Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 26. marec 2015

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 16CoE/55/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6113225442
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 03. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Štefan Baláž
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2015:6113225442.1

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici v exekučnej veci oprávneného POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom
Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného Advocate s. r. o., so sídlom 811 09 Bratislava,
Pribinova 25, IČO: 36 865 141, proti povinnému M. Z., nar. XX. X. XXXX, bytom N. N., Z. XXXX/XX,
vedenejsúdnymexekútoromJUDr.RudolfomKrutým,ExekútorskýúradBratislava,Záhradnícka60,pod
sp. zn. EX 14891/13, o vymoženie pohľadávky oprávneného vo výške 1.277,40 EUR s príslušenstvom,

o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica, č. k. 4Er/2750/2013-18 zo
dňa 10. 1. 2014, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e.

o d ô v o d n e n i e :

Odvolaním napadnutým uznesením okresný súd žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podľa ustanovenia § 44 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z. z. o

súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný poriadok“) zamietol.

Vodôvodnenírozhodnutiakonštatoval,ženávrhomzodňa24.7.2013saoprávnenýdomáhalvykonania
exekúcie proti povinnému pre vymoženie sumy 1.277,40 EUR príslušenstvom na podklade exekučného
titulu,ktorýmjerozhodcovskýrozsudokvydanýStálymrozhodcovskýmsúdomzriadenýmzriaďovateľom
Slovenská rozhodcovská, a.s. so sídlom v Bratislave zo dňa 15. 3. 2012 sp. zn. SR 11088/11. Okresný
súd vyzval oprávneného ako aj povinného na preukázanie (ne)spotrebiteľského charakteru zmluvy o

úvere zo dňa 25. 1. 2010 (ďalej aj „zmluva o úvere“) a po doplnení dokazovania vyslovil záver, že
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie je potrebné podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
zamietnuť. Mal za preukázané, že v predmetnej zmluve o úvere je osoba dlžníka (povinného) označená
tak údajmi zistiteľnými zo živnostenského oprávnenia, ktoré povinného identifikujú ako podnikateľa
(obchodné meno, IČO), ako aj údajmi, ktoré je možné zistiť len z občianskeho preukazu (rodné číslo,
číslo občianskeho preukazu), prípadne iných verejných listín, ktoré však svojho držiteľa neidentifikujú

ako podnikateľa, ale ako fyzickú osobu - občana Slovenskej republiky. Poukázal na to, že podnikateľ
vykonáva právne úkony pri podnikateľskej činnosti pod obchodným menom. V prejednávanom prípade
bol však podnikateľ označený aj menom a priezviskom, ktoré údaje sú vlastné len osobám fyzickým
(adresa trvalého bydliska, rodné číslo, číslo občianskeho preukazu). S poukazom na Nález Ústavného
súdu SR sp. zn. I. ÚS 243/07 ďalej dôvodil, že ak sú v zmluve použité formulácie a pojmy, ktoré možno
vykladať rozdielne, javí sa byť spravodlivým vykladať ich v neprospech toho, kto ich do zmluvy uložil,

t.j. v neprospech oprávneného. V súvislosti so „zaškrtnutím“ účelu poskytnutia finančných prostriedkov
z úverovej zmluvy „na podnikanie“ uviedol, že ustanovenie § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka ako
aj ustanovenie článku 2 písm. b) Smernice Rady 93/13/EHS nevylučujú, že by spotrebiteľ mohol
vykonávať podnikateľskú resp. obchodnú činnosť, dokonca výslovne pripúšťajú, že to tak môže byť,
vylučujú však aby osoba požívajúca status spotrebiteľa pri uzatváraní a plnení zmluvy konala v rámci
predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Na základe uvedeného, keď

okresný súd s prihliadnutím aj na znenie § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka nemal za preukázaný
nespotrebiteľský charakter zmluvy o úvere, pristúpil k skúmaniu jednotlivých ustanovení predmetnejzmluvy kde posudzoval, či tieto nespôsobujú hrubý nepomer v právach a povinnostiach zmluvných strán
v neprospech spotrebiteľa. Aplikáciou vnútroštátnej právnej úpravy dotýkajúcej sa spotrebiteľského
práva (§ 52 ods. 1, 2 a 4, § 53 ods. 1, ods. 4 písm. k/ a r/, § 53 ods. 5 a § 54 ods. 1 Občianskeho

zákonníka), právnej úpravy Európskeho Spoločenstva dotýkajúcej sa problematiky spotrebiteľských
zmlúv a ochrany práv spotrebiteľa, a to najmä Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách (ďalej v texte ako Smernica 93/13/EHS) a s poukazom na rozsudky Súdneho
dvora (ES) vo veci C-334/92, vo veci C-240/98, vo veci C- 168/05 a vo veci C- 243/08, exekučný
súd konštatoval, že dojednanie rozhodcovskej doložky obsiahnutej vo Všeobecných podmienkach

poskytnutia úveru ako súčasti formulárovej zmluvy o úvere je nekalou, spotrebiteľa nezaväzujúcou
podmienkou, keď núti spotrebiteľa podrobiť sa rozhodcovskému konania na rozhodcovskom súde, ktorý
jevopredurčenýdodávateľom(oprávneným). Keďžerozhodcovskádoložka,ktorámalazaložiťlegitimitu
pre exekučný súd na vydanie exekučného titulu, bola absolútne neplatnou podmienkou, exekučný súd
žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia zamietol.

Proti uvedenému rozhodnutiu podal včas odvolanie oprávnený. Uplatnil odvolacie dôvody podľa §

205 ods. 2 písm. f/ a písm. b/ zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „O. s.
p.“). Uviedol, že právne posúdenie veci súdom je nesprávne vtedy, ak súd posúdil vec podľa normy,
ktorá na daný skutkový stav nedopadá alebo právnu normu síce určil správne, avšak nesprávne ju
interpretoval alebo ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval. Exekučný súd v prejednávanej veci
prekročil rámec svojej preskumávacej činnosti, ktorú mu zveril Exekučný poriadok. Poukázal na §

45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len
„ZRK“)auviedol,žeuvedenéustanoveniesíceupravujepovinnosťexekučnýchsúdovzastaviťexekučné
konanie v prípade, ak rozhodcovský rozsudok ukladá povinnosť, ktorá odporuje dobrým mravom,
ale má za to, že citované ustanovenie súd nesprávne aplikoval. Exekučný súd v konaní o vydaní
poverenia na vykonanie exekúcie z predložených podkladov posudzuje exekučný titul z formálnej a

materiálnej stránky. Formálne preskumávanie exekučného titulu sa obmedzuje na dodržanie všetkých
formálnych náležitostí exekučného titulu tak, ako ich vyžaduje ustanovenie § 34 ZRK. Preskúmavaním
materiálnej stránky zisťuje exekučný súd, či sú splnené hmotnoprávne predpoklady exekučného titulu
(dovolenosť, možnosť a súlad s dobými mravmi). Exekučný súd sa však v rámci tohto prieskumu musí
obmedziť len na skúmanie výroku exekučného titulu, nemôže skúmať samotné rozhodcovské konanie.

V rámci exekučného konania exekučný súd nemôže zaujímať právne stanoviská a úvahy k výroku
samotného exekučného titulu (rozhodcovského rozsudku) a musí sa obmedziť len na také dôvody
zastavenia exekúcie, ktoré majú povahu skutkovo zjavných dôvodov, nemôže sa teda jednať o dôvody
právneho posúdenia veci. Postupom súdu v tejto veci a jeho výkladom ustanovenia § 45 ZRK dochádza
k nahradzovaniu konania o žalobách o zrušenie rozhodcovských rozsudkov exekučným konaním, čo

je v rozpore s obsahom a účelom zákona o rozhodcovskom konaní. Ďalej okresnému súdu vytkol, že
tento nedostatočne zistil skutkový stav veci, keď konštatoval, že zmluvnými stranami nebola dojedná
žiadna rozhodcovská zmluva alebo doložka. V tejto súvislosti dal do pozornosti odvolaciemu súdu, že
oprávnený s povinným uzatvára rozhodcovskú zmluvu podľa § 3 a nasl. ZRK formou samostatného
právneho úkonu, a to na samostatnej listine. V niektorých prípadoch je rozhodcovská doložka dohodnutá

v rámci všeobecných obchodných podmienok, ktoré sú pre zmluvné strany záväzné. Konajúci súd však
tieto skutočnosti dostatočne nezisťoval a tak zaťažil konanie vadou nedostatočne zisteného skutkového
stavuveci.Vzhľadomnauvedenéodvolacienámietkyžiadaloprávnenýodvolanímnapadnutéuznesenie
zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Povinný vo vyjadrení k odvolaniu oprávneného uviedol, že časť poskytnutých finančných prostriedkov

už uhradil, o čom predložil listinné dôkazy.

V dôsledku odvolania krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v medziach daných ustanovením
§ 212 ods. 1 O. s. p. bez nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením § 214 ods. 2 O. s. p. a
uznesenie okresného súdu podľa ustanovenia § 219 ods. 1 O. s. p. ako vecne správne potvrdil.

Podľa § 44 ods. 1, 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný

poriadok), exekútor, ktorému bol doručený návrh oprávneného na vykonanie exekúcie, predloží tento
návrh spolu s exekučným titulom najneskôr do 15 dní od doručenia alebo odstránenia vád návrhu
súdu (§ 45) a požiada ho o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Súd preskúma žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí
rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo

exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonalexekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor
žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Podľa § 52 ods. 1 OZ spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú
uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.

Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej
obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení
spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej

činnosti (§ 52 ods. 3, 4 OZ).

Podľa § 53 ods. 1 prvá veta OZ spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len
"neprijateľná podmienka").

Neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné (§ 53 ods. 5 OZ).

Vo veci rozhodol vyšší súdny úradníčk. Zákonný sudca predložil vec na rozhodnutie krajskému súdu

podľa ustanovenia § 374 ods. 4 O. s. p. s vyjadrením, že odvolaniu účastníka konania nemieni vyhovieť.

Odvolací súd, vychádzajúc z rozsahu a dôvodov odvolania (§ 212 ods. 1 O. s. p.), po preskúmaní
uznesenia prvostupňového súdu, aplikujúc ustanovenie § 219 ods. 2 O. s. p., sa v celom rozsahu
stotožňuje s odôvodnením napadnutého uznesenia a konštatuje správnosť dôvodov a právnych úvah,
na podklade ktorých prvostupňový súd rozhodol. Na zdôraznenie jeho správnosti navyše dodáva :

Oprávnený domáhal vykonania exekúcie na základe právoplatného a vykonateľného exekučného
titulu, ktorým bol rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu, Spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s.,
Karloveské rameno 8, Bratislava spisovej značky : SR 11088/11 vydaný dňa 15. 3. 2012, ktorý
nadobudol právoplatnosť dňa 2. 4. 2012 a vykonateľnosť dňa 5. 4. 2012. Základný právny rámec nároku
priznaného rozhodcovským rozsudkom bol nárok veriteľa z titulu poskytnutého úveru na základe Zmluvy

o úvere zo dňa 25. 1. 2010 uzatvorenej medzi oprávneným a povinným, zabezpečený blankozmenkou.
Súd prvého stupňa vzhľadom na vykonané dokazovanie - oboznámiac sa s obsahom predmetnej
Zmluvy o úvere, ako aj Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, rozhodcovskej zmluvy, vyjadrenia
oprávneného a vyjadrenia povinného - vec správne právne posúdil, keď vychádzal pri rozhodovaní ako
z relevantnej skutočnosti, že daný zmluvný vzťah medzi veriteľom a dlžníkom je nutné posudzovať ako

spotrebiteľský vzťah a následne aj vychádzajúc z príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka svoje
rozhodnutie zdôvodnil. Odvolací súd poznamenáva, že vyslovené stanovisko je plne konformné a v
súlade s početnou judikatúrou Súdneho dvora ES (napr. C-240/98 až C-244/98, C-473/00, C-168/05,
C-243/08, C-40/08, C-227/08, C-76/10) dotýkajúcou sa problematiky spotrebiteľského práva a ochrany
práv spotrebiteľa. Navyše právne posúdenie vzťahu medzi oprávneným a povinným ako vzťahu

spotrebiteľského nespochybnil vo svojom odvolaní ani sám oprávnený.

Námietka oprávneného, podľa ktorej exekučný súd prekročil rámec svojej preskúmavacej právomoci,
keď posudzoval súladnosť exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku so zákonom, neobstojí.
Vychádzajúc z dikcie zákonných ustanovení, a to tak Exekučného poriadku, ako aj Zákona o
rozhodcovskomkonaníjezrejmé,žesúdjevkaždomštádiuvedeniaexekúciepovinnýdôsledneskúmať,

či sú splnené formálne i materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie. Predovšetkým, či podklad,
na základe ktorého súdny exekútor žiada o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, je spôsobilým
exekučným titulom v zmysle ustanovenia § 41 Exekučného poriadku a či subjekty, voči ktorému a v
prospech ktorého sa má exekúcia vykonať, sú zhodné so subjektmi označenými v exekučnom titule;
prípadne skúmať, či došlo k prechodu práva alebo povinnosti na inak označený subjekt v zmysle

ustanovenia § 37 ods. 3 Exekučného poriadku. Súd v prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky
materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti exekučného titulu (obzvlášť v štádiu pred vydaním poverenia
pre súdneho exekútora) musí na zistenie nezákonnosti vedenia exekúcie aj adekvátne procesne
zareagovať. Vyslovený právny názor plne zodpovedá záverom obsiahnutým v judikáte Súdneho dvora
(ES) vo veci Pohotovosť C-76/10 zo dňa 16. 11. 2010. Súdny dvor v súvislosti so skúmaním nekalých

podmienok v spotrebiteľských zmluvách rozhodol, že vnútroštátny súd má aj vo fáze výkonu rozhodnutia
povinnosť aj bez návrhu posúdiť nekalú povahu podmienky obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretejposkytovateľom úveru so spotrebiteľom. Je úlohou dotknutého vnútroštátneho súdu určiť, či sa má
podmienka zmluvy o úvere považovať za nekalú v zmysle článkov 3 a 4 Smernice Rady 93/13/EHS a
v prípade kladnej odpovede je úlohou uvedeného súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú

podľa vnútroštátneho práva, s cieľom ubezpečiť sa, že tento spotrebiteľ nie je viazaný touto podmienkou.

Oprávneniu súdov v exekučnom konaní skúmať právomoc rozhodcovského súdu v súvislosti
s existenciou rozhodcovskej zmluvy, resp. s jej neplatnosťou, nebránia ustanovenia Zákona o
rozhodcovskom konaní, napr. § 21 ods. 2 tohto predpisu. Tieto ustanovenia sa týkajú všeobecne
účastníkov rozhodcovského konania, ktorými môžu byť aj iné subjekty než spotrebiteľ, pričom sa v

nich premieta klasická rímska právna zásada (princíp) „vigilantibus iura scripta sunt" („práva patria
bdelým" alebo „nech si každý stráži svoje práva" alebo „zákony sú písané pre bdelých"). Kým nevyužitie
postupu podľa týchto ustanovení v prípade iných účastníkov rozhodcovského konania znamená stratu
možnosti skúmať a spochybňovať rozhodcovskú zmluvu a tým aj právomoc rozhodcovského súdu
v konkrétnej veci (pretože inak by tieto ustanovenia strácali svoj zmysel - boli by nadbytočné), v
spotrebiteľských veciach tomu tak nie je. Princíp „vigilantibus iura sripta sunt" v spotrebiteľských veciach

v konkrétnych súvislostiach ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa.
To znamená, že aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť
spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení Zákona o rozhodcovskom
konaní, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej
zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku

so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto postupom
exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa.

Osobitosť postavenia rozhodcovského súdu spočíva medzi iným v tom, že jeho právomoc vec prejednať
a rozhodnúť sa odvodzuje od rozhodcovskej zmluvy. Predpokladom právomoci rozhodcovského súdu
je teda platné uzavretie rozhodcovskej zmluvy medzi zmluvnými stranami, a to či už vo forme osobitnej

zmluvy alebo rozhodcovskej doložky. Ak teda právomoc rozhodcovského súdu je závislá od existencie
platnej rozhodcovskej zmluvy a exekučný súd má povinnosť v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku,
okrem iného, zisťovať rozpor exekučného titulu so zákonom, t. j. aj to, či bol vydaný orgánom s
právomocou na jeho vydanie, je logické, že exekučný súd musí pri tomto zisťovaní posúdiť nielen to, či
rozhodcovská zmluva bola medzi zmluvnými stranami vôbec uzavretá, ale aj to, či bola uzavretá platne.

Iba platná rozhodcovská zmluva môže totiž založiť právomoc rozhodcovského súdu na jej základe určitú
vec prejednať a rozhodnúť; absolútna neplatnosť právneho úkonu má za následok, akoby právny úkon
nebol nikdy uzavretý.

Rozhodcovskú doložku koncipovanú v takom znení, ako vyplýva z bodu 15 Všeobecných podmienok
poskytnutia úveru, správne okresný súd právne posúdil ako neprijateľnú, a s poukazom na ustanovenia

§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka tým absolútne neplatnú (spotrebiteľa nezaväzujúcu) zmluvnú
podmienku obsiahnutú v spotrebiteľskej zmluve, nakoľko spôsobuje značnú nerovnováhu medzi
právami a povinnosťami zmluvných strán, a to výrazne v neprospech spotrebiteľa. Podstatnou z
hľadiska vyslovenia absolútnej neplatnosti tohto dojednania je skutočnosť, že táto podmienka nebola
so spotrebiteľom vopred individuálne dojednaná a celkom zjavne nemal spotrebiteľ reálnu možnosť

obsah predloženej formulárovej zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť.
Rozhodcovská doložka nebola, napriek jej formulácii, skutočne alternatívnou. Veriteľ podaním návrhu v
rozhodcovskom konaní uskutočnil výber predpokladaný v čl. 15 zmluvných dojednaní. Po tomto výbere
už povinný nemal faktickú možnosť podať návrh na začatie konania pred všeobecným súdom, musel sa
podrobiťrozhodcovskémukonaniu,čímdošlokporušeniaÚstavouSRgarantovanéhoprávakaždéhona

spravodlivý súdny proces pred nezávislým a nestranným súdom. Spornosť vo vyváženosti vzájomného
zmluvného vzťahu, pokiaľ ide o rozhodcovskú doložku, navyše vyvoláva i skutočnosť, že priamo v
predtlači Všeobecných obchodných podmienok v rozhodcovskej doložke je vopred určený konkrétny
jediný rozhodcovský súd, ktorý je oprávnený v rozhodcovskom konaní spory vyplývajúce z danej
zmluvy rozhodnúť. Takouto formuláciou rozhodcovskej doložky bolo dlžníkovi - povinnému absolútne

odňaté právo slobodnej voľby uplatnenia či bránenia svojho práva nielen medzi všeobecným súdom
a rozhodcovským konaním, no aj právo slobodného výberu konkrétneho rozhodcu či rozhodcovského
súdu, ktorý by spor z danej spotrebiteľskej zmluvy podľa voľby spotrebiteľa rozhodol. Odvolací súd
v tejto súvislosti poznamenáva, že množstvo exekučných vecí s obdobným skutkovým základom, kde
rozhodcovské rozsudky ako exekučné tituly vykazujú značnú dávku podobnosti, naznačuje istú väzbu

medzi rozhodcovskými spoločnosťami a jednou zo zmluvných strán (oprávneným), čo už samo osebevedie k pochybnostiam o dostatočnom individuálnom prístupe k ochrane práv spotrebiteľa zo strany
rozhodcov.

Pokiaľ teda právomoc rozhodcovského súdu bola založená na absolútne neplatnom zmluvnom

dojednaní, je nesporné, že rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so zákonom a
nemôže byť (a to ani sčasti) spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému
voči povinnému vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať. Uvedený
nedostatok je už sám o sebe dôvodom neumožňujúcim poveriť súdneho exekútora vykonaním exekúcie.
Preto odvolací súd uznesenie exekučného súdu podľa ustanovenia § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. ako vecne

správnepotvrdil,pričomsanezaoberalzjavneneopodstatnenouodvolacouargumentáciouoprávneného
o tom, že okresný súd na prejednávaný prípad nemal aplikovať ust. § 45 ZRK a že bolo nesprávne jeho
konštatovanie, že medzi účastníkmi nedošlo k uzatvoreniu žiadnej rozhodcovskej doložky, keď okresný
súd svoje rozhodnutie nezaložil na aplikácii § 45 ZRK a ani nekonštatoval neexistenciu rozhodcovskej
doložky, ale len, že táto nebola účastníkmi uzatvorená platne.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho, pomerom

hlasov 3: 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.