Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 6. máj 2015

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 43Co/242/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6912213694
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 05. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Drahomíra Dibdiaková
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2015:6912213694.3

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v právnej veci navrhovateľa POHOTOVOSŤ, s.r.o., so
sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zast. Fridrich Paľko, s.r.o., Grösslingova
4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421 proti odporcovi Slovenská republika, v mene ktorej koná
Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 13, 813 11 Bratislava, IČO: 00 166 073
nanáhradumajetkovejškodyanemajetkovejujmy,oodvolanínavrhovateľaprotirozhodnutiuOkresného

súdu Rimavská Sobota č. k. 6C/291/2012-61 zo dňa 17. júna 2014 v senáte jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Rozhodnutie Okresného súdu Rimavská Sobota č. k. 6C/291/2012-61 zo dňa 17. júna 2014 p o t v
r d z u j e.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozhodnutím zamietol okresný súd návrh navrhovateľa na prerušenie konania.

V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že navrhovateľ podal návrh na prerušenie konania podľa § 109
ods. 1 písm. b) a § 109 ods. 2 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len O. s. p.) do
právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o jeho ústavnej sťažnosti, predmetom
ktorej je rozhodnutie o porušení jeho práva na zákonného sudcu a práva na nestranný súd. Navrhovateľ
uviedol, že zásadne nesúhlasí s uznesením krajského súdu o tom, že sudcovia okresného súdu nie
sú z prejednávania veci vylúčení, pretože sú objektívne dané dôvody na vylúčenie všetkých sudcov

konajúceho súdu. Rozhodnutie krajského súdu vyhodnotil preto ako nesprávne, zakladajúce zásah do
jeho základných práv.

Okresný súd odôvodnil rozhodnutie tým, že o námietke zaujatosti vznesenej navrhovateľom rozhodol
Krajský súd v Banskej Bystrici, ktorý zákonného sudcu v prejednávanej veci z konania nevylúčil.
Samotná skutočnosť, že navrhovateľ nie je s týmto rozhodnutím spokojný, v dôsledku čoho podal

sťažnosť na Ústavný súd Slovenskej republiky, nie je dôvodom na prerušenie konania. Okresný
súd poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Nc 14/2010 zo dňa
31.05.2010, na ktorý nadväzuje názor dovolacieho súdu uvedený v rozhodnutí sp. zn. 3 Cdo/102/2013
z 11.03.2013, podľa ktorého nie je bez ďalšieho dôvodom na vylúčenie sudcu ani to, že sudca vykonáva
súdnictvo na súde, ktorý údajne (podľa tvrdenia navrhovateľa) svojim nesprávnym úradným postupom
v inej právnej veci založil zodpovednosť odporcu za majetkovú a nemajetkovú ujmu v zmysle zák.

č. 514/2003 Z. z.. Okresný súd vzhľadom na uvedené dospel k záveru, že návrh navrhovateľa na
prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) a ods. 2 písm. c) O. s. p. nie je dôvodný. Subjektívny pocit
navrhovateľa, ani podanie sťažnosti na Ústavný súd Slovenskej republiky nie je dôvodom na prerušenie
konania, najmä keď o namietanej zaujatosti zákonného sudcu už bolo právoplatne rozhodnuté krajským
súdom.

Proti rozhodnutiu prvostupňového súdu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ. V
odvolaní namietol, že súd v napadnutom rozhodnutí nekonkretizuje, prečo sa v čase rozhodovaniadomnieval,ženebolisplnenépodmienkypreprerušeniekonania,pretorozhodnutieniejepreskúmateľné
a musí byť zrušené. Zo zásady spravodlivého súdneho konania vyplýva potreba, aby odôvodnenie
výroku súdneho rozhodnutia o návrhu na prerušenie súdneho konania zodpovedalo požiadavke

preukázania skutočností vypovedajúcich o možnosti pokračovať v konaní. Nesúhlasil s odôvodnením
súdu, že návrh na prerušenie konania nepodporil žiadnymi listinami. Návrh na zrušenie pojednávania
podal spolu s prílohou - ústavnou sťažnosťou, s ktorou súd v čase podania návrhu na prerušenie konania
disponoval, preto mal poznať jej obsah a dôvody.

V odvolaní ďalej uviedol, že v texte žaloby upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že
sudcu, ktorému bola vec pridelená, je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol
v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu nič nemení na tom, že v očiach navrhovateľa,
a objektívne v očiach verejnosti, nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Je tomu tak aj preto,
že rozhodnutie krajského súdu je v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou iných krajských súdov
v skutkovo a právne totožných veciach. Odkázal pritom na právny názor vyslovený v rozhodnutiach

Krajského súdu v Trnave, Prešove a Nitre.

Navrhovateľ s vedomím, že názor krajského súdu vo veci nestrannosti nie je možné pre rozpor s
rozhodovacou praxou iných krajských súdov, Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva
v Štrasburgu akceptovať, podal sťažnosť na nestranný súd, výsledkom ktorej bude zrušenie rozhodnutia

krajského súdu. Okresný súd nemal vôbec vo veci konať a nie je ani prípustné, aby konanie pokračovalo
a aby sa naďalej vykonávali úkony a vo veci rozhodoval vylúčený sudca. Konanie malo byť prerušené
až do rozhodnutia Ústavného súdu SR tak, ako to žiadal navrhovateľ. Navrhol preto, aby odvolací súd
odvolaním napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil okresnému súdu na opätovné prejednanie.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa nevyjadril.

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací prejednal vec podľa
§ 212 ods. 1 O. s. p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., pričom dospel k záveru,
že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné.

Zo spisového materiálu odvolací súd zistil, že návrhom vo veci samej sa navrhovateľ domáhal proti
odporcovi náhrady škody a nemajetkovej ujmy podľa zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Škoda mala navrhovateľovi vzniknúť nesprávnym úradným
postupom okresného súdu, keďže tento nerozhodol v exekučnom konaní v primeranom čase a bez

zbytočných prieťahov.

V návrhu na začatie konania navrhovateľ označil skutočnosti, pre ktoré má byť vylúčený sudca poverený
prejednaním a rozhodnutím veci. Nadriadený Krajský súd v Banskej Bystrici rozhodol o námietke
zaujatosti tak, že sudcov okresného súdu okrem toho sudcu, ktorý konal v navrhovateľom uvedenej

exekučnej veci z prejednávania a rozhodovania tejto veci nevylúčil.

Navrhovateľ doručil okresnému súdu návrh na zrušenie nariadeného pojednávania z dôvodu
objektívneho porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu. S rozhodnutím krajského súdu o námietke
zaujatosti vyjadril nesúhlas a tvrdil, že sú objektívne dané dôvody na vylúčenie všetkých sudcov

okresného súdu. Navrhol, aby až do konečného, ústavne konformného rozhodnutia o postupe
zákonnéhosudcusúdvkonanínepokračovalaurobillentakéúkony,ktorénepripúšťajúodklad.Knávrhu
na prerušenie konania priložil sťažnosť na porušovanie základného práva, zaručeného mu čl. 46 ods.
1 Ústavy Slovenskej republiky (práva na súdnu ochranu a osobitne práva na zákonného sudcu podľa
čl. 48 ods. 1, veta prvá Ústavy Slovenskej republiky), ako aj základného práva na spravodlivý súdny

proces, zaručeného mu čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(osobitne práva na nestranný súd zriadený zákonom).

Podľa § 109 ods. 1 písm. b) prvá veta zák. č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len O.
s. p.) súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť.

Podľa § 109 ods. 2 písm. c) O. s. p. pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť,
ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak
súd dal na takéto konanie podnet.Prerušenie konania je inštitútom procesného práva ktorý je možné využiť, ak nastane prekážka postupu
konania, ktorá však nie je nezvratná a je odstrániteľná procesným postupom súdu. Občiansky súdny

poriadok rozlišuje situácie, kedy je prerušenie konania obligatórnou povinnosťou súdu (§ 109 ods. 1 O.
s. p.) a situácie, kedy je rozhodnutie o prerušení konania ponechané na úvahe konajúceho súdu (§ 109
ods. 2 O. s. p.).

Navrhovateľ navrhol okresnému súdu prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) O. s.

p., v zmysle ktorého súd obligatórne preruší konanie, pokiaľ rozhodnutie závisí od otázky, ktorú
nie je v tomto konaní oprávnený riešiť. Vo svojich písomných podaniach opakovane argumentuje
nesprávnym procesným postupom súdu, keď z rozhodovania vo veci nevylúčil zákonného sudcu. V
rozpore s právoplatným rozhodnutím nadriadeného súdu, ktorý zákonného sudcu z prejednávania
veci nevylúčil vyjadril názor, že sú dané objektívne dôvody na vylúčenie všetkých sudcov okresného
súdu. Rozhodnutie o vylúčení sudcu v danej veci však nie je otázkou, ktorú súd nie je v tomto konaní

oprávnený riešiť. Okresný súd po vznesení námietky zaujatosti zákonného sudcu vec správne predložil
na rozhodnutie nadriadenému súdu, ktorý právoplatne rozhodol o tom, že zákonný sudca nie je z
prejednávania a rozhodovania veci vylúčený. O nezaujatosti zákonného sudcu už právoplatne rozhodol
nadriadený súd, právnym názorom ktorého je okresný súd viazaný, preto len z dôvodu navrhovateľom
pôvodne vznesenej námietky zaujatosti sudcov nie sú splnené podmienky na obligatórne prerušenie

konania.

Navrhovateľ zároveň navrhol prerušiť konanie podľa ust. § 109 ods. 2 písm. c) Občianskeho súdneho
poriadku. Prerušenie konania podľa tohto ustanovenia je fakultatívnym prerušením konania, preto súdu

nevzniká povinnosť konanie prerušiť, pokiaľ sa mu na základe skutočností vyplývajúcich zo spisu
prerušenie konania nejaví ako nevyhnutné. Vo svojom dôsledku každé prerušenie konania narušuje
právo účastníkov na rýchle a hospodárne prejednanie sporu, preto konajúci súd musí pri takomto
rozhodnutí posúdiť, či dôvody deklarované účastníkom, ktorý navrhuje prerušenie konania sú natoľko
závažné, aby odôvodnili odloženie rozhodnutia vo veci samej.

Podľa § 109 ods. 2 písm. c) O. s. p. je súd oprávnený konanie prerušiť v prípade, ak prebieha konanie, v
ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu alebo ak dal súd na takéto konanie
podnet. Navrhovateľ prílohou k návrhu na prerušenie konania preukázal, že Ústavnému súdu SR doručil
sťažnosť na porušovanie jeho základného práva na súdnu ochranu, osobitne práva na zákonného

sudcu, ako aj práva na nestranný súd zriadený zákonom. Konanie na ústavnom súde by mohlo byť
považované za dôvod na prerušenie konania, pokiaľ by jeho výsledok mal význam pre rozhodnutie
súdu vo veci samej. Ako však vyplýva z rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky v skutkovo
a právne totožnej veci (Uznesenie I. ÚS 89/2013 zo dňa 06.02.2013, dostupné na www.concourt.sk
), obsahovo zhodná sťažnosť navrhovateľa bola ústavným súdom odmietnutá

pre nedostatok právomoci Ústavného súdu SR na jej prerokovanie a rozhodnutie. Ústavný súd SR v
cit. rozhodnutí uviedol, že k porušeniu práv navrhovateľa malo dôjsť v dôsledku toho, že napadnutými
rozhodnutiami krajský súd nevylúčil všetkých sudcov okresného súdu z prerokovávania a rozhodovania
predmetnej veci napriek tomu, že škoda, ktorú si uplatnil v podaných žalobách vznikla v príčinnej
súvislosti s nesprávnym úradným postupom toho istého okresného súdu. Obsahom základného práva

na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR však nie je povinnosť súdu vyhovieť návrhu
oprávnených osôb a vylúčiť nimi označených sudcov z ďalšieho prejednávania a rozhodovania veci pre
zaujatosť. Jeho obsahom je len povinnosť súdu prerokovať každý návrh oprávnenej osoby a rozhodnúť
o ňom. Pokiaľ podľa názoru navrhovateľa krajský súd na jeho námietky neprihliadol a napadnutými
rozhodnutiami rozhodol zjavne neodôvodnene, potom mal právo podať proti nim mimoriadny opravný

prostriedok - dovolanie. V tomto prípade v predmetných konaniach existoval iný súd, a to Najvyšší súd
SR ako súd dovolací, povolaný na poskytnutie ochrany základným právam sťažovateľa. Ústavný súd SR
preto nemá dostatok právomoci na preskúmanie námietky nezákonného sudcu, ktorá smerovala voči
napadnutým rozhodnutiam krajského súdu. Z citovaného rozhodnutia Ústavného súdu SR vyplýva, že
sám vyslovil nedostatok svojej právomoci rozhodnúť o sťažnosti, pre ktorú navrhovateľ žiadal prerušiť

konania, a preto jeho rozhodnutie o priloženej sťažnosti nemôže mať význam pre rozhodnutie vo veci
samejaniesúdanéanidôvodynaprerušeniekonaniapodľa§109ods.2písm.c)Občianskehosúdneho
poriadku.Pokiaľ navrhovateľ v odvolaní namietol, že v napadnutom rozhodnutí okresný súd neodôvodnil, prečo
sa v čase rozhodovania domnieval, že neboli splnené podmienky pre prerušenie konania, a preto
je nepreskúmateľné, odvolací súd túto námietku vyhodnotil ako nedôvodnú. Okresný súd odôvodnil

napadnuté rozhodnutie v súlade s § 157 ods. 2 O. s. p. keď uviedol, z akých skutočností pri rozhodovaní
vychádzal, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil a ako vec právne posúdil. V zmysle návrhu
na prerušenie konania skúmal, či podanie sťažnosti na Ústavný súd SR je konaním v ktorom sa rieši
otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu v prejednávanej veci. Dôvody svojho rozhodnutia
v odôvodnení riadne uviedol, pričom poukázal na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu SR a dospel k

správnemu záveru, že otázka namietanej zaujatosti sudcu už bola právoplatne rozhodnutá nadriadeným
súdom, preto nie je daný dôvod na prerušenie konania.

Rovnako nie je dôvodná ani námietka navrhovateľa o tom, že okresný súd v napadnutom rozhodnutí
uviedol, že nepodporil návrh na prerušenie konania žiadnymi listinami, pretože takéto tvrdenie sa v
odôvodnení napadnutého rozhodnutia nenachádza.

Vzhľadom na vyššie uvedené nie sú v prejednávanej veci splnené podmienky na prerušenie konania,
preto odvolací súd rozhodnutie okresného súdu, ktoré je vo výroku vecne správne, podľa § 209 ods.
1 O. s. p. potvrdil.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je odvolanie prípustné.