Uznesenie ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 16. apríl 2015

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 17Co/85/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8114225335
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 04. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Burešová
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2015:8114225335.2

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Burešovej a členiek
senátu JUDr. Gabriely Világiovej a JUDr. Zlaty Simkovej v právnej veci žalobcu POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
so sídlom Pribinova č. 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného Fridrich Paľko, s.r.o., so
sídlom Grösslingova č. 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti žalovanej Slovenská republika - Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu majetkovej škody a

nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. 14C/341/2014-25
zo dňa 05.12.2014 a proti uzneseniu Okresného súdu Prešov č.k. 14C/341/2014-36 zo dňa 11.02.2015
jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok.

Z r u š u j e uznesenie súdu prvého stupňa a vracia vec na ďalšie konanie a rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa žalobu zamietol. Vyslovil, že účastníkom náhradu trov
konania nepriznáva. Návrh žalobcu na prerušenie konania zamietol.

Rozhodnutie právne odôvodnil podľa § 3 ods. 1 písm. d); 4 ods. 1 písm. a); § 9 ods. 1, 2; § 15 ods.
1; § 16 ods. 1, ; § 17 ods. 1 až 3; § 19 ods. 1, 3 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu

spôsobenú pri výkone verejnej moci; § 44 ods. 2, 5 Exekučného poriadku, § 45 ods. 1, 2 zákona č.
244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní.

Predmetom tohto konania je žaloba, podaná pôvodne Okresnému súdu Vranov nad Topľou, pod sp.
zn. 9C/170/2012, ktorou sa žalobca domáha od žalovaného zaplatenia náhrady majetkovej škody a
nemajetkovej ujmy. Uvedená vec sa týka exekučného konania vedeného Okresným súdom Vranov

nad Topľou, pod sp. zn. 11Er/1357/2011 proti povinnej P. F., pričom návrh oprávneného na vykonanie
exekúcie bol súdu doručený dňa 09.09.2011 a uznesením zo dňa 07.11.2011 (právoplatným 08.12.2011)
súd zamietol žiadosť exekútora o udelenie poverenia. Následne súd uznesením zo dňa 15.12.2011
(právoplatným 04.01.2012) exekúciu zastavil. Žalobca namietal, že exekučný súd o udelenie poverenia
nerozhodol v primeranom čase a bez zbytočných prieťahov. Táto skutočnosť je dôvodom na uplatnenie
náhrady škody a nemajetkovej ujmy.

Pri posudzovaní toho, či exekučný súd sa dopustil zbytočných prieťahov prvostupňový súd použil
závery Ústavného súdu SR v rozhodnutí IV. US 606/2012, ktoré sa týkalo sťažnosti žalobcu v
obdobnej veci. V nej bola žiadosť o vydanie poverenia podaná 15.08.2011, nasledovala výzva na
predloženie rozhodcovskej zmluvy zo dňa 16.4.2012, tá bola predložená 4.5.2012 a uznesením zo
dňa 5.10.2012 bola žiadosť o udelenie poverenia zamietnutá. Ústavný súd okrem iného zdôraznil,

že aj niekoľkomesačná nečinnosť súdu nemusí zakladať porušenie práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov. Poukázal na to, že sťažovateľ (teda žalobca) podával žiadosti o udeleniepoverenia hromadne, teda zaťažoval súd v rovnakom čase väčším počtom podaní a preto musel počítať
s určitým technicko-administratívnym zdržaním na strane súdu, ktoré spôsobilo, že o jeho žiadosti bolo
rozhodnuté s určitým časovým odstupom, čo je ústavne akceptovateľné.

Súd teda dospel k záveru, že dĺžka exekučného konania od doručenia žiadosti o vydanie poverenia do
vydania rozhodnutia, ktorým bola žiadosť zamietnutá, rozhodne nie je takej povahy, že by predstavovala
porušenie práva žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Ako už súd uviedol 15 dňová
lehota podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku neplatí pre prípad zamietnutia žiadosti o udelenie

poverenia.

Za neopodstatnené považoval aj tvrdenie žalobcu o prekážke právoplatne rozhodnutej veci príslušným
rozhodcovskýmrozsudkom.Súdytotižvrozhodnutiachozamietnutížiadostiovydaniepovereniadospeli
k záveru o neplatnosti rozhodcovskej doložky, dôsledkom toho rozhodcovský rozsudok nespôsobuje
právnu záväznosť pre svoju ničotnosť. Žalobcovi preto nič nebránilo podať žalobu na súd.

Žalobca nepreukázal ani ďalší predpoklad zodpovednosti za škodu, a to existenciu majetkovej škody
a nemajetkovej ujmy, pričom súd v tomto smere sa stotožnil s argumentáciou žalovaného a dospel k
záveru, že žalobca v konaní nepreukázal vynaloženie uplatnených nákladov na správu a vymáhanie
pohľadávky, pretože nepostačuje len jeho tvrdenie o tom, že mu tieto náklady vznikli. Žalobca

nepredložil jediný dôkaz na preukázanie škody a teda neuniesol dôkazné bremeno. Je potrebné zároveň
poznamenať,ženutnosťspravovaťpohľadávkuoprávnenéhonezapríčinilexekučnýsúdatedapríslušné
náklady nie sú v príčinnej súvislosti s postupom exekučného súdu, ale postupom povinného, ktorý dlh
voči oprávnenému nesplnil. V tejto súvislosti súd zároveň poukazuje na to, že keďže nebol daný základ
nároku, súd neskúmal ani jeho výšku, napr. v súvislosti s dodatočne predloženým znaleckým posudkom

zo strany žalobcu.

Súd taktiež poukázal na to, že podľa príslušných ustanovení zákona 514/2003 Z.z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, je podmienkou na uplatnenie nároku na náhradu škody
spôsobenej nesprávnym úradným postupom písomná žiadosť poškodeného o predbežné prerokovanie

nároku. Z vyjadrenia žalovanej je zrejmé, že prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu
škody zo strany žalobcu boli žalovanej doručené 23.04.2012. Žaloba v pôvodnom konaní v tejto veci bola
doručená súdu 27.09.2012. Žalobca teda podal žaloby predčasne, keďže nárok na súde uplatnil pred
uplynutímšesťmesačnejlehotynapredbežnéprerokovanienároku.Akpríslušnýorgánneuspokojínárok
na náhradu škody do 6 mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný orgán písomne oznámi

poškodenému, že neupokojí nárok na náhradu škody, môže sa poškodený domáhať nároku na súde. Ak
tak učiní skôr, ide o predčasne podanú žalobu, čo predstavuje samostatný dôvod na zamietnutie žaloby
z dôvodu predčasnosti.

Na základe všetkých vyššie uvedených dôvodov preto súd žalobu zamietol.

Žalobca písomným podaním zo dňa 27.11.2014 požiadal súd o prerušenie tohto konania do
právoplatnéhoskončeniakonaniavedenéhotamojšímsúdompodsp.zn.7C6/2010.Žiadal,abysúdtoto
konanie prerušil do zodpovedania otázok Súdnym dvorom Európskej únie o prejudiciálnych otázkach.
Svoju žiadosť odôvodnil tým, že zodpovedanie prejudiciálnych otázok má zásadný význam aj pre toto

konanie, nakoľko pre vznik nároku na náhradu škody má fundamentálny význam posúdenie správnosti
postupu exekučného súdu pri vydaní poverenia na výkon exekúcie na podklade exekučného titulu,
ktorým bol právoplatný rozsudok rozhodcovského súdu.

Súd prvého stupňa dospel k záveru, že v danom prípade podmienky na prerušenie konania podľa § 109

ods. 2 písm. c/ O.s.p. splnené nie sú. Súd nevidel žiaden nevyhnutný dôvod prerušiť toto konanie do
právoplatného skončenia konania vedeného tunajším súdom pod sp. zn. 7C 6/2010, preto návrh žalobcu
na prerušenie konania v celom rozsahu ako nedôvodný zamietol.

O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že úspešnému žalovanému náhradu trov

konania nepriznal, keďže tento si s poukazom na ustanovenie § 151 ods. 1 O.s.p. náhradu trov konania
neuplatnil a neúspešný žalobca nemá právo na náhradu trov konania.

Proti rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie žalobca.Namietal, že súd rozhodol v merite veci na základe a s použitím inšpirácie novou právnou úpravou
obsiahnutou v § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z.. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom

konaní nie je možné, aby súd interpretoval hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a
založenia zodpovednosti právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho
poriadkuažpovznikuprávnejskutočnostiapotom,čouždošlokzaloženiuzodpovednostnéhoprávneho
vzťahu.Aksúdzaložilsvojerozhodnutienatakejtoneprípustnejinterpretácii,dopustilsanesústredeného
postupu, ktorý má dôsledok v nesprávnosti súdneho rozhodnutia. Súd bol pri svojom rozhodovaní

jednoznačne viazaný ustanovením § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom pred prijatím
zákona č. 412/2012 Z.z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom § 9 ods. 2 zákona
č. 514/2003 Z.z. v znení zákona č. 412/2012 Z.z., pretože svojim rozhodnutím aplikoval princíp priamej
retroaktivity, čo je neprípustné.

Súd nevysvetlil názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty. Právna neistota existuje vždy do

času, kým nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru
tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu
sféru, na čo zo zákona nemal oprávnenie a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska
ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný.

Súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Súd má aplikovať
platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom
nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Navyše, súd svojimi úvahami úplne neguje doposiaľ vytvorenú
a stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá je základom štandardu
ochrany základných práv a teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na prerokovanie

veci v primeranom čase. Štrasburský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za prieťahy
vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne faktory, ako nárast
ekonomickej trestnej činnosti alebo rozsah nevybavenej súdnej agendy. Nemožno pochopiť, ako môže
mať na výsledok konania dopad skutočnosť, že súd vyjadril svoje presvedčenie o rozpore exekučného
titulu so zákonom. Poznamenal, že ide o prejav nesústredenej činnosti súdu, kedy súd vyhodnocoval aj

také skutočnosti, ktoré s predmetom konania nesúviseli.

Poznamenal, že predložil ako dôkaz o vzniku škody spoločnosti POHOTOVOSŤ, s.r.o. Znalecký
posudok č. 1/2014, ktorý vypracoval Znalecký ústav Ekonomickej univerzity v Bratislave. Uvedeným
znaleckým posudkom bolo jednoznačne preukázané, že nesprávny úradný postup mal na žalobcu

negatívny dopad a objektívne spôsobil zníženie jeho majetku, a to v posudku určenej výške. Namietal,
že súd prvého stupňa nevykonal dostatočné oboznámenie sa s predloženým znaleckým posudkom. Mal
za to, že v konaní boli preukázané všetky zákonné podmienky pre vznik nároku na náhradu škody.

K návrhu na prerušenie konania uviedol, že súd bol povinný pred rozhodnutím vo veci samej o

tomto návrhu osobitne rozhodnúť, ak bol návrh súdu doručený v čase predchádzajúcom nariadenému
súdnemu pojednávaniu. Poukázal pritom na rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9Co/174/2014.

Žiadal, aby odvolací súd rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrila.

Krajský súd v Prešove (ďalej len odvolací súd) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 10 ods. 1
Občianskeho súdneho poriadku) preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce v
zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 212 Občianskeho súdneho poriadku, bez nariadenia pojednávania,

s nariadením termínu verejného vyhlásenia rozhodnutia, ktorý bol oznámený na úradnej tabuli súdu, ako
aj internetovej stránke (§ 214 ods. 2 v spojení s § 156 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku) a dospel
k záveru, že odvolanie žalobcu vo veci samej nie je dôvodné.

Súd prvého stupňa vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu, na základe ktorého správne

zistil skutkový stav a vo veci aj správne rozhodol. Skutkové zistenia súdu prvého stupňa zodpovedajú
vykonanému dokazovaniu a odôvodnenie rozhodnutia má podklad v zistení skutkového stavu.Podľa článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa článku 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu, či orgánu verejnej správy, alebo nesprávnym
úradným postupom.

Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, štát zodpovedá za podmienok
ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti
tohto zákona pri výkone verejnej moci
a/ nezákonným rozhodnutím,
b/ nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody,

c/ rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení, alebo rozhodnutím o väzbe alebo
d/ nesprávnym úradným postupom.

Podľa § 4 ods. 1 písm. a/ zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, vo veci náhrady škody, ktorá

bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskej republiky, ak
1/ škoda vznikla v dôsledku rozhodnutia vydaného súdom alebo ak škoda bola spôsobená nesprávnym
úradným postupom súdu,
2/ škodu spôsobil notár pri výkone verejnej moci,

3/ škodu spôsobil súdny exekútor pri výkone exekučnej činnosti vykonávanej z poverenia súdu podľa
osobitného predpisu.

Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. (účinného ku dňu podania návrhu) štát zodpovedá za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie

povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote,
nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný
nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. (účinného ku dňu podania návrhu) právo na náhradu škody

spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. (účinného od 01.01.2013) pri posudzovaní nesprávneho
úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v
zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch

v konaní možno vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie
vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým
sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v
súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že
bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia

Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky
konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Podľa § 15 ods. 1 citovaného zákona, nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím,
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste,

o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len „žiadosť“) s príslušným orgánom podľa § 4
a § 11.

Podľa § 16 ods. 4 citovaného zákona, ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo
uspokojí iba jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný orgán písomne
oznámi poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa poškodený domáhať
uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Pri uplatnení nároku na súde môžepoškodený požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný, a z titulu,
ktorý bol predbežne prerokovaný. Ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná poškodenému aj
úrok z omeškania, lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že

neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovanie
nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr.

Podľa § 17 ods. 1 citovaného zákona, uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak.

Podľa § 17 ods. 2 citovaného zákona, v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

Podľa § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa,
keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie
alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia)
rozhodnutia, ktorým bolo zmenené alebo zrušené právoplatné rozhodnutie.

Podľa § 44 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok), exekútor, ktorému bol doručený návrh oprávneného na vykonanie exekúcie, predloží tento
návrh spolu s exekučným titulom najneskôr do 15 dní od doručenia alebo odstránenia vád návrhu súdu
(§ 45) a požiada ho o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, (účinného od 09.09.2011) súd preskúma žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie, alebo
exekučného titulu so zákonom do 15 dní od doručenia žiadosti, písomne poverí exekútora, aby vykonal
exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/. Ak súd zistí

rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie; ak ide o
exekučné konanie vykonávané na podklade rozhodnutia vykonateľného podľa § 26 zákona č. 231/1999
Z.z. o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov, exekučný titul sa nepreskúmava.

Podľa § 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku, podľa tohto zákona možno vykonať exekúcie aj na
podklade notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok a v ktorých je vyznačená oprávnená
osoba a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici
s vykonateľnosťou súhlasila.

Podľa § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku, podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na
podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených.

Odvolateľ v odvolaní namietal, že súd prvého stupňa nesprávne (retroaktívne) vychádzal z ustanovenia
§ 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., ktoré podrobne upravuje podmienky, na základe ktorých možno

usúdiť na vznik nesprávne úradného postupu v podobe prieťahov v konaní. Argumentácia súdu prvého
stupňa je zrejmá z odôvodnenia jeho rozhodnutia, pričom sa netýka ustanovenia § 9 ods. 2 zákona č.
514/2003 Z.z. v znení účinnom od 01.01.2013 ale v znení účinnom ku dňu podania jednotlivých žalôb.
Preto tento odvolací dôvod odvolací súd považoval za nedôvodný.

Odvolací súd konštatuje, že v spornej exekučnej veci nedošlo k sťažnostiam na prieťahy v konaní, k
disciplinárnemu postihu sudcu v tejto súvislosti alebo k vydaniu právoplatného rozhodnutia Európskeho
súdu pre ľudské práva alebo Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý by prieťahy v konaní
konštatoval.

Je pravdou, že ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku stanovuje lehotu 15 dní na písomné
poverenie exekútora na vykonanie exekúcie, s výnimkou exekučného titulu podľa § 41 ods. 2 písm. c/,
d/ Exekučného poriadku.Ako správne konštatoval súd prvého stupňa, ustálená súdna prax však umožňuje a usmerňuje súdy
aj v smere materiálneho preskúmania okolností, či neexistuje rozpor žiadosti alebo návrhu alebo
exekučného titulu. Ak takýto rozpor súd zistí, je oprávnený uznesením zamietnuť žiadosť o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie. Na takéto zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia nie je v
exekučnom poriadku stanovená žiadna lehota.

Materiálny prieskum súladnosti exekučného titulu (i návrhu a žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie) so zákonom je potrebné vykladať aj v kontexte zákona č. 244/2002 Z.z., ktorý v zmysle §

45 ods. 1, 2 citovaného zákona, umožňuje zastaviť výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné
konanie, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa § 45 ods. 1 písm. b/ alebo c/, teda ak
rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a/ a b/ (rozhodcovský rozsudok bol vydaný
vo veci, ktorá nemôže byť predmetom rozhodcovského konania alebo rozhodcovský rozsudok bol
vydaný vo veci, o ktorej už predtým právoplatne rozhodol súd alebo sa o nej právoplatne rozhodlo v inom
rozhodcovskom konaní) alebo ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania

na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Dôležitou
okolnosťou je to, že exekučný súd je oprávnený na zastavenie výkonu rozhodcovského rozsudku alebo
exekučného konania aj bez návrhu v prípade zistenia nedostatkov podľa § 45 ods. 1 písm. b/, c/ Zákona
o rozhodcovskom konaní.

V predmetnej veci bola Okresnému súdu Vranov nad Topľou pod sp. zn. 11Er 1357/2011 doručená
žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ktorú však z dôvodov
uvedených v § 45 ods. 1, 2 Zákona o rozhodcovskom konaní a v tomto kontexte po vykonaní tohto
materiálneho prieskumu súladnosti exekučného titulu so zákonom, uznesením zamietol.

Pri potrebe materiálneho prieskumu súladnosti exekučného titulu so zákonom bola 15 -dňová lehota
na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie veľmi problematickým činiteľom, a práve preto zákon
(pri predpokladanom zistení rozporu exekučného titulu so zákonom) nestanovuje žiadnu lehotu na
zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ako k tomu došlo v predmetnej
preskúmavanej veci.

Na potrebu spomínaného materiálneho prieskumu súladnosti exekučného titulu so zákonom reagoval
aj zákonodarca legislatívnou zmenou v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku s účinnosťou od 01.06.2010
s tým, že v zmysle § 41 ods. 2 písm. c/, d/ Exekučného poriadku, pokiaľ bol titulom pre exekúciu
rozhodcovský rozsudok, spomínaná lehota 15 dní na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie neplatila

pre rozhodcovské rozsudky, pričom táto legislatívna zmena bola zavedená do exekučného poriadku
zákonom č. 144/2010 Z.z., ktorý novelizoval (okrem iného) Exekučný poriadok a zakotvil spomínanú
okolnosť.

Podporne táto skutočnosť vyplýva aj z rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV.

ÚS 606/2012 zo 14.12.2012, ktorým ústavný súd odmietol sťažnosti žalobcu v obdobných veciach a
konštatoval okrem iného, že: ,,Nemožno spochybniť, že okresný súd v danej veci nerozhodol v lehote
ustanovenej Exekučným poriadkom, tak ako na to poukazuje sťažovateľka. Okresný súd však nebol
touto lehotou viazaný. V zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom v relevantnom
čase lehota 15 dní od doručenia žiadosti súdneho exekútora na vydanie poverenia na vykonanie

exekúcie neplatí, ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom a musí
rozhodnúť o zamietnutí žiadosti o vykonanie exekúcie. V uvedenom ustanovení je taktiež výslovne
uvedené, že táto lehota sa nevzťahuje na prípady, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm.
c) a d) Exekučného poriadku, teda notársku zápisnicu a rozhodcovský rozsudok. Dôvodom tejto
výnimky (do tohto Exekučného poriadku zavedenej od 1. júna 2010) je nutnosť preverenia prípadnej

existencie dôvodov neprípustnosti exekúcie preskúmaním písomností, ktoré nie sú prílohou návrhu na
vykonanie exekúcie (napr. v tomto konkrétnom prípade rozhodcovskej zmluvy, resp. doložky). Ústavný
súd konštatuje, že v danej veci existujú súčasne oba dôvody, pri ktorých neplatí 15-dňová lehota na
rozhodnutie o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie."

Žalobcaneuniesoldôkaznébremenoanipripreukázanívznikuškody,nakoľkonepredložilžiadnedôkazy
dokumentujúce skutočnú výšku tejto škody. Len samotné tvrdenie žalobcu, že mu vznikla nemajetková
škoda pozostávajúca z toho, že musel vynaložiť výdavky na správu pohľadávok prostredníctvom
pracovných výkonov zamestnancov, udržiavanie a správu informačného systému, na administráciu listína komunikáciu s pôvodným súdnym exekútorom, výdavky na urgencie adresované exekučnému súdu
a pod., nemožno považovať za dôkaz jej vzniku.

Zároveň je potrebné zdôrazniť, že žalobca nepreukázal žiadnym spôsobom dôvody pre priznanie
nemajetkovej ujmy, o ktorej tvrdil v žalobe. Ani jeden z dôvodov pre priznanie nemajetkovej ujmy v
peniazoch žalobca ničím nepodložil a nepreukázal, a preto nemožno akceptovať ako dôvod pre takéto
priznanie to, že neskorým ukončením procedúry exekučným súdom, mohlo dôjsť k zániku povinného,
k zmareniu účelu konania pre stratu kontaktu s povinným alebo k insolvencii povinného, prípadne, že

táto situácia si vyžadovala kroky smerujúce k zabezpečeniu vymožiteľnosti pohľadávky a príslušenstva,
pretože samotná žaloba tieto okolnosti udáva len ako možné riziká bez ich dostatočného podloženia
a preukázania.

Nepreukázanienesprávnehoúradnéhopostupuzostranyexekučnéhosúduvylučujedôvodnosťpodanej
žaloby, a preto znalecké dokazovanie smerujúce k preukázaniu výšky škody, prípadne nemajetkovej

ujmy by bolo evidentne nehospodárnym. Zároveň je nutné poznamenať, že dôkazné bremeno
preukázania základných predpokladov zodpovednosti za škodu pri výkone verejnej moci (nesprávny
úradný postup, škoda a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou)
má poškodený (žalobca), ktorý ho v tomto prípade neuniesol.

Odvolací súd k odvolacej námietke žalobcu ohľadne nesústredenej činnosti súdu považuje za potrebné
uviesť, že je mu z praxe známe, že je to práve nesústredená činnosť žalobcu, ktorý sa vôbec
neoboznamuje s obsahom rozhodnutí súdov a podáva hromadné odvolania rovnakého typu. Keďže
Znalecký posudok č. 1/2014 o výške vzniknutej škody na ktorý žalobca v odvolaní poukazuje, nebol
v predmetnom konaní predložený, odvolací súd sa odvolacími námietkami týkajúcimi sa znaleckého

posudku nezaoberal. Tieto skutočnosti však oprávňujú odvolací súd vyjadriť vážnu pochybnosť o tom,
či sa žalobca s obsahom spisu a s napadnutým rozsudkom vôbec oboznámil, a ak áno, tak je zrejmé, že
v nedostatočnom rozsahu. V podanom odvolaní žalobca nielenže poukazuje na skutočnosti, ktoré nie
sú obsahom spisu, ale navyše takmer vôbec nereaguje na závery súdu prvého stupňa v napadnutom
rozsudku.

Vo vzťahu k tej časti odvolania, v ktorej sa hovorí o potrebe rozhodnúť o návrhu žalobcu na prerušenie
konania, odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že o danom návrhu žalobcu rozhodnuté bolo, a to
priamo v napadnutom rozsudku súdu prvého stupňa.

Ostatné odvolanie námietky považoval odvolací súd vo vzťahu k už uvedenému za právne
bezvýznamné.

Preto je rozhodnutie súdu prvého stupňa o zamietnutí žaloby a nepriznaní účastníkom náhrady trov
konania vecne správne a ako také ho odvolací súd postupom podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil. Žalobca

nepreukázal žiadnu podmienku náhrady škody a vzniknutú nemajetkovú ujmu.

Za dôvodné považoval odvolací súd odvolanie žalobcu proti uzneseniu o vyrubení súdneho poplatku
za odvolanie.

Uznesením č. k. 14C/341/2014-36 zo dňa 11.02.2015 súd prvého stupňa uložil žalobcovi povinnosť
zaplatiť do troch dní súdny poplatok za odvolanie vo výške 20 Eur podľa položky č. 7a Sadzobníka
súdnych poplatkov.

Uznesenie bolo vydané vyšším súdnym úradníkom, pričom zákonný sudca podanému odvolaniu

nevyhovel postupom podľa § 374 ods. 4 O.s.p..

V zákonom stanovenej lehote podal proti uzneseniu odvolanie žalobca. Namietal nedostatočné
odôvodnenie napadnutého rozhodnutia. Poukázal na to, že položka 7a Sadzobníka súdnych poplatkov
je stanovená pre súdny poplatok za žalobu na náhradu škody spôsobenej nezákonným úradným

rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom. To znamená, že
spoplatneniu podlieha len podanie žaloby na náhradu škody a nepodliehajú ďalšie úkony vo veci samej
ako sú odvolanie, dovolanie a pod.. Poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 4Cdo/39/2007 zo dňa 29. 03. 2007, podľa ktorého za súdne konania, ktoré nie sú uvedenév prílohe Sadzobníka súdnych poplatkov, sa súdne poplatky nevyberajú. V takom prípade poplatková
povinnosť nevzniká a analogické určenie výšky súdneho poplatku neprichádza do úvahy. Tvrdil, že
postupom súdu bolo zasiahnuté do jeho základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1

Ústavy Slovenskej republiky, ako aj došlo k porušeniu čl. 12 ods. 1, najmä čl. 13 ods. 1 písm. a/ Ústavy
Slovenskej republiky, podľa ktorej povinnosti možno ukladať zákonom alebo na základe zákona, v jeho
medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.
I. ÚS 252/05 z 22. 03. 2006). Ďalej zdôraznil, že súd pri výkone svojej rozhodovacej právomoci je viazaný
čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého platí, že môže konať iba na základe Ústavy v jeho

medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorým stanoví zákon. Navyše zdôraznil, že podľa § 18ca Zákona o
súdnych poplatkoch, za úkony navrhnuté alebo za konania začaté do 30. 09. 2012 sa vyrubujú poplatky
podľa predpisov účinných do 30. 09. 2012, i keď sa stanú splatnými po 30. 09. 2012. V danom prípade
žaloba bola podaná pred 01.10.2012, teda konanie sa začalo pred účinnosťou zákona č. 286/2012 Z.
z., a preto je nutné v súvislosti s podaným odvolaním aplikovať právny stav platný do 30.09.2012, kedy
konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo

jeho nesprávny úradným postupom, od poplatku bolo vecne oslobodené (§ 4 ods. písm. k) Zákona o
súdnych poplatkoch). Navrhol vyhovieť odvolaniu a napadnuté uznesenie zrušiť v rámci autoremedúry
v zmysle ust. § 210a Občianskeho súdneho poriadku alebo napadnuté uznesenie zrušiť bez náhrady.

Vo vzťahu k napadnutému uzneseniu súdu prvého stupňa odvolací súd v rámci kompetencií

vyplývajúcich z ustanovenia § 10 ods. 1 O.s.p. preskúmal napadnuté uznesenie podľa zásad uvedených
v ustanovení § 212 O.s.p., vo veci nenariadil odvolacie pojednávanie, čo je v súlade s § 214 ods. 1,2
O.s.p. a zistil, že nie sú splnené podmienky pre potvrdenie a ani pre jeho zmenu.

Odvolací súd nemá výhrady proti tvrdeniu odvolateľa, že s účinnosťou od 01.10.2012 (novela zákonom

č. 286/2012 Z.z. ) bola do Sadzobníka súdnych poplatkov zavedená položka 7a, podľa ktorej zo žaloby
o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym
úradným postupom sa vyrubuje súdny poplatok vo výške 20 Eur.

V prejednávanej veci bola podaná žaloba dňa 27.09.2012, teda v čase, keď položka 7a ešte nebola

účinná.

Prvostupňový súd však vyrubil žalobcovi súdny poplatok za odvolanie podľa položky 7a Sadzobníka
súdnych poplatkov, ktoré odvolanie bolo doručené prvostupňovému súdu dňa 23.01.2015, teda v čase,
kedy položka 7a Sadzobníka už platila.

Prvostupňový súd však v napadnutom uznesení sa nezmienil, prečo v prejednávanej veci vyruboval
súdny poplatok podľa položky 7a, ktorá explicitne obsahuje znenie, ktoré sa dotýka len žalôb o náhradu
škody a nie aj odvolaní v takýchto veciach.

Keďže prvostupňový súd svoje rozhodnutie žiadnym spôsobom neodôvodnil, odvolací súd sa stotožnil
s názorom žalobcu, že predmetné uznesenie je nepreskúmateľné, aj keď ustanovenie § 169 O.s.p.
stanovuje povinnosť súdu uznesenie odôvodniť.

Neodôvodnené alebo nedostatočne odôvodnené rozhodnutie nedovoľuje účastníkom konania posúdiť,

ako prvostupňový súd aplikoval príslušný právny predpis a akými úvahami sa pri rozhodovaní riadil.
Takéto rozhodnutie súdu prvého stupňa porušuje právo účastníka konania na spravodlivý súdny proces.
Preto odvolaciemu súdu neostávalo nič iné, než napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 221
ods. 1 písm. f) O.s.p. zrušiť a vrátiť na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Úlohou prvostupňového súdu bude vo vzťahu k uvedenému uzneseniu o vyrúbení súdneho poplatku
opätovne preskúmať, či sú dané dôvody na jeho vyrubenie už aj s poukazom na odvolacie námietky
žalobcu.

Ak prvostupňový súd dospeje k záveru, že predsa len je dôvod na vyrubenie súdneho poplatku z

odvolania, svoje rozhodnutie aj náležite odôvodní a vysporiada sa so všetkými námietkami žalobcu.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.