporcovi, ktorý mal vo veci plný úspech, právo na ich náhradu nepriznal, keďže tento
si v priebehu konania uplatnil náhradu trov konania, avšak v zákonnej lehote nijako nevyčíslil ich výšku
a ani z obsahu spisu mu žiadne preukázateľné trovy k okamihu vyhlásenia rozsudku nevyplývajú.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie navrhovateľ, prostredníctvom svojho splnomocneného zástupcu.

Vytýkal súdu, že v konaní došlo k vadám podľa ust. § 221 O. s. p. - účastníkovi konania sa postupom

súdu odňala možnosť konať pred súdom, rozhodoval vylúčený sudca, súd prvého stupňa neprávne
vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil
skutkový stav, neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na
zistenie rozhodujúcich skutočností, rozhodnutie súdu vychádza z neprávneho právneho posúdenia veci.

K dôvodom odvolania bližšie uviedol:Navrhovateľ ako strana konania nebol pre vynesením rozsudku oboznámený s písomným vyjadrením
odporcu k návrhu a toto mu bolo doručené až so samotným rozsudkom vo veci samej. Takýto procesný
postup nepredstavuje len porušenie základného práva navrhovateľa na kontradiktórny súdny proces, ale

aj priame porušenie ust. § 114 ods. 2 O. s. p., osobitne to platí za situácie, keď súd vo veci neuskutočnil
ústne pojednávanie s prítomnými účastníkmi konania. Upozornil, že porušením kontradiktórnosti
konania navrhovateľ trpí zásadne tam, kde navyše vo vyjadrení k návrhu odporca vzniesol námietku
premlčania a na túto námietku nedal súd navrhovateľovi možnosť akokoľvek pred vyhlásením rozsudku
reagovať. Tiež navrhovateľ ako strana konania nebol pred vynesením rozsudku oboznámený so súdom

vykonanými listinnými dôkazmi uloženými v exekučnom spise, k vykonanému dokazovaniu nemal
možnosť vyjadriť sa a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Dodal, že
súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z odôvodnenia rozhodnutia poznateľný a nie
je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise. Za dôkaz však v danom konaní môžu slúžiť
len listiny založené v exekučnom spise, a to vzhľadom k faktu, že vec sa týka nesprávneho úradného
postupu štátneho orgánu. Navrhovateľ aj tvrdil, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia

pojednávania.

Ďalej poukazoval na to, že uskutočnil podanie (obsiahnuté v texte návrhu), ktorým upovedomil súd
o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho
manažmentu na prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd
nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu nič nemení na tom, že v očiach

navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Je
tomu tak aj preto (okrem dôvodov označených v návrhu), že rozhodnutie krajského súdu je v rozpore
s ustálenou rozhodovacou praxou iných krajských súdov v skutkovo a právne totožných veciach.
Je tiež v rozpore s judikatúrou Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva v oblasti
zachovávania práva na nestranný súd. Za takýchto okolností a s vedomím, že: - názor krajského súdu

vo veci nestrannosti pre rozpor z rozhodovacou praxou iných krajských súdov, Ústavného súdu SR
a Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, neobstojí; - navrhovateľ podal ústavnú sťažnosť
pre porušovanie jeho práva na nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského
súdu; - nebolo a nie je prípustné, aby konanie pokračovalo ústnym pojednávaním, v ktorom vykonával
úkony a rozhodoval vylúčený sudca. V konaní bolo možné uskutočniť len také úkony, ktoré nepripúšťajú

odklad.Ústnepojednávanievoveciodkladpripúšťaloaneboloneodkladnýmúkonomzadanejprocesnej
situácie.

V konkrétnostiach napríklad navrhovateľ uviedol, že súd sa dopustil viacerých omylov keď konštatoval,
že ním namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak

v odôvodnení prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Je nepochybné, že tvrdený nesprávny

úradný postup bol v konaní jednoznačne preukázaný. Súd bol bezdôvodne nečinný, spôsobil tak
zbytočné prieťahy v konaní a nerozhodol o návrhu navrhovateľa v zákonnej lehote. Ako je zrejmé,
nesprávny úradný postup exekučného súdu spočíva hneď v niekoľkých skutočnostiach, nie len v
jednej z nich. Konajúci súd sa musel preto vysporiadať so všetkými vytýkanými zložkami nesprávneho
úradného postupu. V napadnutom rozhodnutí tomu tak nie je, čo robí rozhodnutie nepreskúmateľným

pre nedostatok dôvodov.

S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby žiadal, aby odvolací súd zrušil
rozsudok okresného súdu a vrátil vec tomuto súdu na opätovné prejednanie.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa písomne nevyjadril.

Krajskýsúd,akosúdodvolací(§10ods.1O.s.p.),pozistení,žeodvolaniebolopodanévčasúčastníkom

konania (§ 204 ods. 1, § 201 O. s. p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným
prostriedkom (§ 201 O. s. p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2, § 156 ods. 3 O.
s. p.), preskúmal rozhodnutie v napadnutom rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1
O. s. p.) a rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil (§ 219 ods. 1 O. s. p.) z nasledovných
dôvodov:Vzhľadomktomu,žeodvolacísúdjerozsahomadôvodmiodvolaniaviazaný,priposudzovanídanejveci
sazaoberallennámietkaminavrhovateľauvedenýmivodvolaníaprocesnýmpostupomprvostupňového
súdu predchádzajúcim vydaniu napadnutého rozhodnutia z hľadiska, či došlo k vadám, ktoré mohli mať

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

V odvolaní navrhovateľ namietal, že uskutočnil podania (obsiahnuté v texte návrhu), ktorým upovedomil
súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho
manažmentu na prejednanie a rozhodnutie je potrebné z konania vylúčiť.

Odvolací súd v prvom rade poukazuje na vyjadrenie navrhovateľa, ktorý na výzvu súdu uviedol, že
námietku zaujatosti podľa § 15a ods. 1 O. s. p. okresnému súdu nepodal (č. l. 17 spisu). Okrem toho z

obsahu spisu okresného súdu tiež vyplýva, že Krajský súd v Žiline uznesením č. k. 10NcC/52/2012-24
zo dňa 17. 01. 2013 rozhodol, že sudca Okresného súdu Ružomberok JUDr. Vladimír Topoľančík nie je
vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na tomto súde pod sp. zn. 9C/117/2012. Vo veci
takkonalsudca,uktoréhonebolizistenésubjektívneaniobjektívnehľadiskánauplatneniepredpokladov
v zmysle ust. § 14 ods. 1 O. s. p.

Nad rámec uvedeného odvolací súd dopĺňa, že ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (§ 14 a
nasl. O. s. p.) predstavujú výnimku z významnej ústavnej zásady, že nikto nesmie byť odňatý svojmu
zákonnému sudcovi (čl. 48 ods. 1 Ústavy SR). Vzhľadom na to možno vylúčiť sudcu z prejednávania
a rozhodovania pridelenej veci len celkom výnimočne a len zo skutočne závažných dôvodov, ktoré
sudcovi zjavne bránia rozhodnúť v súlade so zákonom, objektívne, nezaujato a spravodlivo. Samotný

subjektívny názor účastníka konania, že v osobe určitého sudcu sú dané okolnosti vylučujúce ho z
prejednávania a rozhodovania veci, nezakladá ešte bez ďalšieho dôvod pre legitímne obavy z jeho
nestranného a nezaujatého rozhodovania. Dôvod na vylúčenie sudcu nezakladá ani skutočnosť, že
sudca má prejednať a rozhodnúť vec, v ktorej odporcom je súd, na ktorom tento sudca vykonáva
súdnictvo (viď napr. uznesenie NS SR z 31. 05. 2010 sp. zn. 3Nc/14/2010). Pre účely preskúmavanej

veci odvolací súd konštatuje, že dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva
súdnictvo na súde, ktorý údajne (podľa tvrdenia navrhovateľa) svojím nesprávnym úradným postupom v
inej právnej veci založil zodpovednosť odporcu na náhradu škody a nemajetkovej ujmy v zmysle zákona
č.514/2003Z.z.ozodpovednostizaškoduprivýkoneverejnejmociaozmeneniektorýchzákonov(ďalej
len zákona č. 514/2003 Z. z.). Aplikačná prax Najvyššieho súdu SR pri zohľadnení tak subjektívneho,

ako aj objektívneho hľadiska (teória zdania) sa v prevažujúcej miere prikláňa k záveru o povinnosti, ako
aj požiadavke na sudcu v každej veci zachovať vecný profesionálny prístup, nadhľad, potrebnú dávku
odstupu. Preto samotná skutočnosť, že predmetom konania je nesprávny úradný postup, na ktorom
sudca vykonával svoju funkciu, pričom tento nebol zákonným sudcom v exekučnej veci, v ktorej malo
dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu, nezakladá pomer k veci.

Navrhovateľ v súvislosti s postupom okresného súdu v odvolaní namietal: - nedoručenie vyjadrenia
odporcu k návrhu, - nemožnosť oboznámiť sa s obsahom dôkazov a tvrdení, - nemožnosť navrhnúť
dôkazy na podporu svojich tvrdení, - nenariadenie pojednávania.

Podľa odvolacieho súdu pokiaľ ide o vyjadrenie odporcu k návrhu na začatie konania, toto bolo doručené
okresnému súdu dňa 04. 06. 2013, ktorý ho následne doručil splnomocnenému zástupcovi odporcu dňa

13. 11. 2013 (č.l. 100 spisu). Bolo preto nepravdivé, pokiaľ navrhovateľ v odvolaní uvádzal, že nemal
možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu.

Rovnako nebolo preukázaným ani nenariadenie pojednávania vo veci. Jeho uskutočnenie vyplýva zo
zápisnice o pojednávaní (č.l. 122 spisu).

Z obsahu spisu okresného súdu vyplýva, že nariadil na deň 05. 06. 2013 pojednávanie. Dňa 31. 05.

2013 bol doručený zo strany splnomocneného zástupcu navrhovateľa návrh na zrušenie pojednávania
z dôvodu objektívneho porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu nakoľko podal sťažnosť na ÚS
SR, ktorej predmetom je rozhodnutie o porušení jeho práva na nezákonného sudcu a práva nanestranný súd a ktorej dôsledkom bude zrušenia rozhodnutia krajského súdu vo veci nevylúčenia sudcu
povereného prejednaním veci. Vzhľadom na to navrhol konanie prerušiť do právoplatného rozhodnutia
ÚS SR. Okresný súd uznesením č. k. 9C/117/2012-67 zo dňa 10. 06. 2013 návrh žalobcu na

prerušenie konania zamietol. Krajský súd v Žiline uznesením č.k. 7Co/300/2013-96 zo dňa 30. 09. 2013
uznesenie okresného súdu vo výroku, ktorým návrh žalobcu na prerušenie konania zamietol potvrdil.
Uznesenie okresného súdu nadobudlo právoplatnosť dňa 13. 11. 2013. Následne okresný súd nariadil
pojednávanie na deň 11. 12. 2013. Predvolanie doručil splnomocnenému zástupcovi navrhovateľa a
odporcovi dňa 15. 11. 2013. E-mailom došlým súdu dňa 05. 12. 2013 o 16.08 hod. bol doručený súdu zo

strany splnomocneného zástupcu navrhovateľa návrh na zrušenie pojednávania z dôvodu objektívneho
porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu nakoľko podal sťažnosť na ÚS SR, ktorej predmetom je
rozhodnutie o porušení jeho práva na nezákonného sudcu a práva na nestranný súd a ktorej dôsledkom
bude zrušenia rozhodnutia krajského súdu vo veci nevylúčenia sudcu povereného prejednaním veci.
Vzhľadom na to navrhol konanie prerušiť do právoplatného rozhodnutia ÚS SR. Okresný súd uznesením
č.k. 9C/117/2012-124 zo dňa 11. 12. 2013 návrh na prerušenie konania zamietol.

Je právom a zároveň povinnosťou účastníkov sa nariadeného pojednávania zúčastniť. Pojednávanie
môže byť odročené iba z dôležitého dôvodu. S poukazom na uznesenie NS SR sp. zn. 3Obdo
11/2013 prekážka alebo iná okolnosť musí predstavovať „dôležitý dôvod“. Príčina, prečo sa účastník
pojednávania zúčastniť nemôže a z ktorej dôvodu žiada o odročenie pojednávania sa musí s ohľadom na
jej povahu vyznačovať nepredvídateľnosťou, záväznosťou, rozsahom alebo z iných dôvodov aspektom

ospravedlniteľnosti.

Navrhovateľ a jeho splnomocnený zástupca, ktorí boli na pojednávanie včas predvolaní, viac ako 5 dní
predtermínompojednávania(§115ods.2O.s.p.)satohtonezúčastnilizvlastnéhorozhodnutia.Dôvody
uvedené navrhovateľom nebolo možné ani podľa odvolacieho súdu považovať za dôležité dôvody pre
odročenie v zmysle ust. § 101 ods. 2 O. s. p. Tým si navrhovateľ a jeho splnomocnený zástupca sami

zmarili možnosť realizovať na pojednávaní svoje procesné oprávnenia, a to najmä možnosť navrhovať
dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom a tvrdeniam protistrany, právo na poučenia v zmysle
ust. § 118 ods. 2 O. s. p. ako aj v zmysle ust. § 120 ods. 4 O. s. p., ktoré realizujú spravidla na
pojednávaní (vo vzťahu k prítomným účastníkom). Podľa odvolacieho súdu okresný súd na pojednávaní
vykonal dokazovanie navrhnuté samotným navrhovateľom (č. l. 2 spisu) prečítaním listín z pripojeného

exekučného spisu sp. zn. 4Er/119/2005, ktoré preto slúžili ako dôkaz v danom konaní.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti neexistoval podľa odvolacieho súdu dôvod pre vylúčenie
zákonného sudcu JUDr. Vladimíra Topoľančíka z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci a preto
nerozhodoval vec vylúčený sudca. Okresný súd v danom prípade vykonal tiež dokazovanie náležitým
spôsobom a v potrebnom rozsahu, spôsobom plne zodpovedajúcim kontradiktórnosti sporového

konania umožnil účastníkom realizáciu ich procesných práv a preto postupom okresného súdu nedošlo
k odňatiu práva navrhovateľa konať pred súdom.

Ďalej navrhovateľ tvrdil, že nesprávny úradný postup bol v konaní jednoznačne preukázaný, súd
nerozhodol o jeho návrhu v zákonnej lehote, bol bezdôvodne nečinný a spôsobil tak zbytočné prieťahy v
konaní. Okrem toho nesprávny úradný postup exekučného súdu spočíval v niekoľkých skutočnostiach,

nielen v jednej z nich a súd sa mal vysporiadať so všetkými vytýkanými zložkami.

Preskúmaním veci podľa odvolacieho súdu okresný súd vykonal vo veci dostatočné dokazovanie pričom
so záverom z neho vyplývajúcim, tak skutkovým ako aj právnym, sa v plnom rozsahu stotožnil. Inak
povedané, prvostupňový súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej
veci, vec správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na ust. § 157 ods. 2 O. s. p. V

odôvodnení preskúmavaného rozsudku sa riadne zaoberal so všetkými otázkami, ktoré boli pre jeho
rozhodnutie z hľadiska právneho posúdenia veci podstatné.

Odvolací súd poukazuje na to, že podľa odôvodnenia napadnutého rozsudku nebola na rozhodnutie
o návrhu na zmenu súdneho exekútora, podľa Exekučného poriadku účinného v čase podania návrhu
na vykonanie exekúcie, stanovená zákonná lehota. S týmto právnym záverom sa tiež stotožnil a nebol

preto v danom prípade splnený základný predpoklad zodpovednostného vzťahu za škodu spôsobenúpri výkone verejnej moci (nesprávny úradný postup). Ostatné odvolacie dôvody (súd prvého stupňa
nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne
zistil skutkový stav, neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na

zistenie rozhodujúcich skutočností, rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci) navrhovateľ v odvolaní len vymenoval bez toho, aby špecifikoval v čom vidí namietané
pochybenie a preto sa nimi nezaoberal.

Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok okresného súdu vrátane výroku o trovách konania ako vecne
správny potvrdil.

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 142 ods. 1 O. s. p. v spojení s ust. § 224

ods. 1 O. s. p. V odvolacom konaní bol úspešný odporca, ktorý si však náhradu trov odvolacieho konania
postupom podľa § 151 ods. 1 O. s. p. neuplatnil, resp. mu ani žiadne trovy nevznikli. Odvolací súd preto
rozhodol, že odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte pomerom 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.